3Svk/7/2022

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu Mgr. Kristíny Babiakovej (sudkyňa spravodajkyňa), zo sudkyne JUDr. Anity Filovej a sudcu JUDr. Rastislava Dlugoša, PhD. v právnej veci žalobcu: Združenie domových samospráv, o.z., so sídlom Rovniankova 14, P. O. BOX 218, 850 00 Bratislava, IČO: 31820174, zastúpeného Advokátskou kanceláriou Tkáč & Partners, s.r.o., so sídlom Hrnčiarska 29, 040 01 Košice, IČO: 53929691, proti žalovanému: Okresný úrad Banská Bystrica, odbor výstavby a bytovej politiky, so sídlom Nám. Ľ. Štúra 1, 974 05 Banská Bystrica, za účasti: Sovereign Fund, a.s., so sídlom Sládkovičova 6, 010 01 Žilina, IČO: 47057319, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. OU-BB-OVBP2-2020/014975-2-SA zo dňa 7. mája 2020, konajúc o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 71S/6/ 2020-85 zo dňa 16. septembra 2021, takto

rozhodol:

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky návrh na prerušenie konania zamieta. II. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta. III. Účastníkom konania právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva. IV. Ďalšiemu účastníkovi právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Priebeh administratívneho konania

2. Na základe odvolania žalobcu (v postavení zainteresovanej verejnosti) žalovaný rozhodnutím č. OU-BB-OVBP2-2020/014975-2-SA zo dňa 7. mája 2020 (ďalej len „rozhodnutie žalovaného“) prvostupňové rozhodnutie potvrdil. 3. Žalovaný poukázal na to, že návrh bol predmetom zisťovacieho konania, v ktorom Okresný úrad Banská Bystrica, odbor starostlivosti o životné prostredie (ďalej aj „OÚ OSŽP Banská Bystrica“) vydal rozhodnutie č. OU-BB-OOP3-2018/018680-025 zo dňa 17. júla 2018, podľa ktorého sa predmetná stavba nebude posudzovať, pričom odvolací orgán Okresný úrad Banská Bystrica, odbor opravných prostriedkov rozhodnutím č. OU-BB-OOP3-2018/029391-002 zo dňa 3. októbra 2018 zmenil časť výroku prvostupňového rozhodnutia, ale záver o neposudzovaní nezmenil. 4.

ostatné podmienky budú stanovené pri povoľovaní vodnej stavby podľa Vodného zákona. K námietke, že podľa § 16a ods. 23 Vodného zákona je zakázané vydať stavebné povolenie bez zabezpečenia rozhodnutia o primárnom posúdení vplyvov na vody žalovaný uviedol, že predmetom konania je rozhodnutie o umiestnení stavby a nie stavebné povolenie a za účelom zabezpečenia ochrany vôd bolo predložené stanovisko OÚ OSŽP Banská Bystrica - štátna vodná správa, ktorého pripomienky je navrhovateľ povinný rešpektovať v plnom rozsahu. K námietkam týkajúcim sa realizácie sadových úprav a parkových úprav žalovaný uviedol, že toto je predmetom samostatného konania, pre ktoré je príslušné Mesto Banská Bystrica, oddelenie životného prostredia a takéto povolenie je podkladom pre vydanie stavebného povolenia na predmetnú stavbu, nie rozhodnutia o umiestnení stavby.

6. K námietkam týkajúcim sa žiadosti žalobcu o oboznámenie sa s podkladmi rozhodnutia formou žiadosti o zaslanie fotokópie spisu s odvolaním sa na § 23 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej ako „Správny poriadok“), čo stavebný úrad odmietol, ako aj k námietke, že súčasťou rozhodnutia nebol pripojený situačný výkres, žalovaný uviedol, že k oznámeniu o začatí územného konania bola stavebným úradom priložená technicky zmenšená situácia navrhovanej stavby vzhľadom na veľké územie, na ktorom sa stavba umiestňuje. K rozhodnutiu stavebný úrad nepriložil situáciu, ktorá bola predložená na ústnom pojednávaní vzhľadom na jej veľký formát a po zmenšení by to bola tá istá situácia, ako pri oznámení o začatí konania. Žalovaný ďalej uviedol, že stavebný úrad nie je povinný účastníkom konania zasielať fotokópie spisu na vyjadrenie. Poukázal pritom na § 23 Správneho poriadku upravujúci nazeranie do spisov, podľa ktorého nazeranie do spisov a robenie výpisov možno zásadne vykonať iba v prítomnosti zamestnanca

