3Svk/28/2024
ECLI:SK:NSSSR:2026:7020200395.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Správny súd v Košiciach
- Sp. zn. 1. inštancie
- KE-7S/130/2020
- IČS
- 7020200395
- Zdroj
- PDF ↗
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Šabovej, PhD. a zo sudcov JUDr. Kataríny Benczovej a JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD. v právnej veci žalobcu (sťažovateľ): Združenie domových samospráv, o. z., so sídlom Rovniankova 1667/14, 851 02 Bratislava, IČO: 31820174, právne zast. Tkáč & Partners, s.r.o., so sídlom: Hrnčiarska 29, 040 01 Košice, IČO: 53929691, proti žalovanému: Okresný úrad Košice, odbor opravných prostriedkov, so sídlom Komenského 52, 041 26 Košice, za účasti ďalších účastníkov: 1/ TEPELNÉ HOSPODÁRSTVO spoločnosť s ručením obmedzeným Košice, so sídlom Komenského č. 7, 040 01 Košice, IČO: 31679692, právne zast. GARANT PARTNER legal s.r.o. so sídlom Eisteinova 21, 851 01 Bratislava, IČO: 36856380, 2/ Občianske združenie Nádej pre Sad Janka Kráľa, so sídlom Švabinského 20, 851 01 Bratislava, IČO: 37928074, 3/ Slovenský zväz ochrancov prírody a krajiny, Základná organizácia Košice 2013, so sídlom Pokroku 7, 040 11 Košice, v konaní o preskúmanie rozhodnutia žalovaného č. OU-KE-OOP3-2020/022092/HLU z 30.03.2020, konajúc o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Košiciach, č. k. KE-7S/130/ 2020-76 zo dňa 25.04.2024, v spojení s dopĺňacím rozsudkom č. k. KE-7S/130/2020-89 zo dňa 24.06.2024, takto
rozhodol:
I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudok Správneho súdu v Košiciach, č. k. KE-7S/130/2020-76 zo dňa 25.04.2024, v spojení s dopĺňacím rozsudkom č. k. KE-7S/130/ 2020-89 zo dňa 24.06.2024 mení tak, že rozhodnutie žalovaného č. OU-KE-OOP3-2020/ 022092/HLU zo dňa 30.03.2020 zrušuje a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. II. Sťažovateľovi priznáva voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov konania pred kasačným súdom a správnym súdom. III. Ďalším účastníkom právo na náhradu trov konania pred kasačným súdom a správnym súdom nepriznáva.
Odôvodnenie
I. Priebeh administratívneho konania
1. Okresný úrad Košice, odbor starostlivosti o životné prostredie (ďalej len „prvostupňový orgán“) rozhodnutím č. OU-KE-OSZHP3-2019/031051 zo dňa 27.11.2019 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“) vydal súhlas žiadateľovi na výrub 18 ks drevín z dôvodu plánovanej líniovej stavby „TEHO - Modernizácia časti SVR okruhu OST 5610“ v MČ Košice - Západ. Zároveň určil podmienky vykonania výrubu, zabezpečujúce ochranu prírody a krajiny, t. j. (I) výrub stromov a krovitých porastov po nadobudnutí právoplatnosti stavebného povolenia na stavbu v čase vegetačného obdobia a (II) zabezpečenie, aby nedošlo k ohrozeniu života a k poškodeniu okolitých objektov, drevín a prostredia. Prvostupňový orgán tiež určil žiadateľovi povinnosť uskutočniť finančnú náhradu vo výške 9.870 EUR. V odôvodnení prvostupňového rozhodnutia poukázal na vykonané miestne šetrenie, z ktorého vyplynulo, že žiadosť o výrub je dôvodná. Poukázal tiež na to, že realizácia činnosti nespadá pod zisťovacie konanie, keďže ide o uloženie nových potrubných rozvodov a na túto činnosť už v minulosti bolo vydané povolenie. Vzhľadom na skutočnosť, že žiadateľ nedisponuje pozemkami, na ktorých by sa mohla realizovať náhradná výstavba, túto prvostupňový orgán žiadateľovi nenariadil. Súčasťou žiadosti bol aj Výpočet spoločenskej hodnoty drevín, z ktorého vyplynulo, že ich celková hodnota je 9.873,40 EUR. Prvostupňový orgán sa s ohľadom na prirážkové indexy jednotlivých drevín, ako aj na základe zistení z miestneho šetrenia stotožnil s uvedenou sumou. 2. Žalovaný rozhodnutím č. OU-KE-OOP3-2020/022092/HLU zo dňa 30.03.2020 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného“) odvolanie žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Žalovaný mal za to, že prvostupňový orgán posúdil požiadavku na výrub drevín zo všetkých hľadísk. Žalovaný sa stotožnil s tým, že prvostupňový orgán nebol povoľovacím orgánom, týmto je stavebný úrad. Mesto Košice zároveň neposkytlo prvostupňovému orgánu údaje o pozemkoch, kde je možné uskutočniť náhradnú výsadbu a v rámci predmetného územia sa jedná o obytnú zónu, kde je nevyhnutné modernizovať teplovodné potrubie.
