3Svk/35/2024

1. Žalobca podal na Obvodnom banskom úrade v Banskej Bystrici (ďalej aj „prvostupňový orgán“ alebo „OBÚ“) dňa 19. októbra 2015 žiadosť o sprístupnenie informácií podľa § 14 zákona č. 211/2000 Z. z. o slobodnom prístupe k informáciám a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Zákon č. 211/2000 Z. z.“ alebo „Zákon o slobodnom prístupe k informáciám“), ktorou žiadal o sprístupnenie Plánu otvárky, prípravy a dobývania výhradného ložiska bentonitu v dobývacom priestore Dolná Ves v katastri obce N. U. na roky 07/2014 až 06/2024 (ďalej len „POPD“) spoločnosti REGOS s.r.o. (ďalej aj „REGOS“) a o sprístupnenie rozhodnutia o rozšírení dobývacieho priestoru Lutila I a Stará Kremnička III. 2.

3. OBÚ o žiadosti žalobcu opätovne rozhodol rozhodnutím č. 24-881/2017 zo dňa 21. marca 2017 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“ alebo „druhé rozhodnutie OBÚ“) tak, že žiadosti v časti sprístupnenia PODP spoločnosti REGOS nevyhovel na základe § 11 ods. 1 písm. c) Zákona č. 211/2000 Z. z. a v časti sprístupnenia rozhodnutia o rozšírení dobývacieho priestoru Stará Kremnička III ju odmietol sprístupniť z dôvodu, že takouto informáciou nedisponuje. Na základe podaného odvolania žalovaný v odvolacom konaní vydal Rozhodnutie č. 539-959/ 2017 zo dňa 23. mája 2017 (ďalej len „druhé rozhodnutie žalovaného“), ktoré bolo na základe správnej žaloby zrušené rozsudkom Krajského súdu v Banskej Bystrici ako správneho súdu zo dňa 15. augusta 2018 č. k. 23S/98/2017-179 a vec bola vrátená žalovanému na ďalšie konanie z dôvodu, že výrok rozhodnutia žalovaného bol zmätočný, keď sa dotkol iba odôvodnenia prvostupňového rozhodnutia a žalovaný nerozhodol o výroku druhého rozhodnutia OBÚ. 4. Žalovaný rozhodnutím č. 44-1337/2018 zo dňa 13. novembra 2018 (ďalej aj „napadnuté

Prvostupňový orgán odôvodnil svoje rozhodnutie konštatovaním, že POPD predstavuje projektovú dokumentáciu a tvorí duševné vlastníctvo spoločnosti REGOS a je to aj určitá forma obchodného tajomstva spoločnosti. Žalovaný k tomu uviedol, že spoločnosť REGOS síce konštatovala, že POPD predstavuje aj určitú formu obchodného tajomstva (čo prevzal OBÚ do rozhodnutia), avšak prvostupňový orgán nesprístupnil požadovanú informáciu nie z dôvodu, že ide o obchodné tajomstvo, ale podľa § 11 ods. 1 písm. c) Zákona č. 211/2000 Z. z., teda rozhodnutie odôvodnil tým, že POPD je autorským dielom a duševným vlastníctvom organizácie, s čím sa žalovaný stotožnil. Ďalej konštatoval, že ak prvostupňový orgán aplikoval ust. § 11 ods. 1 písm. c) Zákona č. 211/2000 Z. z., nevidí žiadny dôvod, pre ktorý by sa prvostupňový orgán mal zaoberať otázkou, či v danom prípade ide o obchodné tajomstvo v materiálnom zmysle slova a zdôvodňovať, v čom má spočívať obsah obchodného tajomstva. Stotožnil sa so záverom prvostupňového orgánu, že POPD má charakter autorského diela, konkrétne ide o architektonické dielo, pretože obsahuje projektové, technické riešenia a je

