3Svk/9/2022

I. Priebeh administratívneho konania

Okresný úrad Žilina, odbor cestnej dopravy a pozemných komunikácií v rámci predmetného konania zaslal stavebnému úradu stanovisko, v zmysle ktorého nesúhlasí so zmenou doby trvania reklamnej stavby z dôvodov uvedených v § 10 ods. 4 zákona č. 135/1961 Zb. o pozemných komunikáciách (cestný zákon) v znení neskorších predpisov (ďalej len „cestný zákon“) a nepovoľuje výnimku zo zákazu činnosti v cestnom ochrannom pásme pozemnej komunikácie

2. Stavebný úrad mal v konaní jednoznačne preukázané, že reklamná stavba je umiestnená a osadená v území 100 metrov od osi vozovky priľahlého jazdného pásu cesty prvej triedy I/ 18, ktorá je medzinárodným cestným ťahom a je umiestnená a osadená mimo sídelného útvaru obce ohraničeného dopravnou značkou označujúcou začiatok a koniec obce. Ďalej uviedol, že reklamné, informačné a propagačné zariadenia umiestnené pred 2. januárom 2015 (kam patrí aj predmetná reklamná stavba zrealizovaná na základe povolenia z roku 2006), ktoré nie sú v súlade s § 10 ods. 4 cestného zákona, sú vlastníci týchto zariadení povinní odstrániť do 1.

OU-ZA-OVBP2-2018/004075/ KRA zo dňa 8. februára 2018 (ďalej len „preskúmavané rozhodnutie“) prvostupňové rozhodnutie zmenil tak, že žiadosť žalobkyne o zmenu doby trvania reklamnej stavby, pôvodne povolenej rozhodnutím obce Kraľovany č. 5/2006 zo dňa 12. januára 2006, s lehotou trvania do 12. januára 2016, predĺženú rozhodnutím č. 59/2016/192 do 31. decembra 2016 zamietol podľa § 68 ods. 2 v spojení s § 62 ods. 4 stavebného zákona a ďalšie predĺženie doby trvania reklamnej stavby nepovolil. 4. Žalovaný poukázal na zamietavé stanovisko Okresného úradu Žilina, odboru cestnej dopravy a pozemných komunikácií zo dňa 21. februára 2017, v ktorom dotknutý orgán nesúhlasil so zmenou doby trvania reklamných stavieb z dôvodov uvedených v § 10 ods. 4 cestného zákona.

spisu doručené. Tento priestor však žalobkyňa nevyužila a na záväzné stanovisko Okresného úradu Žilina nereagovala, rovnako ani na vyjadrenie správcu komunikácie, resp. ich namietala až v podanom odvolaní. 5. V konaní bolo jednoznačne preukázané, že reklamné stavby sú doteraz umiestnené a osadené v území 100 metrov od osi vozovky priľahlého jazdného pásu cesty prvej triedy I/ 18 E50, ktorá je medzinárodným cestným ťahom mimo sídelného útvaru obce ohraničeného dopravnou značkou označujúcou začiatok a koniec obce.

ťahu. Svoje rozhodnutie oprel o riadne zistený skutkový stav veci, ako aj v súčasnosti platné predpisy, konkrétne zákon o cestách. Nesprávne však použil hmotnoprávny predpis, ktorým žiadosť o predĺženie doby trvania reklamnej stavby zamietol. Preto žalovaný pristúpil k zmene výroku prvostupňového rozhodnutia tak, aby bol v súlade s § 47 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní v znení neskorších predpisov (ďalej len „Správny poriadok“).