II. Priebeh konania pred správnym súdom a jeho rozhodnutie
3. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca správnu žalobu na Krajský súd v Košiciach (ďalej len „krajský súd“), ktorou sa domáhal jeho zrušenia v spojení s prvostupňovým rozhodnutím a vrátenia veci na ďalšie konanie. Zároveň požadoval priznanie odkladného účinku správnej žalobe. 4. Žalobca namietal, že (I) správne orgány nevychádzali zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu, (II) nezaobstarali si všetky podklady na spoľahlivé určenie spoločenskej hodnoty drevín, (III) nebola preukázaná vhodnosť a adekvátnosť uloženia finančnej náhrady, (IV) nebolo preukázané, že nariadiť náhradnú výsadbu nie je možné na pozemkoch mesta Košice, (V) nebolo vydané rozhodnutie zo zisťovacieho konania a (VI) žalovaný neupovedomil žalobcu o ukončení dokazovania v odvolacom konaní a nedal mu možnosť vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia a navrhnúť ďalšie dôkazy. 5. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe navrhol, aby krajský súd žalobu pre jej šikanózny charakter odmietol. Argumentačne zotrval na oboch rozhodnutiach a poukázal na to, že je nadmieru zaťažovaný odvolaniami a žalobami zo strany žalobcu. Žalobca sa nezúčastňuje na miestnych obhliadkach k výrubu drevín a vo svojich vyjadreniach a odvolaniach opakuje rovnaké všeobecné argumentácie, čím zaťažuje správne orgány a predlžuje jednotlivé konania.
6. Žalobca v replike poukázal na to, že správne orgány nesprávne a nedôsledne aplikujú právne predpisy na úseku účasti verejnosti a záujmov životného prostredia. Ďalej zotrval na svojej argumentácii, že riadne zdôvodnenie a uvedenie spoločenskej hodnoty je menej prácne a časovo menej náročné ako vpisovať do odôvodnenia rozhodnutia „výhovorky“ a následne sa zaoberať odvolaniami, či súdnymi konaniami. Absencia spoločenskej hodnoty je porušením zásady materiálnej pravdy, nakoľko práve spoločenská hodnota objektívne kvantifikuje kvalitatívne vlastnosti - pomocou zrážkových indexov, ktoré zohľadňujú zdravotný stav, ekologické a estetické funkcie ako aj ďalšie osobitne významné skutočnosti.
V rozhodnutiach správnych orgánov absentujú dôvody týkajúce sa postupu vo výrubových konaniach. Napadnuté rozhodnutie je nezákonné aj z toho dôvodu, že žalovaný pri ňom sledoval cieľ neposkytnúť právnu ochranu legitímnym a legálnym záujmom žalobcu, pretože ju považoval za nemorálnu, hoci žalobca si robil svoju prácu v zmysle práva a zákona priznaného európskym aj slovenským právnym poriadkom. 7. Účastník konania 3/ sa vo vyjadrení k správnej žalobe stotožnil s jej obsahom v celom
rozsahu. 8. Účastník konania 1/ vo svojom vyjadrení k správnej žalobe uviedol, že sa stotožňuje so závermi správnych orgánov. 9. Žalobca k vyjadreniam účastníkov konania 1/ a 3/ uviedol, že trvá na podanej správnej žalobe a navrhol súdu, aby konanie prerušil a položil Súdnemu dvoru EÚ prejudiciálnu otázku.
