4Sfk/110/2022

1. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej len „správny súd“) napadnutým rozhodnutím č. k. 75S/4/2021 - 214 z 28. apríla 2022 žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného č. 101642505/2020, č. 101642568/2020 a č. 101642658/2020, všetky z 29. októbra 2020 vyhodnotil ako dôvodné a napadnuté rozhodnutia žalovaného v spojení s rozhodnutiami správcu dane postupom podľa § 191 ods. 3 písm. a/ zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) zrušil a vrátil prvostupňovému orgánu verejnej správy na ďalšie konanie s poukazom na ust. § 191 ods. 1 písm. d/, e/, g/ SSP. O trovách konania správny súd rozhodol podľa § 167 ods. 1 SSP tak, že v konaní plne úspešnému žalobcovi priznal úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov konania a zaviazal žalovaného na ich náhradu.

Správny súd preskúmal napadnuté rozhodnutia žalovaného, ako aj rozhodnutia správcu dane a postup, ktorý ich vydaniu predchádzal, pričom rozsah prieskumu bol stanovený dôvodmi nezákonnosti uplatnenými v žalobách a dospel k záveru, že žaloby sú dôvodné.

Daň vyrubená daňovým priznaním doručeným dňa 26.01.2015 9.520,70 Eur, daň zistená správcom dane 66.449,12 Eur, rozdiel dane v sume 56.928,42 Eur (ďalej len „rozhodnutie správcu dane november 2014“). Rozhodnutím č. 101642658/2020 zo dňa 29.10.2020 žalovaný potvrdil rozhodnutie správcu dane č. 101197878/2020 zo dňa 20.07.2020 (december 2014), ktorým vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 68.249,58 Eur na DPH za zdaňovacie obdobie december 2014.

Správny súd k žalobnej námietke ohľadom tvrdení žalobcu, že zo žiadneho právneho predpisu nevyplýva povinnosť uvádzať vo faktúre alebo v dodacom liste údaj o pôvode tovaru a s poukazom na Vykonávacie Nariadenie Komisie (EÚ) č. 931/2011 a teda, že žalobca nebol povinný v čase vykonávania daňovej kontroly uchovávať informácie - údaje o pôvode tovaru, a k tvrdeniu, že nie je možné argumentovať Usmernením k vykonávaniu článkov Nariadenia (ES) č. 178/2002 a že žiadne právne predpisy nestanovujú povinnosť vystaviť dodací list a neurčujú ani jeho obsah, ďalej že žalovaný sankcionuje žalobcu za to, že faktúry neobsahovali náležitosti, ktoré podľa Zákona o DPH faktúra nemusí obsahovať, a ku tvrdeniu, že rozhodnutiami správcu dane bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane za zdaňovacie obdobia október, november a december 2014 na základe toho, že správca dane nepriznal žalobcovi právo na odpočítanie dane v sumách uvedených vo výrokoch predmetných rozhodnutí správcu dane z dodávateľských faktúr od dodávateľa DIMÄS s.r.o. Bratislava, t. j. predmetné rozhodnutia sa netýkali uplatneného odpočtu dane z faktúr od iných subjektov, t. j. ani od

Správny súd ďalej poukázal na to, že žalobca v bodoch 1-8 žalôb uviedol svoje tvrdenia bez toho, aby konkretizoval, aký majú tieto tvrdenia vplyv na zákonnosť rozhodnutí správcu dane i rozhodnutí žalovaného, a teda okrem prezentovania svojich názorov neuviedol žiadny dôvod, ktorý by preukazoval, že skutkové a právne posúdenie veci žalovaným (vo vzťahu k subjektu DIMÄS s.r.o.) bolo urobené v rozpore so zákonom, a to navyše za situácie, že tak rozhodnutia správcu dane, ako aj rozhodnutia žalovaného, neboli založené na tom, že by žalobca nepreukázal splnenie podmienok na odpočítanie DPH podľa Zákona o DPH z dôvodu nepredloženia dokladov obsahujúcich zákonom stanovené náležitosti, ani z dôvodu, že by nepredložil dôkazy o pôvode tovaru. Rozhodnutia správcu dane i rozhodnutia žalovaného za zdaňovacie obdobia október, november a december 2014 boli odôvodnené tým, že žalobcovi nebolo priznané právo na odpočítanie dane z dôvodu „jeho vedomého zapojenia do daňového podvodu, ktorého sa dopustil v spolupráci s ďalšími spoločnosťami pri vytvorení fiktívneho fakturačného reťazca s cieľom získať daňovú výhodu“.

Správny súd poukázal na to, že žalobcom predložené faktúry neobsahovali údaje o spôsobe prepravy, mieste dodania, o osobe odovzdávajúcej tovar, ani o osobe preberajúcej tovar, ani dátum prevzatia tovaru, resp. jeho odovzdania, resp. žalobca nepredložil doklady, ktoré by obsahovali overiteľné údaje o uskutočnení dodávky tovaru (napr. údaje o preprave, ev. číslo motorových vozidiel, meno a priezvisko vodičov a pod.).

§ 49 ods. 1, 2 Zákona o DPH, ale je iba právom platiteľa tejto dane, ktoré je spojené s dôkaznou povinnosťou daňového subjektu, ktorý je platiteľom dane. Daň z pridanej hodnoty je ľahko zneužiteľná, preto každý subjekt pri svojom podnikaní musí byť dostatočne predvídavý a obozretný, aby reálny obsah faktúr mohol preukázať aj inými dôkazmi pred daňovými orgánmi.“

uplatní. Zo strany žalobcu bolo potrebné mať na zreteli v čase realizácie zdaniteľných plnení povinnosť zabezpečiť si potrebné doklady v súčinnosti s deklarovaným dodávateľom (ako aj inak), pričom neboli podstatné lehoty uchovávania dokladov podľa osobitných ustanovení alebo osobitných predpisov.

Nebolo tak opodstatnené ani konštatovanie žalobcu o jeho sankcionovaní správcom dane, resp. žalovaným za to, že faktúry neobsahovali náležitosti, ktoré obsahovať nemali alebo nemuseli. Rovnako podľa správneho súdu nebolo opodstatnené ani tvrdenie žalobcu, že dodací list nebol dodávateľ alebo žalobcu povinný vyhotoviť, resp. uchovávať ho, alebo uchovávať údaje v zmysle Nariadenia Komisie (EÚ) č. 931/2001, pretože na nesplnení povinností z neho plynúcich preskúmavané rozhodnutia ani založené neboli.

8. K námietke nezákonnosti použitia Zápisníc o výsluchu svedkov a obvinených poskytnutých správcom dane orgánmi činnými v trestnom konaní, a teda k spochybneniu zákonnosti dôkazov získaných v rámci trestného konania pre účely daňového konania, správny súd poukázal na ustanovenie § 24 ods. 4 Daňového poriadku, v zmysle ktorého ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi.

