4Asan/11/2020

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Valašikovej, PhD. a členov senátu prof. JUDr. PhDr. Petrom Potáschom, PhD. a JUDr. Anity Filovej, v právnej veci žalobcu: Okresné stavebné bytové družstvo Michalovce, Plynárenská 1, 071 01 Michalovce, IČO: 00172154, právne zastúpený: JUDr. Slavomír Kučmáš, advokát, so sídlom Plynárenská 1, 071 01 Michalovce, proti žalovanému (sťažovateľovi): Slovenská obchodná inšpekcia, Ústredný inšpektorát Slovenskej obchodnej inšpekcie, Bajkalská 21/A, P.O.BOX 29, 827 99 Bratislava, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č.: SK/0218/99/2018 zo dňa 20.06.2018 a zákonnosti rozhodnutia Inšpektorátu slovenskej obchodnej inšpekcie so sídlom v Košiciach pre Košický kraj (ďalej aj ako „správny orgán prvého stupňa") č. P/0523/08/17 zo dňa 05.03.2018, konajúc o kasačnej sťažnosti žalovaného proti právoplatnému rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 7S/ 108/2018 zo dňa 11. decembra 2019, takto

rozhodol:

Kasačná sťažnosť sa zamieta. Žalobcovi sa priznáva právo na úplnú náhradu trov kasačného konania.

Odôvodnenie

I. Konanie na krajskom súde

2. V odôvodnení rozsudku uviedol, že sa vo veci nestotožnil so žalobnými námietkami žalobcu. Dospel k záveru, že správne orgány v súdenej veci rozhodovali v rozsahu ich právomoci, že skutkové okolnosti veci boli dostatočne zistené a na vec správne orgány uplatnili relevantnú právnu úpravu. Vychádzajúc z uvedených dôvodov, považoval krajský súd za zákonnú tú časť rozhodnutí správnych orgánov, ktoré týmito rozhodnutiami uznali žalobcu za vinného zo správnych deliktov vyplývajúcich z rozhodnutí správnych orgánov.

uložená pokuta vo výške 800 Eur, a to pre porušenie § 4 ods. 1 písm. h/ zákona č. 250/2007 Z.z. o ochrane spotrebiteľa a o zmene zákona Slovenskej národnej rady č. 372/1990 Zb. o priestupkoch v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „zákon o ochrane spotrebiteľa“) v nadväznosti § 8b ods. 2 písm. b/ a § 8b ods. 3 zákona č. 182/1993 Z.z. o vlastníctve bytov a nebytových priestorov (ďalej aj ako „zákon o bytoch“).

Krajský súd poukázal na to, že podľa všeobecne záväznej právnej úpravy (§ 195 SSP), v prípade zistenia porušenia trestnoprávnych princípov v rámci postihovania správnych deliktov, resp. ukladaní sankcií za ne, nie je správny súd viazaný žalobou.

. .] Správny súd v súvislosti so zmenou uloženej sankcie v neprospech žalobcu poukazuje na to, že žalovaný do svojej správnej úvahy vo vzťahu k výške uloženej sankcie zahrnul aj skutočnosti, ktoré boli známe správnemu orgánu prvého stupňa z jeho rozhodovacej činnosti, ale správny orgán prvého stupňa tieto pri ukladaní sankcie žalobcovi nezohľadnil. Tieto informácie týkajúce sa dlhodobého a sústavného porušovania zákonných povinností žalobcu vo vzťahu k označeným porušeniam ustanovení zákona, mal správny orgán k dispozícii už v čase svojho rozhodovania, pretože vyplývali priamo z jeho rozhodovacej činnosti u totožného účastníka správneho konania.

Uvedené vyhodnotil krajský súd ako nezákonnosť (porušenie princípov správneho trestania, ktoré sa na rozhodovanie o správnych deliktoch vzťahujú) a postupom podľa § 191 ods. 1 písm. g/ SSP zrušil rozhodnutie žalovaného a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

II. Kasačná sťažnosť, vyjadrenie k nej

8. Sťažovateľ uviedol, že podľa jeho názoru pokiaľ ide o výšku sankcie, bolo potrebné aj v rámci konania pred odvolacím orgánom prihliadať na skutkové okolnosti veci relevantné pre postih. V súdenej veci nie je sporné, že žalobca sa protiprávneho konania dlhodobo, resp. opakovane dopúšťal (od roku 2015) a že v tomto smere z jeho strany nedošlo k žiadnej náprave. Poukázal na to, že maximálna pokuta, ktorá by žalobcovi mohla byť uložená je 66.400 eur. Samotnú pokutu (1.500 eur) považuje sťažovateľ za primeranú okolnostiam veci.

