3Svk/24/2023

1. Centrum právnej pomoci, kancelária Žilina (ďalej len „prvostupňový orgán“ alebo „Centrum“) rozhodnutím č. KaZA/5431/2022 zo dňa 11. februára 2022 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) podľa § 10 ods. 5 zákona č. 327/2005 Z. z. o poskytovaní právnej pomoci osobám v materiálnej núdzi a o zmene a doplnení zákona č. 586/2003 Z. z. o advokácii a o zmene a doplnení zákona č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov v znení zákona č. 8/2005 Z. z. (ďalej len „zákon o poskytovaní právnej pomoci“) v spojení so zákonom č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „Správny poriadok“) nepriznal žalobcovi nárok na poskytnutie právnej pomoci. Žalobca žiadal Centrum o poskytnutie právnej pomoci v konaní o ústavnej sťažnosti, vedenej pred Ústavným súdom Slovenskej republiky pod sp. zn. Rvp 153/2022. 2. Prvostupňový orgán svoje rozhodnutie založil na tom, že v danom prípade nie je možné vylúčiť zrejmú bezúspešnosť sporu, čo odôvodnil tým, že: a) z § 124 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky vyplýva, že žiadateľ sa môže účinne domáhať preskúmania len tých rozhodnutí, opatrení alebo upovedomení o inom zásahu, od ktorých právoplatnosti oznámenia alebo upovedomenia neubehli viac ako 2 mesiace; b) keďže žiadateľ podal ústavnú sťažnosť dňa 20. januára 2022, prichádzalo do úvahy len preskúmanie opakovaného podnetu Generálnej prokuratúre SR a vybavenia sťažnosti Ministerstvom spravodlivosti SR, ktoré boli vyhodnotené ako neopodstatnené, avšak tieto žalovaný vyhodnotil ako nedôvodné; c) konanie o antidiskriminačnej žalobe, vedené na Krajskom súde Bratislava pod sp. zn. 8Sa/ 94/2021 nemožno v tomto štádiu preskúmavať ústavnou sťažnosťou, d) žalobca nebol stotožnený s tým, že sa nemohol dať zaočkovať vakcínou Sputnik V, avšak vzhľadom k tomu, že je žalobca vo výkone trestu odňatia slobody, v zmysle § 4 zákona č. 475/ 2005 Z. z. nemá právo slobodne si vybrať lekára a zdravotnícke zariadenie; e) ďalšie podmienky poskytnutia právnej pomoci žalovaný neskúmal, nakoľko by to žiadateľa zbytočne byrokraticky zaťažovalo a došlo by tým aj k nehospodárnemu nakladaniu s finančnými prostriedkami štátu.

3. Žalobca sa správnou žalobou, podanou na Krajskom súde v Žiline (ďalej len „správny súd“), domáhal preskúmania zákonnosti napadnutého rozhodnutia a následne jeho zrušenia a vrátenia veci žalovanému na ďalšie konanie.

6. Žalovaný položil správnemu súdu otázku, či v tomto prípade nejde len o zlomyseľné uplatňovanie nárokov, a teda návrh sleduje zjavné zneužitie práva, ktorého ochranu by správny súd poskytnúť nemal (§ 5 ods. 12 SSP). Je totiž zrejmé z podaní žalobcu, že sa snaží týmito zásobovať všetky inštitúcie, kopíruje svoje obsiahle podania, ktorých väčšinu tvorí absolútne nesúvisiaci text a obrázky a ktorých petit tvorí paušálna žiadosť o preskúmanie „všetkého“. Navyše treba brať do úvahy aj povahu sporu (nie že mu nebolo umožnené dať sa zaočkovať proti ochoreniu COVID-19, ale že mu nebolo umožnené ako osobe so zákonným obmedzením v slobode voľby lekára dať sa zaočkovať ním vybranou a v Slovenskej republike neschválenou vakcínou). Žalovaný nemienil znižovať štandard základných práv odsúdených osôb.

