3Svk/22/2022

1. Na základe oznámenia o zmene navrhovanej činnosti: „Rekonštrukcia objektu „PRIOR“ Banská Bystrica“, Okresnému úradu Banská Bystrica, odboru starostlivosti o životné prostredie ako prvostupňovému orgánu, ktorej navrhovateľom je Clearance, s.r.o., so sídlom Učiteľská 9138/15, 821 06 Bratislava, IČO: 46662421 (ďalej „ďalší účastník konania“)

2. O tejto skutočnosti prvostupňový orgán v zmysle § 29 ods. 6 Zákona o EIA informoval rezortný orgán (Ministerstvo dopravy a výstavby SR), povoľujúci orgán (Mesto Banská Bystrica), dotknuté orgány a dotknutú obec (Mesto Banská Bystrica).

3. Listom zo dňa 02.10.2019 oznámil úrad účastníkom konania, že majú možnosť pred vydaním rozhodnutia vyjadriť sa k jeho podkladom, s tým, že do spisu je možné nahliadnuť na prvostupňovom orgáne v úradných hodinách. Žalobca požiadal o doručenie kópie všetkých podkladov rozhodnutia v elektronickej podobe. Súčasne požiadal, aby žiadosť o kópiu administratívneho spisu bola považovaná za infožiadosť v zmysle zákona č. 211/2000 Z. z.

činnosť. 5. K pripomienkam žalobcu uviedol, sú vo veľkej miere zodpovedané a uvedené v samotnom oznámení o zmene navrhovanej činnosti. V prípade zložiek životného prostredia - odpadového hospodárstva, štátnej vodnej správy a ochrany prírody a krajiny bol navrhovateľ v stanoviskách upozornený na dodržiavanie právnych predpisov, ktoré sú potrebné pri jednotlivých povoľovacích procesoch. Tiež uviedol, že navrhovaná rekonštrukcia objektu nebude mať nepriaznivý vplyv na jednotlivé zložky, ktoré sú predmetom ochrany podľa zákona č. 543/ 2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny.

že podmienka Banskobystrického samosprávneho kraja bola obsiahnutá v podmienke zo stanoviska dotknutého orgánu - Regionálny úrad verejného zdravotníctva, pričom ostatné podmienky dotknutých orgánov, ktoré neboli uvedené vo výrokovej časti rozhodnutia zo zisťovacieho konania, odporučil zobrať do úvahy pri povoľovacom procese.

7. K požiadavke žalobcu o konzultácie uviedol, že vzhľadom na účel konzultácií v zmysle § 63 Zákona o EIA, tieto neboli potrebné, nakoľko dotknuté orgány vydali stanoviská, ktoré v plnej miere dosiahli informácie na vydanie rozhodnutia zo zisťovacieho konania, taktiež aj informácie od navrhovateľa ohľadom pripomienok doručených na úrad. Doručené stanoviská neuvádzali také pripomienky, ani žiadne nové skutočnosti, na základe ktorých bolo potrebné navrhovanú činnosť ďalej posudzovať, za predpokladu dodržania právnych predpisov na ochranu jednotlivých zložiek životného prostredia.

8. Proti rozhodnutiu prvostupňového orgánu podal žalobca odvolanie. Okrem iného namietal: · nesprávnu aplikáciu § 29 ods. 3 a ods. 13 Zákona o EIA, v zmysle ktorých sa mali uviesť vo výroku rozhodnutia aj podmienky, ktoré eliminujú negatívne vplyvy, pričom sa pri tom zohľadňujú aj vyjadrenia verejnosti podľa § 29 ods. 3 zákona o EIA; · porušenie práva na informácie o životnom prostredí tým, že informácie neboli sprístupnené verejnosti predpísaným spôsobom podľa § 24 ods. 1 písm. i) zákona o EIA.

9. Okresný úrad Banská Bystrica, odbor opravných prostriedkov ako odvolací orgán (ďalej „žalovaný“ alebo „druhostupňový orgán“) rozhodnutím č. OU-BB-OOP3-2020/008449-004 zo dňa 04.03.2020 odvolanie žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil.