7. Proti preskúmavanému rozhodnutiu podala žalobkyňa v zákonnej lehote správnu žalobu na Krajský súd v Žiline (ďalej len „krajský súd“) a navrhla preskúmavané rozhodnutie zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. 8. V podanej správnej žalobe žalobkyňa namietala viacero nedostatkov. Na jednej strane poukazovala na formálne nedostatky prvostupňového rozhodnutia ako aj rozhodnutia žalovaného vo vzťahu k rozporom v uvádzaní čísla parcely, na ktorej sa má reklamná stavba nachádzať, v odôvodnení rozhodnutí, v nesprávnom označení čísla prvotného povolenia reklamnej stavby. Poukazovala tiež na skutočnosť, že reklamnej stavby na parcele, ktorú žalovaný uviedol na str. 9 rozhodnutia (parc. D. T. Č.. XX, k. ú. D.) sa týka rozhodnutie žalovaného č. OU-ZA-OVBP2-2018/004082/KRA zo dňa 2. februára 2018 a nie preskúmavané rozhodnutie. Za postačujúce žalobkyňa nepovažovala, v kontexte identifikovaných nedostatkov, vymedzenie reklamnej stavby v preskúmavanom rozhodnutí nesporne len interným číslom zavedeným jej právnym predchodcom (č. 8/2/4/2/1-2). Tieto nedostatky podľa žalobkyne zakladajú nielen zmätočnosť preskúmavaného rozhodnutia, ale spochybňujú aj dostatočnosť zistenia skutkového stavu, a to aj pre potreby uplatnenia možnosti upustenia od ústneho pojednávania v stavebnom konaní. Podľa právneho názoru žalobkyne ani z jedného dokumentu obsiahnutého v administratívnom spise nemožno vyvodiť záver, že skutkový stav bol spoľahlivo zistený a stavba sa skutočne nachádzala na mieste uvádzanom žalovaným a stavebným úradom. Neboli preto splnené podmienky pre upustenie od ústneho pojednávania. 9. Žalobkyňa namietala aj absenciu rozumného a pochopiteľného odôvodnenia postupu žalovaného spočívajúceho v zmene výroku prvostupňového rozhodnutia, ktorý bližšie neuviedol, v čom mali spočívať vady jeho výroku a v čom malo spočívať bližšie nešpecifikované porušenie hmotnoprávnych predpisov, resp. prečo toto porušenie nezakladalo dôvod na zrušenie prvostupňového rozhodnutia. V tomto kontexte mal zostať bez odpovede aj možný zásah žalovaného do práva žalobkyne na dvojinštančné správne konanie. 10. Porušenie svojich procesných práv v intenzite zasahujúcej do práva na spravodlivý proces videla žalobkyňa aj v tom, že jej stavebný úrad neposkytol úplnú kópiu celého administratívneho spisu napriek jej žiadosti, pričom selektívne vyhovenie tejto žiadosti nepovažovala za postačujúce.

12. K správnej žalobe žalobkyne sa vyjadril aj žalovaný, ktorý zotrval na správnosti preskúmavaného rozhodnutia a v podstatnom zopakoval dôvody, ktoré viedli k jeho vydaniu. K žalobným bodom okrem iného dodal, že prípadné nesprávne uvedenie parcelného čísla v odôvodnení preskúmavaného rozhodnutia predstavuje zjavnú nesprávnosť, formálnu chybu, ktorá nemá a nemôže mať dopad na zákonnosť preskúmavaného rozhodnutia ako takého. Zdôraznil tiež, že vo výroku preskúmavaného rozhodnutia bola reklamná stavba vymedzená správne. Žalovaný nepovažoval za relevantné ani námietky žalobkyne k nezabezpečeniu úplnej kópie administratívneho spisu zo strany stavebného úradu v kontexte jej žiadosti. Zdôraznil, že žiadosti žalobkyne stavebný úrad vyhovel, zaslal jej kópie stanovísk dotknutých orgánov, ktoré v danom čase predstavovali podklady rozhodnutia.

15. K správnej žalobe sa vyjadril aj ďalší účastník konania 1., ktorý akcentoval zákonnosť rozhodnutia žalovaného. 16. Vo svojej replike zo dňa 22. júla 2018 k vyjadreniu žalovaného a vo vyjadrení k vyjadreniu ďalšieho účastníka konania 1. žalobkyňa v podstatnom zotrvala na svojich argumentoch uvedených v správnej žalobe. Žalobkyňa doplnila, že predpokladom pre aplikáciu § 10 ods. 4 cestného zákona je relevantné, či je reklamná stavba umiestnená „mimo sídelného útvaru obce“. Sídelný útvar obce je podľa názoru žalobkyne územie, ktoré má svoje hranice a tieto môžu byť priamky a/alebo krivky, nie však body (ako napríklad dopravné značky).

nevymedzili. V tomto kontexte preto nemohlo byť stavenisko stavebnému úradu a žalovanému ani „dobre známe“, pokiaľ nevedeli upresniť, či sa nachádza v alebo mimo sídelného útvaru obce. Preto nemohlo dôjsť k vydaniu prvostupňového rozhodnutia bez nariadenia ústneho pojednávania v danej veci.

mimo sídelného útvaru obce ohraničeného dopravnou značkou označujúcou začiatok a koniec obce. Práve tieto skutočnosti sú relevantné z pohľadu aplikácie § 10 ods. 4 cestného zákona a žalobkyňa ich počas celého správneho konania nerozporovala.