10. Sťažovateľ ďalej uviedol, že vzhľadom na § 59 ods. 1 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (Správny poriadok) - ďalej aj ako „Správny poriadok“, je jeho povinnosťou preskúmať prvostupňové konanie a prvostupňové rozhodnutie v celom rozsahu (t.j. aj nad rozsah okolností namietaných v samotnom texte odvolania účastníka konania).

11. K podanej kasačnej sťažnosti sa vyjadril žalobca podaním zo dňa 29.05.2020, v ktorom sa plne stotožnil s rozhodnutím krajského súdu, považoval ho za vecne správne, riadne odôvodnené a mal za to, že kasačné dôvody sťažovateľa nie sú dôvodné. 12. Žalobca tvrdil, že sťažovateľ v kasačnej sťažnosti nevyvrátil relevantným spôsobom závery krajského súdu, podľa ktorých je nezákonné, ak sťažovateľ (ako druhostupňový správny orgán) sprísni prvostupňovým rozhodnutím uloženú sankciu, na tom skutkovom základe, že prihliadne na skutočnosti, ktoré boli v čase rozhodovania o sankcii známe už aj prvostupňovému orgánu, ale tento na ne neprihliadal (konkrétne: priťažujúca okolnosť v podobe recidívy žalobcu). 13. Žalobca poukázal na to, že správne konanie je dvojinštančné, a preto sa nemožno stotožniť s tým, že je bez ďalšieho možné meniť prvostupňové rozhodnutia správnych orgánov v odvolacom konaní. 14. Žalobca akceptuje, že zásada reformatio in peius vo správnom trestaní neplatí

16. Žalobca navrhol, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť zamietol v súlade s § 461 SSP ako nedôvodnú. 17. Prípisom zo dňa 02.06.2020 (č. k.: 7S/108/2018-90 zo dňa 02.06.2020) doručil krajský súd (dňa 04.06.2020) vyjadrenie žalobcu ku kasačnej sťažnosti sťažovateľovi - na vedomie. Sťažovateľ ďalšie vyjadrenie vo veci nezaslal.

18. Prejednávaná vec bola dňa 02. júla 2020 predložená Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky - ako súdu príslušnému na konanie a rozhodnutie - podľa právnej úpravy účinnej k danému dňu. Na Najvyššom súde Slovenskej republiky bola vec náhodným výberom pridelená na rozhodnutie senátu 4S - sp. zn.: 4Asan/11/2020. S účinnosťou ku dňu 1. augusta 2021 (§ 101e ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov) začal svoju právomoc vykonávať Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, pričom k tomuto dňu prešiel z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky výkon súdnictva vo všetkých veciach, v ktorých je od 1. augusta 2021 daná právomoc Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (čl. 154g ods. 4 a 6 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Prejednávaná vec bola preto zo zákonných dôvodov podľa predchádzajúcej vety náhodným výberom pridelená na rozhodnutie kasačnému senátu 4S Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, ktorý o nej rozhodol v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozhodnutia pod pôvodnou spisovou značkou. 19. Pred rozhodovaním vo veci samej sa kasačný súd oboznámil s administratívnym spisom, z ktorého zistil nasledovné podstatné skutočnosti: Správne konanie vo veci bolo začaté na základe podnetu fyzických osôb (P. B., D.. B.), ktoré vo vzťahu k príslušným orgánom namietali skutočnosti tvoriace následný predmet správneho konania. Dňa 25.10.2017 o 09:45 hod. bola u žalobcu uskutočnená kontrola (inšpektormi prvostupňového správneho orgánu), z ktorej bol spísaný inšpekčný záznam (po prerušení kontroly, ktorá následne pokračovala v sídle prvostupňového správneho orgánu). Žalobca sa s inšpekčným záznamom oboznámil a deklaroval, že sa k nemu vyjadrí v dodatočnej lehote. Listom č. k. P/0523/08/17 zo dňa 22.01.2018 oznámil prvostupňový orgán žalobcovi začatie správneho konania vo veci, ktoré oznámenie bolo žalobcovi doručené dňa 23.01.2018. Listom žalobcu doručeným prvostupňovému orgánu dňa 05.02.2018, zaujal žalobca vo veci stanovisko, že jeho konanie bolo v rozsahu prešetrovaných podnetov zákonné. Prvostupňový správny orgán vydal vo veci rozhodnutie - č.: P/0523/08/17 (zo dňa 05.03.2018), ktorým uznal žalobcu vinným zo správnych deliktov tak, ako je to uvedené vyššie v tomto rozsudku. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca včas odvolanie (doručené prvostupňovému správnemu orgánu dňa 04.04.2018), ktoré prvostupňový správny orgán odstúpil úradným listom zo dňa 02.05.2018 sťažovateľovi. Sťažovateľ o podanom odvolaní rozhodol (rozhodnutie č. SK/0218/99/2018 zo dňa 20.06.2018) tak, že prvostupňové rozhodnutie v časti výroku zmenil tak, že namiesto pokuty 800 Eur uložil žalobcovi za správne delikty, z ktorých bol uznaný vinným, pokutu vo výške 1.500 Eur.

20. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky preskúmal rozsudok správneho súdu v medziach sťažnostných bodov (§ 438 ods. 2, § 445 ods. 1 písm. c/, ods. 2 SSP), pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote (§ 442 ods. 1, § 443 ods. 2 písm. a/ SSP) a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 ods. 1 a ods. 2 SSP), vo veci v zmysle § 455 SSP nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná, a preto ju podľa § 461 SSP zamietol.

22. V súvislosti s predmetom prieskumu (zmena sankcie v odvolacom konaní) kasačný súd uvádza, že je možné súhlasiť s názormi krajského súdu, podľa ktorých ustanovenie § 195 SSP poskytuje správnym súdom možnosť ísť nad rozsah žalobou uplatnených žalobných námietok. Do tejto kategórie výnimiek - o ktoré môže sám krajský súd rozšíriť predmet prieskumu - patrí aj porušenie základných zásad trestného konania podľa Trestného poriadku, ktoré je potrebné použiť na správne trestanie (§ 195 písm. c/ SSP) a porušenie základných zásad ukladania trestov podľa Trestného zákona, ktoré je potrebné použiť aj na ukladanie sankcií v rámci správneho trestania (§ 195 písm. d/ SSP).

Podľa § 196 („Ak správny súd mimo žalobných bodov zistí, že sú dané vady uvedené v § 195, oznámi to bezodkladne účastníkom konania a vyzve ich, aby sa k nim v určenej lehote vyjadrili.“). 25. Podľa § 59 ods. 1 Správneho poriadku, odvolací orgán preskúma napadnuté rozhodnutie v celom rozsahu; ak je to nevyhnutné, doterajšie konanie doplní, prípadne zistené vady odstráni.

28. Podľa § 46 Správneho poriadku, rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti

31. Podľa § 4 ods. 1 písm. h/ zákona o ochrane spotrebiteľa, predávajúci je povinný h/ zabezpečiť predaj výrobkov a poskytovanie služieb spôsobom, ktorý umožňuje ich riadne a bezpečné použitie. 32.

33. Kasačný súd poukazuje v zhode s názorom kasačného sťažovateľa na to, že nie všetky trestnoprávne zásady je možné v plnom rozsahu aplikovať na konania o správnych deliktoch, resp. na ukladanie sankcií za tieto správne delikty.

