3Svk/31/2023

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Benczovej (sudkyňa spravodajkyňa), zo sudcu JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD. a zo sudkyne JUDr. Zuzany Šabovej, PhD., vo veci žalobcu (sťažovateľa): Z.. P. C., nar. X. Z. XXXX, trvale bytom E. XX/XX, XXX XX Ž., t. č. Ústav na výkon trestu odňatia slobody Dubnica nad Váhom, Dukelská Štvrť 941/1, 018 41 Dubnica nad Váhom, právne zastúpeného: Mgr. Petra Hrubová, advokátka, so sídlom Mierové námestie 93, 019 01 Ilava, proti žalovanému: Generálne riaditeľstvo Zboru väzenskej a justičnej stráže, so sídlom Šagátová 1, 813 04 Bratislava, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. GR ZVJS-04241/21-2022 z 8. júna 2022, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Banskej Bystrici č. k. TN-13 S 77/2022-72 z 20. júla 2023, takto

rozhodol:

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta. II. Žalovanému sa právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Priebeh administratívneho konania

sprístupnenie informácií v zmysle zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 211/2000 Z. z.“), v ktorej žalobca požadoval sprístupniť fotokópie (i) akejkoľvek zmluvy uzavretej s poskytovateľom zdravotnej starostlivosti - P. s.r.o. a Nemocnicou pre odsúdených a obvinených a ÚVTOS Trenčín od r. 2014 až do r. 2022 a (ii) pracovnej zmluvy, resp. obdobnej pracovnej zmluvy s lekárkou Z.. P. O. (ďalej len „dotknutá lekárka“), ktorá realizuje v ústavoch Ilava a Dubnica nad Váhom dermatologické vyšetrenia obvinených/ odsúdených za r. 2014 až 2022. 2. Žiadosť o informáciu označenú bodom (i) prvostupňový správny orgán postúpil na vybavenie Nemocnici pre obvinených a odsúdených Trenčín, pretože v tejto časti nebol príslušný na jej vybavenie. Následne prvostupňový správny orgán, v súvislosti so žiadosťou o informáciu označenú bodom (ii), vydal rozhodnutie č. UVTOS-1040/13-DU-2022-5 z 9. mája 2022 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým časť požadovanej informácie žalobcovi

zmysle zákona č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákonník práce“), ktorá podľa § 5a ods. 5 písm. b) zákona č. 211/2000 Z. z. nie je povinne zverejňovanou zmluvou, preto predmetná zmluva zverejnená ani nebola. Ďalej prvostupňový správny orgán pokračoval, že dotknutá lekárka nepatrí medzi taxatívne vymedzené osoby uvedené v ustanovení § 9 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z. z. (stanovujúc sprístupnenie presne určených osobných údajov fyzických osôb na účely informovania verejnosti).

augusta 2014. 3. Žalobca podal proti prvostupňovému rozhodnutiu odvolanie v rozsahu nesprístupnenia informácií o dohodnutej odmene v dohodách o pracovnej činnosti dotknutej lekárky, pričom podstatou jeho argumentácie bolo, že dohody o pracovnej činnosti sú simulovaným právnym úkonom, t. j. neplatné, a preto požadované údaje nepodliehajú anonymizácii a dotknutá lekárka nemá právo na ochranu osobných údajov. Žalovaný rozhodnutím č. GR ZVJS-04241/21-2022 z 8. júna 2022 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného“) zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie, nakoľko sa stotožnil s dôvodom nesprístupnenia informácií o vyplatenej odmene dotknutej lekárky s poukazom na ustanovenie § 9 zákona č. 211/2000 Z. z. Okrem iného doplnil, že v podmienkach Zboru väzenskej a justičnej stráže sa za fyzické osoby taxatívne uvedené v ustanovení § 9 ods. 3 cit. zák. považujú nadriadení v služobnom pomere v zmysle § 4 zákona č. 73/1998 Z. z. o štátnej službe príslušníkov Policajného zboru, Slovenskej informačnej služby, Zboru väzenskej a justičnej stráže Slovenskej republiky a Železničnej

II. Konanie na správnom súde

4. Žalobca podal proti rozhodnutiu žalovaného správnu žalobu, ktorú Správny súd v Banskej

