3Svk/31/2025

UZNESENIE

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky vo veci žalobcu: Združenie domových samospráv, o.z., Rovniankova 1667/14, 851 02 Bratislava - Petržalka, IČO: 31820174, právne zastúpený: Tkáč & Partners, s.r.o., Hrnčiarska 29, 040 01 Košice, IČO: 53929691, proti žalovanému: Okresný úrad Nitra, odbor opravných prostriedkov, so sídlom Štefánikova trieda 69, 949 01 Nitra, za účasti ďalšieho účastníka 1/: MATADOR Automotive Vráble, a.s., so sídlom Staničná 1045, 952 12 Vráble, IČO: 31411801, právne zastúpený Legium, s.r.o., Bukureštská 3, 811 04 Bratislava, IČO: 36867870, ďalšieho účastníka 2/: Mesto Nitra, Štefánikova trieda 60, 950 06 Nitra, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OU-NR-OOP3-2020/010424-002 zo dňa 25. februára 2020, o kasačnej sťažnosti žalobcu proti uzneseniu Správneho súdu v Bratislave č. k. NR-26S/17/2020 - 187 z 3. apríla 2025 takto

rozhodol:

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta. II. Žalovanému sa náhrada trov kasačného konania nepriznáva. III. Ďalším účastníkom sa náhrada trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Priebeh administratívneho konania a súdneho konania

2. Všeobecnou správnou žalobou podanou dňa 27. apríla 2020 na Krajský súd v Nitre sa žalobca domáhal prieskumu zákonnosti a zrušenia rozhodnutia žalovaného ako aj prvostupňového rozhodnutia. Správny súd v Bratislave (ďalej aj ako „správny súd“) uznesením zo dňa 03. apríla 2025, č. k. NR-26S/17/2020 - 187 (ďalej len „napadnuté uznesenie“) postupom podľa § 28 v spojení s § 98 ods. 1 písm. h) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) odmietol správnu žalobu žalobcu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OU- NR-OOP3-2020/010424-002 zo dňa 25. februára 2020 (ďalej len „preskúmavané rozhodnutie“).

X, . v priemyselnom areáli ďalšieho účastníka 1/, pričom účelom predkladaného zámeru bolo posúdenie potrebnej rekonštrukcie existujúcich priestorov haly MANSI v rozsahu uvedenom v žiadosti; - prvostupňový orgán dňa 10. októbra 2019 zaslal predmetný zámer relevantným orgánom a rovnako poskytol informáciu pre verejnosť podľa § 24 ods. 1 zákona o posudzovaní a oznámenie o predložení zámeru podľa § 23 ods. 1 zákona o posudzovaní s poučením, že verejnosť môže doručiť písomné stanovisko k zámeru do 21 dní od jeho zverejnenia; - dňa 11. októbra 2019 žalobca emailovou formou zaslal prvostupňovému orgánu vyjadrenie k

vo veci. Poukázal tiež na to, že zverejňovanie stanovísk na portáli enviroportal.sk nie je zákonnou povinnosťou prvostupňového orgánu; - dňa 27. novembra 2019 zaslal žalobca prvostupňovému orgánu emailovú žiadosť podľa

4. Z obsahu žaloby správny súd zistil, že táto obsahuje citácie právnych predpisov, všeobecné frázy, poukazy na rozsudky Najvyššieho súdu Slovenskej republiky bez uvedenia konkrétneho súvisu s prejednávanou vecou a bez špecifikácie kontextu, do ktorého má žalobca úmysel zarámcovať uvedenú judikatúru. Žaloba obsahuje totožné argumenty ako boli obsahom odvolacích dôvodov, s ktorými sa prvostupňový orgán v rozhodnutí ako aj žalovaný v napadnutom rozhodnutí riadne vysporiadali, a to tak, pokiaľ ide o poskytnutie vysvetlenia ohľadom dostatočného zistenia skutkového stavu, ako aj pokiaľ ide o to, že nebolo nariadené

