4Sfk/2/2023

1. Úrad pre vybrané hospodárske subjekty (ďalej aj „správca dane“) rozhodnutím č. 102743382/2019 zo dňa 27.11.2019 (ďalej len „prvostupňové rozhodnutie“), vyrubil žalobcovi podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) v platnom znení (ďalej len „daňový poriadok“) rozdiel dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie február 2018 v sume 189.075,47 eura, keďže dospel k záveru, že v rámci daňovej kontroly a vyrubovacieho konania nebolo preukázané, že k zdaniteľným obchodom došlo tak, ako je to deklarované v žalobcom predložených faktúrach.

SOLAX Power s. r. o., 044 43 Budimír 283, IČ DPH SK202346267 (kuriérske služby); BVB plus. s. r. o., Svetlá pusta 460/8, Košice-Barca, IČO 46705708, IČ DPH SK2023620060 (prenájom autobusu); Podtatranská hydina (náklady na dopravu) Pro United Business s. r. o. (príjemky 58551, 58805 mrazené za nákup mrazeného tovaru). 3. Žalovaný rozhodnutím 109100474/2020 zo dňa 15.05.2020 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) prvostupňové rozhodnutie potvrdil.

Zo zistení za zdaňovacie obdobie január 2018 vyplynulo, že nebolo preukázané dodanie technologickej linky, preto vo februári 2018 nemohli byť poskytnuté služby spoločnosťou HYDINA SK služby pitvania a chladenia, ktoré mali byť vykonávané na jednotlivých zariadeniach - linke na prevádzke žalobcu. Správca dane tiež zmienil personálne a ekonomické prepojenie žalobcu a spoločnosti HYDINA SK. Žalovaný poukázal na zistenia uvedené na str. 17-36 prvostupňového rozhodnutia a uzavrel, že nakoľko v priebehu daňovej kontroly (január 2018 - nákup) nebol preukázaný nákup linky, nebolo možné zo strany spoločnosti HYDINA SK vykonať na tomto zariadení služby deklarované na faktúrach v prospech žalobcu. b) pri deklarovanom dodaní služby (služby podľa zmluvy) od dodávateľa EUSOS HOLDING nebol preukázaný reálny obsah - reálnosť dodania služby (predloženie zmluvy, rozsah, druh, konkretizácia farmy a pod). c) dodanie služieb od jednotlivých dodávateľov, a to: SOLAX Power s. r. o (kuriérske služby); BVB plus. s. r. o (prenájom autobusu); Podtatranská hydina (náklady na dopravu) a Pro United Business s. r. o. (príjemky 58551, 58805 za nákup mrazeného tovaru a skladovanie mrazeného

II. Konanie pred správnym súdom

5. Krajský súd v Bratislave (ďalej len „správny súd“ alebo „krajský súd“) rozsudkom č. k. 1S/ 171/2020-230 zo dňa 13. októbra 2022 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) zamietol žalobcu, ktorou sa domáhal preskúmania napadnutého rozhodnutia. 6. Správny súd ustálil, že primárne posudzoval, či žalobca splnil všetky zákonné hmotnoprávne podmienky uvedené v ust. § 49 ods. 1, 2 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“).

III. Kasačná sťažnosť, stanovisko žalovaného

13. Žalobca (ďalej len „sťažovateľ“) podal voči napadnutému rozsudku kasačnú sťažnosť. V kasačnej sťažnosti navrhol, aby kasačný súd zrušil napadnutý rozsudok a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie, alternatívne aby kasačný súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že zruší napadnuté rozhodnutie a prvostupňové rozhodnutie a vec vráti správcovi dane na ďalšie konanie. Zároveň žiadal o predloženie prejudiciálnych otázok a o prerušenie konania. Dôvody na podanie kasačnej sťažnosti oprel o § 440 ods. 1 písm. f), g) a h) SSP. 14. Svoju argumentáciu následne rozdelil do niekoľkých bodov, ktorých sa z dôvodu prehľadnosti bude držať aj kasačný súd: III. žiadosť o predloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie, IV. nesprávnosť postupu správneho súdu, V. neobstaranie dostatku potrebných podkladov pre rozhodnutie vo veci, VI. nevysporiadanie sa s judikatúrou EÚ, VII. účelové spochybnenie predložených dokladov, VIII. prekročenie medze zákonom dovolenej správnej úvahy, IX. spoľahlivo, presne a úplne nezistený skutočný stav veci a porušenie princípu dvojinštančnosti konania, X. nemožnosť zastúpenia orgánov činných v trestnom konaní, XI. vada vydaných rozhodnutí. 15. Sťažovateľ žiadal o prerušenie kasačného konania a predloženie prejudiciálnych otázok

