4Sfk/22/2021

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedu senátu prof. JUDr. PhDr. Petra Potáscha, PhD a členov senátu JUDr. Moniky Valašikovej, PhD. a JUDr. Zuzany Mališovej, v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): Daniel Škuta ZÁMOČNÍCTVO - KOVOVÝROBA, s miestom podnikania Žaškov 45, 027 21 Žaškov, IČO: 37361368, právne zastúpený: Advokátska kancelária JUDr. ŠKERDA, s.r.o., so sídlom Radlinského 1727/49, 026 01 Dolný Kubín, IČO: 36858501, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42499500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100532603/2019 zo dňa 28.02.2019, v konaní o kasačnej sťažnosti proti rozsudku Krajského súdu v Žiline č.k. 30S/59/2019-49 zo dňa 13. októbra 2020 v spojení s opravným uznesením Krajského súdu v Žiline, č.k. 30S/59/2019-93 zo dňa 24. augusta 2021, takto

rozhodol:

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta. II. Účastníkom konania sa nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Konanie pred správnym súdom

pridanej hodnoty, pri vymedzení dane vyrubenej daňovým priznaním v sume 3740,61,- €, dane zistenej správcom dane vo vyrubovacom konaní v sume 7900,61,- € a vyššie uvedeného rozdielu dane na dani z pridanej hodnoty 4160,00,- €. Rozhodnutie odôvodnil tým, že dodávateľovi žalobcu nevznikla daňová povinnosť podľa § 19 ods. 2 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“) a keďže nedošlo ku vzniku daňovej povinnosti u dodávateľa, nevzniklo ani právo na odpočítanie dane z pridanej hodnoty pre žalobcu podľa § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a) v nadväznosti na § 51 ods. 1 písm. a) a na § 74 zákona o DPH u kontrolovaného daňového subjektu (žalobcu) za zdaňovacie obdobie august 2015 v sume 4160,00,- €.

. Nevedel tiež uviesť, či sa viedla dochádzka alebo iná evidencia o vykonaných službách, koľko zváracích prístrojov bolo používaných a kto bol ich vlastníkom. Uviedol, že cena fakturácie bola stanovená za metre alebo kilá, že zváračské pomocné práce sa týkali prípravy materiálu na zváranie, pílenie a obrúsenie a že ak nájde dodacie listy, predloží ich v stanovenom termíne správcovi dane.

Vo väčšine prípadov bol osobne pri nakládke, počas výroby sa náhodne zastavoval v prevádzke dodávateľa Daniela Škutu v Párnici, kde sa výrobky vyrábali, a to z dôvodu konzultácie. Nemal žiadnu informáciu o tom, že by zákazky robil niekto iný, resp. žalobca cez subdodávateľov.

5. Správny súd ďalej k námietke žalobcu, že nemôže niesť zodpovednosť za pochybnosti na strane dodávateľov uviedol, že je nedôvodná. V správnom (daňovom) konaní ani v súdnom preskúmavacom konaní nebolo sporné, že zváračské, pomocné a prípravné práce boli vykonané; sporným ostalo, kto práce realizoval. Odpoveď na uvedenú otázku je relevantná z toho dôvodu, že len tomu, kto dodal službu, mohla vzniknúť daňová povinnosť podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH, následne žalobcovi právo odpočítať daň zo služby podľa § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) zákona o DPH.

dane skúmal uskutočnenie zdaniteľného plnenia nielen z formálnej stránky, ale preveroval aj súlad skutočného stavu so stavom formálnym. Žalobca aj podľa názoru správneho súdu v tomto zmysle neuniesol dôkazné bremeno. Podnikateľ pritom znáša svoje povinnosti preukázať hodnovernosť údajov faktúry dodávateľa. Preto je rozumné očakávanie, že najmä v zmluvných vzťahoch - vzhľadom aj na nevylúčenie možnosti uplatnenia daňovej kontroly po relatívne dlhom časovom úseku - si žalobca ako daňový subjekt „a priori“ zabezpečí od druhej zmluvnej strany nielen dostatok hodnoverných dôkazných prostriedkov, ale aj jej budúcu procesnú spoluprácu (napríklad kontakty na zodpovedné osoby dodávateľa), aby vierohodne preukázal oprávnenosť svojich daňových nárokov, a to aj za situácie, keď správca dane počas daňovej kontroly adresuje daňovému subjektu pochybnosti, či samotné dodanie tovarov a služieb sa zrealizovalo spôsobom opísaným v dodávateľskej faktúre.

