4Sfk/18/2022

1. Krajský súd v Banskej Bystrici (ďalej aj ako „krajský súd“ alebo „správny súd“) uznesením č. k. 75S/25/2021-83 zo dňa 9. septembra 2021 (ďalej aj ako „napadnuté rozhodnutie“ alebo „uznesenie“) odmietol správnu žalobu žalobcu a zároveň rozhodol o tom, že žiaden z účastníkov konania nemá právo na náhradu trov konania. 2. Odmietnutie správnej žaloby krajský súd v zásade odôvodnil tým, že predmetom prieskumu by malo byť rozhodnutie žalovaného, ktorým tento potvrdil rozhodnutie orgánu prvého stupňa o nevyhovení protestu prokurátora podaného proti oznámeniu správcu dane o zamietnutí odvolania žalobcu, a preto v tejto veci absentuje aktívna vecná legitimácia žalobcu na podanie žaloby. Krajský súd uviedol, že pre aktívnu vecnú legitimáciu fyzickej osoby alebo právnickej osoby v správnom súdnictve musia byť kumulatívne splnené dve podmienky, a to a) uvedenej osobe musí svedčiť postavenie účastníka administratívneho konania, v ktorom bolo vydané rozhodnutie napadnuté správnou žalobou a b) u osoby, ktorá má byť žalobcom, muselo dôjsť k ukráteniu na subjektívnych právach, a to v súvislosti s vydaním napadnutého rozhodnutia orgánu verejnej správy. 3. Vzhľadom na skutočnosť, že správna žaloba žalobcu smerovala proti rozhodnutiu vydanému v rámci konania o proteste prokurátora, krajský súd poukázal na ustanovenie § 178 ods. 2 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej aj ako „SSP“). Uviedol, že podľa citovaného zákonného ustanovenia má v súdenej veci aktívnu legitimáciu prokurátor, ako aj to, že rozhodnutie orgánu verejnej správy o proteste prokurátora nie je bezprostredným rozhodnutím o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach subjektov, ktorým prokurátor poskytuje ochranu. 4. Z materiálneho hľadiska krajský súd uviedol, že ak je vydané rozhodnutie, ktorým príslušný orgán protestu prokurátora nevyhovel, nedochádza k zmene v právnej sfére účastníka konania vo veci samej. Pôvodné práva a povinnosti vyplývajúce z rozhodnutia vo veci samej teda ostávajú zachované. V prípade, ak by protestu prokurátora vyhovené bolo, nasledovalo by vydanie nového rozhodnutia, čím by došlo k nahradeniu pôvodného rozhodnutia. Ak však k vyhoveniu protestu prokurátora nedošlo, právna sféra účastníka konania sa nemení (keďže vo veci nie je vydané nové rozhodnutie), a preto rozhodnutie o nevyhovení protestu prokurátora je vo svojej podstate vyjadrením postoja orgánu verejnej správy k dôvodom uplatneným prokurátorom v proteste. Správny súd následne odkázal na rozhodovaciu prax kasačného súdu (sp. zn. 5Sžf/27/2014, sp. zn. 1Sdo/6/2018, sp. zn. 2Sžo/72/2007 alebo sp. zn. 4Sž/95/03). 5. Práve z dôvodu, že žalobca žalobou napadol rozhodnutie žalovaného, ktorým tento potvrdil rozhodnutie prvostupňového orgánu verejnej správy o nevyhovení protestu prokurátora, nedošlo v jeho právnej sfére k žiadnym relevantným zmenám, a preto mu v tomto konaní nesvedčí účastníctvo (procesný status žalobcu). Na základe tohto záveru krajský súd podanú správnu žalobu žalobcu odmietol ako žalobu podanú neoprávnenou osobou (podľa § 98 ods. 1 písm. e) SSP).

6. Proti rozhodnutiu krajského súdu podal žalobca kasačnú sťažnosť (zo dňa 25. októbra 2021). V bodoch A) až C) tejto kasačnej sťažnosti reprodukoval konanie predchádzajúce kasačnej sťažnosti, bod D) obsahuje vlastnú kasačnú sťažnosť vo veci.

