3Svk/4/2023

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kristíny Babiakovej (sudkyňa spravodajkyňa), zo sudkyne JUDr. Anity Filovej a sudcu JUDr. Rastislava Dlugoša, PhD. v právnej veci žalobcu: Združenie domových samospráv, o.z., so sídlom Rovniankova 14, P. O. BOX 218, 850 00 Bratislava, IČO: 31820174, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Tkáč & Partners, s.r.o., so sídlom Hrnčiarska 29, 040 01 Košice, IČO: 53929691, proti žalovanému: Okresný úrad Trnava, so sídlom Vajanského 2, Trnava, za účasti ďalších účastníkov konania: 1) T. K., L.. D.. F. XXXX/X, XXX XX R. P. a 2) Obec Lehnice, 930 37 Lehnice, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OU-TT- OOP3-2020/030113-002 zo dňa 7. októbra 2020, konajúc o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č. k. 20S/156/2020-76 zo dňa 23. marca 2022, takto

rozhodol:

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky návrh na prerušenie konania zamieta. II. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta. III. Účastníkom konania právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva. IV. Ďalším účastníkom právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Priebeh administratívneho konania

Vo výroku prvostupňového rozhodnutia zároveň správny orgán určil podmienky, ktoré pri spracovaní ďalšieho stupňa dokumentácie stavby a v ďalšom procese konania o povolení činnosti podľa osobitných predpisov bude nevyhnutné rešpektovať. 2. Žalovaný ako druhostupňový správny orgán rozhodnutím č. OU-TT-OOP3-2020/ 030113-002 zo dňa 7. októbra 2020 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného“) zamietol odvolanie žalobcu a prvostupňové rozhodnutie zmenil v časti výroku o podmienkach rozhodnutia, ktorými sa eliminuje alebo zmierňuje vplyv na životné prostredie.

3. Odvolací orgán mal za to, že pripomienky žalobcu uvedené v stanovisku k zámeru nie sú konkrétne pre posudzovanú činnosť - obytný súbor rodinných domov. Žalovanému správnemu orgánu nebolo jasné ako žalobca prejavil záujem na ochrane životného prostredia, keďže v stanovisku neuviedol, ako môže byt' životné prostredie navrhovanou činnosťou potenciálne

4. K námietke žalobcu týkajúcej sa nevykonania konzultácií žalovaný uviedol, že odvolateľovi bolo umožnené zúčastniť sa konzultácií počas celého procesu posudzovania vplyvov na životné prostredie podľa § 63 zákona EIA. Zákon o posudzovaní vplyvov

5. Mal za to, že prvostupňový orgán prihliadal na kritériá stanovené zákonom EIA. V závere odôvodnenia rozhodnutia prvostupňový orgán vyhodnotil vplyvy navrhovanej činnosti na životné prostredie a posúdil navrhovanú činnosť z hľadiska povahy a rozsahu navrhovanej činnosti, miesta vykonávania navrhovanej činnosti, významu očakávaných vplyvov na životné prostredie a zdravie obyvateľov, súladu s územno-plánovacou dokumentáciou a úrovne spracovania zámeru.

6. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca správnu žalobu na Krajský súd v Trnave (ďalej len „správny súd“) a žiadal, aby správny súd zrušil tak rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňové rozhodnutie.

konzultácii, iv. že prvostupňový orgán vo svojom rozhodnutí nesprávne aplikoval § 29 ods. 3 a ods. 13 zákona EIA a návrh podmienok rozhodnutia žalobcu v rozhodnutí zo zisťovacieho konania neuviedol Správny súd rozsudkom č. k. 20S/1/2021-64 zo dňa 25. mája 2022 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) správnu žalobu ako nedôvodnú zamietol.

