3Sžfk/74/2019

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Kataríny Benczovej a zo sudkýň Mgr. Kristíny Babiakovej (sudkyňa spravodajkyňa) a JUDr. Zuzany Šabovej, PhD. v právnej veci žalobkyne: AJCOR RECYCLING spol. s r.o., so sídlom Novozámocká cesta 2/3862, Komárno, IČO: 36614262, právne zastúpený advokátom JUDr. Martinom Kanásom, Školská 3, Nitra proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica, IČO: 42499500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo 104475047/2016 zo dňa 13. decembra 2016, v konaní o kasačnej sťažnosti žalovaného proti právoplatnému rozsudku Krajského súdu v Nitre č.k. 11S/43/2017-210 zo dňa 2. apríla 2019, takto

rozhodol:

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta. II. Žalobkyni priznáva právo na úplnú náhradu účelne vynaložených trov kasačného konania.

Odôvodnenie

Odôvodnenie

1. Na základe výsledkov daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty (ďalej len „daň“ alebo „DPH“) vykonanej u žalobkyne Daňovým úradom Nitra (ďalej len „správca dane“) za zdaňovacie obdobie december 2010 vydal správca dane podľa ustanovenia § 44 ods. 6 písm. b) bod. 1 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „zákon o správe daní a poplatkov“ alebo „zákon č. 511/1992 Zb.“) v nadväznosti na § 165 ods. 5 zákona č. 563/ 2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „daňový poriadok“), rozhodnutie č. 103458377/2016 zo dňa 07. júla 2016 (ďalej aj ako „prvostupňové rozhodnutie“) - dodatočný platobný výmer, ktorým vyrubil žalobkyni rozdiel dane v sume 72.500,82 Eur na dani z pridanej hodnoty (ďalej aj ako „DPH“). 2.

4. Rozhodnutím zo dňa 18. júla 2011 správca dane prerušil daňovú kontrolu z dôvodu zaslania troch žiadostí o medzinárodnú výmenu informácií zo dňa 28. júna 2011. V administratívnom spise sa nachádza žiadosť adresovaná rakúskej finančnej správe, ktorá sa týkala zdaňovacieho obdobia december 2010 a spoločnosti MONTANWERKE BRIXLEGG AG so sídlom v Rakúsku, ktorá mala byť dodávateľom tovaru (medené katódy) pre žalobkyňu.

6. V oznámení zo dňa 17. apríla 2013 správca dane žalobkyni oznámil, že dňa 05. marca 2013 pominuli prekážky, pre ktoré bola daňová kontrola prerušená. 7. Rozhodnutím zo dňa 26. júla 2013 správca dane opäť prerušil daňovú kontrolu z dôvodu zaslania siedmich žiadostí o medzinárodnú výmenu daňových informácií zo dňa 11. júna

2016. V podaní zo dňa 31. marca 2016 správca dane následne oznámil žalobkyni, že pominuli prekážky, pre ktoré bola daňová kontrola prerušená. 8. V administratívnom spise je tiež založená žiadosť adresovaná poľskému správcovi dane č. MVI č. 9410401/5/2661916/2013/Šer zo dňa 11. 06. 2013, ktorá sa týkala spoločnosti ROXI 2010 SPÓLKA Z ORGANICZONA ODPOWEDZIALNOŚCIA, na ktorú bola odpoveď doručená dňa 28. októbra 2013. V spise je tiež žiadosť adresovaná maďarskej finančnej správe č. MVI č. 9410401/5/2663348/2013/Šer zo dňa 11. 06. 2013, ktorá sa týkala spoločnosti P & U KERESKEDELMI ÉS SZOLGÁLTATÓ KORLÁTOLT FELESOSSÉGŰ TARSASÁG,

