4Asan/2/2021

1. Krajský súd v Košiciach (ďalej aj len „krajský súd“) napadnutým uznesením č. k. 1Sa/48/ 2018 - 30 z 25. októbra 2019 (ďalej aj len ,,napadnuté uznesenie“) podľa § 98 ods. 1 písm. e) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej aj len „SSP“) odmietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. OU-KE-OOP1-2018/024900/GEC z 15. júna 2018 (ďalej aj len ,,napadnuté rozhodnutie“) a súčasne aj rozhodnutia č. OU-KE- OVVS2-2018/003944, č. priestupku VVS-Pr/1202/2017/ZAO z 20. februára 2018 (ďalej aj len ,,prvostupňové rozhodnutie“), v ktorom Okresný úrad Košice, Odbor všeobecnej vnútornej správy, Komenského 52, Košice (ďalej aj len ,,prvostupňový orgán“) zastavil konanie z dôvodu, že skutok, o ktorom sa konalo nie je priestupok a zároveň stanovil povinnosť navrhovateľovi - žalobcovi uhradiť trovy konania vo výške 16,- eur. 2. Krajský súd uviedol, že žalobca nie je osobou aktívne procesne legitimovanou na podanie žaloby v zmysle § 178 ods. 1 SSP. Podľa právneho názoru krajského súdu žalobca nie je oprávnenou osobou na podanie žaloby, pretože napadnutým rozhodnutím žalovaného, ktorým tento zamietol odvolanie žalobcu a potvrdil prvostupňové rozhodnutie, ktorým prvostupňový orgán konanie vo veci priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. a) zastavil podľa ust. § 76 ods. 1 písm. a) zákona č. 372/1990 Zb. o priestupkoch (ďalej aj len ,,zákon o priestupkoch“ alebo ,,priestupkový zákon“) z dôvodu, že skutok, o ktorom sa konalo, nie je priestupkom. V nadväznosti na uvedené konštatoval, že v priestupkovom konaní sa rozhodovalo o obvinení z priestupku a uložení sankcie priestupcovi a týmto konštitutívnym rozhodnutím nebol žalobca ukrátený na právach, pretože rozhodnutie o priestupku sa osobne týka iba osoby obvinenej z priestupku a svojimi účinkami nezasahuje do právnej sféry žalobcu ani nespôsobuje zmenu jeho právneho postavenia. K tomu poukázal na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sži/10/2009.

Rozsudok

Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sži/10/2009 považuje za neaplikovateľný, keďže v predmetnej veci nebolo rozhodnuté o povinnosti úhrady trov, pričom v jeho prípade mu bola uložená povinnosť uhradiť trovy konania. Poukázal na uznesenie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžo/ 97/2014, ktoré pripúšťa ako predmet súdneho prieskumu výrok o trovách navrhovateľa priestupkového konania, nález Ústavného súdu SR sp. zn. I. ÚS/688/2016-27 a rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 4Sžk/12/2017. Namietal, že napadnuté uznesenie neobsahuje odôvodnenie, prečo výrok žalovaného o trovách správneho konania, ktoré sťažovateľ dostal za povinnosť uhradiť, nemohlo byť predmetom súdneho konania, preto napadnuté uznesenie považuje za nepreskúmateľné. Okrem uvedeného uviedol, že v žalobe namietal celé konanie pred správnym orgánom a teda aj vo vzťahu k uloženiu povinnosti uhradiť trovy konania. 4. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti nevyjadril.

V zmysle uvedeného je od 1. augusta 2021 na konanie o predmetnej kasačnej sťažnosti príslušný Najvyšší správny súd SR. Vec bola v zmysle § 51 ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. v súlade s platným a účinným Rozvrhom práce Najvyššieho správneho súdu SR náhodným výberom pomocou technických prostriedkov a programových prostriedkov schválených Ministerstvom spravodlivosti SR pridelená senátu 5S Najvyššieho správneho súdu SR, ktorý o nej rozhodol pod pôvodnou spisovou značkou.

