3Svk/30/2024

UZNESENIE

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky vo veci žalobkyne (sťažovateľky): U.. P. U., nar. XX. E. XXXX, trvale bytom H. X/A, XXX XX F., proti žalovanému: Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, so sídlom Račianska 71, 813 11 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti oznámenia žalovaného č. 2975/2020/42 z 11. januára 2021, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobkyne proti uzneseniu Správneho súdu v Bratislave č. k. BA-1S/30/2021-65 z 30. júla 2024, takto

rozhodol:

Uznesenie

Správneho súdu v Bratislave č. k. BA-1S/30/2021-65 z 30. júla 2024 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

Odôvodnenie

I. Priebeh administratívneho konania

II. Konanie na správnom súde

zistenia. Keďže takýto postup zvolený nebol, opatrenie vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci v zmysle § 191 ods. 1 písm. c) SSP. 6. Podľa žalobkyne predmetné opatrenie vykazuje aj znaky nepreskúmateľnosti a nezrozumiteľnosti pre nedostatok dôvodov v zmysle § 191 ods. 1 písm. d) SSP, nakoľko v zákone č. 154/2001 Z. z. o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry v znení neskorších predpisov sa nenachádza žiadne ustanovenie o započítaní inej právnej praxe na účely nárokov obdobných nárokom podľa § 21 ods. 2 a § 95 ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z. Z konštrukcie ustanovenia § 151 ods. 6 zákona o sudcoch síce nevyplýva povinnosť ministra spravodlivosti vyhovieť každej podanej žiadosti, uvedené však nemení nič na tom, že úvaha a uplatnenie oprávnenia zvereného subjektu verejnej moci, t. j. ministrovi spravodlivosti, musí obstáť v objektívnom teste verejného záujmu, čo vyplýva z ústavnej povinnosti implikovanej v čl. 1 Ústavy Slovenskej republiky.

Predmetné oznámenie samo o sebe žiadnym spôsobom nemení postavenie žalobkyne. Žalovaný zdôraznil, že na vec žalobkyne bol aplikovaný § 151 ods. 6 zákona o sudcoch, ktorý ani nezakladá nárok na určitý typ „rozhodnutia“ pri splnení ostatných podmienok „(minister môže.

rozhodnutie. Vzhľadom na uvedené tým, že nedošlo k posúdeniu nárokov žalobkyne v zmysle vyššie cit. ustanovení, nemohlo dôjsť ani k zásahu do jej subjektívnych práv, ktorých ochrany by sa mohla domáhať všeobecnou správnou žalobou. Preto podľa názoru žalovaného prichádza do úvahy postup podľa § 98 ods. 1 písm. g) SSP, teda odmietnutie žaloby pre jej neprípustnosť. 8. Žalovaný ďalej doplnil, že len skutočnosť budúceho vyplatenia odchodného a vyplácania príplatku za výkon funkcie sudcu v nižšej výške, nemožno považovať za tvrdosť zákona.

tvrdenej diskriminácie. Ministri spravodlivosti vo veci započítavania inej právnej praxe postupovali doposiaľ konzistentne a započítanie inej právnej praxe realizovali len vo vzťahu k rezortu prokuratúry, keďže zákonodarca upravil hmotné zvýhodnenie aj vo vzťahu k prokurátorom, a teda zjednodušene je možné konštatovať, že je započítavané obdobie, ktoré priamo zákonodarca finančne ohodnotil rovnako.

10. V odôvodnení uviedol, že hoci napadnuté oznámenie je nepochybne aktom orgánu verejnej správy, keďže ho vydala ministerka spravodlivosti, a to v rámci výkonu jej pôsobnosti v oblasti verejnej správy, táto skutočnosť ešte nepostačuje na to, aby bolo možné konštatovať,

povinnosti žalobkyne. Pokiaľ niektorá (ktorákoľvek) z týchto kumulatívnych podmienok nebola splnená, potom napadnuté oznámenie nie je opatrením. Správny súd sa tak v ďalšom zameral na dopad napadnutého oznámenia na práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti

práv fyzickej osoby. Samotný akt ministra spravodlivosti o započítavaní inej právnej praxe môže meniť právne postavenie osoby, ktorá požiadala o započítanie inej právnej praxe, len vo vzťahu k nároku podľa § 50 ods. 1 zákon o sudcoch (nárok na preventívnu rehabilitáciu), keďže nárok podľa tejto právnej normy vzniká ex lege, t. j. bez potreby vydania ďalšieho osobitného rozhodnutia alebo opatrenia, pri kumulatívnom splnení dvoch podmienok, a to dosiahnutia zákonom stanoveného veku sudcu v príslušnom kalendárnom roku a výkonu funkcie sudcu po zákonom stanovenú minimálnu dobu.