banským spôsobom. POPD vyhotovuje odborne spôsobilá osoba podľa Prílohy č. 3 Vyhlášky Slovenského banského úradu č. 89/1988 Zb. o racionálnom využívaní výhradných ložísk, o povoľovaní a ohlasovaní banskej činnosti a ohlasovaní činnosti vykonávanej banským spôsobom (ďalej len „Vyhláška č. 89/1988 Zb.“). Žalovaný zároveň konštatoval, že POPD nemá charakter informácie týkajúcej sa ochrany životného prostredia. Ak sa tam aj takéto informácie dostanú, je to len v tom prípade, ak príslušný orgán ochrany prírody a krajiny v rámci riešenia stretov záujmov v súvislosti s vykonávaním banskej činnosti určí podmienky, za splnenia ktorých možno vykonávať banskú činnosť, a ktorých spôsob splnenia je organizácia povinná zapracovať do bodu 1.3.4 POPD. Žalovaný uzavrel, že v konaní postupoval v zmysle právneho názoru správneho súdu vysloveného v odôvodnení druhého rozsudku správneho súdu z 15. augusta 2018 sp. zn. 23S/98/2017-179, a pretože nezistil dôvody pre zmenu alebo zrušenie prvostupňového rozhodnutia, odvolanie smerujúce proti druhému rozhodnutiu OBÚ zamietol a prvostupňové rozhodnutie potvrdil.

6. Správny súd v Banskej Bystrici ako vecne aj miestne príslušný súd preskúmal v rozsahu a z dôvodov uvedených v žalobe (§ 134 ods. 1 SSP) žalobou napadnuté rozhodnutie, ako aj jemu predchádzajúce prvostupňové rozhodnutie a postup orgánov verejnej správy v administratívnom konaní, oboznámil sa s obsahom administratívneho spisu vrátane POPD a dospel k záveru, že žaloba je dôvodná, čo vyústilo do zrušenia žalobou napadnutého rozhodnutia žalovaného, vrátane jemu predchádzajúceho prvostupňového rozhodnutia podľa § 191 ods. 1 písm. c) a d) SSP v spojení s § 191 ods. 3 písm. a) SSP z dôvodu, že napadnuté rozhodnutia vychádzajú z nesprávneho právneho posúdenia veci a sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov.

(IV. výrok). V odôvodnení rozhodnutia najvyšší správny súd konštatoval, že krajský súd ako správny súd vo svojich úvahách en bloc nepresvedčivo vylúčil označenú dokumentáciu (PODP) ako spôsobilý predmet ochrany autorského práva s konštatáciou, že „nespĺňa požiadavku na dielo, ktorou je tvorivosť, ako aj ďalšiu požiadavku, ktorou je jedinečnosť“. Najvyšší správny súd v tejto súvislosti uviedol, že mu nie je zrejmé, na základe akých skutočností dospel správny súd k záveru, že predmetná dokumentácia nereflektuje podmienku jedinečnosti, nevysvetlil, ani konkretizoval takýto nedostatok vo vzťahu k označenej dokumentácii. Dôvody rozhodnutia mali charakter všeobecnej konštatácie a „a priori vylučovali projektovú dokumentáciu ako potenciálny predmet ochrany podľa Autorského zákona, čím podľa názoru kasačného súdu správny súd vec nesprávne právne posúdil.“ Najvyšší správny súd ďalej konštatoval, že nie je možné vyvodiť záver, že projektová dokumentácia nemôže niesť prvky tvorivosti, a teda nespadá pod ochranu Autorského zákona. Existuje priestor pri vytvorení dokumentácie takéhoto charakteru a s takými prvkami, ktoré spadajú pod ochranu Autorského zákona.

Správny súd, súc viazaný právnym názorom vysloveným najvyšším správnym súdom v zrušovacom rozhodnutí, vychádzal z toho, že právne posúdenie projektovej dokumentácie (v tomto prípade PODP) ako predmetu en bloc vylúčeného z ochrany podľa Autorského zákona

9. Správny súd vo svojom odôvodnení uviedol, že výsledok tvorivej duševnej činnosti autora predpokladá, že výtvor v danej činnosti nemôže byť kópiou alebo napodobeninou niečoho iného. Podmienka jedinečnosti pripomína pojem originality v tom zmysle, že nikto by nemal prísť s rovnakým alebo podobným výtvorom. Inak povedané, na každom autorskom diele by mal autor zanechať „osobný odtlačok“, resp. „tvorivú osobnú stopu“.