A.“. V rámci zisťovacieho konania neboli zistené také vplyvy zmeny navrhovanej činnosti, ktoré by vylúčili možnosť jej realizácie v danej lokalite. V oznámení o zmene sú formulované zodpovedajúce opatrenia k prevencii a vylúčeniu negatívnych vplyvov na jednotlivé zložky životného prostredia, za ktorých je možné oznámenie o zmene z hľadiska vplyvov na životné prostredie považovať za akceptovateľné; · k námietke, že vo výroku rozhodnutia nie sú uvedené návrhy podmienok rozhodnutia žalobcu uviedol, že pripomienky žalobcu požadujú riešiť skutočnosti, ktoré sú vyriešené v oznámení o zmene navrhovanej činnosti alebo ktoré vôbec nie sú v kompetencii spracovateľa oznámenia, investora, ani projektanta. Väčšina požiadaviek supluje kompetencie príslušných orgánov v okruhu dotknutých orgánov a sú kompetentní sa k oznámeniu o zmene navrhovanej činnosti

sa životného prostredia; · k porušeniu práva na informácie o životnom prostredí uviedol, že v zmysle § 3 ods. 6 správneho poriadku sú správne orgány povinné informovať verejnosť o začatí, uskutočňovaní a o skončení konania vo veciach, ktoré sú predmetom záujmu verejnosti alebo o ktorých to ustanovuje osobitný zákon, takýmto je aj zákon o EIA, ktorý má v § 24 ods. 1 zhrnuté všetky najdôležitejšie výstupy jednotlivých fáz konania, ktoré sú určené pre verejnosť, nejedná sa pritom o taxatívny výpočet (§ 24 ods. 1 písm. i), v zmysle ktorého sa zverejňujú aj iné informácie, o ktorých je potrebné informovať verejnosť a nie sú uvedené v písmenách a) až

podľa § 23 ods. 1 a ods. 4 Správneho poriadku a súčasne aj žiadosťou podľa zákona č. 211/2000 Z. z. Správny orgán nemá povinnosť zasielať účastníkom konania podklady pre rozhodnutie a nevyhovením žiadosti nedošlo k popretiu základných zásad správneho konania; · zákon o EIA umožňuje, aby boli počas celého procesu posudzovania vykonané konzultácie v súlade s § 63 tohto zákona, avšak nešpecifikuje spôsob a formu realizácie konzultácií, môžu byť realizované písomne alebo aj ústne. Žalobcovi bolo umožnené vykonať písomné konzultácie prostredníctvom § 24 ods. 3 Zákona o EIA a § 33 ods. 2 správneho poriadku. Účastníkom konania, vrátane žalobcu, nebolo znemožnené realizovať konzultácie, keďže stanoviská dotknutých orgánov neboli protichodné a predstavovali dostatočný podklad na rozhodnutie vo veci.

· nezistil porušenie § 24 ods. 1 písm. i) zákona o EIA, žalobca konkrétne neuviedol, ktoré informácie, čo konkrétne nebolo podľa neho verejnosti sprístupnené predpísaným spôsobom, a ako sa to prejavilo na ukrátení na jeho právach, z administratívneho spisu vyplýva, že informácie relevantné v zisťovacom konaní boli zákonom určeným spôsobom zverejňované; · žaloba má všeobecný až formulárový charakter (okolnosť známa súdu porovnaním s inými napadnutými žalobami žalobcu), žalobca podáva rovnaké, takmer identické žaloby, čo je signálom toho, že nedostatočne reflektuje na konkrétne skutkové okolnosti tej-ktorej veci; · pokiaľ ide o požiadavku na dodržiavanie citovanej právnej úpravy, vrátane Aarhuského dohovoru, zo žaloby nie je zrejmé tvrdené ukrátenie na právach žalobcu. Je namieste poskytnutie súdnej ochrany tam, kde správny súd zistí na základe žalobcom tvrdených skutkových a právnych dôvodov nežiaduci zásah do práva na priaznivé životné prostredie, nie tam, kde by k nemu mohlo len hypoteticky dôjsť.