na preventívnu rehabilitáciu v trvaní jedného týždňa alebo v trvaní dvoch týždňov. Len v tomto prípade je akt ministra spravodlivosti, ktorým vybavil žiadosť o započítanie inej právnej praxe postupom podľa § 151 ods. 6 zákon o sudcoch spôsobilým priamo zasiahnuť do subjektívnych práv osoby, ktorá požiadala o započítanie inej právnej praxe. Prípadné započítavanie inej právnej praxe však mohlo byť „iba“ podkladom pre následné rozhodovanie o nárokoch podľa § 21 ods. 2 a § 95 ods. 1 v spojení s ods. 4 zákon o sudcoch . Žalobkyňa tak má možnosť v rámci žaloby smerujúcej proti rozhodnutiam o nárokoch podľa § 21 ods. 2 a § 95 ods. 1 v spojení s ods. 4 zákon o sudcoch vzniesť aj námietky smerujúce proti aktu, ktorým ministerka spravodlivosti postupom podľa § 151 ods. 6 zákon o sudcoch vybavila žiadosť o započítanie inej právnej praxe.

praxe z 5. novembra 2020. Napadnuté oznámenie preto nie je opatrením, keďže nespĺňa jeden z definičných znakov opatrenia (atribút „priamosti“). Správny súd uviedol, že v dôsledku tohto zistenia potom už bolo nadbytočné zaoberať sa otázkou, či napadnuté oznámenie (ne)bolo vydané v administratívnom konaní. Podľa neho napadnuté oznámenie napokon nie je ani rozhodnutím orgánu verejnej správy, keďže aj keby ministerka spravodlivosti vyhovela žiadosti žalobkyne o započítanie inej právnej praxe, príslušným aktom by nezakladala, nemenila ani nerušila a ani nedeklarovala práva, právom chránené záujmy ani povinnosti žalobkyne a tieto by aktom ministerky spravodlivosti ani neboli priamo dotknuté. Žalobkyňa ostatne ani netvrdila, že napadnuté oznámenie je rozhodnutím, preto dospel k záveru, že žaloba smeruje proti takému aktu orgánu verejnej správy, ktorý nie je samostatne spôsobilým predmetom prieskumu v rámci správneho súdnictva.

Aj v takom prípade by totiž platilo, že napadnuté oznámenie je „iba“ podkladom pre následné rozhodovanie o nárokoch podľa § 21 ods. 2 a § 95 ods. 1 v spojení s ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z., a že až následné rozhodnutie o týchto nárokoch je spôsobilé priamo zasiahnuť do subjektívnych práv žalobkyne.

