3Svk/2/2023

1. Okresný úrad Dunajská streda, odbor starostlivosti o životné prostredie (ďalej ako „prvostupňový orgán“) vydal dňa 4. augusta 2020 rozhodnutie č. OU-DS-OSZP-2020/ 013855-16 (ďalej ako „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým podľa ustanovení § 18 až § 29 zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie v znení neskorších predpisov (ďalej ako „zákon EIA“) na návrh HADO Investments, s.r.o. (ďalej ako „ďalší účastník 1)“) rozhodol, že navrhovaná činnosť „skladové priestory“ ovocia a zeleniny v extraviláne obce Blahová sa nebude posudzovať podľa zákona EIA, a že pre uvedenú činnosť je možné požiadať o povolenie podľa osobitných predpisov. 2. Žalovaný ako druhostupňový správny orgán rozhodnutím č. OU-TT-OOP3-2020/ 038415-002 zo dňa 3. novembra 2020 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného“) zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie. 3. Odvolací orgán mal za to, že pripomienky žalobcu uvedené v stanovisku k zámeru nie sú konkrétne pre posudzovanú činnosť - výstavbu skladových priestorov ovocia a zeleniny. Žalovanému správnemu orgánu nebolo jasné ako žalobca prejavil záujem na ochrane životného prostredia, keďže v stanovisku neuviedol, ako môže byt' životné prostredie navrhovanou činnosťou potenciálne ohrozované. Mnohé požiadavky žalobcu sú už v samotnom zámere vyriešené (napr. dopravné napojenie) a niektoré požiadavky sú pre navrhovanú činnosť absolútne nedôvodné (definovanie najbližšej obytnej zástavby vo väzbe na hlukové, rozptylové vplyvy, svetlotechnický posudok, vplyvu emisií na oblasti s dlhodobým pobytom osôb a preukázanie, že nebudú vystavené nadmernému zaťaženiu). Požiadavky žalobcu tak prvostupňový ako aj odvolací orgán považovali za neprimerané. Požadovanie zapracovávania stále nových metodík a poznatkov nad rámec legislatívne ustanovených požiadaviek bez odôvodnenia, považuje žalovaný za neopodstatnené. 4. K námietke žalobcu týkajúcej sa nevykonania konzultácií žalovaný uviedol, že odvolateľovi bolo umožnené zúčastniť sa konzultácií počas celého procesu posudzovania vplyvov na životné prostredie podľa § 63 zákona EIA. Zákon o posudzovaní vplyvov nešpecifikuje spôsob a formu realizácie konzultácií, konzultácie môžu byt' realizované písomnou alebo ústnou formou, pričom v súlade s § 64 zákona EIA sú ústne konzultácie vykonávané podľa § 21 zákona EIA. Žalovanému nebolo jasné, aké problémy týkajúce sa znečistenia životného prostredia z navrhovanej činnosti chce žalobca riešiť ústnymi konzultáciami, keďže jeho stanovisko nie je konkrétne pre navrhovanú činnosť. 5. Mal za to, že prvostupňový orgán prihliadal na kritériá stanovené zákonom EIA. V závere odôvodnenia rozhodnutia prvostupňový orgán vyhodnotil vplyvy navrhovanej činnosti na životné prostredie a posúdil navrhovanú činnosť z hľadiska povahy a rozsahu navrhovanej činnosti, miesta vykonávania navrhovanej činnosti, významu očakávaných vplyvov na životné prostredie a zdravie obyvateľov, súladu s územno-plánovacou dokumentáciou a úrovne spracovania zámeru.

6. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca správnu žalobu na Krajský súd v Trnave (ďalej len „správny súd“) a žiadal, aby správny súd zrušil tak rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňové rozhodnutie. 7. Žalobca v žalobe namietal: i. nepreskúmateľnosť rozhodnutia pre nezrozumiteľnosť alebo pre nedostatok dôvodov.

Ani jedna z týchto požiadaviek podľa žalobcu nevyplýva zo zákona, ako sa nesprávne uvádza v rozhodnutí žalovaného, 8. Správny súd rozsudkom č. k. 20S/1/2021-64 zo dňa 25. mája 2022 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) správnu žalobu ako nedôvodnú zamietol.