II. Priebeh konania pred správnym súdom a jeho rozhodnutie

Správny súd preto vyhodnotil námietku nedostatočného odôvodnenia ako nedôvodnú. 11. Žalobné body (špecifikované v bode 9 a 10 rozsudku správneho súdu) sú podľa názoru správneho súdu len všeobecnými námietkami, ktoré neobsahujú žiadnu skutkovú a právnu argumentáciu viažucu sa vecne k napadnutému rozhodnutiu žalovaného, či rozhodnutiu stavebného úradu a k dôvodom týchto rozhodnutí. Správny súd nemá kompetenciu preskúmať napadnuté rozhodnutie a konanie, ktoré ich vydaniu predchádzalo, v celom rozsahu. Všeobecná námietka žalobcu, že rozhodnutie je v rozpore so zákonom, alebo že orgán verejnej správy porušil, resp. nedodržal procesné ustanovenia, bez skutkovej a právnej argumentácie vzťahujúcej sa k preskúmavanému konkrétnemu prípadu, žiadny obsah takémuto prieskumu nedáva, a preto musí byť vyhodnotená ako nedôvodná. Uzavrel, že žalobným námietkam uvedeným v bodoch 1-16 časť 3. žaloby chýba akákoľvek skutková a právna argumentácia.

Poukázal na to, že „navrhovaná činnosť“ v zmysle § 16 ods. 10 Vodného zákona je len tá činnosť, ktorá sa týka útvarov povrchových vôd, podzemných vôd, chránených území uvedených v § 5 ods. 1 písm. c/ Vodného zákona a nehnuteľností, ktoré s nimi súvisia.

Navyše, správny súd poukázal na skutočnosť, že vydaním rozhodnutia o umiestnení stavby sa „nepovoľuje“ navrhovaná činnosť. S odkazom na § 16a ods. 23 Vodného zákona správny súd poukázal na to, že v preskúmavanom prípade nie je predmetom prieskumu „stavebné povolenie“ ale „rozhodnutie o umiestnení stavby“. Žalobca podľa neho tiež nenamietal, že vyjadrenie orgánu štátnej vodnej správy podľa § 28 ods. 2 písm. c) Vodného zákona predložené v preskúmavanom konaní (ktoré sa v zmysle § 73 ods. 2 Vodného zákona považuje za záväzné stanovisko) je nezákonné z dôvodu, že bolo orgánom štátnej vodnej správy vydané bez podkladu (rozhodnutia podľa § 16a ods. 13 alebo 23 Vodného zákona) a ani nenavrhol, aby správny súd postupoval podľa § 27 ods. 1 SSP a preskúmal zákonnosť opatrenia (záväzného stanoviska) orgánu

13. K námietke žalobcu o nedoručení kópie spisov správny súd uviedol, že z obsahu prvostupňového rozhodnutia (str. 25 a 26) vyplýva, ako sa stavebný úrad s požiadavkou žalobcu o doručenie elektronickej kópie spisu, resp. jeho častí vysporiadal a tiež je zrejmé, ako sa žalovaný vysporiadal s odvolacou námietkou týkajúcou sa žiadosti žalobcu o oboznámenie sa s podkladmi rozhodnutia. Uvedenú námietku žalobcu správny súd vyhodnotil ako nedôvodnú pre jej všeobecnosť a preto, že obsahovo nezodpovedá obsahu administratívneho spisu a nemala ani právny základ. Vyjadril súhlas, že § 33 Správneho poriadku si nemožno zamieňať s § 23 Správneho poriadku. Uvedený záver ani žiadne ustanovenie právneho predpisu však prvostupňovému orgánu nijako nebráni dať žalobcovi možnosť vyjadriť sa k podkladom rozhodnutia v administratívnom konaní tak, že sa s ich obsahom oboznámi nahliadnutím do administratívneho spisu, ako to urobil aj prvostupňový orgán v tomto prípade. Účastníci konania, a teda aj žalobca, boli riadne oboznámení s tým, že podklady sú zhromaždené a boli upovedomení o tom, kde a kedy možno do administratívneho spisu nahliadnuť a oboznámiť

