4Sfk/15/2023

1. Žalovaný začal z úradnej povinnosti správne konanie voči žalobcovi vo veci správnych deliktov podľa § 149 ods. 1 písm. h), § 149 ods. 2 písm. d/ a § 149 ods. 2 písm. j/ zákona č. 25/2006 Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení účinnom do 31.03.2011 (ďalej aj ako „zákon č. 25/2006 Z. z.“ alebo ako „zákon o verejnom obstarávaní“) na základe Protokolu o výsledku kontroly dodržiavania zákona o verejnom obstarávaní č. 383-7000/2011-OK/9 zo dňa 21.06.2012 (ďalej len „Protokol“) prerokovaného dňa 06.03.2013. Začatie konania žalovaný oznámil listom č. 8-7000/SK/1/2013 zo dňa 18.04.2013, doručeným žalobcovi dňa 22.04.2013. Listom zo dňa 13.05.2013 žalovaný umožnil žalobcovi oboznámiť sa s podkladom pre rozhodnutie, vyjadriť sa k nemu a k spôsobu jeho zistenia a navrhnúť jeho prípadné doplnenie. Žalobca bol s podkladmi rozhodnutia oboznámený dňa 28.05.2013, kedy mu bola na jeho žiadosť odovzdaná kompletná dokumentácia týkajúca sa predmetnej užšej súťaže. Žalovaný listom č. 8-7000/SK/3/2013 zo dňa 14.05.2013 oznámil žalobcovi predĺženie lehoty na rozhodnutie z dôvodu nemožnosti rozhodnúť vo veci v lehote do 30 dní od začatia správneho konania. Ďalšie predĺženie lehoty na rozhodnutie do 60 dní od začatia správneho konania bolo žalobcovi oznámené dňa 17.06.2013. Žalobca sa k podkladom vyjadril dňa 01.07.2013. 2. Žalovaný konajúc v prvom stupni deliktuálneho konania na základe protokolu prerokovaného dňa 06.03.2013 rozhodnutím č. 1507-3000/2019, 13822-3000/2003,18-7000/ SK/2013 zo dňa 03.06.2019 (prvostupňové rozhodnutie) uložil žalobcovi ako verejnému obstarávateľovi podľa § 149 ods. 1 písm. h) zákona č. 25/2006 Z. z. pokutu vo výške 23.357,43 eur z dôvodu, že pri zadávaní zákazky postupom užšej súťaže na predmet „Rekonštrukcia objektu Krajskej a Okresnej prokuratúry Nitra na ul. Damborského 1 v Nitre“ vyhlásenej vo Vestníku verejného obstarávania č. 75/2010 zo dňa 22.04.2010 pod zn. 027 61-MUP uzatvoril zmluvu s úspešným uchádzačom po lehote viazanosti ponúk stanovenej v súťažných podkladoch, a teda v rozpore so súťažnými podkladmi. 3. Proti rozhodnutiu žalovaného podal žalobca rozklad (sp. zn. 2SPR 137/18/4400-23 zo dňa 12.10.2019), o ktorom rozhodol žalovaný rozhodnutím č. 2397-P/2020 zo dňa 09.01.2020, rozklad žalobcu zamietol a prvostupňové rozhodnutie o pokute potvrdil.

4. Žalobca podal proti rozhodnutiu žalovaného č. 2397-P/2020 zo dňa 09.01.2020 správnu žalobu o preskúmanie jeho zákonnosti. Žalobné dôvody vymedzil nesprávnym právnym posúdením veci, nepreskúmateľnosťou rozhodnutia a nedostatočnou identifikáciou skutku, ktorého sa mal žalobca dopustiť vo výrokovej časti prvostupňového rozhodnutia, vadou v konaní spočívajúcou v nepriznaní pozitívnej retroaktivity a nečinnosťou žalovaného po dobu viac ako 5 rokov čo malo mať vplyv na právo na obhajobu a na spravodlivé konanie pred

