3Svk/52/2022

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Benczovej a členov senátu JUDr. Evy Vékonyovej a JUDr. Zuzany Šabovej PhD. v právnej veci žalobcov: 1. S. D., D. J. XXX/XX, XXX XX D., 2. Š. D., D. J. XXXX/XX, XXX XX, D., 3. Ľ. D., D. J. XXX/XX, XXX XX D., 4. S. K., D. O. XXX/XX, XXX XX D., všetci právne zastúpení Dávidom Štefankom, advokátom, so sídlom Povoznícka 18, Bratislava proti žalovanému Okresnému úradu Prešov, odbor opravných prostriedkov, Námestie mieru č. 3, 080 01 Prešov, za účasti: 1. H. F. Q. C., D. N.. V.. D. XXXXX, W. XXXXX, I. O., 2. E. I., D. N. XXXX L., W.Ú., 3. J. E., D. XXXX V. XXth. I.. XXXX, N., O. XXXXX-XXXX, I. Š.T. O., o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OU-PO-OOP6-2019/013950-DRA zo dňa 19. marca 2019, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcov proti rozsudku Krajského súdu v Prešove, č. k. 1S/38/2019-136 zo dňa 26. októbra 2021, takto

rozhodol:

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta. II. Žalovanému sa nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva. III. Ďalším účastníkom sa nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Konanie pred orgánmi verejnej správy

1298 m2 vedený v pozemnoknižnej vložke č. XX v katastrálnom území I. I., dom č. XX o výmere 424 m2 vedený pôvodne v pozemnoknižnej vložke č. XX, parcela č.XXX- záhrada o výmere 191 m2 a parcela č. XX/X vedené v pozemnoknižných vložkách č. XX, XX, poľnohospodárske pozemky v uvedenom katastrálnom území vo vložkách č. XX, XX, XX), v katastrálnom území K. (vložka č. XXXX, XXXX, XXXX), I. N. T. (vložka č. XXX, XXX, XXX) a Poprad (vložka č. XXX) po pôvodných vlastníkoch O. J. a J. Q., W.. J.. Po začatí

3. Prvostupňový správny orgán okrem iného zistil, že O. J. a J. Q. boli dňa 05.08.1946 rozsudkom ľudového súdu č. Tľud 97/46 podľa nariadenia SNR č.33/1945 Zb. uznané vinnými, že vstúpili do politickej strany Magyar Párt, čím spáchali trestný čin podľa § 5 nar. č.33/45 Sb.n. SNR a bol im uložený trest verejného pokarhania.

5. Na odvolanie žalobcov vo veci rozhodoval vo veci žalovaný, ktorý rozhodnutím č. OU-PO- OOP6-2019/013950-DRA zo dňa 19.03.2019 potvrdil napadnuté rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu, pričom svoje rozhodnutie právne odôvodnil ustanoveniami § 4 ods. 1, ods.2, § 6 ods. 1, ods.2 zákona č. 229/1991 Zb. Konštatoval, že v prípade uplatnenia reštitučného nároku podľa zákona č. 229/1991 Zb. je nevyhnutné, aby účastníci konania preukázali splnenie podmienok a to štátne občianstvo, trvalý pobyt, prechod vlastníctva na štát v rozhodnom období a aj to, že pôvodní vlastníci neboli odsúdení v zmysle nariadenia č. 33/1945 Sb.n. SNR. 6.

Z uvedeného mal za to, že nehnuteľnosti možno v reštitúcií vydať len osobám, ktorých majetok bol skonfiškovaný na základe dôvodu príslušnosti k maďarskej národnosti a nie osobám, ktoré boli odsúdené podľa vyššie uvedeného nariadenia SNR. Poukazujúc na skutočnosť, že pôvodné vlastníčky boli odsúdené podľa nariadenia č. 33/1945 Sb.n. SNR sa žalovaný stotožnil s konštatovaním prvostupňového správneho orgánu, že pôvodné vlastníčky nesplnili podmienky podľa § 6 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb., v súvislosti s touto skutočnosťou žalovaný poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8Sžo/35/2007 z 10.01.2008.