Bystrici (ďalej len „správny súd“) rozsudkom č. k. TN-13S/77/2022 z 20. júla 2023 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) ako nedôvodnú zamietol. 5. Správny súd v odôvodnení napadnutého rozsudku dospel k totožnému záveru, ako prvostupňový správny orgán a žalovaný, že žalobcom požadované údaje o dohodnutej odmene dotknutej lekárky sú chránenými osobnými údajmi, nakoľko nejde o osobu vykonávajúcu verejnú funkciu, resp. o osobu nadriadenú v služobnom pomere v zmysle § 4 zákona č. 73/1998 Z. z. Z uvedeného dôvodu sa teda v prípade požadovaných údajov jedná o informácie týkajúce sa súkromnej sféry dotknutej osoby, ktoré nemožno sprístupniť. 6. Ohľadne námietky žalobcu týkajúcej sa neplatnosti dotknutých zmlúv z dôvodu ich nezverejnenia, správny súd uviedol, že sa jednalo o dohody o pracovnej činnosti, ktoré boli uzatvorené podľa § 223 a 228a Zákonníka práce a tie sú v zmysle § 5a ods. 5 písm. b) vyňaté zo skupiny povinne zverejňovaných zmlúv. 7. Správny súd dodal, že žalobca dostatočne nezdôvodnil, aký má vplyv na zákonnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného ním tvrdená skutočnosť o neplatnosti dohôd o pracovnej činnosti medzi dotknutou lekárkou a ústavom. Všeobecné tvrdenie žalobcu o svojvoľnom a nepreskúmateľnom rozhodnutí ešte nepostačuje na konštatovanie nezákonnosti napadnutého rozhodnutia. Správny súd nie je oprávnený všeobecne uplatnený dôvod nezákonnosti podľa obsahu administratívneho spisu alebo odôvodnenia rozhodnutia povinnej osoby na daný prípad konkretizovať. Takto všeobecne uplatnená námietka podľa správneho súdu neumožňuje súdny prieskum. Správny súd zdôraznil, že žalovanému nemožno vytýkať, že sa bližšie nezaoberal otázkou platnosti dohôd, ktorých obsah bol žalobcovi čiastočne sprístupnený a v súvislosti s tým nevykonal ďalšie dokazovanie na potvrdenie, resp. vyvrátenie jeho myšlienky, keďže takáto povinnosť mu v zmysle zákona č. 211/2000 Z. z. ani neprináleží. Otázka určenia prípadnej neplatnosti dotknutých dohôd patrí výlučne do pôsobnosti všeobecných súdov. Z tohto dôvodu preto správny súd nevykonal žalobcom navrhované dôkazy, keďže vykonanie malo smerovať k posúdeniu otázky eventuálnej „neplatnosti“ žalobcom označených dohôd.

11. Naďalej zastával názor, že dohody o pracovnej činnosti medzi dotknutou lekárkou a ústavom sú neplatné, pretože prvostupňový orgán predstieral poskytovanie zdravotnej starostlivosti a prevádzkovanie zdravotníckeho zariadenia, hoci tento ústav nemal povolenie na prevádzku takejto ambulancie a od 3. januára 2018 nebol vôbec poskytovateľom zdravotnej starostlivosti. Dermatovenorologickú starostlivosť podľa sťažovateľa poskytovala spoločnosť P. s. r. o., ktorej jedinou spoločníčkou bola dotknutá lekárka a ako konateľka vykonávala zdravotnú starostlivosť. Keďže obe strany iba predstierali uzavretie predmetných dohôd, podľa sťažovateľa išlo o simulované právne úkony, a preto z tohto titulu dotknutá lekárka nemá právo na ochranu osobných údajov ohľadne výšky dohodnutej odmeny. 12. Sťažovateľ v postupe správneho súdu videl aj odmietnutie spravodlivosti, nakoľko správny súd si podľa neho iba vymyslel tvrdenie o všeobecne uplatnenej námietke o svojvoľnosti a nepreskúmateľnosti rozhodnutia žalovaného. Poukázal na svoju žalobu a tamojšie tvrdenia, že v dôsledku neplatnosti dohôd nemá dotknutá lekárka nárok na ochranu osobných údajov, pretože pracovná zmluva nemôže byť uzatvorená medzi objednávateľom a konateľom poskytovateľa zdravotnej starostlivosti. Preto podľa neho malo byť vykonané dokazovanie v súvislosti s tým, kto vykonával zdravotnú starostlivosť, aby sa preukázalo, že žalovaný prekrúcal zmysel a účel sťažovateľovej argumentácie. Namietal teda argumenty správneho súdu z bodu 30 napadnutého rozsudku, že všeobecné tvrdenia o nepreskúmateľnosti a svojvoľnosti rozhodnutia samo o sebe ešte nepostačujú na konštatovanie nezákonnosti, v dôsledku čoho všeobecnosť námietky neumožnila správnemu súdu prieskum. Tieto závery považoval za svojvoľné a arbitrárne, a kritizoval prepiaty formalizmus v správnom súdnictve. Sťažovateľ uzavrel, že správny súd odmietol meritórne prejednať jeho žalobné námietky, čím porušil jeho právo na spravodlivý proces. 13. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti nevyjadril.

„16. Pri niektorých čiastkových problémoch sťažovateľ správne identifikoval nedostatky v právnom posúdení správneho súdu, a správne upresnil niektoré správnym súdom nedostatočne pochopené žalobné body. No tieto pochybenia správneho súdu nedosiahli kritickú intenzitu, a v konečnom dôsledku nemali podstatný vplyv na správne posúdenie rozhodujúcich otázok.

