4Sfk/12/2022

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedu senátu prof. JUDr. PhDr. Petra Potáscha, PhD. a členov senátu JUDr. Moniky Valašikovej, PhD., LL.M. a JUDr. Michala Dzurdzíka, PhD. v právnej veci sťažovateľa (žalobcu): FERRMONT, a.s., so sídlom Púchov, Trenčianska 1320/89, IČO: 31619916, právne zastúpený Advokátskou kanceláriou JURIKA & KELTOŠ, s.r.o., so sídlom Bratislava, Mickiewiczova 2, IČO: 35951087, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Banská Bystrica, Lazovná 63, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100504724/2021 z 30. marca 2021, konajúc o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trenčíne č. k. 11S/28/2021-140 zo dňa 28. septembra 2021, takto

rozhodol:

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta . II. Účastníkom konania sa nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva .

Odôvodnenie

I. Konanie pred správnym súdom

2. Žalobou napadnutým rozhodnutím č. 100504724/2021 z 30. marca 2021 bolo potvrdené rozhodnutie Daňového úradu Trenčín (ďalej len „správca dane“) č. 101572184/2020 z 13. októbra 2020 (ďalej aj ako „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým bol podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“) žalobcovi určený rozdiel dane v sume 103.922,13 eur na dani z príjmov (ďalej len „daň“) za zdaňovacie obdobie roku 2013.

Z vykonaného dokazovania vyvodil správne skutkové závery, keď svoje úvahy, vedúce ho k ustáleniu skutkového stavu, racionálne odôvodnil a takto zistený skutkový stav správne právne posúdil. Žalovaný následne preskúmal skutkový stav a postup správcu dane a v napadnutom rozhodnutí sa vysporiadal s podstatnými námietkami žalobcu uvedenými v odvolaní proti prvostupňovému rozhodnutiu a zároveň napadnuté rozhodnutie náležite odôvodnil.

Ide o ekonomickú podstatu daňovej transakcie, ktorú zákon uprednostňuje pred formou a právnym titulom, na základe ktorého bola uskutočnená (nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I. ÚS 241/ 07-44). V tejto súvislosti je potrebné mať na pamäti základnú zásadu obchodného práva, ktorou je poctivý obchodný styk. Poctivý obchodný styk je základným predpokladom pre riadne fungovanie obchodnej spoločnosti a prejavuje sa tým, že štatutárny orgán obchodnej spoločnosti má vedomosť nielen o obsahu a rozsahu činností, ktorými podnikateľ napĺňa jednotlivé definičné znaky pojmu podnikanie, ale aj vedomosť o subjektoch, v spolupráci s ktorými tak činí. Ak takéto vedomosti evidentne štatutárnemu orgánu obchodnej spoločnosti chýbajú, potom v danom prípade ide o výkon práva na podnikanie, ktorý nepožíva právnu ochranu, tzn. pochybnosti správcu dane o pravdivosti údajov uvádzaných daňovým subjektom (žalobcom) sú v zmysle zásady obsiahnutej v ustanovení § 3 ods. 6 Daňového poriadku oprávnené. Nezodpovedá zásade zodpovedného a poctivého obchodného styku konanie podnikateľa, ktorý si riadne nepreverí svojho dodávateľa z hľadiska dôveryhodnosti,

5. Správny súd bol toho názoru, že správca dane má právo preverovať reálnosť dodávky tovaru alebo služby. Už samotné zistenie skutočností, že dodávateľ nie je ekonomicky činný, že je nedôveryhodný, rizikový, problémový a nekontaktný, že nemá personálne a materiálne možnosti na realizáciu dodávky alebo služby, že zdaniteľné plnenie nie je odzrkadlené v jeho daňových výstupoch a účtoch, jednoznačne spochybňujú vierohodnosť o reálnosti dodávok tovaru alebo služieb tak, ako to bolo v prípade žalobcu. V okamihu, keď správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov v daňovom priznaní, musí daňový subjekt (žalobca) v daňovom konaní preukázať, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje.