V tom bola reklamná stavba špecifikovaná umiestnením na C KN p. č. XXX (D. C. XXXXX/X) v katastrálnom území D. ako aj rozhodnutím obce Kraľovany č. 5/2006 zo dňa 12. januára 2006, ktorým bola predmetná reklamná stavba povolená a rozhodnutím č. 59/2016/192, ktorým bola predĺžená doba platnosti predmetnej reklamnej stavby do 31. decembra 2016.

19. Z hľadiska namietaného nedostatočného odôvodnenia zmeny výroku prvostupňového rozhodnutia preskúmavaným rozhodnutím správny súd uviedol, že dôvody tohto postupu vyplývajú z preskúmavaného rozhodnutia. Z odôvodnenia je totiž zrejmá zmena rozhodovacej praxe pri rozhodovaní o zmene doby trvania reklamných stavieb podľa právnej úpravy účinnej do 1. januára 2015 a od 2. januára 2015. Pochybenie stavebného úradu pritom nespočívalo v nedostatočnom zistení skutkového stavu, ale v nesprávnom odkaze na aplikovanú právnu úpravu pri zamietnutí žiadosti žalobkyne (odkaz na § 66 a § 67 stavebného zákona). Žalovaný v tomto kontexte zmenil výrok prvostupňového rozhodnutia tak, že na základe správne zisteného skutkového stavu neformuloval výrok zamietnutia žiadosti žalobkyne s odkazom na § 66 a § 67 stavebného zákona, ale s odkazom na § 68 ods. 2 a § 62 ods. 4 Stavebného zákona.

20. Ostatne správny súd neuznal ani argumentáciu žalobkyne porušením jej práv v dôsledku nezaslania úplnej kópie administratívneho spisu na jej žiadosť zo strany stavebného úradu. Z administratívneho spisu správny súd zistil, že stavebný úrad na základe žiadosti žalobkyne o zaslanie kópie administratívneho spisu zaslal žalobkyni stanovisko ďalšieho účastníka 2/ zo dňa 21. februára 2017 a stanovisko Okresného úradu Žilina zo dňa 21. februára 2017. Správny súd zdôraznil, že len tieto dva podklady sú podklady, o ktorých žalobkyňa v konaní nemala vedomosť. Ostatné podklady boli žalobkyni už v rámci administratívneho konania doručené (výzva na zaplatenie správneho poplatku zo dňa 16. januára 2017, oznámenie o začatí správneho konania zo dňa 13. februára 2017) alebo pochádzajú priamo od žalobkyne (prílohy žiadosti o zmenu trvania reklamnej stavby zo dňa 20. decembra 2016). Iné listiny v administratívnom spise obsiahnuté neboli. Nezaslanie kópie celého administratívneho spisu, ale len jeho podstatnej časti, ktorú žalobkyňa nemala ešte k dispozícii, preto správny súd

III. Kasačná sťažnosť a priebeh konania na kasačnom súde

23. Sťažovateľka v kasačnej sťažnosti najmä uviedla, že správny súd nesprávne aplikoval ustanovenie § 126 ods. 1 stavebného zákona v spojení s § 10 ods. 4 cestného zákona, pretože správny orgán nemôže požadovať doklady nad rámec zákona. Zároveň vec nesprávne právne posúdil, keď sa stotožnil s argumentáciou žalovaného zaoberajúc sa v bode 21 námietkou o nezaoberaní sa správnych orgánov skutočnosťami, na základe ktorých malo dôjsť k subsumpcii pod § 10 ods. 4 cestného zákona a tým aj k identifikácii dotknutého orgánu, keď nebol vykonaný žiadny úkon na zistenie skutočností potrebných na subsumpciu.

Ak správny súd poukazuje na § 10 ods. 4 cestného zákona, musí byť možná aplikácia citovaného ustanovenia, a to predovšetkým s ohľadom na umiestnenie reklamných stavieb mimo sídelného útvaru obce. Skutočnosť ohraničenia sídelného útvaru obce dopravnými značkami je podľa sťažovateľky nesporná, len v tom rozsahu, že cez tieto body logicky môžu prechádzať hranice sídelného útvaru, ktoré sú čiary a práve toto bolo v správnom konaní namietané v rozsahu, v akom to umožňoval rozsah namietaných porušení jej procesných práv. Ak poukazoval správny súd na § 10 ods. 4 cestného zákona, a súčasne tvrdil, že reklamné stavby sú osadené mimo sídelného útvaru obce, potom poprel denotát pojmu „sídelný útvar obce“.