III. Kasačná sťažnosť žalobcu, stanovisko žalovaného

12. Dôvodom predloženia prejudiciálnej otázky malo byť zistenie, či zdanlivé šablónovité podania sú zneužívaním práva, ktoré priznáva verejnosti Smernica EIA a či výklad práva, ktorý aplikujú správne orgány, sú v súlade s touto smernicou.

rozmer. 14. Dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP mal spočívať v tom, že: · poukázal na svoju činnosť a ciele ako ekologickej organizácie, názory vo vzťahu k činnosti jeho organizácie a ochrane životného prostredia, vyjadril k činnosti bývalého ministra hospodárstva SR, diskreditačnej kampani, poukázal na práva garantované Aarhuským dohovorom, ako aj na právo na priaznivé životné prostredie v zmysle Ústavy Slovenskej republiky, namietal, že správny orgány aj súdy nesprávne aplikujú právo; · došlo k porušeniu § 29 ods. 13 zákona o EIA, v zmysle ktorého je na príslušnom orgáne, aby vybral vhodné opatrenia vo vzťahu k?ochrane životného prostredia a výber náležite odôvodnil, čo napadnuté rozhodnutie nespĺňa.

prekážky verejnosti pri účasti na povoľovacích konaniach; · nesprávny je výklad práva, ktorý zužuje právo na nazeranie do spisov v zmysle § 23 ods. 1 správneho poriadku, povinnosť uvedenú v § 33 správneho poriadku nemožno v zmysle rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 10Sžp/3/2013 nahrádzať poukazovaním na právo

Namietal subsidiárne využitie správneho poriadku, právna úprava konzultácií je zákonom o EIA upravená odlišne a nárok na vykonanie konzultácie vyplýva z gramatického aj teleologického výkladu § 63 zákona o EIA; · Správny orgán aj správny súd sa nedostatočne vysporiadali s pripomienkami sťažovateľa, bez vlastnej úvahy sa priklonili k vyjadreniu navrhovateľa, čo je nepreskúmateľné a arbitrárne, v rozpore s právom na dostatočne odôvodnené rozhodnutie, celková úvaha správneho súdu je formalistická a nereaguje na potrebu eurokonformného výkladu. b) stanovisko žalovaného a ďalšieho účastníka 15. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti nevyjadril. 16. Ďalší účastník vo svojom vyjadrení uviedol, že stotožňuje s napadnutým rozsudkom, podrobne reagoval na kasačnú sťažnosť a žiadal návrh na prerušenie konania, ako aj kasačnú sťažnosť, zamietnuť.

17. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktorému predchádzalo v medziach dôvodov podanej kasačnej sťažnosti (§ 440 SSP) a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. Ku kasačnému dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. f) SSP

Pokiaľ sťažovateľ tvrdil, že správny súd porušiť povinnosť obrátiť sa na SDEÚ s prejudiciálnou otázkou, ktorú mal sťažovateľ formulovať v správnej žalobe, kasačný súd po preskúmaní správnej žaloby sťažovateľa žiaden takýto návrh neidentifikoval. K naplneniu tohto kasačného dôvodu teda nedošlo.

Nestačí, keď sťažovateľ formálne uvedie, že uplatňuje tento dôvod (odkazom na príslušné zákonné ustanovenie), ale v kasačnej sťažnosti musí jasne vymedziť, ktorú relevantnú právnu otázku považuje zo strany správneho súdu za nesprávne vyriešenú a v čom konkrétne má nesprávnosť riešenia spočívať.

21. Sťažovateľ opakovane a v rôznych veciach pred kasačným súdom poukazuje na práva garantované Aarhuským dohovorom, na ustanovenia § 29 ods. 13 a § 20a zákona?EIA. Rovnako namieta, že orgány verejnej správy svojvoľne a šikanózne aplikujú právo, keď?nenariaďujú ústne konzultácie a namieta nezákonnosť rozhodnutia z dôvodu nedostatočného odôvodnenia rozhodnutia. K predmetným námietkam sa už vyjadril kasačný súd napr. rozsudku sp. zn. 3Svk/39/2022 zo dňa 27.02.2024, na ktorého vybrané časti kasačný súd v súlade s § 464 ods. 1 SSP poukazuje: „Kasačný súd rovnako zobral do úvahy aj to, že vložením podmienok eliminujúcich alebo zmierňujúcich vplyvy na životné prostredie do výrokovej časti rozhodnutia zo zisťovacieho konania sa naplnila požiadavka novely smernice EIA č. 2014/52/EÚ (dôvodová správa k zákonu EIA). Táto zmenila čl. 4 ods. 5 písm. a) Smernice EIA tak, že v rozhodnutí, ak sa v zisťovacom konaní rozhodne, že nie je potrebné posúdenie vplyvov na životné prostredie, uvádza hlavné dôvody nepožadovania takéhoto posúdenia s odkazom na príslušné kritériá

touto otázkou tiež zaoberal a poskytol odpovede na žalobnú argumentáciu (body 80.-82. rozsudku). . . . . „Ak sťažovateľ v kasačnej sťažnosti namietal, že v zisťovacom konaní neboli zverejnené vyjadrenia dotknutých orgánov, aj túto námietku kasačný súd vyhodnotil ako nedôvodnú.