Daňový subjekt (žalobca) disponuje právom uplatniť si za zákonom ustanovených a splnených podmienok náklady ako výdavky ovplyvňujúce daňový základ, preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene za zákonom stanovených podmienok a ak daňový subjekt (žalobca), na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenie spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť takýto náklad uznaný ako výdavok ovplyvňujúci základ dane z príjmov. 6. Ďalej správny súd uviedol, že splnenie podmienok na odpočítanie výdavkov v zmysle § 2 ods. 1 písm. i) zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v platnom znení (ďalej aj ako „zákon č. 595/2003 Z. z.“) nie je viazané výlučne na ich formálne preukázanie nákladu v podobe faktúry, ale podstatné je, aby formálne deklarované úkony mali svoj reálny a preukázateľný základ. V tomto ohľade žalovaný aj správca dane správne právne ustálili, že výdavky, ktoré si žalobca uplatnil v daňovom priznaní vo výške 450.000,- eur musia mať reálny základ v konkrétnom obchodnom vzťahu s osobou uvedenou na faktúre.

Možnosť aby výdavok ovplyvňoval základ dane z príjmov je viazaný na bezpodmienečné splnenie zákonných podmienok uvedených v citovaných právnych normách, pričom ich nesplnenie nie je možné odpustiť (keďže to zákon neustanovuje), ani pri vzniku zodpovednosti inej osoby za vady dokladu a ani pri dobromyseľnosti platiteľa, prijímajúceho zdaniteľné plnenie. Výklad žalovaného a správcu dane o potrebe reálneho preukázania konkrétneho dodávateľa je správny, pričom uvedený vzťah nevylučuje subdodávateľskú schému, avšak nemôže ísť o stav ako bol zistený v tomto konaní, kde s ohľadom na všetky okolnosti a zistenia je zrejmá správnosť záveru žalovaného a správcu dane, že B.E_ Agency, s.r.o., nebol dodávateľom reklamných služieb.

to deklaroval v daňovom priznaní, bolo jeho povinnosťou takéto tvrdenie preukázať. Rovnako tak bolo jeho povinnosťou preukázať existenciu podmienok, ktoré pre nárok na uplatnenie takýchto výdavkov zákon č. 595/2003 Z.z. stanovil. V prípade ak, si žalobca ako daňový subjekt uplatnil výdavky ovplyvňujúce základ dane na podklade dodávateľských faktúr, potom musí vedieť preukázať, že plnenia, z ktorých vyplýva uplatnenie výdavkov ovplyvňujúcich základ dane majú reálny základ (čiže sa reálne uskutočnili tak, ako je deklarované na faktúrach a dodávateľom, ktorý je na nich uvedený) a neboli vykonané len formálne uvedením na dodávateľských faktúrach.

Preto bolo základnou povinnosťou žalobcu ako daňového subjektu preukázať, že na uplatnenie takýchto výdavkov má preukázateľne právny nárok. Následne správca dane je oprávnený a zároveň i povinný s využitím inštitútu daňovej kontroly zisťovať a preverovať základ dane alebo iné skutočnosti pre správne určenie dane. Ak správca dane vykonaným preverovaním preukázateľne spochybní deklarovaný zdaniteľný obchod, je na daňovom subjekte, aby túto pochybnosť odstránil (vyvrátil), inak nie je možné priznať nárok na uplatnenie takýchto výdavkov do základu dane z príjmov. Žalobca v konaní nedoložil žiadne dôkazy, ktorými by preukázal, že fakturované reklamné služby boli reálne uskutočnené dodávateľom uvedeným na faktúrach (spoločnosťou B.E_ Agency, s.r.o.,). Správca dane nadobudol pochybnosti okrem iného aj tým, že sporné faktúry boli vystavené dodávateľskou spoločnosťou pre žalobcu v predmetnom zdaňovacom období, ktorá nemala personálne, materiálne ani majetkové pomery na zabezpečenie dodávok, pričom konateľ spoločnosti, ktorý mal zabezpečiť dodávky si nevedel spomenúť na žiadneho

. Správny súd uvádza, že všetky tieto skutočnosti oprávnene navodzujú vznik pochybností správcu dane o reálnom uskutočnení dodania tovaru žalobcovi spoločnosťou B.E_ Agency, s.r.o. . 9. Na základe zistení správcu dane sú pochybnosti správcu dane a žalovaného o reálnom dodaní reklamných služieb práve dodávateľom B.E_ Agency, s.r.o., uvedeným na sporných faktúrach oprávnené.