Plán otvárky, prípravy a dobývania výhradného ložiska je individualizovaný jednak osobou projektanta, jednak zámerom činnosti a spôsobmi realizácie ťažby, ktorá nie je vopred určená. Formálne (obsahové) náležitosti plánu podľa Vyhlášky č. 89/1988 Zb. nevytvárajú takú štruktúru, ktorá by vyžadovala už len doplnenie výlučne technických informácií, resp. faktografických údajov. Aj pri zachovaní právneho rámca, to znamená náležitostí citovanej vyhlášky, existuje priestor aj pri vytváraní dokumentácie tohto charakteru s takými prvkami, ktoré spadajú pod ochranu Autorského zákona. V tejto súvislosti možno uviesť, že obdobne pre projektovú dokumentáciu stavby (projekt stavby) Vyhláška č. 453/2000 Z. z. (§ 9) stanovuje jej povinné náležitosti, čo však samotnú projektovú dokumentáciu nediskvalifikuje z ochrany ako autorské dielo. Z uvedeného vyplýva, že nemožno vylúčiť, že POPD okrem technických informácií alebo častí technického charakteru obsahuje aj časti, ktoré sú výsledkom tvorivej a jedinečnej myšlienky projektanta ako autora tejto dokumentácie. To znamená, že PODP môže obsahovať okrem častí, ktoré nepodliehajú ochrane, aj časti, ktoré patria pod ochranu ako

Jednu z legitímnych výluk z autorskoprávnej ochrany tvoria úradné alebo súdne rozhodnutia, ako aj spolu s nimi vytvorené prípravné dokumenty. V tomto prípade je nesporné, že POPD bol ako dokument vypracovaný projektantom (osobou odlišnou od orgánu verejnej správy) ešte pred začatím administratívneho konania vo veci povolenia banskej činnosti, k žiadosti o povolenie ktorej sa POPD prikladá ako príloha.

12. Jednotlivé ustanovenia § 11 Zákona č. 211/2000 Z. z. upravujú dôvody obmedzenia prístupu k informáciám odôvodňujúce nesprístupnenie informácie ako takej alebo len jej časti. Platí pritom, že ak požadované informácie nemožno sprístupniť v celistvosti, tak sa sprístupnia v obmedzenom rozsahu. Súdna prax v tomto smere aprobuje skôr reštriktívny výklad uplatňovania uvedených obmedzení, a to v zmysle koncepcie celého Zákona o slobodnom prístupe k informáciám a princípu publicity, t. j. princípu, že v demokratickom štáte sú veci, ktoré nie sú zo zákona utajované, verejnosti voľne dostupné.

Osobitným zákonným dôvodom obmedzenia prístupu k informáciám je ochrana duševného vlastníctva. Vo všeobecnosti možno uviesť, že právo duševného vlastníctva pokrýva oblasť autorského práva a oblasť priemyselných práv, kam zaraďujeme aj tzv. know-how ako právo súvisiace s právami priemyselného vlastníctva. Know-how nie je v právnom poriadku Slovenskej republiky upravené (definované), vykladá sa ako znalosti, informácie, skúsenosti, vedomosti či poznatky z rôznych oblastí, najmä z oblasti výroby, obchodu, výskumu, vedy, technológií, ekonomiky, hospodárstva a pod. Pod know-how možno zahrnúť napr. aj marketing, podnikateľské alebo obchodné plány, výrobné alebo pracovné postupy, obchodné kontakty alebo stratégie.