V tejto súvislosti poukázal na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho súdu SR (napr. Rozsudok sp. zn. 5Sžf/14/2015), z ktorého vyplýva, že svedecké výpovede získané orgánmi činnými v trestnom konaní je možné použiť v daňovom konaní za predpokladu, že s týmito výpoveďami správca dane oboznámil kontrolovaný daňový subjekt a umožnil mu sa k nim vyjadriť. Ďalej poukazoval na judikatúru Súdneho dvora EÚ (napr. Rozhodnutie C-419/14 zo dňa 17.12.2015) vyplýva, že správca dane môže použiť svedecké výpovede z trestného konania, ak boli získané zákonne a ak bol kontrolovaný daňový subjekt s výpoveďami počas daňovej kontroly, resp. počas daňového konania oboznámený.

Správny súd konštatoval, že žalobcom predložená otázka použiteľnosti výpovedí a iných dokumentov z trestného konania pre účely daňového konania bola už opakovane predmetom posúdenia Najvyšším správnym súdom ČR, pričom zásadný právny názor v tejto otázke a k výkladu korešpondujúceho ustanovenia českého Daňového poriadku vyslovil Najvyšší správny súd najmä v Rozsudku sp. zn. 2Afs/24/2007 zo dňa 30.01.2018 publikovanom pod č. 1570/

zabezpečeného počas výsluchu tlmočníka, a preto nie je dôvodná námietka žalobcu, že mu bolo odňaté právo klásť svedkom otázky pri ústnom pojednávaní (§ 45 ods. 1 písm. e) Daňového poriadku), keďže predmetné výsluchy svedkov neboli vykonané správcom dane v rámci daňovej kontroly, resp. daňového konania, t. j. správca dane v týchto prípadoch nevykonával dokazovanie výsluchom svedkov na ústnom pojednávaní v zmysle ustanovení

boli vykonané v zmysle ustanovení Trestného poriadku orgánmi činnými v trestnom konaní, po poučení obvinených a svedkov o trestnoprávnych následkoch krivej výpovede a výsluchy svedkov zdržiavajúcich sa v zahraničí (E.. P.. E. a poľskí vodiči) boli vykonané podľa právnych predpisov dožiadaného štátu (Poľsko). Výpoveď svedka H.. E. nebola v rámci rozhodnutí správcu dane za zdaňovacie obdobia október, november a december 2014 použitá ako dôkaz

Daňového poriadku. Prenos dôkaznej povinnosti z daňového subjektu na správcu dane je výnimkou, ktorá je ustaľovaná judikatúrou vnútroštátnych súdov na základe judikatúry Súdneho dvora EÚ. Dokazovanie vykonáva správca dane, ktorý vedie daňové konanie, pričom dbá, aby skutočnosti rozhodujúce pre určenie daňovej povinnosti boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. Podľa § 20 Daňového poriadku správca dane má povinnosť predvolať osobu, ktorej osobná účasť je pri správe daní nevyhnutná. Ktorú konkrétnu osobu je potrebné predvolať, je na zvážení správcu dane.

10. Správny súd mal z predložených administratívnych spisov za nesporné, že správca dane viedol vo veci rozsiahle dokazovanie. Hodnotenie obsahu jednotlivých výpovedí samostatne, ako aj vo vzájomných súvislostiach, je obsiahnuté v odôvodnení rozhodnutí správcu dane i žalovaného, t. j. námietka žalobcu, že nie je zrejmé, akým spôsobom boli výpovede hodnotené, je v rozpore s ich obsahom, resp. je len vyjadrením všeobecného nesúhlasu žalobcu s ich hodnotením, čo samé osebe nepostačuje na prijatie záveru o nezákonnosti napadnutých rozhodnutí (§ 134 ods.1 SSP). Orgány verejnej správy si musia byť vedomé špecifík dôkazu (výpovede obvineného) majúceho pôvod v trestnom konaní a musia vždy zvažovať, či je tento dôkaz súladný s ďalšími dôkazmi získanými v daňovom konaní a hodnotiť ho s nimi vo vzájomných súvislostiach. Zároveň sa však môžu na žiadosť daňového subjektu pokúsiť znovu o výsluch obvineného v daňovom konaní ako svedka. Nie je však možné, aby dôkaz získaný z výpovede obvineného v trestnom konaní bol jediným rozhodujúcim dôkazom, na ktorom správca dane, resp. žalovaný založia svoje rozhodnutia.

Orgány verejnej správy teda podľa krajského súdu v priebehu daňového konania žalobcovi umožnili realizovať jemu patriace procesné práva. Pokiaľ žalobca namietal, že správca dane si vyberal len niektoré časti výpovedí svedkov a ostatné časti ignoroval, táto námietka je nekonkrétna, pretože žalobca neuviedol, ktorých výpovedí a v akom rozsahu sa to týka, čo správny súd za neho nebol oprávnený urobiť (§ 134 ods.1 SSP).

12. Správny súd námietku, že správca dane i žalovaný neprípustne opierali svoje rozhodnutia (ich odôvodnenia) o zistenia, ktoré vyplývajú z uznesenia o vznesení obvinenia, s argumentáciou, že jeho použitie ako dôkazu v daňovom konaní nie je prípustné, vyhodnotil ako dôvodnú.

Trestného poriadku a medzinárodných dokumentov v oblasti ľudských práv a slobôd, pretože správca dane si neurobil úsudok o spáchaní trestného činu alebo priestupku, ale správca dane skutočnosti uvedené v Uznesení použil ako nepriame dôkazy k úplnému zisteniu skutkového stavu v správnom konaní“. Odôvodnenie, v ktorom sú prevzaté celé časti odôvodnenia z rozhodnutia vydaného orgánom činným v trestnom konaní, vrátane hodnotenia dôkazov vykonaných orgánom činným v trestnom konaní, podľa krajského súdu nespĺňa náležitosti riadneho odôvodnenia rozhodnutia orgánu verejnej správy v zmysle § 63 ods.5 Daňového poriadku, a preto správny súd považoval rozhodnutia správcu dane za nepreskúmateľné pre nedostatok dôvodov.

Rozhodnutia žalovaného obsahujú v časti, v ktorej žalovaný opísal skutkový stav zistený správcom dane, poukaz na to, že správcovi dane bolo dňa 04. februára .2019 doručené Upovedomenie o začatí trestného stíhania a vznesení obvinenia z 29. januára2019, pričom žalovaný odcitoval časť z jeho odôvodnenia, avšak v časti odôvodnenia rozhodnutí žalovaného, v ktorej sa vyjadril k odvolacím námietkam žalobcu, nie sú uvedené žiadne úvahy, z ktorých by bolo zrejmé, ako sa žalovaný vysporiadal s odvolacou námietkou žalobcu o neprípustnosti použitia predmetného uznesenia ako dôkazu v daňovom konaní. Rozhodnutia žalovaného teda neobsahujú náležitosti stanovené v § 63 ods.5 Daňového poriadku, podľa ktorého sa v odôvodnení rozhodnutia o.i. uvedie, ako sa orgán verejnej správy (v tomto prípade žalovaný) vysporiadal s námietkami

Uznesenie

o vznesení obvinenia je teda procesným úkonom, ktorým sa proti určitej osobe začína trestné stíhanie za konkrétny skutok, ktorý je trestným činom a súčasne sa určuje jej procesné postavenie v trestnom konaní ako obvineného. Krajský súd prisvedčil žalobcovi, že právnym významom tohto uznesenia je len a výlučne začatie trestného stíhania voči konkrétnej osobe (resp. osobám) za určitý, konkretizovaný skutok, resp. skutky. Vznesenie obvinenia konkrétnej osobe

