3Svk/22/2023

1. Okresný úrad Žilina, odbor starostlivosti o životné prostredie (ďalej ako „prvostupňový orgán“) vydal dňa 24. septembra 2019 rozhodnutie č. OU-ZA-OSZP3-2019/034411-004/Hnl (ďalej ako „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým podľa § 29 zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie v znení neskorších predpisov (ďalej ako „zákon EIA“) na návrh navrhovateľa ESPATI s.r.o. (ďalej ako „ďalší účastník“) rozhodol, že zmena navrhovanej činnosti „EUROTERRACE ŽILINA Polyfunkčný objekt vyššej vybavenosti a bývania“ (ďalej ako „navrhovaná činnosť“), sa nebude posudzovať podľa zákona EIA, a že pre uvedenú zmenu je možné požiadať o povolenie podľa osobitných predpisov.

3. Odvolací orgán mal za to, že interpretácia ustanovení § 2, § 29 ods. 3 a § 29 ods. 13 zákona EIA, ako ju uviedol žalobca vo svojom odvolaní, je neprimerane extenzívna. Z ustanovenia § 29 ods. 3 zákona EIA vyplýva povinnosť správneho orgánu pri rozhodovaní vychádzať primerane z kritérií podľa prílohy č. 10 zákona EIA a prihliadať aj na doručené stanoviská podľa § 23 ods. 4 zákona EIA, ale v žiadnom prípade nemožno jeho výklad posunúť do roviny absolútnej prednosti dotknutou verejnosťou navrhovaných podmienok.

4. Námietku žalobcu, že v zmysle ustanovenia § 24 ods. 1 písm. i) zákona EIA je nevyhnutné zverejniť celý obsah spisového materiálu, je neopodstatnená. Ak by mal zákonodarca prijatím ustanovenia § 24 ods. 1 zákona EIA v úmysle zverejňovať celý spisový materiál, neuvádzal by jednotlivo, ktoré informácie je správny orgán v priebehu konania povinný zverejňovať.

5. Ohľadom povinnosti vykonať konzultácie žalovaný uviedol, že konzultácie v zmysle ustanovenia § 63 zákona EIA sú v dispozícii konajúceho správneho orgánu, ktorý v konkrétnom prípade na základe voľnej úvahy zváži vhodnosť ich vykonania. Prvostupňový správny orgán, vzhľadom na úroveň spracovania oznámenia o zmene navrhovanej činnosti s prihliadnutím na doručené stanoviská dotknutých subjektov nepovažoval vykonanie konzultácií v zmysle ustanovenia § 63 zákona EIA za nevyhnutné a s týmto záverom sa stotožnil aj žalovaný.

7. Žalobca v žalobe v podstatnom namietal: i. že došlo k porušeniu jeho práva efektívne hájiť záujmy podľa § 3 ods. 2 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej ako „Správny poriadok“) v kombinácii s Aarhuským dohovorom tým, že prvostupňový orgán v rozpore s § 63 zákona EIA neumožnil žalobcovi zúčastniť sa konzultácie. Žalobca upozornil na § 65g zákona EIA, ktorý ako mimoriadne opatrenie v súvislosti s ochorením COVID-19 uvádza, že písomné konzultácie sú možné počas mimoriadnych opatrení, ii. že vo výrokovej časti má prvostupňový orgán zákonnú povinnosť určiť konkrétne zmierňujúce podmienky, ktoré eliminujú alebo zmierňujú vplyv na životné prostredie a v zmysle § 20a písm. a) zákona EIA má rozhodnutie obsahovať ich zdôvodnenie a/alebo súčasné zdôvodnenie absencie navrhovaných podmienok, iii. že boli porušené práva verejnosti na informácie o životnom prostredí podľa § 24 ods. 1 písm. i) zákona EIA tým, že neboli sprístupnené verejnosti predpísaným spôsobom a právo na vyjadrenie k podkladom rozhodnutia podmienil prvostupňový orgán nahliadnutím do spisu

Týmto postupom prvostupňového správneho orgánu bolo žalobcovi upreté právo na vyjadrenie k podkladom rozhodnutia a na navrhnutie ďalších dôkazov podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku. 8. Správny súd uznesením č. k. 31S/35/2020-110 zo dňa 10. novembra 2020 najprv žalobu žalobcu odmietol z dôvodu pochybností o tom, aká osoba spísala správnu žalobu.