Z vecného hľadiska sťažovateľ kasačnú sťažnosť koncipoval na tej argumentácii, že krajský súd v rámci konania a rozhodovania vo veci neprihliadal na čl. 2 ods. 2 a ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky. Uviedol, že žiadne ustanovenie Ústavy Slovenskej republiky, ústavných zákonov, ako ani SSP žalobcovi nezakazuje podať žalobu proti rozhodnutiu, ktorým príslušný orgán rozhodoval o proteste prokurátora. Následne sťažovateľ odkázal na poučenie v rozhodnutí, ktoré sa malo preskúmať, ako aj na § 99 písm. c) SSP, podľa ktorého správny súd konanie zastaví, ak „rozhodnutie o proteste prokurátora bolo následne napadnuté na správnom súde v inom konaní inou osobou“. Podľa názoru sťažovateľa z citovanej zákonnej normy vyplýva aj prípustnosť správnej žaloby proti rozhodnutiu o proteste prokurátora sťažovateľom, keďže sa v nej upravuje možnosť podania žaloby vo veci protestu prokurátora aj „inou osobou“. Podľa sťažovateľa ustanovenie § 178 ods. 2 SSP síce určuje možnosť prokurátora podať v tomto druhu veci správnu žalobu, avšak nevylučuje možnosť podania takejto žaloby aj inou osobou.

9. Sťažovateľ ďalej namietal, že by vo veci nebol ukrátený na svojich právach. Tvrdil, že postupom orgánov verejnej správy vo veci samej bol na svojich právach ukrátený, pričom jeho argumentáciu si následne osvojil aj prokurátor, ktorý ju implementoval do protestu a následne aj do opravného prostriedku proti rozhodnutiu, o ktorom bolo rozhodnuté rozhodnutím

opatrenie. Ak protestom napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie bolo vydané v administratívnom konaní, v ktorom nebol osobitným predpisom výslovne ustanovený okruh účastníkov konania, účastníkmi konania o proteste prokurátora sú tí, ktorých práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti by mohli byť rozhodnutím o proteste priamo dotknuté. Podľa názoru sťažovateľa nie je možné - pre účely správneho súdneho konania - rozlišovať medzi jednotlivými účastníkmi konania tak, že kým prokurátor by postavenie žalobcu mať mohol, účastník konania (podľa citovaného zákonného ustanovenia) by toto procesné právo

11. Podľa názoru sťažovateľa, ani rozhodnutia, na ktoré krajský súd odkázal ako na právny základ svojho rozhodnutia, nie sú vo veci použiteľné, keďže boli vydané na základe inej - skoršej právnej úpravy. Tvrdil, že žiadne ustanovenie SSP nevylučuje právo žalobcu - sťažovateľa podať správnu žalobu proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy, ktorým sa rozhodovalo o proteste prokurátora, ani v takýchto konaniach neoznačuje za žalobcu výlučne prokurátora. Odkazom na rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (sp. zn. 5Cdo 236/2009) sťažovateľ odkázal na zásadu in dubio mitius, t.j. na to, že v prípade, ak prichádzajú do úvahy rôzne výklady súvisiacich právnych noriem, je potrebné uprednostniť výklad, ktorý zabezpečí plnohodnotnú, resp. plnohodnotnejšiu realizáciu ústavou garantovaných práv fyzických osôb a právnických osôb.

13. Sťažovateľ v závere kasačnej sťažnosti replikuje, že prokurátor podaním protestu potvrdil, že do práv sťažovateľa bolo nezákonne zasiahnuté orgánmi verejnej správy, a preto má oprávnený záujem na tom, aby sa rozhodnutie žalovaného o proteste prokurátora stalo predmetom súdneho prieskumu.