6. V úvode odôvodnenia rozsudku sa správny súd poukázal na to, že základom posudzovanej veci bolo posúdenie, či napadnuté rozhodnutie spĺňa všetky zákonom požadované náležitosti a či právny záver žalovaného o tom, že žalobca naplnil skutkovú podstatu správneho deliktu podľa § 149 ods. 1 písm. h) zákona o verejnom obstarávaní, bol vecne správny a či na toto konanie nemal byť rešpektujúc princíp aplikácie priaznivejšieho právneho predpisu aplikovaný neskorší predpis - zákon č. 343/2015 Z. z. o verejnom obstarávaní a o zmene a doplnení niektorých zákonov účinný v časti týkajúcej sa čl. I (zákon o verejnom obstarávaní) od 18.04.2016. 7. Žalovaný rozpor v konaní žalobcu so zákonom videl v tom, že žalobca uzavrel zmluvu s víťazným uchádzačom posudzovanej súťaže dňa 21.07.2010 napriek tomu, že podľa časti VII. bod 8 súťažných podkladov sám stanovil, že uchádzač je viazaný svojou ponukou do 30.06.2010, kedy lehota viazanosti ponúk končí, a teda zmluvu nesporne uzavrel po lehote a tým naplnil skutkovú podstatu správneho deliktu podľa § 149 ods. 1 písm. h) zákona č. 25/

9. K druhej zásadnej žalobnej námietke týkajúcej sa porušenia zásady pozitívnej retroaktivity správny súd uviedol, že (nový) zákon č. 343/2015 Z. z. o verejnom obstarávaní v § 182 ustanovil nové skutkové podstaty správnych deliktov a zároveň novým spôsobom upravil niektoré otázky správnych deliktov a konania o nich. Keďže trestanie za správne delikty podlieha rovnakému režimu ako trestanie za trestné činy, aj v administratívnom trestaní sa použije záruka vyjadrená v článku 40 ods. 6 Listiny základných práv a slobôd.

Z administratívneho spisu vyplýva, že odo dňa 01.07.2013 do 29.11.2018 žalovaný vo veci nevykonal žiadny úkon a v uvedený deň upovedomil žalobcu o možnosti oboznámiť sa s podkladmi pre vydanie rozhodnutia v správnom konaní. Prvostupňové rozhodnutie vo veci bolo vydané dňa 03.06.2019 a toto bolo na základe rozkladu žalobcu potvrdené rozhodnutím žalovaného zo dňa 09.01.2020. S účinnosťou odo dňa 18.04.2016 bol zákon č. 25/2006 Z.z., za účinnosti ktorého mal byť správny delikt spáchaný, nahradený zákonom č. 343/ 2015 Z.z. Z jeho prechodného ustanovenia (§ 187 ods. 3) vyplýva, že v konaniach začatých úradom do 17.04.2016 sa postupuje podľa predpisov účinných do 17.04.2016.

10. V súvislosti s touto námietkou správny súd poukázal na článok 50 ods. 6 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého sa trestnosť činu posudzuje a trest sa ukladá podľa zákona účinného v čase, keď bol čin spáchaný a neskorší zákon sa použije, ak je pre páchateľa

Z uvedených dôvodov videl správny súd dôvod zrušenia napadnutých rozhodnutí v zmysle § 191 ods. 1 písm. c/ a g/ SSP.

11. Proti napadnutému rozsudku podal žalovaný (ďalej ako „sťažovateľ“) v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť podľa § 440 ods. 1 písm. f) a g) SSP, v ktorej navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok zrušil.

V súvislosti so špecifikovaním výroku rozhodnutia sťažovateľ poukázal na rozsudok NS SR, sp. zn. 2 Sžo 238/2009 zo dňa 19. 05. 2010, z ktorého vyplýva, cit: „Z hľadiska ustálenej súdnej praxe považuje za potrebné odvolací súd zdôrazniť, že výrok rozhodnutia o postihu za správny delikt musí obsahovať popis skutku s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania, poprípade i evidencie iných skutočností, ktoré sú potrebné k tomu, aby nemohol byť zamenený s iným. Musí byť preto určitý a konkrétny, aby nevznikli pochybnosti o tom, čo bolo predmetom správneho konania. .