3. V prípade, ak žiadaný orgán a žiadajúci orgán uzavrú osobitnú dohodu v zmysle čl. 11 Nariadenia 904/2020, môžu lehotu na poskytnutie informácií predĺžiť o ľubovoľnú lehotu lebo len o lehotu definovanú v čl. 10 Nariadenia 904/2010?

2010? 5. Je možné charakterizovať nedodržanie lehôt uvedených v čl. 10 Nariadenia 904/2010 a súčasné neinformovanie žiadajúceho orgánu o nemožnosti odpovedať za žiadosť v stanovenej lehote v zmysle čl. 12 Nariadenia 904/2010 za porušenie Nariadenia 904/2010?

16. Za nesprávny postup správneho súdu sťažovateľ označil to, že sa správny súd napriek radu vytýkaných procesných pochybení zameral primárne na dôkazy svedčiace v neprospech sťažovateľa. Sťažovateľ je toho názoru, že v predmetnej veci bol nedostatočne zistený skutkový stav a tento bol následne nedostatočne posúdený.

rozsudkami Súdneho dvora EÚ C-624/15 bod 35, 36, 40, C-80/11 a C- 1425/11,. Sťažovateľ uviedol, že daňový orgán nemôže zamietnuť právo na odpočet dane z dôvodu, že sa zdaniteľná osoba neubezpečila, že osoba ktorá vystavila faktúru vzťahujúcu sa na tovar splnila svoju povinnosť podať daňové priznanie a uhradila daň. Tvrdil, že pre účely posúdenia predmetnej veci dostatočne preukázal svoj nárok na odpočet DPH a správny súd neprihliadol na ustálenú rozhodovaciu súdnu prax a v odôvodnení svojho rozhodnutia uvádzal konštatovania v priamom rozpore s uvedenou judikatúrou.

Vzhľadom na skutočnosť, že správca dane neuviedol dôvod výkonu daňovej kontroly, sťažovateľ zastával názor, že vedená daňová kontrola nemá podklad v zákone a je vedená svojvoľne. 20. Ďalej sťažovateľ brojil voči tomu, že správca dane, resp. žalovaný aj správny súd používali pojmy ako napr. „zmiznutý obchodník, nárazník, účelovo založená spoločnosť.“ V súvislosti s uvedeným vidí vadu preskúmavaných rozhodnutí v tom, že správca dane síce terminologicky naznačil účasť sťažovateľa v podvodnom reťazci, avšak skutkový stav nevyhodnotil z hľadiska judikatúry Súdneho dvora EÚ.

22. Pod prekročením medze zákonom dovolenej správnej úvahy sťažovateľ v zásade zopakoval predošlú argumentáciu, že príslušný správny orgán autoritatívne a nad rámec svojej právomoci rozhodoval bez prihliadnutia na skutočnosti, ktoré uviedol a že sa správny súd bez ďalšieho stotožnil s takýmto postupom, pričom sám sa nevysporiadal s námietkami

25. K námietke vád vydaných rozhodnutí sťažovateľ vyslovil názor, že z napadnutého rozsudku je zrejmé, že správny súd sa venoval výlučne trom oblastiam, pričom ostatné námietky ani len v odôvodnení nespomenul, a to: a/ dĺžka daňovej kontroly, b/ vykonané dokazovanie zo strany žalovaného a správcu dane. Napadnutý rozsudok považuje za nepreskúmateľný a podľa jeho názoru v ňom absentuje vlastné vysporiadanie sa s podstatnými žalobnými námietkami. 26. Žalovaný vo svojom vyjadrení ku kasačnej sťažnosti uviedol, že kasačná sťažnosť neobsahuje žiadne nové skutočnosti ako tie, ku ktorým sa už vyjadril.