zdaniteľný obchod len pri jeho splnení vzniká dodávateľovi daňová povinnosť a protistrane ako odberateľovi následne vzniká právo na odpočítanie DPH, ktorého uplatnenie sa viaže u odberateľa na preukázanie vecných a formálnych podmienok. Avšak iba splnenie formálnych podmienok prostredníctvom predloženia listinných dôkazov (najmä faktúry a dodacieho listu) na záver o vzniku práva na odpočítanie DPH vo veci samej nepostačuje.

V zmysle aktuálnej konštantnej judikatúry však od celkovej dôkaznej situácie závisí, či na preukázanie práva na odpočet dane je potrebné v dokazovaní pokračovať. Správny súd uviedol, že uvedený rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 3Sžf/1/2011 zo dňa 15. marca 2011 bol prekonaný rozsudkom sp. zn. 1Sžfk/81/2018 zo dňa 28.04.2020 so zdôraznením zodpovednosti daňového subjektu za výkon práva s primeranou odbornou starostlivosťou.

7. V posudzovanom prípade podľa správneho súdu nemožno aplikovať ani žalobcom uvádzané rozsudky SD EÚ C-80/11 a C-142/11, ktoré sa zakladajú na predpoklade, podľa ktorého 1) uvedené plnenie, ktoré zakladá nárok na odpočet, sa uskutočnilo tak, ako to vyplýva z príslušnej faktúry (vecná podmienka) a 2) táto faktúra obsahovala všetky údaje požadované smernicou 2006/112 (formálna podmienka), takže podmienky vzniku a výkonu práva na odpočet dane boli splnené. V prípade žalobcu sa nepreukázalo splnenie vecných podmienok vzniku práva na odpočet dane z pridanej hodnoty, preto ani predmetný rozsudok nie je aplikovateľný na prejednávanú vec.

Podľa názoru správneho súdu v posudzovanej veci nenastala situácia, kedy by žalobca vyčerpal vlastné dôkazné bremeno na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u dodávateľa a jeho subdodávateľov a znášal by dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správca dane, a preto nie je možné aplikovať na posudzovanú vec ani rozsudok Najvyššieho súdu sp. zn. 5Sžfk/2/2017 zo dňa 18.09.2017 a tiež sp. zn. 6Sžf/10/2012 tak, ako sa toho domáhal v podanej žalobe žalobca.

9. Proti rozsudku krajského súdu podal žalobca v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť (ďalej ako „sťažovateľ“) v zmysle dôvodov podľa § 440 ods. 1 SSP, ktorú odôvodnil tým, že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 440 ods. 1 písm. g/ SSP) a navrhol aby kasačný súd napadnutý rozsudok krajského súdu zmenil tak, že zruší napadnuté rozhodnutie žalovaného a vec žalovanému vráti na ďalšie konanie alebo eventuálne napadnutý rozsudok krajského súdu zruší a vec vráti krajskému súdu na ďalšie konanie.

11. Sťažovateľ sa rovnako nestotožnil s tvrdením krajského súdu, že sa v prejednávanej veci nepreukázalo splnenie vecných podmienok vzniku práva na odpočet DPH, a preto nie sú aplikovateľné rozhodnutia Súdneho dvora Európskej Únie (ďalej len „Súdny dvor EÚ“), ktoré uviedol v správnej žalobe. Bol názoru, že v daňovom konaní aj v zmysle vyššie uvedených rozsudkov Najvyššieho súdu vyčerpal svoje dôkazné bremeno, pretože disponuje existenciou materiálneho plnenia a má k tomu zodpovedajúcu faktúru obsahujúcu bežný popis fakturovaných služieb, objednávku, doklady o úhrade dohodnutej ceny a ďalšie doklady, ktoré predložil správcovi dane a žalovanému k daňovej kontrole.

