3Svk/37/2025

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Šabovej, PhD. a zo sudcov JUDr. Kataríny Benczovej a JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD. v právnej veci žalobcu: N.. Y. Č., L.., nar. XX.XX.XXXX, bytom H. X, XXX XX W., právne zastúpený JUDr. Erikou Beňovou, advokátkou, so sídlom v Košiciach, Škultétyho 2, IČO: 35544350, proti žalovanej: Univerzita Pavla Jozefa Šafárika v Košiciach, Šrobárova 2, 041 80 Košice, IČO: 00397768, právne zastúpený: Sýkora - advokátska kancelária, s.r.o. so sídlom Murgašova 3, 040 01 Košice, IČO: 47256206, o preskúmanie fiktívneho rozhodnutia žalovaného zo dňa 19.07.2023, konajúc o kasačnej sťažnosti žalovanej proti rozsudku Správneho súdu v Košiciach č. k. 2S/15/2023-229 zo dňa 17.06.2025, takto

rozhodol:

Rozsudok

Správneho súdu v Košiciach č. k. 2S/15/2023-229 zo dňa 17.06.2025 sa zrušuje a vec sa mu vracia na ďalšie konanie.

Odôvodnenie

I. Priebeh administratívneho konania

3. Žalobca doručil Správnemu súdu v Košiciach (ďalej „správny súd“) dňa 27.07.2023 správnu žalobu, ktorou žiadal zrušiť prvostupňové rozhodnutie o nesprístupnení informácií a následne podaním „Odstránenie vád žaloby“ zo dňa 09.02.2025 žiadal zrušiť fiktívne rozhodnutie žalovaného a priznanie náhrady trov konania v plnom rozsahu.

vydanie. 4. Žalovaná navrhla súdu žalobu odmietnuť, resp. zamietnuť. Uviedla, že dňa 28.07.2023 upovedomila žalobcu o tom, že jeho odvolanie zo dňa 29.06.2023 proti rozhodnutiu o nesprístupnení informácie bolo doručené osobitne ustanovenej komisii, ktorá ho mala posúdiť a následne dňa 03.08.2023 o odvolaní rozhodla. Ďalej sa vyjadrila k osobe žalobcu, jeho prejavom k žalovanej, k súvisiacim súdnym konaniam a reagovala na obsah žalobnej argumentácie.

7. Správny súd poukázal na to, že pri rozhodovaní o rozklade ústredných orgánov štátnej správy sa autoremedúra javí pojmovo vylúčená, keďže vo veci rozhoduje ten istý subjekt, a teda nedochádza k predloženiu veci nadriadenému orgánu.

Pri rozklade sa uplatňuje identická lehota na rozhodnutie o rozklade, ako je to pri odvolaní, o opravnom prostriedku však rozhoduje ten istý správny orgán, ktorý konal aj v prvom stupni. Za stavu, keď opravný prostriedok nemá devolutívny účinok, lehota na rozhodnutie nemôže začať plynúť odo dňa postúpenia nadriadenému orgánu, keďže takýto nadriadený orgán do procesu rozhodovania

o rozklade. 8. V prejednávanej veci súd použil analogiu legis, uplatnil právnu normu na podobný prípad, pretože o žiadosti žalobcu rozhodoval rektor vysokej školy aj v prvom aj v druhom stupni, podobne ako pri rozhodnutí ústredného orgánu štátnej správy, a tak lehota na rozhodnutie začala plynúť odo dňa, kedy bolo odvolanie žalobcu doručené žalovanej, a poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sži/6/2013 zo dňa 19. marca 2014 cit: „V prípade ústredného orgánu nedochádza k predloženiu opravného prostriedku odvolaciemu orgánu, keďže aj druhostupňové konanie prebieha na tom istom správnom orgáne, len s osobitnou právnou úpravou funkčnej príslušnosti. Za stavu, že o rozklade žalobcu proti prvostupňovému rozhodnutiu správneho orgánu rozhodoval totožný orgán, aj podľa názoru odvolacieho súdu, lehota na rozhodnutie o rozklade začala plynúť odo dňa doručenia rozkladu do podateľne ústredného orgánu štátnej správy.“ a na obdobné závery plynúce z rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu ČR sp. zn. 7?A 76/2002 zo 04.11.2003 a sp. zn. 6?A 125/2000, z 27.11.2003.

jej nečinnosti. Fiktívne rozhodnutie je arbitrárne (neobsahuje riadne odôvodnenie) a následne vydané rozhodnutie po zákonom ustanovenej lehote z dôvodu prekážky rozhodnutej veci je tiež nezákonné.