Uznesenie

o vznesení obvinenia teda nie je a nemôže byť dôkazom ničoho iného ako toho, že bolo určitej osobe vznesené obvinenie pre konkrétny skutok, v ktorom sa vidí trestný čin. Žiadna časť výroku uznesenia o vznesení obvinenia nemôže byť dôkazom toho, že sa určitý skutok stal, alebo že ho spáchala konkrétna osoba, a to ani v trestnom a ani v inom, t. j. ani v daňovom konaní. Z uvedeného vyplýva, že samotné Uznesenie o vznesení obvinenia a ani skutkové zistenia v ňom obsiahnuté nemôžu byť považované za dôkaz v zmysle § 24 Daňového poriadku, ktorý by bol správca dane oprávnený použiť ako dôkaz v daňovom konaní. Nemôže byť teda dôkazom toho, že sa určité osoby dopustili nejakého konania a ani dôkazom preukazujúcim vedomosť daňového subjektu (žalobcu) o zapojení do podvodného konania. Uznesenie o vznesení obvinenia ako dôkaz o skutkových okolnostiach prípadu, t. j. o mechanizme dodávok mäsa a mäsových výrobkov, ktoré boli fakturované žalobcovi deklarovanými dodávateľmi jednotlivými faktúrami, z ktorých si žalobca uplatnil odpočet DPH za kontrolované zdaňovacie obdobia október,

16. Správny súd mal za to, že použitím uznesenia o vznesení obvinenia ako dôkazu v rozpore s ustanovením § 24 Daňového poriadku došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonných rozhodnutí v zmysle § 191 ods. 1 písm. g/ SSP. Uznesenie o vznesení obvinenia síce nebolo „nezákonným dôkazom“, ale bolo „dôkazom“, ktorý svojou predbežnou povahou nebol spôsobilý preukázať skutočnosti v ňom obsiahnuté. V procese voľného hodnotenia dôkazov malo byť uznesenie podrobené primárne testu zákonnosti, hodnovernosti a závažnosti.

V dôsledku skutočnosti, že orgány verejnej správy predmetné uznesenie o vznesení obvinenia (vrátane skutkových zistení vyplývajúcich z vyhodnotenia dôkazov vyšetrovateľom v ňom uvedených) použili v daňovom konaní ako dôkaz a svoje rozhodnutia odôvodnili skutočnosťami vychádzajúcimi z jeho textu, je súčasne potrebné považovať skutkový stav, z ktorého preskúmavané rozhodnutia vychádzajú, za nedostatočne zistený a súčasne je možné konštatovať, že napadnuté rozhodnutia následne neobsahujú dostatok skutkových dôvodov pre rozhodnutie vo veciach, čo spôsobuje nepreskúmateľnosť napadnutých rozhodnutí pre nedostatok dôvodov. Správny súd pre úplnosť uviedol, že v prípade vydania uznesenia o vznesení obvinenia voči konkrétnej osobe (žalobcovi) a o začatí trestného stíhania nejde o rozhodnutie v zmysle § 22 ods. 1 Daňového poriadku, ktorým by bol správca dane (i žalovaný) viazaný, pričom z ustanovenia § 22 ods. 2 Daňového poriadku vyplýva, že správca dane si nemôže ako o predbežnej otázke urobiť úsudok o tom, či a kým bol spáchaný trestný čin alebo

skutočnostiam. Pokiaľ teda správca dane i žalovaný ako dôkaz v daňovom konaní použili predmetné uznesenie, súčasťou ktorého sú aj skutočnosti získané z odposluchov účastníckych staníc, je potrebné posúdiť, či takéto „dôkazy“ boli použité v súlade so zákonom.

18. Správny súd poukázal, že z uvedeného vyplýva, že zo samotného uznesenia o vznesení obvinenia nie je vo vzťahu k legálnosti odposluchov (okrem všeobecnej konštatácie, že „boli legálne získané“) zrejmé, či odposluchy boli získané, resp. zabezpečené v súlade so zákonom, pretože uznesenie neobsahuje konkrétne skutočnosti (napr. čísla rozhodnutí, ktorými boli jednotlivé odposluchy povolené príslušným subjektom, resp. orgánom) a tieto údaje nevyplývajú ani zo žiadneho dôkazu nachádzajúceho sa v administratívnych spisoch orgánov verejnej správy (správcu dane i žalovaného). Z relevantnej právnej úpravy (Trestný poriadok a Zákon o ochrane pred odpočúvaním) vyplývajú konkrétne podmienky použitia ITP, keďže tieto nepochybne predstavujú zásah do súkromného života a do práv garantovaných čl. 8 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd, ako aj do práv garantovaných Ústavou SR (napr. čl. 16 ods. 1, čl. 19 ods. 3 a čl. 22 ods. 2). K prenosu, resp. k použitiu dôkazov získaných v trestnom konaní do administratívneho konania správny súd poukázal

19. Vo vzťahu k argumentácii žalobcu o neprípustnosti použitia dôkazov získaných v trestnom konaní pre účely daňového konania (s poukazom na § 114 ods. 1, 7 a § 115 ods. 1, 7 Trestného poriadku) správny súd uviedol, že relevantné ustanovenia Trestného poriadku upravujú podmienky použitia ITP v trestnom konaní, a teda neupravujú ich použitie v iných konaniach (okrem ust. § 114 ods. 7 a § 115 ods. 7, ktoré upravujú podmienky použitia ITP v inom trestnom konaní).

2013. K možnosti prenosu dôkazov, ktoré spočívajú v záznamoch telekomunikačnej prevádzky poukázal na rozhodnutie ÚS SR sp. zn. II.ÚS 5/2011 zo dňa 15.12.2011. 20. K otázke použitia dôkazov ITP z trestného konania správny súd poukázal aj na judikatúru NS SR napr. rozhodnutia sp. zn. 5Sžfk/55/2017 a sp. zn. 5Sžo/26/2010), ako aj Najvyššieho správneho súdu ČR (napr. rozhodnutie sp. zn. 2Afs/24/2007).

jeho úplnosť a nemennosť, nebola správnym súdom vyhodnotená ako dôvodná. Správnemu súdu boli predložené riadne žurnalizované a zviazané administratívne spisy žalovaného i správcu dane za kontrolované zdaňovacie obdobia, ktoré obsahujú jednak Spisový prehľad s vyznačením zoznamu príloh, s uvedením celkového počtu strán tej-ktorej prílohy, pričom jednotlivé listiny a podania, ktoré sú obsahom administratívnych spisov, sú riadne očíslované, a preto námietka žalobcu, že postupom správcu dane bol porušený § 3 ods. 1 Daňového poriadku, nemá oporu v predložených administratívnych spisoch. V tejto súvislosti správny súd, zhodne so žalovaným poukázal na to, že ustanovenia Daňového poriadku expressis verbis neupravujú definíciu administratívneho spisu, jeho náležitosti a ani spôsob jeho vedenia. Predložené administratívne spisy však bezpochyby zodpovedajú požiadavkám kladeným na obsah, formu a úplnosť administratívneho spisu tak, ako bolo definované rozhodovacou činnosťou Najvyššieho súdu SR (napr. rozsudok sp. zn. 5Sžf/13/2016 zo dňa 30.05.2017.