II. Konanie pred správnym súdom

Vo vzťahu k odsúdeniu pôvodných vlastníčok podľa nariadenia č. 33/1945 Zb. SNR uviedli, že O. J., J. Q. a Š. Q. boli odsúdené ľudovými súdmi na základe § 3 Nariadenia SNR č. 33/1945 Zb. na trest verejného pokarhania za to, že vstúpili do politickej strany Magyar Párt, teda dôvodom ich potrestania bola maďarská národnosť a nie ich protiprávne konanie. Uvedená skutočnosť vyplýva aj z rozhodnutia Konfiškačnej komisie v Poprade zo dňa 28.11.1946 č. 223/46-V. Okrem toho pôvodné vlastníčky neboli zbavené svojich občianskych práv, iba boli verejne pokarhané za účasť v politickej strane. Z uvedeného je zrejmé, že sa nejednalo o konanie, ktoré by vykazovalo známky zločincov alebo kolaborantov s fašistickým režimom. Odsúdenie označili za politickú perzekúciu. Žalobcovia taktiež namietali nesplnenie podmienky rozhodného obdobia, keďže správny orgán sa podľa ich názoru nevysporiadal s námietkami týkajúcimi sa neskoršieho vyznačenia jednotlivých konfiškačných rozhodnutí. 9. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe trval na zákonnosti žalobou napadnutého

10. Správny súd rozsudkom č. k. 1S/38/2019-136 zo dňa 26.10.2021 žalobu zamietol, keď dospel k záveru, že pôvodné vlastníčky konfiškovaných majetkov, vo vzťahu ku ktorým boli uplatnené reštitučné nároky, nespĺňali podmienku neodsúdenia podľa nariadenia č. 33/1945 Sb.n. SNR. Zdôraznil, že ust. § 6 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. neumožňuje posudzovať dôvod odsúdenia, a teda rozlišovať medzi odsúdením podľa § 1 (fašistickí okupanti), §2 (domáci zradcovia), §3 (kolaboranti), §4 (zrada na povstaní) alebo §5 (previnilci fašistického režimu). Zákon výslovne a striktne formuluje požiadavku neodsúdenia na základe uvedeného nariadenia, nevynímajúc odsúdenie podľa § 5 nariadenia č. 33/1945 Sb.n. SNR.

12. Záverom konštatoval, že sa stotožnil so záverom správnych orgánov vysloveným v napadnutých rozhodnutiach o nevydaní nehnuteľností a nepriznaní práva na náhradu za nehnuteľností, z dôvodu, že pôvodné vlastníčky nesplnili podmienky stanovené § 6 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb., keďže boli odsúdené podľa nariadenia č. 33/1945 Sb.n. SNR. S

Za rozhodujúce považoval, že v administratívnom konaní bolo preukázané odsúdenie pôvodných vlastníčok podľa nariadenia č. 33/1945 Zb. SNR, teda bolo preukázané, že tieto nespĺňajú podmienky podľa § 6 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb. O trovách konania súd rozhodol s prihliadnutím na ust. § 167 a nasl. Správneho súdneho poriadku tak, že žalobcovi, ktorý nemal úspech v konaní, nepriznal ich náhradu.

13. Proti napadnutému rozsudku podali sťažovatelia kasačnú sťažnosť podľa § 440 ods. 1 písm. f), g), h) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok, v ktorej navrhli, aby kasačný súd napadnutý rozsudok zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Považovali za podstatné, že správne orgány v rámci svojich rozhodnutí argumentovali viacerými dôvodmi, pre ktoré nemali byť splnené podmienky na vydanie nehnuteľnosti v zmysle zákona č. 229/1991 Zb. a správny súd ich s výnimkou jedného vyhodnotil ako nezákonné a nesprávne, čo samé o sebe potvrdzuje, že rozhodnutie žalovaného nebolo vydané v súlade so zákonom a malo byť zrušené.

