4Sfk/111/2022

1. Krajský súd v Prešove (ďalej ako „krajský súd“ alebo „správny súd“) rozsudkom č. k. 1S/13/2020-126 zo dňa 24. marca 2022 (ďalej aj ako „napadnutý rozsudok“) podľa ust. § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102867425/2019 zo dňa 12. decembra 2019 (ďalej ako „napadnuté rozhodnutie“ alebo „rozhodnutie žalovaného“), ktorým žalovaný ako odvolací orgán podľa § 74 ods. 4

2. Správny súd v odôvodnení rozhodnutia stručne zhrnul následky daňovej exekučnej výzvy a poukázal na skutočnosť, že daňové exekučné výzvy podliehajú súdnemu prieskumu v obmedzenom rozsahu, v zmysle § 91 ods. 5 Daňového poriadku, pričom musí ísť o také okolnosti, ktoré nastali po nadobudnutí právoplatnosti exekučného titulu.

Podľa správneho súdu tak správny orgán postupoval v súlade so zákonom, keď na námietky vo vzťahu k predmetnému predbežnému opatreniu neprihliadal, keďže tieto skutočnosti nie je možné v tomto štádiu konania preskúmavať. Z rovnakého dôvodu ani správny súd, v konaní o správnej žalobe proti daňovej exekučnej výzve nemal zákonnú možnosť preskúmavať právoplatné a vykonateľné rozhodnutie, na základe ktorého je táto exekúcia vedená.

Taktiež nepovažoval za relevantnú skutočnosť, že žalobca nemá finančné prostriedky na úhradu daňovej povinnosti uloženej rozhodnutím č. 100601069/2019 zo dňa 11.03.2019, ktorým bolo daňovému dlžníkovi, žalobcovi uložené predbežné opatrenie na úhradu sumy 314189,92 EUR v spojení s potvrdzujúcim rozhodnutím žalovaného.

5. Za nedôvodnú považoval aj námietku vo vzťahu k obsahu exekučnej výzvy, keďže tá obsahuje všetky zákonné náležitosti v zmysle § 91 ods. 2 Daňového poriadku, pričom správny súd nezistil tiež žiadne vady druhostupňového rozhodnutia žalovaného, ktoré by mali za následok jeho nepreskúmateľnosť či nezrozumiteľnosť.

7. Záverom zdôraznil, že správny súd v rámci konania nevyhľadáva za žalobcu konkrétne dôvody nezákonnosti napadnutého rozhodnutia, ktoré podľa § 182 ods. 1 písm. e) SSP majú tvoriť obsah žaloby a majú tak určovať rozsah preskúmavania zákonnosti rozhodnutia

II. Kasačná sťažnosť, vyjadrenie

9. V kasačnej sťažnosti sťažovateľ zopakoval argumentáciu použitú v správnej žalobe, pričom všeobecne poukázal na nesprávnosť postupu správneho súdu. V rámci všeobecného vymedzenia postupu správneho súdu v procese prieskumu rozhodnutí správnych orgánov je potrebné konštatovať, že aj pri zákonom dovolenej úvahe správneho orgánu sa správny súd musí zamerať len na zákonné kritériá a medze takej úvahy a nemôže skúmať, či správny orgán mohol, alebo nemohol vychádzať zo zákonom dovolenej úvahy. Zákonnosť postupu sa skúma na základe rovnakých kritérií ako zákonnosť rozhodnutí, to či konkrétny postup je, alebo nie je v súlade s platným právnym poriadkom. V danom prípade rozhodne nemožno súhlasiť s postupom správcu dane, žalovaného a rovnako tiež správneho súdu, nakoľko podľa názoru sťažovateľa vychádzali správca dane a žalovaný z nesprávne zisteného skutkového stavu, a správny súd sa napriek radu vytýkaných procesných pochybení zameral primárne na predložené dôkazy svedčiace v neprospech sťažovateľa.