. . . . . „Ďalšou z kľúčových námietok sťažovateľa bolo nevykonanie konzultácií podľa § 63 zákona EIA, o ktoré žiadal v rámci zaslania pripomienok v zisťovacom konaní. Podľa § 63 ods. 1 zákona EIA príslušný orgán pri posudzovaní vplyvov strategických dokumentov alebo navrhovaných činností alebo ich zmien zabezpečí vykonanie konzultácií s povoľujúcim orgánom alebo schvaľujúcim orgánom, rezortným orgánom, dotknutým orgánom, dotknutou obcou a dotknutou verejnosťou, ktorá má možnosť zúčastniť sa konzultácií počas celého procesu posudzovania vplyvov.

Vzhľadom na to, že zákon EIA a ani Smernica EIA v zisťovacom konaní výslovne nepredpokladajú vykonanie konzultácií, ktoré sú až inštitútom posudzovania vplyvov na životné prostredie, v prípade, že príslušný orgán tieto v zisťovacom konaní nevykonal, nemožno uvedené považovať za nezákonný postup a námietku sťažovateľa v tomto smere preto kasačný súd rovnako vyhodnotil ako nedôvodnú. Uvedený záver však nevylučuje, aby príslušné orgány vykonali konzultácie aj v rámci zisťovacieho konania, ak ich vykonanie môže byť prínosné pre dôkladné posúdenie veci. Ich nevykonanie však nemôže byť vyhodnotené ako nezákonné.“ „Na tomto mieste však kasačný súd musí dať sťažovateľovi za pravdu, že inštitút tzv. konzultácií podľa zákona EIA nemožno spájať len s vykonaním ústneho pojednávania v zmysle § 21 Správneho poriadku. .

V rámci konania o posudzovaní vplyvov na životné prostredie ide o významný inštitút, ktorý môže zásadným spôsobom ovplyvniť celý proces posudzovania, pričom zákon EIA ako aj Smernica EIA jeho vykonanie predpokladajú. Uvedený záver kasačného súdu však nič nemení na tom, že v posudzovanom prípade, kde išlo o zisťovacie konanie, zákon s konzultáciami nepočíta a nemožno ich nevykonanie preto považovať za nezákonný postup príslušného orgánu, ktorý by mal za následok nezákonnosť posudzovaných rozhodnutí.“

V súvislosti s odkazom na čl. 4 Aarhuského dohovoru kasačný súd poukazuje na to, že tento sa netýka účasti verejnosti na rozhodovacích procesoch, ale všeobecného prístupu k informáciám o životnom prostredí na žiadosť verejnosti. Zákonom, ktorý upravuje všeobecný prístup verejnosti k informáciám (aj o životnom prostredí), je zákon č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám (ďalej ako „infozákon“), ktorý sťažovateľ aj využil. Kasačný súd už opakovane judikoval, že vzťah medzi infozákonom a inými osobitnými úpravami je komplementárny, nie vylučujúci (napr. sp. zn. 1Sžik/3/2021). Je vecou žiadateľa, aby si zvolil právny režim prístupu k informáciám, ktorý pre seba považuje za najvhodnejší, spravidla v závislosti od svojho postavenia a vzťahu k orgánu, od ktorého informácie požaduje. Vzhľadom na to, že ide o návrhové konanie, znamená to, že režim vybraného zákona sa na neho bude vzťahovať počas celého procesu vybavovania žiadosti o informácie.

23. Aplikujúc tieto východiská na prípad sťažovateľa, tento si mohol zvoliť, akým spôsobom bude prijímať informácie z administratívneho spisu a keby podal žiadosť o informácie podľa infozákona, otázka prístupu verejnosti (v širšom slova zmysle) k vyžiadaným informáciám by bola riešená v samostatnom konaní. Keďže ale sťažovateľ neuplatňoval svoje právo ako verejnosť v širšom slova zmysle (cez infozákon), ale uplatňoval svoje práva ako účastník konania podľa Správneho poriadku, jeho žiadosť nespadala pod rozsah čl. 4 Aarhuského dohovoru.