15. Odkazujúc na vyššie uvedenú argumentáciu sťažovateľ žiadal, aby kasačný súd napadnuté uznesenie krajského súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

17. Kasačná sťažnosť bola dňa 1. marca 2022 predložená na rozhodnutie Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky (ďalej aj ako „najvyšší správny súd“ alebo „kasačný súd“), kde technickými a programovými prostriedkami schválenými Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky bola náhodným spôsobom pridelená na rozhodnutie senátu 4S. Tento po preskúmaní procesných podmienok kasačného konania zistil, že kasačná sťažnosť bola podaná včas, oprávnenou osobou a proti rozhodnutiu, proti ktorému kasačná sťažnosť prípustná je, túto meritórne preskúmal a bez nariadenia pojednávania o nej rozhodol tak, že je nedôvodná (§ 461 SSP), a preto ju zamietol.

19. Podľa § 2 ods. 1 SSP; v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

21. Podľa § 32 ods. 1 SSP; účastníkmi konania sú žalobca, žalovaný a ďalší účastníci, ak tento zákon neustanovuje inak. 22. Podľa § 97 SSP; ak tento zákon neustanovuje inak, správny súd kedykoľvek počas konania prihliada na to, či sú splnené podmienky, za ktorých môže správny súd konať a rozhodnúť (ďalej len „procesné podmienky“).

25. Podľa § 178 ods. 1, ods. 2, ods. 3 SSP; (1) Žalobcom je fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že ako účastník administratívneho konania bola rozhodnutím orgánu verejnej správy alebo opatrením orgánu verejnej správy ukrátená na svojich právach alebo právom chránených záujmoch. (2) Prokurátor môže podať správnu žalobu proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy, ak orgán verejnej správy nevyhovel jeho protestu a nezrušil ním napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie. (3) Zainteresovaná verejnosť je oprávnená podať správnu žalobu proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy, ak tvrdí, že tým bol porušený verejný záujem v oblasti životného prostredia.

27. Podľa § 359 ods. 1 SSP; žalobcom je prokurátor, ktorého protestu proti všeobecne záväznému nariadeniu obce, mesta, mestskej časti alebo samosprávneho kraja nebolo vyhovené. Pod nevyhovením protestu prokurátora sa rozumie nezrušenie všeobecne záväzného nariadenia alebo jeho napadnutej časti, nevykonanie zmeny všeobecne záväzného nariadenia alebo jeho napadnutej časti v lehote podľa osobitného predpisu.

29. Podľa § 242 ods. 2 SSP; odstránenia nečinnosti orgánu verejnej správy spočívajúcej v porušení povinnosti začať administratívne konanie z úradnej povinnosti sa žalobou môže domáhať len prokurátor. 30. Podľa § 45 ods. 1, ods. 2, ods. 3, ods. 4 SSP; (1) Prokurátor je oprávnený podať správnu žalobu podľa § 6 ods. 2 písm. a) až d) proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy, proti ktorému podal protest, ktorému nebolo vyhovené. (2) Prokurátor je oprávnený podať žalobu proti nečinnosti, ak orgán verejnej správy ostal nečinný aj po upozornení prokurátora. (3) Prokurátor je oprávnený podať žalobu proti uzneseniu zastupiteľstva, proti ktorému podal protest, ktorému nebolo vyhovené. (4) Prokurátor je oprávnený podať žalobu proti všeobecne záväznému nariadeniu, proti ktorému podal protest, ktorému nebolo vyhovené.

Ak protestom napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie bolo vydané v administratívnom konaní, v ktorom nebol osobitným predpisom výslovne ustanovený okruh účastníkov konania, účastníkmi konania o proteste prokurátora sú tí, ktorých práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti by mohli byť rozhodnutím o proteste priamo dotknuté.

Slovenskej republiky („Každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.“). V tomto kontexte poukázal na to, že ustanovenie § 178 ods. 2 SSP síce určuje, že žalobu vo veciach, v ktorých sa nevyhovelo protestu prokurátora môže podať prokurátor, avšak toto ustanovenie zároveň nevylučuje, aby žalobu v takýchto veciach podal aj iný subjekt. Ilustračne sťažovateľ poukázal aj na iné ustanovenia SSP, v ktorých je explicitne uvedené, že v daných konaniach má žalobnú legitimáciu prokurátor (§ 350 - Konanie o preskúmaní zákonnosti uznesenia zastupiteľstva a § 359 - Konanie o súlade všeobecne záväzného nariadenia obce, mesta, mestskej časti alebo samosprávneho kraja so zákonom, nariadením vlády a všeobecne záväznými právnymi predpismi ministerstiev a ostatných ústredných orgánov štátnej správy).