po lehote. Prvostupňové rozhodnutie obsahuje vo výroku konkrétne požiadavky vo vzťahu k navrhovanej činnosti, ktoré vyplynuli zo stanovísk doručených k zámeru a z opatrení navrhnutých v zámere a ktoré bude potrebné zohľadniť pri príprave dokumentácie stavby v konaniach o povolení činnosti podľa osobitných predpisov, vrátane požiadavky „ozelenenia“. Z obsahu administratívneho spisu vyplýva aj to, že žalobca obratom po informovaní verejnosti o zámere navrhovanej činnosti, na toto oznámenie reagoval a tiež z neho vyplýva, že žalobcovi prvostupňový orgán vyšiel v ústrety, keď prakticky obratom zaslal mailovou formou žalobcovi stanoviská, ktoré požadoval, a s jeho námietkami voči podkladom rozhodnutia, hoc boli doručené po stanovenej lehote, sa riadne vysporiadal. Z uvedeného vyplýva, že prvostupňový orgán voči žalobcovi nepostupoval prísne formalisticky, ale naopak, proaktívne.

5. Správny súd poukazuje na nasledovné právne závery uvedené v rozsudku Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 6Svk/3/2024 zo dňa 21. februára 2025 (v právnej veci totožného žalobcu proti Ministerstvu životného prostredia Slovenskej republiky), ktoré na prejednávanú vec ako relevantné aplikoval.

I. Výnimku zo všeobecnej aplikácie článku 46 Ústavy predstavuje aj výnimočné neposkytnutie ochrany právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby zo strany súdu, za predpokladu, že nimi podaný návrh sleduje zjavné zneužitie práva (§ 5 ods. 12 Správneho súdneho poriadku). Jedná sa o všeobecné východisko (princíp), bližšie vyjadrené ustanovením § 28 Správneho súdneho poriadku, v zmysle ktorého neposkytnutie ochrany právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby zo strany súdu bude spočívať v odmietnutí správnej žaloby z dôvodu, že táto má buď zjavne šikanózny charakter, alebo sa ňou sleduje zneužitie práva, alebo jeho bezúspešné uplatňovanie.

II. Odmietnutie správnej žaloby postupom podľa § 28 Správneho súdneho poriadku predstavuje kvázi sankčný nástroj "trestajúci" zneužívanie práva zo strany účastníka konania, a preto je nevyhnutné k aplikácii tohto inštitútu pristupovať výnimočne, zvlášť opatrne a reštriktívnym spôsobom. Zároveň platí pravidlo "v pochybnostiach v prospech", teda pokiaľ má konajúci súd pochybnosť o šikanóznom konaní konkrétneho účastníka konania (napríklad ak niektoré jeho námietky môžu vyznievať šikanózne a iné zase dosahujú intenzitu "obyčajnej" nedôvodnosti), správnu žalobu meritórne prejedná, čím dôjde k materiálnemu naplneniu článku 46 Ústavy a vyhne sa porušeniu princípu zákazu denegatio iustitiae (odmietnutiu spravodlivosti).

získať doplňujúce relevantné informácie týkajúce sa navrhovanej činnosti, od formalizovaného právneho záujmu, ktorý sa prejavuje tým, že takýto subjekt uplatní všeobecne koncipované pripomienky k navrhovanej zmene činnosti bez toho, aby sa tieto pripomienky vzťahovali ku konkrétnej činnosti a aby z nich bolo zrejmé, že tieto pripomienky súvisia s konkrétnou činnosťou a pri ich vyhotovovaní bolo prihliadnuté na špecifiká daného prípadu.

