3Svk/39/2022

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kristíny Babiakovej (sudkyňa spravodajkyňa), zo sudkyne JUDr. Anity Filovej a sudcu JUDr. Rastislava Dlugoša, PhD. v právnej veci žalobcu: Združenie domových samospráv, o.z., so sídlom Rovniankova 14, P. O. BOX 218, 850 00 Bratislava, IČO: 31820174, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Tkáč & Partners, s.r.o., so sídlom Hrnčiarska 29, 040 01 Košice, IČO: 53929691, proti žalovanému: Okresný úrad Trnava, odbor opravných prostriedkov, so sídlom Vajanského 2, Trnava, za účasti: 1. RPC Bramlage Veľký Meder s.r.o., Okočská 74, Veľký Meder, IČO: 36690929, 2. Mesto Veľký Meder, Komárňanská 9/207, Veľký Meder, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo: OU-TT-OOP3-2020/020124-002 zo dňa 24. apríla 2020, konajúc o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 20S/79/2020-85 zo dňa 27. októbra 2021, takto

rozhodol:

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky návrh na prerušenie konania zamieta. II. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta. III. Účastníkom konania právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva. IV. Ďalším účastníkom právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Priebeh administratívneho konania

zisťovacieho konania v roku 2007 s výsledkom, že navrhovaná činnosť sa nebude posudzovať, z čoho je zrejmé, že posúdená činnosť spadala pod časť B prílohy č. 8 zákona EIA. Poukázal na to, že zmena činnosti rieši len rozšírenie skladovacích priestorov v areáli spoločnosti dostavbou prístreška pre skladovanie bezúdržbových, stohovacích kontajnerov z oceľového plechu, pričom tento objekt bude napojený len na elektrickú energiu.

Keďže bolo vykonané zisťovacie konanie pre zmenu činnosti, ktorá ani nemusela byť predmetom zisťovacieho konania, nebol dôvod, aby rozhodnutie zo zisťovacieho konania obsahovalo podmienky, ktoré eliminujú alebo zmierňujú vplyv na životné prostredie v zmysle § 29 ods. 13 zákona EIA. Tento názor potvrdzujú aj podmienky uvedené v stanoviskách dotknutých orgánov, ktoré určili len požiadavky vyplývajúce zo špeciálnych zákonov, ktoré majú všeobecnú platnosť, a preto ich nie je žiadúce uvádzať ako podmienky rozhodnutia.

5. K nedostatočnému odôvodneniu prvostupňového rozhodnutia v zmysle § 29 ods. 3 zákona EIA, podľa ktorého sa primerane použijú kritériá pre zisťovacie konanie uvedené v prílohe č. 10, pričom príslušný orgán prihliada aj na stanoviská podľa § 23 ods. 4 zákona EIA, žalovaný uviedol, že prvostupňový správny orgán sa riadil podľa uvedeného ustanovenia a vyhodnotil navrhovanú činnosť. V odôvodnení na strane 20 napadnutého rozhodnutia vyhodnocuje vplyvy navrhovanej zmeny na jednotlivé zložky životného prostredia. Z tohto textu vyplýva, že správny orgán pri vyhodnocovaní vzal do úvahy povahu, rozsah a miesto činnosti a tiež aj vstupy, ktoré boli definované v oznámení o navrhovanej zmene činnosti, pričom primerane navrhovanej činnosti použil kritériá stanovené v prílohe č. 10 zákona EIA.

II. Priebeh konania pred správnym súdom a jeho rozhodnutie

Podľa žalobcu v odôvodnení oboch preskúmavaných rozhodnutí absentuje akákoľvek vlastná správna úvaha a ide iba o sumarizáciu zákonných ustanovení, ii. že prvostupňový orgán v rozpore s § 63 zákona EIA neumožnil žalobcovi zúčastniť sa na

Ani jedna z týchto požiadaviek podľa žalobcu nevyplýva zo zákona, ako sa nesprávne uvádza v rozhodnutí žalovaného, iv. že právo na vyjadrenie k podkladom rozhodnutia podmienil nahliadnutím do spisu podľa § 23 ods. 1 Správneho poriadku, čo považoval žalobca za nezákonný postup a zároveň namietal neodôvodnenie tohto konania.