10. Proti rozsudku správneho súdu podala v zákonnej lehote žalovaná (sťažovateľka) kasačnú sťažnosť podľa § 440 ods. 1 písm. g), f) a h) SSP a žiadala rozsudok správneho súdu zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. 11. Sťažnostný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP videla sťažovateľka v nesprávnom právnom posúdenie účinkov fiktívneho rozhodnutia. Účelom právnej úpravy fiktívneho rozhodnutia je chrániť žiadateľa pred nečinnosťou, nie znemožniť povinnej osobe napraviť nedostatok meritórnym rozhodnutím. Súd sa nevysporiadal s tým, že žalovaná vydala rozhodnutie o opravnom prostriedku žalobcu a riadne ho odôvodnila, pričom toto rozhodnutie nebolo doposiaľ zrušené. Ak už bolo vydané riadne meritórne rozhodnutie, ktoré nebolo zákonným spôsobom zrušené, rušenie fiktívneho rozhodnutia nenapĺňa ochranný účel ust. § 18 ods. 3 zákona o slobode informácií, ale naopak vedie k právnej neistote účastníkov a k neodôvodnenému predlžovaniu konania. Odôvodnenie správneho súdu je v tomto smere zmätočné, nedostatočné a nejasné, čo je v rozpore s § 139 SSP. 12. Sťažnostný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. f) SSP mal spočívať v tom, že sa súd nevysporiadal s podstatnými námietkami sťažovateľky, najmä, že požadovaná komunikácia nespadá pod zákon o slobode informácií, a že ide o výkon práva v rozpore s jeho účelom (zneužitie práva, šikanózne podania), a nevykonal dôkazy navrhnuté žalovanou (napr. pripojenie iných súdnych spisov). 13. Pokiaľ ide o odklon od ustálenej rozhodovacej praxe (§ 440 ods. 1 písm. h) SSP), súd sa neodôvodnene odklonil od rozsudku NS SR sp. zn. 4Sžso 31/2008, podľa ktorého povinná osoba nie je povinná vytvárať nové informácie alebo databázy informácií, ktorými v čase podania žiadosti nedisponuje. 14. Žalobca sa vyjadril podaním prostredníctvom svojej právnej zástupkyne (č. l. 264) aj priamo (č. l. 269) a žiadal kasačnú sťažnosť zamietnuť ako nedôvodnú. Z vyjadrenia právnej zástupkyne vyplýva, že sa stotožňuje s výkladom súdu a že sťažovateľka v kasačnej sťažnosti žiadnym spôsobom nezdôvodňuje, prečo uprednostňuje vydanie faktického rozhodnutia, keď je zrejmé, že toto nebolo vydané v zákonom stanovenej lehote. Namietaný odklon nie je odôvodnený v nadväznosti na napadnutý rozsudok a tvrdenie o zneužití práva nie je dôvodné. Vo svojom osobnom vyjadrení žalobca uviedol, že kasačná argumentácia je ovplyvnená rozhodnutiami Najvyššieho súdu SR sp. zn. 5Sži/21/2015, sp. zn. 5Sži/22/2015 a sp. zn. 5Sži/23/2015, ktoré uprednostňujú prieskum faktického rozhodnutia. Tento prístup však nenasledoval zákonodarca, ktorý v legislatívnom materiáli LP/217/678 zdôraznil význam inštitútu fiktívneho rozhodnutia pre ochranu práv žiadateľov o informácie. Ďalej nesúhlasil s tým, že požadované informácie nespadajú pod zákon o slobode informácií a že ide o zneužitie práva. K odklonu uviedol niekoľko rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu ČR, ktoré podporujú závery správneho súdu, ako aj rozhodnutie sp. zn. 1Sžfk/7/2021.

15. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP), po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP) a je prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu v medziach sťažnostných bodov (§ 453 ods. 2 SSP) spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná.

Takisto kasačný súd neakceptoval namietaný odklon od uvedeného rozhodnutia Najvyššieho súdu SR, pretože jeho záver nesúvisí s obsahom napadnutého rozsudku správneho súdu. 17. Ako sťažnostný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP sťažovateľka namietala nesprávne právne posúdenie účinkov fiktívneho rozhodnutia s tým, že v prípade neskoršieho vydania faktického rozhodnutia už fiktívne rozhodnutie neplní svoj ochranný účel.

