3Svk/6/2023

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Benczovej a členov senátu JUDr. Zuzany Šabovej, PhD. a JUDr. Evy Vékonyovej v právnej veci žalobcu: Združenie domových samospráv, o. z., so sídlom Rovniankova 1667/14, 851 02 Bratislava, IČO: 31820174, zastúpeného spoločnosťou Tkáč & Partners, s.r.o. so sídlom Hrnčiarska 29, 040 01 Košice, IČO: 53929691, proti žalovanému Okresný úrad Trnava, odbor opravných prostriedkov, Vajanského 2, Trnava, za účasti ďalšieho účastníka konania: BAU concept, s.r.o., Miksáthova 190/5, 991 26 Nenince, IČO: 50779028, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OU-TT-OOP3-2020/030263-002 z 01. októbra 2020, konajúc o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č.k. 14S/94/2020-77 z 24. februára 2022, takto

rozhodol:

I. Návrh na prerušenie konania sa zamieta. II. Kasačná sťažnosť sa zamieta. III. Žalovanému sa náhrada trov kasačného konania nepriznáva. IV. Ďalšiemu účastníkovi sa náhrada trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Priebeh administratívneho konania

3. V zákonom stanovenej lehote podal žalobca proti rozhodnutiu žalovaného správnu žalobu, ktorou sa z dôvodov podľa § 191 ods. 1 písm. d), f) a g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) domáhal, aby správny súd rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie správneho orgánu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Okrem toho mal za to, že v konaní došlo k porušeniu jeho práva efektívne hájiť svoje záujmy podľa § 3 ods. 2 správneho poriadku v kombinácii so zákonom č. 43/2006 Z. z. (Aarhuský dohovor) tým, že prvostupňový orgán v rozpore s § 63 o posudzovaní vplyvov neumožnil žalobcovi zúčastniť sa na konzultácii. Žalobca považoval dôvody prvostupňového rozhodnutia za neprimerane všeobecné a nespĺňajúce podmienku vyjadrenú v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1So/115/2010. Tvrdil, že prvostupňový, ani odvolací orgán sa s jeho argumentami nijakým spôsobom nevysporiadali. To, že v konaní neboli zvolané konzultácie podľa § 63 zákona o EIA označil za nezákonný postup.

oblasti. Prirodzenú hranicu tvoria zo všetkých strán rodinná zástavba a rekreačné chaty. Prístup k predmetnému územiu bude umožnený z existujúcej miestnej komunikácie, na ktorú bude novo vybudovaná miestna komunikácia kolmo napojená. Parkovanie osobných motorových vozidiel bude prioritne riešené vo vnútorných častiach pozemkov určených pre rodinné domy.

Skutočnosť, že sa s nimi nestotožnil a neuviedol ich do výroku rozhodnutia ako podmienky eliminujúce alebo zmierňujúce vplyv na životné prostredie neznamená, že k nim neprihliadal a porušil tak svoju zákonnú povinnosť. 7. Správny súd mal za to, že žalobca sa stavia do pozície osoby, ktorá háji záujmy verejnosti na úseku ochrany životného prostredia, keď pri rozličných investičných zámeroch podáva obsahovo totožné námietky a žaloby, nereagujúce na špecifiká jednotlivých investičných zámerov a špecifiká oblastí, v ktorých sa majú tieto realizovať. Poukázal na to, že sa na správnom súde vedie viacero konaní (napr. vo veci sp. zn. 14S/30/2020, 14S/81/2020, 14S/ 16/2020, 14S/84/2020, 20S/79/2020, 14S/48/2020 a ďalšie), v ktorých žalobca uvádza viac menej rovnaké všeobecné argumenty, požiadavky a stanoviská, že navrhovaná činnosť, príp. jej zmena obsiahnutá v predloženom zámere môže mať významný negatívny vplyv na životné

