3Svk/6/2024

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Šabovej, PhD. a z členov senátu JUDr. Kataríny Benczovej a JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD. v právnej veci žalobcu: S. N., Q.. XX. H. XXXX, U. Q. XX, XXX XX R., právne zastúpeného Advokátska kancelária JUDr. Daša Bajanová, s. r. o., so sídlom Starosaská 3, 052 01 Spišská Nová Ves, proti žalovanému: Okresný úrad Prešov, odbor opravných prostriedkov, Námestie mieru 3, 08001 Prešov, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu žalovaného zo dňa 10. decembra 2018 č. k OU-PO-OOP6-2018/ 046876-POE, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Správneho súdu v Košiciach č. k. PO-2S/38/2022-89 zo dňa 26. októbra 2023 v znení opravného uznesenia č. k. PO-2S/38/2022-159 zo dňa 23. mája 2024, takto

rozhodol:

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta. II. Žalovanému sa nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Priebeh administratívneho konania a rozhodnutie správneho orgánu

XXXX, XXXX, v katastrálnom území R., vedených v PKV č. XXX, v katastrálnom území U., vedených v PKV č. XXX, XX, XXX, XXX, XX, XX, XXX, XXX, XX, XXX, XXX, XX, XXX, XXX, XXX, po vlastníkoch H. E. a M. E., N.. Q., po H. (N.) N. a H. (P.) N.,

2. Následne Okresný úrad Kežmarok, odbor pozemkový a lesný (ďalej aj „orgán prvého stupňa“) rozhodnutím č. k. OU-KK-PLO-2018/000883-26-KM zo dňa 28. marca 2018 rozhodol tak, že pôvodným vlastníkom H. E., Q..

3. Orgán prvého stupňa uvedené rozhodnutie odôvodnil tým, že podmienkou vzniku nároku na vyňatie pozemkov z konfiškácie podľa § 3 ods. 2 reštitučného zákona je kumulatívne splnenie štyroch podmienok, a to štátne občianstvo, trvalý pobyt na území SR, odňatie vlastníckeho práva k pozemkom, neodsúdenie podľa osobitných predpisov, pričom v predmetnom konaní žalobca nepreukázal slovenské, resp. československé štátne občianstvo pôvodných vlastníkov, t. j. starých rodičov žalobcu a zároveň nebol preukázaný ani ich trvalý pobyt na území Slovenskej republiky. Preto pôvodným vlastníkom nevznikol nárok na vydanie pozemkov a teda odvodene od ich práva tento nárok nevznikol ani samotnému žalobcovi. Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky, štátny archív v Prešove, pracovisko Poprad oznámilo orgánu prvého stupňa, že jediným dokladom o štátnej príslušnosti H. E. a jeho manželky M. E., N.. Q. je Popisný hárok Bušovce zo sčítania ľudu z 1938, z ktorého je zrejmé, že títo majú štátnu príslušnosť slovenskú a národnosť nemeckú.

4. Proti vyššie uvedenému rozhodnutiu podal žalobca odvolanie dňa 06. apríla 2018. Žalovaný rozhodnutím č. OU-PO-OOP6-2018/023533-POE zo dňa 4. júna 2018 rozhodnutie orgánu prvého stupňa zrušil a vec mu vrátil na nové prejednanie a rozhodnutie z dôvodu nedostatočne zisteného skutkového stavu a procesných vád. Orgán prvého stupňa po vrátení veci rozhodnutím č. OU-KK-PLO-2018/000883-43-KM zo dňa 24. septembra 2018, právoplatným dňa 11. októbra 2018, rozhodol o zastavení reštitučného konania v časti navrátenia vlastníctva k pozemkom po H. (N.) N., H. (P.) N., N.. F., a rozhodnutím č. OU-KK- PLO-2018/000883-44-KM zo dňa 24. septembra 2018, právoplatným dňa 18. októbra 2018, o zastavení reštitučného konania v časti navrátenia vlastníctva k pozemkom po X. N..

XX. H. XXXX, M.. XX. Y. XXXX, v Bad Nauheim, Nemecká spolková republika a M. E., N.. Q., Q.. X. G. XXXX, M.. XX. G. XXXX, v Usingen, Nemecká spolková republika, nespĺňajú podmienky ustanovené v § 3 ods. 2 reštitučného zákona na navrátenie vlastníctva k pozemkov alebo na priznanie práva na náhradu, keďže v konaní nebolo preukázané ich štátne občianstvo ČSFR v čase straty vlastníctva i dobe úmrtia a ani ich trvalý pobyt na území ČSFR v čase straty vlastníctva i v dobe ich úmrtia. 6.