13. Dohovor o ľudských právach a základných slobodách, publikovaný v Zbierke zákonov ČSFR pod č. 209/1992 Zb. dňa 15. 05. 1992 v čl. 6 zabezpečuje obvinenému zo správneho deliktu z hľadiska špecifikácie skutku uviesť vo výroku rozhodnutia identifikáciu miesta, času, spôsobu spáchania správneho deliktu a ďalších znakov umožňujúcich odlíšiť ho od iných deliktov tak, aby sa zabránilo porušeniu zásad prezumpcie neviny, ne bis in idem, res iudicata.

podstaty správneho deliktu, bolo potrebné už v rámci výroku špecifikovať zmluvu podrobnejším spôsobom. Ním špecifikovaný výrok bol dostatočný na to, aby nedošlo k zámene skutku, z výroku prvostupňového rozhodnutia jednoznačne vyplývalo konkrétne a jednoznačne špecifikované verejné obstarávanie, počas ktorého došlo k uzavretiu zmluvy po lehote viazanosti ponúk, pričom sťažovateľ zdôrazňuje, že v rámci predmetného verejného obstarávania nedošlo k uzavretiu inej zmluvy než tej, na ktorú ďalej poukazuje v odôvodnení prvostupňového aj napadnutého rozhodnutia a ktorá bola uzavretá po lehote viazanosti ponúk, a teda v rozpore so súťažnými podkladmi, v ktorých si žalobca v časti VII. „Organizácia užšej súťaže“ pod bodom 8/ stanovil, cit.: „Uchádzač je viazaný svojou ponukou do 30. júna 2010, kedy končí lehota viazanosti ponúk.“ V prípade daného verejného obstarávania teda nebolo pochýb o akú zmluvu sa jednalo, a teda nemohlo v nijakom prípade dôjsť k zámene za inú zmluvu. V tejto súvislosti poukázal sťažovateľ na rozsudok NS SR sp. zn. 6 Sžo 15/2008 zo

14. Sťažovateľ sa nestotožnil ani s právnym záverom krajského súdu o potrebe aplikácie neskoršieho právneho predpisu - zákona č. 343/2015 Z. z. z dôvodu, že v prípade žalobcu ide o účastníka administratívneho konania. Podľa sťažovateľa správny súd bližšie neodôvodnil svoje konštatovanie o zrušení napadnutého rozhodnutia v spojení s prvostupňovým rozhodnutím z dôvodu podľa § 191 ods. 1 písm. c) a g) SSP. Žalobca v čase zadávania predmetného verejného obstarávania v postavení verejného obstarávateľa podľa § 6 ods. 1 písm. a) zákona o verejnom obstarávaní, a teda v pozícii štátu, nebolo na neho možné aplikovať princíp priaznivej retroaktivity, a to z dôvodu analogicky uplatňovaného uznesenia Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „ÚS SR“) sp. zn. II. ÚS 80/09 zo dňa 12. 02. 2009, z ktorého vyplýva, cit.: „.

Samotné postavenie právnickej osoby neoprávňuje orgán verejnej moci na podanie ústavnej sťažnosti. Orgán verejnej moci je vykonávateľom moci, je nositeľom kompetencií a len zo zotrvačnosti a z dôvodov hospodárskych má postavenie právnickej osoby.“ a tiež podporne uznesenia ÚS SR II. ÚS 87/09 zo dňa 24. 02. 2009, ktoré ustanovuje, cit.: „Existujú základné práva,

Ministerstvo vnútra Slovenskej republiky) na účely verejného obstarávania patrí pod definíciu pojmu štát, t.j. Slovenská republika. Z uvedených dôvodov Najvyšší súd Slovenskej republiky nepristúpil k položeniu prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie, nakoľko o výklade pojmu „štát“ na účely verejného obstarávania Súdny dvor už rozhodoval (citované rozhodnutia C31/ 87, C-323/96 s použitím C-283/81).“ S poukazom na čl. 1 ods. 9 Smernice č. 2004/18/ES z 31. 3. 2004 o koordinácii postupov zadávania verejných zákaziek na práce, verejných zákaziek na dodávku tovaru a verejných zákaziek na služby, podľa ktorého sa za verejného obstarávateľa považuje aj štátny orgán, ktorý sa spravuje verejným právom, podľa názoru sťažovateľa bolo potrebné konštatovať, že žalobca je subjektom patriacim do verejnej správy a nie je subjektom súkromného práva. Preto sťažovateľ nepristúpil k aplikácii priaznivej retroaktivity pri ukladaní sankcie za naplnenie znakov skutkovej podstaty správneho deliktu podľa § 149 ods. 1 písm. h) zákona o verejnom obstarávaní, ktorého sa dopustil žalobca pri zadávaní vyššie špecifikovanej zákazky.

súd len stroho konštatoval nutnosť aplikácie priaznivej retroaktivity z dôvodu, že v prípade žalobcu sa nejedná o postavenie konajúceho orgánu verejnej správy ale o účastníka administratívneho konania. Uvedené však bližšie nešpecifikoval, čo podľa sťažovateľa predstavuje nedostatočné zdôvodnenie napadnutého rozsudku.