11. Neobstaranie dostatku potrebných podkladov pre rozhodnutie videl sťažovateľ v tom, že v preskúmavaných rozhodnutiach absentuje zodpovedanie zásadných otázok, ktoré konkrétne informácie sa stali pre žalovaného a správcu dane podkladom pre rozhodnutie vo veci a prečo sťažovateľom navrhované dôkazy, skutočnosti a námietky správny súd a správne orgány nezohľadnili. Podľa sťažovateľa mal správny súd podrobne posúdiť otázku, či dôkazy vykonané správnymi orgánmi nie sú pochybné, alebo či logicky robia možným skutkový záver ku ktorému dospeli a či sa vysporiadali s protichodnými tvrdeniami a obsahom podkladov pri

13. Sťažovateľ zastáva názor, že bol porušený princíp dvojinštančnosti konania a správne orgány nevykonali náležité dokazovanie v potrebnom rozsahu, pričom aj samotný spôsob dokazovania vykazuje znaky nezákonnosti. Napadnuté rozhodnutia v predmetnej veci trpia vadami nepreskúmateľnosti a ich vydaniu predchádzalo také zistenie skutkového stavu, ktoré je pre posúdenie predmetnej veci nedostačujúce. V zmysle ustálenej judikatúry Slovenskej republiky, ak správny orgán v rámci daňového (správneho) konania nezistil v náležitom rozsahu skutkový stav veci, je záver správneho orgánu o uložení povinnosti kontrolovanému subjektu vychádzajúci z takto zisteného skutkového stavu veci, predčasný (R 107/2003).

zákonom. 15. Z jednotlivých bodov odôvodnenia podľa sťažovateľa vyplýva, že správny súd náležite a objektívne neodôvodnil, prečo neprijal jeho argumentáciu, ale z celého vyplýva, že sa postavil do role obhajcu správnych orgánov, pričom sa snaží ospravedlniť a právne odôvodniť ich postup a činnosť. V danom prípade správny súd odôvodnenie výroku rozhodnutia síce založil na rozsiahlom opise skutkového stavu veci, citovaní jednotlivých zákonných ustanovení a konštatoval správnosť právnych názorov a záverov správnych orgánov, s ktorými sa stotožnil, avšak v rozsudku absentuje vlastné vysporiadanie sa s podstatnými žalobnými námietkami a argumentáciou žaloby, ako aj vlastné právne odôvodnenie záverov, čím súd postihol napadnutý rozsudok deficitom nepreskúmateľnosti.

spočíva. Argumenty súdu musia byt' jasné, zrozumiteľné a dostatočne konkrétne. S poukazom na § 139 ods. 2 SSP sťažovateľ konštatoval, že odôvodnenie rozsudku nezodpovedá požiadavke, v zmysle ktorej je povinnosťou súdu uviesť v rozhodnutí posúdenie podstatných skutkových tvrdení a právnych argumentov, teda dostatočné a relevantné dôvody, na ktorých svoje rozhodnutie založil.

18. Ku kasačnej sťažnosti sa písomne vyjadril žalovaný, v ktorej uviedol, že sťažnostné body v kasačnej sťažnosti sú podľa neho formulované veľmi všeobecne a presvedčivým spôsobom nepreukazujú pochybenia žalovaného, či prvostupňového orgánu.

Zároveň zotrval na svojom písomnom vyjadrení k správnej žalobe č.100730629/2020 zo dňa 30.3.2020. Z uvedených dôvodov navrhol, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť zamietol.

19. Prejednávaná vec bola dňa 07.10.2022 predložená Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky (ďalej ako „kasačný súd“), ako súdu príslušnému na konanie a rozhodnutie, podľa právnej úpravy účinnej k danému dňu. Na kasačnom súde bola vec náhodným výberom pridelená na rozhodnutie senátu 4 sp. zn.: 4Sfk/111/2022, ktorý o nej rozhodol v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozhodnutia.

21. Z obsahu pripojeného administratívneho spisu kasačný súd zistil, že rozhodnutím Kriminálneho úradu finančnej správy č. 100601069/2019 zo dňa 11.03.2019 bolo sťažovateľovi ako daňovému dlžníkovi uložené predbežné opatrenie na zloženie peňažnej sumy vo výške 314189,92 EUR na účet správcu dane v lehote 15 dní odo dňa nadobudnutia právoplatnosti predmetného rozhodnutia. Daňový dlžník uložené peňažné plnenie neuhradil v

23. Po začatí daňového exekučného konania vydal správca dane dňa 27.09.2019 daňovú exekučnú výzvu č. 102251097/2019, ktorou vyzval sťažovateľa ako daňového dlžníka na zaplatenie uloženého peňažného plnenia vo výške 314189,92 EUR.