. . Za týchto okolností preto podľa názoru krajského súdu nemožno uvedené skutočnosti hodnotiť ani ako zmenu zisteného skutkového stavu, ktorá by postup žalobcu [poznámka kasačného súdu: žalovaného] mohla prípadne odôvodniť pri porušení zásady zmeny k horšiemu v neprospech žalobcu pri ukladaní sankcie za vytýkané porušenia zákonov.“

36. Kasačný súd v zhode s názorom krajského súdu dospel v rámci rozhodovania vo veci k záveru, že právne názory krajského súdu sú správne. 37. Podľa názoru kasačného súdu na strane žalovaného neexistovali žiadne zákonné prekážky toho, aby vo veci rozhodol zrušením rozhodnutia prvostupňového správneho orgánu s vyslovením právneho názoru, že pri ukladaní sankcie žalobcovi tento neprihliadal na recidívne správanie žalobcu a aby vo veci rozhodol opätovne správny orgán prvého stupňa berúc do úvahy aj predmetnú okolnosť, ktorú sťažovateľ (konajúc ako odvolací orgán v správnom konaní) vyhodnotil ako priťažujúcu.

39. Bez ohľadu na skutočnosti uvedené vyššie, kasačný súd poukazuje na to, že z rozsudku krajského súdu je zrejmé, že tento úplne rezignoval na riadne odôvodnenie toho, prečo súdenú vec nevyhodnotil ako situáciu, v rámci ktorej je možnosť odklonu od zásady zákazu reformatio in peius, keďže táto sa v prípade správneho trestania neuplatňuje rovnako rigidne ako je tomu v prípade trestného práva.

Kasačný súd naviac uvádza, že vzhľadom na predmet prieskumu - súc viazaný kasačným dôvodom uplatneným sťažovateľom - musel v rámci rozhodovania vo veci pomerovať (v právnej rovine) záujem individuálny (záujmy žalobcu) - na strane jednej - a záujem verejný (spoločenský záujem na včasnom a účinnom postihovaní páchateľov správnych deliktov) - na strane druhej. 42.

43. Vzhľadom na uvedené považoval kasačný súd kasačnú sťažnosť sťažovateľa v časti týkajúcej sa hmotnoprávnych otázok za nedôvodnú, a preto ju postupom podľa § 461 SSP zamietol. 44. Pre úplnosť kasačný súd udáva, že v tomto kontexte nad rámec kasačnej sťažnosti poukazuje na procesné pochybenie krajského súdu, keď tento neuplatnil vo veci postup podľa § 196 („Ak správny súd mimo žalobných bodov zistí, že sú dané vady uvedené v § 195, oznámi to bezodkladne účastníkom konania a vyzve ich, aby sa k nim v určenej lehote vyjadrili.“). Zo súdneho spisu totiž nevyplýva, že by krajský súd realizoval vo vzťahu k účastníkom konania úkon podľa § 196 SSP. Hoci sa navonok môže javiť, že týmto pochybením krajský súd nevstúpil podstatným spôsobom do práv účastníkov konania, keď v konečnom dôsledku žalobe žalobcu vyhovel, podľa názoru kasačného súdu ide napriek tomu o podstatné porušenie príslušných ustanovení SSP. Opomenutím splnenia povinnosti podľa § 196 SSP totiž najmä vo vzťahu k sťažovateľovi (ako žalovanému v rámci konania pred krajským súdom), krajský súd

45. V tejto súvislosti poukazuje kasačný súd najmä na § 5 ods. 9 SSP („(9) V konaní pred správnym súdom majú účastníci konania rovné postavenie. [. . .]“), ako aj na ďalšie princípy konania pred správnym súdom. Notifikačný úkon podľa § 196 SSP je pritom opodstatnený aj v kontexte zásady hospodárnosti a rýchlosti konania v rámci konania pred správnym súdom, kedy je možné predpokladať, že v prípade kvalifikovanej účinnej obrany zo strany sťažovateľa (ešte v priebehu konania pred súdom a pred rozhodnutím vo veci), súd by mohol od svojho predbežného názoru o porušení trestnoprávnych princípov (pod vplyvom tejto argumentácie) upustiť, čo by v konečnom dôsledku mohlo mať dopad aj na výrokovú časť rozsudku súdu vo

47. S odkazom na vyššie uvedené - a hoci sťažovateľ ako kasačný bod ustanovenie § 440 ods. 1 písm. f/ SSP ako právny základ podanej kasačnej sťažnosti neuvádza, s cieľom predchádzania obdobným procesným vadám v budúcnosti, považoval kasačný súd za relevantné poukázať aj na toto pochybenie krajského súdu v rámci konania v súdenej veci.

49. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky jednomyseľne pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.