10. Následne, dňa 07. júla 2016 vydal správca dane dodatočný platobný výmer, proti ktorému žalobkyňa podala odvolanie. 11. Žalovaný o podanom odvolaní žalobkyne rozhodol žalobou napadnutým rozhodnutím č. 104475047/2016 zo dňa 13. decembra 2016 tak, že dodatočný platobný výmer vydaný správcom dane potvrdil (ďalej aj ako „rozhodnutie žalovaného“ alebo „napádané rozhodnutie“). 12. Žalovaný v napádanom rozhodnutí uviedol, že žalobkyňa si v daňovom priznaní za príslušné zdaňovacie obdobie uplatnila odpočítanie dane z pridanej hodnoty v sume 14.075,82 Eur na základe 2 faktúr vystavených obchodnou spoločnosťou C.Motors Racing, s.r.o. č. 100044 zo dňa 06. 12. 2010 a č. 100045 zo dňa 20. 12. 2010 s predmetom fakturácie „Pb ingoty“ v celkovej hodnote 88.159,10 Eur. Odpočítanie dane v prípade tohto dodávateľa správca dane žalobkyni nepriznal z dôvodu nepreukázania existencie žalobkyni dodaného

Poukázala na to, že v zmysle Nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 mali byť požadované informácie pri medzinárodnej výmene informácií poskytnuté v lehote troch mesiacov po dni prijatia žiadosti, pričom takto ustanovená lehota na poskytovanie informácií sa má chápať ako maximálna lehota, ktorá sa nemá prekračovať. V predmetnej veci bola daňová kontrola ukončená dňa 29. 06. 2016, teda celkovo trvala 1946 dní, vrátane jej prerušenia v trvaní 1590 dní, v dôsledku čoho nebola vykonaná v súlade so zákonom a protokol z nej tak nadobudol povahu nezákonne získaného dôkazného prostriedku, ktorý v daňovom konaní nemožno použiť a v prípade, ak použitý bol, celé daňové konanie je zaťažené vadou nezákonnosti. V tejto súvislosti žalobkyňa poukázala na viacero rozhodnutí Najvyššieho súdu SR (sp. zn. 3Sžf/1/2009, 3Sžf/2/2009, 3Sžf/107/2009, 3Sžf/73/2008, 3Sžf/9/2007) a nález Ústavného súdu SR č. k. III. ÚS 24/2010-57.

16. V žalobe tiež namieta, že žalovaný tvrdí, že nesplnila podmienky na uplatnenie práva na odpočítanie dane, nakoľko nebola preukázaná existencia tovaru a jeho pôvod u dodávateľa - spoločnosti C.Motors Racing, s.r.o. . Nekontaktnosť dodávateľa v čase výkonu daňovej kontroly podľa žalobkyne sama o sebe nie je dôvodom na nepriznanie práva na odpočítanie dane, zvlášť ak z iných vykonaných dôkazov vyplýva, že dodávateľ v čase dodania tovaru vykonával ekonomickú činnosť. Pokiaľ správca dane a žalovaný tvrdili, že žalobkyňa nemá nárok na odpočítanie dane z dôvodu, že dodávateľ tovaru dodanie tovaru pre kontrolovaný daňový subjekt ani nepriznal ani nepotvrdil, sú povinní preukázať, že existuje objektívne preukázaná skutočnosť, že konaním spoločnosti C.Motors Racing, s.r.o. došlo k podvodu na DPH a súčasne, že žalobkyňa vedela alebo mala vedieť, že uvedené dodanie bolo súčasťou podvodu na DPH a to bez toho, aby sa od spoločnosti žalobkyne vyžadovali overovania, ktoré jej neprináležia, pričom platí, že existencia predmetnej skutočnosti môže byť preukázaná len rozhodnutím vnútroštátneho súdu v danej veci.