15. Opakovane poukazovali na to, že správny súd s výnimkou jedného argumentu, súhlasil so všetkými ostatnými žalobnými námietkami, ktoré uplatnili v správnej žalobe. Napriek tomu však rozhodnutie žalovaného nezrušil.

Trvali na tom, že správny súd mal pri preskúmaní veci zohľadniť aj obsah rozsudku Okresného súdu v Poprade dňa 05.08.1946, nielen jeho výrokovú časť. Podľa ich názoru správny súd de facto konštatoval, že pôvodné vlastníčky je potrebné považovať za fašistických zločincov a to iba pre to, že vstúpili do určitej politickej strany. Považovali za podstatné, že na základe tohto odcudzujúceho rozsudku neboli pôvodné vlastníčky zbavené svojich občianskych práv, ale len verejne pokarhané za účasť v politickej strane. Je zrejmé, že ich konanie nevykazuje žiadne známky činnosti zločincov, resp. kolaborantov s fašistickým režimom. Odsúdenie a časovo nadväzujúcu konfiškáciu majetku považovali za politickú perzekúciu.

V prípade, že ak je reštitučnom konaní preukázané , že jedna z podmienok špecifikovaných v ust. § 6 ods. 2 zákona o pôde nemôže byť splnená, nakoľko sa v administratívnom spise nachádza podklad, ktorý jej splnenie priamo vylučuje (v danom prípade rozsudok Okresného ľudového súdu v Poprade č. Tľud:97/1946 zo dňa 5.8.1946), je absolútne vylúčené, aby došlo ku kumulatívnemu splneniu všetkých podmienok stanovených v ust. § 6 ods.2 zákona o pôde.

podľa nariadenia č. 33/1945 Sb.n. SNR ide o prekážku, ktorá bráni kumulatívneho splneniu podmienok stanovených v ust. § 6 ods. 2 zákona o pôde. Žalobcovia v priebehu správneho konania a ani v konaní pred súdom neuviedli žiadne skutočnosti ani nepredložili žiadne relevantné podklady, ktoré by boli spôsobilé spochybniť správnosť záveru správneho orgánu prvého stupňa, žalovaného a správneho súdu.

18. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP), po zistení, že kasačná sťažnosť žalobcov - sťažovateľov bola podaná včas (§ 443 ods. 2 písm. a/) oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP) a je prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu.

20. Predmetom kasačného prieskumu je rozsudok Krajského súdu v Prešove, ktorým bola zamietnutá správna žaloba sťažovateľov z dôvodu, že správne orgány napriek niektorým chybným záverom uvedeným v bodoch 36 až 42 rozsudku správneho súdu, dospeli v konečnom dôsledku k správnemu právnemu záveru, že v prejednávanej veci neboli splnené podmienky stanovené ust. § 6 ods. 2 zák. č. 229/1991 Zb. pre vydanie nehnuteľností.

Záverom skonštatoval, že nesprávne závery ohľadne preukázanie štátneho občianstva a rozhodnej doby nemohli privodiť žalobcom úspech v konaní (zrušenie rozhodnutia žalovaného resp. aj prvostupňového rozhodnutia), nakoľko nebola splnená podmienka neodsúdenia podľa osobitných predpisov.

23. Zákon č. 229/1991 Zb. v § 6 ods. 1 taxatívne vymedzuje reštitučné tituly t. j., spôsoby prechodu majetku na štát alebo inú právnickú osobu, v prípade preukázania ktorých, za splnenia ostatných zákonných podmienok, vzniká reštitučný nárok. V ods. 2 upravuje obdobný postup v prípadoch, keď: fyzickým osobám vznikol nárok na vyňatie poľnohospodárskeho majetku z konfiškácie podľa osobitných predpisov. 9) Za osoby, ktorým vznikol nárok na vyňatie poľnohospodárskeho majetku z konfiškácie podľa osobitných predpisov, 9) treba považovať na účely tohto zákona aj štátnych občanov Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky, ktorí majú trvalý pobyt na území Českej a Slovenskej Federatívnej Republiky a ktorým sa skonfiškoval 9a) poľnohospodársky majetok a neboli odsúdené podľa osobitných predpisov. 9b) Pokiaľ tento majetok bol už pred rozhodným obdobím pridelený v rámci predpisov o pozemkových reformách, rieši sa nárok týchto oprávnených osôb podľa § 12, ak došlo k odňatiu prídelu postupom uvedeným v odseku 1.