23. Správny súd žalobnú námietku, že správca dane nerešpektovaním prezumpcie neviny a tým aj práva na spravodlivý proces porušil Európsky dohovor o ľudských právach (ďalej len „Dohovor“) a porušil aj § 22 ods. 2 Daňového poriadku, z dôvodov uvedených v bode 18 tohto rozsudku vyhodnotil ako nedôvodnú. Správny súd konštatoval, že v prejednávaných veciach predmetom daňového konania nebolo administratívne trestanie a vyvodzovanie zodpovednosti za spáchanie správneho deliktu žalobcom, ale výrokmi rozhodnutí správcu dane bola určená daňová povinnosť žalobcu (vyrubenie dane) za daňovou kontrolou preverované zdaňovacie obdobia október, november a december 2014, ktorá svojou podstatou nie je trestného

Pokiaľ žalobca argumentoval v rozsudku ESĽP č. 31827, tento nie je na preskúmavanú vec aplikovateľný, keďže sa týkal prípadu uloženia pokuty v daňovom konaní, ktorý prípad je možné podradiť pod pojem „trestné obvinenie“, a teda išlo o prípad, kde je daná aplikovateľnosť Dohovoru. Nemožno na preskúmavaný prípad aplikovať ani žalobcom označené Uznesenie ÚS SR sp. zn. II.ÚS 599/2012 z 13. decembra 2012, predmetom ktorého bolo rozhodovanie o namietanom porušení Dohovoru v konaní o preskúmaní zákonnosti rozhodnutia Predsedníctva Slovenskej advokátskej komory o pozastavení výkonu advokácie, ktorý prípad je možné podradiť pod pojem „trestné obvinenie“, na ktorý prípad bola daná aplikovateľnosť Dohovoru. Porušenie ust. § 22 ods. 2 Daňového poriadku správcom dane žalobca v žalobách jednak bližšie neodôvodnil a nekonkretizoval a jednak takáto námietka nemá oporu v odôvodnení napadnutých rozhodnutí správcu dane, ani žalovaného, keďže orgány verejnej správy v týchto rozhodnutiach nekonštatovali, resp. napadnuté rozhodnutia ani nie sú založené na tvrdení, že žalobca spáchal trestný čin daňového podvodu.

24. Pokiaľ ide o žalobcovu námietku, že napadnuté rozhodnutia správcu dane i žalovaného sú nezákonné z dôvodu neprerušenia daňového konania podľa § 61 ods. 1 Daňového poriadku do času, kým bude právoplatne rozhodnuté v trestnom konaní, z dôvodov uvedených v bode 19 tohto rozsudku, správny súd ju vyhodnotil ako nedôvodnú, nakoľko v preskúmavaných veciach nenastal žiadny z dôvodov pre postup správcu dane podľa cit. ust. § 61 ods. 1 Daňového

moci. Táto doktrína však nie je absolútna a nie všetky očakávania účastníka sa považujú za legitímne. Očakávaním účastníka totiž nemôže byť napr. spoliehanie sa na to, že orgán rozhodne v jeho prospech, prípadne, že v skutkovo totožných prípadoch, vzhľadom na podstatné okolnosti prípadu rozhodne inak. V tejto súvislosti správny súd poznamenal , že z dôvodu zachovania princípu predvídateľnosti aplikácie práva, ako aj zachovania právnej istoty, je potrebné, aby sa v skutkovo a právne obdobných veciach postupovalo a rozhodovalo

MAOP s.r.o. Argumentácia žalobcu poukazujúca na prípadné výsledky daňových kontrol DPH a preverovanie (miestne zisťovanie) u spoločnosti MOAP s.r.o., t. j. u iného daňového subjektu, než bol deklarovaný dodávateľ žalobcu (DIMÄS s.r.o.) v preverovaných zdaňovacích obdobiach október, november a december 2014, t. j. za iné kontrolované zdaňovacie obdobia, pri rôznych ďalších skutkových odlišnostiach, nemôže prispieť k potvrdeniu žalobcom tvrdenej skutočnosti, že ním uplatnený nárok na odpočet DPH (v tomto prípade voči subjektu DIMÄS s.r.o. za iné kontrolované zdaňovacie obdobie - r. 2014) je dôvodný a ani k potvrdeniu jeho „dobromyseľnosti“ vo vzťahu k spolupráci s p. H. a p. H.. 27.

Preukázanie uvedených skutočností (dôkazná povinnosť) spočíva jednoznačne na daňovom subjekte - žalobcovi. V tejto súvislosti správny súd poukázal na závery rozsudku NS SR sp. zn. 5Sžf/97/2010. V zmysle vyššie uvedeného

že nikdy nevystavoval objednávky v poľštine, čo správca dane ani žalovaný vo svojich rozhodnutiach netvrdili. Žiadal, aby bolo zodpovedané, či bola vykonaná daňová kontrola v spoločnosti PROBESS, s.r.o., nakoľko ak vznikla daňová povinnosť niektorému z členov reťazca, tak nie je prípustné, aby túto daňovú povinnosť správca dane prenášal na žalobcu, k čomu správny súd zaujal stanovisko v osobitnom bode rozsudku 77. Žiadosti žalobcu obsiahnuté v správnych žalobách o zodpovedanie ním kladených otázok nemožno hodnotiť ako formulovanie zrozumiteľných žalobných bodov, z ktorých musí byť zrejmé, z akých konkrétnych skutkových a právnych dôvodov žalobca považuje napadnuté rozhodnutie za nezákonné (§ 182 ods. 1 písm. e/ SSP), nesplnením ktorých kritérií žalobných bodov žalobca opätovne naráža na dispozičnú zásadu konania pred správnym súdom plynúcu z ust. § 134 ods. 1 SSP. Správny súd v súvislosti s námietkou nedostatočne zisteného skutkového stavu, resp. nedostatočného dokazovania poukázal na to, že účelom daňového konania je zistenie, či daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti

Pokiaľ ide o dokazovanie v daňovom konaní, dôkaznú povinnosť má prioritne daňový subjekt. Správca dane vykonáva a vedie dokazovanie. Jeho úlohou je zistiť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane. Dokazovanie je procesný postup, na základe ktorého správca dane získava poznatky a informácie o všetkých skutočnostiach dôležitých pre správne a objektívne

dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy. 29. Pokiaľ ide o namietané bezhotovostné platby za tovar platí vyjadrenie žalovaného, že v prípade reálnej obchodnej operácie sa predpokladá, že tovarový tok kopíruje ten finančný. Správca dane však preukázal, že zdaniteľné obchody neprebehli tak, ako boli fakturované, súd uviedol, že žalobca neoznačil konkrétny dôkaz - konkrétne výpisy z účtov, ktoré jeho tvrdenia preukazujú. Správny súd nie je oprávnený na základe všeobecnej námietky odkazujúcej na obsah spisu podrobiť jeho obsah svojej analýze a vlastným dokazovaním tak zisťovať, resp. revidovať zistený skutkový stav veci, čím by nedovolene nahrádzal jednak aktivitu žalobcu ako aj činnosť správcu dane. V tomto prípade len doplnil, že už len samotné oprávnenie poľských vodičov na prístup k účtom spoločnosti MAOP, s.r.o., resp. DIMÄS s.r.o. a jeho využitie (nezáleží na tom v koľkých prípadoch) potvrdzuje značný neštandard v týchto obchodných