. Keďže s týmito dôkazmi nebola oboznámená, mala za to, že došlo k porušeniu povinností správcu dane v zmysle § 15 ods. 5 písm. f) zákona č. 563/2009 Z. z. a čl. 48 ods. 2 Ústavy SR. 18. Žalobkyňa navrhla, aby súd podanej žalobe vyhovel a žalobou napadnuté rozhodnutie žalovaného ako aj rozhodnutie správcu dane zrušil a vec vrátil správcovi dane na ďalšie

20. V rámci dokazovania bol správca dane oprávnený požiadať iný členský štát Európskej únie o medzinárodnú výmenu informácií v zmysle Nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010), a to z dôvodu deklarovaných zdaniteľných obchodov, ktoré deklarovala tuzemská spoločnosť AlCu METAL, spol. s r.o., ktorej konateľom je Csaba Oláh, občan Maďarska.

21. K Nariadeniu Rady (EÚ) č. 904/2010 žalovaný uviedol, že z tohto nariadenia nie je možné vyvodiť záver, že ak dožiadaný orgán lehotu nedodrží, resp. si nesplní svoje povinnosti, musí žiadajúci orgán pokračovať v daňovej kontrole napriek tomu, že žiadanú odpoveď neobdržal. Dôsledky nedodržania lehoty žiadaným orgánom nie sú v tomto nariadení, ani v zákone stanovené. 22.

Taktiež žalobkyňu vyzval, aby v stanovenej lehote predložila vyjadrenia a dôkazy preukazujúce oprávnenosť uplatneného práva na odpočítanie dane. Žalobkyňa podala písomné vyjadrenie, pričom na položené otázky odpovedala všeobecne a bez zjavnej snahy objasniť skutkový stav veci, keď uviedla, že dokumenty bude mať možnosť dodať až neskôr.

23. V ďalšej časti svojho vyjadrenia žalovaný uviedol, že v napadnutom rozhodnutí sa vyčerpávajúcim spôsobom vysporiadal s námietkami žalobkyne ohľadne miery, s akou žalobkyňa uniesla, resp. neuniesla svoje dôkazné bremeno. Pokiaľ ide o porušenie princípu povinnosti vysporiadať sa s námietkami daňového subjektu k tvrdeniam správcu dane uvedeným v rozhodnutí, porušenie povinnosti vykonať dokazovanie a porušenie princípu dvojinštančnosti konania uviedol, že všetky žalobné námietky smerujú proti postupu žalovaného ako odvolacieho orgánu. Tieto námietky sú totožné s tými, ktoré uviedla žalobkyňa v podanom odvolaní voči rozhodnutiu správcu dane a s týmito sa žalovaný vo svojom rozhodnutí aj vysporiadal, keď v odôvodnení svojho rozhodnutia sa vysporiadal so všetkými rozhodujúcimi námietkami žalobkyne. 24. Žalovaný navrhol, aby súd žalobu zamietol.

26. Správny súd svoje rozhodnutie odôvodnil tým, že v predloženom administratívnom spise sa okrem vyššie uvedených štyroch žiadostí nenachádzajú iné žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií a odpovede na ne (spolu bolo podaných 10 žiadostí, v spise sú založené len 4 spolu s odpoveďami na ne), a z toho dôvodu nebolo možné posúdiť, či zo strany správcu dane išlo o účelné a dôvodné prerušenie daňovej kontroly. Nebolo preto možné posúdiť, čo bolo predmetom žiadostí o medzinárodnú výmenu informácií, komu boli žiadosti adresované, ktorých subjektov sa tieto žiadosti týkali, v akom vzťahu boli tieto subjekty k žalobcovi a čo týmito žiadosťami správca dane zisťoval, resp. potreboval zistiť.

28. Konštatoval tiež, že správca dane a ani žalovaný sa vo svojich rozhodnutiach dĺžkou daňovej kontroly nezaoberali, napriek tomu, že s dvoma prerušeniami trvala viac ako päť rokov. Vzhľadom na to, že v predloženom administratívnom spise sa nenachádzajú všetky žiadosti o medzinárodnú výmenu daňových informácii a odpovede na ne, nebolo možné, aby súd preskúmal a posúdil žalobkyňou vznesenú námietku týkajúcu sa dĺžky daňovej kontroly.