Sťažovateľ považoval za rozporuplné, aké dôvodne vynaložené trovy konania vznikli žalobcovi, nakoľko v súlade s § 4 ods. 2 písm. a) zákona č. 71/1992 Zb. o súdnych poplatkoch a poplatku za výpis z registra trestov v znení neskorších predpisov bol žalobca oslobodený od súdneho poplatku za podanie správnej žaloby, a teda v súvislosti s podaním žaloby voči napadnutému rozhodnutiu mu nevznikli výdavky. Žalobca disponuje zamestnancami s vysokoškolským právnickým vzdelaním, ktorých kapacity mohol a aj využil pri vypracovaní správnej žaloby ako aj v rámci súdneho konania, a ktorých nebolo potrebné dodatočne, nad rámec ich štátnozamestnaneckého pomeru, poveriť vypracovaním žaloby, resp. účasťou na súdnom pojednávaní.

17. Žalobca sa vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti nestotožnil s argumentáciou sťažovateľa Bolo povinnosťou správneho orgánu postupovať v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi, a to bez ohľadu na to, či je účastníkom takéhoto konania fyzická osoba, právnická osoba alebo štátny orgán ako právnická osoba. Správne trestanie vo všeobecnosti podlieha ochrane zaručenej v čl. 6 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd (právo na spravodlivé konanie), čl. 7 (zákaz trestu bez zákona) a čl. 13 (právo na účinné opravné prostriedky). Neexistuje rozumný dôvod, pre ktorý by štátny orgán ako právnická osoba v postavení subjektu, voči ktorému je vyvodzovaná deliktuálna zodpovednosť, nemal zachované právo na spravodlivé konanie a v rámci neho právo na uplatnenie zásad vyplývajúcich z Ústavy Slovenskej republiky (čl. 50 odsek 6) a Listiny základných práv a slobôd (čl. 40 odsek 6, Ústavný zákon č. 23/1991 Zb.), na druhej strane ostatné práva by uplatňovať mohol (napr. právo podať opravný prostriedok, správnu žalobu a pod.). 18. Žalobca súhlasil so správnym súdom, že v rozhodnutí o uložení sankcie nebol výrok náležite vymedzený tak, aby delikt nemohol byť zamenený s iným, neboli v ňom uvedené podstatné údaje týkajúce sa sankcionovaného konania. Okrem podstatných skutočností zahŕňajúcich špecifikáciu zmluvy, dátum jej uzatvorenia a jej účastníkov, chýbal tiež náležitý popis konania, ktorým malo dôjsť k spáchaniu správneho deliktu. Pre správne a zákonné rozhodnutie nie je postačujúce, ak tieto skutočnosti vyplývajú z odôvodnenia rozhodnutia. 19. Pokiaľ ide o námietku voči výroku rozhodnutia súdu, ktorým bola žalobcovi priznaná úplná náhrada trov konania voči žalovanému, žalobca uviedol, že trovy spočívajú v úhrade cestovných nákladov za dopravu z mesta Nitra, ktoré je sídlom žalobcu do mesta Bratislava, v ktorom má sídlo Krajský súd v Bratislave, na ktorom sa uskutočnilo pojednávanie. Súčasťou trov nie sú náklady za vypracovanie žaloby, komunikácia so súdmi, ani za právne zastúpenie. Preto žalobca považoval výrok rozsudku za správny.

25. Podľa § 3 ods. 1 správneho poriadku správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností. 26. Podľa § 3 ods. 4 správneho poriadku správne orgány sú povinné svedomite a zodpovedne sa zaoberať každou vecou, ktorá je predmetom konania, vybaviť ju včas a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu vybaveniu veci. Ak to povaha veci pripúšťa, má sa správny orgán vždy pokúsiť o jej zmierne vybavenie. Správne orgány dbajú na to, aby konanie prebiehalo hospodárne a bez zbytočného zaťažovania účastníkov konania a iných osôb. 27. Podľa § 3 ods. 5 správneho poriadku rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. 28. Podľa § 46 správneho poriadku rozhodnutie musí byť v súlade so zákonmi a ostatnými právnymi predpismi, musí ho vydať orgán na to príslušný, musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci a musí obsahovať predpísané náležitosti.