Rovnako podľa správneho súdu pokiaľ žalobca namietal nepreskúmateľnosť žalobou napadnutého rozhodnutia pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov, nekonkretizoval, ktorú časť rozhodnutia považuje za nezrozumiteľnú a prečo, ani ktorú okolnosť prípadu považuje za nie dostatočne odôvodnenú.

11. Správny súd ďalej konštatoval, že z obsahu jednotlivých pripomienok, ktoré boli vznesené v rámci zisťovacieho konania, nevyplývajú žiadne konkrétne negatívne vplyvy, ktoré by mohli vzniknúť v procese navrhovanej zmeny činnosti, teda žalobca v konaní neuviedol žiadne konkrétne dôvody, z ktorých by bolo možné usudzovať, že navrhovaná zmena činnosti, ktorú chce uskutočniť navrhovateľ predloženého oznámenia, môže negatívne ovplyvniť životné prostredie v danej lokalite.

tlaku na navrhovateľa zámeru v súvislosti s možným predlžovaním správneho konania žalobcom (odkaz na využitie opravných prostriedkov žalobcom). 13. V súvislosti s námietkou žalobcu, že prvostupňový orgán vo svojom rozhodnutí nesprávne aplikoval ustanovenia § 29 ods. 3 a § 13 zákona EIA, konštatoval, že žalobca sám zrozumiteľne nevysvetlil, v čom by tvrdená nesprávna aplikácia mala spočívať, či v nepoužití kritérií pre zisťovacie konanie uvedených v prílohe č. 10 zákona EIA (ktorých konkrétne?) alebo v neprihliadnutí na stanoviská podľa § 23 ods. 4 zákona EIA (na ktoré stanovisko konkrétne?). Napriek tomuto záveru správny súd zhodnotil, že pokiaľ mal žalobca na mysli výlučne neprihliadnutie na jeho vlastné stanovisko, je táto námietka nedôvodnou vzhľadom na už vyššie uvedené zistenie súdu, podľa ktorého sa správny orgán s jednotlivými pripomienkami žalobcu v obsahu odôvodnenia rozhodnutia jasne a zrozumiteľne vysporiadal.

15. Ako nedôvodnú vyhodnotil správny súd aj námietku žalobcu spočívajúcu v tvrdení, že mu nebolo umožnené zúčastniť sa konzultácie podľa § 63 zákona EIA. Z ustanovenia § 63 EIA podľa správneho súdu nevyplýva povinnosť príslušného orgánu zabezpečiť konzultácie v každom konaní o posudzovaní navrhovaného zámeru. Ich vykonanie či nevykonanie závisí od okolností konkrétneho prípadu, jeho zložitosti, charakteru navrhovanej činnosti a pod. V danom prípade nebolo vykonanie konzultácií potrebné a na vydanie rozhodnutia boli postačujúce písomné stanoviská navrhovateľa a dotknutých subjektov.

16. Správny súd nevzhliadol ako dôvodnú ani námietku nedostatočného odôvodnenia napádaných rozhodnutí, keď bol toho názoru, že tieto obsahujú jasné a zrozumiteľné vysvetlenie, prečo sa navrhovaná činnosť nebude posudzovať, ktoré právne predpisy a ako boli v súvislosti s prijatím tohto záveru aplikované, z akých dôkazov správny orgán vychádzal a ako tieto dôkazy hodnotil, ako sa vysporiadal s tvrdeniami účastníkov (prvostupňový orgán s vyjadrením žalobcu k posudzovanému zámeru, žalovaný s jeho odvolacími námietkami). Pokiaľ žalobca namietal nedostatok úvah správneho orgánu, sám neuviedol, aké úvahy, resp. správne úvahy vo vzťahu k akej skutočnosti, dôkazu či okolnosti prípadu podľa jeho názoru v rozhodnutí absentujú.

17. Proti napadnutému rozsudku správneho súdu podal žalobca - sťažovateľ kasačnú sťažnosť z dôvodu, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 440 ods. 1 písm. g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej ako „SSP“). Žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť správnemu súdu na ďalšie konanie. Tiež žiadal prerušiť konanie a adresovať prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru

rozhodnutia. 19. Namieta, že správny súd v bode 28 rozsudku odkázal na Smernicu Rady ES z júna 1985 č. 85/337/EC, pričom platnou a účinným predpisom pri posudzovaní vplyvov na životné prostredie je Smernica Európskeho parlamentu a Rady č. 2011/92/EÚ o posudzovaní vplyvov určitých verejných a súkromných projektov na životné prostredie (ďalej ako „smernica EIA“). Tvrdí, že ak správny súd poukazuje na neaktuálny právny predpis, jeho rozhodnutie je postavené od začiatku na nesprávnom právnom posúdení veci.