8. Ako nedôvodnú vyhodnotil správny súd aj námietku žalobcu spočívajúcu v tvrdení, že mu nebolo umožnené zúčastniť sa konzultácie podľa § 63 zákona o posudzovaní vplyvov. Z ustanovenia § 63 nevyplýva povinnosť príslušného orgánu zabezpečiť konzultácie s povoľujúcim orgánom alebo schvaľujúcim orgánom, rezortným orgánom, dotknutým orgánom, dotknutou obcou a dotknutou verejnosťou v každom konaní o posudzovaní navrhovaného zámeru. Ich vykonanie či nevykonanie závisí od okolností konkrétneho prípadu, jeho zložitosti, charakteru navrhovanej činnosti a pod. Správny súd sa stotožnil s dôvodmi vyslovenými v rozhodnutiach správnych orgánov oboch stupňov, ktoré zohľadňovali konkrétne okolnosti prejednávanej veci. Nevykonanie konzultácií, ktoré by v rámci konania pred správnym orgánom mohli byť uskutočnené formou ústneho pojednávania (§ 21 správneho poriadku) pritom žalovaný v obsahu svojho rozhodnutia zrozumiteľne vysvetlil, keď konštatoval, že si ich nevyžadovala povaha veci a podklady zhromaždené v rámci vykonaného dokazovania, ku ktorým žalobca mal možnosť sa vyjadriť, boli dostatočnými pre rozhodnutie

podľa zákona č. 24/2006 Z.z., ako boli aplikované právne normy dopadajúce na vec, z akých dôkazov vychádzali ako ich vyhodnotili, a aj ako sa vysporiadali s tvrdeniami účastníkov. Správny súd nezistil žiadne tvrdené nedostatky preskúmavaného rozhodnutia a postupu správnych orgánov vo veci, preto žalobu podľa § 190 SSP ako nedôvodnú zamietol.

10. Proti rozsudku správneho súdu podal žalobca, v procesnom postavení sťažovateľa, riadne a včas, prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu kasačnú sťažnosť, a to z dôvodu, že správny súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g) SSP) a navrhol, aby kasačný súd rozsudok správneho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 11. V prevažnej časti textu kasačnej sťažnosti objasňoval sťažovateľ dôležitosť ochrany životného prostredia, ako aj dôležitosť svojej činnosti, napriek politickej antikampani vlády Slovenskej republiky. Opakovane uviedol, že správny súd podľahol politickej kampani a mediálnemu obrazu vytvoreného politikom. Mal za to, súd preferoval záujmy navrhovateľa a ďalšieho účastníka 1). 12. Poukázal na to, že konajúci súd na viacerých miestach naznačil jeho neúprimnosť a účelovosť jeho konania. Ide však o jeho domnienky, že niektorý účastník zneužíva právo alebo ho vykonáva šikanóznym spôsobom. K uvedenému poukázal na závery plynúce z rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 7Sžik/3/2017. 13. Sťažovateľ ďalej namietal, že správny súd na neho preniesol povinnosť konkretizovať námietku o vypracovaní variantného riešenia. Namietal aj závery napadnutého rozsudku odôvodňujúce nevykonanie konzultácií podľa § 63 zákona o posudzovaní vplyvov, keď vychádzal z gramatického výkladu tohto zákonného ustanovenia, s dôrazom na to, že je v ňom uvedené výklad slova „ zabezpečí“. Mal za to, že zo strany správnych orgánov nebolo postupované v zmysle princípov „dobrej správy“, ktorý je naviazaný na Európsky kódex dobrej správnej praxe. 14. Sťažovateľ zároveň navrhol, aby sa kasačný súd obrátil na Súdny dvor Európskej únie s ôsmimi prejudiciálnymi otázkami: a) či samotná podobnosť jednotlivých podaní a žalôb sťažovateľa je zneužívaním práva, ktoré priznáva smernica EIA verejnosti; b) či výklad práva, ktorý aplikujú správne orgány vo vzťahu k nutnosti zverejňovania informácii pre verejnosť sú v súlade so smernicou EIA; c) či výklad práva, ktorý aplikujú správne orgány vo vzťahu ku konzultáciám je v súlade so smernicou EIA, d) či výklad práva, ktorý nepreferuje dosiahnutie zmieru v rámci konania o posudzovaní vplyvov je v súlade so Smernicou EIA. 15. Žalovaný a ďalší účastník konania sa ku kasačnej sťažnosti nevyjadrili.