Svedok Ján Haverla však o sporných obchodoch podstatné skutočnosti nevedel, z toho dôvodu správne orgány jeho svedeckú výpoveď považovali za nedôveryhodnú a nepreukazujúcu skutočné dodanie fakturovaných služieb. Vzhľadom na to, že žalobca, na ktorom leží dôkazné bremeno spoľahlivo nepreukázal, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje, nemohli byť výdavky v sume 450.000,- eur za rok 2017 uznané ako výdavky ovplyvňujúce základ dane z príjmov.

10. V prejednávanej veci mala reklama poskytnutá žalobcovi predstavovať uvedenie loga žalobcu na rôznych podujatiach. Posudzovanie uvedenej veci z pohľadu ustanovenia § 2 ods.

žalobcu. Správny súd poukázal na to, že daňová kontrola sa týkala vlastnej podnikateľskej činnosti žalobcu a ním deklarovaných obchodov, s ktorými musel byť oboznámený a už v prvotných štádiách daňovej kontroly mal faktickú možnosť pripraviť sa na účinné a efektívne využívanie svojich práv, ktorých ústredným (jednotiacim) prvkom malo byť preukázanie jeho tvrdení. Vo vzťahu k tvrdeniam žalobcu, že správca dane mu neuviedol, čo má predložiť na preukázanie svojich tvrdení, správny súd skonštatoval, že toto nie je povinnosťou správcu dane.

daňovom subjekte. Správny súd sa teda nestotožnil s tvrdením žalobcu, že žalovaný a správca dane nezákonne zaťažili žalobcu dôkazným bremenom. Ako už bolo vyššie uvedené, okamihom, keď správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov na sporných faktúrach, musí žalobca produkovať (označiť a navrhnúť) ďalšie dôkazy na preukázanie, že k realizácii plnenia skutočne došlo tak, ako deklaruje. Je len a len na žalobcovi, akými skutočnosťami (dôkazmi) preukáže reálnosť sporných obchodov. V zmysle daňového poriadku totiž možno na preukázanie rozhodujúcich skutočností použiť všetko, čo nie je získané v rozpore so zákonom. V posudzovanom prípade je podstatou sporu to, či predmetný obchod reálne prebehol tak, ako je deklarované spornými faktúrami, teda či žalobca nadobudol služby od dodávateľa označeného na sporných faktúrach. V každom prípade je potrebné si uvedomiť, že je to práve žalobca, na ktorom leží dôkazné bremeno preukazujúce uskutočnenie zdaniteľného plnenia. Pokiaľ si túto procesnú povinnosť žalobca nesplní, nemôžu mu byť náklady na reklamu uznané ako výdavky ovplyvňujúce základ dane z príjmov.

. Na základe nimi vykonaného dokazovania s poukazom na ustanovenia § 2 písm. i) zákona č. 595/2003 Z.z. potom vec správne posúdili. Správny súd mal za to, že žalovaný neporušil žiadne ústavné práva žalobcu v konaní, a to ani pri právnom posúdení veci, pričom vychádzal z právnych názorov vyslovených v rozhodnutiach Najvyššieho súdu Slovenskej republiky v obdobných veciach.

Nemal však povinnosť žalobcovi oznamovať, akým spôsobom má okrem daňových dokladov, ktorých vierohodnosť vo vzťahu k ich obsahu bola vyhodnotením výsledkov dokazovania spochybnená, preukázať pravdivosť svojich tvrdení, že sa obchody tak, ako boli faktúrami deklarované, skutočne realizovali.