Správny súd podľa sťažovateľky zasiahol do jej práva na spravodlivý proces, keď rozhodnutie je podľa nej nepresvedčivo odôvodnené, arbitrárne s nesprávnou a ničím nepodloženou aplikáciou § 10 ods. 4 cestného zákona na skutkový stav vyplývajúci z administratívneho spisu.

Preto tento postup zasiahol do jej práva na spravodlivé konanie, keď nemohla pri množstve chýb v jednotlivých rozhodnutiach a nevyhotovení kompletnej kópie administratívneho spisu vedieť, ktoré rozhodnutie sa zaoberalo ktorou žiadosťou, čo jej sťažilo oboznámenie sa s jednotlivými dôvodmi rozhodnutí a obmedzilo jej možnosť uplatňovania svojich práv.

Z uvedených dôvodov považuje sťažovateľka napadnutý rozsudok za nepreskúmateľný a postup správneho súdu za zásah do jej práva na spravodlivý proces. 27. K bodom 14 a 16 napadnutého rozsudku sťažovateľka uvádza, že správny súd sa s namietanými dôvodmi nepreskúmateľnosti rozhodnutia a postupu žalovaného, a pred ním stavebného úradu, vysporiadal spôsobom nezohľadňujúcim ich súčasnú, či následnú

28. Záver krajského súdu obsiahnutý v bode 23 rozsudku je podľa sťažovateľky celkom odtrhnutý od okolností, za akých bola nútená uplatňovať svoje práva, hodnotenie uplatňovania jej práva podľa § 23 ods. 1 Správneho poriadku ako šikanózneho je celkom neprimerané a

29. Napadnutý rozsudok je zaťažený vadou nesprávneho právneho posúdenia ako aj nepreskúmateľnosťou rozhodnutia v podobe absencie presvedčivého odôvodnenia s priamym zásahom do práva na spravodlivý proces aj z toho dôvodu, že správny súd nesprávne aplikoval ustanovenia týkajúce sa koncentrácie konania, keď v podstate zbavil správne orgány svojich povinností podľa § 3 ods. 2 a 5, § 32 ods. 2 a § 34 ods. 6 Správneho poriadku ako aj povinnosti posudzovania/hodnotenia dokumentov požadovaných v nadväznosti na zistený skutkový stav od dotknutých orgánov podľa § 140a a § 140b stavebného zákona.

30. Podľa názoru sťažovateľky sa správny súd odchýlil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, v zmysle ktorej sa správny súd pri preskúmavaní zákonnosti rozhodnutia a postupu správnych orgánov musí obmedziť len na hodnotenie, či vykonané dôkazy, z ktorých správne orgány vyvodzujú svoje závery nie sú pochybné, najmä kvôli prameňu, z ktorého pochádzajú, alebo pre porušenie niektorej procesnej zásady správneho konania a na zodpovedanie otázky, či vykonané dôkazy robia vôbec možným skutkový záver, ku ktorému správne orgány dospeli. Hodnotenie dôkazov v zmysle zásady voľného hodnotenia dôkazov nemôže byť ľubovoľné. Správny orgán môže pristúpiť k voľnému hodnoteniu dôkazov len potom, ak vykonal všetky úkony s cieľom odstrániť existujúce rozpory v dôkazoch (rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sžo 3/2011).

31. Z vyššie uvedených dôvodov nenesie podľa sťažovateľky odôvodnenie napadnutého rozsudku správneho súdu kvalitu presvedčivého odôvodnenia predpokladanú zákonom a aj rozhodovacou praxou kasačného súdu (5Sži 1/2009, 1Sžo 23/2010, 1 Sžd/18/2011) v podobe vzniku možnosti pochopenia dôvodov rozhodnutia priemerným adresátom. 32. Žalovaný ani ďalší účastníci konania sa ku kasačnej sťažnosti nevyjadrili.

33. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP), po zistení, že kasačná sťažnosť sťažovateľky bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP) a je prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu v medziach sťažnostných bodov uplatnených sťažovateľkou (§ 453 ods. 2 SSP) spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. 34.