30. Na námietku žalobkyne, že správca dane nevykonal výsluch ním navrhovaných svedkov, krajský súd reagoval, že nemožno spochybniť právo správcu dane použiť ako dôkaz protokol z daňovej kontroly u iného daňového subjektu v súlade s § 29 ods. 4 zákona č. 511/1992

31. Podľa názoru správneho súdu v prípade pochybností o reálnosti deklarovaných obchodov (ktoré v predmetnej veci sú), je potrebné vytvoriť daňovému subjektu priestor pre preukázanie hodnovernosti predložených účtovných dokladov, a to aj prostredníctvom výsluchov svedkov a umožniť mu klásť svedkom otázky. Pri hodnotení takýchto dôkazov je samozrejme potrebné vziať do úvahy aj prípadnú osobnú zainteresovanosť svedkov (napr. zamestnancov žalobkyne) na preukázaní nimi tvrdených skutočností. 32. Žalovaný podal proti rozhodnutiu správneho súdu uvedeného v záhlaví kasačnú sťažnosť v zákonom stanovenej lehote.

Správca dane v protokole z daňovej kontroly uviedol, aké žiadosti zaslal, aj kedy obdržal odpovede k nim. K tejto skutočnosti sa mohla žalobkyňa vyjadriť vo svojom vyjadrení k protokolu, čo žalobkyňa nevyužila. Preto podľa žalovaného neobstojí záver súdu, že sa žalobkyňa v priebehu kontroly nemohla oboznámiť s odpoveďami na dožiadanie, a teda s výsledkami dokazovania a nemohla sa k nim vyjadriť. 37. Žalovaný tiež polemizuje so záverom krajského súdu, že daňovému subjektu bol povinný vytvoriť priestor na preukázanie hodnovernosti predložených dokladov, a to aj prostredníctvom výsluchov svedkov. Žalovaný v kasačnej sťažnosti uvádza, že žalobkyňu vyzval na predloženie dôkazov dňa 18. apríla 2016, kde uviedol, na preverenie akých zdaniteľných plnení sa zameral a vyzval žalobkyňu, aby preukázala opak jeho zistení. Poukazuje na to, že žalobkyni vytvoril dostatočný priestor pre preukázanie hodnovernosti predložených účtovných dokladov. Zdôrazňuje, že v priebehu daňovej kontroly žalobkyňa nenavrhla vypočutie žiadnych svedkov, urobila tak až v doplnení odvolania. Žalovaný poukazuje na to, že žalobkyňa navrhla vypočutie p. Sándora Purgera a svojich zamestnancov, ktorí vzhľadom na svoje pracovné zaradenie nemôžu v danej veci poskytnúť taký dôkaz, ktorý by bol dôvodom na zmenu rozhodnutia správcu dane či žalovaného. K vypočutiu p. Sándora Purgera žalovaný uviedol, že ak žalobkyňa vedela, že prepravu tovaru, o dodávke ktorého mal správca dane pochybnosť, uskutočnil P&U Kft. v zastúpení Sándorom Purgerom, mohol správcovi dane navrhnúť vypočutie tohto svedka, prípadne ak pre neho nebola komunikácia s pánom Purgerom problematická, mohol jeho prítomnosť sám zabezpečiť, a to ešte v priebehu daňovej kontroly. 38. Žalovaný tiež poukazuje na rozdielne rozhodovanie krajského súdu vo veciach tej istej žalobkyne a totožného predmetu konania (sp. zn. 11S 45/2017, sp. zn. 26S 4/2017) , ktoré síce boli vo výroku totožné a zrušili napádané rozhodnutia, ale postavené na inom odôvodnení. 39. Žalobkyňa sa ku kasačnej sťažnosti nevyjadrila.

