3Svk/24/2022

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Šabovej PhD. a členov senátu JUDr. Kataríny Benczovej a JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD., v právnej veci žalobcu: KEORLEN TRADE s.r.o., so sídlom Tř. Maršála Malinovského 884, Sady, Uherské Hradiště, Česká republika, IČO: 29371805, právne zastúpený: A3 advokátska kancelária, s. r. o., so sídlom Partizánska 25, Trenčín, proti žalovanému: Pamiatkový úrad Slovenskej republiky, so sídlom Cesta na Červený most 6, Bratislava, právne zastúpený: Advokátska kancelária Ivan Syrový, s.r.o., so sídlom Kadnárová 83, Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. PUSR-2021/4224-12/ 36217/31/ADC zo dňa 20. mája 2021, konajúc o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č. k. 11S/62/2021-68 zo dňa z 11. januára 2022, takto

rozhodol:

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta. II. Žalobcovi sa priznáva voči žalovanému nárok na náhradu trov kasačného konania.

Odôvodnenie

I. Priebeh administratívneho konania

2. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca správnu žalobu na Krajský súd v Trenčíne a žiadal, aby správny súd zrušil rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňové rozhodnutie správneho orgánu a vec vrátil na ďalšie konanie. 3. Vo vzťahu k rozhodnutiu zo dňa 19. júla 2017, ktorým bola žalobcovi uložená povinnosť vykonať opatrenia na nápravu v zmysle § 31 ods. 1 zákona č. 49/2002 Z. z. o ochrane pamiatkového fondu, rozporoval dátum nadobudnutia právoplatnosti tohto rozhodnutia. Zo spisového materiálu podľa neho nebolo zjavné, ktorý moment bol určujúci pre nadobudnutie právoplatnosti rozhodnutia. Pre nesplnenie opatrení uložených v uvedenom rozhodnutí boli vydané rozhodnutia zo dňa 26. júna 2018 a zo dňa 22. septembra 2020, ktorými boli žalobcovi uložené pokuty. Žalobca uvádza, že mu jednotlivé rozhodnutia neboli riadne doručené, dozvedel sa o nich až v decembri 2020, a preto ich považuje za nezákonné. 4. Žalovaný vo vyjadrení k žalobe navrhol žalobu ako nedôvodnú zamietnuť. Ozrejmil, že rozhodnutie zo dňa 19. júla 2017 nadobudlo právoplatnosť 7. augusta 2017 na základe fikcie doručenia a osobné prevzatie žalobcom na ňu nemalo žiadny vplyv. Žalovaný skonštatoval, že písomnosti doručoval na adresu uvedenú v obchodnom registri, ako aj na korešpondenčnú adresu uvedenú žalobcom. Rozhodnutie zo dňa 26. júna 2018 bolo riadne prevzaté na adrese sídla žalobcu a v nadväznosti na to nadobudlo právoplatnosť 17. júla 2018. Rozhodnutie zo dňa 22. septembra 2020 bolo doručované na adresu sídla žalobcu. Žalobca uvedené rozhodnutie neprevzal, a preto nadobudlo právoplatnosť na základe fikcie doručenia 28. októbra 2020. Z uvedených dôvodov sa nezakladajú na pravde tvrdenia žalobcu o tom, že sa o všetkých písomnostiach dozvedel až 16. decembra 2020. 5. Žalobca na skutočnostiach uvedených v žalobe zotrval aj v replike k vyjadreniu žalovaného. 6. Žalovaný vo vyjadrení k replike žalobcu zotrval na svojom pôvodnom vyjadrení a zdôraznil, že žalobca sa v návrhu na obnovu konania iba vo všeobecnosti odvolal na ustanovenia § 62 ods. 1 písm. a) a c) správneho poriadku, no tieto žiadnym spôsobom nešpecifikoval. 7. Správny súd rozsudkom rozhodnutie žalovaného zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie. V odôvodnení konštatoval, že rozhodnutie zo dňa 19. júla 2017 a rozhodnutie zo dňa 26. júna 2018 sú vecne správne. Pokiaľ ide o uvedené rozhodnutia, závery správneho orgánu o nepovolení obnovy konania sú správne, pretože na obnovu konania neboli splnené podmienky. Správny súd sa však stotožnil s námietkou žalobcu o nesprávnom právnom posúdení a nepreskúmateľnosti rozhodnutia zo dňa 22. septembra 2020. Žalovaný sa totižto dostatočne nezaoberal otázkou doručovania. Postup prvostupňového orgánu pri doručovaní oznámenia o začatí konania o uložení pokuty zo dňa 9. júla 2020, ako aj rozhodnutia zo dňa 22. septembra 2020 bol v rozpore so zákonom. Doručovanie malo byť vykonané aj na korešpondenčnú adresu uvedenú konateľom. Správny súd zároveň poukázal na nesplnenie podmienky náhradného doručenia v zmysle § 24 ods. 2 správneho poriadku. Na záver zdôraznil, že uvedené konanie má charakter správneho trestania, a preto sa naň musia aplikovať princípy trestného konania, podľa ktorých musí byť rozhodnutie doručené do vlastných rúk, resp. spôsobom súladným so zákonom.

11. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok v celom rozsahu (§ 453 ods. 1 SSP), ako aj predchádzajúce konanie pred správnym súdom bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP) v medziach uplatnených kasačných bodov (§ 453 ods. 2 SSP). 12. Správny súd v napadnutom rozsudku rozhodol, že postup prvostupňového orgánu pri doručovaní oznámenia o začatí konania o uložení pokuty zo dňa 9. júla 2020, ako aj rozhodnutia zo dňa 22. septembra 2020 boli v rozpore so zákonom. 13. V prvom rade správny súd dôvodil, že správny orgán postupoval v rozpore s § 24 ods. 2 správneho poriadku, keď neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k opakovanému doručovaniu písomností. Kasačný súd sa s uvedenou argumentáciou správneho súdu nestotožňuje. Doručovanie písomností právnickým osobám podlieha režimu v zmysle § 25 ods. 2 správneho poriadku. Zákonodarca tu upravil špeciálny režim pre doručovanie písomností právnickým osobám, ktorý vylučuje aplikáciu § 24 ods. 2 správneho poriadku. Pri doručovaní písomností právnickým osobám podľa § 25 ods. 2 správneho poriadku sa tak nevyžaduje doručovanie písomnosti v náhradnom termíne. Problematika doručovania v správnom konaní bola viackrát riešená v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napr. rozhodnutie sp. zn. 6Sžp/16/2013). Kasačný súd preto postup žalovaného, ktorým aplikoval fikciu doručenia bez toho, aby písomnosti doručoval v náhradnom termíne, nepovažoval za nezákonný. 14. Na druhej strane je však nutné prisvedčiť názoru správneho súdu, že žalovaný pochybil, ak nedoručoval písomnosti na adresu sídla žalobcu, ako aj na korešpondenčnú adresu uvedenú žalobcom. V zmysle § 25 ods. 2 správneho poriadku má správny orgán povinnosť doručovať písomnosti na adresu, ktorú právnická osoba uviedla a v prípade, ak takýto postup nie je možný, na adresu uvedenú v registri. V prípade, ak nemožno doručiť písomnosť tak, ako vyplýva z dikcie citovaného ustanovenia, sa táto považuje dňom vrátenia za doručenú. Ak správny orgán doručoval písomnosť iba na adresu sídla žalobcu, a nie na adresu, ktorú žalobca uviedol, nemožno takúto písomnosť považovať za doručenú v zmysle § 25 ods. 2 správneho poriadku. Vzhľadom na uvedené, rozhodnutie zo dňa 22. septembra 2020 bolo žalobcovi doručované v rozpore so zákonom, správny orgán nesprávnym postupom žalobcovi odňal možnosť zúčastniť sa na konaní, čo malo podstatný vplyv na rozhodnutie. Správny súd však považoval za nezákonné aj doručovanie oznámenia zo dňa 9. júla 2020, s čím sa kasačný súd nestotožnil. Z administratívneho spisu žalovaného je zjavné, že toto oznámenie bolo doručované na adresu sídla žalobcu a rovnako aj na adresu uvedenú žalobcom. Doručovanie oznámenia zo dňa 9. júla 2020 bolo teda správnym orgánom doručované v súlade s § 25 ods. 2 správneho poriadku.