20. Podľa § 29 ods. 2 zákona EIA, príslušný orgán na základe zámeru alebo oznámenia o zmene navrhovanej činnosti vykoná zisťovacie konanie o posudzovaní navrhovanej činnosti k zámeru alebo k oznámeniu o zmene navrhovanej činnosti a rozhodne, či sa predmet zisťovacieho konania bude posudzovať podľa tohto zákona. 21. Podľa § 63 ods. 1 zákona EIA, príslušný orgán pri posudzovaní vplyvov strategických dokumentov alebo navrhovaných činností alebo ich zmien zabezpečí vykonanie konzultácií s povoľujúcim orgánom alebo schvaľujúcim orgánom, rezortným orgánom, dotknutým orgánom, dotknutou obcou a dotknutou verejnosťou, ktorá má možnosť zúčastniť sa konzultácií počas celého procesu posudzovania vplyvov. 22. Podľa § 64 zákona EIA, na konania podľa tohto zákona sa vzťahuje všeobecný predpis o správnom konaní okrem: a) konania podľa druhej a štvrtej časti zákona, b) osobitosti konania podľa § 20 ods. 1 a 3, c) upustenia od variantného riešenia podľa § 22 ods. 6, d) určenia obcí, v ktorých bude zámer k nahliadnutiu podľa § 23 ods. 2, e) určenia rozsahu hodnotenia a harmonogramu podľa § 30, f) konfliktu záujmov podľa § 63a.

VI. Posúdenie veci kasačným súdom

Pokiaľ v tejto časti namietal právne posúdenie, ktoré považuje za nesprávne, nešpecifikoval v čom spočíva takáto nesprávnosť (§ 440 ods. 2 SSP). Kasačný súd preto nemal inú možnosť ako námietku údajnej negatívnej kampane proti sťažovateľovi vyhodnotiť ako nedôvodnú.

25. Sťažovateľ okrajovo namietal aj to, že prvostupňové rozhodnutie vydané v zisťovacom konaní neobsahuje také podmienky stanovené v § 29 ods. 13 zákona EIA, ktoré sťažovateľ navrhoval. V kasačnej sťažnosti však sťažovateľ žiadne takéto svoje námietky a návrhy nekonkretizuje a neuvádza, aké podmienky podľa neho malo rozhodnutie obsahovať.

Správny ani kasačný súd teda nemôžu hodnotiť samotné opatrenia, len to, či správna úvaha, ktorá viedla správny orgán k ich uloženiu nevybočuje zo zákonných medzí (napr. rozhodnutie sp. zn. 7Svk/19/2021, sp. zn. 2Svk/5/2022). Vzhľadom na to, že sťažovateľ svoju námietku bližšie nekonkretizoval, kasačný súd mohol len konštatovať, že prvostupňové rozhodnutie obsahuje podmienky podľa § 29 ods. 13 zákona EIA (napr. dodržať opatrenia uvedené v časti IV.10 zámeru), a teda správny orgán v tu posudzovanej veci splnil svoju zákonnú povinnosť v rozhodnutí zo zisťovacieho konania uviesť aj podmienky, ktoré eliminujú alebo zmierňujú vplyv na životné prostredie.

Podľa § 63 ods. 1 zákona EIA príslušný orgán pri posudzovaní vplyvov strategických dokumentov alebo navrhovaných činností alebo ich zmien zabezpečí vykonanie konzultácií s povoľujúcim orgánom alebo schvaľujúcim orgánom, rezortným orgánom, dotknutým orgánom, dotknutou obcou a dotknutou verejnosťou, ktorá má možnosť zúčastniť sa konzultácií počas celého procesu posudzovania vplyvov. Vychádzajúc z vlastného znenia citovaného ustanovenia, zákon EIA inštitút tzv. konzultácií spája až so samotným posudzovaním vplyvov navrhovaných činností alebo ich zmien na životné prostredie. Uvedené korešponduje aj so Smernicou EIA, ktorá rovnako tento inštitút spája až s konaním o posudzovaní vplyvov na životné prostredie. V zmysle čl. 2 písm. g) Smernice EIA sú konzultácie zaradené do procesu posudzovania vplyvov na životné prostredie a rovnako sú systematicky následne zaradené pod čl. 5 Smernice EIA, ktorý upravuje vykonanie posudzovania vplyvov na životné prostredie a nie zisťovacie konanie, ktoré je upravené v čl. 4 smernice. Rovnako sú relevantné aj úvodné ustanovenia novely č. 2014/52/EÚ Smernice EIA, ktorá konzultácie v zisťovacom konaní len odporúča

