4Sfk/23/2025

1. Správny súd v Košiciach rozsudkom č. k. KE-6S/33/2021-97 zo dňa 24. októbra 2024 podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej aj ako „SSP“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100079306/2021 zo dňa 19.01.2021. Žalovaný napadnutým rozhodnutím potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Košice č. 101499480/2020 zo dňa 29.09.2020, ktorým správca dane podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 19.250,00 € na DPH za zdaňovacie obdobie december 2017. Žalobca správnou žalobou žiadal, aby správny súd rozhodnutia daňových orgánov oboch stupňov ako nezákonné zrušil a vec vrátil správcovi dane na ďalšie konanie. 2. V odôvodnení rozsudku správny súd poukázal na to, že daňové orgány svoj záver založili na nasledovných zisteniach:

I. Vo vzťahu k spoločnosti HK Trans, s. r. o.:

a) dodávateľ so správcom dane nespolupracuje, na adrese sídla je nekontaktný a nepredložil správcovi dane účtovnú dokumentáciu; b) výbery finančnej hotovosti z bankového účtu spoločnosti tretími osobami; c) konateľ spoločnosti Gábor Lukács nemal informácie o činnosti spoločnosti, nedisponoval žiadnymi dokumentmi, poprel výkon obchodnej činnosti na území Slovenskej republiky, vystavenie a podpísanie faktúr a samotnú spoločnosť ako ani žalobcu nepoznal.

II. Vo vzťahu k spoločnosti LUC CAR, s. r. o.:

pričom svedok L. potvrdil, že tento iba sprostredkoval dodanie reklamy. 3. Podľa daňových orgánov reklamné služby neboli žalobcovi dodané dodávateľmi uvedenými na faktúre - spoločnosťami LUC CAR, s. r. o. a HK Trans, s. r. o., spochybnili status deklarovaných dodávateľov.

. Keďže splnenie hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane preukazuje osoba, ktorá si odpočítanie dane uplatňuje, žalobca bol povinný pochybnosti správcu dane vyvrátiť a preukázať, že hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane splnil. 4. Za nedôvodnú považoval správny súd námietku o porušení práva žalobcu podľa § 25 ods. 4 Daňového poriadku klásť svedkovi otázky pri jeho vypočutí maďarským správcom dane správny. Žalovaný na základe odvolania žalobcu rozhodnutím zo dňa 22.11.2019 zrušil prvotné rozhodnutie správcu dane zo dňa 26.07.2019 a vec mu vrátil na ďalšie konanie s pokynom doplniť dokazovanie, najmä žiadosťami o súčinnosť adresovanými bankám a žiadosťou o MVI adresovaným maďarskej daňovej správe. Správny súd v tejto súvislosti poukázal na právny názor vyslovený v rozhodnutí Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky v rozhodnutí sp. zn. 8Sžfk/7/2021 zo dňa 27.07.2023: „60. Čo sa týka námietky žalobcu o porušení jeho procesných práv pri MVI, konkrétne, že pri získavaní informácií prostredníctvom výsluchu svedkov mu malo byť odopreté jeho právo

61. Maďarská daňová správa síce v rámci MVI vypočula žalobcom navrhovaných a správcom dane dožiadaných prepravcov, avšak postupovala podľa právnych predpisov platných na území dožiadaného štátu. Aj keď správca dane požiadal v rámci žiadosti o MVI maďarskú daňovú správu o upovedomenie týkajúce sa dátumu vypočúvania, za nesplnenie tejto požiadavky správca dane nenesie zodpovednosť, keďže ide o výmenu informácií, s ktorými bol žalobca následne oboznámený. V rámci MVI sa nejedná o dokazovanie podľa § 24 a nasl. daňového poriadku, vrátane vypočúvania svedkov správcom dane, s ktorým je spojené právo daňového subjektu byť prítomný pri vypočutí a klásť svedkom otázky (§ 25 ods. 4 daňového poriadku).