Z rozhodnutia odvolacieho orgánu musí byť zrejmé, že sa skutočne zaoberal podstatnými otázkami a že len bez ďalšieho jednoducho neprevzal závery, ku ktorým dospel prvostupňový orgán a nemôže len konštatovať, že všetky námietky sú v celom rozsahu nedôvodné bez bližšieho odôvodnenia.

22. Sťažovateľ sa v ďalšej časti kasačnej sťažnosti venuje inštitútu zneužitia práva, keďže správny súd vyslovil domnienku účelovosti jeho konania. Uviedol, že len samotné naznačenie záverov o zneužívaní práva bez ich dôkladnejšieho odôvodnenia robí rozhodnutia orgánov verejnej správy nepreskúmateľnými. Pseudoargument naznačujúci zneužitie práva zo strany sťažovateľa bol použitý ako výhovorka vysvetľujúca prečo súd ipso facto rozhodol svojvoľne. Odkázal na ustanovenie § 48 Správneho poriadku, ktoré priamo možnosť zmieru pripúšťa.

poriadku. Sťažovateľ poukázal na to, že vykonanie konzultácie je prejavom princípov dobrej verejnej správy. 24. Sťažovateľ navrhol, aby sa kasačný súd obrátil?na?Súdny dvor Európskej únie s prejudiciálnymi otázkami, či samotná podobnosť jednotlivých podaní a žalôb sťažovateľa sú zneužívaním práva, či výklad práva, ktorý aplikujú správne orgány, je v súlade so smernicou EIA a či výklad práva, ktorý aplikujú správne orgány v súvislosti s konzultáciami, sú v súlade so smernicou EIA. 25. Žalovaný ani ďalší účastníci sa ku kasačnej sťažnosti nevyjadrili.

Kristína Babiaková bola určená ako sudkyňa spravodajkyňa. Počas kasačného konania nadobudol účinnosť rozvrh práce Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky na rok 2023 v znení opatrenia č. 5 (ďalej len „rozvrh práce“). Podľa § 27a písm. A štvrtej časti rozvrhu práce v znení účinnom od 1. júna 2023 bola predmetná vec prerozdelená do senátu 8 S Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, ktorý vo veci konal a rozhodol v zložení uvedenom v záhlaví tohto

IV. Posúdenie kasačného súdu

29. Kasačný súd na úvod potvrdzuje, že sa oboznámil s úvodnou argumentáciou sťažovateľa, v ktorej predostrel všeobecné tvrdenia o?antikampani vlády Slovenskej republiky proti sťažovateľovi, v ktorej dôsledku dochádza k?nesprávnej aplikácii právnych predpisov upravujúcich ochranu životného prostredia orgánmi?štátnej správy Slovenskej republiky. Keďže uvedené tvrdenia boli všeobecné a?sťažovateľ vôbec nekonkretizoval, aké ustanovenia mali byť podľa neho nesprávne aplikované v?prejednávanom prípade, nešpecifikoval ani aké právne posúdenie pokladá za nesprávne a?v?čom spočíva takáto nesprávnosť (§ 440 ods. 2 SSP) v tu posudzovanom prípade, kasačný súd námietku údajnej?negatívnej kampane proti sťažovateľovi preto vyhodnotil ako nedôvodnú.

Právo na odôvodnenie rozhodnutia správneho orgánu je právom procesným, čo je potrebné vnímať aj pri vyvodzovaní dôsledkov z jeho narušenia. Do práva na spravodlivý proces zároveň nepatrí právo účastníka konania, aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi a ani právo na to, aby bol účastník konania pred súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi.

Kasačný súd konštatuje, že v preskúmavaných rozhodnutiach boli pripomienky žalobcu v odôvodnení uvedené a zároveň aj to, ako sa v podstatnom s nimi správne orgány vysporiadali (str. 23 až 28 prvostupňového rozhodnutia, str. 2 a 3 rozhodnutia žalovaného). Žalovaný, ako to tvrdí sťažovateľ, iba neodkazoval na prvostupňové rozhodnutie a s jednotlivými námietkami uvedenými v odvolaní sa vysporiadal.