Ani jedna z týchto požiadaviek nevyplýva zo zákona. 8. Správny súd rozsudkom č.k. 20S/156/2020-76 zo dňa 23. marca 2022 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) správnu žalobu ako nedôvodnú zamietol. 9. K námietke nevysporiadania sa s pripomienkami žalobcu správny súd uviedol, že tieto prvostupňový orgán vyhodnotil a vyjadril sa k nim v obsahu prvostupňového rozhodnutia (strany 18 až 20 rozhodnutia). Rovnako konštatoval, že prvostupňový orgán návrhy žalobcu uviedol v odôvodnení svojho rozhodnutia, v ktorom k jednotlivým pripomienkam zaujal jasné a zrozumiteľné stanovisko. Vo vzťahu k žiadosti žalobcu, aby parkovacie miesta boli riešené formou podzemných garáží a povrch územia upravený ako parčík, napríklad konštatoval, že podľa územného plánu dotknutej obce sa v predmetnom území nevyžaduje riešenie parkovania pod objektami formou podzemných garáží a ani žiadna verejnoprospešná stavba na predmetných pozemkoch sa nevyžaduje. K žiadosti o využitie striech parkovacích domov ako zatrávnených ihrísk či outdoorových cvičísk, v nadväznosti na uvedené správny súd uviedol, že takáto požiadavka absolútne nekorešponduje s možnosťami a obsahovým vyjadrením

Správny súd tiež konštatoval, že navrhovaná činnosť je v súlade s územným plánom dotknutej obce a nebola tu spôsobená ekologická ujma, navrhovaná činnosť nezasahuje do chránených území európskeho významu Natura 2000 a ani tu nie je pravdepodobnosť spôsobenia nejakej ujmy navrhovanou činnosťou.

Rovnako podľa správneho súdu žalobca v administratívnom konaní neuviedol žiadne konkrétne dôvody, z ktorých by bolo možné usudzovať, že navrhovaná činnosť môže negatívne ovplyvniť životné prostredie v danej lokalite. 11. Doplnil, že žalobca pri rozličných investičných zámeroch podáva obsahovo totožné námietky a žaloby, nereagujúce na špecifiká jednotlivých investičných zámerov, ktoré naznačujú, že zo strany žalobcu môže ísť o účelové konanie, ktorého cieľom nie je poukazovať na negatívne vplyvy na životné prostredie, ale že ide o osobný zámer žalobcu, kde chýba akýkoľvek verejný záujem. Nepriamo to podľa správneho súdu potvrdzuje aj „Upozornenie pre navrhovateľa“ zo dňa 20. apríla 2020, v ktorom žalobca uvádza: „Na predložení uvedených podkladov rozhodnutia trváme, na základe našich skúseností však vieme, že úrad si neplní svoje zákonné povinnosti dôsledne a tak sme nútení využívať opravné prostriedky (odvolania). Ak sa chce navrhovateľ vyhnúť prípadným komplikáciám, odporúčame, aby proaktívne zaslal podklady nášmu združeniu, resp. si rezervoval konzultáciu s našim združením a zabezpečil

12. V súvislosti s námietkou žalobcu, že prvostupňový orgán nesprávne aplikoval ustanovenia § 29 ods. 3 a 13 zákona EIA, konštatoval, že žalobca sám zrozumiteľne nevysvetlil, v čom by tvrdená nesprávna aplikácia mala spočívať, či v nepoužití kritérií pre zisťovacie konanie uvedených v prílohe č. 8 zákona EIA (neuviedol ktorých konkrétne na predmet konania) alebo v neprihliadnutí na stanoviská podľa § 23 ods. 4 zákona EIA (na ktoré stanovisko konkrétne konajúci správny orgán neprihliadol). Napriek tomuto záveru správny súd zhodnotil, že pokiaľ mal žalobca na mysli výlučne neprihliadnutie na jeho vlastné stanovisko, je táto námietka nedôvodnou vzhľadom na už vyššie uvedené zistenie súdu, podľa ktorého sa správny orgán s jednotlivými pripomienkami žalobcu v obsahu odôvodnenia rozhodnutia jasne a zrozumiteľne

Ich vykonanie či nevykonanie závisí od okolností konkrétneho prípadu, jeho zložitosti, charakteru navrhovanej činnosti a pod. Vykonanie konzultácii, ktoré by mohli byť uskutočnené formou ústneho pojednávania (§ 21 Správneho poriadku) si nevyžadovala povaha veci a podklady zhromaždené v rámci vykonaného dokazovania, ku ktorým mal žalobca možnosť sa vyjadriť boli dostatočnými pre rozhodnutie veci.

správne úvahy vo vzťahu k akej skutočnosti, dôkazu či okolnosti prípadu podľa jeho názoru v rozhodnutí absentujú.