Vychádzajúc z uvedeného v tomto prípade nemožno vylúčiť, že POPD, resp. jeho časti predstavujú potenciálny predmet ochrany podľa Autorského zákona, resp. know-how, t .j. duševné vlastníctvo majiteľa POPD. Ak teda POPD môže v časti podliehať ochrane ako autorské dielo alebo know-how, je možné uplatniť zákonné obmedzenie prístupu k informáciám v ňom obsiahnutých, avšak len za podmienky dôsledného a komplexného vyhodnotenia rozsahu zákonného obmedzenia podľa ust. § 11 ods. 1 písm. c) Zákona o slobodnom prístupe k informáciám, za súčasného zohľadnenia ust. § 12 citovaného zákona, podľa ktorého všetky obmedzenia práva na informácie vykonáva povinná osoba tak, že sprístupní požadované informácie vrátane sprievodných informácií po vylúčení tých informácií, pri ktorých to ustanovuje zákon.

14. Na záver správny súd uviedol, že zákon č. 211/2000 Z. z. je založený na princípe, že ak neexistuje zákonný dôvod pre nesprístupnenie informácie (ak nemožno uplatniť zákonnú výnimku zo sprístupnenia informácie), informácia sa musí sprístupniť. Informácia sa v zmysle

požadované informácie s odkazom na ust. § 11 ods. 1 písm. c) Zákona o slobodnom prístupe k informáciám bez bližšieho zdôvodnenia, pričom správny súd má za to, že použitý dôvod nesprístupnenia bez náležitého zistenia skutkového stavu neobstojí vzhľadom na už vyššie uvedenú argumentáciu.

Správny súd na jednej strane v odôvodnení bodu 34. napadnutého rozsudku konštatoval, že nemožno vylúčiť, že POPD okrem technických informácií alebo častí technického charakteru obsahuje aj časti, ktoré sú výsledkom tvorivej a jedinečnej myšlienky projektanta ako autora tejto dokumentácie. To znamená, že PODP môže obsahovať okrem častí, ktoré nepodliehajú ochrane, aj časti, ktoré patria pod ochranu ako autorské dielo, resp. časti podliehajúce ochrane ako know-how majiteľa POPD. Na strane druhej ako Ústavou Slovenskej republiky a zákonom určený orgán ochrany a aplikácie práva je jeho právne posúdenie veci neúplné, keď napriek zrušujúcemu rozhodnutiu kasačného súdu jednoznačne neustálil a nevyhodnotil skutočnosť, či sprístupnením POPD nemôže prísť k porušeniu duševného vlastníctva podľa iných osobitných predpisov, než je autorský zákona a teda neposúdil a správnym orgánom neposkytol odpoveď na zásadnú otázku, či správne orgány použili / aplikovali správne alebo nesprávne ustanovenie § 11 ods. 1 písm. c) zákon o slobode informácií.

- ustanovenie § 11 ods. 1 písm. c) zákona o slobode informácií. Podľa zákona o slobode informácií povinná osoba a priori sprístupní žiadané informácie; len vtedy môže nesprístupniť informácie, ak zistí niektorý zo zákonom stanovených dôvodov na nesprístupnenie požadovanej informácie. V predmetnej veci povinná osoba nesprístupnila požadované informácie, pričom svoje rozhodnutie riadne odôvodnila s odkazom na ustanovenie § 11 ods. 1 písm. c) zákona o slobode informácií.

V intenciách zrušujúceho rozhodnutia kasačného súdu mal správny súd povinnosť posúdiť a vyhodnotiť, či a ktoré časti POPD podliehajú obmedzeniam podľa zákona o slobode informácií zo žalovaným uvádzaného dôvodu, čiže z dôvodu ochrany duševného vlastníctva.