Správny súd ďalej konštatoval, že z obsahu jednotlivých pripomienok, ktoré vzniesol v rámci zisťovacieho konania žalobca ako zainteresovaná verejnosť, nevyplývajú žiadne konkrétne negatívne vplyvy, ktoré by mohli vzniknúť v procese navrhovanej zmeny činnosti, teda žalobca v konaní neuviedol žiadne konkrétne dôvody, z ktorých by bolo možné usudzovať, že navrhovaná zmena činnosti, ktorú chce uskutočniť navrhovateľ predloženého oznámenia, môže negatívne ovplyvniť životné prostredie v danej lokalite.

tlaku na navrhovateľa zámeru v súvislosti s možným predlžovaním správneho konania žalobcom (odkaz na využitie opravných prostriedkov žalobcom). 13. K námietke, že sa žalobca nemohol oboznámiť s podkladmi rozhodnutia, správny súd uviedol, že oznámenie o zmene navrhovanej činnosti bolo zverejnené na webovom sídle Ministerstva životného prostredia SR i na webovej stránke a informačnej tabuli dotknutého mesta Veľký Meder a pred vydaním rozhodnutia prvostupňový správny orgán listom zo dňa 17. decembra 2019 oznámil všetkým účastníkom konania, že sa môžu oboznámiť s podkladmi rozhodnutia v zmysle § 33 ods. 2 Správneho poriadku, pričom do týchto môžu nahliadnuť priamo na Okresnom úrade Dunajská Streda.

15. Podľa správneho súdu zo strany správnych orgánov nedošlo ani k porušeniu Aarhuského dohovoru, keď prvostupňový správny orgán sprístupnil verejnosti informácie o životnom prostredí, ako aj oznámenie o zmene navrhovanej činnosti a toto sprístupnenie bolo vykonané štandardným spôsobom.

Nevykonanie konzultácii, ktoré by v rámci konania pred správnym orgánom mohli byť uskutočnené formou ústneho pojednávania (§ 21 Správneho poriadku) pritom žalovaný v obsahu svojho rozhodnutia zrozumiteľne vysvetlil, keď konštatoval, že si ich nevyžadovala povaha veci a podklady zhromaždené v rámci vykonaného dokazovania, ku ktorým sa mal žalobca možnosť vyjadriť, boli dostatočnými pre rozhodnutie veci.

III. Kasačná sťažnosť a priebeh konania na kasačnom súde

Európskej únie. 20. Sťažovateľ v úvode kasačnej sťažnosti (v častiach nazvaných ako preambula a základné východiská) objasňuje dôležitosť ochrany životného prostredia, ako aj dôležitosť svojej činnosti, pričom poukazuje na to, že antikampaň vlády Slovenskej republiky prostredníctvom ministra hospodárstva smerovala k popretiu práv sťažovateľa a bola útokom na právnu ochranu životného prostredia. Vyjadril presvedčenie, že v dôsledku politickej antikampane štátne orgány nesprávne a v rozpore s eurokonformným výkladom aplikujú jednotlivé?ustanovenia právnych predpisov týkajúcich sa ochrany životného prostredia. Namietal, že tento naratív prevzal aj správny súd a akceptoval ho ako východisko, čo je v rozpore so základnými zásadami spravodlivosti a požiadavkou na riadne odôvodnenie rozhodnutia.

Podľa sťažovateľa, pripomienky, ktoré využíva, napr. zelená strecha alebo dažďová záhrada, sú prvkami tzv. zelenej infraštruktúry, ktorú definuje zákon č. 543/2002 Z. z. o ochrane prírody a krajiny (ďalej ako „ZoOPK“). V?tejto súvislosti namieta, že uvedený prístup správneho orgánu vyústil do?nesprávnej aplikácie § 3 ZoOPK. V danom prípade bolo úlohou práve prvostupňového správneho orgánu posúdiť a?zvážiť vhodnosť opatrení na minimalizáciu zásahov do životného prostredia, a nie sa snažiť nesprávnym pochopením a?aplikáciou práva preniesť túto povinnosť na určenie konkrétnych opatrení zo seba na sťažovateľa. Doplnil, že podmienky, ktoré sú určené v rozhodnutí zo zisťovacieho konania sú v zmysle § 40 ods. 1 Správneho poriadku záväzné v ďalších povoľovacích konaniach.