E. vykonaného OČTK, keďže nebolo zistené, že by bola získaná nezákonným spôsobom, a samotný žalobca ani v priebehu daňovej kontroly, ani v priebehu daňového konania nenavrhol takýto dôkaz vykonať. 31. Žalobca v žalobách namietal nezákonnosť napadnutých rozhodnutí správcu dane i žalovaného s poukazom na rozsudok SD EÚ vo veci C-245/04 EMAG, pričom tvrdil, že hodnotenie správcu dane odporuje záverom uvedeným v predmetnom rozsudku a že v prípade obchodnej spolupráce žalobcu s jeho dodávateľmi a ich dodávateľmi sa jednalo v zmysle cit. rozsudku o tzv. pohyblivé a nepohyblivé dodávky a namietal tiež zmätočnosť argumentácie správcu dane, ktorá si odporuje. Táto argumentácia žalobcu v správnych žalobách predstavuje podľa správneho súdu len vyjadrenie názoru žalobcu na právne posúdenie veci, ktoré je odlišné od posúdenia veci správcom dane, čo bez ďalšieho nie je ničím iným, než vyjadrením jeho všeobecného nesúhlasu s hodnotením vykonaným správcom dane uvedeným v odôvodneniach prvostupňových rozhodnutí. Táto námietka tak pre nekonkrétnosť v otázke - v čom sa žalovaný

Na nepredkladaní účtovníctva či iných záznamov daňovými subjektmi, za ktorých žalobca nezodpovedá, právne posúdenie veci založené nebolo, napriek tomu, že išlo o skutkové zistenia v rámci daňovej kontroly. Námietku nesprávneho

34. Pokiaľ žalobca v podaných správnych žalobách namietal nesprávne právne posúdenie a tvrdil, že závery správcu dane nevyplývajú z vykonaného dokazovania, resp. sú zmätočné, resp. nepreskúmateľné, tieto žalobcom uplatnené námietky boli v správnych žalobách uplatnené takým spôsobom, že žalobca v jednotlivých bodoch žalôb odcitoval konkrétne parciálne časti z odôvodnení rozhodnutí správcu dane alebo žalovaného, v ktorých bol vyslovený nejaký záver alebo hodnotenie jednotlivých dôkazov, k čomu žalobca uviedol svoje vyjadrenie alebo hodnotenie, t. j. prezentoval svoj vlastný názor.

35. Žalobca ďalej namietal, že správca dane nepreukázal, že žalobca vedel (alebo mal alebo mohol vedieť) o jeho zapojení do podvodného konania, resp. do reťazca poznačeného daňovo podvodným konaním. Pokiaľ žalobca argumentoval, že správca dane vyvodzuje záver, že žalobca vedel (alebo mal vedieť) o jeho zapojení do podvodného konania zo skutočností, ktoré sa žalobca (napokon aj správca dane) dozvedeli až prostredníctvom OČTK (pričom žalobca poukázal na to, že až z uznesenia o vznesení obvinenia sa dozvedel, že by do obchodného reťazca mali byť zaradené ďalšie spoločnosti, napr. PETREX Košice s.r.o., Insia L-M s.r.o., Shantal s.r.o., PROBESS s.r.o., resp. poukázal na zistenia vyplývajúce zo zaznamenaných telefonických hovorov), správny súd uviedol, že už samotná skutočnosť, že zistenia správcu dane, na ktorých založil svoje rozhodnutia, boli získané aj z dôkazov, ktoré neboli vykonané v súlade so zákonom, resp. z uznesenia, ktoré nemôže slúžiť ako dôkaz v daňovom konaní.

37. Správny súd dospel k záveru, že žaloby boli dôvodné, a preto napadnuté rozhodnutia žalovaného v spojení s rozhodnutiami správcu dane v zmysle § 191 ods. 3 písm. a/ SSP zrušil s poukazom na ust. § 191 ods. 1 písm. d/, e/, g/ SSP, pretože sú nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť a nedostatok dôvodov, zistenie skutkového stavu, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutých rozhodnutí, bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci a došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonných rozhodnutí. V ďalšom konaní správny súd zaviazal správcu dane opätovne posúdiť splnenie podmienok na odpočítanie dane zo zdaniteľných obchodov v zmysle § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ Zákona o DPH, vyhodnotiť žalobcom predložené dôkazy, ako aj dôkazy správcom dane získané v súlade so zákonom, prípadne doplní dokazovanie tak, aby bol skutkový stav riadne a spoľahlivo zistený a opätovne vo veciach rozhodnúť.

II. Kasačná sťažnosť žalovaného a stanoviská účastníkov

39. Sťažovateľ namietal právny záver správneho súdu, že správca dane neprípustne oprel svoje rozhodnutie o zistenia NAKA uvedené v uznesení o vznesení obvinenia. Žalovaný mal za to, že uznesenie o vznesení obvinenia bol oprávnený použiť a že konal v súlade s § 26 ods. 7 a § 24 ods. 4 daňového poriadku.

daňovej kontroly. 41. Sťažovateľ ďalej namietal odklon od ustálenej praxe, keďže správca dane konal v súlade s názorom vyjadreným v rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sžfk/29/ 2018 zo dňa 22. júla 2019, podľa ktorého ak sa konatelia deklarovaných dodávateľov nevedia k obchodom vyjadriť, nemôže správca dane vyhodnotiť obchody ako reálne uskutočnené a uznať nárok na odpočet DPH. 42. Ďalej poukázal aj na rozsudok NS SR sp. zn. 2Sžf/100/2016 dňa 27. marca 2019, v ktorom tento ustálil, že od podnikateľa možno očakávať potrebnú obozretnosť a opatrnosť pri výbere svojich obchodných partnerov za tým účelom, aby sa vyhol začleneniu do podvodných dodávateľských reťazcov;

Uviedol, že mu nemožno vytýkať nedostatočnú obozretnosť vzhľadom na výber obchodných partnerov. Manželia Petraníkovci boli oprávnení konať za obchodnú spoločnosť DIMÄS, s.r.o. nakoľko mali oprávnenie nakladať s bankovým účtom týchto obchodných spoločností a dôveru si získali tiež dlhodobou spoluprácou. Závery rozsudku sp. zn. 2Sžf/100/ 2016 sú podľa názoru žalobcu na prípad neaplikovateľné. 46. Žalobca ďalej namietal, že sťažovateľ žiadnym spôsobom nepreukázal a dôkazmi nepodložil svoje presvedčenie o tom, že žalobca o svojom zapojení do podvodného konania

48. Sťažovateľ následne doplnil kasačnú sťažnosť podaním z 27. apríla 2023, v ktorom upriamil pozornosť kasačného súdu na rozsudok Najvyššieho súdu správneho súdu sp. zn. 2Sfk/15/2021 z 24. augusta 2022. K otázke odpočúvania telekomunikačnej prevádzky a jeho použitia aj z doposiaľ neukončeného konania trestnoprávnej povahy.