9. Následne správny súd rozsudkom č. k. 31S/73/2021-132 zo dňa 24. januára 2023 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) správnu žalobu ako nedôvodnú zamietol. 10. Námietku nepreskúmateľnosti rozhodnutia žalovaného správny súd vyhodnotil ako nedôvodnú, pretože odôvodnenie dáva podľa správneho súdu presvedčivú a zrozumiteľnú odpoveď na relevantné otázky posudzované v konaní. Vzhľadom na všeobecnú formuláciu žalobnej námietky správny súd rovnako len vo všeobecnej rovine považoval za potrebné konštatovať, že odôvodnenie rozhodnutia žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím obsahuje všetky zákonné náležitosti. Prvostupňový orgán aplikujúc § 29 zákona EIA v rozhodnutí zrozumiteľne odôvodnil dôvody, pre ktoré sa zmena navrhovanej činnosti nebude posudzovať podľa zákona EIA, uložil s ohľadom na zmenu tri opatrenia a dostatočne preskúmateľným spôsobom sa vysporiadal so všetkými vznesenými pripomienkami.

vznesené. 11. Správny súd tiež uviedol, že argumentácia žalobcu z hľadiska hmotného práva sa prejavila tiež len všeobecnými námietkami, ktoré neobsahujú žiadnu skutkovú a právnu argumentáciu viažucu sa vecne k napadnutému rozhodnutiu žalovaného, či rozhodnutiu prvostupňového orgánu a k dôvodom týchto rozhodnutí. Uviedol, že všeobecná námietka nezákonnosti, obsahujúca tvrdenie žalobcu, podľa ktorého rozhodnutie je v rozpore so zákonom alebo podľa ktorého orgán verejnej správy porušil, resp. nedodržal procesné ustanovenia, avšak bez konkrétnej skutkovej a právnej argumentácie vzťahujúcej sa k preskúmavanému konkrétnemu prípadu, žiadny priestor takémuto prieskumu nedáva, a preto musí byť aj z tohto dôvodu vyhodnotená ako nedôvodná. Za relevantný možno podľa ustálenej judikatúry ESĽP (napr. vo veciach Hiro Balani v. Španielsko, § 28; Bochan v. Ukrajina, § 84; Krasulya v. Rusko, § 52) považovať taký argument, ktorý ak by bol vyhodnotený ako „opodstatnený“ (vecne správny), mal by vplyv na výsledok rozhodnutia vo veci.

vykonaní. 13. K námietke nedoručenia podkladov rozhodnutia elektronicky, správny súd uviedol, že žalobca požiadal o podklady rozhodnutia a o zvolanie konzultácií prostredníctvom e-mailu. Vzhľadom na to, že podanie nebolo doplnené do troch pracovných dní v listinnej podobe alebo v elektronickej podobe autorizované podľa osobitného predpisu o elektronickej podobe výkonu verejnej moci alebo ústne do zápisnice, správny orgán ani nemal povinnosť reflektovať na uvedené podanie. K námietke nezverejnenia celého spisového materiálu, správny súd uviedol, že v § 24 ods. 1 zákona EIA je taxatívny výpočet informácií, ktoré správny orgán bezodkladne zverejní na webovom sídle, príp. aj na svojej úradnej tabuli.

III. Kasačná sťažnosť a priebeh konania na kasačnom súde

Európskej únie. 15. Sťažovateľ poukazuje na to, že jedným z imanentných predpokladov činnosti správneho orgánu je preskúmateľnosť správneho aktu. Rozhodnutie žalovaného preto musí napĺňať požiadavky § 46 a § 47 ods. 3 Správneho poriadku. Podľa sťažovateľa prvostupňové ani rozhodnutie žalovaného tieto požiadavky nespĺňalo. Rovnako tvrdil, že odvolacia námietka sťažovateľa bola relevantná a zároveň konkrétna.

17. V súvislosti s neuvedením podmienok podľa predstáv sťažovateľa, podľa neho žiaden predpis nestanovuje povinnosť predkladať pripomienky konkrétne k predloženému zámeru tak, že verejnosť musí reagovať len na predložený zámer. Podstatným znakom opodstatnenosti pripomienky je jej súlad s účelom a cieľom zákona EIA. Ak hoci aj všeobecná podmienka svojim charakterom vedie k dosiahnutiu cieľa definovaného v § 2 zákona EIA, tak je podľa sťažovateľa takú pripomienku potrebné vyhodnotiť ako opodstatnenú.