Rovnako v preskúmavanom konaní prvostupňový orgán účastníkom konania oznámil v súlade s § 33 ods. 2 správneho poriadku, že sú zhromaždené podklady pre vydanie rozhodnutia, a že môžu do nich nahliadnuť. Tým nepochybne umožnil účastníkom konania uplatňovať svoje práva podľa § 33 ods. 2 správneho poriadku a tieto práva účastníkov konania v preskúmavanom konaní porušené neboli. Odkaz na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 10Sžp/3/2013 preto nie je v posudzovanej veci relevantný, keďže sťažovateľ ako účastník konania mal možnosť nahliadať do spisu ako aj oboznámiť sa s podkladmi rozhodnutia podľa

25. Sťažovateľ tiež namietal nedostatočné odôvodnenie rozsudku správneho súdu. Hoci sťažovateľ formálne tieto výhrady podradil pod ust. § 440 ods. 1 písm. g) SSP, tieto tvrdené pochybenia je z materiálneho hľadiska potrebné podradiť pod dôvod v zmysle § 440 ods. 1 písm. f) SSP. Nepreskúmateľnosť rozsudku je daná v prípade, ak chýbajú zásadné vysvetlenia dôvodov rozhodnutia súdu, pričom subjektívnu nespokojnosť sťažovateľa s obsahom odôvodnenia nemožno považovať za vyhovujúcu dôvodu kasačnej sťažnosti v zmysle § 440 ods. 1 písm. f) SSP. V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje na to, že písomné vyhotovenie rozhodnutia obsahuje vysvetlenie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu. Správny súd teda postupoval v intenciách ustanovenia § 139 ods. 2 SSP, ktoré zakladá povinnosť súdov svoje rozhodnutia riadne odôvodniť a napadnutý rozsudok spĺňa nevyhnutné limity zrozumiteľného, určitého a logicky odôvodneného rozsudku. V zmysle ustálenej judikatúry, správny súd nemusí dať detailné odpovede na všetky otázky nastolené účastníkom konania alebo odpovedať na každú jeho námietku či argument, ale iba na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto

odôvodnenie

rozhodnutia správneho súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý proces. Treba dodať, že závery správneho súdu boli do veľkej miery determinované všeobecnosťou žalobnej argumentácie, správny súd však podrobne vysvetlil, aké sú požiadavky na formulovanie žalobných dôvodov a reagoval na všetky podstatné argumenty. Vzhľadom na to, aj túto námietku vyhodnotil kasačný súd ako nedôvodnú. 26. K návrhu na predloženie prejudiciálnej otázky v kasačnom konaní kasačný súd uvádza, že?návrh na začatie prejudiciálneho konania predstavuje dialóg medzi súdmi a?jeho začiatok závisí výlučne od toho, ako vnútroštátny súd posúdi relevantnosť a?potrebu takéhoto návrhu (rozsudky zo 16. decembra 2008, Cartesio, C210/06, Zb. s.?I9641, bod?91, a?z?9.?novembra 2010, VB Pénzügyi Lízing, C137/08, Zb. s.?I10847, bod?29). V posudzovanej veci kasačný súd konštatuje, že sám nevzhliadol potrebu predloženia prejudiciálnej otázky ani v kasačnom konaní. Zo strany sťažovateľa sa prvá nastolená otázka týkala inštitútu zneužitia práva, ktorý ale nebol jedným z dôvodov, na ktorých by bolo postavené rozhodnutie správneho alebo kasačného súdu, preto položenie tejto otázky nemohlo ovplyvniť rozhodnutie v prejednávanej veci. Druhá navrhovaná otázka bola nekonkrétna, sťažovateľ nevysvetlil, ktoré konkrétne normy európskeho práva majú byť objasnené a aplikované v danej veci. Za týchto okolností kasačný súd dospel k záveru, že nie je povinný iniciovať konanie pred Súdnym dvorom Európskej únie v?režime článku 267 Zmluvy o?fungovaní Európskej únie a návrh na prerušenie konania podľa § 25 SSP v spojení s § 162 ods. 3 CSP zamietol.