Podľa § 24 ods. 1 až 4 daňového poriadku, (1) Daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. (2) Správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. (3) Správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti. (4) Ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, protokoly o určení dane podľa pomôcok, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. Podľa § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ zákona o DPH, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. Platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané.

31. Sťažovateľ v bode III. kasačnej sťažnosti (str. 9-20) žiadal o prerušenie kasačného konania a predloženie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru Európskej únie v znení uvedenom v bode 15 tohto rozsudku. 32. V zmysle judikatúry Súdneho dvora EÚ možno z obligatórnosti predkladania predbežných otázok súdom poslednej inštancie identifikovať v zásade tri výnimky, a to, a) nastolená otázka je zjavne irelevantná vo vzťahu k prebiehajúcemu konaniu a jej potencionálne zodpovedanie nemá objektívny dosah na prebiehajúcu vec, resp. je „akademická“, v tom zmysle, že nemá reálny základ v prejednávanej veci, b) prípady existencie ustálenej a nemeniacej sa judikatúry k príslušnej otázke a c) začatie prejudiciálneho konania nie je potrebné v prípadoch, keď sú výklad či adekvátna aplikácia úniového práva úplne zrejmé a nie je jednak namieste sa obracať na Súdny dvor EÚ a zbytočne ho „zaťažovať“, a tiež v dôsledku toho nie je namieste pre nedôvodné prerušenie neúmerne predlžovať správne súdne konanie (pozri tiež rozsudok NSSR sp. zn. 5Sži/2/2010 zo dňa 30.06.2011 v spojení s uznesením ÚSSR sp. zn. III. ÚS 86/2012 zo dňa 06.03.2012, rozsudok NSSR sp. zn. 5Sžf/40/2013 zo dňa 27.06.2014). 33. V nadväznosti na návrh sťažovateľa „kasačný súd konštatuje, že otázky 1., 2., 4. a 5. navrhované sťažovateľkou už boli SD EÚ zodpovedané vo veci C-186/20 zo dňa 30. septembra 2021 v miere potrebnej pre rozhodnutie tejto veci, keďže prekročenie lehoty určenej v čl. 10 nariadenia nezakladá dôvod na konštatovanie nezákonnosti prerušenia daňovej kontroly. Čo sa týka otázky 3. a 6., tieto sú pre prerokúvaný prípad irelevantné s ohľadom na už uvedené a skutočnosť, že v predmetnej veci nedošlo k osobitnej dohode o predĺžení lehoty“ (rozsudok Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžfk/23/2020 zo dňa 22. júna 2022). 34. Kasačný súd sa zároveň stotožňuje s názorom správneho súdu, že položenie prejudiciálnej otázky v predmetnej veci je neopodstatnené aj z toho dôvodu, že v súdenej veci ani nedošlo k prerušeniu daňovej kontroly, ktorá bola nepochybne ukončená v zákonnej ročnej lehote (daňová kontrola bola začatá 10.08.2018 a ukončená 02.08.2019). 35. Vychádzajúc z uvedeného má kasačný súd zato, že v danej veci nemá povinnosť v zmysle článku 267 ZFEÚ obrátiť sa na Súdny dvor EÚ so žiadosťou o vydanie rozhodnutia o predbežnej otázke. K týmto otázkam jednak existuje príslušná judikatúra, zároveň však je potrebné pri všetkých otázkach poukázať na to, že ich vyriešenie nie je potrebné pre rozhodnutie vo veci samej vzhľadom na preukázaný skutkový stav. Tieto otázky tak svojim obsahom nespĺňajú povahu prejudiciálnych otázok v zmysle uvedeného článku ZFEÚ, keď - vzhľadom na ich povahu - ich prípadné zodpovedanie nemá objektívny dosah na prebiehajúcu vec.