Informácie získané v rámci MVI teda nie sú nezákonnými informáciami pre neúčasť daňového subjektu pri procesných úkonoch realizovaných v rámci medzinárodnej výmeny informácií, a to ani za situácie, že daňovému subjektu nebolo priznané právo na obhajobu v rámci dožiadaného členského štátu.“ 5. Žalobca bol s výsledkami MVI oboznámený na ústnom pojednávaní v zmysle zápisnice č. 101485460/2020 zo dňa 25.09.2020, pričom k týmto žalobca nezaujal žiadne stanovisko ani nenavrhol vykonanie ďalších dôkazov. Správca dane umožnil žalobcovi, aby sa k jeho pochybnostiam vyjadril, a teda bolo v dispozícii žalobcu, aby tak urobil. Žalobca si túto svoju dôkaznú povinnosť nesplnil. Nerozporoval ani zistenia správcu dane ohľadom maďarských konateľov dodávateľských spoločností, ktorí odmietali účasť na tu preverovaných obchodných prípadoch a v prípade spoločnosti LUC CAR, s. r. o. spolu s vyjadrením F., a. s. zároveň spochybňovali tvrdenia Gergelya Mráza o odovzdaní účtovníctva, či o zrušení bankového účtu spoločnosti. 6.

viedli. Bolo teda na žalobcovi, aby pochybnosti správcu dane vyvrátil. Urobiť tak mohol dokladaním listinných dôkazov, či navrhovaním vypočutia svedkov. Správca dane umožnil žalobcovi, aby sa k jeho pochybnostiam vyjadril, a teda bolo v dispozícii žalobcu, aby tak urobil.

úplnosti predložených dokladov alebo o pravdivosti údajov v nich uvedených, a vyzvať ho na vyjadrenie a doplnenie, opravu či vysvetlenie údajov (§ 46 ods. 5 Daňového poriadku). 8. Reagujúc na námietku, že správca dane nemôže vo vyrubovacom konaní po zrušení rozhodnutia odvolacím orgánom dopĺňať dokazovanie, správny súd zhrnul, že správca dane vykonal vo vyrubovacom konaní dôkazy až potom, ako bolo jeho skoršie rozhodnutie zrušené odvolacím orgánom (žalovaným) a riadiac sa jeho záväzným právnym názorom.

9. Správny súd poukázal na § 74 ods. 3 Daňového poriadku, podľa ktorého odvolací orgán je oprávnený vykonávať v rámci odvolacieho konania dokazovanie. V aktuálne súdenej právnej veci žalovaný, preskúmavajúc skôr vydané rozhodnutie správcu dane, pripustil možnosť doplniť dokazovanie, pričom namiesto postupu podľa vyššie citovaného ustanovenia nariadil doplnenie dokazovania správcovi dane (po zrušení jeho rozhodnutia a vrátení veci na ďalšie konanie). Uvedeným postupom daňových orgánov tak bol žalobcovi poskytnutý širší priestor na ochranu jeho subjektívnych práv, nakoľko mal možnosť namietať závery správcu dane vyplývajúce z doplneného dokazovania prostredníctvom odvolania (oproti postupu podľa § 74 ods. 3 Daňového poriadku, kedy by prichádzalo do úvahy už iba podanie správnej žaloby).

. . ustanovenie [§ 68 ods. 3 Daňového poriadku - poznámka správneho súdu] umožňuje daňovému subjektu predložiť pripomienky a návrhy na vykonanie dokazovania. Z normatívneho textu tohto ustanovenia nemožno vyvodiť absolútny zákaz vykonávania dokazovania vo vyrubovacom konaní bez návrhu daňového subjektu .

Odvolací orgán je tiež oprávnený vykonávať v rámci odvolacieho konania dokazovanie, ak to považuje za potrebné. Ak odvolací orgán rozhodnutie zruší a vráti vec na ďalšie konanie a rozhodnutie, správca dane je viazaný právnym názorom odvolacieho orgánu. Aj z uvedených ustanovení je možné vyvodiť záver, že po podaní odvolania je možné vo vyrubovacom konaní vykonávať dokazovanie - v určitej, opodstatnenej miere, pričom rozsah dokazovania závisí od kontextu konkrétnej veci.“ a tiež že: „.