13. Sťažovateľ tiež namietal, že okrem faktúr predložil správcovi dane aj objednávky, doklady o úhrade dohodnutej ceny, výkresy, fotodokumentáciu, spárovanie jednotlivých faktúr vystavených dodávateľmi k faktúram vystavených odberateľovi a aj odberateľské faktúry. Rovnako predložil aj vyhotovené objednávky prác, ktoré preukazujú, že k poskytnutiu služby

14. Záverom sťažovateľ uviedol, že sa nestotožňuje s názorom krajského súdu, že fotodokumentácia zachytávajúca konkrétne výrobky a ani odberateľské faktúry nie sú dôkazom o reálnom uskutočnení plnenia podľa predmetných faktúr dodávateľom Podháj s.r.o.

Poukázal tiež na skutočnosť, že v obchodnom styku je bežné, že dodávateľ nevyrobí výrobky sám, ale že si ich objedná u svojho dodávateľa (subdodávateľa), a to aj bez vedomia svojho objednávateľa. Keďže medzi odberateľom a sťažovateľom neexistovala zmluva, ktorá by vyslovene zakazovala možnosť subdodávky, sťažovateľovi nič nebránilo v tom, aby práce na výrobkoch zveril svojim dodávateľom (subdodávateľom). Preto skutočnosť, že odberateľ nemal vedomosť o tom, že výrobky vyrába niekto iný neznamená, že tomu tak nemohlo byť. 15. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti nevyjadril.

16. Prejednávaná vec bola dňa 13.04.2021 predložená Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, ako súdu príslušnému na konanie a rozhodnutie, podľa právnej úpravy účinnej k danému dňu. Na Najvyššom súde Slovenskej republiky bola vec náhodným výberom pridelená na rozhodnutie senátu 10S pod sp. zn.: 10Sžfk/25/2021. Následne bola vec vrátená bez rozhodnutia na odstránenie nedostatkov krajskému súdu. S účinnosťou ku dňu 01.08.2021 (§ 101e ods. 1 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov) začal svoju právomoc vykonávať Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, pričom k tomuto dňu prešiel z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky výkon súdnictva vo všetkých veciach, v ktorých je od 01.08.2021 daná právomoc Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (čl. 154g ods. 4 a 6 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Predmetná vec bola - po vydaní opravného uznesenia krajského súdu č.k. 30S/59/

17. Kasačný súd zistil skutkový stav z predloženého administratívneho, ako aj súdneho spisu, z ktorého za potrebné považuje uviesť nasledovné skutočnosti. 18. Správca dane ako prvostupňový správny orgán rozhodnutím č. 102290376/2018 zo dňa 20.11.2018 podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku určil sťažovateľovi rozdiel dane v sume 4160,00,- € na DPH za zdaňovacie obdobie august 2015. Daň vyrubená daňovým priznaním 3740,61,- €, daň zistená správcom dane vo vyrubovacom konaní 7900,61,- €, rozdiel dane v sume 4160,00,- €. Z odôvodnenia vyplýva, že správca dane vykonal u daňového subjektu daňovú kontrolu dane z príjmov fyzických osôb za rok 2015 a daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobia jún 2015, august 2015, september 2015, november 2015 a december 2015. Daňová kontrola bola ukončená dňom doručenia Protokolu č. 101902552/ 2018 zo dňa 26.09.2018 spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole, t.j. dňom 03.10.2018. 19.

20. Správca dane vyhodnotením výpovede daňového subjektu a dôkazov, ktoré predkladal počas daňovej kontroly, dospel k záveru, že spoločnosť Podháj s.r.o. v skutočnosti nedodala zváračské, pomocné a prípravné práce, ktoré boli predmetom fakturácie na preverovaných faktúrach. Vyjadrenia daňového subjektu a dôkazy, ktoré predložil počas daňovej kontroly, boli nedostatočné, neobjasnili a vierohodne nepreukázali okolnosti okolo skutočného dodávateľa

21. O odvolaní sťažovateľa proti vyššie citovanému rozhodnutiu prvostupňového správneho orgánu rozhodol žalovaný napadnutým rozhodnutím č. 100532603/2019 zo dňa 28.02.2019, ktorým podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku rozhodnutie prvostupňového správneho orgánu