Prokurátor sa stotožnil s jeho podnetom, na základe čoho následne začalo konanie o proteste prokurátora, ktorého účastníkom bol aj sťažovateľ (§ 24 ods. 2 zákona o prokuratúre). Za daných okolností potom musí - podľa názoru sťažovateľa - platiť, že je oprávneným na podanie žaloby proti rozhodnutiu žalovaného, ktorým došlo k zamietnutiu odvolania prokurátora, proti rozhodnutiu prvostupňového orgánu verejnej správy o nevyhovení jeho protestu. c) je potrebné vychádzať z princípu, že ak je prípustných niekoľko štandardných výkladov súvisiacich právnych noriem, je potrebné aplikovať takú interpretáciu, ktorá zabezpečí plnohodnotnejšiu realizáciu základných práv sťažovateľa (v tomto prípade - prístup k súdu). d) rozhodovacia prax, na ktorú krajský súd odkazuje v napadnutom uznesení, nie je na vec použiteľná, keďže vychádza z inej právnej úpravy, keď odkazované rozhodnutia boli vydané počas účinnosti zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok - (ďalej aj ako „Občiansky súdny poriadok“ alebo „OSP“). Mal za to, že právne úpravy správneho súdneho konania podľa

33. Kasačný súd bude v prvom rade reagovať na tú námietku sťažovateľa, ktorá sa týka odkazu na čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a jednotlivých - podľa názoru sťažovateľa - súvisiacich ustanovení SSP, z ktorých odvíja sťažovateľ právny záver, že aktívnu legitimáciu vo veci má.

Sťažovateľ mohol hypoteticky a priliehavejšie argumentovať článkom 46 ods. 1 Ústavy Slovenskej republiky - „Každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne Slovenskej republiky.“ (ak už v kasačnej sťažnosti namietol „denegationis iustitiae“, ktorého sa mal krajský súd dopustiť), ale aj v tomto prípade by ho kasačný súd odkázal na čl. 46 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, podľa ktorého „Podmienky a podrobnosti o súdnej a inej právnej ochrane ustanoví zákon.“. Prístup k súdu nie je absolútnym právom. Naopak, aj toto právo má svoje limity, ktoré sa odrážajú v konkrétnych procesných kódexoch upravujúcich konanie pred príslušnými súdmi.

veci]. Podľa názoru kasačného súdu však táto snaha sťažovateľa trpí viacerými logickými nedostatkami, ktoré následne negujú jeho celkovú argumentáciu. 36. Sťažovateľ, napr. ako na „modelovú situáciu“ odkazuje na vymedzenie žalobnej legitimácie v iných druhoch správnych žalôb - správny súdny prieskum uznesení zastupiteľstva (§ 350 SSP) a správny súdny prieskum vybraných všeobecne záväzných právnych predpisov (§ 359 SSP). Obe tieto konania sa však typovo líšia od súdneho konania, v ktorom má dôjsť k prieskumu individuálneho správneho aktu, ktorým sa vstúpilo do právnej sféry konkrétneho subjektu - žalobcu. Žaloby, na ktoré sťažovateľ odkazuje, sú žalobami vo verejnom záujme, v ktorých žalobca (prokurátor) nezabezpečuje ochranu svojich subjektívnych práv, ale poskytuje ochranu zákonnosti nadväzujúcu na právomoci prokuratúry podľa osobitných právnych predpisov. Nie je preto správny predpoklad sťažovateľa, že ak mal zákonodarca v úmysle vylúčiť možnosť podania žaloby (v súdenej veci) aj niekým iným ako prokurátorom, vymedzil by to rovnako ako to urobil v prípade § 350 a § 359 SSP.