6. Kasačný súd zistil, že o kľúčovej otázke, ktorá je predmetom posudzovania v tomto konaní, teda či je navrhovateľ na začatie konania o priestupku aktívne legitimovaným subjektom na podanie žaloby (a teda i na súdny prieskum podľa SSP) vo vzťahu k rozhodnutiu, ktorým príslušný správny orgán rozhodol o zastavení konania podľa § 76 ods. 1 písm. a) priestupkového zákona a zároveň navrhovateľovi uložil povinnosť nahradiť trovy štátu (podľa § 79 ods. 1 priestupkového zákona) - v časti o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia správnych orgánov o povinnosti navrhovateľa zaplatiť štátu trovy konania podľa § 79 ods. 1 priestupkového zákona, toho času prebiehalo konanie pred veľkým senátom Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, vedené pod sp. zn. 1SVs/1/2022 na základe postupujúceho uznesenia sp. zn. 4Svk/2/2021 z 02. februára 2022. Kasačný súd bol názoru, že právna otázka riešená veľkým senátom Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky s ohľadom na úlohu, ktorú veľký senát plní a záväznosť jeho rozhodnutí pre kasačné senáty,

7. Kasačný súd po oboznámení sa s obsahom spisu mal za preukázané, že sťažovateľ bol v postavení navrhovateľa vo veci priestupku proti občianskemu spolunažívaniu podľa § 49 ods. 1 písm. a) zákona o priestupkoch, ktorého sa mal dopustiť obvinený M. Y. tým, že dňa 04. júla 2017 na ústnom prejednaní priestupku v konaní č. OU-KE-OVVS2-2017/020461, číslo priestupku: 2017/587/BUS, sa mal k sťažovateľovi navrhovateľovi - sťažovateľovi chovať hrubo a napriek upozorneniu zo strany navrhovateľa, že si to neželá, mu mal opakovane tykať a opakovane ho nazvať bezdomovcom, na adresu navrhovateľa - sťažovateľa sa mal vyjadriť cit.: „Keby debilita kvitla, tak si tu najkrajší“ a na otázku navrhovateľa, či vie, o čom rozpráva a aký je rozdiel medzi paranojou a psychopatom, mal odpovedať, cit.: „Áno viem, si živým dôkazom toho“, čím mal sťažovateľovi ublížiť na cti tým, že ho mal vydať na posmech a uraziť.

8. Kasačný súd sa oboznámil aj s obsahom žaloby, pričom z petitu vyplýva, že sťažovateľ sa domáhal okrem zrušenia napadnutého rozhodnutia žalovaného aj prvostupňového rozhodnutia, pričom sťažovateľ v petite požadoval zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného ako aj prvostupňového rozhodnutia, pričom v rámci jeho identifikácie označil jeho číslo a odcitoval ako výrokovú časť týkajúcu sa zastavenia konania, tak aj výrokovú časť týkajúcu sa povinnosti uhradiť trovy konania podľa § 79 ods. 1 zákona o priestupkoch. Výrok o trovách prvostupňového rozhodnutia odcitoval sťažovateľ aj v odôvodnení žaloby, kedy citoval celú výrokovú časť prvostupňového rozhodnutia.

36. Podľa názoru veľkého senátu skutočnosť, že podávateľ podnetu, resp. navrhovateľ (v priestupkovom konaní) nemá aktívnu legitimáciu na podanie správnej žaloby na prieskum meritórneho výroku rozhodnutia o priestupku nemôže byť sporná a predstavuje dlhodobú, resp. ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít. V podrobnostiach je možné poukázať napr. na právne názory ústavného súdu vyslovené napr. v nasledovných veciach: č. k. I. ÚS 166/2011-12 - zo dňa 9. júna 2011: „Ústavný súd sa v tejto otázke v plnom rozsahu stotožňuje s názorom najvyššieho súdu, že rozhodnutie o priestupku sa týka iba osoby obvinenej z priestupku, a teda nezasahuje do právnej sféry sťažovateľa a ani nespôsobuje zmenu jej právneho postavenia.“), príp. č. k. II. ÚS 259/2011-34 - zo dňa 4. júla 2012: „V danom prípade sa v priestupkovom konaní rozhodovalo o obvinení z priestupku a uložení

