3Svk/41/2023

1. Napadnutým rozsudkom sp. zn. ZA - 30S/3/2021 zo dňa 27. júla 2023 Správny súd v Banskej Bystrici postupom podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. OU-ZA-OVPB2-2020/046041-002 zo dňa 06. novembra 2020.

XXXX/XX, XXXX/XXX, XXXX/XXX, XXXX/X (ďalej len „stavba“) navrhovateľa Centrum Priekopa, s.r.o., so sídlom Vojtecha Spanyola 1754/45 (aktuálne Jána Milca 789/9), 010 07 Žilina, IČO: 51109328 (ďalej len „navrhovateľ“). Prvostupňový správny orgán v odôvodnení rozhodnutia uviedol, že žalobca sa v rámci územného konania domáhal postavenia účastníka konania podľa § 37 ods. 3 stavebného zákona v spojení s § 17 zákona č. 17/1992 Zb. o životnom prostredí a § 24 ods. 2 zákona č. 24/2006 Z. z. o posudzovaní vplyvov na životné prostredie a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 24/2006 Z. z.“), pretože by mohol byť rozhodnutím v konaní dotknutý na svojich právach. Žalobca však nespĺňa podmienku účastníctva v konaní s poukazom na § 34 Stavebného zákona, ktorý upravuje okruh účastníkov konania, ani s poukazom na zákon č. 24/ 2006 Z. z. (ako osobitný predpis na ktorý Stavebný zákon odkazuje), pretože stavba, ktorá je predmetom územného konania svojím rozsahom nespĺňa kritériá posudzovania podľa zákona

z osobitných predpisov. Osobitným predpisom je v tomto prípade zákon č. 24//2006 Z. z. Pretože Stavebný zákon pri každom konaní definuje, ktoré osoby sú procesne legitimované na účasť v konaní, v konaniach je potrebné uplatňovať vždy tie ustanovenia Stavebného zákona, ktoré vymedzujú okruh účastníkov a v prípadoch, kedy Stavebný zákon účastníkov osobitným spôsobom nevymedzuje, správny orgán uplatní subsidiárne Správny poriadok.

Pri realizácii projektu sa nepredpokladajú také závažné vplyvy na životné prostredie, ktoré by bolo potrebné posudzovať podľa zákona č. 24/2006 Z. z. Vo veci bol síce pre účely zisťovacieho konania predložený navrhovateľom Zámer činnosti (stavby), následne však navrhovateľ znížil počet stojísk (parkovacích a odstavných miest), teda nebola prekročená prahová hodnota stojísk pre objekty statickej dopravy tak, aby bolo potrebné zisťovacie konanie podľa zákona č. 24/2006 Z. z. Z dôvodu späťvzatia Zámeru navrhovateľom Okresný úrad Martin, odbor starostlivosti o životné prostredie zastavil konanie vo veci zisťovacieho konania navrhovanej činnosti (stavby) a nerozhodoval o pripomienkach žalobcu, ktoré si uplatnil v zisťovacom konaní pred späťvzatím návrhu a následným rozhodnutím o zastavení konania. Žalobca postavenie účastníka konania odvodzoval z podania pripomienok (stanoviska) k Zámeru navrhovanej činnosti. Pretože však predmetná stavba nebola predmetom posúdenia podľa zákona č. 24/2006 Z. z., žalobca nespĺňa zákonnú podmienku pre priznanie postavenia účastníka konania podľa § 34 ods. 1 Stavebného zákona.

S poukazom na medzinárodné, ústavné a zákonné rámce úpravy práv zainteresovanej verejnosti a žalobcu vo vzťahu k jeho snahe intervenovať argumentoval, že má postavenie účastníka konania. Okrem tvrdenia, že mal byť účastníkom konania, žalobca neuviedol konkrétne dôvody nezákonnosti ním napadnutých rozhodnutí, pričom konkrétne vymedzenie dôvodov žaloby je jednou z najdôležitejších náležitostí správnej žaloby.