Vyššie uvedené platí aj na účely aplikácie § 464 ods. 1 a 2 SSP. 35. Podľa § 464 ods. 1 SSP ak kasačný súd rozhoduje o sťažnosti v obdobnej veci, ktorá už bola predmetom konania pred kasačným súdom, môže v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázať už len na obdobné rozhodnutie, ktorého prevzatú časť v odôvodnení uvedie.

Kasačný súd zistil, že obdobné veci rovnakých účastníkov konania s obdobnými sťažnostnými bodmi proti obdobným rozhodnutiam Stavebného úradu a žalovaného boli už predmetom posudzovania Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (rozhodnutie sp. zn. 6 Sžk 19/2019 zo dňa 15. októbra 2020, sp. zn. 5 Sžk 22/2019 zo dňa 19. novembra 2020, sp. zn. 1 Sžk 44/2019 zo dňa 25. marca 2021) ako aj Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (rozhodnutie sp. zn. 1 Sžk 1/2020 zo dňa 27. októbra 2021, sp. zn. 2 Sžk 19/2019 zo dňa 16. decembra 2021).

opakované skutkové a právne závery krajského súdu explicitne nezdôvodňuje. 32. Kasačný súd zdôrazňuje, že úlohou krajského ani kasačného súdu v správnom súdnictve nie je nahrádzať činnosť správnych orgánov pri zisťovaní skutkového stavu dopĺňaním rozsiahleho dokazovania, ale preskúmať zákonnosť ich rozhodnutí, teda to, či kompetentné orgány pri riešení konkrétnych otázok vymedzených žalobou rešpektovali príslušné hmotnoprávne a procesnoprávne predpisy, t.j. preskúmať aj postup, ktorý predchádzal vydaniu týchto rozhodnutí s prihliadnutím na záväznosť zisteného skutkového stavu, ktorý tu bol v čase ich vydania. Nie je preto úlohou najvyššieho súdu v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia a postupu správneho orgánu v správnom súdnictve prehodnocovať správnosť záverov krajského súdu na základe nesúhlasu sťažovateľa s takýmito závermi. Účelom konania v správnom súdnictve je poskytnutie súdnej ochrany pred tvrdeným nezákonným rozhodnutím.

33. Naviac, kasačný súd udáva, že krajský súd sa so všetkými žalobnými bodmi, ktoré lícujú so sťažnostnými bodmi uvedenými v kasačnej sťažnosti, riadne vysporiadal a podrobne až vyčerpávajúco zdôvodnil svoje rozhodnutie. So správnym posúdením veci krajským súdom sa kasačný súd v plnom rozsahu stotožnil.

V zmysle doterajšej rozhodovacej praxe chápe Najvyšší súd SR pod správnym právnym posúdením veci, ak je súdom na zistený skutkový stav správne aplikované právo. O správnu aplikáciu právnych predpisov ide vtedy, ak súd použil správny právny predpis, ktorý aj správne interpretoval, a ak zo správnych skutkových záverov vyvodil správne právne závery.

36. Stanovisko Okresného úradu Žilina, odbor cestnej dopravy a pozemných komunikácii Žilina bolo, podľa kasačného súdu, pred vydaním rozhodnutia žalovaného a prvostupňového správneho orgánu potrebné, s poukazom na § 1 ods. 2 písm. b/ vo väzbe na § 11 ods. 5 a 6 zákona č. 135/1961 Zb.

37. Záväzné stanovisko je na účely konaní podľa zákona stanovisko, vyjadrenie, súhlas alebo iný správny úkon dotknutého orgánu, uplatňujúceho záujmy chránené osobitnými predpismi, ktorý je ako záväzné stanovisko upravený v osobitnom predpise. Obsah záväzného stanoviska je pre správny orgán v konaní podľa tohto zákona záväzný a bez zosúladenia záväzného stanoviska s inými záväznými stanoviskami nemôže rozhodnúť vo veci (§ 140b ods. 1 stavebného zákona). Postavenie dotknutého orgánu v konaniach podľa stavebného zákona (vyplývajúce z citovaných ustanovení stavebného zákona) mu prisudzuje odlišné oprávnenia ako účastníkom konania najmä s ohľadom na skutočnosť, že dotknutý orgán v konaní nepresadzuje svoje subjektívne práva, právne záujmy, ani sa nekoná o jeho právnych povinnostiach. Treba zdôrazniť, že dotknuté orgány nepredkladajú záväzné stanoviská týkajúce sa ich subjektívnej právnej sféry, ale týkajúce sa verejných záujmov, ktorých ochrana vyplýva z osobitného predpisu.