38. Rozdiel medzi jednotlivými druhmi konania a súvisiacej aktívnej vecnej legitimácie je pritom vo všeobecnej rovine obsiahnutý aj § 177 SSP, kde podľa ods. 1 „Správnou žalobou sa žalobca môže domáhať ochrany svojich subjektívnych práv proti rozhodnutiu orgánu verejnej správy alebo opatreniu orgánu verejnej správy.“ a podľa ods. 2 „Ochrany iných ako subjektívnych práv sa môže domáhať len prokurátor alebo subjekt výslovne na to oprávnený zákonom.“.

40. Kasačný súd sa nemohol stotožniť ani s tou argumentáciou sťažovateľa, ktorou odkazuje na § 99 písm. c) SSP, v ktorom ustanovení sa uvádza slovné spojenie „inou osobou“, od čoho sťažovateľ odvíja svoj záver, že správnu žalobu proti rozhodnutiu o nevyhovení protestu prokurátora môže podať aj on (nielen prokurátor). Ustanovenie § 99 písm. c) SSP však rieši úplne iný právny stav ako je právny stav v súdenej veci. Dôvodová správa k SSP k ustanoveniu § 99 písm. c) uvádza: „Písmeno c) ako dôvod zastavenia nadväzuje na prerušenie konania podľa § 100 ods. 1 písm. d). Ak orgán verejnej správy na základe protestu prokurátora zruší žalobou napadnuté rozhodnutie alebo opatrenie orgánu verejnej správy, správny súd konanie

Takýto režim má žalobcu chrániť, pretože, ak by sa konanie o jeho správnej žalobe automaticky zastavilo a následne by správny súd v inom konaní zrušil rozhodnutie o proteste, zo zákona by sa obnovilo rozhodnutie orgánu verejnej správy vo veci samej, ktorého zákonnosť by už žalobca v dôsledku uplynutia prekluzívnej lehoty na podanie správnej žaloby nemohol opakovane napadnúť na správnom súde.“ - pozn. zvýraznenie textu a podčiarknutie do citovaného textu pridané kasačným súdom.

Logickým následkom tohto zániku je potom zastavenie konania. Veta za bodkočiarkou v § 99 písm. c) však prináša zásadné nóvum a zabezpečuje materiálnu ochranu žalobcu v rámci správneho súdnictva, pretože upravuje „poistku“ pre prípad, že rozhodnutie o vyhovení protestu a zrušení rozhodnutia alebo opatrenia bolo následne napadnuté na správnom súde všeobecnou správnou žalobou inej osoby než žalobcu v pôvodnom správnom súdnom konaní.

Ak by sa teda automaticky, resp. bez ďalšieho v dôsledku zrušenia rozhodnutia alebo opatrení na základe protestu prokurátora vždy zastavilo správne súdne konanie o žalobe podanej proti takto zaniknutému rozhodnutiu, dostal by sa pôvodný žalobca do „procesnej pasce“, pretože po prípadnom zrušení rozhodnutia o vyhovení protestu prokurátora by už voči obživnutému a ním pôvodne aj žalovanému rozhodnutiu alebo opatreniu nemohol podať novú žalobu v dôsledku uplynutia prekluzívnej lehoty na jej podanie. Účelom „poistky“ normatívne upravenej vo vete za bodkočiarkou v § 99 písm. c) je zabrániť vzniku takejto situácie tým, že ak dôjde k zrušeniu žalovaného rozhodnutia alebo opatrenia na základe protestu prokurátora a rozhodnutie o vyhovení protestu bude napadnuté na správnom súde všeobecnou správnou žalobou inej osoby, bude môcť správny súd konanie zastaviť len so súhlasom žalobcu.“ (FEČÍK, Marián. § 99 [Zastavenie konania].