rozhodnutia. 4. Správny súd ďalej uviedol, že na základe doručenia Zámeru navrhovanej činnosti „Bytový dom Centrum Priekopa, ul. Uzlovská, Martin“ bolo začaté zisťovacie konanie a Zámer bol zverejnený na webovom sídle príslušného ministerstva (H..N..A.), na základe čoho žalobca podal k uvedenému Zámeru pripomienky. Na základe späťvzatia Zámeru navrhovateľom, Okresný úrad Martin, odbor starostlivosti o životné prostredie rozhodnutím zo dňa 03. júna 2020 číslo spisu OU-MT-OSZP-2020/006819-029 zastavil konanie vo veci zisťovacieho konania navrhovanej činnosti. V preskúmavanom prípade teda nastala procesná situácia, ktorá zabránila tomu, aby v predmetnom zisťovacom konaní podľa zákona č. 24/2006 Z. z. bolo meritórne rozhodnuté vo veci potencionálneho vplyvu navrhovanej činnosti - stavby, na životné prostredie príslušným orgánom verejnej správy.

V takto skončenom administratívnom konaní sa nenaplnil jeho zákonom sledovaný účel (aj v časti procesných práv dotknutej verejnosti), t. j. nebolo výsledkom tohto konania právoplatné meritórne rozhodnutie vo veci samej, či sa navrhovaná činnosť, resp. jej vplyv na životné prostredie bude alebo nebude posudzovať podľa zákona č. 24/2006 Z. z., a taktiež neboli a nemohli byť záväzne stanovené podmienky podľa osobitných predpisov, ktoré by sa mali dodržať v nasledujúcich povoľovacích konaniach pre navrhovanú činnosť podľa osobitných predpisov.

zachované. Za daných procesných okolností sa nenaplnil zákonom predpokladaný cieľ účasti dotknutej verejnosti na nadväzujúcich povoľovacích konaniach podľa osobitných predpisov, t. j. procesného účastníctva v konaniach získaného prejavením záujmu o navrhovanú činnosť využitím niektorého z úkonov predpokladaných ustanovením § 24 ods. 3 zákona č. 24/2006 Z. z. (v tomto prípade doručením stanoviska k Zámeru navrhovanej činnosti), a teda ani tomuto špeciálnemu subjektu uplatňujúcemu práva na prístup k informáciám o životnom prostredí, na jeho ochranu a na účastníctvo v administratívnych konaniach s dopadom na životné prostredie, nemohlo zostať zachované účastníctvo v územnom konaní o umiestnení stavby v zmysle ustanovenia § 34 ods. 1 in fine Stavebného zákona v nadväznosti na jeho účasť v zisťovacom konaní, ktorého výsledkom nebolo meritórne rozhodnutie vo veci samej.

Dokonca Stavebný zákon v ustanovení § 140c ods. 8 pripúšťa, aby odvolanie proti rozhodnutiu o umiestnení stavby, ktorému predchádzalo konanie podľa osobitného predpisu (podľa zákona č. 24/2006 Z. z.), podal aj ten (teda aj zainteresovaná verejnosť), kto nebol účastníkom konania, ale len v rozsahu, v akom namieta nesúlad povolenia s obsahom rozhodnutia podľa osobitného predpisu. Teda v prípade, ak by žalobca nebol účastníkom zisťovacieho konania podľa zákona č. 24/2006 Z. z. a toto by skončilo vydaním rozhodnutia vo veci samej alebo Záverečným stanoviskom, ktoré má taktiež formu rozhodnutia, mohol by ešte žalobca do konania o umiestnení stavby vstúpiť prostredníctvom podania riadneho opravného prostriedku proti rozhodnutiu o umiestnení stavby (podaním odvolania by sa stal účastníkom územného konania; § 140c ods. 10 Stavebného konania), avšak namietajúc len nesúlad územného rozhodnutia s obsahom rozhodnutia vydaného podľa zákona č. 24/2006 Z. z. Výsledok zisťovacieho konania záväzne vyjadrený vo výroku rozhodnutia aj s podmienkami eliminujúcimi alebo zmierňujúcimi vplyv navrhovanej činnosti na životné prostredie (§ 29 ods. 13 in fine), ako aj výsledok posudzovania