28. Kasačný súd ďalej uvádza, že inštitút tzv. konzultácií podľa zákona EIA nemožno spájať len s vykonaním ústneho pojednávania v zmysle § 21 Správneho poriadku. Inštitút konzultácií je pojem širší, ktorý zahŕňa aj napr. písomné podania alebo verejnú anketu (čl. 6 ods. 5 Smernice EIA) a je potrebné ho vnímať ako dialóg medzi developerom, príslušným orgánom a ostatnými účastníkmi, teda aj zainteresovanou verejnosťou. V rámci konania o posudzovaní vplyvov na životné prostredie ide o významný inštitút, ktorý môže zásadným spôsobom ovplyvniť celý proces posudzovania, pričom zákon EIA ako aj Smernica EIA jeho vykonanie

29. Rovnako ako nedôvodnú vyhodnotil kasačný súd námietku sťažovateľa, ktorá sa týkala tvrdených záverov správneho súdu o zneužití práva z jeho strany. Kasačný súd v súlade s názorom sťažovateľa potvrdzuje, že v kontexte ústavou a únijným právom garantovaného práva účasti verejnosti na rozhodovacích procesoch týkajúcich sa životného prostredia má byť inštitút zneužitia práva využitý len výnimočne, ak je nad všetku pochybnosť jasné, že žiadateľ svoje právo zneužíva. Aplikácia inštitútu zneužitia práva má byť teda riešením ultima ratio, t. j. poslednou a krajnou možnosťou. Kasačný súd s?ohľadom na okolnosti prejednávanej veci vyhodnotil časť podanej kasačnej sťažnosti, v?ktorej sa sťažovateľ venoval inštitútu zneužitia práva a?bližšie šikanóznemu výkonu práva, za nedôvodnú. Otázka účelovosti konania sťažovateľa bola totiž správnym súdom v napadnutom rozsudku spomenutá len okrajovo a vôbec nebola dôvodom či podkladom pre prijatie záverov správneho súdu o zneužití práva

30. K návrhu na predloženie prejudiciálnej otázky v kasačnom konaní kasačný súd uvádza, že?návrh na začatie prejudiciálneho konania predstavuje dialóg medzi súdmi a?jeho začiatok závisí výlučne od toho, ako vnútroštátny súd posúdi relevantnosť a?potrebu takéhoto návrhu (rozsudky zo 16. decembra 2008, Cartesio, C210/06, Zb. s. ?I9641, bod?91, a?z?9.

veci. Druhá navrhovaná otázka sa týkala odôvodnených stanovísk, pričom ani táto podľa kasačného súdu nebola smerodajná pre vydanie rozhodnutia. V súvislosti s treťou otázkou, ktorá sa týka vykonania konzultácií v zisťovacom konaní, v tomto smere považuje kasačný súd úpravu Smernice EIA ako aj zákona EIA ako acte claire, teda za dostatočne jasnú úpravu, ktorá nevyžaduje podanie prejudiciálnej otázky. K štvrtej navrhovanej otázke kasačný súd zaujíma rovnaké stanovisko k otázke týkajúcej sa zneužitia práva a keďže na tejto nebolo postavené rozhodnutie správneho alebo kasačného súdu, položenie tejto otázky nemohlo ovplyvniť rozhodnutie v prejednávanej veci. Za týchto okolností kasačný súd dospel k záveru, že nie je povinný iniciovať konanie pred Súdnym dvorom Európskej únie v?režime článku 267 Zmluvy o?fungovaní Európskej únie.