predpisov. Z kumulatívneho charakteru stanovenia zákonných podmienok vyplýva, že už nesplnenie jednej z nich je dostatočným dôvodom na záver o nevzniknutí reštitučného nároku. 25. V prejednávanej veci je z odôvodnenia rozhodnutia správneho súdu zrejmé, že mal za to, že nesplnenie, podmienky neodsúdenia stanovenej v druhej vete ust. § 6 ods. 2 druhá veta zákona č. 229/1991 Zb. má samé o sebe za následok celkové nesplnenie podmienok na vydanie nehnuteľností podľa tohto zákonného ustanovenia. Záver správneho súdu, že na nepriznanie nároku postačí, ak nie je splnená jedna z podmienok stanovených v druhej vete § 6 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb., sťažovatelia spochybnili všeobecne formulovanými kasačnými námietkami, v ktorých neobjasnili prečo, z akých konkrétnych dôvodov tento právny záver správneho súdu neobstojí. Kasačný súd pritom zdôrazňuje, že nemôže takto všeobecne formulovanú argumentáciu sťažovateľov sám domýšľať, hľadať dôvody podporujúce všeobecné tvrdenie sťažovateľov, že zistené porušenia zákona mali viesť k

správy. V prejednávanej veci mal správny súd za to, že preukázané odsúdenie pôvodných vlastníčok na základe osobitného zákona stačí bez ďalšieho pre konečný záver, že neboli splnené podmienky stanovené v druhej vete ust. § 6 ods. 2 zákona č. 229/1991 Zb.

27. Okrem už uvedených všeobecných námietok, obsahuje kasačná sťažnosť aj ďalšie všeobecné konštatovania ohľadne toho, čo znamená, nesprávne právne posúdenie veci, resp. nedostatočne zistený skutkov stav, avšak bez toho, aby následne sťažovatelia uviedli argumentáciu, ktorá by v tejto súvislosti reflektovala nesprávnosť konkrétnych dôvodov na základe ktorých správny súd k zamietnutiu konkrétnej správnej žaloby. Sťažovatelia podali kasačnú sťažnosť, ktorej obsah bol na mnohých miestach neurčitý alebo veľmi všeobecný. Treba zdôrazniť, že kasačná sťažnosť musí byť v zmysle právnej úpravy a ustálenej judikatúry naformulovaná dostatočne konkrétne, pretože kasačnému súdu neprináleží namiesto sťažovateľa vyhľadávať možné porušenia zákona, kasačnom konaní majú účastníci rovné postavenie a súd je oprávnený preskúmať rozsudok správneho súdu len v rozsahu sťažnostných bodov (§ 5 ods. 9 veta prvá, § 453 ods. 2 SSP).

29. K uvedenému kasačný súd uvádza, že nariadenie č. 33/45 Sb.n. SNR, podľa ktorého boli pôvodné vlastníčky skonfiškovaných nehnuteľností odsúdené, vychádzalo z určitej historickej situácie a reagovalo na pohnutú dobu, ktorá jeho vydaniu bezprostredne predchádzala.