9. Z úradnej činnosti správneho súdu mu bolo známe, že na základe približne 180 žalôb žalobcu sa vedú pred správnym súdom správne súdne konania. Správny súd posudzujúc každú vec individuálne, prišiel k záveru, že žalobca nevystupuje v tomto súdnom konaní za účelom vyvinutia snahy o meritórne vyriešenie veci, ale žalobu podal pre samotné vedenie sporu, čo znamená, že vedie spor pre spor. Žalobca v podanej žalobe vágne a neurčito, bez súvisu s konkrétnou vecou, poukazuje na právne predpisy a rozsudky, používa floskuly, a opakuje doslovné znenie svoje odvolacích námietok. Je nutné konštatovať, že žaloba, tak ako bola podaná, bola správnym súdom vyhodnotená ako tzv. „mustra“ či šablóna, ktorú je možné vzhľadom na jej abstraktnosť a všeobecnosť ako aj nenaviazanosť na identifikovateľný predmet konkrétneho zisťovacieho konania, použiť na napadnutie rozhodnutia v podstate akéhokoľvek typu zisťovacieho konania, bez ohľadu na to, čo by bolo jeho predmetom.

11. Na základe vyššie uvedeného správny súd dospel k záveru, že zo strany žalobcu došlo k zneužitiu práva jeho šikanóznym výkonom. Žalobca prostredníctvom podanej správnej žaloby zneužil svoje právo na prístup k správnemu súdu, keď ako už bolo vyššie uvedené, inicioval súdne konanie, len aby bolo, bez reálneho záujmu na meritórnom rozhodnutí.

12. Správny súd zároveň dodal, že na základe tohto rozhodnutia správneho súdu nemožno paušálne pristupovať ku každej žalobcom podanej žalobe, pretože nie je vylúčené, že iná žaloba žalobcu nebude mať povahu univerzálneho dokumentu a bude predstavovať výkon práv žalobcu, ktorý nebude možné vyhodnotiť ako zneužitie práva.

žiadnu povinnosť.

15. Nesprávny výklad obsahu pojmu zainteresovaná verejnosť s následným nezákonným odmietnutím žaloby podľa §440 písm. j/ SSP. Dal do pozornosti kasačného súdu rozhodnutie Veľkého senátu Najvyššieho správneho súdu č. 19SVs/7/2024, z ktorého vyplývajú nasledovné záväzné výklady obsahu pojmu „zainteresovaná verejnosť“ ako aj záväzný výklad toho, čo je predmetom žaloby podľa §178 ods. 3 SSP. Podľa rozhodnutia Veľkého senátu NSS SR sp. zn. 19SVs/7/2024 je potrebné správne interpretovať procesnú stranu žalobcu a následne od toho aj podstatu a predmet sporu.

Z odbornej práce štatutára ZDS, ktorou obhájil bakalársky titul v oblasti práva so zameraním na správne právo je možné odvodiť, že žaloba nebolo urobená nedbanlivostne alebo úmyselne spôsobom, ktorým by využíval aktívnu žalobnú legitimáciu šikanóznym spôsobom alebo že by právo zneužíval ale skôr na to, že poukazuje na dlhodobo zanedbávané právne aspekty žalôb zainteresovanej verejnosti na ochranu verejných záujmov životného prostredia.

18. Nesprávny procesný postup súdu videl sťažovateľ v právnom diletantstve sudcov a v tom, že nepoznajú právo v oblasti EIA a potom píšu nezmysly a svoje diletantstvo zakrývajú logicky klamlivým spôsobom použitia falošného argumentu. Podľa správneho súdu v bode uviedol úvahu „Správny súd posudzujúc každú vec individuálne, prišiel k záveru, že žalobca nevystupuje v tomto súdnom konaní za účelom vyvinutia snahy o meritórne vyriešenie veci, ale žalobu podal pre samotné vedenie sporu, čo znamená, že vedie spor pre spor. Žalobca v podanej žalobe vágne a neurčito, bez súvisu s konkrétnou vecou, poukazuje na právne predpisy a rozsudky, používa floskuly, a opakuje doslovné znenie svoje odvolacích námietok. Je nutné konštatovať, že žaloba, tak ako bola podaná, bola správnym súdom vyhodnotená ako tzv. „mustra“ či šablóna, ktorú je možné vzhľadom na jej abstraktnosť a všeobecnosť ako aj nenaviazanosť na identifikovateľný predmet konkrétneho zisťovacieho konania, použiť na napadnutie rozhodnutia v podstate akéhokoľvek typu zisťovacieho konania, bez ohľadu na to, čo by bolo jeho predmetom.