subjektov. Cit. ustanovenie osobitne nevylučuje vyrubovacie konanie ako časť daňového konania, kedy by správca dane bol pri dokazovaní viazaný len návrhmi daňového subjektu, ako to vykladal správny súd v napadnutom rozsudku. 27. Pokiaľ odvolací orgán môže v rámci odvolacieho konania v zmysle § 74 ods. 2 cit. zák. výsledky daňového konania doplňovať, odstraňovať chyby konania alebo toto doplnenie alebo odstránenie chýb uložiť správcovi dane s určením primeranej lehoty a zároveň v zmysle § 74 ods. 3 cit. zák. má právo vykonávať dokazovanie, kasačný súd nevidí dôvod, prečo by odvolací orgán nemohol delegovať toto oprávnenie na správcu dane s jasným pokynom, ktorým je následne správca dane viazaný.

II. Kasačná sťažnosť, vyjadrenie

11. Proti rozsudku správneho súdu podal žalobca v procesnom postavení sťažovateľa (ďalej aj ako „sťažovateľ“) v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť, ktorú formálne odôvodnil podľa § 440 ods. 1 písm. g) a h) SSP. Sťažovateľ navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok zrušil a vrátil vec správnemu súdu na ďalšie konanie a nové rozhodnutie. 12. Podľa sťažovateľa správny súd nesprávne právne posúdil otázku nepriznania nároku na odpočítanie DPH a zároveň nesprávne aplikoval ustálenú rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít na zistený skutkový stav. Predovšetkým poukázal na závery rozsudku Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 3Sžfk/15/2020 z 30.06.2022, v ktorom vyslovený právny názor predstavuje významný judikatúrny posun vo vzťahu k posudzovaniu okolností nepreukázania dodania služieb deklarovaných dodávateľom. Nárok na odpočítanie dane vzniká príjemcovi plnenia za predpokladu kumulatívneho splnenia hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane vyplývajúcich z čl. 168 písmeno a) smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 1005 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty a jej transpozície do právneho poriadku SR. Hmotnoprávnymi podmienkami na odpočítanie dane sú, že poskytovateľom plnenia (deklarovaným dodávateľom) je iná osoba registrovaná pre daň (t. j. status osoby deklarovaného dodávateľa), že predmetné plnenie fakticky existuje a nejde o fiktívne plnenie (t. j. materiálna existencia plnenia) a že prijaté plnenie je príjemcom (použité v rámci jeho ekonomickej činnosti. 13. V danom prípade boli deklarovanými dodávateľmi spoločnosti LUC CAR, s. r. o. a HK

V zmysle aktuálnej judikatúry Súdneho dvora EÚ a NSS SR nie je možné odmietnuť odpočítanie dane len z dôvodu, že daňový subjekt nevie preukázať, že ním deklarovaný dodávatelia zabezpečili dodanie reklamy prostredníctvom subdodávateľských spoločností, respektíve tieto subjekty stotožniť z dôvodu, že správca dane nemal k dispozícii účtovníctvo dodávateľov a jeho subdodávateľov, že došlo k personálnym zmenám v obchodných spoločnostiach, ktoré boli dodávateľmi a pod.

DPH. V prípade spochybnených dodávateľov bolo možné nepriznať odpočítanie dane, ak bolo v konaní preukázané, že sa sťažovateľ podieľal na daňovom podvode alebo vedel či vedieť mal, že sa zúčastňuje na obchodnom reťazci poznačenom prípadným daňovým podvodom.

15. Sťažovateľ namietal, že správny súd opomenul základnú zásadu, že povinnosťou daňového subjektu je preukázať splnenie svojich daňových povinností na základe dokumentov a dôkazov relevantných k obdobiu, v ktorom došlo k realizácii obchodnej transakcie. Skutočnosť, že dodávateľská spoločnosť o niekoľko mesiacov neskôr nekomunikovala so správcom dane, je irelevantná. Správny súd nepreukázal logickú súvislosť medzi absenciou komunikácie dodávateľa a spochybnením dodania služieb. Správny súd ani správca dane

Sťažovateľ počas celého daňového konania opakovane uvádzal, že konateľ dodávateľskej spoločnosti Gábor Lukács zjavne klame o svojich obchodných aktivitách za spoločnosť HK Trans, s. r. o. Súd žiadnym spôsobom neobjasnil, prečo uveril tvrdeniu osoby, ktorá navyše nebola vypočutá kontradiktórnym spôsobom, pred objektívnymi dôkazmi, ako je osvedčenie podpisu notárom na úradných dokumentoch a overenie totožnosti osoby v banke pri otváraní účtu spoločnosti.