30. Kasačný súd zhodne so správnym súdom uvádza, že správne súdy nie sú oprávnené hodnotiť a ani revidovať právoplatné rozhodnutia súdu, ktoré boli vydané na základe tohto nariadenia. V tejto súvislosti je potrebné odkázať na závery vyslovené v rozhodnutí Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžo 35/2007, zverejnené v Zbierke stanovísk NS a súdov č. 1/2014 pod č. 5, kde Najvyšší súd konštatoval, že zo žiadneho ustanovenia zákona č. 229/1991 Zb. nie je možné vyvodiť oprávnenie žalovaného posudzovať, resp. revidovať právoplatné rozhodnutie súdu o uznaní viny pôvodného vlastníka nehnuteľností a uložení trestu. Pre chýbajúcu právnu úpravu (povinnosť vyplývajúcu zo zákona o pôde), nemohol súd takúto povinnosť žalovanému uložiť. Len pre úplnosť treba uviesť, že predmetný trestný rozsudok Okresného ľudového súdu v Poprade č. Tľud:97/1946 zo dňa 5.8.1946 nebolo možné zrušiť ani na základe zákona č. 119/1990 Zb. o súdnych rehabilitáciách, pretože k zrušeniu rozhodnutí zo zákona mohlo dôjsť iba v prípade právoplatných odsudzujúcich

Je dôkazom, že spoločnosť sa vie sebakriticky dívať na svoje vlastné dejiny a na svoje vlastné chyby a zlyhania, z týchto si vziať ponaučenie, a byť schopná aj ospravedlnenia. Tieto východiská musí mať správny súd a orgán verejnej správy vždy na zreteli.

Kasačný súd zdôrazňuje, že vzhľadom na vyššie uvedené nemalo relevantný význam dôvodné spochybňovanie záverov správneho súdu uvedené v bodoch 36 až 42 rozsudku ohľadne právneho posúdenia rozhodnej doby a vyhodnotenia preukázania štátneho občianstva pôvodných vlastníčok a žiadateliek žalovaným.

Zotrvávali však na tom, že súdom konštatované nesprávne závery žalovaného ohľadne rozhodnej doby, preukázania štátneho občianstva a pobytu, mali viesť samé o sebe k zrušeniu rozhodnutia žalovaného, resp. k ich úspechu v konaní pred správnym súdom.

36. Kasačný súd vykonávajúci súdny prieskum nezistil žiadne relevantné skutočnosti, spôsobilé preukázať naplnenie kasačných dôvodov v zmysle § 440 písm. f) SSP t. j. správny súd v konaní porušil zákon tým, že nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, ani podľa písm. g), že by rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci, Pokiaľ žalobca odôvodňoval svoj návrh na zrušenie rozsudku krajského súdu a jeho vrátenie na ďalšie konanie tvrdením, že bol naplnený kasačný dôvod podľa písm. h) a rozsudok bol vydaný v dôsledku odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe, kasačný súd uvádza, že v kasačnej sťažnosti neidentifikoval žiaden konkrétny poukaz na ustálenú rozhodovaciu prax súdov týkajúcu sa priznania reštitučného nároku podľa §6 ods. 2 zák. č. 229/1991 Zb. v nadväznosti na posudzovanie zohľadnenia preukázaného odsúdenia podľa nariadenia č. 33/1945 Sb. n. SNR.

V. Záver

37. Vzhľadom všetky uvedené skutočnosti a závery, predovšetkým zásadný význam záveru o nespochybnenom nesplnení kumulatívne vyžadovanej podmienky preukázania neodsúdenia podľa osobitných predpisov, kasačný súd nezistil dôvodnosť kasačnej sťažnosti, a preto postupom podľa § 461 SSP kasačnú sťažnosť zamietol. 38. O trovách kasačného konania žalovaného rozhodol Najvyšší správny súd Slovenskej republiky podľa § 168 SSP v spojení s § 467 ods. 1 SSP na základe toho, že neboli splnené zákonné podmienky pre priznanie náhrady trov konania procesne úspešnému žalovanému. Zároveň nepriznal nárok na náhradu trov kasačného konania ani ďalším účastníkom konania, nakoľko nebolo preukázané, že by im vznikli trovy v súvislosti s plnením povinnosti, ktorú im súd uložil. 39. Tento rozsudok prijal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 463 SSP v spojení s ust. § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 28. novembra 2024