10. Správny súd v Košiciach (ďalej len „správny súd“) rozsudkom č. k. KE-7S/130/2020-76 zo dňa 25.04.2024 správnu žalobu podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „SSP“) zamietol.
11. Správny súd konštatoval, že postup prvostupňového orgánu bol v súlade so zákonom. Správny orgán pri posudzovaní žiadosti o vydanie súhlasu na výrub stromov a krovitých porastov vychádzal zo žiadateľom predloženej dokumentácie, jeho žiadosti a z vlastných zistení na miestnom šetrení. Prihliadal pri svojom rozhodovaní na oprávnenosť v nevyhnutnom rozsahu a vo verejnom záujme, ale aj na ekologické a estetické funkcie stromov a krovitých porastov, ktoré boli navrhované na výrub, ako aj na ich lokalizáciu, t. z. vhodnosť lokalizácie dreviny a stanovištných podmienok, typ, druh a pôvod ich vzniku, ako aj ich vlastností, funkciu a význam pre životné prostredie. Skonštatoval, že v lokalite, kde bol plánovaný výrub, sa nevyskytujú žiadne navrhované ani vyhlásené veľkoplošné a maloplošné chránené územia, ani územia európskej sústavy chránených území NATURA 2000. Pokiaľ ide o náhradnú výsadbu, túto nie je možné realizovať z dôvodu, že žiadateľ nedisponuje pozemkami, na ktorých by táto náhradná výstavba výsadba sa mohla realizovať, a z tohto dôvodu mu táto povinnosť uložená
nebola. 12. Za neopodstatnenú považoval aj námietku, že správne orgány majú zdôvodniť zásah do ochrany drevín relevantnými a najrôznorodejšími argumentmi a podkladmi, pričom nestačí, aby boli súčasťou administratívneho spisu, ale majú byť priamo súčasťou rozhodnutia. Odôvodnenia rozhodnutí podľa správneho súdu obsahujú výpočet relevantných podkladov, ktoré vzali pri vydaní rozhodnutia do úvahy, ďalej relatívne podrobný popis záverov miestnej obhliadky, kde sa pri jednotlivých drevinách ozrejmuje aj miera ich poškodenia, ktorá je aj súčasťou výpočtu spoločenskej hodnoty. Správne orgány vo svojich rozhodnutiach podrobne popísali stav dotknutých drevín spojený s opodstatnenosťou ich výrubu. Nie je potrebné, aby boli všetky podklady pre rozhodnutie doslova prekopírované do rozhodnutia správneho orgánu. Je štandardné a praktické aj pre adresátov rozhodnutí, že správny orgán z podkladov abstrahuje relevantné skutočnosti, ktoré pri svojom rozhodovaní zohľadnil. Nemá význam, aby rozhodnutia boli zaťažené prekopírovaním obsahu administratívneho spisu do odôvodnenia a okrem toho účastník má právo nahliadať do administratívneho spisu.
13. K námietke žalobcu, že sa nesmie udeliť akékoľvek povolenie alebo súhlas bez vydania rozhodnutia zo zisťovacieho konania správny súd uviedol, že v danom prípade bola dôvodom výrubu realizácia stavby rekonštrukcie teplovodov, a teda v tomto prípade povoľovacím orgánom nie žalovaný, ale príslušný stavebný úrad, ktorý bude v tomto prípade vydávať stavebné povolenie.
14. Správny súd k stanoveniu spoločenskej hodnoty dreviny poukázal na závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 3Sžk/54/2019. Z odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia je zrejmé, že spoločenská hodnota vyrúbaných drevín je uvedená v jeho rozhodnutí (str. 6. rozhodnutia) a aj podklad na jej výpočet vypracovaný X.. A. v 07/2018, ktorý predložil žiadateľ a správny orgán sa s ním stotožnil a nachádza sa v administratívnom spise, takže tvoril podklad pre rozhodnutie správneho orgánu o predmetnej žiadosti žalobcu. Povinnosť náhradnej výsadby podľa § 48 zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „zákon o ochrane prírody“) v predmetnej veci nebola uložená z dôvodu, že žiadateľ nedisponuje pozemkami, na ktorých by sa táto náhradná výsadba mohla realizovať. Z tohto dôvodu prvostupňový orgán pristúpil k uloženiu povinnosti zaplatiť finančnú náhradu do výšky spoločenskej hodnoty dreviny.