Kasačný súd námietku nepreskúmateľnosti z toho dôvodu vyhodnotil ako nedôvodnú a pristúpil k meritórnemu prieskumu napadnutého rozsudku. 33. K námietke sťažovateľa, že správny súd na vec aplikoval neúčinný predpis, kasačný súd uvádza, že zo skutkového hľadiska dáva sťažovateľovi za pravdu, že Smernica EIA nahradila Smernicu č. 85/337/EC, teda správny súd odkázal na neúčinný predpis.

sťažnostnú námietku sťažovateľa.

V ďalšej časti odôvodnenia správny súd už viac priamo nepracuje s únijným právom, ale odkazuje na znenie zákona EIA, ktorý do nášho právneho poriadku transponoval v súčasnosti účinnú Smernicu EIA. Z uvedeného mal preto kasačný súd za preukázané, že hoci správny súd odkazoval na neúčinnú normu, túto ďalej konkrétne necitoval a na posudzované konanie ju ani neaplikoval. Vzhľadom na to, že ďalej odkazoval na znenie zákona EIA a tento aj citoval, aplikoval na prejednávanú vec účinnú (transponovanú) Smernicu EIA.

35. Sťažovateľ následne v kasačnej sťažnosti namietal závery správneho súdu o tom, že ním stanovené podmienky, ktoré by mal prvostupňový orgán podľa § 29 ods. 13 zákona EIA v rozhodnutí uviesť, nemajú súvis s prejednávanou vecou. Kasačný súd v súvislosti s touto námietkou dáva sťažovateľovi do pozornosti, že správny súd neuviedol, že by nemohol navrhovať podmienky nad rámec predloženého zámeru, ale že žiadal určiť podmienky, ktoré v tu posudzovanej veci nie je vôbec možné realizovať. Inými slovami, že sťažovateľ neprispôsobil jeho námietky tu posudzovanej veci. Napr. v súvislosti s tu posudzovanými skladovými priestormi v extraviláne obce žiadal overiť počet parkovacích miest, definovať najbližšiu obytnú zástavbu vo väzbe na hlukové vplyvy či posúdiť vplyv emisií zo zámeru na oblasti s dlhodobým pobytom osôb a preukázanie, že nebudú vystavené nadmernému zaťaženiu. Kasačný súd dáva sťažovateľovi za pravdu, že môže aj nad rámec zámeru navrhovať stanovenie podmienok, keďže to zákon nevylučuje, čo ale nespochybnil ani správny

36. Sťažovateľ okrajovo namietal aj to, že prvostupňové rozhodnutie vydané v zisťovacom konaní neobsahuje také podmienky stanovené v § 29 ods. 13 zákona EIA, ktoré sťažovateľ navrhoval. V kasačnej sťažnosti však sťažovateľ žiadne takéto svoje námietky a návrhy nekonkretizuje a neuvádza, aké podmienky podľa neho malo rozhodnutie obsahovať.

Správny ani kasačný súd teda nemôžu hodnotiť samotné opatrenia, len to, či správna úvaha, ktorá viedla správny orgán k ich uloženiu nevybočuje zo zákonných medzí (napr. rozhodnutie sp. zn. 7Svk/19/2021, sp. zn. 2Svk/5/2022). Vzhľadom na to, že sťažovateľ svoju námietku bližšie nekonkretizoval, kasačný súd mohol len konštatovať, že prvostupňové rozhodnutie obsahuje podmienky podľa § 29 ods. 13 zákona EIA (napr. pri projekčnej príprave, realizácii predmetného zámeru musia byť dodržané platné predpisy na ochranu zdravia ) a teda správny orgán v tu posudzovanej veci splnil svoju zákonnú povinnosť v rozhodnutí zo zisťovacieho konania uviesť aj podmienky, ktoré eliminujú alebo zmierňujú vplyv na životné prostredie. 37. Ďalšou z kľúčových námietok sťažovateľa bolo nevykonanie konzultácií podľa § 63 zákona EIA, o ktoré žiadal v rámci zaslania pripomienok v zisťovacom konaní. Podľa §