23 Správneho poriadku nemožno žiadnym výkladom dospieť k tomu, že orgán verejnej správy má povinnosť na písomnú žiadosť účastníka doručiť mu obsah administratívneho spisu, resp. elektronickú kópiu administratívneho spisu, resp. jeho častí.

14. Proti napadnutému rozsudku správneho súdu podal žalobca - sťažovateľ kasačnú sťažnosť z dôvodu, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP. Žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť správnemu súdu na ďalšie konanie. Tiež žiadal prerušiť konanie a adresovať prejudiciálnu otázku Súdnemu dvoru

Sťažovateľ namieta tiež nesprávny výklad ustanovení Vodného zákona tak zo strany žalovaného, ako aj správneho súdu. Je toho názoru, že Vodný zákon jednoznačne ustanovuje, že rozhodnutie podľa § 16a ods. 3 alebo ods. 21 Vodného zákona je povinným podkladom orgánu štátnej vodnej správy k povoľovaciemu konaniu. Táto podmienka v danom prípade podľa sťažovateľa nebola splnená. Poukazuje na ustanovenie § 16a ods. 23 Vodného zákona, ktoré je výsledkom transponovania Rámcovej smernice o vode a ktoré predstavuje zákonný zákaz vydať územné rozhodnutie bez zabezpečenia rozhodnutia o?primárnom posúdení vplyvov na vody. V tejto súvislosti odkazuje aj na rozhodnutie Súdneho?dvora Európskej únie C-461/13, z ktorého má vyplývať, že povoliť možno len?projekt preukazujúci nezhoršovanie ochrany vôd, pričom § 16a Vodného zákona explicitne požaduje formu rozhodnutia okresného úradu v sídle kraja. Formuluje presvedčenie, že?absenciou takéhoto posúdenia nedošlo v posudzovanej veci k naplneniu cieľov ochrany verejného záujmu na ochrane životného prostredia na úseku ochrany vody. Z uvedeného dôvodu ?tak nemožno ustáliť, či v danom

18. Poukázal aj na arbitrárnosť a?nepreskúmateľnosť rozhodnutí správnych orgánov ako aj správneho súdu. Považoval za neprijateľné, aby sa prvostupňový správny orgán bez vlastnej správnej úvahy priklonil k?pripomienkam stavebníka a?všetky ich prijal. Správny orgán sa podľa neho nedostatočne vysporiadal so skutkovým stavom, keďže žalobca podrobne v?jednotlivých námietkach identifikoval možný dosah týchto zmien na životné prostredie, pričom požadoval doplnenie dokumentácie pre účely ochrany životného prostredia.

správny orgán sa nemôže v?priebehu preskúmania rozhodnutia, ktoré súvisí s?ochranou základných práv a?slobôd, uchýliť len ku konštatovaniu, že všetky námietky sú v?celom rozsahu nedôvodné a?nesúvisiace, bez akéhokoľvek ďalšieho bližšieho odôvodnenia.

19. Sťažovateľ ďalej poukázal na to, že v žalobe citoval jednotlivé ustanovenia Aarhuského dohovoru a zákona č. 17/1992 Zb. o životnom prostredí. Namietal celkovú úvahu správneho súdu, ktorá je podľa jeho názoru od počiatku nesprávna v tom, že nereagovala na potrebu eurokonformného výkladu práva, ale postupuje formalisticky.

20. Sťažovateľ navrhol, aby sa kasačný súd obrátil na Súdny dvor Európskej únie s prejudiciálnou otázkou o súladnosti aplikácie práva v oblasti posudzovania vplyvov na životné prostredie so zmluvami v zmysle čl. 267 Zmluvy o fungovaní Európskej únie (ďalej ako „ZFEÚ“). 21. Žalovaný a ďalší účastník sa ku kasačnej sťažnosti nevyjadrili.