14. Žalobkyňa (ďalej len „sťažovateľka“) podala proti uzneseniu správneho súdu kasačnú sťažnosť, v ktorej žiadala zrušiť toto uznesenie z dôvodov podľa § 440 ods. 1 písm. f) a g) SSP a vec vrátiť správnemu súdu na ďalšie konanie. 15. Sťažovateľka v kasačnej sťažnosti zopakovala stručný obsah žaloby, priebeh konania na správnom súde, ako aj dôvody, pre ktoré správny súd odmietol preskúmať napadnuté oznámenie o nezapočítaní inej právnej praxe do času výkonu funkcie sudcu. Zopakovala námietky obsiahnuté v správnej žalobe a ďalej uviedla, že v zákone č. 385/2000 Z. z. sa nenachádza žiadne ustanovenie, z ktorého by vyplývala nemožnosť podať žiadosť ministrovi spravodlivosti o započítanie podľa § 151 ods. 6 zákon o sudcoch kedykoľvek. Ak by mohol sudca podať takúto žiadosť až po ukončení funkcie sudcu, v súvislosti s konaním o priznaní nárokov podľa § 21 ods. 2 a § 95 ods. 1 v spojení s ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z., musela by byť takáto časová podmienka v zákone výslovne stanovená. Pre argumentáciu o ňou tvrdenej nesprávnosti napadnutého uznesenia správneho súdu je podstatné, že ak by aj existovala teoretická možnosť podradenia opatrenia pod negatívne vymedzenie právomoci správneho súdu v zmysle § 7 SSP, opatrenie by muselo byť preskúmateľné vzhľadom na generálnu klauzulu vyplývajúcu z čl. 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. 16. Sťažovateľka tiež uviedla, že ak je účelom konania v správnom súdnictve zabezpečiť materiálnu ochranu zákonnosti, nemôže byť dôvodom pre odmietnutie žaloby argument o tom, že subjektívne práva žalobcu neboli priamo dotknuté, t. j. že nebol ukrátený, že mu nevznikla ujma. Napokon, ujmou je nepriaznivý následok, zmena v neprospech konkrétnej osoby. V tomto kontexte sťažovateľka odkázala na rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva č. 6694/ 74 z 13. mája 1980 s odkazom na rozsudok Marckx proti Belgicku č. 6833 z 13. júna 1979, v zmysle ktorého existencia porušenia je predstaviteľná aj pri absencii ujmy. Pre aktívnu legitimáciu podať žalobu postačuje len potencialita možného ukrátenia ako uviedol aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 10 Sžo 258/2015. Významné je tiež to, že všetky otázky týkajúce sa osobných pomerov a postavenia danej osoby majú mať pri riešení prioritu v záujme eliminácie budúcej skrivodlivosti. V tejto súvislosti sťažovateľka poukázala na dve vecne súvisiace rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 6 A 25/2002 z 23. marca 2005 a 4 Aus 9/2007 z 21. mája 2008, pričom zároveň poukázala na prípad iného sudcu, ktorý úspešne požiadal o započítanie inej právnej praxe do času výkonu funkcie sudcu v zmysle § 151 ods. 6 zákona č. 385/2000 Z. z. na účely nárokov vyplývajúcich z ustanovenia § 21 ods. 2 a § 95 ods. 4 zákon o sudcoch . 17. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti nevyjadril

18. Vec bola predložená Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Najvyšší správny súd“ alebo „kasačný súd“) 5. novembra 2024. Najvyšší správny súd, po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP), smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustná (§ 439 SSP), a má predpísané náležitosti (§ 57 SSP a § 445 SSP), preskúmal napadnuté uznesenie, pričom dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná.

20. Kasačný súd považuje na úvod za potrebné zdôrazniť, že posúdenie otázok právnych vád napadnutého rozsudku správneho súdu [§ 440 ods. 1 písm. g) až i) SSP] je subsidiárne a nasleduje až vtedy, ak kasačný súd nezistí existenciu vád zmätočnosti [§ 440 ods. 1 písm. a) až f) SSP], ktoré odôvodňujú zrušenie napadnutého rozsudku bez ďalšieho. Aplikujúc toto východisko sa preto kasačný súd zaoberal prioritne namietanou vadou porušenia sťažovateľkinho práva na spravodlivý proces v zmysle § 440 ods. 1 písm. f) SSP.

22. Správny súd odmietol správnu žalobu sťažovateľky z dôvodu, že smerovala proti takému aktu orgánu verejnej správy, ktorý nie je samostatne spôsobilým predmetom prieskumu v rámci správneho súdnictva. K tomuto záveru správny súd dospel na základe vyhodnotenia, že napadnuté oznámenie žalovaného o nezapočítaní inej právnej praxe nie je opatrením, nakoľko sťažovateľkine subjektívne práva ním nie sú a ani nemohli byť priamo dotknuté, keďže predstavuje „iba“ podklad pre rozhodovanie o nárokoch podľa § 21 ods. 2 a § 95 ods. 1 v spojení s ods. 4 zákona č. 385/2000 Z. z. Až následné rozhodnutie o týchto nárokoch je podľa správneho súdu spôsobilé priamo zasiahnuť do subjektívnych práv fyzickej osoby.

právach. S uvedeným počíta aj samotné ustanovenie § 7 písm. e) SSP, ktoré vytvorilo dve kategórie, tzv. podkladových rozhodnutí a opatrení; tie ktoré správne súdy nepreskúmavajú lebo nemohli mať za následok ujmu na subjektívnych právach účastníka konania a a contrario, tie ktoré mohli mať za následok ujmu na subjektívnych právach účastníka konania, v dôsledku čoho nie sú vylúčené zo súdneho prieskumu správnymi súdmi.