XX. H. XXXX, U. Q. XXXX/XX,XXXXX R., ktorý si dňa 14. decembra 2004 uplatnil na bývalom Obvodnom pozemkovom úrade v Kežmarku nárok na navrátenie vlastníctva k pozemkom pôvodne vedeným v pozemkovoknižných vložkách č. XXXX,

U., ktoré boli konfiškované pôvodným vlastníkom H. E., Q.. XX. H. XXXX, M.. XX. Y. XXXX v Bad Nauheim, Nemecká spolková republika a M. E., N.. Q., Q.. X. G. XXXX, M.. XX. G. XXXX v Usingen, Nemecká spolková republika rozhodnutím konfiškačnej komisie v Kežmarku č. S.B - 234/46/III. zo dňa 16. januára 1947 okonfiškovaní poľnohospodárskeho majetku H. E. a jeho manželky M. E., N.. Q. nachádzajúceho sa v k.ú. Y. U., rozhodnutím konfiškačnej komisie v Kežmarku č. B-53/46-IlI. zo dňa 6. februára 1947 o konfiškovaní poľnohospodárskeho majetku M. E., N.. Q. nachádzajúceho sa v k. ú. U. a rozhodnutím konfiškačnej komisie v Kežmarku č. B-53/46-III. zo dňa 6. februára 1947 o konfiškovaní poľnohospodárskeho majetku H. E. nachádzajúceho sa v k.ú. U. nespĺňa podmienky ustanovené v § 3 ods. 2 reštitučného zákona na navrátenie vlastníctva k pozemkom alebo priznanie práva na náhradu za ne z dôvodu, že pôvodných vlastníkov H. E., Q..

XX. H. XXXX, M.. XX. Y. XXXX v Bad Nauheim, Nemecká spolková republika a M. E., N.. Q., Q.. X. G. XXXX, M.. XX. G. XXXX v Usingen, Nemecká spolková republiky, došlo pred rozhodným obdobím (pred 25.02.1948);

7. Ohľadom bodu I. výroku žalovaný konštatoval, že z reštitučného návrhu žalobcu zo dňa 14. decembra 2004 vyplýva, že si uplatnil nárok na navrátenie vlastníctva k pozemkom nachádzajúcim sa v katastrálnom území Y. U., R. G. U., ale nie k pozemkom nachádzajúcim sa v katastrálnom území Y. T., ktoré preto nemožno zahrnúť do predmetu reštitučného konania.

Poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 2Sžo/153/2009 zo dňa 24. februára 2010, v ktorom súd dospel k obdobným záverom o potrebe zisťovania trvalého pobytu a štátneho občianstva u pôvodných vlastníkov, pričom sa jednalo o reštitučné konanie vedené podľa reštitučného zákona č.503/ 2003 Z. z. a zároveň aj na rozhodnutie sp. zn. 10Sžr/3/2012 zo dňa 25. januára 2013, v zmysle ktorého právna argumentácia týkajúca sa reštitučného nároku podľa zákona č. 229/ 1991 Zb. a výkladu jeho ustanovenia § 6 ods. 2, táto platí pre jej obsahovú totožnosť aj v prípade reštitučného nároku uplatneného podľa reštitučného zákona č. 503/2003 Z. z. Potreba zisťovania uvedených skutočností podľa záverov žalovaného vyplývala priamo z ustanovenia § 3 ods. 2 reštitučného zákona, pričom nepreukázanie ktoréhokoľvek z predpokladov má za následok nesplnenie podmienok podľa § 3 ods.2 reštitučného zákona u účastníka konania, ktorý si reštitučný nárok uplatnil po pôvodných vlastníkoch, ktorým bol majetok konfiškovaný.

konania. Na základe uvedeného správny orgán konštatoval, že z fotokópie Popisného hárku Bušovce zo sčítania ľudu z roku 1938 vyplýva, že v roku 1938 mali H.Q_ E. G. Y. E., N.. Q. štátnu príslušnosť slovenskú a národnosť nemeckú.

republiky. 10. Žalovaný ďalej poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžr/2/2017 z 6. februára 2018, týkajúce sa posúdenia rozhodného obdobia s tým, že v predmetnom prípade ku konfiškácii majetku pôvodných vlastníkov došlo pred 25. februárom 1948 a teda nebolo dodržané rozhodné obdobie odňatia ich vlastníckeho práva štátom, čo je prekážkou navrátenia vlastníctva k nim.