15. K neupovedomeniu účastníkov konania o ukončení dokazovania v odvolacom konaní správny súd uviedol, že ak odvolací orgán nevykonáva ďalšie dokazovanie a vychádza len zo spisového materiálu, doručeného správnym orgánom prvého stupňa, nie je povinný aplikovať § 33 ods. 2 Správneho poriadku. K námietke nepreskúmateľnosti rozhodnutí správny súd uviedol, že o nepreskúmateľné rozhodnutie ide v prípade, kedy by sa správny súd opieral o skutočnosti, ktoré v konaní buď neboli zisťované vôbec, alebo boli zisťované v rozpore
so zákonom. Z obsahu napadnutých správnych rozhodnutí vyplýva právny rámec, ako aj východiská, ktoré pri rozhodovaní zohľadnili. Z obsahu odôvodnení je zrejmé, ktoré argumenty považovali za relevantné a naopak, ktorým neprikladali väčší význam. Odôvodnenia teda obsahujú dostatočné odpovede na tie právne a skutkové otázky, ktoré boli predmetom konania a ich zodpovedanie bolo pre výsledok konania určujúce.
Pokiaľ ide o vlastnícky vzťah k predmetným nehnuteľnostiam, tento nebolo potrebné preukázať žiadateľom, keďže ide o žiadosť o vydanie súhlasu na výrub dreviny z dôvodu umiestnenia líniovej stavby, na ktorej účely možno pozemky vyvlastniť.
16. Dopĺňacím rozsudkom č. k. KE-7S/130/2020-89 zo dňa 24.06.2024 správny súd zamietol návrh žalobcu na prerušenie konania. Svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že žalobca neformuloval presne prejudiciálnu otázku a neuviedol, v čom spočíva problém výkladu práva
EÚ.
III. Kasačná sťažnosť a konanie na kasačnom súde
17. Proti rozsudku správneho súdu podal v zákonnej lehote žalobca (sťažovateľ) kasačnú sťažnosť podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP a navrhol, aby kasačný súd zrušil rozsudok správneho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň požadoval priznanie práva na náhradu trov konania.
18. Sťažovateľ poukázal na to, že správny súd naňho prenáša nedostatky na strane štátu tým, že konkrétnu a špecifickú právnu argumentáciu kladie za vinu jemu, z dôvodu všeobecného odôvodnenia žaloby. Napadnuté rozhodnutie je však nepreskúmateľné a nepochopiteľné do takej miery, že sťažovateľ mohol v správnej žalobe použiť len také argumenty, ktoré uviedol. Zároveň v danom prípade sa jednalo o posúdenie jednoduchej právnej otázky, avšak konanie na správnom súde trvalo od podania správnej žaloby dňa 30.05.2020 do doručenia rozsudku dňa 10.07.2024.
Takáto dĺžka rozhodovania je v rozpore so zásadou právnej istoty, ako aj právnym štátom. 19. Podľa sťažovateľa je rozhodnutie nepreskúmateľné z dôvodu nezrozumiteľnosti. Konkrétne argumentácia súdu uvedená v bode 52 odôvodnenia napadnutého rozsudku nemá oporu ani v administratívnom, ani súdnom konaní. Podľa sťažovateľa správne orgány a ani správny súd nerozlišovali medzi verejnoprospešným charakterom a verejným záujmom, pričom ide o dva rozličné pojmy. V konaní nebol preukázaný odôvodnený prípad výrubu, ale iba dôvod na podanie žiadosti o výrub podľa vyhlášky Ministerstva životného prostredia SR č. 24/2003 Z. z. ktorou sa vykonáva zákon č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny (ďalej len „vyhláška č. 24/2003 Z. z.“). Odôvodnený prípad výrubu predstavuje vyhodnotenie dôvodov na výrub zo strany orgánu ochrany prírody, pričom za odôvodnený prípad výrubu nemožno uznať akýkoľvek dôvod, ale len taký, ktorým právne predpisy priznávajú legitimitu na prekonanie zákonnej ochrany drevín.