Sťažovateľ ďalej namietal, že správny súd nesprávnym procesným postupom znemožnil sťažovateľovi REGOS s.r.o., aby sa oboznámil so zvukovým záznamom z pojednávania a úradným záznamom z pojednávania, kedy by mohol namietať prípadné vady protokolácie priebehu pojednávania a zvukového a písomného záznamu z pojednávania, teda správny súd znemožnil sťažovateľovi, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

21. Správny súd právne neposúdil ani nevyhodnotil skutočnosť, či POPD obsahuje také zásadné informácie o životnom prostredí, že záujem verejnosti na ich sprístupnení prevažuje nad právami a právom chránenými záujmami sťažovateľa REGOS s.r.o. na ochrane duševného vlastníctva (t. j. náležite neposúdil, či verejný záujem, ktorému slúži zverejnenie, prevyšuje záujem, ktorému slúži zamietnutie na zverejnenie informácií). Pri absencii takéhoto posúdenia a jeho uvedenia v odôvodnení súdneho rozhodnutia je napadnutý rozsudok nepreskúmateľný a arbitrárny. Tvrdenia žalobcu, že obsahom POPD musia byť informácie o životnom prostredí, informácie o emisiách do životného prostredia, sú zavádzajúce. Pod emisiou je potrebné rozumieť každé priame alebo nepriame vypustenie znečisťujúcej látky do ovzdušia. Ak orgán štátnej správy ochrany ovzdušia vydá súhlas podľa príslušného zákona o ovzduší na prevádzkovanie stredného zdroja znečisťovania (lomu), spôsob plnenia podmienok a rozhodnutia je organizácia povinná zapracovať do bodu 1.3.4 POPD. Teda základnou informáciou, ktorá sa týka ochrany ovzdušia, je rozhodnutie príslušného orgánu ochrany ovzdušia a nie POPD. 22. Správny súd pri posudzovaní skutočnosti, či možno informáciu nesprístupniť z dôvodu ochrany duševného vlastníctva podľa § 11 ods. 1 písm. c) zákona o slobode informácií, na jednej strane prihliadol len a výlučne na právo žalobcu, či verejnosti na informácie, na strane druhej úplne ignoroval základne práva sťažovateľa REGOS s.r.o., najmä právo vlastniť majetok (základné právo sťažovateľa podľa článku 20 Ústavy Slovenskej republiky), právo podnikať (základné právo sťažovateľa podľa článku 35 Ústavy Slovenskej republiky) a právo na ochranu duševného vlastníctva (podľa článku 43 Ústavy Slovenskej republiky). 23. Na záver kasačnej sťažnosti sťažovateľ navrhol priznať kasačnej sťažnosti odkladný účinok, pričom uviedol, že nepriznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti účastníka konania REGOS s.r.o. podanej proti napadnutému rozsudku správneho súdu, by mohlo mať za následok závažné a ťažko napraviteľné škody. Zverejnením Plánu otvárky, prípravy a dobývania výhradného ložiska bentonitu v dobývacom priestore Dolná Ves hrozí sťažovateľovi REGOS s.r.o. závažná ujma, prípadne iný vážny ťažko napraviteľný následok a priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti sťažovateľa REGOS s.r.o. nie je v rozpore s verejným záujmom. 24. Sťažovateľ navrhol, aby kasačný súd zrušil napadnutý rozsudok správneho súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie. 25. Ku kasačnej sťažnosti sťažovateľa sa vyjadril žalobca podaním zo dňa 24. júna 2024, v ktorom navrhol, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť zamietol a žalobcovi priznal trovy konania v plnom rozsahu. 26. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti nevyjadril.

27. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP), po zistení, že kasačná sťažnosť sťažovateľa bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP) a je prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k názoru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.

29. Podľa § 12 Zákona č. 211/2000 Z. z. všetky obmedzenia práva na informácie vykonáva povinná osoba tak, že sprístupní požadované informácie vrátane sprievodných informácií po vylúčení tých informácií, pri ktorých to ustanovuje zákon. Oprávnenie odmietnuť sprístupnenie informácie trvá iba dovtedy, kým trvá dôvod nesprístupnenia.

31. Podľa § 3 ods. 2 Autorského zákona dielom je literárne dielo, slovesné dielo, divadelné dielo, hudobné dielo, audiovizuálne dielo, dielo výtvarného umenia, architektonické dielo, dielo úžitkového umenia, kartografické dielo alebo iný druh umeleckého diela alebo vedeckého diela, ak spĺňa podmienky podľa odseku 1.