19. Namietal tiež nesprávne zverejnenie všetkých informácií na webovom sídle Ministerstva životného prostredia Slovenskej republiky a obce, keď správne orgány podľa jeho názoru konali v rozpore s ustanovením § 24 ods. 1 písm. i) zákona EIA. Sťažovateľ poukazoval na to, že termín „povolenie“ užívaný týmto ustanovením je potrebné vykladať širšie v súlade so Smernicou EIA a mal by zahŕňať všetky rozhodnutia podľa zákona EIA, nielen záverečné stanovisko. Podľa sťažovateľa mal správny orgán povinnosť v súlade s § 29 ods. 3 zákona EIA zverejniť aj vyjadrenia dotknutých orgánov, verejnosti a doplňujúce informácie.

20. Podľa sťažovateľa sú konzultácie podľa § 63 zákona EIA inštitútom, ktorý môže verejnosť využiť kedykoľvek počas procesu EIA. Nenariadenie konzultácie je podľa sťažovateľa prejavom svojvôle úradníka brániacim účinnému uplatňovaniu práv verejnosti v procese EIA. Ak sťažovateľ o konzultáciu požiada, má podľa sťažovateľa správny orgán povinnosť ju vykonať, aby bol dosiahnutý účel a cieľ zákona EIA. Správne orgány podľa sťažovateľa a rovnako aj správny súd, museli postupovať podľa čl. 6,7 a 8 Smernice EIA.

22. Sťažovateľ navrhol, aby sa kasačný súd obrátil?na?Súdny dvor Európskej únie s prejudiciálnymi otázkami, či samotná podobnosť jednotlivých podaní a žalôb sťažovateľa sú zneužívaním práva, či výklad práva, ktorý aplikujú správne orgány vo vzťahu k podaniu odôvodneného stanoviska, je v súlade so smernicou EIA, či výklad práva, ktorý aplikujú správne orgány v súvislosti s konzultáciami, sú v súlade so smernicou EIA a či výklad práva, ktorý aplikujú správne orgány vo vzťahu ku nutnosti zverejňovania informácií pre verejnosť, sú v súlade so Smernicou EIA. 23. Žalovaný ani ďalší účastník sa ku kasačnej sťažnosti nevyjadrili. 24. Po predložení veci kasačnému súdu bola táto vec pridelená do senátu 3S Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky v zložení JUDr. Katarína Benczová, Mgr. Kristína Babiaková a JUDr. Zuzana Šabová, PhD. Sudkyňa Mgr. Kristína Babiaková bola určená ako sudkyňa spravodajkyňa. Počas kasačného konania nadobudol účinnosť rozvrh práce Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky na rok 2023 v znení opatrenia č. 5 (ďalej len „rozvrh práce“). Podľa § 27a písm. A štvrtej časti rozvrhu práce v znení účinnom od 1. júna 2023 bola predmetná vec prerozdelená do senátu 8S Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, ktorý vo veci konal a rozhodol v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozsudku.

IV. Posúdenie kasačného súdu

27. Za kľúčové považoval kasačný súd na úvod vyhodnotiť námietku sťažovateľa o nedostatočnom odôvodnení preskúmavaných rozhodnutí. Kasačný súd sa podrobne oboznámil s administratívnym spisom, prvostupňovým rozhodnutím a rozhodnutím žalovaného, pričom v tomto kontexte musí konštatovať, že neidentifikoval nepreskúmateľnosť založenú nedostatočným odôvodnením týchto rozhodnutí. V súvislosti s touto námietkou je potrebné dať do pozornosti, že správna žaloba ako aj kasačná sťažnosť majú povahu mimoriadnych

28. Kasačný súd sa stotožnil s vyhodnotením námietky sťažovateľa o nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia prvostupňového rozhodnutia ako aj rozhodnutia žalovaného, ktoré poskytol správny súd. V zhode so správnym súdom konštatuje, že námietky sťažovateľa o nepreskúmateľnosti týchto rozhodnutí boli všeobecného charakteru a neuvádzali, s ktorými konkrétnymi námietkami sa správne orgány nemali vysporiadať. Napriek tomu správny ako aj kasačný súd preskúmavané rozhodnutia podrobili kontrole ich preskúmateľnosti. Kasačný súd konštatuje, že v preskúmavaných rozhodnutiach boli pripomienky sťažovateľa v odôvodnení uvedené a zároveň aj to, ako sa v podstatnom s nimi správne orgány vysporiadali (str. 24 až 32 prvostupňového rozhodnutia, str. 10 až 13 rozhodnutia žalovaného).