24. Proti daňovej exekučnej výzve podal daňový dlžník odvolanie, v ktorom namietal exekučný titul, rozhodnutie o uložení predbežného opatrenia, otázku jeho právoplatnosti, či dôvodnosti tam určenej sumy. Namietal tiež zákonnosť samotnej exekúcie, blokáciu účtu, z ktorého sú vyplácané mzdy zamestnancov žalobcu, a poukazoval na skutočnosť, že samotný správca dane blokáciou účtov zapríčiňuje platobnú neschopnosť žalobcu vo vzťahu k daňovým povinnostiam. Proti tomuto rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný žalobou napadnutým rozhodnutím, a ktorým potvrdil prvostupňové rozhodnutie

26. Podľa § 2 ods. 1 a 2 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

28. Podľa § 90 ods. 1 Daňového poriadku začatie daňového exekučného konania ods. 1 daňového poriadku daňové exekučné konanie začína správca dane na podklade exekučného titulu vydaním rozhodnutia o začatí daňového exekučného konania.

obsahuje a) názov a sídlo správcu dane, ktorý rozhodnutie vydal, b) číslo a dátum vydania tohto rozhodnutia, c) meno, priezvisko, adresu trvalého pobytu daňového dlžníka alebo obchodné meno, sídlo daňového dlžníka, identifikačné číslo organizácie a identifikačné číslo daňového dlžníka pridelené pri registrácii, alebo rodné číslo, ak fyzická osoba nemá povinnosť registrácie podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu alebo ak je to nevyhnutné podľa osobitných predpisov), d) označenie konkrétneho exekučného titulu, e) výšku vymáhaného daňového nedoplatku, f) označenie osôb, na ktoré sa vzťahuje výrok o zákaze nakladania s majetkom daňového dlžníka, g) výrok o zákaze nakladania s majetkom daňového dlžníka, ktorý podľa ustanovení tohto zákona podlieha daňovej exekúcii, osobám užívajúcim, evidujúcim, nakladajúcim alebo spravujúcim tento majetok, a to ani v prospech daňového dlžníka alebo na jeho príkaz, ako aj zákaz umožniť zaťažiť majetok daňového dlžníka s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhoduje; tento zákaz sa dňom doručenia oznámenia podľa § 91 ods. 7

30. Podľa § 90 ods. 3 Daňového poriadku rozhodnutie o začatí daňového exekučného konania sa nedoručuje daňovému dlžníkovi ani jeho ručiteľovi. 31. Podľa § 90 ods. 5 Daňového poriadku rozhodnutie o začatí daňového exekučného konania sa doručuje osobám uvedeným v odseku 2 písm. f) do vlastných rúk.

právo správcu dane zriadiť zákonné záložné právo podľa § 81. 32. Podľa § 91 ods. 2 písm. e) Daňového poriadku daňová exekučná výzva obsahuje výšku daňových nedoplatkov podľa výkazu daňových nedoplatkov alebo vykonateľných rozhodnutí, ktorými bolo uložené peňažné plnenie.

34. Podľa § 91 ods. 6 Daňového poriadku odvolanie musí byť odôvodnené, pričom na neskôr uplatnené dôvody sa neprihliada. Na rozhodovanie o odvolaní sa vzťahujú § 72 až 74. 35. Podľa § 108 ods. 5 Daňového poriadku správca dane prikáže poskytovateľom platobných služieb, aby po doručení rozhodnutia podľa odseku 4 zablokovali na účte daňového dlžníka peňažné prostriedky do výšky daňového nedoplatku, a to aj vtedy, ak peňažné prostriedky prichádzajú na účet daňového dlžníka postupne. Na základe príkazu daňového dlžníka poskytovatelia platobných služieb zo zablokovaných peňažných prostriedkov poukážu na účet správcu dane, ktorý je uvedený v rozhodnutí o začatí daňového exekučného konania, peňažné prostriedky vo výške vymáhaného daňového nedoplatku alebo jeho časti.

37. Kasačný súd ku kasačnej sťažnosti sťažovateľa uvádza, že sťažovateľ síce podal rozsiahlu kasačnú sťažnosť, ale jej obsah bol na mnohých miestach neurčitý a so súdenou vecou zjavne nesúvisiaci (napríklad citácie zo Správneho poriadku). Kasačný súd sa nemohol zaoberať vágne formulovanými generálnymi výhradami, spočívajúcich v tom, že sa jeho námietkami správny súd nezaoberal a nevyhovel im. Bez konkretizácie námietok, na ktoré sťažovateľ nedostal dostatočnú odpoveď, nie je možné posúdiť, či je toto tvrdenie opodstatnené a či došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces. To isté sa týka aj všeobecných konštatovaní o neobstaraní dostatku potrebných podkladov pre rozhodnutie vo veci, prekročení medze zákonom dovolenej správnej úvahy, spoľahlivo, presne a úplne nezistenom skutočnom skutkovom stave veci, porušenia princípu dvojinštančnosti konania a vade vydaných rozhodnutí. Kasačná sťažnosť musí byť naformulovaná dostatočne konkrétne, pretože kasačnému súdu nepatrí úloha namiesto sťažovateľa vyhľadávať možné porušenia zákona zo strany správneho súdu.