Pre nenaplnenie požiadavky v § 6 ods. 1 písm. b) zákona o poskytovaní právnej pomoci nestačí, že zrejmú bezúspešnosť sporu nemožno vylúčiť, ale je nevyhnutné, aby bezúspešnosť sporu žiadateľa bola tak jednoznačná, že je zrejmá už na základe zbežného posúdenia veci.

pomoci. 9. Správny súd rozsudkom sp. zn. 31S/44/2022 zo dňa 28. februára 2023 napadnuté rozhodnutie podľa § 191 ods. 1 písm. c) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

Podľa správneho súdu nie je úlohou správneho orgánu prejudikovať výsledok konania vo veciach podľa § 3 zákona o poskytovaní právnej pomoci z vecnej stránky. Za plne opodstatnené však treba považovať oprávnenie správneho orgánu, aby skúmal, či v konkrétnom prípade nejde u žiadateľa o zneužitie práva, alebo napr. či už zo skutkových tvrdení žiadateľa (bez potreby vykonávať dokazovanie) nie je nepochybné, že jeho návrhu nemožno vyhovieť, napr. z dôvodu zániku práva uplynutím času alebo ak je v dôkaznej

možnosťou správneho orgánu vybrať pri rozhodovaní jedno z viacerých dovolených riešení, na ktorom potom spočíva preskúmavané rozhodnutie. V takých prípadoch, v ktorých správny orgán ,,môže“ alebo ,,nemôže“, a v podobne vyjadrených situáciách (,,najmä“) je správny súd oprávnený preskúmať len to, či došlo k výberu z niektorých dovolených možností, ale výber sám zásadne prieskumu nepodlieha. Preskúmanie sa vykoná podľa kritérií, ktoré pre správne uváženie uvádza zákon a ktoré tvoria nevyhnutné východiská pre výsledok správneho uváženia premietnutý do rozhodnutia správneho orgánu. Vychádza sa nielen z týchto kritérií, ale aj z účelu zákona, ktorý tvorí významné interpretačné hľadisko.

Pozitívny záväzok štátu, ktorý tento na seba dobrovoľne preberá, sa však vzťahuje na zabezpečenie uplatnenia práva na súde prostredníctvom priznania nároku na poskytnutie právnej pomoci v obmedzených prípadoch. 13. V posudzovanej veci pristúpil žalovaný k posúdeniu možnosti úspechu iniciovaného konania o ústavnej sťažnosti, vo vzťahu ku ktorému žalobca vyslovil požiadavku na poskytnutie bezplatnej právnej pomoci. Žalovaný správne poukázal na potrebu skúmania dodržania zákonnej lehoty na podanie ústavnej sťažnosti, čo viedlo k záveru, že v prípade označených orgánov verejnej moci (a ich zásahov) - Ústavu na výkon trestu odňatia slobody a ústavu na výkon väzby X. a Generálneho riaditeľstva Zboru väzenskej a justičnej stráže je ústavná sťažnosť podaná po lehote (§ 124 zákona č. 314/2018 Z. z. o Ústavnom súde Slovenskej republiky), a preto možno konštatovať jej zrejmú bezúspešnosť.

právneho posúdenia veci. Posudzovanie zrejmej bezúspešnosti sporu zo strany žalovaného podľa § 6 ods. 1 písm. b) v spojení s § 8 zákona o poskytovaní právnej pomoci je len posúdením splnenia jednej zo základných podmienok na poskytnutie právnej pomoci podľa ustanovení tohto osobitného právneho predpisu. Ide len o formálne preskúmanie relevantnosti návrhu žiadateľa o poskytnutie právnej pomoci, čo v žiadnom prípade nie je možné stotožniť s právnym posúdením úspechu alebo neúspechu žalobcu v merite veci, ktorý postup patrí výlučne do právomoci príslušného súdu. Ak žalovaný konštatoval správnosť postupu označených orgánov odkazujúc na konkrétnu judikatúru či právnu úpravu, nemožno jeho postup z hľadiska relevantných ustanovení zákona o poskytovaní právnej pomoci považovať

pomoci. 16. K uvedeným záverom dospel správny súd nie z dôvodu konštatovania opodstatnenosti požiadavky žalobcu na poskytnutie bezplatnej právnej pomoci, ale z dôvodu nesprávneho vyhodnotenia jeho žiadosti - táto mala byť posúdená v danej veci v kontexte § 8 zákona o poskytovaní právnej pomoci, najmä či je žalobca schopný označiť dôkazy na podporu svojich tvrdení, resp. či svoje práva nezneužíva, nie prejudikovaním rozhodnutia, na ktoré žalovaný