36. Kasačný súd v súvislosti s kasačnou sťažnosťou v prvom rade poukazuje na to, že kvalita kasačnej sťažnosti do značnej miery predurčuje obsah rozhodnutia kasačného súdu. Na jednej strane strohá a všeobecná kasačná (žalobná) argumentácia vedie k vybaveniu kasačnej sťažnosti (žaloby) iba v zodpovedajúcej - nízkej - miere detailov. Ale aj na druhej strane rozsahovo excesívna kasačná sťažnosť, ktorá je však obsahovo nesúrodá, má za následok, že sa súd pri „vysporiadaní“ takejto kasačnej sťažnosti obmedzí na podstatu veci a s jednotlivými námietkami sa prípadne vysporiada prostým odkázaním na príslušnú pasáž odôvodnenia preskúmavaného rozhodnutia (k tomu pozri analogicky Rozsudky Najvyššieho správneho súdu českej republiky č. k. 1AS/132/2021-30 zo 15.07.2021 č. k. 1Afs/163/2021-52 z 12.10.2021 a č. k. 3Afs/284/2022-99 zo 14.04.2023). Bolo by v rozpore so zásadou procesnej ekonómie, ak by mal súd reagovať na každé jednotlivé tvrdenie sťažovateľa, obzvlášť pokiaľ už podstatu sťažovateľových námietok vysporiadala predchádzajúca súdna a správna prieskumná inštancia

38. Kasačná sťažnosť sťažovateľa je síce rozsiahla (43 strán), z podstatnej časti však pozostáva z všeobecne formulovaných námietok a z množstva citácií judikatúry - bez jasne vymedzenej konotácie na predmetnú vec. Kasačná argumentácia k jednotlivým otázkam sa opakuje, nie je súrodá a logicky štruktúrovaná. Neušlo tiež pozornosti kasačného súdu, že mnohé námietky vznesené v kasačnej sťažnosti boli formulované vo veľmi všeobecnej rovine, bez poukazu na konkrétne plnenia (dodanie služieb a tovarov) či tvrdenia a dôkazy v tomto zdaňovacom období (február 2018).

Sťažovateľ by mal adresne a čo najpresnejšie pomenúvať nedostatky v konaní, príp. v rozsudku krajského súdu a čo najpresvedčivejšie prezentovať najvyššiemu správnemu súdu argumentáciu v prospech správnosti ním prezentovaného názoru. Kasačná sťažnosť by nemala byť heterogénnym súborom hoci aj vecne správnych právne relevantných tvrdení (podporených napríklad aj judikatúrou), ktoré však so súdenou vecou súvisia napr. len okrajovo, príp. sú prezentované tak, že sa v spleti tvrdení sťažovateľa stráca ich konkrétnosť a individualizácia na súdenú vec. Nie je totiž úlohou najvyššieho správneho súdu, aby tento v dokumentoch majúcich často aj rozsah (menšej) knižnej publikácie, dešifroval, dohľadával alebo „prispôsoboval“ abstraktnú a nedostatočne špecifickú argumentáciu sťažovateľa okolnostiam súdenej veci.

Vo vzťahu k súdenej veci poukazuje najvyšší správny súd na to, že v predmetnom zdaňovacom období si sťažovateľ uplatnil právo na odpočítanie dane za plnenia, ktoré mu mali poskytnúť šiesti dodávatelia, pričom sa jednalo o služby rôznej povahy a tovary, ktoré správca dane v administratívnom konaní spochybnil na základe rozlične formulovaných skutočností. Preto sa argumentácia sťažovateľa, ktorý konkrétne nepomenoval svoje výhrady k spochybneniu materiálnej existencie týchto plnení, javí ako neadresná. Vzhľadom k popísanej

To však nekorešponduje s odôvodením napadnutého rozsudku, keď sa dĺžke daňovej kontroly správny súd podrobne venoval v bodoch 132-134 napadnutého rozsudku a dokazovaniu sa o. i. konkrétne vyjadril v bode 148 napadnutého rozsudku. Ak sťažovateľ touto námietkou - na strane druhej - myslel, že okrem okruhu námietok v bodoch a/ a b/ sa krajský súd ďalšími žalobnými námietkami nezaoberal, potom kasačný súd poukazuje na to, že sťažovateľ neoznačil, na ktoré konkrétne námietky správny súd nereagoval. Aj s ohľadom na rozsiahlosť samotnej správnej žaloby (72 strán) bolo namieste takto všeobecne formulované námietky konkretizovať.