III. Kasačná sťažnosť a priebeh konania na kasačnom súde

Európskej únie. 16. Sťažovateľ v úvode kasačnej sťažnosti objasňuje dôležitosť ochrany životného prostredia, ako aj dôležitosť svojej činnosti, pričom poukazuje na to, že antikampaň vlády Slovenskej republiky prostredníctvom ministra hospodárstva smerovala k popretiu práv sťažovateľa a bola útokom na právnu ochranu životného prostredia. Vyjadril presvedčenie, že v dôsledku politickej antikampane štátne orgány nesprávne a v rozpore s eurokonformným výkladom aplikujú jednotlivé?ustanovenia právnych predpisov týkajúcich sa ochrany životného prostredia. Namietal, že tento naratív prevzal aj správny súd a akceptoval ho ako východisko, čo je v rozpore so základnými zásadami spravodlivosti a požiadavkou na riadne odôvodnenie

18. Sťažovateľ sa v ďalšej časti kasačnej sťažnosti venuje inštitútu zneužitia práva, keďže správny súd vyslovil domnienku účelovosti jeho konania. Uviedol, že len samotné naznačenie záverov o zneužívaní práva bez ich dôkladnejšieho odôvodnenia robí rozhodnutia orgánov verejnej správy nepreskúmateľnými. Pseudoargument naznačujúci zneužitie práva zo strany sťažovateľa bol použitý ako výhovorka vysvetľujúca prečo súd ipso facto rozhodol svojvoľne. Odkázal na ustanovenie § 48 Správneho poriadku, ktoré priamo možnosť zmieru pripúšťa. 19.

Odkaz na ustanovenie § 23 Správneho poriadku je podľa sťažovateľa v tomto prípade nesprávne. 20. Podľa sťažovateľa sú konzultácie podľa § 63 zákona EIA inštitútom, ktorý môže verejnosť využiť kedykoľvek počas procesu EIA. Nenariadenie konzultácie je podľa sťažovateľa prejavom svojvôle úradníka brániacim účinnému uplatňovaniu práv verejnosti v procese EIA. Ak sťažovateľ o konzultáciu požiada, má podľa sťažovateľa správny orgán povinnosť ju vykonať, aby bol dosiahnutý účel a cieľ zákona EIA. Správne orgány podľa sťažovateľa a rovnako aj správny súd, museli postupovať podľa čl. 6,7 a 8 Smernice EIA a nemohli konzultácie spájať len s nariadením ústneho pojednávania podľa § 21 ods. 1 Správneho

Z rozhodnutia odvolacieho orgánu musí byť zrejmé, že sa skutočne zaoberal podstatnými otázkami a že len bez ďalšieho jednoducho neprevzal závery, ku ktorým dospel prvostupňový orgán a nemôže len konštatovať, že všetky námietky sú v celom rozsahu nedôvodné bez bližšieho odôvodnenia.

24. Po predložení veci kasačnému súdu bola vec sp. zn. 3 Svk 4/2023 pridelená do senátu 3 S Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky v zložení JUDr. Katarína Benczová, Mgr. Kristína Babiaková a JUDr. Zuzana Šabová, PhD. Sudkyňa Mgr.

IV. Posúdenie kasačného súdu

25. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP), po zistení, že kasačná sťažnosť sťažovateľa bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP) a je prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k názoru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. 26. Úlohou kasačného súdu bolo v predmetnej veci na základe kasačnej sťažnosti posúdiť otázky, (i) či bolo prvostupňové rozhodnutie a rozhodnutie žalovaného dostatočne odôvodnené, (ii) či a aké podmienky má obsahovať rozhodnutie v zisťovacom konaní, (iii) či bolo povinnosťou prvostupňového orgánu vykonať konzultácie podľa § 63 zákona EIA, (iv) či bolo povinnosťou zverejniť aj vyjadrenia dotknutých orgánov, verejnosti a doplňujúce informácie a (v) či možno v tomto konaní prijať záver o zneužití práva zo strany sťažovateľa. 27. Kasačný súd na úvod potvrdzuje, že sa oboznámil s úvodnou argumentáciou sťažovateľa, v ktorej predostrel všeobecné tvrdenia o?antikampani vlády Slovenskej republiky proti sťažovateľovi, v ktorej dôsledku dochádza k?nesprávnej aplikácii právnych predpisov upravujúcich ochranu životného prostredia orgánmi?štátnej správy Slovenskej republiky. Keďže uvedené tvrdenia boli všeobecné a?sťažovateľ vôbec nekonkretizoval, aké ustanovenia mali byť podľa neho nesprávne aplikované v?prejednávanom prípade, nešpecifikoval ani aké právne posúdenie pokladá za nesprávne a?v?čom spočíva takáto nesprávnosť (§ 440 ods. 2