50. Kasačný súd po oboznámení sa s rozsahom a dôvodmi kasačnej sťažnosti proti napadnutému rozsudku správneho súdu preskúmal rozsudok správneho súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, skúmal aj napadnuté rozhodnutia žalovaného správneho orgánu a konanie im predchádzajúce, a to najmä z toho pohľadu, či sa správny súd vysporiadal so všetkými zásadnými námietkami uvedenými v žalobe a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu. 51. Predmetom súdneho prieskumu bol rozsudok Krajského súdu v Banskej Bystrici č. k. 75S/4/2021 - 214 z 28. apríla 2022, ktorým žaloby o preskúmanie zákonnosti rozhodnutí žalovaného č. 101642505/2020, č. 101642568/2020 a č. 101642658/2020, všetky z 29. októbra 2020 vyhodnotil ako dôvodné a napadnuté rozhodnutia žalovaného v spojení s rozhodnutiami správcu dane postupom podľa § 191 ods. 3 písm. a/ SSP zrušil a vrátil prvostupňovému orgánu verejnej správy na ďalšie konanie s poukazom na ust. § 191 ods. 1 písm. d/, e/, g/ SSP. 52. Podrobný priebeh administratívneho konania bol opísaný v rozsudku krajského súdu, preto ho kasačný súd nebude znova opakovať, len naň v celom rozsahu poukazuje.

IV. Vybrané ustanovenia, z ktorých kasačný súd vychádzal

pre Monacké kniežatstvo považujú za plnenia pochádzajúce z Francúzska alebo určené pre Francúzsko a plnenia pochádzajúce z ostrova Man alebo určené pre ostrov Man sa považujú za plnenia pochádzajúce zo Spojeného kráľovstva Veľkej Británie a Severného Írska alebo určené pre Spojené kráľovstvo Veľkej Británie a Severného Írska.

predaja bankoviek a mincí, b) dodanie stavby alebo jej časti na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy, c) odovzdanie tovaru na základe nájomnej zmluvy, podľa ktorej sa vlastníctvo k predmetu nájomnej zmluvy nadobudne najneskôr pri zaplatení poslednej splátky. (2) Dodaním tovaru je aj prevod vlastníckeho práva k hmotnému majetku za náhradu alebo protihodnotu na základe rozhodnutia vydaného štátnym orgánom alebo na základe zákona. (3) Ak platiteľ dodá tovar na svoju osobnú spotrebu, dodá tovar na osobnú spotrebu svojich zamestnancov, dodá tovar bezodplatne alebo dodá tovar na ďalší iný účel ako na podnikanie a ak pri kúpe alebo vytvorení tohto tovaru vlastnou činnosťou bola daň úplne alebo čiastočne odpočítateľná, považuje sa takéto dodanie tovaru za dodanie tovaru za protihodnotu. Bezodplatné dodanie tovaru na obchodné účely, ak jeho hodnota nepresiahne 17 eur bez dane za jeden kus, a bezodplatné dodanie obchodných vzoriek sa nepovažuje za dodanie tovaru za protihodnotu.

Takéto premiestnenie sa považuje za dodanie tovaru za protihodnotu okrem premiestnenia tovaru a) na účel jeho inštalácie alebo montáže zdaniteľnou osobou alebo na jej účet v členskom štáte, v ktorom sa skončí odoslanie alebo preprava tovaru, b) na účel zásielkového predaja tohto tovaru zdaniteľnou osobou v členskom štáte, v ktorom sa skončí odoslanie alebo preprava tovaru, c) na účel dodania tovaru na palubách lietadiel, lodí alebo vlakov počas osobnej dopravy na území Európskej únie, d) určeného na vývoz tovaru do tretích štátov, e) určeného na dodanie tovaru do iného členského štátu touto zdaniteľnou osobou, ak dodanie tohto tovaru v členskom štáte, v ktorom sa skončí odoslanie alebo preprava tovaru, bude oslobodené od dane, f) na účel ocenenia tovaru alebo na účel prepracovania, spracovania, opravy alebo iných podobných činností fyzicky vykonaných na tomto tovare pre túto zdaniteľnú osobu v členskom štáte, v ktorom sa skončí odoslanie alebo preprava, za predpokladu, že sa tejto osobe tovar po skončení operácií vráti do tuzemska, g) na dočasné použitie tohto tovaru v členskom štáte, v ktorom sa skončí odoslanie alebo

dane na základe nájomnej zmluvy s dojednaným právom kúpy prenajatej veci, ak sa v členskom štáte nájomcu považuje prevzatie predmetu nájmu za nadobudnutie tovaru z iného členského štátu, ktoré je predmetom dane. 55.

Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. 56. Podľa § 51 ods. 1 písm. a/ Zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane. (3) Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. (6) Pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie

neprihliada. 59. Podľa § 19 ods. 1, 2, 7 Daňového poriadku (1) O ústnom pojednávaní alebo vykonaní úkonu spíše príslušný orgán zápisnicu. (2) Zo zápisnice musí byť zrejmé najmä kto, kde a kedy ústne pojednávanie alebo úkon vykonal, ktoré osoby sa ho zúčastnili, označenie hlavného predmetu ústneho pojednávania alebo úkonu, súvislé opísanie jeho priebehu, označenie listín a iných vecí odovzdaných pri ústnom pojednávaní alebo úkone alebo podstatný obsah listín predložených na nahliadnutie, vykonané poučenie, vyjadrenie poučených osôb, ich návrhy alebo námietky smerujúce proti obsahu zápisnice, závery o týchto návrhoch alebo námietkach. Ak zápisnica nahrádza podanie, musí mať náležitosti podania. (7) O oznámeniach, poznámkach, obsahoch telefonických hovorov, odkazoch na iné spisové materiály, výpisoch z vlastných alebo cudzích záznamov a o ďalších skutočnostiach vzťahujúcich sa na vec a zistených príslušným orgánom vyhotoví tento orgán úradný záznam. Úradný záznam podpíše zamestnanec príslušného orgánu, ktorý ho vyhotovil. V úradnom

(2) Správca dane si nemôže ako o predbežnej otázke urobiť úsudok o tom, či a kým bol spáchaný trestný čin alebo priestupok, alebo o osobnom stave fyzickej osoby. 61. Podľa § 23 ods. 1, 2 Daňového poriadku (1) Daňový subjekt alebo jeho zástupca je oprávnený nazerať do spisu daňového subjektu týkajúceho sa jeho daňových povinností.

§ 19a; to neplatí, ak sa použijú ako dôkaz pri správe daní. (2) Na žiadosť daňového subjektu alebo jeho zástupcu správca dane zo spisového materiálu, do ktorého možno nazrieť, vydá rovnopis, alebo vyhotoví fotokópie alebo listinnú podobu elektronického dokumentu a vydá ich daňovému subjektu alebo jeho zástupcovi a na ich požiadanie osvedčí ich zhodu s originálom.

Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k

64. Podľa § 45 ods. 1 písm. c/, d/, e/, f/, g/ Daňového poriadku daňový subjekt, u ktorého sa vykonáva daňová kontrola (ďalej len "kontrolovaný daňový subjekt"), má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane právo c) predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia a navrhovať dôkazy dostupné správcovi dane, ktoré sám nemôže predložiť, najneskôr do dňa jej ukončenia, d) nahliadnuť do zápisnice z miestneho zisťovania vykonaného u iného daňového subjektu v súvislosti s daňovou kontrolou vykonávanou u kontrolovaného daňového subjektu, e) klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní, f) vyjadrovať sa v priebehu daňovej kontroly k zisteným skutočnostiam, k spôsobu ich zistenia alebo navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim, g) nahliadnuť do zapožičaných dokladov u správcu dane v jeho obvyklej úradnej dobe.

66. Podľa § 46 ods. 1, 2, 3, 5, 8, 9 písm. a/, 10 Daňového poriadku (1) Daňová kontrola začína dňom určeným v oznámení správcu dane o daňovej kontrole. Oznámenie o daňovej kontrole musí obsahovať deň začatia daňovej kontroly, miesto výkonu daňovej kontroly, druh kontrolovanej dane a kontrolované zdaňovacie obdobie alebo kontrolované účtovné obdobie. Správca dane v oznámení určí aj lehotu na predloženie všetkých dokladov potrebných na vykonanie daňovej kontroly s poučením o následkoch ich nepredloženia. Ak z dôvodu na

činné v trestnom konaní alebo ak je dôvodné podozrenie, že účtovné alebo iné doklady budú pozmenené, znehodnotené alebo zničené. V týchto prípadoch v deň začatia daňovej kontroly zamestnanec správcu dane spíše zápisnicu o začatí daňovej kontroly; v zápisnici o začatí daňovej kontroly musí byť uvedený deň začatia daňovej kontroly, miesto vykonávania daňovej kontroly, predmet daňovej kontroly a kontrolované zdaňovacie obdobie alebo kontrolované účtovné obdobie. (5) Ak vzniknú pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti dokladov predložených kontrolovaným daňovým subjektom alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených, oznámi správca dane tieto pochybnosti kontrolovanému daňovému subjektu a vyzve ho, aby sa k nim vyjadril, najmä aby neúplné údaje doplnil, nejasnosti vysvetlil a nepravdivé údaje opravil alebo pravdivosť údajov riadne preukázal. (8) Zamestnanec správcu dane z daňovej kontroly vyhotoví protokol, ktorý obsahuje výsledok daňovej kontroly vrátane vyhodnotenia dôkazov; protokol sa nevyhotovuje, ak je daňová kontrola ukončená podľa odseku 9 písm. b) a c). Ak sa daňovou kontrolou zistil rozdiel v

Vo výzve správca dane určí lehotu, nie kratšiu ako 30 pracovných dní od doručenia takého protokolu, v ktorej sa má kontrolovaný daňový subjekt vyjadriť k zisteniam uvedeným v protokole a označiť dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, ktoré nemohol predložiť v priebehu daňovej kontroly.

Na prerušenie daňovej kontroly sa primerane použije § 61. Ak ide o daňovú kontrolu závislých osôb, ktoré určujú základ dane podľa osobitného predpisu, 36b) druhostupňový orgán môže lehotu podľa prvej vety pred jej uplynutím na základe písomného odôvodnenia predĺžiť najviac o 12 mesiacov.

68. Podľa § 63 ods. 1, 2, 5 Daňového poriadku (1) Ukladať povinnosti alebo priznávať práva podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu 2)možno len rozhodnutím, ktoré musí byť doručené podľa tohto zákona, ak tento zákon neustanovuje inak. (2) Rozhodnutie musí vychádzať zo stavu veci zisteného v daňovom konaní, musí obsahovať náležitosti ustanovené týmto zákonom a musí byť vydané príslušným orgánom, ak tento zákon alebo osobitný predpis 1)neustanovuje inak. (5) Rozhodnutie obsahuje odôvodnenie, ak tento zákon neustanovuje inak.

69. Podľa § 68 ods. 1, 3 Daňového poriadku (1) Ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak, vyrubovacie konanie začína nasledujúci deň po dni doručenia protokolu s výzvou podľa § 46 ods. 8 a § 49 ods. 1 a končí dňom doručenia rozhodnutia daňovému subjektu; vyrubovacie konanie nezačne, ak sa výzva podľa § 46 ods. 8 nezasiela. Vyrubovacie

Ak daňovú kontrolu vykonalo finančné riaditeľstvo, vyrubovacie konanie vykoná a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá miestne príslušný správca dane. Ak je vec vrátená na ďalšie vyrubovacie konanie, vyrubovacie konanie vykoná a rozhodnutie vo vyrubovacom konaní vydá správca dane, ktorého rozhodnutie bolo zrušené. (3) Ak daňový subjekt predloží pripomienky a dôkazy v lehote určenej správcom dane vo výzve podľa § 46 ods. 8 a § 49 ods. 1, dohodne so správcom dane deň prerokovania pripomienok a dôkazov ním predložených; ak sa nedohodnú, určí deň ich prerokovania správca

Ak sa daňový subjekt alebo jeho zástupca nezúčastní na prerokovaní pripomienok a dôkazov ním predložených, správca dane spíše o tejto skutočnosti úradný záznam. Správca dane vydá rozhodnutie do troch mesiacov od uplynutia lehoty určenej vo výzve podľa prvej vety.

70. Podľa § 206 ods. 1 Trestného poriadku ak je na podklade trestného oznámenia alebo zistených skutočností po začatí trestného stíhania dostatočne odôvodnený záver, že trestný čin spáchala určitá osoba, policajt bez meškania vydá uznesenie o vznesení obvinenia, ktoré ihneď oznámi obvinenému a doručí najneskôr do 48 hodín prokurátorovi a ak je obvineným súdny exekútor, notár, znalec, tlmočník alebo prekladateľ, aj ministrovi spravodlivosti, a ak je obvineným advokát, aj Slovenskej advokátskej komore; o tomto úkone upovedomí bez meškania oznamovateľa a poškodeného. Ak bolo uznesenie o vznesení obvinenia oznámené jeho vyhlásením, je policajt povinný vydať obvinenému rovnopis tohto uznesenia bez

ktorom na konanie zaväzuje medzinárodná zmluva. 72. Podľa § 115 Trestného poriadku (1) V trestnom konaní o zločine, korupcii, trestných činoch extrémizmu, trestnom čine zneužívania právomoci verejného činiteľa, trestnom čine legalizácie výnosu z trestnej činnosti podľa § 233 a 234 Trestného zákona alebo pre iný úmyselný trestný čin, o ktorom na konanie zaväzuje medzinárodná zmluva, možno vydať príkaz na odpočúvanie a záznam telekomunikačnej prevádzky, ak možno dôvodne predpokladať, že budú zistené skutočnosti významné pre trestné konanie. Príkaz možno vydať, ak nemožno sledovaný účel dosiahnuť inak alebo ak by bolo jeho dosiahnutie iným spôsobom podstatne sťažené. Ak sa pri odpočúvaní a zaznamenávaní telekomunikačnej prevádzky zistí, že obvinený komunikuje so svojím obhajcom, takto získané informácie nemožno použiť na účely trestného konania a musia sa predpísaným spôsobom bez meškania zničiť; to neplatí, ak ide o informácie, ktoré sa vzťahujú na vec, v ktorej advokát nezastupuje obvineného ako