XX. G. XXXX v Usingen, nakoľko v čase dedenia táto ešte nebola nažive.

a) Konanie a rozhodnutie Krajského súdu v Prešove sp. zn. 2S/18/2019 12. Voči rozhodnutiu žalovaného a rozhodnutiu orgánu prvého stupňa podal žalobca správnu žalobu a namietal, že v rozhodnutí žalovaného sú riešené len reštitučné nároky na katastrálne územia Y. U., U. G. R., nie je však rozhodnuté o nároku vo vzťahu ku katastrálnemu územiu Y. T., pričom boli predložené doklady týkajúce sa uvedeného katastrálneho územia.

XX. G. XXXX, t. j. právnej predchodkyne žalobcu a uvedené skutočnosti boli v administratívnom spise preukázané. 13. Žalobca ďalej uviedol, že jeho právni predchodcovia boli československými štátnymi občanmi, ktorí podľa § 1 ods. 2 dekrétu č. 33/1945 Sb. o úprave občianstva z dôvodu ich nemeckej národnosti, mali stratiť československé štátne občianstvo, avšak keďže preukázali svoju vernosť k Československej republike (Hlásenie o odsunovej jednotke Nemca - antifašistu zo dňa 18. marca 1947), bolo im zachované ich československé štátne občianstvo. Žalobca dôvodil, že v § 2 ods. 2 tohto dekrétu je upravená len žiadosť o zistenie, či československé štátne občianstvo osobe zostáva, preto mal za to, že jeho právni predchodcovia boli občanmi Československej republiky, nemeckej národnosti, boli antifašistami a mali trvalé bydlisko na území Československej republiky. Podľa názoru žalobcu sa na základe reštitučného zákona prejednávali reštitučné nároky osôb, ktoré si uplatnili nároky na vrátenie nehnuteľností po

16. V ďalších vyjadreniach žalobca a žalovaný podporili svoju dovtedajšiu argumentáciu. 17. Krajský súd v Prešove rozsudkom č. k. 2S/18/2019-61 zo dňa 27. februára 2020 rozhodnutie orgánu prvého stupňa, ako aj rozhodnutie žalovaného zrušil a vec im vrátil na ďalšie konanie. Uviedol, že systematickým výkladom predmetného znenia § 2 je nevyhnutné dospieť k záveru, že žiadatelia o vydanie nehnuteľností podľa § 2 ods. 2 reštitučného zákona musia na priznanie nároku preukázať splnenie podmienok stanových v odseku 2, avšak zároveň musia byť splnené podmienky u ich právnych predchodcov, teda u pôvodných vlastníkov, ktoré stanovuje odsek 1 predmetného zákona, čo vyplývaj aj z rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Sžr/132/2013 z 24. júna 2015.

Z podaného návrhu nie je zrejmé, voči ktorým pozemkom si žalobca uvedený nárok uplatnil, nakoľko uvedené podanie vzhľadom na priložené dokumenty je zmätočné, správny orgán mal preto vyzvať žalobcu na odstránenie vád. Vzhľadom k tomu, že správny orgán takto nepostupoval, jeho procesný postup mal za následok nejasnosť v predmete konania, čo spôsobuje zmätočnosť celého konania a následne aj zmätočnosť vo vzťahu k samotnému napadnutému rozhodnutiu.

20. Krajský súd sa stotožnil s námietkou žalobcu spočívajúcou v rozšírení rozhodného obdobia v reštitučnom zákone aj na obdobie pred 25. februárom 1945. Zo znenia § 3 ods. 2 reštitučného zákona je zrejmé, že uvedené ustanovenie rozširuje poznámkou pod čiarou č. 9 a 10 reštitučný nárok aj na pozemky, ktoré boli odňaté ich pôvodným vlastníkom aj pred rozhodným obdobím a to za splnenia podmienok definovaných v uvedenom ustanovení. Poukázal na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 9Sžr/132/2013 z 24. júna 2015, zverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov SR 4/201. 7 pod č. 32.