42. Sťažovateľ sa teda nesprávne domnieva, že pojem „iná osoba“ použitý v § 99 písm. c) indikuje, že aj on bol oprávnený na podanie správnej žaloby v súdenej veci, t.j. že bol oprávnený podať správnu žalobu proti rozhodnutiu, ktorým bolo potvrdené prvostupňové rozhodnutie orgánu verejnej správy o nevyhovení protestu prokurátora. Ako to vyplýva z vyššie citovaných ustanovení dôvodovej správy k SSP, resp. z doktrinálnych prameňov, účel a kontext spojená „iná osoba“ použitý v uvedenom zákonnom ustanovení (§ 99 písm. c) SSP) je úplne iný, ako to prezentuje sťažovateľ.

44. Ak sťažovateľ v texte kasačnej sťažnosti tvrdil, že predchádzajúce rozhodnutia kasačného súdu nie sú v súdenej veci uplatniteľné z dôvodu, že medzičasom došlo k zmene právnej úpravy, podľa názoru najvyššieho správneho súdu ani zmena v právnej úprave nemusí vždy a bez ďalšieho predstavovať irelevanciu skôr vyslovených - súvisiacich právnych názorov. Ani zmena procesných kódexov (OSP c/a SSP) nemusí znamenať, že vo všeobecnej rovine je skoršia rozhodovacia prax en bloc na neskoršie situácie nepoužiteľná.

Otázke toho, že SSP nevylučuje, aby žalobu v predmetnej veci podal sťažovateľ, čo podľa jeho názoru vedie k záveru, že toto právo má, sa kasačný súd detailne venuje v tomto odôvodnení so záverom, že tento predpoklad sťažovateľa je nesprávny a nemá oporu v zákone.

Protest prokurátora je teda právnym aktom, na základe ktorého môže orgán, ktorého sa napadnuté rozhodnutie týka, protestu vyhovieť alebo nevyhovieť. Rozhodnutie tohto orgánu o proteste prokurátora nie je bezprostredným rozhodnutím o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach subjektov, ktorým prokurátor poskytuje ochranu.

Aktívne legitimovanou osobou na podanie žaloby v správnom súdnictve je fyzická alebo právnická osoba, ktorá o sebe tvrdí, že bola na svojich právach ukrátená rozhodnutím a postupom správneho orgánu; pričom takéto rozhodnutie správneho orgánu zakladá, mení alebo ruší oprávnenia a povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb, alebo týmto rozhodnutím sú práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti fyzických osôb alebo právnických osôb priamo dotknuté.“

38. Rozhodnutie o proteste prokurátora, ktorým správny orgán protestu nevyhovel, nie je teda samo o sebe rozhodnutím vo veci samej. Ak správny orgán protestu vyhovie, nasleduje vydanie rozhodnutia, ktorým je nahradené pôvodné právoplatné rozhodnutie; ak však správny orgán protestu nevyhovie, pôvodné právoplatné rozhodnutie, a teda aj práva a povinnosti ním založené, zostávajú nedotknuté. Rozhodnutím o nevyhovení protestu prokurátora teda správny orgán vyjadril svoj procesný postoj k dôvodom uplatneným v proteste. V dôsledku toho zostalo pôvodné právoplatné rozhodnutie nezmenené. Vychádzajú z vyššie uvedených skutočností, kasačný súd sa stotožnil s právnym názorom Krajského súdu v Bratislave vysloveným v napadnutom uznesení.

46. Pre úplnosť kasačný súd dopĺňa, že sťažovateľ kasačnú sťažnosť odôvodnil aj ustanovením § 440 ods. 1 písm. j) SSP („podanie bolo nezákonne odmietnuté“), ktorý kasačný dôvod však v texte sťažnosti nekonkretizoval. Bez ohľadu na uvedené, tento kasačný dôvod na súdenú vec nie je vôbec použiteľný. V súdenej veci totiž nedošlo k odmietnutiu „podania“ sťažovateľa, ale k riadnemu odmietnutiu žaloby pre nedostatok aktívnej legitimácie na jej podanie na strane sťažovateľa. Dôvod kasačnej sťažnosti vymedzený v § 440 ods. 1 písm. j) SSP dopadá na prípady, keď žalobca (sťažovateľ) nesúhlasí s procesným rozhodnutím krajského súdu, ktorým odmietol jeho podanie, ktoré sťažovateľ ako podávateľ v správnym súdom stanovenej lehote neopravil ani nedoplnil a pre tento nedostatok nie je možné v konaní pokračovať (ide teda o osobitný dôvod kasačnej sťažnosti - nesprávne odmietnutie podania podľa § 59 ods. 3 SSP - veta pred bodkočiarkou). Tento dôvod ako jediný z dôvodov kasačnej sťažnosti je vyhradený iba pre určitý typ rozhodnutia, a to pre nemeritórne uznesenie