20. Vo vzťahu k bodu 54 odôvodnenia napadnutého rozsudku sťažovateľ uviedol, že nepožadoval, aby boli všetky podklady prekopírované do rozhodnutia. Je však nutné, aby boli v do rozhodnutia premietnuté podstatné časti z týchto podkladov.
Správny orgán síce uviedol hodnotu náhradnej výsadby, ale neuviedol, či zodpovedá alebo prekračuje spoločenskú hodnotu drevín. Sťažovateľ ďalej poukázal na to, že zo zákona č. 24/2006 Z. z. vyplýva, že aj výrubové konanie je potrebné považovať za povolenie činnosti. Toto je (okrem iného) povolením podľa zákona č. 24/2006 Z. z., a teda na jeho vydanie sa vzťahuje zákaz podľa § 38 ods. 3. K rozsudku Najvyššieho súdu SR, ktorý citoval správny súd, sťažovateľ poukázal na rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 5Svk/4/2023 a sp. zn. 2Svk/24/2022. V tomto prípade bola za výrub ukladaná finančná náhrada namiesto náhradnej výsadby, a teda uvedenie spoločenskej hodnoty je obligatórnou súčasťou rozhodnutia.
Rozhodnutie musí obsahovať určenie výšky spoločenskej hodnoty, spôsob výpočtu, inak je toto rozhodnutie nepreskúmateľné. Sťažovateľ v konaniach poukazoval na to, že správny orgán musí uprednostňovať náhradnú výsadbu pred finančnou náhradou, a to na pozemkoch, ktoré na tento účel eviduje obec a zákon výslovne preferuje náhradnú výsadbu na pozemkoch žiadateľa, pred pozemkami obce. Správny orgán mal najskôr zistiť, či má žiadateľ k dispozícii takéto pozemky. Ak ich nemal, mal zistiť, či nimi nedisponuje Mesto Košice a ak by ich nemalo ani to, mohol uložiť finančnú náhradu.
21. Sťažovateľ za nesprávne právne posúdenie považoval aj vyhodnotenie jeho námietky vo vzťahu k oboznámeniu sa s podkladmi v odvolacom konaní. Právo oboznámiť sa s obsahom spisu zahŕňa aj právo vyjadriť sa k už zabezpečeným dôkazom ako aj možnosť navrhovať nové dôkazy, a teda nemožno toto oprávnenie účastníka považovať za obyčajný formalizmus. Oprávnenie podľa § 33 ods. 2 Správneho poriadku preto nemožno vzťahovať iba na prvostupňové konanie. Sťažovateľ tiež opakovane zdôraznil, že v rozhodnutí nepochybne absentovali skutočnosti, ktoré viedli správny orgán k rozhodnutiu. V tejto súvislosti poukázal na viaceré rozhodnutia. Sťažovateľ tiež napádal výrok o náhrade trov konania.
Správny súd neuložil ďalším účastníkom konania povinnosť vo svojej výzve, ale dal im len možnosť vyjadriť sa. Priznaný nárok na náhradu trov konania je teda v rozpore so zákonom. 22. Účastník konania 1/ vo svojom vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol, že sa stotožňuje so závermi správneho súdu a navrhol, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť zamietol.
IV. Posúdenie kasačného súdu
23. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP), po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP) a je prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu v medziach sťažnostných bodov (§ 453 ods. 2 SSP) spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná.
24. Podľa § 48 ods. 1 zákona o ochrane prírody orgán ochrany prírody uloží žiadateľovi v súhlase na výrub dreviny povinnosť, aby uskutočnil primeranú náhradnú výsadbu drevín na vopred určenom mieste, a to na náklady žiadateľa; uprednostňuje pritom geograficky pôvodné a tradičné druhy. Ak žiadateľ nie je vlastníkom pozemku, na ktorom sa náhradná drevina vysadila, môže mu orgán ochrany prírody uložiť i starostlivosť o ňu, najviac však na dobu troch
rokov. Ak nemožno uložiť náhradnú výsadbu, orgán ochrany prírody uloží finančnú náhradu do výšky spoločenskej hodnoty dreviny (§ 95). Orgán ochrany prírody uloží povinnosť zaplatiť finančnú náhradu aj tomu, kto vyrúbal dreviny bez súhlasu, a to do výšky spoločenskej hodnoty dreviny.