Správny súd správne podotkol, že opačný výklad by viedol k duplicitnej možnosti súdneho prieskumu zákonnosti exekučného titulu i v štádiu exekučného konania, čo je v rozpore s princípom subsidiarity, ktorý pri prechode do ďalšej úrovne právnej ochrany, počíta s vyčerpaním právneho prostriedku nápravy v predchádzajúcom štádiu jeho vymáhateľnosti.

Pre úplnosť považuje kasačný súd za potrebné tiež uviesť, že kasačná sťažnosť neobsahuje žiadne nové skutočnosti, právne významné pre uvedené konanie, s ktorými by sa správny súd v rámci svojho konania nezaoberal. Námietky sťažovateľa, uplatnené v kasačnej sťažnosti tak nie sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť a zákonnosť napadnutého rozsudku správneho súdu.

Kasačný súd uvádza, že v obdobnej skutkovej a právnej veci rozhodoval kasačný súd vo viacerých konaniach, pri totožnosti kasačných námietok (napr. rozsudkom sp. zn. 10Sžfk/56/ 2020 zo dňa 28.06.2022, ktorým kasačnú sťažnosť sťažovateľa zamietol). Keďže sa kasačný súd stotožnil s právnym posúdením v danej veci, a zároveň išlo o obdobnú vec s totožnými sťažnostnými bodmi (predmetom konania bola daňová exekučná výzva na základe exekučného titulu, ktorým bol výkaz daňového nedoplatku vo výške 24.268,52 Eur), poukazuje na toto rozhodnutie, z ktorého uvádza jeho vybrané časti: „23. V prvom rade kasačný súd poukazuje na nedôvodnosť kasačnej námietky s poukazom na § 440 ods. 1 písm. f) SSP. Podľa žalobcu táto námietka mala spočívať najmä v tom, že sa krajský súd náležite nevysporiadal s námietkami žalobcu s poukazom na § 139 ods. 2 SSP, a teda napadnutý rozsudok je tak postihnutý deficitom nespreskúmateľnosti. Kasačný

24. Nedôvodná je aj námietka žalobcu, že správne orgány prekročili medze zákonom dovolenej správnej úvahy, ktorá v danom prípade vôbec nemohla byť aplikovateľná. Zo strany orgánov verejnej správy nemohlo prísť k prekročeniu medzí správnej úvahy, nakoľko v procese začatia exekučného konania Daňový poriadok nepripúšťa úvahu pre správcu dane.

26. Pokiaľ ide o ďalší dôvod kasačnej sťažnosti podľa § 440 ods. 1 písm. h) SSP, takisto nie je zrejmý poukaz od akej konkrétnej ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu sa mal správny súd odchýliť. 27.

Pokiaľ išlo o nedostatočné preskúmanie stavu blokácie finančných prostriedkov, pre ktorú žalobca údajne nemohol dlh zaplatiť, kasačný súd poukazuje na záver krajského súdu, že blokácia finančných prostriedkov neznemožňovala žalobcovi uhradiť exekvovaný dlh, s čím sa plne stotožňuje aj kasačný súd. Kasačný súd konštatuje, že žalovaný a aj správca dane v predmetnej veci dostatočne a úplne zistili skutkový stav a nebol porušený ani princíp dvojinštančnosti konania, nakoľko je zrejmé, že proti rozhodnutiu o daňovej exekučnej výzve v zmysle § 91 Daňového poriadku žalobca podal odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný napadnutým rozhodnutím. V kasačnej sťažnosti absentovalo zo strany sťažovateľa, aké ním navrhnuté dôkazy neboli vykonané a v čom pri tomto posúdení krajský súd pochybil.

Z uvedeného dôvodu kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.“ 42. Z vyššie uvedených dôvodov kasačný súd kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. 43. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol kasačný súd tak, že sťažovateľovi, ktorý nemal v konaní o kasačnej sťažnosti úspech, nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznal (§ 467 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1 a contrario SSP). Žalovanému orgánu verejnej správy kasačný súd nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznal, keďže to nemožno spravodlivo požadovať a v súvislosti s kasačným konaním žalovanému orgánu verejnej správy ani trovy nevznikli (§ 467 ods. 1 v spojení s § 168 SSP).