III. Argumentácia účastníkov v kasačnom konaní

Aj zánik práva uplynutím času pritom ale môže byť otázka právneho významu, ktorú môže súd posúdiť inak. Rovnako tak záver o dôkaznej núdzi (ktorú ako príklad oprávneného prejudikovania sporu uvádza správny súd). Na druhej strane správny súd uvádza, že nesmie prejudikovať výsledok konania z vecnej stránky. Vyslovenie záveru o zrejmej bezúspešnosti sporu podľa § 8 zákona č. 327/2005 Z. z. z dôvodu zániku práva uplynutím času alebo existenciou dôkaznej núdze však nakoniec tiež nie je ničím iným ako prejudikovaním výsledku konania „z vecnej stránky“, ktorý je však v týchto konkrétnych prípadoch správnym súdom aprobovaný.

Podľa názoru správneho súdu tak je v poriadku v niektorých prípadoch ponechať de facto prejudikovanie výsledku sporu žalovaným (uplynutie času, dôkazná núdza), avšak v iných prípadoch to už prípustné nie je. 20. Správny súd podľa sťažovateľa nedáva zrozumiteľnú odpoveď na to, prečo práve takéto rozlišovanie. Preto ak chýba ratio úvahe o tom, že samotný zánik práva uplynutím času je otázka, pri ktorej si podľa názoru správneho súdu oprávnený urobiť záver samotný sťažovateľ (a s dôsledkami podľa § 8 zákona č. 327/2005 Z. z.), je namieste opustiť toto rigidné a v podstate už dlhší čas dogmaticky opakované delenie skutočností, ktoré sťažovateľ môže a ktoré nemôže vyhodnotiť v kontexte § 8 zákona č. 327/2005 Z. z. a následne pristupovať k oprávneniu sťažovateľa vyhodnotiť splnenie podmienky podľa § 8 zákona č. 327/2005 Z. z. pragmatickejšie a flexibilnejšie.

ide o neprípustné prejudikovanie výsledku sporu z vecnej stránky, keď sťažovateľ použil jednoznačnú právnu normu a tento výber aj odôvodnil. 22. Správny súd sa nijakým konkrétnym spôsobom nevysporiadal s ďalším dôvodom nepriznania právnej pomoci žalobcovi, a to že podľa § 4 ods. 2 zákona č. 475/2005 Z. z. odsúdený nemá právo slobodne si vybrať lekár a zdravotnícke zariadenie.

23. Právny poriadok neobsahuje ústavné právo dať sa zaočkovať neschválenou vakcínou; navyše v prípade osoby, ktorej niektoré ústavné práva sú obmedzené, na čo poukázal aj sťažovateľ. Každému občanovi Slovenskej republiky bolo umožnené v prípade záujmu dať sa zaočkovať schválenou vakcínou, pričom navyše toto očkovanie nebolo a nie je povinné a vyžadované. Žalobca taktiež uviedol, že sa (dokonca dvakrát) zaregistroval na vakcináciu vakcínou Sputnik V a napriek tomu mu nebolo umožnené ísť do zdravotníckeho zariadenia, kde by sa mohol dať zaočkovať ním vybranou vakcínou. Vzhľadom na to, že žalobca vykonáva doživotný trest odňatia slobody, je viac než otázne, ako sa mohol žalobca registrovať na očkovanie cez portál Národného centra zdravotníckych informácií (v jeho ústavnej sťažnosti, ktorá je súčasťou spisu, sám uvádza „registroval som sa preto na štátnej internetovej stránke na očkovanie.