IV. Právne predpisy a právne názory kasačného súdu

23. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, ako súd kasačný podľa § 21 písm. a) SSP v spojení s § 438 ods. 2 SSP, po tom, čo zistil, že kasačná sťažnosť bola podaná riadne a včas (§ 443 SSP a § 444 SSP), oprávnenou osobou na podanie kasačnej sťažnosti (§ 442 SSP), smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 SSP), kasačná sťažnosť má predpísané náležitosti (§ 445 ods. 1 SSP a § 57 SSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie z dôvodov a v rozsahu uvedenom v podanej kasačnej sťažnosti podľa § 440 SSP, § 441 SSP a § 453 SSP a postupom podľa § 455 SSP bez nariadenia pojednávania dospel k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľa nie je dôvodná, a to z týchto dôvodov:

25. Podľa § 3 ods. 1 Daňového poriadku, pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.

dane. 27. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.

osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. 29. Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov.

31. Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetky prostriedky, ktorými možno zistiť a objasniť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane a ktoré nie sú získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi.

32. Podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH, daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností.

Podľa § 43 ods. 5 zákona o DPH, platiteľ je povinný preukázať, že sú splnené podmienky oslobodenia od dane podľa odsekov 1 až 4 a) kópiou faktúry, b) dokladom o odoslaní tovaru, ak prepravu tovaru zabezpečí dodávateľ alebo odberateľ poštovým podnikom, alebo kópiou dokladu o preprave tovaru, v ktorom je potvrdené odberateľom alebo osobou ním poverenou na prevzatie tovaru v inom členskom štáte, ak prepravu tovaru zabezpečí dodávateľ alebo odberateľ osobou inou ako poštovým podnikom; ak platiteľ takú kópiu dokladu o preprave tovaru nemá, prevzatie tovaru v inom členskom štáte je povinný preukázať iným dokladom, c) potvrdením o prijatí tovaru odberateľom alebo osobou ním poverenou, ak prepravu tovaru vykoná dodávateľ alebo odberateľ; toto potvrdenie musí obsahovať 1. meno a priezvisko odberateľa alebo názov odberateľa a adresu jeho sídla, miesta podnikania, prevádzkarne, bydliska alebo adresu miesta, kde sa obvykle zdržiava, 2. množstvo a druh tovaru, 3. adresu miesta a dátum prevzatia tovaru v inom členskom štáte, ak prepravu tovaru vykoná dodávateľ, lebo adresu miesta a dátum skončenia prepravy, ak prepravu tovaru vykoná

34. Podľa § 49 ods. 1 v nadväznosti na § 19 ods. 1 zákona o DPH, právo na odpočítanie dane z tovarov a služby vzniká platiteľovi v deň, keď vznikla daňová povinnosť, pričom daňová povinnosť vzniká dňom dodania. To znamená, že právo na odpočítanie dane si môže daňový subjekt uplatniť v tom prípade, ak preukáže, že došlo k dodaniu zdaniteľného obchodu a tento zdaniteľný obchod použije na účely svojho podnikania ako platiteľ.

36. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

39. Daňový doklad je z hľadiska nároku na odpočítanie nepochybne prostriedkom, ktorý podporuje tvrdenie daňového subjektu, že tento dodávateľ mu naozaj tovar, resp. službu, dodal. Je však použiteľný len vtedy, ak je nepochybné, že odráža skutočnosť. Kasačný súd však poukazuje na Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. I.ÚS 241/07-44 zo dňa 18.09.2008, podľa ktorého, zo zásady skutočného obsahu právneho úkonu rozhodujúceho pre určenie dane vyplýva, že z daňového hľadiska je rozhodujúca reálna existencia plnení, ktoré boli uskutočnené, t.j. vzájomná výmena reálnych plnení, a teda vykonanie dohodnutých prác (resp. dodanie tovaru) a úhrada za toto poskytnuté plnenie. Ide o ekonomickú podstatu daňovej transakcie, ktorú zákon uprednostňuje pred formou a právnym titulom, na základe ktorého bola uskutočnená. Potreba skúmania ekonomického dôvodu daňovej transakcie sa prejavuje ako súčasť zásady posudzovania právneho úkonu podľa jeho obsahu.