20. Z napadnutého rozhodnutia nie je zrejmé, prečo by tieto žalobné body proti tvrdenému porušeniu procesných noriem mali mať šikanózny charakter. V tejto súvislosti je treba poznamenať, že je potrebné rozlišovať, vždy v okolnostiach veci, aj otázku zneužitia práva na účasť v administratívnom konaní a zneužitia práva na prístup k súdu. Podania a niektoré návrhy sťažovateľa v administratívnom konaní však neboli prima facie nesúvisiace s predmetom konania, hoci žalovaný ich vyhodnotil ako neadekvátne, resp. že námietky sťažovateľa sa nezakladajú na skutočnosti.

22. Argumentácia správneho súdu je založená na logickom úskoku „nerovného súpera“ založeného na tom, že osoba s ktorou sa vedie diskusia v danej problematike nie je taká dostatočne odborne zdatná, a tak, hoci by aj zastával správnejšie stanoviská, proti silnejšiemu súperovi v debate neuspeje v kombinácii s argumentom ad baculum pri ktorom sa diskutujúca strana, často strácajúca iné argumenty v prospech svojho postoja, skláňa k použitiu moci ako presvedčovaciemu prostriedku. Je nepochybné, že ZDS pristupovalo k svojej procesnej aktivite ako v zisťovacom konaní tak aj pri zadávaní zadania advokátovi pristupovalo s náležitou odbornou starostlivosťou na úrovni bakalára práva a odborníka z praxe.

sporu, to znamená, že vedie spor pre spor. 23. Vychádzajúc z vyššie uvedeného žalobca žiadal, aby kasačný súd podľa § 462 ods. 1 SSP zrušil napadnuté uznesenie krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 24. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti žalobcu vyjadril podaním zo dňa 11. augusta 2025, v ktorom uviedol, že sa v plnom rozsahu stotožňuje s odôvodnením napadnutého uznesenia.

III. Posúdenie kasačného súdu

27. V predmetnej veci bolo potrebné predostrieť, že Najvyšší správny súd ako súd kasačný primárne v medziach kasačnej sťažnosti preskúmal napadnuté uznesenie krajského súdu ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, pričom v rámci kasačného konania dospel k záveru, že nezistil dôvod na?to, aby sa odchýlil od správnych a logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so?správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v dôvodoch napadnutého uznesenia, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku napadnutého uznesenia. S týmito sa kasačný súd stotožňuje v celom rozsahu.

29. Podľa článku 46 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky, kto tvrdí, že bol na svojich právach ukrátený rozhodnutím orgánu verejnej správy, môže sa obrátiť na súd, aby preskúmal zákonnosť takéhoto rozhodnutia, ak zákon neustanoví inak. Z právomoci súdu však nesmie byť vylúčené preskúmanie rozhodnutí týkajúcich sa základných práv a slobôd.

32. Podľa § 2 ods. 2 SSP, každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom

Podľa § 28 SSP, správny súd môže výnimočne odmietnuť žalobu fyzickej osoby a právnickej osoby, ktorá má zjavne šikanózny charakter alebo ktorou sa sleduje zneužitie práva či jeho bezúspešné uplatňovanie. Správny súd môže tiež sankcionovať procesné úkony účastníkov konania, ktoré slúžia na zneužitie práv, najmä na prieťahy v konaní.

36. Podľa § 178 ods. 3 SSP, zainteresovaná verejnosť je oprávnená podať správnu žalobu proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy, ak tvrdí, že tým bol porušený verejný záujem v oblasti životného prostredia.