23. Správne orgány podľa sťažovateľa svojvoľne a šikanózne aplikujú právo, keď?nenariaďujú ústne konzultácie s odôvodnením, že podľa § 21 ods. 1 Správneho poriadku správny orgán nariadi ústne pojednávanie, len ak to vyžaduje povaha veci alebo ak?to?ustanovuje osobitný zákon. Podľa sťažovateľa sú konzultácie podľa § 63 zákona EIA inštitútom, ktorý môže verejnosť využiť kedykoľvek počas procesu EIA. Tento inštitút tiež

24. Sťažovateľ napáda aj právne posúdenie námietky nepreskúmateľnosti a?arbitrárnosti prvostupňového rozhodnutia a?rozhodnutia žalovaného. Prvostupňový orgán sa podľa jeho názoru nedostatočne vysporiadal so skutkovým stavom a žalovaný sa vôbec nevysporiadal s jednotlivými námietkami, ktoré sú na daný prípad aplikovateľné.

25. Sťažovateľ sa v ďalšej časti kasačnej sťažnosti venuje inštitútu zneužitia práva, keďže správny súd vyslovil domnienku účelovosti jeho konania. Poukázal na to, že samotná všeobecnosť pripomienky nemôže byť spájaná so zneužívaním práva a jeho činnosť smeruje k náprave systematického zlyhávania ochrany životného prostredia. Namietal celkovú úvahu správneho súdu, ktorá je podľa jeho názoru od počiatku nesprávna v tom, že nereagovala na potrebu eurokonformného výkladu práva, ale postupuje formalisticky. Rovnako uviedol, že správny súd neskúmal konkrétne dôvody žaloby porovnávaním a skúmaním hmotnoprávnych predpisov, ale sa sústreďoval len na ochranu štandardného výkonu úradníckej praxe, čím konal v rozpore s princípom správneho súdnictva.

27. Sťažovateľ navrhol, aby sa kasačný súd obrátil?na?Súdny dvor Európskej únie s prejudiciálnymi otázkami, či samotná podobnosť jednotlivých podaní a žalôb sťažovateľa sú zneužívaním práva a či výklad práva, ktorý aplikujú správne orgány, je v súlade so smernicou č. 2011/92/EÚ o posudzovaní vplyvov určitých verejných a súkromných projektov na životné prostredie (ďalej ako „smernica EIA“). 28. Žalovaný vo vyjadrení s kasačnom sťažnosťou sťažovateľa nesúhlasil a navrhol túto ako nedôvodnú zamietnuť. Ďalší účastníci sa ku kasačnej sťažnosti nevyjadrili.

3 S Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky v zložení JUDr. Katarína Benczová, Mgr. Kristína Babiaková a JUDr. Zuzana Šabová, PhD. Sudkyňa Mgr. Kristína Babiaková bola určená ako sudkyňa spravodajkyňa. Počas kasačného konania nadobudol účinnosť rozvrh práce Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky na rok 2023 v znení opatrenia č. 5 (ďalej len „rozvrh práce“). Podľa § 27a písm. A štvrtej časti rozvrhu práce v znení účinnom od 1. júna 2023 bola predmetná vec prerozdelená do senátu 8 S Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, ktorý vo veci konal a rozhodol v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozsudku.