VI. Posúdenie námietok kasačnej sťažnosti

31. Konanie pred žalovaným bolo začaté 22.04.2013 v čase účinnosti zákona č. 25/2005 Z.z. Žalovaný vo veci rozhodol dňa 03.06.2019 v prvom stupni a dňa 09.01.2020 rozhodol o rozklade. Obe rozhodnutia vydal žalovaný v čase účinnosti zákona č. 343/2015 Z.z.

32. Kasačný súd považuje za potrebné predovšetkým zdôrazniť, že požiadavky čl. 6 ods. 1 Dohovoru dopadajú i na rozhodovanie o správnych deliktoch, pretože dohovor v čl. 6 ods. 1 uvádza „akékoľvek trestné obvinenie“. Dohovor má v danom prípade prioritu pred vnútroštátnym zákonom, ak zabezpečuje väčší rozsah ústavných práv a slobôd.

v. Rakúsko z júla 1976) súd zastáva názor, že trestanie za správne delikty (priestupky, správne delikty právnických osôb a správne delikty fyzických osôb - podnikateľov) musí podliehať rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy. Je preto nevyhnutné poskytnúť záruky a práva, ktoré sú zakotvené v Trestnom zákone a Trestnom poriadku nielen obvinenému z trestného činu, ale aj subjektu, voči ktorému je vyvodzovaná administratívnoprávna zodpovednosť, čo napokon vyplýva aj zo zásady č. 6 odporúčania o správnych sankciách, podľa ktorej je nevyhnutné v rámci správneho konania vo veciach správnych sankcií poskytovať okrem záruk spravodlivého správneho konania v zmysle rezolúcie (77) 31 aj pevne zavedené záruky v trestnom konaní. Nemožno pritom opomenúť, že hranice medzi trestnými deliktami, za ktoré ukladá trest súd a správnymi deliktami, za ktoré ukladajú sankcie správne orgány, sú určené prejavom vôle zákonodarcu a nie sú odôvodnené prirodzeno-právnymi princípmi.

34. Vychádzajúc z žalobou napadnutých rozhodnutí, podľa žalovaného sa žalobca dopustil správneho deliktu podľa § 149 ods. 1 písm. h) zákona č. 25/2006 Z.z. tým, keď pri zadávaní zákazky postupom užšej súťaže na predmet „Rekonštrukcia objektu Krajskej a Okresnej prokuratúry Nitra na ul. Damborského 1 v Nitre“ vyhlásenej vo Vestníku verejného obstarávania č. 75/2010 zo dňa 22.04.2010 pod zn. 027 61-MUP uzatvoril zmluvu s úspešným uchádzačom po lehote viazanosti ponúk stanovenej v súťažných podkladoch.

36. Su´tˇazˇne´ podklady su´ pi´somne´, graficke´ alebo ine´ podklady obsahuju´ce podrobne´ vymedzenie predmetu za´kazky. Uvedu´ sa v nich vsˇetky okolnosti, ktore´ budu´ do^lezˇite´ na plnenie zmluvy a na vypracovanie ponuky. Predmet za´kazky musi´ bytˇ opi´sany´ jednoznacˇne, u´plne a nestranne na za´klade technicky´ch pozˇiadaviek podlˇa pri´lohy cˇ.

obstara´vatelˇ pozˇadovatˇ od ucha´dzacˇov alebo za´ujemcov, aby v ponuke uviedli podiel za´kazky, ktory´ maju´ v u´mysle zadatˇ treti´m osoba´m, ako aj navrhovany´ch subdoda´vatelˇov a predmety subdoda´vok a cˇestne´ vyhla´senie, zˇe kazˇdy´ subdoda´vatelˇ spl´nˇa alebo najnesko^r v cˇase plnenia bude spl´nˇatˇ podmienky podlˇa § 26 ods. 1; ty´m nie je dotknuta´ zodpovednostˇ u´spesˇne´ho ucha´dzacˇa alebo ucha´dzacˇov za plnenie zmluvy.

koncesnej zmluvy alebo ra´mcovej dohody ucha´dzacˇ vytvori´ a udrzˇi´ urcˇity´ pocˇet pracovny´ch miest alebo obsadi´ pracovne´ miesta urcˇity´m pocˇtom nezamestnany´ch; pocˇet pracovny´ch miest a pocˇet nezamestnany´ch musi´ bytˇ primerany´ predmetu za´kazky.