15. Správny súd mal za to, že záver, ktorý správca dane zo zistených skutkových okolností urobil a žalovaný ustálil, zodpovedá zásadám logického myslenia a správneho uváženia a je v súlade aj s hmotnoprávnymi ustanoveniami zákona o dani z príjmov.

Daňové orgány vykonali riadne dokazovanie a žalovaný prihliadol na všetky relevantné skutočnosti, ktoré vyšli v daňovom konaní najavo. Z uvedených dôvodov správny súd dospel k záveru, že námietky uvedené v žalobe neodôvodňujú zrušenie napadnutého rozhodnutia žalovaného ani prvostupňového rozhodnutia správcu dane a preto žalobu ako nedôvodnú v celom rozsahu

II. Kasačná sťažnosť žalobcu a vyjadrenie žalovaného

III. Konanie na kasačnom súde

22. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, ako súd kasačný podľa § 21 písm. a/ SSP v spojení s § 438 ods. 2 SSP, po tom, čo zistil, že kasačná sťažnosť bola podaná riadne a včas (§ 443 SSP a § 444 SSP), oprávnenou osobou na podanie kasačnej sťažnosti (§ 442 SSP), smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 SSP), kasačná sťažnosť má predpísané náležitosti (§ 445 ods. 1 SSP a § 57 SSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie z dôvodov a v rozsahu uvedenom v podanej kasačnej sťažnosti podľa § 440 SSP, § 441 SSP a § 453 SSP a postupom podľa § 455 SSP bez nariadenia pojednávania dospel k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľa nie je dôvodná. 23. Kasačný súd po oboznámení sa s rozsahom a dôvodmi kasačnej sťažnosti proti napadnutému rozsudku správneho súdu preskúmal rozsudok správneho súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, skúmal aj napadnuté rozhodnutia žalovaného správneho orgánu a konanie im predchádzajúce najmä z toho pohľadu, či sa správny súd vysporiadal so všetkými zásadnými námietkami uvedenými v žalobe a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu. 24. Predmetom súdneho prieskumu bol rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 11S/28/2021-140 z 28. septembra 2021, ktorý postupom podľa § 190 SSP žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100504724/2021 z 30. marca 2021 zamietol.

IV. Právne predpisy a právne názory kasačného súdu

26. Podľa § 17 ods. 1 písm. b) zákona č. 595/2003 Z.z., pri zisťovaní základu dane alebo daňovej straty sa vychádza u daňovníka účtujúceho v sústave podvojného účtovníctva 1) z výsledku hospodárenia.

28. Podľa § 21 ods. 1 prvá časť vety po písm. a) zákona č. 595/2003 Z.z., daňovými výdavkami nie sú výdavky (náklady), ktoré nesúvisia so zdaniteľným príjmom, aj keď tieto výdavky (náklady) daňovník účtoval, 1) výdavky (náklady), ktorých vynaloženie na daňové účely nie je dostatočne preukázané, a ďalej.

30. Podľa § 3 ods. 6 Daňového poriadku, pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon alebo inú skutočnosť rozhodujúcu pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane, ktoré nemajú ekonomické opodstatnenie a ktorých výsledkom je účelové obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, alebo ktorých výsledkom je účelové zníženie daňovej povinnosti, sa pri správe daní neprihliada.

osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. 32. Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

činnosti. 34. Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi.

35. Podľa § 45 ods. 2 písm. c), d), e) Daňového poriadku, kontrolovaný daňový subjekt má vo vzťahu k zamestnancovi správcu dane povinnosti poskytovať požadované informácie sám alebo ním určenou osobou, predkladať v priebehu daňovej kontroly záznamy, ktorých vedenie ukladá osobitný predpis, a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady, vo forme požadovanej správcom dane, ak ich v tejto požadovanej forme vedie, vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo správcom dane uložené, a podávať k nim ústne alebo písomné vysvetlenia a predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho

37. Podľa ust. § 461 SSP, kasačný súd zamietne kasačnú sťažnosť, ak po preskúmaní zistí, že nie je dôvodná. 38. Účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiskálne záujmy štátu, daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane, alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.