V prejednávanej veci je to žalobcova „žaloba“, ktorej väčšiu časť tvorí absolútne nesúvisiaci obsah ako obrázky Justície, slnečnice, budovy ESĽP či NR SR alebo záberov z televízneho spravodajstva o predvádzaní skorumpovaného sudcu. Ešte „lepšia“ je v tom žalobcova „ústavná sťažnosť“, obsahujúca 44 strán. Podľa názoru sťažovateľa mal správny súd posudzovať aj aspekt zjavného zneužitia práva podľa § 5 ods. 12 Správneho súdneho poriadku, hoci v konaní pred správnym súdom na to sťažovateľ vo svojom vyjadrení k správnej žalobe poukázal (a správny súd na to nijakým spôsobom nereagoval). Tomuto názoru svedčí v podstate celý obsah danej ústavnej sťažnosti, napríklad: - obrázky koncentračných táborov, zbraňových systémov Ruskej federácie, v Haagu súdeného Slobodana Miloševića, ruského prezidenta Vladimira Putina, na ktorého dodanie pred súd je vydaný medzinárodný zatykač, slovanských bohov, vychvaľovanie Ruskej federácie (mimochodom štátu, ktorý aktuálne porušuje mnohé ustanovenia medzinárodného i vojnového práva ničím nevyprovokovanou agresiou), bájky o slovanských bohoch.

Z toho všetkého sa preto nemožno ubrániť dojmu, že žalobcovi v skutočnosti nejde o právnu ochranu nejakých ním tvrdených práv, ale o krátenie si času v rámci odpykávania si doživotného trestu odňatia slobody. Svoje grafické podania zasiela najrôznejším inštitúciám, a ktorých obsah z veľkej väčšiny absolútne nesúvisí s prejednávanou vecou, resp. v dnešnej dobe ruskej agresie na Ukrajinu ešte pôsobí ako urážka všetkých humanistických princípov, ktoré sú pošliapavané. Takouto aktivitou pritom žalobca zamestnáva viaceré inštitúcie a podľa názoru správneho súdu by mu na základe takýchto žalobcových grafických podkladov mali byť štátnym rozpočtom uhrádzané náklady právneho zastúpenia. Tu tiež možno poukázať aj na uznesenie kasačného súdu sp. zn. 6Svk/14/2021, kedy jedným z indikátorov zjavného zneužitia práva podľa § 5 ods. 12 Správneho súdneho poriadku môže byť aj „sériovosť a stereotypnosť žalobcom vedených súdnych sporov spojená s opakovaním totožných alebo podobných argumentov“. 26. Žalobca vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti poukázal na rozhodnutie kasačného súdu

IV. Posúdenie kasačného súdu

27. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP) po tom, čo zistil, že kasačná sťažnosť bola podaná riadne (§ 444 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 SSP), smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustná (§ 439 SSP), má predpísané náležitosti (§ 445 ods. 1 SSP a § 57 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok z dôvodov a v rozsahu uvedenom v podanej kasačnej sťažnosti (§ 440 SSP, § 441 SSP a § 453 SSP) a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je nedôvodná. 28. Nie je úlohou kasačného súdu zaoberať sa otázkou práva žalobcu na očkovanie proti ochoreniu COVID-19 neregistrovanou vakcínou, či obsahom práva na poskytnutie zdravotnej starostlivosti osôb nachádzajúcich sa vo výkone trestu odňatia slobody. Argument, podľa ktorého žalobca, ako osoba vo výkone trestu odňatia slobody, nemá právo slobodne si vybrať lekára a zdravotnícke zariadenie (§ 4 ods. 2 zákona č. 475/2005 Z. z.) je teda na posúdení príslušného súdu rozhodujúceho v merite veci. Uvedené skutočnosti možno posúdiť výlučne len v medziach rozsahu právomocí sťažovateľa pri posudzovaní zjavnej bezúspešnosti sporu pre účely poskytnutia právnej pomoci. Ani sťažovateľ, ani správny súd a ani kasačný súd v tomto prípade nerozhodujú o obsahu predmetného práva, ale o poskytnutí právnej pomoci žalobcovi. 29. Sťažnostné body možno v danom prípade rozdeliť do dvoch okruhov: (I) rozsah oprávnenia sťažovateľa posúdiť zrejmú bezúspešnosť sporu v zmysle § 8 zákona o poskytovaní právnej pomoci a (II) zneužitím práva na bezplatnú právnu pomoc. K tomu kasačný súd uvádza: (I) K miere posúdenia zrejmej bezúspešnosti sporu