Z hľadiska deliktuálnej zodpovednosti možno pod skutkovú vetu správneho deliktu subsumovať iba nesúlad so zákonom predpísanými podmienkami (súťažné podmienky) či takými, ktoré boli spôsobilé ovplyvniť správanie sa ostatných uchádzačov v procese verejného obstarávania alebo jeho výsledok. 38.

Jej uplynutie nebráni verejnému obstarávateľovi alebo obstarávateľovi uzavrieť zmluvu s úspešným uchádzačom. Jej zmysel možno vidieť predovšetkým v časovom ohraničení záväzku uchádzača uzavrieť zmluvu, keď po jej uplynutí už túto povinnosť uchádzač nemá.

41. Správnemu orgánu je dovolená len interpretácia zákona a naopak je pre neho nedovolenou tvorba pra´va resp. dopĺňanie znenia zákona ním samotným bez legálneho podkladu. Tým, že žalovaný vydal napadnuté rozhodnutia, v ktorých konštatoval žalobcom spáchaný delikt tým, že uzavrel zmluvu po uplynutí lehoty viazanosti ponuky, konštituoval skutkovú podstatu, ktorá sa v zákone č. 25/2006 Z.z. nenachádza. Uvedené je v priamom rozpore s jednou zo základných zásad správneho trestania nullum crimen, nulla poena sine lege.

42. Možno zhrnúť, že zákon č. 25/2006 Z.z. výslovne neumožňuje uloženie sankcie za nedodržanie za uzatvorenie zmluvy po uplynutí lehoty viazanosti ponuky. Analógia z hľadiska deliktuálnej zodpovednosti v neprospech deliktuálne obvineného nie je v prípade pochybností prípustná. 43. Ďalšou závažnou okolnosťou posudzovaného konania je existencia dvoch právnych úprav zadávania zákaziek vo verejnom obstarávaní v rámci konania žalovaného o predmetnej veci. Zákona č. 343/2015 Z.z. na rozdiel od zákona č. 25/2006 Z.z. nezaraďuje výslovne uzavretie zmluvy v rozpore so súťažnými podkladmi medzi správne delikty.

. Konanie žalobcu nemožno subsumovať pod žiadne ustanovenie zákona č. 343/2015 Z.z., s ktorým by zákonodarca ako porušujúce právny predpis spájalo akúkoľvek sankciu. 45. Kasačný súd opakuje, že rovnaky´ u´stavny´ princi´p ako v trestnom práve je povinný aplikovatˇ i správny orgán v deliktuálnom konaní. Spravodlivosť musí byť v procese, ktorým súd (tiež správny orgán) interpretuje a aplikuje právo, vždy prítomná ako hodnotový činiteľ. Spravodlivosť je hodnotovým princípom, ktorý je spoločný všetkým demokratickým právnym poriadkom. Nad každým vytváraním rozhodnutia sa nesie dvojaký imperatív: rozhodnutie musí byť nielen zákonné, ale predovšetkým spravodlivé. Prechodné ustanovenie § 187 ods. 3 zákona č. 25/2006 Z.z. je potrebné vykladať v kontexte s ostatnými právnymi predpismi, kedy práve v časti trestnosti v rozhodnutí žalovaného popisovaného konania a s tým spojenej sankcie je nutné prihliadnuť na možnú priaznivejšiu právnu úpravu ustanovenú neskorším zákonom (č. 343/2015 Z.z.), ktorý už takýto správny delikt nepozná. Výklad právneho predpisu nemôže byť ústavne nekonformný a jeho aplikácia izolovaná.

Rovnako túto právnu výnimku zo zákazu retroaktivity upravuje článok 50 ods. 6 Ústavy SR. V ďalšom kasačný súd odkazuje na argumentáciu správneho súdu v jeho rozsudku, ktorá je opísaná v ods. 8 a 9 odôvodnenia tohto rozhodnutia a s ktorou sa plne

Správny poriadok nerozlišuje, či je účastníkom fyzická alebo právnická osoba. Status osoby - účastníka správneho konania alebo jej hierarchické postavenie vo vzťahu k výkonu jej právomocí je z hľadiska procesných práv v konkrétnom administratívnom konaní, v ktorom je takáto osoba účastníkom, právne irelevantná. Bez výnimky všetkým účastníkom správneho konania patrí právo na obhajobu, právo na rovnaké zaobchádzanie. Či je účastník zároveň štátnym orgánom alebo inštitúciou, ktorej zákon zveril právomoc rozhodovať o právach a povinnostiach iných osôb, netýka sa priamo jeho postavenia účastníka konania a s tým spojených práv a povinností a tieto mu patria len z titulu účasti na správnom konaní. 48. Ďalšou spornou a v kasačnej sťažnosti namietanou otázkou bolo posúdenie výroku z hľadiska jeho zrozumiteľnosti, kedy správny súd prisvedčil žalobnej námietke nepreskúmateľnosti výroku rozhodnutia žalovaného pre nezrozumiteľnosť.