IV. Posúdenie kasačného súdu

(vi) či možno v tomto konaní prijať záver o zneužití práva zo strany sťažovateľa a (vii) či bolo povinnosťou správneho súdu začať konanie o prejudiciálnej otázke. 32. Kasačný súd na úvod potvrdzuje, že sa oboznámil s úvodnou argumentáciou sťažovateľa, v ktorej predostrel všeobecné tvrdenia o?antikampani vlády Slovenskej republiky proti sťažovateľovi, v ktorej dôsledku dochádza k?nesprávnej aplikácii právnych predpisov upravujúcich ochranu životného prostredia orgánmi?štátnej správy Slovenskej republiky. Keďže uvedené tvrdenia boli všeobecné a?sťažovateľ vôbec nekonkretizoval, aké ustanovenia mali byť podľa neho nesprávne aplikované v?prejednávanom prípade, nešpecifikoval ani aké právne posúdenie pokladá za nesprávne a?v?čom spočíva takáto nesprávnosť (§ 440 ods. 2 SSP) v tu posudzovanom prípade, kasačný súd námietku údajnej?negatívnej kampane proti sťažovateľovi preto vyhodnotil ako nedôvodnú.

opravných prostriedkov. Preto aj jednotlivé dôvody zrušenia príslušných rozhodnutí je potrebné vnímať v kontexte mimoriadnosti, resp. výnimočnosti. Právo na odôvodnenie rozhodnutia správneho orgánu je právom procesným, čo je potrebné vnímať aj pri vyvodzovaní dôsledkov z jeho narušenia. Prihliadajúc na zmysel a význam procesných pravidiel, procesné nedostatky v postupoch správneho orgánu môžu byť dôvodom na zrušenie rozhodnutia len v prípade, ak mohli mať vplyv na jeho správnosť a zákonnosť. Rozhodnutie nemožno zrušiť len preto, aby sa zopakoval proces v záujme odstránenia jeho formálnych nedostatkov, pokiaľ by takýto postup nemohol privodiť vecne iné či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka konania (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Sž 98-102/02 zo dňa 17. decembra 2002, publikované ako R 122/2003; sp. zn. 8 Sžh 1/2010 zo dňa 20. mája 2010, publikované ako R 103/2011 a iné). Do práva na spravodlivý proces zároveň nepatrí právo účastníka konania, aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi a ani právo na to, aby bol účastník konania pred súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami

Kasačný súd konštatuje, že v preskúmavaných rozhodnutiach boli pripomienky žalobcu v odôvodnení uvedené a zároveň aj to, ako sa v podstatnom s nimi správne orgány vysporiadali (str. 18 až 21 prvostupňového rozhodnutia, str. 3 a 4 rozhodnutia žalovaného). Žalovaný, ako to tvrdí sťažovateľ, iba neodkazoval na prvostupňové rozhodnutie a s jednotlivými námietkami uvedenými v odvolaní sa vysporiadal.

Z odôvodnenia napadnutého rozsudku podľa kasačného súdu dostatočne vyplývajú skutočnosti a právne dôvody, ktoré viedli správny súd k právnemu záveru o nedôvodnosti podanej žaloby, čo je v súlade s procesnými požiadavkami vyjadrenými v § 139 SSP.

36. Ku kľúčovej námietke nastolenej sťažovateľom, že prvostupňové rozhodnutie vydané v zisťovacom konaní neobsahuje náležitosti stanovené v § 29 ods. 13 zákona EIA, kasačný súd musí dať zo skutkového hľadiska za pravdu sťažovateľovi. Podľa druhej vety § 29 ods. 13 zákona EIA ak ide o rozhodnutie, v ktorom sa určilo, že navrhovaná činnosť alebo jej zmena nepodlieha posudzovaniu podľa tohto zákona, výroková časť rozhodnutia obsahuje aj podmienky, ktoré eliminujú alebo zmierňujú vplyv na životné prostredie.

prebehnúť. Rovnako argumentoval aj tým, že dotknuté orgány žiadne vplyvy na životné prostredie neidentifikovali, a preto prvostupňový orgán nemal aké podmienky uviesť vo svojom rozhodnutí. Úlohou kasačného súdu bolo vzhľadom na špecifickosť posudzovaného prípadu, kedy žalovaný tvrdí, že zisťovacie konanie ani nemalo prebehnúť, posúdiť, či bolo povinnosťou prvostupňového orgánu podmienky na zmiernenie vplyvov na životné prostredie, v takomto konkrétnom prípade, uviesť v rozhodnutí zo zisťovacieho konania.