40. Kasačný súd sa nestotožňuje so sťažovateľom namietaným, že by absentoval v konaní pred správnymi orgánmi či v konaní pred správnym súdom výklad ustanovenia § 2 písm. i) zákona 595/2003 Z. z.. Kasačný súd len na doplnenie poukazom na judikatúru, vzťahujúcu sa na daň z príjmov, aplikovateľnú na prerokúvanú vec, uvádza: „Základným kritériom pre uznanie výdavkov v zmysle uvedených zákonných ustanovení sú tri podmienky, ktoré musia byť splnené súčasne, a to podmienka vecnosti (výdavky musia byť vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov, tzn., že musí byť súvislosť medzi zdaniteľným príjmom a konkrétnym výdavkom), podmienka preukázateľnosti (daňovník musí vedieť preukázať, že výdavok skutočne vznikol) a podmienka zaúčtovania (preukázateľný výdavok musí byť zaúčtovaný), na ktoré kritériá musia daňovníci vždy pamätať, a to pri každom konkrétnom výdavku, len ak je splnená podmienka vecnosti výdavkov vo vzťahu k podnikaniu a súčasne i

obsahom. Daňové doklady musia na jednej strane jednoznačne preukazovať prijatie zdaniteľného plnenia a na druhej strane je potrebné, aby bolo preukázané, že k prijatiu tovaru deklarovaného v daňovom doklade reálne aj došlo, a to v rámci dojednaných dodávok tovarov jednotlivými dodávateľmi. Pokiaľ nie sú splnené tieto hmotnoprávne podmienky, nie je možné konštatovať, že daňový subjekt preukázal rozhodujúce skutočnosti, ktoré mali vplyv na správne určenie dane z príjmov.“ (Rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Sžf 45/2015 z 26.01.2017).

Daňové doklady musia jednoznačne preukazovať prijatie zdaniteľného plnenia a súčasne je potrebné, aby bolo preukázané, že k dodaniu služby deklarovanej v daňovom doklade reálne došlo, a to v rámci dojednaných dodávok služby jednotlivými dodávateľmi (tzn. dodaný práve osobou uvedenou na faktúre): „Daňový výdavok musí byť dostatočne preukázaný, čo znamená, že žalobca musí uniesť dôkazné bremeno a preukázať vecnú súvislosť úhrady za tovary a služby s dosiahnutím, zabezpečením a udržaním príjmov a tiež skutočnosť, že tovar bol reálne dodaný a služby boli reálne uskutočnené, a to práve osobou uvedenou na faktúre.“ (Rozsudok Najvyššieho súdu SR, sp. zn. 5Sžf 60/2015 z 28. februára 2017).

43. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti namietal, že správny súd sa v napadnutom rozsudku nevysporiadal s vybranou judikatúrou Súdneho dvora EÚ. V tomto kontexte však kasačný súd nevidel pochybenie správneho súdu, a to najmä s ohľadom na to, že táto sa nevzťahuje na daň z príjmov, ale na daň z pridanej hodnoty, čo však nie je predmetom tohto súdneho konania, keď predmetom tohto konania je daň z príjmu (čo - naviac - spadá do autonómnej národnej právnej úpravy členských štátov).

V správnom konaní žalobca nepreukázal, že dodávateľ B.E_ Agency, s.r.o. mu dodala služby uvedené na faktúrach. Žalovaný poukázal na subdodávateľov žalobcu, pri ktorých bolo zistené, že spoločnosť JK MEDIA, s.r.o. zabezpečovala obstaranie reklamných služieb od reálnych dodávateľov za reálne ceny (zverejnenie inzerátov, odvysielanie reklamných spotov, prenájom billboardov, atď.), zistené náklady boli vo výške 129.501,54 eura. Tieto služby fakturovala v reálnych cenách spoločnosti PROM MEDIA, s.r.o., kde náklady na zabezpečenie reklamných služieb boli vo výške 217816,23 eura, následne prebiehala fakturácia medzi spoločnosťami, ktoré vystupujú len ako sprostredkovatelia a slúžili na postupné navyšovanie ceny reklamy bez toho, aby vytvárali pridanú hodnotu. Tieto spoločnosti spravidla nemajú žiadny majetok, žiadne technické vybavenie, zamestnancov, nepodávajú daňové priznania, fungujú pomerne krátke obdobie, potom, čo splnia svoju úlohu, dochádza k ich zániku zlúčením, prípadne dôjde k ich výmazu ex offo. K zvyšovaniu ceny za reklamné služby došlo v danom prípade medzi spoločnosťami PROM MEDIA, s. r. o., BAROK, s.r.o. (správca dane kontrolou neuznal