procesu posudzovania vplyvov. Vychádzajúc z vlastného znenia citovaného ustanovenia, zákon EIA inštitút tzv. konzultácií spája až so samotným posudzovaním vplyvov navrhovaných činností alebo ich zmien na životné prostredie. Uvedené korešponduje aj so Smernicou EIA, ktorá rovnako tento inštitút spája až s konaním o posudzovaní vplyvov na životné prostredie. V zmysle čl. 2 písm. g) Smernice EIA sú konzultácie zaradené do procesu posudzovania vplyvov na životné prostredie a rovnako sú systematicky následne zaradené pod čl. 5 Smernice EIA, ktorý upravuje vykonanie posudzovania vplyvov na životné prostredie, pričom zisťovacie konanie je upravené v čl. 4 smernice. Rovnako sú relevantné aj úvodné ustanovenia novely č. 2014/52/EÚ Smernice EIA, ktorá konzultácie v zisťovacom konaní len odporúča ako „dobrý správny postup“ (bod 29). Vzhľadom na to, že zákon EIA a ani Smernica EIA v zisťovacom konaní výslovne nepredpokladajú vykonanie konzultácií, ktoré sú až inštitútom posudzovania vplyvov na životné prostredie, v prípade, že príslušný orgán tieto v zisťovacom konaní nevykonal, nemožno uvedené považovať za nezákonný postup. Preto námietku sťažovateľa v

38. Kasačný súd však súhlasí so sťažovateľom, , že inštitút tzv. konzultácií podľa zákona EIA nemožno spájať len s vykonaním ústneho pojednávania v zmysle § 21 Správneho poriadku, ako sa o to snažil žalovaný a toto v podstate potvrdil aj správny súd. Inštitút konzultácií je pojem širší, ktorý zahŕňa aj napr. písomné podania alebo verejnú anketu (čl. 6 ods. 5 Smernice EIA) a je potrebné ho vnímať ako dialóg medzi developerom, príslušným orgánom a ostatnými účastníkmi, teda aj zainteresovanou verejnosťou.

39. Rovnako ako nedôvodnú vyhodnotil kasačný súd námietku sťažovateľa, ktorá sa týkala tvrdených záverov správneho súdu o zneužití práva z jeho strany. Kasačný súd v súlade s názorom sťažovateľa potvrdzuje, že v kontexte ústavou a únijným právom garantovaného práva účasti verejnosti na rozhodovacích procesoch týkajúcich sa životného prostredia má byť inštitút zneužitia práva využitý len výnimočne, ak je nad všetku pochybnosť jasné, že žiadateľ svoje právo zneužíva. Aplikácia inštitútu zneužitia práva má byť teda riešením ultima ratio, t. j. poslednou a krajnou možnosťou. Kasačný súd s?ohľadom na okolnosti prejednávanej veci vyhodnotil časť podanej kasačnej sťažnosti, v?ktorej sa sťažovateľ venoval inštitútu zneužitia práva a?bližšie šikanóznemu výkonu práva, za nedôvodnú. Otázka účelovosti konania sťažovateľa bola totiž správnym súdom v napadnutom rozsudku spomenutá len okrajovo a vôbec nebola dôvodom či podkladom pre prijatie záverov správneho súdu o zneužití práva

sťažovateľa. 40. K návrhu na predloženie prejudiciálnej otázky v kasačnom konaní kasačný súd uvádza, že?návrh na začatie prejudiciálneho konania predstavuje dialóg medzi súdmi a?jeho začiatok závisí výlučne od toho, ako vnútroštátny súd posúdi relevantnosť a?potrebu takéhoto návrhu (rozsudky zo 16. decembra 2008, Cartesio, C210/06, Zb. s. I9641, bod?91, a?z?9.

veci. Druhá navrhovaná otázka bola nekonkrétna, sťažovateľ nevysvetlil, ktoré konkrétne normy európskeho práva majú byť objasnené a aplikované v danej veci. V súvislosti s treťou otázkou, ktorá sa týka vykonania konzultácií v zisťovacom konaní, v tomto smere považuje kasačný súd úpravu Smernice EIA ako aj zákona EIA ako acte claire, teda za dostatočne jasnú úpravu, ktorá nevyžaduje podanie prejudiciálnej otázky. Za týchto okolností kasačný súd dospel k záveru, že nie je povinný iniciovať konanie pred Súdnym dvorom Európskej únie v?režime článku 267 Zmluvy o?fungovaní Európskej únie.