O aké obmedzenia sa jedná vyplýva primárne z právnych predpisov majúcich procesný charakter s tým, že obmedzenie môže konkrétne spočívať napríklad v uložení primeraných časových lehôt (napríklad podľa rozsudku Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci MPP Golub proti Ukrajine z 18. októbra 2005, číslo sťažnosti 6778/05 - uloženie primeraných lehôt a procesných podmienok na uplatňovanie nárokov môže podporiť správne spravovanie spravodlivosti zaistením právnej istoty a právoplatnosti a ochranou možných odporcov pred starými nárokmi, voči ktorým môže byť zložité brániť sa z dôvodu uplynutého času), v kladení istých formálnych požiadaviek na určité typy podaní adresovaných súdu, spoplatnení súdneho konania (napríklad rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Kreuz proti Poľsku z 19. júna 2001, číslo sťažnosti 28249/95, prípadne rozsudok vo veci Stankov proti Bulharsku z 12. júla 2007, číslo sťažnosti 68490/01), v povinnom právnom zastúpení (Európsky súd pre ľudské práva v rozsudku Meftah a iní proti Francúzsku z 26. júla 2002, číslo sťažnosti č. 32911/

ustanovenie § 28 SSP, v zmysle ktorého neposkytnutie ochrany právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby zo strany súdu bude spočívať v odmietnutí správnej žaloby z dôvodu, že táto má buď zjavne šikanózny charakter, alebo sa ňou sleduje zneužitie práva, alebo jeho bezúspešné uplatňovanie. Z uvedeného je zrejmé, že k odmietnutiu správnej žaloby podľa § 28 SSP môže dôjsť na základe troch dôvodov - šikanózny charakter správnej žaloby, správnou žalobou sa sleduje zneužitie práv, či jeho bezúspešné uplatňovanie. O aký prípad v praxi pôjde bude závisieť výlučne od konkrétnych okolností prejednávanej veci s tým, že bude úlohou a zároveň povinnosťou súdu takéto správanie riadne identifikovať a vzhľadom na to, že sa bude jednať o celkom výnimočný postup, aj presvedčivo odôvodniť. Z uvedeného teda vyplýva, že aplikácia princípu zákazu zneužitia práva by mala byť výlučne výnimočnou a hraničnou možnosťou - ultima ratio.“; (bod 37); (iii) „V tomto smere aj s odkazom na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu

(viz. Knapp, V.: Teorie práva. C. H. Beck, Praha, 1995, s. 184-185). Výkonu práva, který je vlastně jeho zneužitím, proto soud neposkytne ochranu. (. . .) Nejvyšší správní soud podotýká, že institut zákazu zneužití subjektivních práv (k ničím neodůvodněné újmě jiného či k ničím neodůvodněné újmě společnosti, tj. konec konců jejích členů) představuje materiální korektiv formálního pojímání práva, prostřednictvím něhož se do právního řádu vnáší hledisko ekvity (spravedlnosti). Zákon, jenž je ze své povahy obecný, nemůže pojmově pamatovat na všechny myslitelné životní situace, které mohou za jeho účinnosti nastat. V důsledku toho se může

Takové chování má potom povahu nikoliv výkonu subjektivního práva, nýbrž jeho (právem reprobovaného) zneužití. Zároveň je zapotřebí zdůraznit, že zákaz zneužití práva představuje výjimku z pravidla; proto nelze např. předem paušálně říci, že o zneužití práva by se již nejednalo tam, kde by dalšími členy spolku byly tři, pět, deset či kolik dalších osob, mezi nimiž a žalobcem by již neexistovaly úzké rodinné vazby. Jinak řečeno, nelze předem a obecně stanovit s matematickou přesností - ostatně právo není matematika -, kdy se zákazu zneužití - jakožto výjimky z pravidla - použije a kdy nikoliv. Vše záleží na okolnostech konkrétního případu a na soudcovskému uvážení a rozmyslu. Stanovením přesných pravidel by se popřel smysl a samotná podstata institutu zákazu zneužití subjektivních práv; tento institut se musí vyznačovat jistou obsahovou pružností, aby mohl reagovat na nekonečné množství životních situací, na něž nemůže ve své obecnosti právní norma pamatovat.“ Zákaz zneužitia práva je pravidlo vnútroštátneho práva, vrátane práva verejného, ktoré vyplýva z povahy