7. Pokiaľ žalobca s takýmto postupom nesúhlasil, prípadne mal záujem o navrhovanú činnosť ako aj o jeho účasť v povoľovacích konaniach k predmetnej činnosti (napr. ku umiestneniu stavby v danom území), za súčasnej neexistencie meritórneho rozhodnutia z konania podľa zákona č. 24/2006 Z. z. vo vzťahu k otázke posudzovania vplyvu predmetnej stavby na životné prostredie, mohol využiť postup podľa § 19 ods. 2 zákona č. 24/2006 Z. z. a podať na príslušný orgán podnet na vydanie rozhodnutia, ktorým sa určí, či podlieha posudzovaniu navrhovaná činnosť, ktorá nie je uvedená v prílohe č. 8 alebo nedosahuje prahovú hodnotu uvedenú v tejto prílohe. V prípade negatívneho výsledku vo vzťahu k očakávaniu žalobcu, vždy je možnosť napadnúť právoplatné rozhodnutie alebo opatrenie orgánu verejnej správy žalobou za účelom prieskumu ich zákonnosti alebo zákonnosti postupu predchádzajúceho ich

8. Správny súd na záver uviedol, že pokiaľ žalobca odvodzuje svoje postavenie účastníka predmetného územného konania zo všeobecného pravidla vyjadreného v ustanovení § 14 ods. 2 Správneho poriadku, k uvedenému správny súd konštatoval, že priraďovacia spojka „aj“ v právnej vete „účastníkom konania je aj ten, komu osobitný zákon také postavenie priznáva“ sa vzťahuje na zdôraznenie ďalšej možnosti určenia podmienok vzniku postavenia účastníka konania, ako sú kritériá uvedené v ustanovení § 14 ods. 1 Správneho poriadku.

9. Pokiaľ žalovaný žiadal žalobu odmietnuť ako neprípustnú z dôvodu, že predmetom prieskumu je procesné rozhodnutie týkajúce sa účastníctva v správnom konaní, ktoré už bolo právoplatne skončené, a teda odpadol dôvod na pokračovanie v súdnom konaní, správny súd uviedol, že pre rozhodovanie o tejto správnej žalobe (žalobe vo veci preskúmania zákonnosti rozhodnutia orgánov verejnej správy o nepriznaní postavenia účastníka správneho konania žalobcovi), nie je relevantné, či už v konaní vo veci samej (v konaní, v ktorom sa žalobca domáhal postavenia účastníka konania) bolo rozhodnuté. Ako vyplýva z aktuálnej rozhodovacej praxe Najvyššieho správneho súdu SR (resp. Najvyššieho súdu SR), úlohou správneho súdu je zaoberať sa procesným postavením žalobcu ako účastníka konania, a to bez ohľadu na to, či konanie, v ktorom sa tento účastník domáhal byť účastníkom konania, bolo ukončené alebo sa v ňom pokračuje (pozri rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 24. marca 2020 sp. zn. 6Sžk/5/2020, ďalej rozhodnutie Najvyššieho súdu SR zo dňa 26. mája 2020 sp. zn.

10. Vychádzajúc zo všetkých uvedených skutočností správny súd po preskúmaní napadnutého rozhodnutia žalovaného v spojení s rozhodnutím prvostupňového orgánu verejnej správy i konania, ktoré ich vydaniu predchádzalo, dospel k záveru, že napadnuté rozhodnutie žalovaného je v súlade so zákonom, a preto podľa § 190 SSP správnu žalobu zamietol.

Európskej únie. 12. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti namieta nesprávne právne posúdenie ustanovenia § 24 ods. 2 zákona EIA správnymi orgánmi ako aj správnym súdom. Podľa sťažovateľa mu vzniklo postavenie účastníka na základe konania o posudzovaní vplyvov na životné prostredie, výsledkom ktorého bolo rozhodnutie zo zisťovacieho konania. Na základe prejaveného záujmu na účasti na tomto konaní nastala situácia, kedy sťažovateľ je účastníkom konania vo všetkých následných povoľovacích konaniach. Účelom ustanovenia § 24 ods. 2 zákona EIA, kde v prípade, ak verejnosti nevyplýva postavenie účastníka z iného právneho predpisu, bolo nastaviť právny rámec, ktorý zakladá postavenie účastníka v konaní verejnosti.

V tejto súvislosti odkázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 3Sžp/ 30/2009 a s tým súvisiace rozsudky Súdneho dvora Európskej únie C - 240/09 zo dňa 8. marca 2011 a C-416/2010 zo dňa 15. januára 2013. Podľa sťažovateľa mal súd aj v tejto veci vykladať postavenie sťažovateľa vo vzťahu k účastníctvu v konaní extenzívne.