Kristína Babiaková bola určená ako sudkyňa spravodajkyňa. Počas kasačného konania nadobudol účinnosť rozvrh práce Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky na rok 2023 v znení opatrenia č. 5 (ďalej len „rozvrh práce“). Podľa § 27a písm. A štvrtej časti rozvrhu práce v znení účinnom od 1. júna 2023 bola predmetná vec prerozdelená do senátu 8 S Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, ktorý vo veci konal a rozhodol v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozsudku.

23. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP), po zistení, že kasačná sťažnosť sťažovateľa bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP) a je prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k názoru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. 24. Úlohou kasačného súdu v predmetnej veci bolo v zásade posúdiť otázky, (i) či je rozhodnutie správneho súdu dostatočne odôvodnené a preskúmateľné, (ii) či je rozhodnutie podľa § 16a ods. 3 alebo ods. 21 Vodného zákona povinným podkladom orgánu štátnej vodnej správy k územnému konaniu, (iii) či sťažovateľovi nebolo odopreté právo oboznámiť sa s podkladmi rozhodnutia prvostupňového orgánu a (iv) či správny súd zobral dostatočne do úvahy ustanovenia Aarhuského dohovoru a únijného práva týkajúceho sa životného prostredia.

26. Rovnako za kľúčové považoval kasačný súd na úvod vyhodnotiť námietku sťažovateľa o nedostatočnom odôvodnení napadnutého rozsudku. V tejto súvislosti dáva kasačný súd do pozornosti, že jedným z imanentných princípov obsiahnutých v práve na spravodlivý proces podľa čl. 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky je povinnosť súdov odôvodniť svoje rozhodnutie.

Kasačný súd preto k tejto námietke uvádza, že správny súd sa náležite a v súlade so zákonom vysporiadal so všetkými podstatnými a pre vec relevantnými námietkami sťažovateľa. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku dostatočne vyplývajú skutočnosti a právne dôvody, ktoré viedli správny súd k právnemu záveru o nedôvodnosti podanej žaloby, čo je v súlade s procesnými požiadavkami vyjadrenými v § 139 SSP. Správny súd sa riadne vysporiadal s kľúčovými námietkami sťažovateľa, že rozhodnutia správnych orgánov boli všeobecné a nevzali do úvahy ním navrhované opatrenia (bod 43 a 45 napadnutého rozsudku), že boli porušené ustanovenia Vodného zákona (body 41 a 42 napadnutého rozsudku) a nesprístupnená kópia spisu (bod 44 napadnutého rozsudku). Rovnako sa kasačný súd stotožnil s vyhodnotením námietky sťažovateľa o nedostatočnom odôvodnení rozhodnutia prvostupňového rozhodnutia ako aj rozhodnutia žalovaného. V zhode so správnym súdom konštatuje, že námietky sťažovateľa o nepreskúmateľnosti týchto rozhodnutí boli všeobecného charakteru a

27. Ako nedôvodnú vyhodnotil kasačný súd tiež námietku sťažovateľa, že správne orgány nepostupovali podľa § 16a Vodného zákona (účinného v období od 15. marca 2018 do 31. decembra 2021), a?teda predtým, než v?rámci povoľovacieho konania vydali rozhodnutie o umiestnení stavby, nezabezpečili si rozhodnutie orgánu štátnej vodnej správy podľa § 16a ods. 13 Vodného zákona o?tom, že navrhovaná činnosť je v?súlade s environmentálnymi cieľmi stanovenými týmto zákonom. V?tomto smere kasačný súd uvádza, že kľúčovým pojmom na účely možného postupu a?splnenia podmienok podľa § 16a Vodného zákona je pojem „navrhovaná činnosť“, ktorá musí byť v súlade s environmentálnymi cieľmi spočívajúcimi v zabezpečení ochrany vôd a jej trvalo udržateľného využívania, a?ktoré sú stanovené jednak pre útvary povrchových vôd, útvary podzemných vôd a?jednak pre chránené územia (§ 5 ods. 1 Vodného zákona). Vodný zákon v?§ 16 ods. 10 definuje navrhovanú činnosť ako trvalo udržateľnú rozvojovú činnosť človeka alebo jej zmenu, ktorá môže spôsobiť zhoršenie stavu