38. Sťažovateľ tiež namietal nedostatočný skutkový stav veci, najmä nezistenie skutočnej vzdialenosti umiestnenia reklamy 100 m od osi vozovky priľahlého jazdného pruhu cesty I. triedy, ktorá je medzinárodným cestným ťahom.

priľahlého jazdného pruhu by, podľa kasačného súdu, nemohlo priniesť a ani neprinieslo priaznivejšie rozhodnutie pre žalobcu. Naviac, kasačný súd konštatuje, že žalobca je v žiadosti povinný preukázať, že reklamné zariadenie umiestnené v blízkosti vozovky - cesty I. triedy, spĺňa podmienky umiestnenia podľa § 10 ods. 4 zákona č. 131/1995 Z.z. a že vzdialenosť umiestnenia reklamného zariadenia od osi vozovky priľahlého jazdného pruhu cesty I. triedy je vo vzdialenosti minimálne 100 m. Takéto dôkazy bol žalobca povinný preukázať, podľa názoru kasačného súdu, spolu s podaním žiadosti, v ktorej žiadal o zmenu doby trvania reklamnej stavby. Naopak, z fotodokumentácie - listinných dôkazov, ktoré sám k žiadosti pripojil, je bezpochyby preukázané, že bez znaleckého posúdenia a ohliadky na mieste samom a faktického merania tejto vzdialenosti, vzdialenosť 100 m od osi vozovky jazdného pruhu cesty I. triedy, umiestnenie reklamného zariadenia v súlade s § 10 ods. 4 zákona č. 135/1961 Zb., nie je dodržané.

Ak mal krajský súd za to, že z administratívneho a súdneho spisu jednoznačne vyplýva, že žaloba o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného je nedôvodná a túto skutočnosť uviedol v svojom rozsudku, samozrejme, s odvolaním sa na skutkové zistenia a právne posúdenie veci s ich hoc aj stručným ozrejmením, nevidí kasačný súd dôvod na zrušenie rozsudku, s ktorým sa skutkovo a právne stotožňuje. V opačnom prípade by bol narušený princíp hospodárnosti a rýchlosti súdneho konania.

Preto odôvodnenie rozhodnutia všeobecného súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia, postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované právo účastníka na spravodlivé súdne konanie (m.m. IV.ÚS 112/05, I.ÚS 117/05).

38. Kasačný súd sa oboznámil s podaniami sťažovateľky, administratívnym a súdnym spisom ako aj označenými rozhodnutiami Najvyššieho súdu Slovenskej republiky a kasačného súdu. S vyššie uvedenými právnymi názormi Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sa v plnom rozsahu stotožňuje a na tieto v súlade s § 464 ods. 1 SSP poukazuje.

V. Záver

39. Sumarizujúc vyššie uvedené skutočnosti kasačný súd uzatvára, že nezistil dôvodnosť kasačných námietok sťažovateľky. Rozsudok správneho súdu považuje za v postačujúcej miere odôvodnený, vychádzajúci zo správneho právneho posúdenia veci a nezistil ani nesprávny procesný postup správneho súdu, ktorý by nadobudol intenzitu zásahu do práva sťažovateľky na spravodlivý proces a ani odklon správneho súdu od ustálenej rozhodovacej činnosti kasačného súdu. Preto kasačnú sťažnosť sťažovateľky podľa § 461 v spojení s § 464 ods. 1 SSP ako nedôvodnú zamietol. 40. O náhrade trov kasačného konania rozhodol kasačný súd tak, že ju žiadnemu z účastníkov nepriznal, keďže sťažovateľka nemala úspech v kasačnom konaní, a u procesne úspešného žalovaného nezistil výnimočné dôvody, pre ktoré by mohol spravodlivo požadovať náhradu trov konania (§ 467 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1 a § 168 SSP). Ďalším účastníkom konania kasačný súd náhradu trov kasačného konania nepriznal, pretože im v kasačnom konaní nebola uložená povinnosť, s plnením ktorej by im trovy kasačného konania vznikli (§ 169 v spojení s § 467 ods. 1 SSP). 41. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 463 v spojení s § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 20. apríla 2022