47. Pre úplnosť je potrebné uviesť, že i podporná argumentácia sťažovateľa Chartou základných práv Európskej únie (ďalej aj ako „Charta“) nie je vo veci relevantná, a to primárne odkazom na čl. 51 ods. 1 Charty „Ustanovenia tejto charty sú pri dodržaní zásady subsidiarity určené pre inštitúcie, orgány, úrady a agentúry Únie, a tiež pre členské štáty výlučne vtedy, ak vykonávajú právo Únie. V dôsledku toho rešpektujú práva, dodržiavajú zásady a podporujú ich uplatňovanie v súlade so svojimi príslušnými právomocami a pri zachovaní obmedzení právomocí Únie, ktoré boli na ňu prenesené zmluvami.“. Súdená vec predmetné podmienky rozsahu pôsobnosti Charty nespĺňa. Dozor prokurátora nad dodržiavaním zákonnosti orgánmi verejnej správny podľa zákona o prokuratúre nie je vykonávaním práva Európskej únie.

49. Zároveň je v tejto súvislosti potrebné doplniť, že samotný protest prokurátora je „nenárokovateľným“ právnym nástrojom, na aplikáciu ktorého síce sťažovateľ môže podať podnet (podľa zákona o prokuratúre), avšak ani uvedené nezakladá jeho nárok na to, že protest podaný bude a už vôbec nie na to, že ak je protest podaný, že mu bude aj vyhovené.

50. Najvyšší správny súdu záverom opätovne pripomína, že právo na opravný prostriedok, resp. prístup k súdu nie je absolútnym právom a nepochybne môžu existovať legitímne limity, ktoré uplatňovanie tohto práva - v súlade s Ústavou Slovenskej republiky, príp. medzinárodnými dohovormi, ktorými je Slovenská republika viazaná - upravujú, príp.

51. V súhrne je preto možné uviesť, že to, že sťažovateľ bol účastníkom konania v rámci konania o proteste prokurátora (§ 24 ods. 2 zákona o prokuratúre) automaticky neznamená, že je aktívne legitimovaný aj na podanie správnej žaloby proti právoplatnému rozhodnutiu, ktorým protestu prokurátora nebolo vyhovené. Zákonné predpoklady účastníctva konania (v rámci konania o všeobecnej správnej žalobe podľa SSP) totiž okrem postavenia účastníka administratívneho konania vyžadujú aj zásah do subjektívnych práv žalobcu žalobou napadnutým rozhodnutím, čo v súdenej veci splnené nebolo (ako to správne ustálil aj krajský súd). Je nesprávny predpoklad sťažovateľa, že v SSP by muselo existovať negatívne vymedzenie, ktoré by vylučovalo jeho možnosť žalobu podať, aby bol krajský súd oprávnený jeho žalobu v súdenej veci odmietnuť. Naopak, krajský súd správne postupoval, keď splnenie podmienok účastníctva konania na strane sťažovateľa testoval k splneniu tzv. pozitívnych kritérií účastníctva konania podľa SSP a dospel k správnemu záveru (súladnému aj s doterajšou rozhodovacou praxou kasačného súdu), že sťažovateľ tieto kritériá v súdenej veci nespĺňa.

Orgánu štátnej správy však náhradu trov právneho zastúpenia možno priznať len výnimočne.“). 54. Toto rozhodnutie prijal najvyšší správny súd v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP v spojení s § 147 ods. 2 SSP, § 463 SSP).

V Bratislave dňa 26. apríla 2023