28. Po preskúmaní veci aj s?akcentom na zmysel a?účel Vodného zákona ako aj Rámcovej smernice o vode, environmentálne ciele nimi chránené, kasačný súd na rozdiel od sťažovateľa konštatuje, že rozhodnutie orgánu štátnej vodnej správy podľa § 16a ods. 13 Vodného zákona nie je možné považovať za podmienku povolenia každej stavby bez ohľadu na jej vplyv na vody.

Je preto úlohou príslušných správnych orgánov posúdiť, či navrhovaná stavba/činnosť spadajú pod uvedenú definíciu a takéto rozhodnutie od stavebníka požadovať. Ak sa predpokladá, že projekt nespôsobí zhoršenie ani neohrozí dosiahnutie dobrého stavu/ potenciálu vôd, potom sa nevyžaduje žiadne testovanie podľa § 16a Vodného zákona a čl. 4 ods. 7 Rámcovej smernice o vode a projekt môže byť schválený (Common implementation strategy for the Water Framework Directive and the Floods Directive, Guidance Document No. 36 Exemptions to the Environmental Objectives according to Article 4(7), Document endorsed by EU Water Directors at their meeting in Tallinn on 4-5 December 2017, str.

29. Ako správne uviedol správny súd, sťažovateľ v žalobe a ani v kasačnej sťažnosti bližšie neuvádza, prečo podľa jeho názoru pre tu posudzovanú stavbu mal stavebník predložiť, prípadne príslušný orgán požadovať, rozhodnutie podľa § 16a Vodného zákona. Žalobca len všeobecne poukazuje na zákonné ustanovenia ako aj na ustanovenia Rámcovej smernice o vode, ale tieto žiadnym spôsobom neaplikuje na tu posudzovanú stavbu. Správny súd ako aj súd kasačný sú vo väčšine prípadov viazané rozsahom a dôvodmi uvedenými v správnej žalobe (§ 134 SSP) ako aj v kasačnej sťažnosti (§ 453 SSP), a je tomu tak aj v preskúmavanej veci.

V prejednávanom prípade sťažovateľ vôbec neuviedol, napr. či navrhovanú stavbu považuje za činnosť, ktorá má mať vplyv na útvary pozemnej či povrchovej vody, či ide o činnosť, ktorá zhorší stav tvaru povrchovej vody z veľmi dobrého na dobrý, akého konkrétneho útvaru podzemnej či povrchovej vody sa má týkať, či ako má k prípadnému vplyvu/zmene dôjsť. Námietky sťažovateľa preto mohol kasačný súd vyhodnotiť iba do takej miery, ako ich namietal sám sťažovateľ.

Z uvedeného vyplýva, že orgán príslušný na úseku ochrany vôd požiadavku postupu podľa § 16a Vodného zákona nekomunikoval. Rovnako kasačný súd z administratívneho spisu ustálil, že orgán štátnej správy ochrany vôd, ktorý svoje stanovisko vydával dňa 16. mája 2017, nemohol postupovať podľa § 73 ods. 21 Vodného zákona (rozhodnutia podľa § 16a sú podkladom k vyjadreniu orgánu štátnej vodnej správy v územnom konaní navrhovanej činnosti), ktorého sa sťažovateľ dovolával, keďže v čase vydávania záväzného stanoviska dané ustanovenie ešte nebolo účinné (nadobudlo účinnosť až dňa 15. marca 2018, novela Vodného zákona č. 51/2018 Z.z.). Navyše tiež kasačný súd z administratívneho spisu vyhodnotil, že navrhovaná stavba by mohla mať vplyv na Rudlanský potok. Kasačný súd však konštatuje, že z administratívneho spisu ani z argumentácie sťažovateľa nevyplýva, že by tento potok bol minimálne na regionálnej ak nie štátnej úrovni významnou časťou povrchovej vody, a teda útvarom povrchovej vody podľa § 2 písm. e) Vodného zákona. Kasačný súd tiež dáva do pozornosti,