Pre účely § 49 ods. 1 a ods. 2 zákona o DPH je nevyhnutné kumulatívne spojenie všetkých zákonom definovaných podmienok v ich vzájomnej súvislosti, vrátane preukázania vecného súvisu medzi prijatým zdaniteľným plnením a daňovým dokladom, ktorým platiteľ dane deklaruje prijatie zdaniteľného plnenia. Pre splnenie zákonných podmienok pre vznik nároku na odpočet dane nepostačuje iba predloženie dokladov (faktúr) s?predpísaným obsahom. Daňové doklady musia jednoznačne preukazovať prijatie zdaniteľného plnenia, t.j. skutočnosť, že zdaniteľné plnenie bolo prijaté od platiteľa, ktorý fakturoval zdaniteľné plnenie.

Kasačný súd upriamuje pozornosť na dodávateľské faktúry predložené sťažovateľom, kde fakturované služby sú špecifikované genericky, nekonkrétne, a to ako „zváračské, pomocné a prípravné práce“ v množstve „1“, t.j. predmet služby nie je špecifikovaný v zmysle § 74 ods. 1 písm. f) zákona o DPH (faktúra vyhotovená osobou podľa § 72 musí obsahovať množstvo a druh dodaného tovaru alebo rozsah a druh dodanej služby). Je treba zdôrazniť, že k všeobecne popísanému predmetu fakturácie bola vo faktúre priradená cena a množstvo 1 bez akejkoľvek relevantnej a verifikovateľnej špecifikácie. Z uvedeného potom vyplýva, že neboli splnené formálne ani vecné podmienky pre priznanie odpočítania dane, a to aj s prihliadnutím na absenciu podrobného položkovitého opisu druhu a ceny dodaných služieb, ktorý je ex lege povinnou náležitosťou faktúry. Neobstojí v tomto kontexte námietka sťažovateľa, že uvedené je možné považovať za bežnú prax v podnikaní a ani skutočnosť, že faktúry pre odberateľa sťažovateľa už položkovitý popis obsahujú. Naviac, podľa zistení správcu dane pri faktúrach

43. Kasačný súd zdôrazňuje, že bolo nesporne povinnosťou sťažovateľa predložiť dôkazy preukazujúce oprávnenosť jeho nároku na odpočítanie dane. Existencia faktúry a zmluvných dokladov - aj keby boli z formálneho hľadiska právne perfektné - bez ďalšieho nepostačuje. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje nárok na odpočítanie dane z pridanej hodnoty z dodávateľskej faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené.

DPH. Podľa názoru kasačného súdu sťažovateľ jednoznačne neuniesol dôkazné bremeno a nevyvrátil tak dôvodné pochybnosti správcu dane o reálnosti deklarovaných zdaniteľných plnení. Neobstojí preto ani námietka sťažovateľa, že bol preukázaný reálny obsah záväzkovo- odberateľských vzťahov. 44.

Výsledok verifikácie však musí byť dostatočne podložený zisteniami správcu dane. To znamená, že nepostačuje len odôvodnenie správcu dane, že daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno pokiaľ zmysluplne a?logicky nespochybní predložené tvrdenia a?dôkazy. V?tomto kontexte správca dane tiež nesie dôkazné bremeno, ktoré unesie len v?prípade, že dokáže vážny a?dôvodný nesúlad skutočnosti s?účtovníctvom daňového subjektu. Aby správca dane svoje dôkazné bremeno uniesol, je nutné, aby identifikoval konkrétne skutočnosti, ktoré vzbudzujú jeho pochybnosti o tvrdeniach daňového subjektu. V prípade, že správny orgán unesie svoje dôkazné bremeno, tak je opäť povinnosť preukazovať svoje tvrdenia (resp. ich korigovať) na?strane daňového subjektu, pričom spravidla využíva iné dôkazy než tie, ktoré už správca dane vierohodne spochybnil (rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 8 Afs 40/2011 z 27.01.2012). Zároveň je tiež potrebné pripomenúť, že daňový subjekt je povinný preukazovať len skutočnosti, ktoré sám tvrdí a deklaruje. Dôkazné bremeno sa teda

pracovníkov vykonávalo práce, nevedel ich mená ani vzťah k dodávateľskej spoločnosti Podháj s.r.o., ani adresu miesta výkonu prác. Rovnako nevedel uviesť meno pracovníka, ktorý dával pokyny, kontroloval a riadil činnosť pracovníkov za Podháj s.r.o.