25. Podľa § 17 ods. 10 vyhlášky č. 24/2003 Z. z. pri vydávaní súhlasu na výrub dreviny orgán ochrany prírody prihliada na a) druh a zdravotný stav dreviny, b) funkciu a význam dreviny pre životné prostredie, c) to, aby sa výrub dreviny uskutočnil najmä v období vegetačného pokoja, d) podmienky ochrany ustanovené vykonávacími predpismi vydanými na základe zákona.
26. Kasačný súd sa v plnej miere stotožnil s námietkou sťažovateľa, ktorá smerovala voči postupu správnych orgánov. Ustanovenie § 48 ods. 1 zákona o ochrane prírody výslovne ustanovuje, že orgán ochrany prírody je povinný primárne uložiť žiadateľovi povinnosť náhradnej výsadby a až za predpokladu, že táto nie je možná, môže uložiť finančnú náhradu vo výške spoločenskej hodnoty dreviny. Z administratívneho spisu však nevyplýva, že by správne orgány zisťovali, či a kde je možné nariadiť náhradnú výsadbu. Obmedzili sa len na konštatovanie, že ju nie je možné nariadiť, keďže žiadateľ nedisponuje žiadnymi pozemkami. Uvedené však neznamená, že nemohla byť žiadateľovi nariadená náhradná výsadba na pozemkoch Mesta Košice. Z administratívneho spisu kasačný súd tiež zistil, že žiadateľ výrubu predložil prvostupňovému orgánu Vyjadrenie k náhradnej výsadbe zo dňa 19.08.2019 od Správy Mestskej zelene v Košiciach, z ktorej vyplýva, že táto navrhovala vykonanie výsadby náhradných drevín, pričom miestom výsadby malo byť špecifikované na základe výsledkov ďalších jednaní.
Správne orgány však v rámci administratívneho konania bez vyhodnotenia uvedenej listiny dospeli len k tomu záveru, že náhradnú výsadbu nie je možné žiadateľovi nariadiť. Kasačný súd preto dospel k záveru, že správne orgány v rámci posúdenia žiadosti nepostupovali v zmysle § 17 ods. 10 vyhlášky č. 24/2003 Z. z. a nevysporiadali sa s druhom a zdravotným stavom drevín, ich funkciou a významom pre životné prostredie.
Bez vykonania dokazovania a bez odôvodnenia tohto záveru musí kasačný súd konštatovať, že obe správnych orgánov rozhodnutia sú v tomto ohľade nepreskúmateľné. 27. Vo vzťahu k výške finančnej náhrady sa správne orgány obmedzili len na konkrétnu výšku spoločenskej hodnoty drevín v zmysle výpočtu, ktorý predložil žiadateľ.
Z odôvodnenia rozhodnutí správnych orgánov však nevyplýva spôsob výpočtu tejto spoločenskej hodnoty, a ani dôvody, pre ktoré sa s touto výškou správne orgány stotožnili. Kasačný súd pripomína, že celkovo ide o 18 ks drevín, ku ktorým správny orgán stanovil spoločnú výšku, z ktorej nie je zrejmá hodnota týkajúca sa jednotlivých drevín. V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje na svoje zbierkové rozhodnutie č. 82/2024 ZNSS (rozsudok sp. zn. 2Svk/24/2022 z 30. apríla 2024), z ktorého vyplýva, že: „Určenie a výpočet spoločenskej hodnoty drevín podľa § 95 zákona č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny, na ktorých výrub má byť vydaný súhlas, je obligatórnou súčasťou dokazovania pre účely rozhodnutia o vydaní takéhoto súhlasu a o nariadení náhradnej výsadby tak, aby bola zabezpečená dostatočná, primeraná, objektívne preskúmateľná a zákonu o ochrane prírody a krajiny zodpovedajúca náhradná výsadba.“
28. V ďalšom konaní bude žalovaný povinný vysporiadať sa s otázkou, či a za akých podmienok je možné žiadateľovi uložiť povinnosť náhradnej výsadby. Ak na základe vykonaného dokazovania dospeje k záveru, že náhradnú výsadbu nie je možné nariadiť, pristúpi k určeniu výšky finančnej náhrady za spoločenskú hodnotu drevín.