31. Neobstojí ani poukaz sťažovateľa na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie C-461/ 13 vychádzajúci zo sporu týkajúceho sa výstavby na rieke Vezera (Nemecko) spočívajúcej v prehĺbení rieky Vezera, ktorej cieľom bolo umožniť plavbu väčších kontajnerových lodí v?prístavoch a?s?tým súvisiaca otázka významných fyzických zmien a otázka nepriaznivých hydrologických a?morfologických dôsledkov uvedeného projektu vo vzťahu k?ekosystému

32. Vo vzťahu k?námietke, že prvostupňový správny orgán sťažovateľovi neposkytol elektronickú kópiu spisu (sken), respektíve jeho časť v?rozsahu požadovanom v?jeho vyjadrení zo dňa?3. novembra 2019, kasačný súd poukazuje na to, že sťažovateľ v tomto vyjadrení požadoval kópiu spisu odkazujúc na § 23 ods. 1 Správneho poriadku. V súlade s § 464 ods. 1 SSP poukazuje kasačný súd na svoju rozhodovaciu činnosť týkajúcu sa identickej námietky sťažovateľa napr. v rozsudku sp. zn. 5Svk/8/2021 zo dňa 29. novembra 2022 alebo v rozsudku sp. zn. 2Svk/21/2021 zo dňa 27. septembra 2023. V rozsudku sp. zn. 2Svk/21/2021 zo dňa 27. septembra 2023 kasačný súd uviedol:

27. Rovnako k predmetnej otázke pristupuje odborná literatúra, v ktorej sa uvádza: V?ustanovení § 23 ods. 1 Správneho poriadku sa v súvislosti s nazeraním do spisu definuje aj?právo účastníka konania, resp. zúčastnenej osoby „alebo dostať informáciu zo spisov s?výnimkou zápisníc o hlasovaní iným spôsobom“. Zastávame názor, že dostať informáciu iným?spôsobom predstavuje vo svojej podstate také úkony, pri ktorých sa účastník konania alebo zúčastnená osoba dostáva k skutočnostiam obsiahnutým v spise bez toho, aby do spisu priamo nahliadla. (POTÁSCH, Peter, HAŠANOVÁ, Janka, VALLOVÁ, Jana, MILUČKÝ,?Jozef, MEDŽOVÁ, Daniela. § 23 [Nazeranie do spisov].

28. Pokiaľ mal sťažovateľ záujem získať kópie všetkých podkladov pre rozhodnutie, mohol využiť svoje právo nahliadnuť do spisu pred správnym orgánom, robiť si zo spisu výpisy, odpisy, ako aj dostať kópie spisov a ich častí, čo nevyužil. Kasačný súd zároveň upozorňuje, že?ani v prípade nahliadnutia do spisu nie je za každých okolností možné vyžadovať kópie v?elektronickej podobe, ako žiadal sťažovateľ. Opäť je potrebné poukázať na odbornú literatúru, podľa ktorej: Poskytnutie podkladov v elektronickej/digitalizovanej podobe podľa?predchádzajúcej vety je opodstatnené najmä v prípadoch, ak spis, príp. jeho časť je?už?v?čase požiadavky poskytnutia kópie v elektronickej, resp. digitalizovanej podobe. Máme?za?to, že od správnych orgánov nie je možné spravodlivo očakávať poskytnutie podkladov z administratívneho spisu v inej ako listinnej podobe, ak sa v takejto podobe už?podklady a priori v spise nenachádzajú. (POTÁSCH, Peter, HAŠANOVÁ, Janka, VALLOVÁ, Jana, MILUČKÝ, Jozef, MEDŽOVÁ, Daniela. § 23 [Nazeranie do spisov].