Sám dokonca nevedel určiť presné množstvo a rozsah uskutočnených prác. K svojim tvrdeniam nepredložil dodacie listy, súpis vykonaných prác, doklady o preprave, ani iný dôkaz o realizácií obchodov tak ako ich deklaroval, napriek tomu, že mu bol vytvorený dostatočný časový priestor na predloženie dôkazov a sám uviedol, že tieto dôkazy predloží (napríklad v zápisnici o ústnom pojednávaní č. 101262913/2018 zo dňa 03.07.2018). Ako jediný dôkaz, že práce vyfakturované dodávateľom Podháj s.r.o. boli skutočne vykonané predložil len zoznam vystavených faktúr pre odberateľa Ing. Tibora Okoličániho Fe-TRADE, Kraľovany, ktorému dodával a fakturoval hotové výrobky. Kasačný súd sa v tomto smere plne stotožňuje s názorom správneho súdu, ako aj žalovaného, že sťažovateľom pripojené fotografie napriek tomu, že boli vyhotovené v roku 2015 nijakým spôsobom nepreukazujú, že výrobky na záberoch boli skutočne vyrobené deklarovaným dodávateľom a rovnako nepreukazujú množstvo a rozsah prác, ktoré mali byť vykonané. Naviac, nie sú bez ďalšieho ani len dôkazom toho, že tieto

vyplývajú z čl. 168 písm. a/ Smernice Rady 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej len ako „Smernica 2006/112“), pričom platí, že jednou z nich je podmienka, aby tovar alebo služby boli dodané osobou, ktorá má postavenie zdaniteľnej osoby.

dodávateľa tovaru ako zdaniteľnej osoby, identita dodávateľa, resp. jeho správne uvedenie na?faktúre patrí medzi podmienky formálne (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo?veci Kemwater ProChemie s. r. o., C-154/20 zo dňa 9. decembra 2021, bod 25; vo veci Ferimet SL, C-281/20 zo dňa 11. novembra 2021, body 26, 27).

? ?Právo na odpočet DPH však možno odoprieť vtedy, ak porušenie formálnych požiadaviek malo za?následok nemožnosť predloženia jasného dôkazu o?tom, že hmotnoprávne podmienky boli splnené (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci SC Paper Consult SRL, C-101/ 16 zo dňa 19. októbra 2017, bod 42; vo veci Ferimet SL, C-281/20 zo dňa 11. novembra 2021, bod 36; vo veci Kemwater ProChemie s. r. o., C-154/20 zo dňa 9. decembra 2021, bod 31) a?splnenie materiálnych podmienok nevyplýva ani z?dokazovania vykonaného správcom dane (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci Ferimet SL, C-281/20 zo dňa 11. novembra 2021, body 34, 43; vo veci Kemwater ProChemie s. r. o., C-154/20 zo dňa 9. decembra 2021, bod 38).

50. V prejednávanej veci však došlo zo strany správcu dane a žalovaného k spochybneniu jednej zo základných hmotnoprávnych podmienok, ktorej preukazovanie je na daňovom subjekte, a to osoby dodávateľa, a tým teda aj jeho postavenia ako zdaniteľnej osoby.

Správne orgány nepožadovali od sťažovateľa kontrolu subdodávateľov, ale preukázanie priameho dodávateľa sťažovateľa, čo je jeho zákonnou povinnosťou, a preto na neho neodôvodnene nepreniesli dôkazné bremeno tak, ako to tvrdí sťažovateľ.

Tento záver krajského súdu sťažovateľ v kasačnej sťažnosti spochybnil iba tým, že takéto uvedenie činnosti na faktúre bez konkrétnejšej špecifikácie je bežným spôsobom fakturácie v takomto podnikaní, s ktorým názorom sa však kasačný súd nestotožňuje. Nesplnenie formálnej podmienky pre uplatnenie práva na odpočítanie dane teda krajský súd aj žalovaný konštatovali správne.

54. Senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky rozhodol pomerom hlasov 3:0 (§ 463 SSP v spojení s ust. § 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.