Trestanie za správne delikty (priestupky, správne delikty právnických osôb a správne delikty fyzických osôb - podnikateľov) musí podliehať rovnakému režimu ako trestný postih za trestné činy. Je preto nevyhnutné poskytnúť záruky a práva, ktoré sú zakotvené v trestnom zákone a trestnom poriadku nielen obvinenému z trestného činu, ale aj subjektu, voči ktorému je vyvodzovaná administratívnoprávna zodpovednosť, čo napokon vyplýva aj zo zásady č. 6 Odporúčania o správnych sankciách, podľa ktorej je nevyhnutné v rámci správneho konania vo veciach správnych sankcií poskytovať okrem záruk spravodlivého správneho konania v zmysle Rezolúcie (77) 31 aj pevne zavedené záruky v trestnom konaní. Nemožno pritom opomenúť,

Rozlišovacím kritériom medzi jednotlivými druhmi deliktov podľa závažnosti je miera ich typovej spoločenskej nebezpečnosti vyjadrenej v znakoch skutkovej podstaty, u iných správnych deliktoch a disciplinárnych deliktoch ešte aj okruh subjektov, ktoré sa deliktu môžu dopustiť (výstižne to určuje zákon o priestupkoch). Iné správne delikty sú svojou povahou najbližšie práve priestupkom. V oboch prípadoch ide o súčasť tzv. správneho trestania, o postih správnym orgánom za určité nedovolené konanie (či opomenutie). Je potrebné zdôrazniť, že formálne označenie určitého typu protispoločenského konania a tomu zodpovedajúcemu zaradeniu medzi trestné činy, priestupky, iné správne delikty a z toho vyvodené následky v podobe sankcií, vrátane príslušného konania, pritom či už ide o oblasť súdneho alebo správneho trestania, je len vyjadrením reálnej trestnej politiky štátu, teda reflexia názoru spoločnosti na potrebnú mieru ochrany jednotlivých vzťahov a záujmov. Kriminalizácia, či naopak dekriminalizácia určitého konania nachádza výraz v platnej právnej úprave a v ich zmenách, voľbe procesných nástrojov potrebných k odhaleniu a dokázaniu konkrétnych skutkov ako aj prísnosti postihu delikventa.

53. Podľa § 47 ods. 2 správneho poriadku výrok obsahuje rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodlo, prípadne aj rozhodnutie o povinnosti nahradiť trovy konania. Pokiaľ sa v rozhodnutí ukladá účastníkovi konania povinnosť na plnenie, správny orgán určí pre ňu lehotu; lehota nesmie byť kratšia než ustanovuje osobitný zákon.

Až vydané rozhodnutie jednoznačne určí, čoho sa páchateľ dopustil a v čom spáchaný delikt spočíva. Jednotlivé skutkové údaje sú rozhodné pre určenie totožnosti skutku, vylučujú pre ďalšie obdobie možnosť zámeny skutku a možnosť opakovaného postihu za rovnaký skutok, pritom je potrebné odmietnuť úvahu o tom, že postačí, ak tieto náležitosti sú uvedené len v odôvodnení rozhodnutia. Význam výrokovej časti rozhodnutia spočíva v tom, že iba táto časť rozhodnutia môže zasiahnuť do práv a povinností účastníkov konania. Riadne formulovaný výrok a v ňom v prvom rade konkrétny popis skutku je nezastupiteľná časť rozhodnutia, z ktorého je možné zistiť, či a aká povinnosť bola porušená a aké opatrenia či sankcie boli uložené.

55. Záver o nevyhnutnosti úplnej špecifikácie iného správneho deliktu (z hľadiska vecného, časového a miestneho) plne korešponduje i medzinárodným záväzkom Slovenskej republiky. Je potrebné pripomenúť, že i na rozhodovanie o iných správnych deliktoch dopadajú požiadavky čl. 6 ods. 1 dohovoru. Keď dohovor v článku 6 ods. 1 uvádza ,,akékoľvek trestné obvinenie“, je potrebné poskytnúť záruku tomu, kto je obvinený v trestnom konaní ako aj v správnom konaní pre podozrenie zo spáchania správneho deliktu.