17. Vo vzťahu k pochybnostiam ohľadne spoločnosti LUC CAR, s. r. o. a záverom napadnutého rozsudku sťažovateľ poukázal na to, že dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a služieb zaťažuje daňový subjekt, avšak nie absolútne, keďže v zmysle takéhoto výkladu by pri každom preverovaní dodávky tovaru alebo služby umožňoval správcovi dane poprieť túto dodávku. Bez ohľadu na povahu dôkazov predložených daňovým subjektom je len na správcovi dane, aby zistenie skutkového stavu bolo presné a úplné a závisí výlučne od správcu dane, aké dokazovanie za týmto účelom vykoná. Dôkazné bremeno vzniká daňovému subjektu v okamihu, keď správca dane zákonným spôsobom a jasne vyjadrí pochybností o tvrdení daňového subjektu. Ak správca dane má pochybnosti o tvrdeniach daňového subjektu a predložené dôkazy nemieni akceptovať, potom je povinný túto skutočnosť taktiež doložiť dôkazmi, ktoré tvrdenia daňového subjektu jednoznačne vyvracajú, pričom dôkazy správcu dane musia mať minimálne rovnakú výpovednú schopnosť, závažnosť a vierohodnosť ako dôkazy predložené sťažovateľom.

povinnosti voči daňovému subjektu je v rozpore so zákonom. V danom prípade správca dane prenáša dôkazné bremeno na žalobcu v takom rozsahu, ktorý reálne vylučuje možnosť preukázať akúkoľvek skutočnosť tvrdenú žalobcom.

Pokiaľ chce žalobca tvrdiť, že splnil hmotnoprávne podmienky odpočítania dane, správny súd poznamenáva, že tieto je potrebné preukázať vo vzťahu ku konkrétnym dodaniam, k čomu podľa správneho súdu nedošlo. Skutočnosť, že reálnu existenciu služieb sa sťažovateľ snažil preukázať ich dodaním svojim odberateľom, v rámci komplexného vyhodnotenia dôkazov neodstránila pochybnosti finančných orgánov o ich dodaní na vstupe osobou označenou na faktúre.“ Neakceptovanie zákonom uznaných účtovných dokladov a ďalších objektívnych dôkazov, ktorými žalobca preukazuje reálne dodanie služby podľa názoru nereflektuje aktuálnu rozhodovaciu prax najvyšších súdnych autorít a zároveň je v hrubom rozpore s ustanoveniami zákona o účtovníctve a daňových zákonov.

subjektov. Podľa článku 152 ods. 4 Ústavy SR musia byť všetky zákony, vrátane daňových, vykladané v súlade s ústavou. Trestanie bez preukázania individuálneho zavinenia, uplatňovanie kolektívnej viny či extenzívne rozširovanie dôkazného bremena na osoby, ktoré nie sú priamo účastníkmi daného právneho vzťahu, odporuje princípom právneho štátu, právnej istoty a rovnosti pred zákonom.

21. Podľa sťažovateľa je prioritnou úlohou orgánov daňovej správy zabezpečiť, aby daňové subjekty, ktorým vznikne povinnosť platenia dane, za podmienok uvedených v príslušných hmotnoprávnych predpisoch upravujúcich jednotlivé druhy daní, tieto dane uhradili do štátneho rozpočtu, a tým naplnili jeho príjmovú časť. Pri plnení tejto úlohy daňové orgány v súlade s čl. 2 ods. 2 Ústavy SR konajú na základe Ústavy SR, v jej medziach, v rozsahu a spôsobom, ktorý stanoví zákon. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, Daňový poriadok osobitne upravuje inštitút zisťovania a preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Vyššie uvedené postupy na zistenie, riadne určenie dane a vo všeobecnosti postupy správcu dane v daňovom konaní nemožno vykonať v rozpore so zákonom. Vyššie uvedené treba aj so