40. Dňa 1. januára 2021 nadobudla účinnosť novela Ústavy Slovenskej republiky, ústavný zákon č. 422/2020 Z. z. ktorým sa mení a dopĺňa Ústava Slovenskej republiky č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, ktorou bol zriadený Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (čl. 143 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky). K 1. augustu 2021 prevzal Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú agendu správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v správnom súdnictve, vrátane prerokúvanej veci (čl. 154g ods. 4, 5 a 6 Ústavy v spojení s § 101e ods. 1 a 2 a § 8a ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov). V súlade s rozvrhom práce Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky na rok 2021 bola prerokúvaná vec pridelená náhodným výberom na rozhodnutie senátu 3 S a bola v kasačnom konaní vedená pod pôvodnou spisovou značkou. 41.

42. Kasačný súd na úvod uvádza, že považuje za ustálené, že na daňovú kontrolu u žalobkyne a na následné vyrubovacie konanie sa vzťahuje zákon č. 511/1992 Z. z., keďže daňová kontrola začala a nebola ukončená pred účinnosťou zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní, t.j. do 31. 12. 2011 (§ 165 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní). Daňová kontrola u žalobkyne začala dňa 02. 03. 2011 a do 31. 12. 2011 nebola ukončená. 43. Žalovaný tvrdí, že správca dane ako aj žalovaný neboli povinní v napádaných rozhodnutiach uvádzať informácie o všetkých žiadostiach o medzinárodnú výmenu informácií, keďže všetky nemali vplyv na výrok rozhodnutia a výšku vyrubenej dane. Tiež poukazuje na to, že žalobkyňa nezákonnosť dĺžky daňovej kontroly v konaní pred správcom dane ako ani v odvolacom konaní nenamietala, preto žalovaný a ani správca dane nemal dôvod sa tejto skutočnosti podrobne venovať vo svojom rozhodnutí.

Uvedenou otázkou sa Najvyšší súd Slovenskej republiky ako súd kasačný vo veci tých istých účastníkov, ktorá vychádzala zo skutkových zistení tej istej daňovej kontroly u žalobkyne, už opakovane zaoberal vo svojich rozhodnutiach napr. sp. zn.: 6Sžfk 47/2019, 6Sžfk/34/2019, 6Sžfk/33/2019 či 5Sžfk/33/2019.

Keďže odo dňa 1. augusta 2021 došlo k prechodu kompetencií zo správneho kolégia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (kompetenčná kontinuita, bod 6), v súlade s princípom právnej istoty a legitímnych očakávaní založených aj na ustálenej rozhodovacej činnosti najvyšších súdnych autorít (čl. 5 ods. 1 SSP v spojení s čl. 2 ods. 1 až 3 zákona č. 160/2015 Z. z. Civilný sporový poriadok v znení neskorších predpisov), je kasačný súd viazaný doterajšou rozhodovacou činnosťou správneho kolégia Najvyššieho súdu

Ako významné ustanovenie v súvislosti s oprávnením správcu dane prerušiť daňovú kontrolu je potrebné chápať ustanovenie § 15 ods. 1 zákona č. 511/1992 Zb., v zmysle ktorého sa daňová kontrola vykonáva vždy iba v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu (čl. 2 ods. 2 Ústavy SR), čo znamená, že správca dane by nemal pri jej výkone zbytočne zaťažovať daňový subjekt, no zároveň ju musí vykonať v takom rozsahu, aby čo najpresnejšie a najobjektívnejšie zistil potrebné skutočnosti na splnenie jej účelu.

2010 zo dňa 7. októbra 2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty. Pričom žiadaný orgán má poskytnúť informácie tak rýchlo, ako je to možné, no najneskôr tri mesiace po dni prijatia žiadosti. Pokiaľ žiadaný orgán nie je schopný odpovedať na žiadosť v stanovenej lehote, okamžite informuje žiadajúci orgán o dôvodoch, prečo tak neurobil pričom uvedie, kedy bude pravdepodobne schopný odpovedať (článok 12 citovaného nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010). Najvyšší súd Slovenskej republiky zároveň dodáva, že oprávnenie správcu dane prerušiť daňovú kontrolu a úvaha s tým spojená, majú svoje limity, determinované odôvodnenosťou, účelnosťou a primeranosťou samotnej dĺžky prerušenia daňovej kontroly v konkrétnom

Z tejto premisy je treba vyvodiť, že trvanie daňovej kontroly je potrebné časovo obmedziť len na nevyhnutnú mieru, a preto je aj správca dane povinný postupovať účelne a tak, aby daňovú kontrolu skončil najneskôr v zákonnej jednoročnej lehote, resp. lehote primeranej a zodpovedajúcej objektívne skutkovým okolnostiam.