používa. (2) Tento zákon sa nevzťahuje na použitie informačno-technických prostriedkov v trestnom konaní podľa osobitného zákona. 1) 74. Podľa § 3 ods. 1, 2 Zákona o ochrane pred odpočúvaním (1) Informačno-technický prostriedok možno použiť len vtedy, ak je to v demokratickej spoločnosti nevyhnutné na zabezpečenie ochrany ústavného zriadenia, vnútorného poriadku a zahraničnopolitických záujmov štátu, bezpečnosti a obrany štátu, získavanie informácií zo zahraničných zdrojov, predchádzanie a objasňovanie trestnej činnosti alebo na ochranu práv a slobôd iných a ak dosiahnutie tohto účelu inak by bolo neúčinné alebo podstatne sťažené; informačno-technické prostriedky možno v pôsobnosti Slovenskej informačnej služby a Vojenského spravodajstva použiť aj mimo územia Slovenskej republiky v rozsahu úloh podľa osobitných predpisov. 5a) Použitím informačno-technického prostriedku sa môže základné právo alebo sloboda obmedziť len v nevyhnutnom rozsahu a nie dlhšie, ako je to nevyhnutné na dosiahnutie zákonom uznaného cieľa, na ktorý slúži. (2) Údaje získané informačno-technickými prostriedkami možno použiť výlučne na

územnej samosprávy alebo inej samosprávy. (2) Ak sa majú informácie získané použitím informačno-technického prostriedku použiť ako dôkaz v trestnom konaní, 1) vyhotoví orgán štátu písomný záznam s uvedením údajov o mieste, čase a zákonnosti použitia informačno-technického prostriedku; k písomnému záznamu orgán štátu priloží záznam a jeho doslovný prepis. Informácie získané použitím informačno- technického prostriedku, ktoré sa nevzťahujú na dôvody jeho použitia uvedeného v žiadosti, sa môžu použiť ako dôkaz v trestnom konaní, len ak sa týkajú trestnej činnosti, v súvislosti s ktorou možno použiť informačno-technický prostriedok.

77. Podľa názoru kasačného súdu uznesenie o vznesení obvinenia je procesným úkonom, ktorým sa proti určitej osobe začína trestné stíhanie za konkrétny skutok, ktorý je trestným činom a súčasne sa určuje procesné postavenie v trestnom konaní ako obvineného.

78. Senát kasačného súdu dospel k záveru, že ako samotné uznesenie o vznesení obvinenia, tak ani skutkové zistenia v ňom obsiahnuté v žiadnom prípade nemôžu byť považované za dôkaz toho, že sa určité osoby dopustili nejakého konania, a teda za dôkaz podľa ust. § 24 Daňového poriadku, ktorý by bol správca dane oprávnený použiť ako dôkaz v daňovom

Kasačný súd uzatvára, že predmetné uznesenie je nutné chápať ako obvinenie, ktoré má predbežnú povahu a nie je možné ho považovať za dôkaz, ktorý by bol spôsobilý preukazovať skutočnosti v ňom obsiahnuté. 80. Zo samotného uznesenia o vznesení obvinenia, ktoré tvorí súčasť administratívneho spisu, vyplýva, že správca dane prevzal do odôvodnenia svojho rozhodnutia text najmä tej časti uznesenia o vznesení obvinenia, v ktorom je vymedzený skutok, pre ktorý bolo vznesené obvinenie a zároveň text z jeho odôvodnenia v častiach, kde vyšetrovateľ policajného zboru hodnotí jednotlivé dôkazy.

82. V zhode so správnym súdom kasačný súd uvádza, že skutkový stav, z ktorého vychádzajú preskúmavané rozhodnutia je možné považovať za nedostatočne zistený, čo spôsobuje nepreskúmateľnosť napadnutých rozhodnutí pre nedostatok dôkazov. V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje aj na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho správneho súdu Českej republiky, ktorá je priamo uplatniteľná k podloženiu záveru kasačného súdu ohľadne tenkej hranice vo vnímaní prelínania trestného a daňového konania. „Ačkoliv jsou v praxi často vedeny oba druhy řízení pro týž skutek, výsledky bývají mnohdy zcela rozdílné. Pro výsledek daňového řízení není totiž rozhodující skutečnost, že daňový subjekt spáchal či nespáchal nějaký trestný čin. Daňové právo není trestním právem. Svět daňového a trestního práva je oddělený, podmínkou doměření daně rozhodně není zjištění daňového trestného činu. Postupy orgánů činných v trestním řízení a správce daně se nepodmiňují. Závěry činnosti orgánů činných v trestním řízení

Pokiaľ ide o namietaný nesúhlas s prípustnosťou použitia dôkazov získaných v inom (trestnom) konaní použitím informačno-technických prostriedkov, je potrebné zdôrazniť, že uznesenie o vznesení obvinenia obsahuje konkrétne skutočnosti a zistenia získané zo záznamov telefónnych hovorov účastníckych staníc (odposluchov), pričom jednotlivé hovory sú v ňom označené číslom hovoru a dátumom, s uvedením obsahu telefonického rozhovoru a s následným vyhodnotením jeho obsahu vo vzťahu k preverovaným skutočnostiam.

Z administratívnych spisov vyplýva, že správca dane i žalovaný mali k dispozícii len uznesenie o vznesení obvinenia, v ktorom je uvedený konkrétny obsah odposluchov vykonaných z účastníckych staníc. Súčasťou administratívnych spisov teda nie sú prepisy jednotlivých odposluchov, ani žiadne listinné dôkazy, z ktorých by vyplynula legálnosť vyhotovenia takýchto dôkazov.

85. Z vyššie uvedeného vyplýva, že pokiaľ boli ako dôkaz použité zistenia, z ITP ktorých obsah je súčasťou samotného uznesenia o vznesení obvinenia, ktoré správca dane i žalovaný vo svojich rozhodnutiach označili ako „dôkaz získaný v súlade so zákonom a použiteľný v daňovom konaní“, takýto postup nie je v súlade so zákonom.

rozsudku. 87. Najvyšší správny súd po oboznámení sa s rozsahom a dôvodmi kasačnej sťažnosti proti napadnutému rozsudku Krajského súdu v Banskej Bystrici, po preskúmaní napadnutého rozsudku a po oboznámení sa s obsahom pripojeného spisového materiálu nezistil žiaden dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov obsiahnutých v odôvodnení napadnutého rozsudku, ktorý podľa názoru senátu kasačného súdu sa vyčerpávajúcim spôsobom vysporiadal so všetkými žalobnými námietkami a nenechal otvorenú žiadnu otázku, ktorej riešenie by zostalo na kasačnom súde.

89. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v pomere hlasov 3:0 (§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.