3Svk/29/2023

UZNESENIE

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky vo veci žalobcu: T.. A. P., M.: XX.XX.XXXX, A. Q.: W. XXXX/XXX, XXX XX W., zastúpeného spoločnosťou: URBAN & PARTNERS s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom: Červeňova 15, 811 03 Bratislava - mestská časť Staré Mesto, proti žalovanému: Okresný úrad Košice, Odbor všeobecnej vnútornej správy, Oddelenie priestupkov, Komenského 52, 041 26 Košice, Slovenská republika, IČO: 00151866, v konaní o správnej žalobe opomenutého účastníka, o kasačnej sťažnosti žalovaného voči uzneseniu Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 1Sa/1/2021 zo dňa 19.01.2023, takto

rozhodol:

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta. II. Žalobcovi sa priznáva právo na náhradu trov kasačného konania.

Odôvodnenie

I. Konanie pred správnym súdom

právoplatnosti tohto uznesenia. 2. Správny súd zároveň konštatoval, že v konaní o priestupku je teda poškodený ten, komu bola priestupkom spôsobená majetková škoda a v konaní uplatnil nárok na jej náhradu. V kontexte otázky ústavne konformnej interpretácie zákonov judikoval Ústavný súd Slovenskej republiky, že všeobecný súd (pre daný prípad orgán verejnej správy) nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale môže a musí sa od neho odchýliť, pokiaľ to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z ústavnoprávnych princípov (sp. zn. I. ÚS 306/2010). Interpretácia zákona nemôže popierať účel a zmysel právnej úpravy a vo svojich dôsledkoch reštriktívne zasahovať do základných práv a slobôd, ktorých rešpektovanie je súčasťou základných princípov právneho štátu (Uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II. ÚS 142/2015 zo dňa 10. marca 2015).

Aj v trestnom konaní a aj v konaní priestupkovom sa teda vo vzťahu k prejednávaniu nároku poškodeného na náhradu škody v adhéznom konaní uplatňuje zásada Vigilantibus iura (bdelým patrí právo) a poškodený musí byť pri uplatňovaní svojich práv primerane aktívny. Účelom takejto právnej úpravy v priestupkovom konaní je potreba zhromaždenia náležitých podkladov a vytvorenie predpokladov pre spoľahlivé zistenie majetkovej škody spôsobenej priestupkom, aby mohol orgán verejnej správy efektívne rozhodnúť i o nároku poškodeného na náhradu

Opätovné, duplicitné uplatňovanie nároku zo strany žalobcu v priestupkovom konaní tak nemá žiaden zmysel a nezodpovedá prezentovanému účelu dotknutej právnej úpravy. Obmedzenie sa na doslovný výklad dotknutej právnej úpravy, ktorý prezentuje žalovaný predstavuje prílišný formalizmus, ktorý odporuje jej účelu a zmyslu a neprípustne tak okliešťuje práva žalobcu ako poškodeného. Žalobca podmienku riadneho uplatnenia nároku na náhradu majetkovej škody splnil, keď si ho kvalifikovane uplatnil v trestnom konaní, ktoré sa skončilo postúpením veci na prejednanie priestupku prejednávaného v dotknutom priestupkovom konaní. Žalobca teda mal status účastníka (poškodený, ktorý uplatnil náhradu majetkovej škody) označeného administratívneho konania (priestupkové konanie vedené žalovaným pod sp. zn. OU-KE -OVVS2-2020/020670-006), žalovaný s ním napriek tomu nekonal, ako vyplýva z administratívneho spisu žalovaného a dňa 25.novembra 2020 vydal meritórne rozhodnutie sp. zn. OU-KE -OVVS2-2020/020670-006, ktoré žalobcovi nedoručil.

- adhézne konanie v trestnom konaní a adhézne konanie v priestupkovom konaní sú dve (2) navzájom nesúvisiace konania. Ustanovenia Tr. poriadku a ustanovenia zákona o priestupku vo veci náhrady škody, výslovne zakotvujú, že nárok na náhradu škody je potrebné uplatniť samostatne v tom ktorom konaní, keď ustanovenia týchto právnych predpisov pracujú s pojmami „nárok na náhradu škody v trestnom konaní“ resp. „nárok na náhradu škody v konaní o priestupku“.

Pri takomto prístupe by dochádzalo k porušeniu práv poškodeného v priestupkovom konaní, keby by správny orgán nekonal s účastníkom konania - poškodeným, a to z toho dôvodu, že si „osvojil“ úkony vykonané poškodeným v trestnom konaní (osvojenie takýchto úkonov je však vylúčené s poukazom na závere uvedené vyššie). - v priestupkovom konaní je poškodený účastníkom konania ak ide o majetkovú škodu.

K interpretácii správneho súdu uvádzal sťažovateľ modelovú situáciu, kedy si poškodený síce uplatní v trestnom konaní nárok na náhradu škodu, avšak po časovom limite ustanovenom v trestnom konaní, čiže nie do skončenia vyšetrovania. V takom prípade sa teda o jeho nároku na náhradu škody nebude v adhéznom konaní konať, inak povedané, dôjde k situácii, ako keby si poškodený nárok na náhradu škody neuplatnil.