Všetky daňové normy sú zo svojej podstaty založené na tom, že prioritne chránia záujem štátu, resp. iného verejného telesa (obce, vyššieho územného celku) na zabezpečení dostatočného objemu príjmov v prospech ich rozpočtov. Základným účelom daňového konania, v ktorom sa rozhoduje o právach a povinnostiach daňových subjektov, je vybratie dane tak, aby v globálnom vyjadrení výsledkov všetkých daňových konaní pred všetkými orgánmi daňovej správy nedošlo k zníženiu daňových príjmov

konaní. Priorizovanie záujmov oprávnených príjemcov daní teda nemôže ísť na úkor rešpektovania práv a právom chránených záujmov tých osôb, ktoré tieto dane platia. Vychádzajúc z uvedeného možno uzavrieť, že ani záujem štátu na realizácii príjmovej stránky štátneho rozpočtu nemôže byť a nie je nadradený dodržiavaniu a rešpektovaniu práv, ktoré zákony priznávanú daňovým subjektom. Za situácie, kde právo umožňuje rozdielny výklad, nemožno pri riešení prípadu obísť fakt, že na poli verejného práva (daňového práva) štátne orgány môžu konať len to, čo im zákon výslovne umožňuje (na rozdiel od občanov, ktorí môžu konať všetko, čo nie je zakázané). Z tejto maximy potom vyplýva, že pri ukladaní a vymáhaní daní podľa zákona, teda pri de facto odnímaní časti nadobudnutého vlastníctva, sú orgány verejnej moci povinné šetriť podstatu a zmysel základných práv a slobôd.

22. Ďalej sťažovateľ poukázal na to, že daňový subjekt v procese správy daní (t. j. aj počas daňovej kontroly) zásadne preukazuje skutočnosti, ktoré sám tvrdí a deklaruje /§ 24 ods. 1 v spojení s 45 ods. 2 písm. e) Daňového poriadku/, a okrem iného teda, že vykonal ekonomickú činnosť (§ 3 ods. 2 zákona o DPH) najmä vo forme prevodu vlastníckeho práva k tovaru alebo dodania služby za protihodnotu (§ 2 ods. 1 písm. a/ a b/ zákona o DPH) v rozsahu, kvalite a spôsobom vyplývajúcim z predložených účtovných dokladov (§ 10 zákona č. 431/ 2002 Z. z. o účtovníctve) a od dodávateľa zákonným spôsobom uvedeným na faktúre (§ 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH).

Iba toto v zmysle judikatúry Súdneho dvora prelamuje zásadu neutrality dane, podľa ktorej má byť zdaniteľná osoba (platiteľ dane) plne zbavená ťarchy DPH zaplatenej v cene tovarov a služieb, ak tieto použila na uskutočnenie ekonomických činností podliehajúcich spoločnému režimu DPH.

Rozhodnutie správneho súdu nemožno založiť len na súhlase s postupom správcu dane, pričom k námietkam sťažovateľa, resp. k žalobným dôvodom sa správny súd vyjadril v zmysle, že sťažovateľ nepredložil doklady osvedčujúce ním deklarované

24. K argumentácii daňových orgánov i správneho súdu, že daňový subjekt je povinný preukazovať ním tvrdené rozhodujúce skutočnosti, a preto si musí daňový subjekt zaobstarať dostatok dôkazných prostriedkov preukazujúcich uskutočnenie obchodu deklarovaného predloženými faktúrami, a že ak takéto dôkazy nepredloží, znamená to, že neuniesol dôkazné bremeno, a to v konečnom dôsledku spôsobí neuznanie práva na odpočítanie dane, sťažovateľ uviedol, že z napadnutého rozhodnutia správneho súdu, ako ani z predchádzajúcich rozhodnutí daňových orgánov nie je zrejmé, aký dôkazný prostriedok by bol v tomto prípade postačujúci, vzhľadom k tomu, že žalobca predložil všetky dôkazy, ktoré bolo v danom prípade objektívne možné predložiť, teda nie len účtovné doklady, ale aj dôkazy preukazujúce reálne uskutočnenie dodaných služieb, pričom ani následné svedecké výpovede konateľov zainteresovaných dodávateľských a odberateľských spoločností pre správcu dane, pre Finančné riaditeľstvo SR, ani pre správny súd neboli vierohodné, prípadne ich ani len nevyhodnotili.