Tieto skutočnosti podľa sťažovateľa správny súd vôbec neposudzoval, čím nesprávne právne posúdil vec. 15. Sťažovateľ na záver kasačnej sťažnosti navrhol kasačnému súdu prerušenie kasačného konania za účelom podania prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie (ďalej aj ako „SD EÚ“). Návrh odôvodnil absenciou eurokonformného výkladu a aplikácie práva v oblasti posudzovania vplyvov na životné prostredie podľa zákona EIA, Smernice Európskeho parlamentu a Rady 2011/92/EÚ o posudzovaní vplyvov určitých verejných a súkromných projektov na životné prostredie (ďalej ako „Smernica EIA“) a Dohovoru o prístupe k informáciám, účasti verejnosti na rozhodovacom procese a prístupe k spravodlivosti v záležitostiach životného prostredia (ďalej ako „Aarhuský dohovor“, oznámenie č. 43/2006 Z. z.), a to jednak správnymi orgánmi ako aj správnym súdom preskúmavajúcim zákonnosť napadnutého rozhodnutia. Kasačný súd má podľa sťažovateľa požiadať SD EÚ o záväzný výklad práva, najmä so zameraním na procesné inštitúty, podanie odôvodneného stanoviska, podanie odvolania, inštitút doplňujúcej informácie a inštitút konzultácie, a to v tom smere, že

III. Posúdenie kasačného súdu

19. Za kľúčové považoval kasačný súd na úvod vyhodnotiť námietku sťažovateľa o nedostatočnom odôvodnení preskúmavaných rozhodnutí. Kasačný súd sa podrobne oboznámil s administratívnym spisom, prvostupňovým rozhodnutím a rozhodnutím žalovaného, pričom v tomto kontexte musí konštatovať, že rovnako ako správny súd, neidentifikoval nepreskúmateľnosť založenú nedostatočným odôvodnením týchto rozhodnutí.

20. Kasačný súd sa stotožnil s vyhodnotením námietky sťažovateľa o nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia prvostupňového rozhodnutia ako aj rozhodnutia žalovaného, ktoré poskytol správny súd. V zhode so správnym súdom konštatuje, že žalovaný sa podrobne vysporiadal so všetkými kľúčovými námietkami sťažovateľa týkajúcimi sa najmä aplikácie § 14 Správneho poriadku, § 59 a § 140 Stavebného zákona, § 19 zákona o životnom prostredí či § 24 zákona EIA. Rovnako, správny súd sa týmito námietkami riadne a podrobne zaoberal, preto námietku sťažovateľa o nepreskúmateľnosti napadnutého rozhodnutia považoval kasačný súd za nedôvodnú a následne pristúpil k námietke nesprávneho právneho posúdenia veci správnym

22. V súvislosti s postavením účastníka v stavebnom konaní kasačný súd už opakovane uviedol, že účastníctvo v stavebnom konaní je osobitne upravené v § 59 Stavebného zákona. A v tejto súvislosti upriamuje pozornosť sťažovateľa na § 140 Stavebného zákona upravujúci práve konkurenciu Správneho poriadku a Stavebného zákona, a to v zhode s jedným so základných právnych princípov spočívajúcim v aplikačnej prednosti osobitnej (špeciálnej) právnej úpravy pred úpravou všeobecnou (lex specialis derogat legi generali).

23. Vychádzajúc z uvedeného, postavenie sťažovateľa ako účastníka stavebného konania mohlo vyplývať z § 59 Stavebného zákona, čo správne právne vyhodnotil žalovaný ako aj správny súd, že mu takéto postavenie nepatrí. Sťažovateľ jednak nepreukazoval žiadne vlastnícke či iné práva k pozemkom či stavbám, ktoré by mohli byť dotknuté, a rovnako mu právo na účasť v konaní nevyplývalo ani zo zákona EIA. Zákonodarca v stavebnom konaní síce pripúšťa, aby sa účastníkmi konania stali aj osoby, ktorým toto postavenie vyplýva z osobitného predpisu (§ 59 ods. 1 písm. c/ Stavebného zákona), pričom takýmto predpisom je napríklad v zmysle poznámky pod čiarou zákon EIA, konkrétne jeho ustanovenia § 24 až § 27 týkajúce sa účasti verejnosti a dotknutej verejnosti v konaní, ale sťažovateľovi ani podľa týchto ustanovení postavenie účastníka v stavebnom konaní nevzniklo.