Zákaz zneužitia práva je v istom zmysle ultima ratio, a preto musí byť uplatňovaný nanajvýš reštriktívne a za dôkladného vyhodnotenia s inými obdobne dôležitými princípmi vlastnými právnemu poriadku, zvlášť s princípom právnej istoty (porovnaj uznesenie rozšíreného senátu Najvyššieho správneho súdu Českej republiky z 27. mája 2010, sp. zn. 1As/70/2008).“ (bod 38); (iv) „Najvyšší správny súd ďalej uvádza, že špecifický prípad zneužitia práva predstavuje šikana - šikanózne konanie (a tiež obchádzanie zákona a podvod), pričom v tomto smere šikanózny výkon práva spočíva v tom, že niekto vykonáva svoje právo so zámerom spôsobiť inému neprimeranú ujmu (uznesenie Ústavného súdu Českej republiky z 31. októbra 2007, sp. zn. III. ÚS 374/06), prípadne jeho jediným cieľom je poškodiť iného (rozsudok Najvyššieho súdu Českej republiky zo 07. septembra 2004, sp. zn. 22Cdo/1567/2004). Šikanózne konanie predstavuje svojvoľné uplatňovanie práva (Baricová, J., Fečík, M., Števček, M., Filová, A.

však motívom konania osoby získať neodôvodnenú výhodu, pôjde skôr o obchádzanie zákona, alebo o podvod. Odlišnosť medzi obchádzaním zákona a šikanóznym využívaním verejného subjektívneho práva, alebo slobody spočíva teda v tom, že kým pri obchádzaní verejné subjektívne právo neexistuje, v prípade šikanózneho správania verejné subjektívne právo existuje a je vykonávané nad rámec svojho obsahu (Košičiarová, S., Zákaz zneužitia verejných subjektívnych práv a slobôd.

nemôže byť úspešné (pozri napríklad uznesenie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky z 19. septembra 2013, sp. zn. 8Ans/7/2013, bod 10).“ (bod 39). 39. Závery vyjadrené v uznesení kasačného súdu opísané v predošlom bode následne najvyšší správny súd rozvinul v uznesení sp. zn. 3Svk/14/2021 z 20. apríla 2022, v ktorom, okrem iného dôvodil, že (i) „Druhý pilier Aarhuského dohovoru sa týka účasti verejnosti na rozhodovacom procese. Účasť verejnosti na rozhodovacom procese je upravená smernicou Európskeho parlamentu a Rady č. 2003/35/ES.

o životnom prostredí. Verejnosť môže byť hlavným zdrojom týchto informácií. Našťastie, verejnosť má často záujem zúčastniť sa týchto procesov a diskutovať o možnostiach v rozhodovaní, či už z vlastného záujmu, alebo preto, že si praje chrániť životné prostredie. Toto si však vyžaduje otvorený, pravidelný a transparentný proces, ku ktorému má verejnosť

. . Aj keď niekedy môže byť náročné dosiahnuť výsledok, ktorý sa bude javiť najlepším možným, existuje nespočetné množstvo prípadov alebo skrytých faktorov, ktoré vyjdú najavo len vďaka zapojeniu verejnosti do procesu a zabráni sa tým pochybeniam, ktoré by vyšli draho.“. (bod 38); (ii) „S týmito závermi korešponduje odborná spisba, ktorá zdôrazňuje špecifiká účasti verejnosti, avšak pripúšťa aj možnosti zneužitia široko koncipovaných možností vstupu verejnosti do rozhodovacích procesov cit: „Za první specifikum lze dle našeho názoru považovat smysl a účel účasti veřejnosti, respektive environmentálních organizací v procesech práva životního prostředí, kterou lze ilustrovat ve srovnání s jinými výše naznačenými případy aplikace zásady zákazu zneužití práva. V případě zneužití práva v rámci práva daňového daňový subjekt zpravidla usiluje o získání určité daňové výhody, jak již bylo uvedeno. Jinak řečeno, daňový

občanských sdružení (spolků) je, „aby kvalifikovaně, tj. odbornými argumenty z oblasti ochrany životního prostředí, urbanismu apod., hájila dotčené (veřejné) zájmy ochrany přírody a krajiny v konkurenci jiných veřejných zájmů a zájmů soukromých.“ V tomto rozsudku Nejvyšší správní soud o environmentálních občanských sdruženích, respektive spolcích, současně hovoří jakožto o „advokátech“ veřejného zájmu na ochraně životního prostředí. Jinak řečeno, veřejný zájem na ochraně životního prostředí nereprezentují pouze příslušné orgány státní správy z titulu své působnosti, ale také veřejnost, zejména právě environmentální