37. Pre úplnosť je potrebné uviesť, že predmetné právne názory ústavného súdu boli vyslovené v nadväznosti na zákon č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok, avšak zákonná požiadavka ukrátenia na právach alebo právom chránených záujmoch (ako podmienky pre status žalobcu v správnom súdnom konaní) platí identicky aj podľa právnej úpravy účinnej v súčasnosti (t. j. v prípade konaní podľa Správneho súdneho poriadku).

39. Ak má sťažovateľka za to, že dôvodom pre jej aktívnu legitimáciu vo vzťahu k výroku o zastavení konania je jej údajná majetková ujma spôsobená tým, že orgán verejnej správy neviedol o jej návrhoch jedno konanie (§ 57 Priestupkového zákona), ale o každom návrhu konal a rozhodol samostatne, tak s týmto názorom veľký senát nesúhlasí.

41. Podľa názoru veľkého senátu je však táto okolnosť preskúmateľná v rámci súdneho konania práve o výroku prvostupňového rozhodnutia v časti o trovách konania. Sťažovateľka totiž veľmi kvalifikovane namietala už v texte žaloby (v časti 1.1) nesprávnosť postupu orgánov verejnej správy, ktoré nespojili konania o jej návrhoch do spoločného konania, čím mali porušiť § 57 Priestupkového zákona. Analogicky tomu prezentuje sťažovateľka svoje námietky aj v kasačnej sťažnosti (časť B.1 kasačnej sťažnosti). Túto argumentáciu pritom neviazala explicitne na prvý, ani druhý výrok prvostupňového rozhodnutia, ale na rozhodnutie ako celok. Preto - inými slovami povedané - ak aj nie je daná aktívna legitimácia sťažovateľky na podanie žaloby v časti o zastavení priestupkového konania, jej tvrdenie o zvýšených celkových (súhrnných) trovách vyvolaných údajným nesprávnym postupom orgánov verejnej správy v priestupkovom konaní súdnemu prieskumu podliehať bude, a to práve v rámci prieskumu druhého výroku prvostupňového rozhodnutia (trovy konania).

48. Podľa názoru veľkého senátu, vylúčenie prieskumu zákonnosti rozhodnutí správnych orgánov o povinnosti uloženej účastníkovi konania zaplatiť štátu trovy priestupkového konania -- by predstavoval zásah nielen do subjektívnych práv konkrétneho navrhovateľa/žalobcu, ale vážnym spôsobom ohrozuje aj princípy právneho štátu.

50. Akcesorickosť rozhodnutia správneho orgánu o zastavení priestupkového konania a výroku o trovách konania nemôže byť podľa veľkého senátu vykladaná absolútne, resp. tak, že tieto výroky sú pre účely súdneho prieskumu neoddeliteľné. Hoci správna žaloba podaná sťažovateľkou smerovala proti celému rozhodnutiu, keďže výroky prvostupňového rozhodnutia sú vo svojej podstate samostatné a oddeliteľné, nie je dôvod nevnímať ich takto aj pre účely súdneho prieskumu.