Z prvostupňového rozhodnutia mal pritom kasačný súd za preukázané, že prvostupňový orgán najmä zohľadnil povahu a rozsah zmeny navrhovanej činnosti a jej technické parametre, opísal pôvodne navrhovanú činnosť, vyhodnotil jej vplyvy na životné prostredie počas jej výstavby ako aj prevádzky a stanovil opatrenia na zmiernenie nepriaznivých vplyvov (str. 2 až 20 prvostupňového rozhodnutia). Kasačný súd preto nevzhliadol ani porušenie § 29 ods. 3 zákona

Ak sťažovateľ v kasačnej sťažnosti poukazuje na to, že správny súd nesprávne právne posúdil dostatočnosť odôvodnenia rozhodnutí správnych orgánov z dôvodu absencie aplikácie § 11 a § 12 zákona č. 17/1992 Zb. o životnom prostredí, aj túto námietku vyhodnotil kasačný súd za nedôvodnú. Keďže sťažovateľ v správnej žalobe porušenie daných predpisov nenamietal, nemožno správnemu súdu vyčítať, že sa konkrétne s touto námietkou nedostatočne vysporiadal.

Nebolo preto povinnosťou správneho súdu nastolenú otázku posúdiť a rovnako sa ňou nemôže zaoberať kasačný súd, keďže nebola uplatnená pred správnym súdom (neprípustná novota). Kasačný súd námietku nepreskúmateľnosti z toho dôvodu vyhodnotil ako nedôvodnú a pristúpil k meritórnemu prieskumu napadnutého rozsudku.

Keďže uvedené tvrdenia boli všeobecné a?sťažovateľ vôbec nekonkretizoval, aké ustanovenia mali byť podľa neho nesprávne aplikované v?prejednávanom prípade, nešpecifikoval ani aké právne posúdenie pokladá za nesprávne a?v?čom spočíva takáto nesprávnosť (§ 440 ods. 2 SSP) v tu posudzovanom prípade, kasačný súd námietku údajnej negatívnej kampane proti sťažovateľovi preto vyhodnotil ako nedôvodnú.

Kasačný súd dáva sťažovateľovi za pravdu, že môže aj nad rámec zámeru navrhovať stanovenie podmienok, keďže to zákon nevylučuje, čo ale nespochybnil ani správny súd. Ak však sťažovateľ opakovane uvádza návrhy/námietky, ktoré nie sú vôbec na prejednávanú vec aplikovateľné, dáva v tomto kasačný súd za pravdu správnemu súdu, že v súvislosti s týmito postačí odpoveď správnych orgánov, že tieto námietky sa tu posudzovanej veci netýkajú.

V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje na svoju rozhodovaciu činnosť, že ustanovenie § 29 ods. 13 zákona EIA, ale ani iné ustanovenia neurčujú, o aké podmienky má ísť, a ich určenie je tak prenechané samotnému posudzujúcemu orgánu. Ide teda o jeden z prípadov, kedy zákon priznáva tomuto orgánu správne uváženie, ktoré správne súdy podľa § 27 ods. 2 SSP môžu preskúmať len do tej miery, či nevybočilo z medzí a hľadísk určených zákonom.

orgánom alebo schvaľujúcim orgánom, rezortným orgánom, dotknutým orgánom, dotknutou obcou a dotknutou verejnosťou, ktorá má možnosť zúčastniť sa konzultácií počas celého procesu posudzovania vplyvov. Vychádzajúc z vlastného znenia citovaného ustanovenia, zákon EIA inštitút tzv. konzultácií spája až so samotným posudzovaním vplyvov navrhovaných činností alebo ich zmien na životné prostredie. Uvedené korešponduje aj so Smernicou EIA, ktorá rovnako tento inštitút spája až s konaním o posudzovaní vplyvov na životné prostredie. V zmysle čl. 2 písm. g) Smernice EIA sú konzultácie zaradené do procesu posudzovania vplyvov na životné prostredie a rovnako sú systematicky následne zaradené pod čl. 5 Smernice EIA, ktorý upravuje vykonanie posudzovania vplyvov na životné prostredie a nie zisťovacie konanie, ktoré je upravené v čl. 4 smernice. Rovnako sú relevantné aj úvodné ustanovenia novely č. 2014/52/EÚ Smernice EIA, ktorá konzultácie v zisťovacom konaní len odporúča ako „dobrý správny postup“ (bod 29). Vzhľadom na to, že zákon EIA a ani Smernica EIA v zisťovacom konaní výslovne nepredpokladajú vykonanie konzultácií, ktoré sú až inštitútom

34. Kasačný súd však poukazuje na to, že inštitút tzv. konzultácií podľa zákona EIA nemožno spájať len s vykonaním ústneho pojednávania v zmysle § 21 Správneho poriadku, ako sa o to snažil žalovaný a toto v podstate potvrdil aj správny súd. Inštitút konzultácií je pojem širší, ktorý zahŕňa aj napr. písomné podania alebo verejnú anketu (čl. 6 ods. 5 Smernice EIA) a je potrebné ho vnímať ako dialóg medzi developerom, príslušným orgánom a ostatnými účastníkmi, teda aj zainteresovanou verejnosťou.