21. Krajský súd v Prešove uzavrel, že výrok napadnutého rozhodnutia je nesprávny, nakoľko (i) žalovaný ani prvostupňový správny orgán nevyzvali žalobcu na odstránenie nezrovnalostí a špecifikovanie petitu reštitučného návrhu, ale vo veci rozhodli bez toho, aby nezrovnalosť ohľadom obsahu návrhu odstránili, čím porušili ustanovenia o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia; (ii) bolo prijaté nesprávne právne posúdenie veci, čo sa týka rozšírenia obdobia reštitučných nárokov aj na obdobie pred 25. februárom 1945, ak bolo o konfiškácií rozhodnuté na základe nariadenia č. 104/1945. Krajský súd v Prešove preto zrušil rozhodnutie žalovaného podľa § 191 ods. 1 písm. c) a g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku v platnom a účinnom znení (ďalej aj „SSP“) a vrátil vec žalovanému na ďalšie konanie a nové rozhodnutie s tým, že v ďalšom konaní bude žalovaný viazaný v súlade s ustanovením § 191 ods. 6 SSP právnym názorom

23. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky o kasačnej sťažnosti rozhodol rozsudkom zo dňa 30. marca 2022, sp. zn. 5Sžrk/5/2020 tak, že rozsudok Krajského súdu v Prešove č. k. 2S/ 18/2019-61 zo dňa 27. februára 2020 zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

a) oprávnená osoba si uplatnila reštitučný nárok na pozemkovom úrade v zmysle § 5 ods. 1 reštitučného zákona (do 31. decembra 2004) a súčasne b) preukázala splnenie zákonných podmienok ustanovených v § 2 ods. 1, 2 reštitučného zákona (štátne občianstvo, trvalý pobyt), ako aj to, že žiadané nehnuteľnosti prešli v zákonnej dobe (od 25. februára 1948 do 1. januára1990) na štát alebo inú právnickú osobu v dôsledku skutočností taxatívne ustanovených v § 3 ods. 1, 2, 3 reštitučného zákona a žiadané pozemky ku dňu odňatia mali charakter pôdy podľa § 1 ods. 1 tohto zákona, ako aj, že žiadané nehnuteľnosti neboli vydané podľa zákona o pôde (zákon č. 229/1991 Zb.).

25. Pri posúdení rozhodného obdobia sa kasačný súd stotožnil so záverom Krajského súdu v Prešove, neprisvedčil ani námietke žalovaného o rozporuplnosti výroku Krajského súdu v Prešove a nepovažoval za relevantnú ani argumentáciu žalovaného o tom, že predmetom konania nemali byť pozemky v katastrálnom území Slovenská Ves.

občianstva a trvalého pobytu. Po prijatí záveru o nesplnení podmienky štátneho občianstva a trvalého pobytu pôvodných vlastníkov už vytýkanie nezahrnutia určených nehnuteľností do predmetu reštitučného nároku nemá reálny význam. To isté by platilo aj v prípade záveru, ak by v konaní teoreticky bolo preukázané, že M. Q. bola právnou predchodkyňou M. E. a žalobca mal v úmysle žiadať aj vydanie týchto nehnuteľností.

Takýto postup by bol nehospodárny a neefektívny a v rozpore s ustáleným záverom súdnej praxe, že rozhodnutie sa nezrušuje preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka (R 122/2003). c) Rozhodnutie Správneho súdu v Košiciach sp. zn. PO-2S/38/2022

III. Kasačná sťažnosť sťažovateľa a vyjadrenie žalovaného

Poukázal na dôvodovú správu k § 2 a § 3 reštitučného zákona cit: „Oprávnenou osobou pre účely tohto zákona je občan Slovenskej republiky, ktorej nehnuteľnosti prešli na štát alebo inú právnickú osobu. V prípade, že pôvodný vlastník zomrel, nárok si môžu uplatniť dedičia definovaní v zákone. .

. .“ V zákonnej lehote si sťažovateľ uplatnil reštitučný nárok po svojich právnych predchodcoch - starých rodičoch, čo bolo v konaní preukázané. Sťažovateľ bol a je štátnym občanom Slovenskej republiky a mal a má trvalý pobyt na území Slovenskej republiky.