45. V tejto súvislosti správca dane v prvostupňovom rozhodnutí správne poukázal na to, že reklama bola uskutočnená na základe činnosti dodávateľa B.E_ Agency s.r.o., ktorý daňovému subjektu fakturoval mnohonásobne vyššie sumy ako bola reálna hodnota reklamných služieb (suma, za ktorú od rôznych dodávateľov obstarala reklamné služby spoločnosť JK Media s.r.o.) a že ak mali byť dôvodom tejto vyššej ceny služieb aj ďalšie činnosti, ktoré mal vykonať dodávateľ, tieto neboli preukázané. Správca dane dostatočne

46. Sťažovateľ ako osoba uplatňujúca si daňový výdavok si musí byť vedomý povinnosti preukázania, že daňový výdavok skutočne vznikol a musí i znášať prípadné následky dôkaznej núdze. V predmetnej veci nebola naplnená podmienka preukázateľnosti daňového výdavku.

48. O neštandardnosti samotného obchodu svedčí aj ďalšia skutočnosť vyplývajúca z administratívneho spisu, a to, že nedostatočnú obozretnosť sťažovateľa podčiarkujú aj výpovede členov predstavenstva, ktorí uviedli, že si svojho dodávateľa nepreverovali, že nikto nebol poverený kontrolou plnenia poskytnutých služieb, že ich nezaujímalo, ako bude spoločnosť služby zabezpečovať, či vlastní, prípadne má v prenájme reklamné priestory a

50. Kasačný súd napokon konštatuje, že hoci sťažovateľ sám ako kasačný dôvod formálne označil len (nesprávne) právne posúdenie veci správnym súdom (§ 440 ods. 1 písm. g) SSP) a odklonenie sa od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu (§ 440 ods. 1 písm. h) SSP), podľa názoru kasačného súdu z kasačnej sťažnosti vyplýva, že namietal (aj) dôvod podľa ustanovenia § 440 ods. 1 písm. f) SSP.

Nepreskúmateľné rozhodnutie tiež nedáva dostatočné záruky pre to, že nebolo vydané v dôsledku ľubovôle a spôsobom porušujúcim ústavne zaručené právo na spravodlivý proces. Správny súd nemusí dať detailné odpovede na všetky otázky nastolené účastníkom konania alebo odpovedať na každú jeho námietku, či argument, ale iba na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania.

Skutočnosti, ktorými sťažovateľ v kasačnej sťažnosti spochybňuje predmetný rozsudok, boli totožné s námietkami, ktoré už namietal v konaní pred správnym súdom, ako aj pred žalovaným správnym orgánov a s ktorými sa tak správny súd, ako aj žalovaný, náležite vysporiadali. Kasačná sťažnosť sťažovateľa neobsahuje žiadne právne relevantné tvrdenia a dôkazy, ktoré by mohli ovplyvniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.

55. Vychádzajúc zo všetkých vyššie uvedených skutočností, najvyšší správny súd kasačnú sťažnosť žalobcu ako nedôvodnú zamietol (§ 461 SSP). 56. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 467 ods. 1 SSP. Sťažovateľ v kasačnom konaní úspech nemal a žalovanému náhrada trov kasačného konania prislúcha len v prípadoch, ak to možno spravodlivo požadovať a po splnení zákonom stanovených podmienok len výnimočne (§ 168 SSP), ktoré podľa obsahu súdnych spisov nenastali, preto kasačný súd účastníkom konania právo na náhradu trov kasačného konania nepriznal.

V Bratislave dňa 24. mája 2023