35. Ak sťažovateľ v kasačnej sťažnosti namietal, že v zisťovacom konaní neboli zverejnené stanoviská dotknutých orgánov či verejnosti, aj túto námietku kasačný súd vyhodnotil ako nedôvodnú. V zmysle ustanovenia § 24 ods. 1 zákona EIA príslušný orgán má povinnosť zverejniť informácie o navrhovanej činnosti alebo jej zmene (napr. kde možno získať informácie o zmene navrhovanej činnosti, o prístupe verejnosti) a podľa § 29 zákona EIA zverejňuje napr. oznámenie o zmene navrhovanej činnosti, kde možno do zámeru nahliadnuť či kedy k nemu možno zasielať pripomienky. Žiadne ustanovenie zákona EIA nestanovuje povinnosť príslušného orgánu zverejňovať stanoviská dotknutých orgánov, z toho dôvodu kasačný súd vyhodnotil postup príslušného orgánu za zákonný. Ak sťažovateľ odkazuje na ustanovenie § 24 ods. 1 písm. i) zákona EIA, podľa ktorého príslušné správne orgány zverejňujú aj iné informácie dôležité na vydanie záverečného stanoviska alebo povolenia, toto ustanovenie je podľa kasačného súdu potrebné vykladať tak, že neupravuje povinnosť sprístupňovať iné dokumenty ako sú uvedené v danom ustanovení (tieto zákonodarca presne

Rovnako, ani Smernica EIA, ktorá v čl. 6 ods. 2 upravuje zverejňovanie informácií o navrhovanej činnosti, nestanovuje povinnosť aktívne zverejňovať vyjadrenia dotknutých orgánov či verejnosti. V čl. 6 ods. 2 Smernice EIA je stanovená povinnosť zverejniť výslovne žiadosť o povolenie a následne povinnosť pre členské štáty zverejniť informácie o konaní, medzi ktoré patrí aj informovanie o dostupnosti relevantných informácií a o možnostiach získania týchto informácií (čl. 6 ods. 2 písm. f) Smernice EIA), čo bolo v tu posudzovanom konaní splnené.

?novembra 2010, VB Pénzügyi Lízing, C137/08, Zb. s. ?I10847, bod?29). V posudzovanej veci kasačný súd konštatuje, že sám nevzhliadol potrebu predloženia prejudiciálnej otázky. Zo strany sťažovateľa sa prvá nastolená otázka týkala inštitútu zneužitia práva, ktorý ale nebol dôvodom, na ktorom by bolo postavené rozhodnutie správneho alebo kasačného súdu, preto položenie tejto otázky nemohlo ovplyvniť rozhodnutie v prejednávanej veci a nebolo napokon ani predmetom kasačnej sťažnosti. Druhá navrhovaná otázka sa týkala odôvodnených stanovísk, pričom ani táto podľa kasačného súdu nebola smerodajná pre vydanie rozhodnutia, keďže sťažovateľ túto otázku vyhodnotil v rozpore so závermi správneho súdu (viď bližšie bod 31 a 32 tohto rozsudku). V súvislosti s treťou otázkou, ktorá sa týka vykonania konzultácií v zisťovacom konaní, v tomto smere považuje kasačný súd úpravu Smernice EIA ako aj zákona EIA ako acte claire, teda za dostatočne jasnú úpravu, ktorá nevyžaduje podanie prejudiciálnej otázky. K štvrtej navrhovanej otázke kasačný súd zaujíma rovnaké stanovisko ako tretej

V. Záver

37. Sumarizujúc vyššie uvedené skutočnosti kasačný súd uzatvára, že nezistil dôvodnosť kasačných námietok sťažovateľa. Rozsudok správneho súdu považuje za vychádzajúci zo správneho právneho posúdenia veci a nezistil ani procesné vady, ktoré by mali za následok porušenie práva sťažovateľa na spravodlivý proces. Preto kasačnú sťažnosť sťažovateľa podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. 38. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP a § 168 SSP, keď žalobca (sťažovateľ) bol v konaní pred kasačným súdom neúspešný a u žalovaného nezistil mimoriadne dôvody, pre ktoré by mu malo byť spravodlivo priznané právo na náhradu trov konania. Ďalším účastníkom konania podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 169 SSP nepriznal právo na náhradu trov konania, keďže im nebola súdom v kasačnom konaní uložená žiadna právne vynútiteľná povinnosť. 39. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0 (§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 27. júna 2024