republike, sa zachováva sa československé štátne občianstvo. Sťažovateľ zdokladoval, že právni predchodcovia žalobcu boli antifašisti a to hlásením o odsunovej jednotke Nemca - antifašistu zo dňa 18.03.1947. Čo sa týka tvrdenia, že nebolo preukázané, že právni predchodcovia sťažovateľa podali žiadosť o navrátenie československého štátneho občianstva, a že na území Slovenskej republiky nemali trvalé bydlisko, v § 2 ods. 2 dekrétu č. 33/ 1945 Sb. je riešené, že má byť podaná len žiadosť o zistenie, že sa československé štátne občianstvo zachováva, čiže v danom prípade nie je sporné, že právni predchodcovia boli občanmi Československej republiky, nemeckej národnosti, antifašisti a mali trvalé bydlisko na území Československej republiky. Keď mali potvrdenie, že sú antifašisti, mali preukázanú vernosť k Československej republike, a zachováva sa im československé štátne občianstvo. Poukázal na rozhodnutia Ústavného súdu ČR (nekonkretizované - pozn. kasačného súdu), kde je konštatované, že tí ktorí preukázali, že sa ničím neprevinili, nestratili podľa vyššie

34. Čo sa týka splnenia podmienky, či v čase smrti právni predchodcovia sťažovateľa boli občanmi ČSFR teraz SR a mali trvalý pobyt na území ČSFR teraz SR, ide o preukázanie podmienky, ktorá nemá oporu v zákone. Splnenie podmienky súd požaduje s odvolaním sa na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR č. 9Sžr/132/2013 z 24.06.2015. Súd a i žalovaný postupovali nie v súlade so zákonom, ale poukazovali na výklad súdu a jeho právne posúdenie v právnej veci, kde sa žiadateľ pre navrátenie majetku nesnažil ani preukázať, po akých právnych predchodcoch nárok uplatňuje, a či sú skutočne jeho právni predchodcovia, nepreukázal a nemal ani vedomosti kde bývali, či zomreli. Zo strany súdu došlo k právnemu posúdeniu nároku žalobcu podľa judikatúry v rozpore s princípom právnej istoty a predvídateľnosti

36. Kasačný dôvod, že nesprávnym procesným postupom znemožnil súd účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, odôvodnil sťažovateľ tým, že o správnej žalobe nebolo riadne rozhodnuté. Žalovaný ani prvostupňový orgán o reštitučnom nároku vo vzťahu ku katastrálnemu územiu Y. T. vo veci nerozhodli, hoci reštitučný nárok bol riadne uplatnený. O katastrálnom území

Ide o závažné procesné vady a pochybenia. 37. Na základe uvedeného žiadal, aby kasačný súd zrušil rozsudok správneho súdu a vrátil mu vec na ďalšie konanie. 38. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti vyjadril tak, že sa stotožnil so závermi správneho súdu. Kasačnú sťažnosť navrhoval zamietnuť.

IV. Posúdenie kasačného súdu

40. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP) po tom, čo zistil, že kasačná sťažnosť bola podaná riadne a včas (§ 443 SSP a § 444 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 SSP), smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je prípustná (§ 439 SSP), má predpísané náležitosti (§ 445 ods. 1 SSP a § 57 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok z dôvodov a v rozsahu uvedenom v podanej kasačnej sťažnosti (§ 440 SSP, § 441 SSP a § 453 SSP) a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. 41. Sťažovateľ prezentuje argumentáciu, s ktorou sa už kasačný súd podrobne zaoberal v predchádzajúcom konaní sp. zn. 5Sžrk/5/2020. Kasačný súd už vyjadril právny názor ohľadom posúdenia podmienky preukázania štátneho občianstva pôvodných vlastníkov H. E. a M. E., N.. Q., po ktorých si žalobca uplatnil nárok. Tento právny názor, vychádzajúci z rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu SR (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 9Sžr/ 132/2013 z 24. júna 2015, zverejnené v Zbierke stanovísk Najvyššieho súdu a súdov SR 4/2017 pod č. 32) cit.: „Podmienky štátneho občianstva ČSFR a trvalého pobytu na jej území (rovnako ako podmienku, že neboli odsúdené podľa osobitných predpisov) musia spĺňať osoby, ktorým sa skonfiškoval pôvodný majetok, čo v danom prípade znamená, že tieto podmienky museli spĺňať právni predchodcovia žiadateľa, aby ich bolo možné považovať za oprávnené osoby.