42. S ohľadom na uvedené kasačný súd preskúmal napadnutý rozsudok a konštatuje, že tento netrpí nedostatkom dôvodov v takej intenzite, ktorá by opodstatňovala záver o porušení práva sťažovateľa na spravodlivý proces. V zmysle ustálenej judikatúry, správny súd nemusí dať detailné odpovede na všetky otázky nastolené účastníkom konania alebo odpovedať na každú jeho námietku či argument, ale iba na tie, ktoré majú pre vec podstatný význam, prípadne dostatočne objasňujú skutkový a právny základ rozhodnutia bez toho, aby zachádzali do všetkých detailov sporu uvádzaných účastníkmi konania. Preto odôvodnenie rozhodnutia správneho súdu, ktoré stručne a jasne objasní skutkový a právny základ rozhodnutia postačuje na záver o tom, že z tohto aspektu je plne realizované základné právo účastníka na spravodlivý

44. Odpočítanie dane môže byť v zmysle judikatórnych záverov Súdneho dvora EÚ obmedzené najmä v prípadoch, ak zdaniteľná osoba nesplní hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane, ak došlo k daňovému podvodu alebo k prípadu zneužitia práva.

45. Pokiaľ správca dane v prvostupňovom rozhodnutí a následne žalovaný v napadnutom rozhodnutí používali pojmy „zmiznutý obchodník, účelovo založená spoločnosť a pod.“, tieto sa týkali najmä spochybnenia dodania služby pitvania a chladenia hydiny od spoločnosti HYDINA SK, keď prostredníctvom podrobne opísaného podvodného konania v iných zdaňovacích obdobiach bolo spochybnené dodanie technologickej linky, na ktorej mali byť tieto služby poskytnuté. Popis podvodného konania v iných zdaňovacích obdobiach a popis obchodov týkajúcich sa technologickej linky teda slúžil na prenesenie dôkazného bremena na

podmienok. 46. Kasačný súd sa stotožňuje so záverom správneho súdu, že žalobca nepreukázal materiálnu existenciu zdaniteľného plnenia (tovarov a služieb) od jednotlivých dodávateľov (HYDINA SK, EUSOS HOLDING, SOLAX Power s. r. o., BVB plus. s. r. o., Podtatranská hydina, Pro United Business s. r. o).

Pokiaľ vyššie uvedené hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane nie sú splnené, pričom dôkazné bremeno je na osobe, ktorá si právo na odpočítanie dane uplatňuje (sťažovateľovi), právo na odpočítanie dane môže byť odopreté.

49. Z obsahu administratívneho spisu kasačný súd overil, že správca dane dňa 15.11.2018 vyzval sťažovateľa na preukázanie tam uvedených skutočností vyplývajúcich z označených pochybností správcu dane k zdaňovaciemu obdobiu február 2018. Sťažovateľ (po žiadosti o predĺženie lehoty) na túto výzvu reagoval tak, že sa nevie relevantne vyjadriť odôvodniac to tým, že mu boli zo strany Kriminálneho úradu finančnej správy (ďalej len „KÚFS“) odňaté „doklady, ktoré súvisia a čiastočne reflektujú jednotlivé spochybňované transakcie“ a že v štruktúrach jeho spoločnosti nie sú naďalej k dispozícii osoby, ktoré predmetnými informáciami disponujú. Správca dane dňa 07.01.2019 sťažovateľa opakovane vyzval na doplnenie neúplných údajov, vysvetlenie nejasností a preukázanie pravdivosti údajov zdôvodniac to tak, že v zmysle potvrdenia o zaistení veci KFÚS tento neodňal sťažovateľovi daňové a účtovné doklady za zdaňovacie obdobie január-marec 2018.

daňových kontrol. Na tieto výzvy sťažovateľ odpovedal dňa 21.01.2019 tak, že od kontrolovaného zdaňovacieho obdobia uplynul takmer rok a že v jeho riadiacej a vlastníckej štruktúre došlo k zmenám. Správca dane na ústnom pojednávaní dňa 07.06.2019 sťažovateľa oboznámil so zistenými skutočnosťami z výkonu daňových kontrol.