24. Kasačný súd už opakovane tiež povedal, že pri teleologickom výklade s ohľadom na ratio legis (účel právnej úpravy), ktorým je ochrana životného prostredia, môže prichádzať do úvahy rozšírenie okruhu účastníkov konania o zainteresovanú verejnosť aj vtedy, ak konanie podľa zákona EIA prebiehať malo, ale správny orgán ho v rozpore so zákonom nerealizoval (napr. rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 7Svk/7/2023). Uvedené však nie je prípad tu posudzovanej veci, keďže sťažovateľ jednak netvrdil, že konanie podľa zákona EIA malo v tejto veci predchádzať a žiadnymi relevantnými skutočnosťami v tomto smere neargumentoval.

Nedotýka sa teda práv, ktoré by vo všeobecnosti vyplývali z účastníctva v administratívnom konaní alebo s ním súviseli, ale ide v zásade len o oznamovaciu povinnosť, ktorá prináleží komukoľvek bez ohľadu na?jeho?postavenie a vôľu byť účastníkom

Súdny dvor však jasne stanovil, že práva účasti, ktoré verejnosti priznáva článok 6 Aarhuského dohovoru, sa uplatnia iba vtedy, ak ide o prijatie rozhodnutia vo veci navrhovaných činností majúcich významný vplyv na životné prostredie (rozsudok z 20. decembra 2017, Protect Natur-, Arten - und Landschaftsschutz Umweltorganisation, C-664/15, body 64 až 67). Nepôjde teda o prípady, kedy je identifikovaný zanedbateľný alebo nepatrný vplyv na životné prostredie.

27. Pokiaľ ide o návrh sťažovateľa na prerušenie kasačného konania a s tým spojené podanie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie o výklade práva Európskej únie, kasačný súd nezistil potrebu predloženia prejudiciálnej otázky. Sťažovateľ nevysvetlil, výkladu ktorého konkrétneho ustanovenia európskeho práva alebo ktorej konkrétnej oblasti judikatúry SD EÚ sa má jeho?otázka týkať a kasačný súd takéto ustanovenia práva Európskej únie taktiež

Catania Multiservizi SpA zo 06.10.201, C-561/19, v zmysle ktorého: článok 267 ZFEÚ sa má vykladať v tom zmysle, že vnútroštátny súd, ktorého rozhodnutia nemožno napadnúť súdnym prostriedkom nápravy podľa vnútroštátneho práva, je povinný predložiť Súdnemu dvoru otázku týkajúcu sa výkladu práva Únie, ktorá bola pred ním nastolená, pokiaľ nekonštatuje, že táto otázka nie je relevantná, alebo že predmetné ustanovenie práva Únie už bolo predmetom výkladu zo strany Súdneho dvora, alebo že správny výklad práva Únie je taký jasný, že nie je priestor na žiadne dôvodné pochybnosti. Ako už bolo uvedené vyššie, kasačný súd odkazujúc na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, otázku nastolenú sťažovateľom vo všeobecnej rovine, považoval za už vyriešenú rozhodovacou činnosťou SD EÚ a preto nepovažoval za potrebné sa v rovnakej veci obrátiť na Súdny dvor Európskej únie s prejudiciálnou otázkou.

IV. Záver

28. Sumarizujúc vyššie uvedené skutočnosti kasačný súd uzatvára, že nezistil dôvodnosť kasačných námietok sťažovateľa. Rozsudok správneho súdu považuje za vychádzajúci zo správneho právneho posúdenia veci a kasačný súd nezistil ani procesné vady, ktoré by mali za následok porušenie práva sťažovateľa na spravodlivý proces. Preto kasačnú sťažnosť sťažovateľa podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. 29. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP a § 168 SSP, keď žalobca (sťažovateľ) bol v konaní pred kasačným súdom neúspešný a u žalovaného nezistil kasačný súd mimoriadne dôvody, pre ktoré by mu malo byť spravodlivo priznané právo na náhradu trov konania. 30. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.