podľa ustanovenia § 19 ods. 3 veta prvá zákona č. 211/2000 Z. z. Uvedené ustanovenie spája povinnosť odvolacieho orgánu rozhodnúť o odvolaní do 15 dní od právnej skutočnosti, ktorá je vymedzená ako „doručenie odvolania povinnou osobou“. Ide o jednoznačné určenie lehoty, ktorá sa nezačína počítať od doručenia odvolania žalobcu odvolaciemu orgánu, ale až od doručenia odvolania odvolaciemu orgánu povinnou osobou, v tomto prípade prvostupňovým správnym orgánom žalovanému, resp. v tomto prípade jeho osobitnej komisii na prípravu návrhov rozhodnutí o rozkladoch. Zákon č. 211/2000 Z. z. osobitne nerieši dobu od podania odvolania (rozkladu) povinnej osobe do predloženia odvolania (rozkladu) odvolaciemu orgánu, preto je potrebné postupovať v zmysle ustanovenia § 57 ods. 2 správneho poriadku v spojení s § 22 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z. Podľa § 22 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z., ak nie je v tomto zákone ustanovené inak, použijú sa na konanie podľa tohto zákona všeobecné predpisy v správnom konaní. Z uvedeného ustanovenia vyplýva, že na právne situácie neupravené zákonom č. 211/2000 Z. z. sa subsidiárne aplikuje správny poriadok a odvolacie konanie je

V nadväznosti na podané odvolanie správny orgán má v zmysle § 57 ods. 1 správneho poriadku možnosť vybaviť vec autoremedúrou a o odvolaní sám rozhodnúť, ak odvolaniu v plnom rozsahu vyhovie. Následne, ak nezvolí tento procesný postup v zmysle ustanovenia § 57 ods. 2 správneho poriadku, predloží odvolanie spolu s výsledkami doplneného konania so spisovým materiálom odvolaciemu orgánu najneskôr do 30 dní odo dňa, keď odvolanie došlo a upovedomí o tom účastníka konania. Až v tomto okamihu, po predložení veci odvolaciemu orgánu, začína odvolaciemu orgánu plynúť 15- dňová lehota na rozhodnutie o odvolaní (rozklade) zakotvená v § 19 ods. 3 zákona č. 211/2000 Z. z., pretože až v tomto štádiu odvolacieho konania sa uplatní zásada lex specialis derogat legi generali (osobitný zákon alebo ustanovenie ruší všeobecný zákon alebo ustanovenie). Inak povedané, odvolací správny orgán je povinný o odvolaní (rozklade) rozhodnúť v lehote 15 dní od jeho doručenia od prvostupňového správneho orgánu, ktorý už vykonal potrebné úkony v zmysle § 57 ods. 1 Správneho poriadku v spojení s § 22 ods. 1 zákona č. 211/2000 Z. z.

Tento postup sa primerane aplikuje aj na konanie o rozklade (§ 61 ods. 3 správneho poriadku). Rozhodnutiu o rozklade predchádza procesný postup rozkladovej komisie a vyhotovenie návrhu rozkladovou komisiou, ktorá vykonáva procesné úkony spojené s predložením veci na rozhodnutie o rozklade, obdobne ako správny orgán prvého stupňa. Rozkladová komisia preto

. .“ 49. Uvedený právny názor je totožný aj s názorom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj ako „NS SR“) vyjadrený v jeho rozsudkoch sp. zn. 2Sžo- KS/259/2004 zo dňa 28. septembra 2005, sp. zn. 2Sži/7/2011 zo dňa 21. marca 2012, sp. zn. 8Sži/4/2012 z 30. januára 2013, sp. zn. 2Sži/7/2012 z 27. marca 2013, 2Sži/3/2013 z 1. augusta 2013, 6Sžo/ 102/2015 z 27. júla 2016, na ktoré poukázal vo svojej kasačnej sťažnosti aj žalovaný, ale aj v ďalších rozhodnutiach NS SR, napr. v rozhodnutiach so sp. zn. 6Sži/5/2011, sp. zn. 5Sži/13/2013, sp. zn. 5Sži/8/2012, sp. zn. 3Sži/1/2013, sp. zn. 6Sži/3/2013, sp. zn. 5Sži/21/ 2013, sp zn. 3Sži/19/2012. Pokiaľ žalobca poukazuje v tejto veci na judikatúru Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a Najvyššieho správneho súdu Českej republiky, kasačný súd vo vzťahu k judikatúre Najvyššieho správneho súdu Českej republiky uvádza, že rozhodnutiami

19. Z uvedeného vyplýva, že správny súd zaujal nesprávny právny názor na plynutie lehôt na vydanie rozhodnutia o odvolaní žalobcu, v dôsledku čoho sa stotožnil s názorom žalobcu o vzniku fiktívneho rozhodnutia. Vychádzajúc z citovaného rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu, kasačný súd v prejednávanej veci konštatuje, že k vzniku stavu právnej fikcie tzv. fiktívneho negatívneho rozhodnutia podľa § 19 ods. 3 veta posledná zákona o slobode informácií nedošlo, keďže prvostupňový orgán predložil osobitnej komisii odvolanie žalobcu dňa 29.06.2023 a žalovaná o ňom rozhodla dňa 03.08.2023, t. j. v lehote, ktorú stanovuje § 19 ods. 3 zákona o slobode informácií.