opravných prostriedkov. Preto aj jednotlivé dôvody zrušenia príslušných rozhodnutí je potrebné vnímať v kontexte mimoriadnosti, resp. výnimočnosti. Právo na odôvodnenie rozhodnutia správneho orgánu je právom procesným, čo je potrebné vnímať aj pri vyvodzovaní dôsledkov z jeho narušenia. Do práva na spravodlivý proces zároveň nepatrí právo účastníka konania, aby sa súd stotožnil s jeho právnymi názormi a ani právo na to, aby bol účastník konania pred súdom úspešný, teda aby bolo rozhodnuté v súlade s jeho požiadavkami a právnymi názormi.

Kasačný súd konštatuje, že v preskúmavaných rozhodnutiach boli pripomienky žalobcu v odôvodnení uvedené a zároveň aj to, ako sa v podstatnom s nimi správne orgány vysporiadali (str. 15 až 22 prvostupňového rozhodnutia, str. 2 až 5 rozhodnutia žalovaného). Žalovaný, ako to tvrdí sťažovateľ, iba neodkazoval na prvostupňové rozhodnutie a s jednotlivými námietkami uvedenými v odvolaní sa vysporiadal.

Kasačný súd námietku nepreskúmateľnosti z toho dôvodu vyhodnotil ako nedôvodnú a pristúpil k meritórnemu prieskumu napadnutého rozsudku. 31. Sťažovateľ následne v kasačnej sťažnosti namietal závery správneho súdu o tom, že ním stanovené podmienky, ktoré by mal prvostupňový orgán podľa § 29 ods. 13 zákona EIA v rozhodnutí uviesť, nemajú súvis s prejednávanou vecou. Kasačný súd v súvislosti s touto námietkou dáva sťažovateľovi do pozornosti, že správny súd neuviedol, že by nemohol navrhovať podmienky nad rámec predloženého zámeru, ale že žiadal určiť podmienky, ktoré v tu posudzovanej veci nie je vôbec možné realizovať. Inými slovami, že sťažovateľ neprispôsobil jeho námietky tu posudzovanej veci. Napr. že v súvislosti s tu posudzovanou výstavbou rodinných domov žiadal vystavať podzemné garáže, určiť, že strechy parkovacích domov majú byť vo forme zatrávnených ihrísk či outdoorových cvičísk. Kasačný súd dáva sťažovateľovi za pravdu, že môže aj nad rámec zámeru navrhovať stanovenie podmienok, keďže to zákon nevylučuje, čo ale nespochybnil ani správny súd.

32. Sťažovateľ okrajovo namietal aj to, že prvostupňové rozhodnutie vydané v zisťovacom konaní neobsahuje také podmienky stanovené v § 29 ods. 13 zákona EIA, ktoré sťažovateľ navrhoval. V kasačnej sťažnosti však sťažovateľ žiadne takéto svoje námietky a návrhy nekonkretizuje a neuvádza, aké podmienky podľa neho malo rozhodnutie obsahovať.

Správny ani kasačný súd teda nemôžu hodnotiť samotné opatrenia, len to, či správna úvaha, ktorá viedla správny orgán k ich uloženiu nevybočuje zo zákonných medzí (napr. rozhodnutie sp. zn. 7Svk/19/2021, sp. zn. 2Svk/5/2022). Vzhľadom na to, že sťažovateľ svoju námietku bližšie nekonkretizoval, kasačný súd mohol len konštatovať, že prvostupňové rozhodnutie obsahuje podmienky podľa § 29 ods. 13 zákona EIA (napr. dodržať opatrenia uvedené v časti IV.10 zámeru), a teda správny orgán v tu posudzovanej veci splnil svoju zákonnú povinnosť v rozhodnutí zo zisťovacieho konania uviesť aj podmienky, ktoré eliminujú alebo zmierňujú vplyv na životné prostredie. 33. Ďalšou z kľúčových námietok sťažovateľa bolo nevykonanie konzultácií podľa § 63 zákona EIA, o ktoré žiadal v rámci zaslania pripomienok v zisťovacom konaní. Podľa § 63 ods. 1 zákona EIA príslušný orgán pri posudzovaní vplyvov strategických dokumentov alebo navrhovaných činností alebo ich zmien zabezpečí vykonanie konzultácií s povoľujúcim orgánom alebo schvaľujúcim orgánom, rezortným orgánom, dotknutým orgánom, dotknutou

konaní nevykonal, nemožno uvedené považovať za nezákonný postup. Preto námietku sťažovateľa v tomto smere kasačný súd rovnako vyhodnotil ako nedôvodnú. Uvedený záver však nevylučuje, aby príslušné orgány vykonali konzultácie aj v rámci zisťovacieho konania, ak ich vykonanie môže byť prínosné pre dôkladné posúdenie veci.