Z uvedeného potom treba vyvodiť, že výrok rozhodnutia o inom správnom delikte musí obsahovať popis skutku s uvedením miesta, času a spôsobu jeho spáchania, poprípade i uvedenie iných skutočností, ktoré sú potrebné k tomu, aby nemohol byť zamenený za iný. Ak správny orgán neuvedie tieto náležitosti do výroku svojho rozhodnutia, podstatne poruší ustanovenie o správnom konaní (§ 47 ods. 2 správneho poriadku).

58. Súd z uvedených dôvodov považoval rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu za nepreskúmateľné, pre nezrozumiteľnosť jeho výroku, ktorý neposkytuje dostatočný základ na jeho vecné preskúmanie. Tým, že žalovaný bez odstránenia jeho právne významného nedostatku potvrdil prvostupňové rozhodnutie nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť výroku, nemohol ani toto rozhodnutie považovať správny súd za zákonné, keďže žalovaný neodstránil spomínanú neakceptovateľnú nezákonnosť rozhodnutia svojim rozhodnutím, hoci to sa na prvý pohľad javí po tejto stránke ako nezávadné (zákonné).

Doplnenie uvedené v odôvodnení nemôže nahrádzať, dopĺňať alebo opravovať nedostatky formulácie výroku rozhodnutia, pretože záväzným (právotvorným) je výrok nie odôvodnenie rozhodnutia. 60. Kasačný súd sa nestotožnil s argumentom sťažovateľa (opísaný v ods. 13 odôvodnenia tohto rozhodnutia), ktorý poukazujúc na rozsudok NS SR sp. zn. 6 Sžo 15/2008 zo dňa 06.08.2008 tvrdil, že rozhodnutie správneho orgánu sa nezrušuje preto, aby sa zopakoval proces a odstránili formálne vady, ktoré nemajú vplyv na zákonnosť rozhodnutia a nemôžu privodiť iné, či výhodnejšie rozhodnutie pre účastníka. Tento sťažovateľov argument nemôže obstáť v prípade vytýkanej vady rozhodnutia - nepreskúmateľnosť pre nezrozumiteľnosť výroku rozhodnutia. Náhľad na nehospodárnosť zrušenia rozhodnutia napadnutého správnou žalobou len z formálnych dôvodov sa uplatňuje v prípadoch, kedy nie je pochybnosť (aj) o budúcom výsledku administratívneho konania po zrušení rozhodnutia a vrátení veci správnemu orgánu na ďalšie konania. Súd vtedy nemá z podkladov v administratívnom spise pochybnosti,

iné dôvody zrušenia rozhodnutí žalovaného, z ktorých vyplýva opak tvrdenia sťažovateľa, že v novom administratívnom konaní nemôže byť výsledok pre žalobcu priaznivejší. 61. Pokiaľ sťažovateľ namietal, že v rozsudku správneho súdu bolo žalobcovi priznané právo na úplnú náhradu trov konania, hoci mu nemohli žiadne účelne vynaložené trovy vzniknúť, kasačný súd poukazuje na to, že rozhodovanie o náhrade trov konania je potrebné procesne vnímať v dvoch etapách. V prvej sa rozhoduje o nároku na náhradu trov konania, pričom súd rozhodne aj bez návrhu v rozhodnutí´, ktorým sa konanie končí tak, že určí nárok žalobcovi (úplný alebo pomerný), prípadne rozhodne podľa okolnosti toho ktorého prípadu aj o nároku iných účastníkov konania. O výške náhrady trov konania rozhodne správny súd po právoplatnosti rozhodnutia, ktorým sa konanie konči´, samostatným uznesením, ktoré´ vydá´ súdny u´radni´k. Otázka náhrady z pohľadu dôvodnosti vynaloženia trov v konaní sa týka výšky priznanej náhrady vyjadrenej v peniazoch a je preto predmetom posúdenia až v druhej etape rozhodovania o trovách konania.

63. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 467 ods. 1 SSP. Sťažovateľ v kasačnom konaní úspech nemal, naopak žalobca bol v kasačnom konaní úspešný. Preto žalobcovi patrí i náhrada trov kasačného konania.

V Bratislave dňa 19. novembra 2024