Naviac nemožno založiť rozhodnutie súdu len na skutočnosti, že rozhodnutie o dobe výkonu funkcie sudcu v prípade sťažovateľky nie je „potrebné“, nakoľko jej nárok vznikol aj bez tohto rozhodnutia. Pokiaľ by sťažovateľka hypoteticky žiadala o započítanie inej právnej praxe do času výkonu funkcie sudcu aj vo vzťahu k nároku podľa § 50 ods. 1 zákona o sudcoch, žalovaný by v zmysle § 151 ods. 6 zákona o sudcoch musel uplatniť rovnaký postup, a to vydať sťažovateľke správny akt obsahujúci posúdenie dôvodnosti jej žiadosti a záver o dôvodnosti jej požiadavky.

Naopak pokiaľ by sa aj kasačný súd priklonil k predmetnej úvahe správneho súdu, že ide „iba“ o podklad a sťažovateľka má svoje námietky proti oznámeniu žalovaného vzniesť až proti rozhodnutiu o samotnom nároku podľa § 95 ods. 1 v spojení s ods. 4 zákon o sudcoch (čím správny súd pravdepodobne myslel rozhodnutie o priznaní, resp. nepriznaní starobného dôchodku, predčasného starobného dôchodku alebo invalidného dôchodku podľa osobitného predpisu), kasačnému súdu nie je zrejmé, ako by aj v prípade spochybnenia týchto rozhodnutí v súdnom konaní, bolo možné domáhať sa zmeny rozhodnutia o výške dôchodkovej dávky založenej aj na zohľadnení rozhodnutia ministra spravodlivosti o nezapočítaní doby do výkonu funkcie sudcu, ktoré v konaní o žiadosti o započítanie nebolo preskúmané v rámci dostupných

26. Vyššie uvedenú nedostatočnosť vysvetlenia právnej úvahy správny súd ešte zhoršil v záverečnom bode 69 napadnutého uznesenia, v ktorom uviedol, že pokiaľ by sa aj stotožnil s tvrdením žalobkyne, že napadnuté oznámenie je opatrením, stále by musel postupom podľa § 98 ods. 1 písm. g) SSP žalobu ako neprípustnú odmietnuť, a to ako opatrenie predbežnej povahy [§ 7 písm. e) SSP]. V predmetnom závere tak správny súd vyvodil záver, že ak by aj mohlo ísť o opatrenie predbežnej povahy, toto nemohlo mať za následok ujmu na subjektívnych právach sťažovateľky. V nadväznosti na závery kasačného súdu uvedené v bode 24 tohto rozhodnutia treba správnemu súdu vytknúť, že svoje závery neoprel o konkrétne argumenty, prečo by takéto oznámenie nemohlo spôsobiť sťažovateľke ujmu na jej subjektívnych právach.

27. Vzhľadom na vyššie uvedené kasačný súd uzatvára že napadnuté uznesenie správneho súdu nie je dostatočne a zrozumiteľne odôvodnené, neposkytuje relevantné odpovede na podstatné okolnosti predmetného prípadu a na relevantné námietky sťažovateľky.

V. Záver

28. Kasačný súd v prejednávanej veci dospel k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľky je dôvodná, a preto napadnuté uznesenie postupom podľa § 462 ods. 1 SSP zrušil a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie, v ktorom bude viazaný vysloveným právnym názorom kasačného súdu. 29. V ďalšom konaní správny súd opätovne preskúma, či sú splnené procesné podmienky na vecné prejednanie správnej žaloby. Pokiaľ znovu dospeje k názoru, že procesné podmienky splnené nie sú, tento svoj záver zrozumiteľne premietne do nového rozhodnutia, najmä s dostatočne jasným odôvodnením, prečo napadnutým oznámením nedošlo alebo nemohlo dôjsť k následku, ktorý spôsobil sťažovateľke ujmu na jej subjektívnych právach. V opačnom prípade, ak dospeje k záveru, že procesné podmienky sú splnené, uvedie ako sa dotyk na právach alebo právom chránených záujmoch sťažovateľky prejavil v jej právnej sfére a v súslednosti na to správny súd komplexne posúdi námietky sťažovateľky v správnej žalobe s ohľadom na ťažiskový argument celej žaloby, a to práva žalobkyne na vydanie odôvodneného rozhodnutia v zmysle § 151 ods. 6 zákona č. 385/2000 Z. z., ktoré zrozumiteľne odôvodňuje započítanie, resp. nezapočítanie inej právnej praxe do času výkonu funkcie sudcu so zákonnou požiadavkou prihliadnutia na odstránenie tvrdosti zákona. 30. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodne v ďalšom konaní správny súd (§ 467 ods. 3 SSP).

31. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.