žalobcom. Správca dane tak vytvoril stav, kedy pre daňový subjekt, v tomto prípade sťažovateľa, je hodnovernosť akéhokoľvek dôkazu závislá od ľubovôle správcu dane. Tieto závažné nedostatky daňového konania neboli žiadnym spôsobom odstránené a napravené ani v odvolacom konaní ani v konaní pred správnym súdom, pričom nesprávnosť a nezákonnosť postupu žalovaného a správcu dane ponechal správny súd úplne nepovšimnutú.

nezabezpečoval. Sťažovateľ považoval za neprípustné, aby ním predložené listinné dôkazy mali nižšiu dôkaznú silu než závery správcu dane založené na absencii dôkazu. 25. Sťažovateľ záverom kasačnej sťažnosti namietal, že správny súd sa vôbec nevysporiadal s argumentáciou sťažovateľa uvedenou v podanej žalobe. Z rozsudku správneho súdu nie

Zotrval na tvrdení, že skutkový stav bol zistený dostatočne, všetky zabezpečené dôkazy boli vyhodnotené v súlade so zásadou voľného hodnotenia dôkazov a závery o nesplnení podmienok pre odpočítanie dane v zmysle § 49 a § 51 zákona o DPH boli odôvodnené

III. Konanie na kasačnom súde

28. Predmetom kasačnej sťažnosti bol rozsudok Správneho súdu v Košiciach č. k. KE-6S/33/ 2021-97 zo dňa 24.10.2024, ktorým súd zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal súdneho prieskumu a následne zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 100079306/2021 zo dňa 19.01.2021.

O výsledku daňovej kontroly vyhotovil správca dane protokol č. 100187469/2019 zo dňa 09.01.2019, ktorý bol spolu s výzvou na vyjadrenie sa k zisteniam uvedeným v protokole žalobcovi doručený dňa 30.01.2019. Správca dane dňa 10.07.2019 prerokoval pripomienky predložené žalobcom k protokolu a zotrval na závere, že žalobca nepreukázal, že služby z nižšie uvedených faktúr boli uskutočnené práve spoločnosťami uvedenými na faktúrach.

- č. OF3112040, so základom dane 15.000,- € a DPH 3.000,- €. 31. Správca dane rozhodnutím č. 101499480/2020 zo dňa 29.09.2020 podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 19.250,00 € na DPH za zdaňovacie obdobie december 2017.

V odôvodnení rozhodnutia žalovaný uviedol, že žalobca preukazoval splnenie podmienok pre odpočítanie dane iba faktúrami, zmluvami, účtovnými dokladmi, fotodokumentáciou zverejnených billboardov, plagátov a panelov a tvrdením o realizácii deklarovaných služieb deklarovanými dodávateľmi. Žalobca však nepredložil žiadne jednoznačné doklady, ktoré by preukazovali dodanie služieb práve týmito spoločnosťami. Žalobca neuviedol žiadne bližšie informácie o tom, kto, kde, kedy a za akých konkrétnych okolností služby dodal, nešpecifikoval konkrétne služby, ich rozsah a podobne. Poukázal na skutočnosť, že dodávateľské spoločnosti sú aktuálne nekontaktné, zároveň konateľ spoločnosti HK Trans, s. r. o. poprel výkon obchodnej činnosti na území Slovenska, poprel, že by bol konateľom akejkoľvek slovenskej obchodnej spoločnosti, že by poznal žalobcu, a tiež poprel vystavenie a podpísanie faktúr, ktoré boli predmetom preverovania správcom dane. Ďalej uviedol, že aktuálny konateľ spoločnosti LUC CAR, s. r. o. poprel výkon obchodnej činnosti na Slovensku a nemal žiadne informácie od tejto spoločnosti, ani o žalobcovi. Fakturácia služieb konkrétnym odberateľom žalobcu ani

. Správca dane v tomto prípade vychádzal z vyjadrenia svedka Gábora Lukácsa, konateľa spoločnosti HK Trans, s. r. o., ktorého vypočula maďarská daňová správa, ktorá opakovane potvrdila, že vypočula osobu, ktorej identifikačné údaje sú zhodné s údajmi, ktorými disponoval správca dane a ktoré boli zistené v spolupráci s Okresným súdom Košice I. Vo vzťahu k faktúram od spoločnosti LUC CAR, s.r.o. bývalý konateľ Gergely Mráz ani aktuálny konateľ Zsolt Varádi nepredložili správcovi dane žiadne doklady, ktorými by preukázali reálne dodanie služieb žalobcovi. Navyše z vyjadrení Gergelya Mráza vyplynulo, že reklamné služby mal iba sprostredkovať.