Napriek rozsahu dvadsiatich strán pozostáva správna žaloba prevažne z citácií právnych predpisov, judikatúry, odbornej spisby, všeobecných konštatovaní a opisu princípov. Bezprostrednú (rozumej nie univerzálnu) proximitu s prejednávanou vecou kasačný súd identifikoval v podstate len (i) v bode 2 - označenie preskúmavaných rozhodnutí; (ii) bode 6 - petit a (iii) v bodoch 55 a 56 na str. 12 žaloby (pričom však výhrady tam uvedené mali opäť celkom všeobecný charakter). Hoci mal žalobca možnosť v kasačnej sťažnosti vyvrátiť záver krajského súdu (ako aj závery žalovaného obsiahnuté v jeho vyjadrení adresovanom krajskému súdu) o tom, že jeho podanie (správna žaloba) má šikanózny charakter práve pre jej všeobecnosť a „nesúvis“ s prejednávanou vecou, túto svoju príležitosť nevyužil, zotrvajúc na svojom dovtedajšom prístupe. Inými slovami, žalobca kasačnú sťažnosť koncipoval a formuloval v podstate obdobne ako správnu žalobu, všeobecne a univerzálne, na štrnástich stranách opäť citujúc právne predpisy, odkazujúc sa na judikatúru, odbornú spisbu, uvádzajúc všeobecné konštatovania. Tento záver (o „univerzálnej“ povahe podania žalobcu) dokumentuje

. .“, čo je konštatovanie celkom zrejme neaplikovateľné na prejednávanú vec.“ 41. Správna žaloba a ani kasačná sťažnosť špecifiká prejednávanej veci nereflektuje a v podstate ani nezmieňuje. Z bodov kasačnej sťažnosti nie je možné vyvodiť, aké „námietky“ má žalobca na mysli. Kasačný súd dospel k záveru, že v posudzovanom prípade žalobca podal žalobu de facto bez akejkoľvek nadväznosti na posudzovanú vec, v ktorej namietal porušenie procesných pravidiel žalovaným a prvostupňovým orgánom bez konkrétneho prepojenia na prejednávanú vec a nepredložil žiadne námietky vecného charakteru, z ktorých by bolo možné vyvodiť záver o účele žaloby smerujúcom k ochrane životného prostredia súvisiace s vecou. Z toho dôvodu podľa kasačného súdu správny súd vyslovil záver o zneužití práva žalobcom správne, keď žalobca nevystupoval v súdnom konaní za účelom vyvinutia snahy o meritórne vyriešenie sporu, ale len pre samotné vedenie sporu a takémuto konaniu právny poriadok ochranu neposkytuje.

IV. Záver

43. Z dôvodov uvedených vyššie sa kasačný súd nestotožnil s námietkami žalobcu voči napadnutému uzneseniu správneho súdu uvedenými v kasačnej sťažnosti. Podanú kasačnú sťažnosť považuje za nedôvodnú, a preto podľa § 461 SSP rozhodol spôsobom, ktorý je uvedený vo výroku tohto uznesenia. 44. O náhrade trov kasačného konania rozhodol kasačný súd tak, že u procesne úspešného žalovaného ako aj úspešných ďalších účastníkov nezistil výnimočné dôvody, pre ktoré by mohol spravodlivo požadovať náhradu trov konania (§ 467 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1 a § 168 SSP). 45. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0 (§ 463 v spojení s § 147 ods. 2 a § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto uzneseniu nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 28. januára 2026