34. Kasačný súd tiež uvádza, že pokiaľ sťažovateľ poukazoval na?povinnosť poskytnúť mu v zmysle čl. 4 Aarhurského dohovoru informácie bez potreby preukázania záujmu, aj táto námietka je nedôvodná. Stavebný úrad ani žalovaný nevyžadovali od sťažovateľa preukazovanie tohto záujmu a nesprístupnenie elektronickej kópie spisu nepostavili na tomto dôvode. V súvislosti s odkazom na čl. 4 Aarhuského dohovoru kasačný súd poukazuje na to, že tento sa netýka účasti verejnosti na rozhodovacích procesoch, ale všeobecného prístupu k informáciám o životnom prostredí na žiadosť verejnosti. Zákonom, ktorý upravuje všeobecný prístup verejnosti k informáciám (aj o životnom prostredí), je zákon č. 211/2000 o slobodnom prístupe k informáciám (ďalej ako „infozákon“) a sťažovateľovi nič nebránilo, aby svoju žiadosť podal podľa tohto zákona. Kasačný súd už totiž opakovane judikoval, že vzťah medzi infozákonom a inými osobitnými úpravami je komplementárny, nie vylučujúci (napr. sp. zn. 1 Sžik 3/2021). Je vecou žiadateľa, aby si zvolil právny režim prístupu k informáciám, ktorý pre

35. Aplikujúc tieto východiská na prípad sťažovateľa, tento si mohol zvoliť, akým spôsobom bude prijímať informácie z administratívneho spisu a keby podal žiadosť o informácie podľa infozákona, otázka prístupu verejnosti (v širšom slova zmysle) k vyžiadaným informáciám by bola riešená v samostatnom konaní. Keďže ale sťažovateľ neuplatňoval svoje právo ako verejnosť v širšom slova zmysle (cez infozákon), ale uplatňoval svoje práva ako účastník konania podľa Správneho poriadku, jeho žiadosť nespadala pod rozsah čl. 4 Aarhuského dohovoru.

predchádzajúcej dohode. Sťažovateľ nijako nespochybnil, že ako účastník konania mal riadny a neobmedzený prístup do správneho spisu podľa § 23 ods. 1 Správneho poriadku, a toto mohol teda využiť. Konanie prvostupňového orgánu teda nebolo v kontexte § 23 ods. 1 Správneho poriadku zaťažené procesnou vadou. Rovnako v preskúmavanom konaní stavebný?úrad oznámením zo dňa 24. septembra 2019 oznámil účastníkom konania v súlade s § 33 ods. 2 Správneho poriadku, že sú zhromaždené podklady pre vydanie rozhodnutia, a že môžu do

37. K návrhu na predloženie prejudiciálnej otázky kasačný súd konštatuje, že vzhľadom na jeho postavenie ako vnútroštátneho súdneho orgánu, proti ktorého rozhodnutiu nie je prípustný opravný prostriedok, mu z článku 267 ods. 3 Zmluvy o fungovaní Európskej únie vyplýva povinnosť predložiť prejudiciálnu otázku, ktorej zodpovedanie by bolo nevyhnutné pre jeho rozhodnutie vo veci. Nie je pritom viazaný návrhmi účastníkov konania.

V. Záver

38. Sumarizujúc vyššie uvedené skutočnosti kasačný súd uzatvára, že nezistil dôvodnosť kasačných námietok sťažovateľa. Rozsudok správneho súdu považuje za vychádzajúci zo správneho právneho posúdenia veci a kasačný súd nezistil ani procesné vady, ktoré by mali za následok porušenie práva sťažovateľa na spravodlivý proces. Preto kasačnú sťažnosť sťažovateľa podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. 39. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP a § 168 SSP, keď žalobca (sťažovateľ) bol v konaní pred kasačným súdom neúspešný a u žalovaného nezistil kasačný súd mimoriadne dôvody, pre ktoré by mu malo byť spravodlivo priznané právo na náhradu trov konania. Ďalšiemu účastníkovi konania podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 169 SSP nepriznal právo náhradu trov konania, keďže mu nebola súdom v konaní uložená žiadna právne vynútiteľná povinnosť. 40. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0 (§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 30. januára 2024