Sťažovateľove vyjadrenia totiž boli veľmi všeobecné a ani čiastočne neboli spôsobilé vyvrátiť pochybnosti správcu dane. Zároveň sťažovateľ nepredložil požadované doklady (preukázanie dopravy, špecifikácia faktúr, zoznamy zamestnancov a pod.) preukazujúce jednotlivé materiálne plnenia, bez ktorých nemožno tvrdiť, že by si svoje dôkazné bremeno splnil.

Sťažovateľ následne neprodukoval dôkazy ani vyjadrenia, ktorými by preukazoval reálnosť dodania tejto služby; - spochybnenie hmotnoprávnych podmienok bolo v prípade dodávateľa EUSOS HOLDING s. r. o., okrem iného podporené aj spochybnením údajov na faktúre (neobsahovali žiadne potrebné údaje o rozsahu a druhu dodanej služby), pričom sťažovateľ v priebehu daňovej kontroly reálny obsah vykonaných prác nekonkretizoval ani nepreukázal; - k faktúram od spoločnosti Pro Business s. r. o. (príjemky 58551, 58805 za nákup mrazeného tovaru) správca dane žiadal predložiť doklady o preprave a skladovaní tovaru (v množstve 110008 kg a 5000 kg) a zdokladovať úhradu tovaru, k tomuto sa sťažovateľ nevyjadril ani nepredložil požadované doklady;

Sťažovateľ v zmysle protokolu z daňovej kontroly nepredložil ani jeden dôkaz svedčiaci o tom, že k poskytnutiu služby (aspoň v niektorom z týchto troch po sebe nasledujúcich mesiacoch) reálne došlo a neuviedol ani jednu osobu, ktorá bola oprávnená na odosielanie zásielok; - k prenájmu autobusu od spoločnosti BVB plus. s. r. o. správca dane žiadal preukázať materiálnu existenciu tejto služby - jej účel, trasu (odkiaľ a kam), špecifikáciu osôb, ktorých tieto autobusy prepravovali. Správca dane následne sťažovateľovi ozrejmil - upresnil, že nežiada uviesť prezenciu každého jedného cestujúceho, ktorý sa autobusom viezol za každú jednu cestu, ale požaduje uviesť nevyhnutné údaje na to, aby bolo preukázané vykonanie tejto služby.

52. Vzhľadom na spochybnenie existencie plnenia (tovarov a služieb) vo vzťahu medzi sťažovateľom a uvedenými dodávateľmi, t. j. v dôsledku relevantných pochybností správcu dane, bolo následne povinnosťou sťažovateľa pochybnosti správcu dane vyvrátiť a splnenie hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane preukázať, k čomu však už následne zo strany sťažovateľa nedošlo, pretože tento reagoval len všeobecnými vyjadreniami, ktorými adresne a dostatočne nereagoval na jednotlivé pochybnosti (body) uvedené vo výzvach správcu

54. Pokiaľ sťažovateľ v kasačnej sťažnosti tvrdil, že správca dane neprihliadol na doklady ním predložené a nevykonal navrhnuté dôkazy, kasačný súd s ohľadom na všeobecnú formuláciu kasačnej námietky rovnako vo všeobecnej rovine považuje za potrebné konštatovať, že správca dane v jednotlivých výzvach pochybnosti ohľadom predložených dokladov špecifikoval a tiež sa opakovane vyjadril k návrhu na vypočutie svedkov (napr. na str. 26 a 28 a 121-122 protokolu). K M. správca dane uviedol, že tento bol spoločníkom sťažovateľa rokoch 2009-2014 a sťažovateľ neuviedol, ku ktorým obchodom sa mal vyjadriť. Kasačný súd uvedené dôvody preskúmal a tieto považuje za dostatočné na overenie, že došlo k presunu dôkazného bremena na sťažovateľa.