42. Sťažovateľ síce argumentuje „odklonom“ od ustálenej rozhodovacej praxe a spochybňuje použiteľnosť súdneho výkladu tvrdiac, že zákon splnenie podmienky štátneho občianstva a trvalého pobytu u oprávnených osôb nevyžaduje, avšak žiadne konkrétne rozhodnutie, od ktorého sa mal správny súd, či kasačný súd v predchádzajúcom konaní odkloniť, neuvádza. V rozhodnutí sp. zn. 2Sžfk 45/2020 zo dňa 24. novembra 2021, bod 19, kasačný súd uviedol, čo považuje za ustálenú rozhodovaciu činnosť cit.: „Z hľadiska nastavenia právneho systému Slovenskej republiky a modelu fungovania kasačného súdu (s pomerne širokými možnosťami predloženia veci kasačnému súdu a s pomerne veľkým počtom rozhodovaných vecí) si precedenčné účinky môžu osobovať také právne názory, ktoré sú kasačným súdom opakovane potvrdzované (vyjadrené vo viacerých rozhodnutiach kasačného súdu alebo aj v jednotlivom rozhodnutí, ak neboli spochybnené alebo bolo na nich nadviazané) alebo ich ustálenosť je iným spôsobom kasačným súdom komunikovaná (napr. publikáciou v oficiálnej zbierke kasačného

43. Zo spisového materiálu vyplýva (a tieto skutočnosti neboli ani sporné), že pôvodní vlastníci ako osoby nemeckej národnosti stratili československé štátne občianstvo podľa ústavného dekrétu prezidenta republiky č. 33/1945 Sb. o úprave československého štátneho občianstva osôb národnosti nemeckej a maďarskej dôsledku a o jeho znovunadobudnutie nepožiadali. Jedna z podmienok na navrátenie vlastníctva k požadovaným pozemkom splnená

44. Kasačný dôvod nesprávneho právneho posúdenia preto kasačný súd nepovažoval za naplnený. 45. Ani kasačný dôvod podľa § 440 ods. 1 písm. f) SSP nepovažoval kasačný súd za naplnený. Sťažovateľ udáva, že chýba rozhodnutie žalovaného, resp. prvostupňového orgánu o reštitučnom nároku vo vzťahu ku katastrálnemu územiu Slovenská Ves a Podhorany.

46. Ako už kasačný súd uviedol vo svojom predchádzajúcom rozhodnutí, požiadavku na rozhodnutie o reštitučnom nároku vo vzťahu ku katastrálnemu územiu Y. a R. treba posudzovať v spojení so splnením ostatných podmienok reštitučného nároku. Reštitučný nárok si sťažovateľ uplatňoval po pôvodných vlastníkoch H. E. a M. E., N.. Q., u ktorých sa nepreukázalo splnenie podmienky štátneho občianstva a trvalého pobytu.

47. Ak by teda správny orgán v ďalšom konaní aj konal a rozhodoval o k. ú. Y. T., nemohol by dospieť inému záveru, než k akému dospel ohľadom iných nehnuteľností týchto pôvodných vlastníkov. Ak by súd zaviazal správne orgány konať a rozhodovať o ďalších nárokoch po totožných pôvodných vlastníkoch, takýto postup by bol nehospodárny a neefektívny a v rozpore s ustáleným záverom súdnej praxe, že rozhodnutie sa nezrušuje preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré nemôžu privodiť vecne iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka (R 122/2003: Správnym konaním sa nazýva postup správnych orgánov, účastníkov konania a ďalších osôb pri vydávaní rozhodnutí, ktorý upravuje právny predpis. Zmyslom všetkých procesných predpisov je zabezpečiť realizáciu hmotných noriem vo forme rozhodnutia o právach a povinnostiach fyzických a právnických osôb podľa takého postupu, aby vo veci bol zistený skutkový stav čo najúplnejšie prostriedkami, ktoré objasňujú okolnosti rozhodujúce pre posúdenie veci, a aby účastníkovi, o ktorého vec - práva a povinnosti ide, bola poskytnutá možnosť predkladať dôkazy, návrhy a obhajovať svoje práva.

48. Ohľadom k. ú. R. žalovaný rozhodol, pričom tento postup bol v súlade s apelačným princípom uplatňovaným v správnom konaní. Súčasne, ako je uvedené vyššie, ak aj sťažovateľ argumentoval, že M. Q., zapísaná v pozemkovoknižnej vložke č. XXX, k. ú. R., bola matkou M. E., N.. Q., Q.. XX.XX.XXXX, M.. XX.XX.XXXX, t. j. pôvodnej vlastníčky, po ktorej si sťažovateľ uplatňoval reštitučný nárok, podmienka štátneho občianstva a trvalého pobytu u tejto osoby splnené neboli.