účastník podľa kasačného súdu teda ani nebol povinný v posudzovanom prípade iniciovať zisťovacie konanie. 38. Kasačný súd rovnako zobral do úvahy aj to, že vložením podmienok eliminujúcich alebo zmierňujúcich vplyvy na životné prostredie do výrokovej časti rozhodnutia zo zisťovacieho konania sa naplnila požiadavka novely smernice EIA č. 2014/52/EÚ (dôvodová správa k zákonu EIA). Táto zmenila čl. 4 ods. 5 písm. a) Smernice EIA tak, že v rozhodnutí, ak sa v zisťovacom konaní rozhodne, že nie je potrebné posúdenie vplyvov na životné prostredie, uvádza hlavné dôvody nepožadovania takéhoto posúdenia s odkazom na príslušné kritériá uvedené v prílohe III a uvedie aj všetky vlastnosti projektu a/alebo plánované opatrenia, ktorými sa má zabrániť alebo predísť tomu, čo by inak mohli byť významné nepriaznivé účinky na životné prostredie, ak ich navrhovateľ navrhol. Slovenský právny poriadok teda nad rámec požiadaviek Smernice EIA stanovil povinnosť v každom rozhodnutí zo zisťovacieho konania určovať podmienky, ktoré eliminujú alebo zmierňujú vplyv stavby na životné prostredie (a to aj v prípade, ak ich navrhovateľ nenavrhol), hoci zo smernice takáto požiadavka nevyhnutne

40. Ak sťažovateľ poukazuje na to, že on sám v konaní napr. žiadal, aby stavba mala zelenú strechu s odkazom na § 3 ZoOPK, kasačný súd posudzoval, či ide o podmienku, ktorá by eliminovala alebo zmierňovala vplyv tejto konkrétnej stavby na životné prostredie.

4 ZoOPK), na ktorú aj odkazuje sám sťažovateľ. Rovnako je však dôležité pre posúdenie zákonnosti rozhodnutia vyhodnotiť, či takúto povinnosť mohol/mal v posudzovanom prípade ďalšiemu účastníkov 1) uložiť príslušný orgán v zisťovacom konaní. V zmysle § 48 ZoOPK patrí zelená strecha medzi tzv. náhradnú výsadbu, ktorú príslušný orgán môže nariadiť v prípade výrubu dreviny, a to v súhlase na výrub dreviny. Z uvedeného vyplýva, že nariadenie zelenej strechy zákon výslovne spája iba so situáciou, ak z dôvodu výstavby povoľovanej stavby dochádza k výrubu drevín, čo nebolo splnené v tu prejednávanom prípade (prístrešok vo vnútri areálu medzi budovami). Uvedené korešponduje aj s vyššie uvedeným, keď kasačný súd konštatoval, že ak neboli vyhodnotené vplyvy stavby na životné prostredie (jedným z nich by bol možný výrub drevín), podmienky na eliminovanie vplyvov stavby na životné prostredie nebolo možné v rozhodnutí zo zisťovacieho konania stanoviť.

alebo navrhovaných činností alebo ich zmien zabezpečí vykonanie konzultácií s povoľujúcim orgánom alebo schvaľujúcim orgánom, rezortným orgánom, dotknutým orgánom, dotknutou obcou a dotknutou verejnosťou, ktorá má možnosť zúčastniť sa konzultácií počas celého procesu posudzovania vplyvov. Vychádzajúc z vlastného znenia citovaného ustanovenia, zákon EIA inštitút tzv. konzultácií spája až so samotným posudzovaním vplyvov navrhovaných činností alebo ich zmien na životné prostredie. Uvedené korešponduje aj so Smernicou EIA, ktorá rovnako tento inštitút spája až s konaním o posudzovaní vplyvov na životné prostredie. V zmysle čl. 2 písm. g) Smernice EIA sú konzultácie zaradené do procesu posudzovania vplyvov na životné prostredie a rovnako sú systematicky následne zaradené pod čl. 5 Smernice EIA, ktorý upravuje vykonanie posudzovania vplyvov na životné prostredie a nie zisťovacie konanie, ktoré je upravené v čl. 4 smernice. Rovnako samotný sťažovateľ v kasačnej sťažnosti okrem iného odkazuje na bod 29 úvodných ustanovení novely č. 2014/52/EÚ Smernice EIA, ktorá konzultácie v zisťovacom konaní len odporúča ako „dobrý správny postup“.