31. Kasačný súd podľa § 464 ods. 1 SSP poukazuje na rozhodnutie sp. zn. 7Sžo/55/2016 z 28.03.2018, v ktorom už bola daná odpoveď na sťažovateľove výhrady: „V prvom rade je potrebné uviesť, že pojem zrejmej bezúspešnosti v spore bol v našom právnom poriadku pôvodne obsiahnutý len v ust. § 138 ods. 1 O.s.p. v súvislosti s posudzovaním žiadosti účastníka konania o oslobodení od platenia súdnych poplatkov, keď O.s.p. pre priznanie oslobodenia od platenia súdnych poplatkov vylučuje zrejme bezúspešné uplatňovanie alebo bránenie práva. Občiansky súdny poriadok však konkrétne neupravoval, čo je potrebné pod týmto pojmom rozumieť. Zákon č. 327/2005 Z. z. príkladmo uvádza, na čo je potrebné prihliadať pri posudzovaní zrejmej bezúspešnosti sporu, keďže jednou z podmienok pre priznanie tohto nároku je, že nejde o zrejmú bezúspešnosť sporu. Pri aplikácii § 138 O.s.p. všeobecné súdy judikovali, že o zrejmú bezúspešnosť ide najmä vtedy, ak už zo skutkových tvrdení žiadateľa je nepochybné, že mu vo veci nemôže byť vyhovené.

povinný sa riadiť ust. § 25 ods. 1 zákona č. 327/2005 Z. z. a § 32, § 47 ods. 1, 3 Správneho poriadku v rámci zákonom ustanovených medzí čo najpresnejšie zistiť skutočný stav veci, z neho vyvodiť právne závery a tieto riadne odôvodniť, nemôže v rámci skúmania splnenia podmienok podľa ust. § 6 ods. 1 písm. b/ zákona právne posudzovať úspech, resp. neúspech žiadateľa v merite veci, čo patrí do právomoci správnemu súdu. Odporca by sa mal pri skúmaní splnenia podmienok podľa tohto písmena obmedziť na formálne preskúmanie odôvodnenosti návrhu žiadateľa na poskytnutie právnej pomoci. Treba mať na zreteli, že rozhodovanie o priznaní nároku na poskytnutie právnej pomoci podľa zákona č. 327/2005 Z. z. predstavuje obmedzenie práva na súdnu a inú právnu pomoc garantovaného ústavnou, preto je nanajvýš nutné brať do úvahy čl. 13 Ústavy tak, aby do tohto práva bolo zasiahnuté skutočne len v nevyhnutnej miere a vždy v súlade so zákonom.“

Keďže by však nebolo žiadúce, aby zodpovedný orgán prejudikoval možný výsledok sporu z vecnej stránky, a tým zasahoval do právomoci súdu, zamietnutie žiadosti o poskytnutie právnej pomoci z tohto dôvodu bude prijateľné iba v zrejmých prípadoch, napr. uplynutie prekluzívnej lehoty.“

34. Sťažovateľ poukázal na to, že žalobca podáva mnohostranové podania s rovnakou grafickou úpravou, čím zamestnáva viaceré inštitúcie, a podľa názoru správneho súdu by mu mali byť štátnym rozpočtom uhrádzané náklady právneho zastúpenia. Kasačný súd považuje túto námietku za neopodstatnenú a k osobným postojom žalobcu, rozsahu a grafickej úprave jeho podaní sa nebude vyjadrovať. Keďže podľa § 25 ods. 1 zákona o poskytovaní právnej pomoci sa na konanie o nároku vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní, pre sťažovateľa naďalej platí ustanovenie § 19 ods. 2 Správneho poriadku, podľa ktorého sa podanie posudzuje podľa obsahu.

V. Záver

36. Kasačný súd, poukazujúc na vyššie uvedené konštatuje, že správny súd sa v odôvodnení svojho rozhodnutia vysporiadal so všetkými pre vec zásadnými námietkami sťažovateľa, svoje závery formuloval zrozumiteľne a presvedčivo, pričom sťažovateľ v kasačnej sťažnosti neuviedol také relevantné skutočnosti, ktorými by spochybnil vecnú správnosť rozsudku správneho súdu. Dospel preto k záveru, že kasačnú sťažnosť je potrebné podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietnuť. 37. O nároku na náhradu trov konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1 a § 175 ods. 2 SSP tak, že plne úspešnému žalobcovi priznal nárok na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania voči procesne neúspešnému sťažovateľovi. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP). 38. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu SR pomerom hlasov 3:0 (§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 24. augusta 2023