33. Podľa § 9 ods. 1 zákona o DPH dodaním služby je každé plnenie, ktoré nie je dodaním tovaru podľa § 8, vrátane a) prevodu práva k nehmotnému majetku vrátane poskytnutia práva k priemyselnému vlastníctvu alebo inému duševnému vlastníctvu, b) poskytnutia práva užívať hmotný majetok, c) prijatia záväzku zdržať sa konania alebo strpieť konanie alebo stav, d) služby dodanej na základe poverenia alebo rozhodnutia vydaného štátnym orgánom alebo na základe zákona. 34.

d) zaplatená správcovi dane v tuzemsku pri dovoze tovaru. 36. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

38. Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. 39.

40. Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. 41. Úlohou kasačného súdu bolo podrobiť hodnoteniu právne posúdenie veci (postupu a rozhodnutia žalovaného) správnym súdom a vyjadrenia jeho právnych úvah v odôvodnení kasačnou sťažnosťou napadnutého rozhodnutia. Vo vzťahu k skutkovým zisteniam sa kasačný súd obmedzuje na overenie, či správnymi orgánmi a správnym súdom zistený skutkový stav zodpovedá obsahu spisu (vykonanému dokazovaniu) a či preskúmavané rozhodnutia obsahujú dostatok skutkových dôvodov vo vzťahu k vyvodeným právnym záverom.

mal za to, že sa dôkazné bremeno v konaní presunulo na daňové orgány. Sťažovateľ poukázal na právne závery rozsudku Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 3Sžfk/15/2020 z 30.06.2022 a predovšetkým na právne závery uznesenia Súdneho dvora EÚ vo veci C 610/19 Vikingo. 43.

44. Samotné zistenie, že dodávateľ so správcom dane nespolupracuje, na adrese sídla nie je evidovaný a zásielka s predvolaním konateľa sa vrátila správcovi dane späť s poznámkou maďarského doručovateľa pošty o tom, že príjemca je neznámy, nie je dôkazom vo vzťahu k zisťovaniu reálnosti obchodnej spolupráce sťažovateľa s dodávateľom v čase rozhodnom pre posúdenie veci.

46. Vo všeobecnosti je účelom daňového konania zisťovanie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Daňový poriadok preto v tej súvislosti zakotvuje oprávnenia daňových orgánov zamerané na zisťovanie splnenia zákonných povinností daňovými subjektmi. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, Daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu. Dokazovanie vykonáva správca dane, pričom však daňový subjekt preukazuje všetky skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v priznaní, hlásení a vyúčtovaní alebo na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňového konania ako aj vierohodnosť, správnosť alebo úplnosť povinných evidencií alebo záznamov vedených daňovým subjektom.

48. Súdny dvor EÚ sa v rozhodnutí vo veci Kemwater venoval statusu osoby deklarovaného dodávateľa a konštatoval, zˇe uvedenie osoby deklarovane´ho doda´vatelˇa na danˇovom doklade nie je hmotnopra´vnou podmienkou na odpocˇi´tanie dane, avsˇak status osoby deklarovane´ho doda´vatelˇa hmotnopra´vnou podmienkou je. Do^kazne´ bremeno ohlˇadom statusu osoby doda´vatelˇa ma´ spravidla osoba, ktora´ si uplatnˇuje odpocˇi´tanie dane.