33. Podľa § 4 Autorského zákona predmetom autorského práva je aj časť diela, názov diela a meno postavy, ak spĺňajú podmienky podľa § 3 ods. 1. 34. Podľa § 5 písm. b), c) a h) Autorského zákona za predmet autorského práva sa nepovažuje: text právneho predpisu, úradné rozhodnutie alebo súdne rozhodnutie, technická norma, ako aj spolu s nimi vytvorená prípravná dokumentácia a ich preklad, bez ohľadu na to, či spĺňajú podmienky podľa § 3 ods. 1; územnoplánovacia dokumentácia a výsledok výkonu činnosti znalca, tlmočníka alebo prekladateľa podľa osobitného predpisu.

súdu SR sp. zn. III. ÚS 96/2010 zo dňa 09.03.2010. Túto koncepciu súdna prax, vrátane ÚS SR, opakovane potvrdzuje, avšak vyžaduje, aby bol implicitný zákaz poskytnutia informácie vždy zrozumiteľne odôvodnený v rozhodnutí, ktorým sa žiadosti nevyhovuje.

. .) Ústava podľa čl. 26 zaručuje osobitnú ochranu slobody prejavu aj práva prijímať, vyhľadávať a rozširovať idey a informácie. Okrem všeobecných podmienok, ktoré sa pri obmedzovaní všetkých základných práv a slobôd musia dodržať podľa čl. 13 ústavy, sloboda prejavu a právo prijímať, vyhľadávať a rozširovať idey a informácie sa môže obmedziť, iba ak sa splnia osobitné podmienky podľa čl. 26 ods. 4 ústavy. Obmedzenie práva

. . . Prvou materiálnou podmienkou je požiadavka, aby obmedzenie slúžilo na ochranu práv a slobôd iných alebo sa ním musí chrániť bezpečnosť štátu, verejný poriadok, verejné zdravie alebo mravnosť. Na splnenie prvej materiálnej podmienky stačí preukázanie existencie jedného z citovaných záujmov.

Aj ak je identifikované zákonné obmedzenie, je potrebné aj v rámci zákonného obmedzenia vykonať správnu úvahu, či niektoré čiastkové informácie nemožno žiadateľovi sprístupniť ( IV. ÚS 464/ 2010). 38. Oprávnená osoba nemusí vo svojej žiadosti o poskytnutie informácie, ktorou uplatňuje svoje ústavou garantované právo na prístup k informáciám, uviesť dôvody, ktorými by naplnila alebo zdôvodnila účel svojej žiadosti. Rovnako povinná osoba nesmie v súlade s uvedenými východiskami a princípom dobrej verejnej správy skúmať účel žiadosti oprávnenej osoby o poskytnutie informácie. Povinnosťou povinnej osoby je z hľadiska sprístupnenia informácie, ktorú má k dispozícii skúmať jedine to, či existuje jeden alebo viacero zákonných dôvodov na jej nesprístupnenie, t. j. či je okrem formálnej podmienky ochrany určitej informácie splnená aj podmienka materiálna. V opačnom prípade musí povinná osoba požadovanú informáciu sprístupniť.

Absolutizovanie práva na informácie by bolo nielen popretím zákonnej úpravy obsiahnutej v § 11 ods. 1 písm. c) zákona o slobode informácii, ale v konkrétnych prípadoch by viedlo aj k reálnym zásahom do práva k výsledkom tvorivej duševnej činnosti. Preferovanie verejného záujmu na kontrole činnosti povinných osôb a na kontrole vynakladania verejných prostriedkov týmito osobami, vyjadreného v práve na informácie ako dôležitého prostriedku tejto kontroly, by vo svojich dôsledkoch mohlo viesť k absencii akejkoľvek ochrany subjektov poskytujúcich povinným osobám výsledky svojej duševnej tvorivej činnosti.