35. Rovnako ako nedôvodnú vyhodnotil kasačný súd námietku sťažovateľa, ktorá sa týkala tvrdených záverov správneho súdu o zneužití práva z jeho strany. Kasačný súd v súlade s názorom sťažovateľa potvrdzuje, že v kontexte ústavou a únijným právom garantovaného práva účasti verejnosti na rozhodovacích procesoch týkajúcich sa životného prostredia má byť inštitút zneužitia práva využitý len výnimočne, ak je nad všetku pochybnosť jasné, že žiadateľ svoje právo zneužíva. Aplikácia inštitútu zneužitia práva má byť teda riešením ultima ratio, t. j. poslednou a krajnou možnosťou. Kasačný súd s?ohľadom na okolnosti prejednávanej veci vyhodnotil časť podanej kasačnej sťažnosti, v?ktorej sa sťažovateľ venoval inštitútu zneužitia práva a?bližšie šikanóznemu výkonu práva, za nedôvodnú. Otázka účelovosti konania sťažovateľa bola totiž správnym súdom v napadnutom rozsudku spomenutá len okrajovo a vôbec nebola dôvodom či podkladom pre prijatie záverov správneho súdu o zneužití práva

V?predmetnej veci správny súd správnu žalobu sťažovateľa meritórne prejednal a?ako nedôvodnú ju zamietol s?tým, že dôvod zamietnutia správnej žaloby primárne spočíval vo vecnej neopodstatnenosti jednotlivých žalobných bodov sťažovateľa. 36.

sprístupňovať iné dokumenty ako sú uvedené v danom ustanovení (tieto zákonodarca presne určil), ale týka sa informácií nezachytených v dokumente. Navyše, ak toto ustanovenie odkazuje na „povolenie“, toto treba vykladať v súlade s definíciou tohto pojmu stanovenou v § 3 zákona EIA, pričom ide o rozhodnutie v nasledujúcom povoľovacom konaní a nie o rozhodnutie vydané v zisťovacom v konaní, ktoré je predmetom posudzovanej veci.

?novembra 2010, VB Pénzügyi Lízing, C137/08, Zb. s. ?I10847, bod?29). V posudzovanej veci kasačný súd konštatuje, že sám nevzhliadol potrebu predloženia prejudiciálnej otázky v kasačnom konaní. Zo strany sťažovateľa sa prvá nastolená otázka týkala inštitútu zneužitia práva, ktorý ale nebol jedným z dôvodov, na ktorých by bolo postavené rozhodnutie správneho alebo kasačného súdu, preto položenie tejto otázky nemohlo ovplyvniť rozhodnutie v prejednávanej

V súvislosti s treťou otázkou, ktorá sa týka vykonania konzultácií v zisťovacom konaní, v tomto smere považuje kasačný súd úpravu Smernice EIA ako aj zákona EIA ako acte claire, teda za dostatočne jasnú úpravu, ktorá nevyžaduje podanie prejudiciálnej otázky.

V. Záver

38. Sumarizujúc vyššie uvedené skutočnosti kasačný súd uzatvára, že nezistil dôvodnosť kasačných námietok sťažovateľa. Rozsudok správneho súdu považuje za vychádzajúci zo správneho právneho posúdenia veci a nezistil ani procesné vady, ktoré by mali za následok porušenie práva sťažovateľa na spravodlivý proces. Preto kasačnú sťažnosť sťažovateľa podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. 39. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP a § 168 SSP, keď žalobca (sťažovateľ) bol v konaní pred kasačným súdom neúspešný a u žalovaného nezistil mimoriadne dôvody, pre ktoré by mu malo byť spravodlivo priznané právo na náhradu trov konania. Ďalším účastníkom konania podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 169 SSP nepriznal právo náhradu trov konania, keďže im nebola súdom v kasačnom konaní uložená žiadna právne vynútiteľná povinnosť. 40. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0 (§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 28. marca 2024