v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej.“ 56. Sťažovateľ má, pokiaľ ide o jeho dôkazné bremeno, dve povinnosti a to povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenie dokázať. Úlohou správcu dane je tvrdené skutočnosti verifikovať a prípadne relevantne spochybniť. V prípade ich spochybnenia (k čomu v posudzovanom prípade došlo) bolo následne na sťažovateľovi, aby pochybnosti správcu dane vyvrátil (k čomu nedošlo). Je práve na sťažovateľovi, aby si zaobstaral vhodné dôkazy preukazujúce, že predmetné plnenie bolo reálne a nešlo o fiktívne plnenie. Pokiaľ sťažovateľ neprodukoval žiaden relevantný dôkaz a obmedzil sa v zásade len na vyjadrenia, prečo nemôže požadované dôkazy predložiť, neuniesol svoje dôkazné bremeno.

58. Kasačný súd preskúmal aj námietku sťažovateľa, ktorou namietal, že v priebehu celého správneho konania konajúce daňového orgány nazerali na neho ako na právoplatne odsúdeného páchateľa trestného činu podvodu v oblasti daní. Aj v tomto prípade sťažovateľ nijako nešpecifikoval vznesenú pochybnosť o nestrannosti a nezaujatosti zo strany daňových orgánov vo vzťahu ku konkrétnym osobám alebo úkonom. Kasačný súd preto túto námietku verifikoval vo všeobecnej rovine a konštatuje, že takýto záver nemá oporu ani v odôvodení preskúmavaných rozhodnutí a ani v skutkovom stave vyplývajúcom z administratívneho spisu.

. .] 70. V súvislosti s námietkou sťažovateľa, na základe ktorej výkon daňovej kontroly zo strany správcu dane nemôže byť začaté svojvoľne, kasačný súd konštatuje, že začatie daňovej kontroly nemusí byť odôvodnené konkrétnymi skutočnosťami, tak ako to naznačoval sťažovateľ, keďže takáto požiadavka nevyplýva z jednotlivých ustanovení daňového poriadku s výnimkou opakovanej daňovej kontroly v zmysle § 44 ods. 4 daňového poriadku.

60. V časti namietajúcej nevysporiadanie sa s judikatúrou Súdneho dvora EÚ kasačný súd poznamenáva, že uvedené rozhodnutia nie sú aplikovateľné na prípad sťažovateľa v tomto zdaňovacom období, keď primárnym dôvodom pre nepriznanie práva na odpočet DPH podľa preskúmavaných rozhodnutí bolo nesplnenie hmotnoprávnych podmienok (nepreukázanie materiálnej existencie plnenia). Kasačnému súdu je tiež známe, že podrobne sa rozborom a prípadnou aplikáciou sťažovateľom označených rozhodnutí venoval už senát 3S v rozsudku sp. zn. 8Sžfk/23/2020 zo dňa 22.06.2022 (v bodoch 100 - 104), na ktoré východiská kasačný súd poukazuje aj v tejto veci, pričom nevzhliadol dôvod, prečo by mal v tejto veci všeobecný poukaz sťažovateľa (bez vznesenia konkrétne formulovaných námietok) na uvedenú judikatúru zvrátiť závery krajského súdu a správnych orgánov.

VIII. Záverečné zhodnotenie a odôvodnenie rozsudku v časti trov

62. Kasačný súd sa z popísaných dôvodov nestotožnil s námietkami sťažovateľa voči rozsudku správneho súdu uvedenými v kasačnej sťažnosti. Podanú kasačnú sťažnosť považuje za nedôvodnú, a preto podľa § 461 SSP rozhodol spôsobom, ktorý je uvedený vo výroku tohto rozsudku. 63. O trovách kasačného konania rozhodol Najvyšší správny súd Slovenskej republiky podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 467 ods. 1 SSP. Sťažovateľ v kasačnom konaní úspech nemal a žalovanému náhrada trov kasačného konania prislúcha len v prípadoch, ak to možno spravodlivo požadovať a po splnení zákonom stanovených podmienok len výnimočne (§ 168 SSP), ktoré okolnosti podľa obsahu súdnych spisov nenastali. 64. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0 (§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave dňa 31. januára 2024