18. Sťažovateľova argumentácia v podstate vyšla z presvedčenia, že keby boli požadované dohody absolútne neplatné, údaje v nich uvedené by stratili charakter osobných údajov, resp. zmluvná strana by stratila nárok na ich ochranu pred sprístupnením. 19. Podľa kasačného súdu osobný údaj by však neprestal byť osobným údajom len preto, že by bol uvedený v listine, ktorá obsahuje absolútne neplatný právny úkon. Obdobný záver

Osobný údaj je potom zásadne nesprítupniteľnou informáciou bez súhlasu dotknutej osoby, alebo ak tak neustanovuje osobitný zákon (k tomu mutatis mutandis Rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6 Sžo 250/2008 z 25. novembra 2009).

Povinná osoba sprístupnila iba listiny - dohody o pracovnej činnosti - ktoré mala k dispozícii, a presahovalo by účel konania podľa zákona o slobode informácií, keby mala povinná osoba vykonávať osobitnú analýzu právnej kvality takejto listiny. Pretože dohoda o pracovnej činnosti obsahovala aj údaj o pracovnej odmene, ktorá sa aj v zmysle ustálenej judikatúry považuje za osobný údaj, kasačný súd nevidel rovnako ako správny súd relevanciu tejto otázky pre posúdenie veci.

Tým vystavil sťažovateľa neistote, či bola jeho žaloba správne pochopená a vyhodnotená. Avšak tento nedostatok odôvodnenia napadnutého rozsudku nespôsobuje jeho nepreskúmateľnosť vo vzťahu k pre vec rozhodujúcim záverom. Preto by ani nebolo zmysluplné a nenapĺňalo účel kasačného konania, aby kasačný súd zrušil napadnutý rozsudok len nato, aby správny súd takto doplnil odôvodnenie.

prvostupňového orgánu pri zabezpečovaní zdravotnej starostlivosti (tvrdenia sťažovateľa o chýbajúcom povolení, resp. absencii statusu poskytovateľa) nemenia bez ďalšieho nič na tom, že mohol v skutočnosti uzavrieť dohodu o pracovnej činnosti aj s lekárkou a ako zamestnankyni jej v takom prípade patrila dohodnutá odmena (k jej charakteru ako osobného údaju napr. rozsudok Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 4Svk/48/2022 z 20. septembra 2023, bod 42). Prípadné porušenia zákona v oblasti poskytovania zdravotnej starostlivosti (kasačný súd netvrdí, že k nim aj naozaj došlo), môžu byť riešené v samostatnom, na to určenom konaní. Sťažovateľ nesprávne očakával, že správny orgán alebo správny súd budú relatívne zložitý právny problém riešiť (vrátane rozsiahleho dokazovania) v konaní o sprístupnenie informácií či pri nadväzujúcom správnom súdnom prieskume, keď ani prípadné zistenie o porušení zákona by nič nemenili na tom, že dohodnutá odmena za vykonanú prácu na základe dohody o pracovnej činnosti je osobným údajom, ktorý sa v zmysle § 9 ods. 1 zákona (s výnimkami)

. . Napadnutý rozsudok najvyššieho správneho súdu nemožno označiť za arbitrárny v tom smere, že by závery ním formulované boli zjavne nelogické s ohľadom na zistený skutkový stav, ústavne neudržateľné alebo že by napadnutý rozsudok nereflektoval ťažiskové skutočnosti dôležité pre riadne zistenie stavu veci a rozhodnutie o kasačnej sťažnosti sťažovateľa.“ (pozri bod 19 cit. uznesenia Ústavného súdu). Rovnako sa podobnou právnou otázkou totožného sťažovateľa zaoberal aj tunajší súd v rozsudku sp. zn. 8 Svk 23/2024 z 29. mája 2025, ktorý rovnako prešiel testom ústavnosti, keď Ústavný súd uznesením sp. zn. II. ÚS 505/2025 z 24. septembra 2025 ústavnú sťažnosť sťažovateľa odmietol. V odôvodnení konštatoval, že právny názor Najvyššieho správneho súdu, že ani prípadná neplatnosť pracovnej zmluvy nemá vplyv na povahu osobného údaja, a preto nemôže založiť možnosť jeho sprístupnenia, a preto požadované dokazovanie neplatnosti zmluvy nie je pre sprístupnenie informácií kľúčové, je presvedčivo odôvodnený a logický. Ústavný súd k tomu dodal, že „výluka osobných údajov

V. Záver

19. Sumarizujúc vyššie uvedené skutočnosti, keď kasačný súd už nemá ďalšiu právnu otázku, s ktorou by sa bolo nutné v prejednávanej veci vysporiadať, uzatvára, že nezistil dôvodnosť kasačných námietok sťažovateľa, a preto kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. 20. O nároku na náhradu trov kasačného konania bolo rozhodnuté v zmysle § 467 ods. 1 (§ v spojení s § 168 SSP) tak, že procesne úspešnému žalovanému právo na náhradu trov konania nepriznal, nakoľko u neho nebola splnená zákonná podmienka preukázania výnimočných dôvodov, pre ktoré by žalovaný mohol spravodlivo požadovať náhradu trov konania. 21. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave dňa 29. októbra 2025