Túto výšku bude žalovaný povinný riadne zistiť a náležite odôvodniť. 29. Vo vzťahu k ďalším sťažnostným bodom kasačný súd uvádza, že sa nestotožňuje s námietkou sťažovateľa, že v prípade výrubu drevín ide o povoľovacie konanie.
V tomto smere kasačný súd súhlasí so záverom správneho súdu, že v tomto prípade prvostupňový orgán nerozhodoval o povolení stavby ako takej, ale len o výrube drevín. Kasačný súd v rámci svojej rozhodovacej činnosti judikoval (viď napr. rozsudok kasačného súdu sp. zn. 3Svk/21/ 2021), že účasť verejnosti na rozhodovaní v zmysle zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie je potrebné spájať len s tými povoľovacími konaniami, ktorých výsledkom je povolenie na realizáciu prác či zásahov meniacich fyzický stav stavieb alebo dotknutej krajiny (navrhovaná činnosť). V danom prípade má právomoc rozhodnúť o tejto otázke stavebný úrad a nie prvostupňový orgán, či žalovaný.
30. Kasačný súd tiež nesúhlasí s námietkou, že by správne orgány porušili sťažovateľove procesné práva tým, že mu nedali možnosť oboznámiť sa s podkladmi v odvolacom konaní. Stotožňuje sa preto so záverom správneho súdu, že v rámci odvolacieho konania žalovaný nevykonával žiadne ďalšie dokazovanie a vychádzal len zo spisového materiálu, ktorý mu predložil prvostupňový správny orgán, s ktorým mal sťažovateľ možnosť oboznámiť sa.
Pre doplnenie kasačný súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžo/56/2014, v zmysle ktorého: „Pokiaľ odvolací správny orgán účastníčku konania ním novo vykonanými dôkazmi, ktoré zabezpečil v štádiu odvolacieho konania, neoboznámil a nedal jej ani príležitosť vyjadriť sa k takto novo vykonaným dôkazom, tvrdiac, že takúto povinnosť nemá a že účastníčka konania o nahliadnutie do administratívneho spisu nežiadala, porušil potom svojim postupom právo na spravodlivý proces v zmysle článku 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ktorého podstatou je garancia zachovania právnych požiadaviek v priebehu konania i pred orgánmi verejnej moci, a to predovšetkým, keď novo vykonané dôkazy vyhodnotil v neprospech účastníčky konania.“
V. Záver
31. S poukazom na vyššie uvedené dospel kasačný súd k potrebe zmeny kasačnou sťažnosťou napadnutého rozsudku správneho súdu a zmenou výroku napadnutého rozsudku rozhodnutie žalovaného zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie, keď dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná (§ 462 ods. 2 SSP). V rámci ďalšieho konania sú orgány verejnej správy viazané právnymi názormi kasačného súdu, v súlade s nimi budú v ďalšom konať a rozhodnú vo veci samej. 32. O nároku na náhradu trov konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 s 2 v spojení s § 167 ods. 1 SSP tak, že plne úspešnému sťažovateľovi priznal právo na úplnú náhradu trov kasačného konania, ako aj trov konania pred správnym súdom (§ 175 ods. 1 SSP). Na účely náhrady trov konania sa správnym súdom myslí aj krajský súd, z ktorého na základe zákona č.151/2022 Z. z. o zriadení správnych súdov a o zmene a doplnení niektorých zákonov prešiel od 01.06.2023 výkon súdnictva na správny súd. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie končí, samostatným uznesením, ktoré vydá súdny úradník (§ 175 ods. 2 SSP). Kasačný súd nepriznal v zmysle § 169 SSP trovy konania ďalším účastníkom konania, nakoľko im nebola v kasačnom konaní ani v konaní pred správnym súdom uložená žiadna povinnosť, v súvislosti s ktorou by im trovy konania vznikli. 33. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0 (§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.
V Bratislave dňa 28. januára 2026