52. Pozornosti veľkého senátu v tejto súvislosti neušlo ani uznesenie ústavného súdu (sp. zn. III. ÚS 536/2021 zo dňa 30. septembra 2021), ktorým tento odmietol ústavnú sťažnosť sťažovateľky vo vzťahu k rozhodnutiu NS SR - sp. zn. 10Asan/23/2019 (pozn. jedno z odlišných rozhodnutí - k tomu pozri bod 16. tohto uznesenia).

sp. zn. 10Asan/23/2019 dostatočne odôvodnený, logický, resp. vyčerpávajúco vysvetlený a v súdenom kontexte správny. 53. Na strane druhej, oboznámiac sa s uvedeným rozhodnutím ústavného súdu, veľký senát nemohol pri svojom rozhodovaní v tejto veci opomenúť, že v rozhodnutí sp. zn. 8Asan/13/ 2019 bol vyslovený explicitný právny názor senátu 8S (bod 20. uznesenia sp. zn. 8Asan/13/ 2019, resp. bod 27. a bod 28. tohto rozhodnutia veľkého senátu), podľa ktorého na strane sťažovateľky aktívna legitimácia na súdny prieskum v časti trov priestupkového konania daná

Kasačný súd v súvislosti s uznesením veľkého senátu konštatuje, že si osvojuje jeho kľúčový záver resp. všeobecné východisko spočívajúce v tom, že zákonnosť rozhodnutí správnych orgánov o povinnosti uloženej účastníkovi konania (vrátane osoby v postavení navrhovateľa v priestupkovom konaní) zaplatiť štátu trovy priestupkového konania a teda výrok o uložení povinnosti zaplatenia trov priestupkového konania je preskúmateľná v rámci

11. Vzhľadom na skutočnosť, že vo vzťahu k súdnemu prieskumu výroku o trovách konania nie je v prejednávanej veci možné uplatňovať súdny prieskum nad rozsah žalobných bodov a teda nie je možné aplikovať § 195 SSP, kedy by súd nebol viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby, kasačný súd s poukazom na obsah žaloby konštatuje, že sťažovateľ formulovaním žalobných bodov a s tým súvisiacou žalobnou argumentáciou určil rozsah predmetu súdneho prieskumu, o ktorý v danej veci žiadal. Kasačný súd pripúšťa, že zmienka ohľadom výroku o trovách sa v žalobe nachádzala, avšak túto je možné vnímať len ako súčasť identifikácie prvostupňového rozhodnutia, ktoré sťažovateľ označil v odôvodnení a petite žaloby.

12. Kasačný súd s poukazom na obsah kasačnej sťažnosti uvádza, že sťažovateľ v tejto namietal nezákonnosť odmietnutia žaloby z dôvodu, že krajský súd nepreskúmal výrok o trovách a napadnuté uznesenie neobsahuje odôvodnenie, prečo tento výrok nemohol byť predmetom súdneho konania. Len pre úplnosť kasačný súd konštatuje, že rovnako ako žaloba, ani kasačná sťažnosť neobsahuje konkrétnu argumentáciu, na podklade ktorej by mohol byť jasne stanovený rozsah resp. dôvody súdneho prieskumu dotknutého výroku o trovách. Vzhľadom na uvedené ako aj s poukazom na uznesenie veľkého senátu kasačný súd musí akceptovať a stotožniť sa s názorom sťažovateľa, že bolo pochybením, pokiaľ krajský súd napadnutým uznesením odmietol žalobu ako celok a teda ju odmietol aj v časti súdneho prieskumu dotknutého výroku o trovách. Podľa kasačného súdu mal krajský súd z hľadiska procesnej čistoty žalobu v tejto časti nie odmietnuť, ale ju zamietnuť ako nedôvodnú vzhľadom na absenciu žalobnej argumentácie k výroku o trovách, na podklade ktorej by bolo možné realizovať súdny prieskum v tejto časti, pričom uvedené mal aj reflektovať vo svojom

S ohľadom na uvedené preto kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP zamieta ako nedôvodnú, pričom nedôvodnosť v tomto prípade nie je vecná, ale treba ju vnímať ako nedôvodnosť vo vzťahu k zrušeniu napadnutého uznesenia a vrátenia veci na ďalšie konanie.

15. Toto rozhodnutie prijal Najvyšší správny súd SR v senáte pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP v spojení s § 147 ods. 2 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.