Následne by tento poškodený mohol s napr. aj odkazujúc na vyššie citovaný rozsudok Najvyššieho súdu SR podať žalobu opomenutého účastníka, kde by namietal, že nebol účastníkom konania - poškodeným s argumentom, že správny orgán ho nepoučil o jeho právach uplatnil si nárok na náhradu škodu. Z pravdepodobnosťou rovnajúcou sa istote by krajský súd žalobe opomenutého účastníka vyhovel práve z dôvodu, že nebola splnená poučovania povinnosť správneho orgánu. - z dôvodu právnej opatrnosti sťažovateľ v súvislosti s náhradou trov konania uviedol, že v prípade, ak by kasačný súd nerozhodol v súlade so sťažnostným návrhom, má za to, že v danom prípade existujú dôvody hodné osobitného zreteľa pre nepriznanie náhrady trov konania podľa

III. Vybrané ustanovenia a posúdenie veci kasačným súdom

škodu. 7. Podľa § 67 ods. 2 zákona o priestupkoch, podkladom na začatie konania o priestupku je správa o výsledku objasňovania priestupku, oznámenie štátneho orgánu obce, organizácie alebo občana o priestupku, poznatok z vlastnej činnosti správneho orgánu alebo postúpenie veci orgánom činným v trestnom konaní.

Podľa ust. § 70 ods. 2 zákona o priestupkoch, ak škoda a jej výška bola spoľahlivo zistená, a nebola dobrovoľne nahradená, uloží správny orgán páchateľovi priestupku povinnosť ju nahradiť; inak odkáže poškodeného s jeho nárokom na náhradu škody na súd alebo na iný príslušný orgán.

11. Kasačný súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému uzneseniu Krajského súdu v Košiciach po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho spisu a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľa nie je dôvodná.

12. Ako nedôvodnú vyhodnotil kasačný súd aj námietku nedostatočného odôvodnenia krajského súdu (§ 440 ods. 1 písm. f) SSP). Povinnosti správneho súdu v odôvodniť svoje rozhodnutie vo veci samej sa venoval vo svojej judikatúre aj Ústavný súd Slovenskej republiky napríklad v náleze sp. zn. IV. ÚS 1/2, II. ÚS 174/04, III. ÚS 117/07, III. ÚS 332/09, I. ÚS 243/07, III. ÚS 36/2010), ako aj Európsky súd pre ľudské práva (Kraska c/a Švajčiarsko z 29.04.1993 A č. 254-B, Garcia Ruiz c/a Španielsko z 21.01.1999). Judikatúra ESĽP ani Ústavného súdu SR pritom nevyžaduje, aby na každý argument strany bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia, ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument. Krajský súd v predmetnej veci podrobil riadnemu prieskumu napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj postup, ktorý predchádzal vydaniu tohto rozhodnutia s tým, že závery uvádzané v napadnutom rozhodnutí sú plne preskúmateľné a to bez ohľadu na skutočnosť, či krajský súd reagoval na všetky žalovaným uvádzané argumenty.

Hoci je možné súhlasiť so sťažovateľom v tom zmysle, že samotné postúpenie veci na možné prejednanie priestupku ešte nevyvoláva účinky začatého konania, nie je možné so sťažovateľom súhlasiť pri prijatí záveru, že uplatnenie nároku na náhradu škody v trestnom konaní pred orgánom činným v trestnom konaní nemá účinky vo vzťahu ku správnemu orgánu, ktorému bola vec postúpená na prejednanie veci v priestupkovom konaní. Zákon o priestupkoch v ust. § 67 ods. 2 označuje postúpenie veci za podklad na začatie konania o priestupku a hoci samotné postúpenie veci automaticky nevyvolá účinky začatého konania, v prípade ak správny orgán konanie začne, tieto podklady predstavujú relevantný dôkazný materiál pri objasňovaní

14. Sťažovateľ zároveň vo vlastnej interpretácii opomína elementárny účel ust. § 70 ods. 1 priestupkového zákona, ktorý slúži na ochranu práv poškodených protiprávnym konaním, ktoré má znaky priestupku. Zákon o priestupkoch v tomto odseku vyslovene ukladá správnemu orgánu povinnosť pôsobiť na dobrovoľné nahradenie majetkovej škody zo strany páchateľa priestupku, pokiaľ osoba, ktorej bola škoda spôsobená, nárok na jej náhradu uplatnila. Ustanovenie však neurčuje, kedy a na ktorom orgáne môže poškodený uplatniť svoj nárok na náhradu škody. K uplatneniu nároku na náhradu škody podľa záveru kasačného súdu dochádza aj v prípade, pokiaľ je skutok orgánmi činnými v trestnom konaní najprv posúdený ako trestný čin a následne vyjdú najavo dôvody na jeho prekvalifikovanie na priestupok a s tým súvisiace postúpenie veci ako podnetu na začatie priestupkového konania. Ak poškodený uplatnil nárok na náhradu škody v trestnom konaní, ktoré bolo postúpené správnemu orgánu na prejednanie priestupku, od začatia priestupkového konania má postavenie účastníka konania podľa § 70

Na druhej strane musí kasačný súd konštatovať, že k uvedenej situácii prispel aj sám žalobca tým, že napriek skutočnosti, že bol upovedomený o začatí priestupkového konania a poučený o jeho práve uplatniť si nárok na náhradu škody, resp. aj o tom, že ak si tento nárok v priestupkovom konaní neuplatní, žalovaný s ním nebude ďalej konať ako s účastníkom konania; na tieto úkony žalovaného nereagoval a nereagoval ani na predvolanie na pojednávanie. Pritom ust. § 3 ods. 1 a najmä ods. 2 Správneho poriadku treba vykladať ako istú procesnú komunikáciu medzi účastníkom konania a orgánom verejnej správy, pri ktorej je nevyhnutná aj responzívnosť zo strany dotknutého účastníka správneho konania. V opačnom prípade môže znášať isté negatívne procesné dôsledky tak, ako sa stalo aj v tomto prípade.