Pokiaľ v rozhodnutiach daňových orgánov predmetné náležitosti absentujú, možno vysloviť záver, že tieto nespĺňajú požiadavku riadneho odôvodnenia v zmysle § 30 ods. 3 zákona o správe daní a poplatkov a trpia tak vadou nepreskúmateľnosti.

49. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný sa následne otázkou účelnosti a dôvodnosti prerušenia daňovej kontroly a dĺžky jej trvania u žalobkyne zaoberal aj v konaní sp. zn. 10Sžfk/64/2019, kde jednak odkázal na citované rozhodnutia a dodatočne uviedol:

48. Kasačný súd rovnako ako správny súd poukazuje na skutočnosť, že z rozhodnutí správcu dane o prerušení konania nevyplýva ani základná informácia, ktorému štátu je určené dožiadanie, a v administratívnom spise sa nachádzajú len tie dve žiadosti o medzinárodnú výmenu daňových informácií a odpovede na ne, ktoré časovo ohraničovali iba trvanie prerušenia daňovej kontroly. Kasačný súd sa stotožňuje so záverom správneho súdu v tej časti, že keďže v predloženom administratívnom spise sa nenachádzajú žiadosti o medzinárodnú výmenu daňových informácii a odpovede na ne, nebolo možné aby súd preskúmal a posúdil žalobcom vznesenú námietku týkajúcu sa dĺžky daňovej kontroly. Aj kasačný súd je toho názoru, že pre posúdenie zákonnosti prerušenia ako aj samotnej daňovej kontroly, je nevyhnutné, aby správca dane do administratívneho spisu založil všetky žiadosti o medzinárodnú výmenu informácií ako aj všetky odpovede na ne. Len v takom prípade je možné preskúmať dôvodnosť a účelnosť celej dĺžky prerušenia kontroly a tak zákonnosť celej kontroly ako podkladu pre rozhodnutie správneho orgánu.

Uvedené oprávnenie však správny súd nevyužil, a preto kasačný súd nepovažuje neúplnosť administratívneho spisu predloženého žalovaným za dôvod, ktorý by bol samostatne spôsobilý odôvodniť nezákonnosť napádaných rozhodnutí a ich následné zrušenie.

Tiež ani správca dane ako ani žalovaný v napádaných rozhodnutiach nič bližšie o žiadostiach o medzinárodnú výmenu informácií a odpovediach na ne a o spôsobe ich vyhodnotenia neuviedli. V napádaných rozhodnutiach nerozoberajú ani dôvodnosť či účelnosť medzinárodných dožiadaní a tak ani dôvodnosť a zákonnosť samotného prerušenia daňovej kontroly.

52. Keďže celkové trvanie daňovej kontroly u žalobcu, spolu s časom prerušenia, bol viac ako jeden rok, kasačný súd považuje za nevyhnutné aby správny orgán odôvodnil zákonnosť prerušenia daňovej kontroly a tým aj zákonnosť protokolu z daňovej kontroly ako dôkazu vo vyrubovacom konaní, a to najmä pokiaľ tieto skutočnosti jednoznačne nevyplývajú už z obsahu administratívneho spisu. Na tento účel mal správca dane ako aj žalovaný v rozhodnutiach uviesť dôvody dožiadania o medzinárodnú výmenu informácií, zhrnúť aké odpovede na ne dostal, či dané odpovede boli podkladom pre rozhodnutia a či konal v záujme ukončenia prerušenia kontroly.