Takýmto prístupom by bolo neprípustným spôsobom obmedzené právo na informácie žiadateľov a tým ohrozená efektívna verejná kontrola povinných osôb ako účel tohto práva. Je potrebné dodať, že v konečnom dôsledku absolutizovanie práva na výsledky tvorivej duševnej činnosti vo vzťahu k právu na informácie by mohlo viesť k zneužitiu takého prístupu účelovým zabezpečovaním činnosti povinných osôb prostredníctvom iných subjektov s vylúčením výsledkov týchto činnosti zo sprístupnenia informácii s tvrdením možnosti porušenia práv duševného vlastníctva týchto subjektov.

obhájiteľnosti takýchto záverov, je aby boli povinnou osobou aspoň na úrovni jednoduchej, neformálnej, zrozumiteľnej a preskúmateľnej úvahy zohľadnené objektívne vlastnosti požadovanej informácie - v danom prípade dokumentácie POPD a v akej miere by sprístupnením tejto informácie mohlo dôjsť ku reálnemu porušeniu práva na ochranu duševného vlastníctva.

43. Vo vzťahu k námietke sťažovateľa, že správny súd nesprávne aplikoval ustanovenie § 11 ods. 1 písm. c) Zákona o slobode informácií, keď predmetnú informáciu posudzoval iba z hľadiska autorského zákona a neskúmal, či žiadaná informácia nepožíva ochranu podľa ďalších osobitných predpisov, kasačný súd uvádza, že z odôvodnenia rozhodnutia správneho súdu jednoznačne vyplýva, že bral do úvahy viaceré aspekty potenciálneho ohrozenia duševného vlastníctva nad rámec autorského práva, keď okrem ochrany podľa autorského zákona zohľadnil aj prípadnú ochranu „know-how“ spoločnosti. Správny súd jednoznačne uviedol, že prvostupňový orgán bude musieť skúmať a vyhodnotiť, či a ktoré časti POPD spĺňajú charakteristiku autorského diela, resp. majú byť chránené ako know-how spoločnosti REGOS a následne môže obmedziť rozsah požadovaných informácií len na tieto časti.

45. Podľa sťažovateľa správny súd nerešpektoval právne záväzný názor kasačného súdu vyjadrený v rozsudku zo dňa 24. mája 2023 sp. zn. 10 Sžik/3/2020, pričom tvrdí, že správny súd bol povinný vyhodnotiť obsah POPD a záverečnej správy a jeho závery sú v tomto smere nedostatočné. Kasačný súd uvádza, že vyslovenie záverov o tom, či POPD požíva ochranu ako predmet duševného vlastníctva, prislúcha jedine orgánu verejnej správy a nie je úlohou správneho súdu hodnotiť, ktoré časti dokumentu majú alebo nemajú byť sprístupnené.

Je však nevyhnutné identifikovať všetky prvky, ktoré môžu existenciu potreby autorskoprávnej ochrany potvrdiť, alebo vylúčiť. 47. Vo vzťahu k návrhu sťažovateľa na priznanie odkladného účinku kasačnej sťažnosti kasačný súd nevzhliadol dôvod, ktorý by uvedené odôvodňoval. Sťažovateľ nijakým spôsobom nekonkretizoval, ako reálne mu hrozí vznik škody nepriznaním odkladného účinku a v čom má spočívať ohrozenie jeho zákonom chránených práv a slobôd.

IV. Záver

48. Sumarizujúc vyššie uvedené skutočnosti kasačný súd uzatvára, že nezistil dôvodnosť kasačných námietok sťažovateľa. Rozsudok správneho súdu považuje za vychádzajúci zo správneho právneho posúdenia veci a kasačný súd nezistil ani procesné vady, ktoré by mali za následok porušenie práva sťažovateľa na spravodlivý proces. Preto kasačnú sťažnosť sťažovateľa podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. 49. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP a § 168 SSP s tým, že sťažovateľ bol v konaní pred kasačným súdom neúspešný, preto bolo priznané žalobcovi právo na náhradu trov kasačného konania. Zároveň v prípade žalovaného nezistil dôvody, pre ktoré by mu malo byť spravodlivo priznané právo na náhradu trov konania, preto mu trovy konania kasačnú súd nepriznal. 50. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 29. apríla 2025