43. Na tomto mieste však kasačný súd musí dať sťažovateľovi za pravdu, že inštitút tzv. konzultácií podľa zákona EIA nemožno spájať len s vykonaním ústneho pojednávania v zmysle § 21 Správneho poriadku, ako sa o to snažil žalovaný a toto v podstate potvrdil aj správny súd. Inštitút konzultácií je pojem širší, ktorý zahŕňa aj napr. písomné podania alebo verejnú anketu (čl. 6 ods. 5 Smernice EIA) a je potrebné ho vnímať ako dialóg medzi developerom, príslušným orgánom a ostatnými účastníkmi, teda aj zainteresovanou verejnosťou.

44. Hoci sťažovateľ v kasačnej sťažnosti namieta porušenie jeho práva na prístup k informáciám zo zisťovacieho konania, keď mu na jeho žiadosť neboli poskytnuté podklady rozhodnutia vo forme kópie dokumentov, kasačný súd z administratívneho spisu neidentifikoval takúto požiadavku sťažovateľa. Sťažovateľ v tomto konkrétnom posudzovanom konaní v rámci zisťovacieho konania nežiadal o zaslanie kópie spisu, z toho dôvodu ani nebolo povinnosťou prvostupňového orgánu sa s takouto požiadavkou vysporiadať a nemohlo ani dôjsť k zásahu do práv sťažovateľa na informácie.

dôvodom či podkladom pre prijatie záverov správneho súdu o zneužití práva sťažovateľom. Správny súd rozhodnutie žalovaného riadne preskúmal v súlade so žalobnými námietkami sťažovateľa. Správny súd neodmietol správnu žalobu postupom podľa § 98 ods. 1 písm. h) v spojení s § 28 a § 5 ods. 12 SSP z?dôvodu, že táto má zjavne šikanózny charakter, prípadne sa ňou sleduje zneužitie práva.

46. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti tiež rozporoval postup správneho súdu, ktorý porušil povinnosť obrátiť sa na Súdny dvor Európskej únie s prejudiciálnou otázkou, ktorú mal sťažovateľ formulovať v správnej žalobe. Kasačný súd po preskúmaní správnej žaloby sťažovateľa žiaden takýto návrh neidentifikoval, preto uvedenú námietku sťažovateľa vyhodnotil ako netýkajúcu sa tu preskúmavaného konania, a teda nedôvodnú.

?novembra 2010, VB Pénzügyi Lízing, C137/08, Zb. s. ?I10847, bod?29). V posudzovanej veci kasačný súd konštatuje, že sám nevzhliadol potrebu predloženia prejudiciálnej otázky ani v kasačnom konaní. Zo strany sťažovateľa sa prvá nastolená otázka týkala inštitútu zneužitia práva, ktorý ale nebol jedným z dôvodov, na ktorých by bolo postavené rozhodnutie správneho alebo kasačného súdu, preto položenie tejto otázky nemohlo ovplyvniť rozhodnutie v prejednávanej

V. Záver

48. Sumarizujúc vyššie uvedené skutočnosti kasačný súd uzatvára, že nezistil dôvodnosť kasačných námietok sťažovateľa. Rozsudok správneho súdu považuje za vychádzajúci zo správneho právneho posúdenia veci a nezistil ani procesné vady, ktoré by mali za následok porušenie práva sťažovateľa na spravodlivý proces. Preto kasačnú sťažnosť sťažovateľa podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. 49. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP a § 168 SSP, keď žalobca (sťažovateľ) bol v konaní pred kasačným súdom neúspešný a u žalovaného nezistil mimoriadne dôvody, pre ktoré by mu malo byť spravodlivo priznané právo na náhradu trov konania. Ďalším účastníkom konania podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 169 SSP nepriznal právo náhradu trov konania, keďže im nebola súdom v kasačnom konaní uložená žiadna právne vynútiteľná povinnosť. 50. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0 (§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 27. februára 2024