konaní. Aj z tohto dôvodu tieto mali tvoriť obsah administratívneho spisu predloženého žalovaným správnemu súdu. 54. Keďže sa v preskúmavanej veci daňové orgány s dôvodmi a účelnosťou prerušenia daňovej kontroly vôbec nevysporiadali a taktiež tieto skutočnosti nevyplynuli z obsahu administratívneho spisu predloženého správnemu súdu, nemohol sa s nimi vysporiadať ani správny súd a ani kasačný súd. V tejto veci, najmä s ohľadom na dĺžku prerušenie daňovej kontroly, bude povinnosťou správcu dane vysporiadať sa s účelom a dôvodmi prerušenia kontroly. Pokiaľ v rozhodnutiach správnych orgánov predmetné náležitosti absentujú, možno vysloviť záver, že tieto nespĺňajú požiadavku riadneho odôvodnenia v zmysle § 30 ods. 3 zákona č. 511/1992 Zb. a trpia tak vadou nepreskúmateľnosti.

51. Kasačný súd navyše dodáva, že povinnosť vysporiadať sa s dôvodmi a účelnosťou prerušenia daňovej kontroly je v posudzovanej veci o to naliehavejšia, že z predloženej mailovej komunikácie správcu dane (č. l. 11/2 a 11/3 administratívneho spisu) vyplýva, že žiadosť o medzinárodnú výmenu informácií č. 9410401/5/2662039/2013/Šer, ktorá bola odoslaná dňa 25. júna 2013, začala byť po urgencii opäť riešená až dňa 22. decembra 2015. Správca dane tak až po dvoch rokoch zistil, že sa daná žiadosť nevybavovala a podal opätovnú žiadosť, ktorá bola následne v priebehu troch mesiacov vybavená. Odpoveď na túto žiadosť ohraničovala druhé prerušenie daňovej kontroly.

Túto nejednotnosť odstránil až kasačný súd v prerokúvaných prípadoch zjednotením prístupu k riešeniu nastolenej právnej otázky (bod 41). 53. Vzhľadom na to, že v ďalšom konaní sa správne orgány majú vysporiadať s dôvodnosťou a účelnosťou prerušenia daňovej kontroly, kasačný súd osobitne k vplyvu lehôt obsiahnutých v čl. 10 nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 zo dňa 7. októbra 2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty na prerušenie daňovej kontroly dáva do pozornosti rozsudok Súdneho dvora Európskej únie zo dňa 30. septembra 2021, HYDINA SK s.r.o. proti Finančnému riaditeľstvu Slovenskej republiky, C-186/20 podľa ktorého: „Článok 10 nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 zo 7. októbra 2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty v spojení s jeho odôvodnením 25 sa má vykladať v tom zmysle, že nestanovuje lehoty, ktorých prekročenie môže ovplyvniť zákonnosť prerušenia daňovej kontroly stanoveného právom žiadajúceho členského štátu dovtedy, kým

IV. Záver

54. Po vyhodnotení kasačných námietok žalovaného vo vzťahu k napadnutému rozsudku krajského súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v zmysle ustanovenia § 461 SSP konštatuje, že dôvod na to, aby vyhovel kasačnej sťažnosti žalovaného, nezistil. Krajský súd v Nitre postupoval správne, keď rozhodnutie žalovaného i prvostupňového orgánu zrušil a vec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie. 55. O náhrade trov kasačného konania Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP, § 175 ods. 2 SSP v spojení s § 467 ods. 1 SSP. Žalovaný v kasačnom konaní úspech nemal, preto mu právo na náhradu trov kasačného konania nepriznal. Žalobkyni priznal voči žalovanému právo na úplnú náhradu trov kasačného konania, pričom o výške náhrady trov rozhodne, po právoplatnosti rozsudku, krajský súd samostatným uznesením. 56. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu SR pomerom hlasov 2:1 (§ 463 v spojení s § 139 ods. 4 SSP). Sudkyňa JUDr. Zuzana Šabová, PhD. k rozhodnutiu pripája odlišné stanovisko.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 27. októbra 2021