Nestačí, aby skutočnosti o dodávateľovi vyplývali iba z faktúry, ako formálnej podmienky, ale zásada neutrality DPH vyžaduje, aby sa odpočítanie DPH zaplatenej na vstupe priznalo len, ak sú splnené hmotnoprávne požiadavky. 49. Uznesenie Su´dneho dvora EU´ vo veci C-610/19 Vikingo k výkladu práva EÚ uvádza: „Smernica Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty v spojení´ so zásadami daňovej neutrality, efektivity a proporcionality sa ma´ vykladať v tom zmysle, zˇe bráni vnu´trosˇta´tnej praxi, na za´klade ktorej daňový´ orga´n zamietne zdaniteľnej osobe právo na odpocˇi´tanie dane z pridanej hodnoty zaplatenej za nadobudnutie tovaru, ktory´ jej bol dodany´, z dôvodu, zˇe faktúry ty´kaju´ce sa ty´chto na´kupov nemozˇno povazˇovatˇ za hodnoverne´, pretozˇe po prve´ osoba, ktora´ vyhotovila faktu´ru, uvedeny´ tovar nemohla z do^vodu nedostatku potrebny´ch materia´lnych a lˇudsky´ch zdrojov vyrobitˇ ani dodatˇ, cˇizˇe tento tovar bol v skutocˇnosti nadobudnuty´ od inej osoby, ktorej totozˇnostˇ

Takéto zamietnutie je mozˇne´ len vtedy, ak je pra´vne dostatočným spôsobom preukázané´, zˇe sa zdaniteľná´ osoba aktívne podieľala na danˇovom podvode alebo vedela, alebo mala vedieťˇ, zˇe su´ uvedene´ transakcie su´cˇastˇou daňového podvodu, ktore´ho sa dopustila osoba, ktora´ vyhotovila faktu´ru alebo akýkoľvek iný´ subjekt vystupujúci na predchádzajúcom stupni uvedeného doda´vatelˇske´ho retˇazca, cˇo prina´lezˇi´ overiťˇ vnu´trosˇta´tnemu súdu.“

51. Aplikovateľnosť právnych záverov rozhodnutia vo veci Kemwater alebo právnych záverov rozhodnutia vo veci Vikingo je možná za rozdielnych skutkových okolností. 52. Je potrebné pripomenúť, že daňový subjekt preukazuje skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane pri správe daní a tiež vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

Zároveň by potom bolo namieste konštatovať, že daňový subjekt preukazne nebol súčasťou reálnych plnení, z ktorých si uplatňoval odpočet dane. Za určitých okolností by bolo možné tiež tvrdiť, že daňový subjekt bol súčasťou tvrdených obchodných vzťahov, ktoré ako celok vytvorili umelú situáciu, ktorej (jediným) cieľom bolo vytvoriť podmienky potrebné na vrátenie DPH zaplatenej na vstupe. Vtedy by na takéto plnenia daňové orgány neprihliadali a daňovému subjektu by bolo možné odoprieť vrátenie príslušnej DPH uplatnenej z dodávateľskej (prijatej)

56. Správca dane v priebehu daňovej kontroly vo vzťahu k spoločnosti HK Trans, s. r. o. zistil, že sťažovateľ (ako objednávateľ) podľa svojho tvrdenia uzavrel dňa 31.10.2017 so spoločnosťou HK Trans, s. r. o. (ako dodávateľ) zmluvu o reklame.

Ten pred daňovým orgánom vypovedal, že spoločnosť HK Trans, s. r. o. ani jej konateľa nepozná a vklady a výbery hotovosti vykonával na základe ponuky a za asistencie osoby J. z Malej Idy za finančnú odmenu. Tieto skutočnosti priamo nepreukazujú ale dôvodne indikujú zneužitie spoločného systému DPH, kedy dodávateľská spoločnosť vykazuje znaky nastrčenej osoby len na účely fakturovania a následného uplatnenia odpočítania dane.

57. Podľa tvrdenia sťažovateľa spoločnosť LUC CAR, s. r. o. poskytla v posudzovanom zdaňovacom období služby spočívajúce v zverejnení reklamy pre klientov sťažovateľa ako partnerov Zimných majstrovstiev SR kadetov. Správca dane prostredníctvom MVI zistil, že súčasný konateľ dodávateľskej spoločnosti Zsolt Váradi vo svojej výpovedi pred maďarským správcom dane uviedol, že nevykonával obchodnú činnosť na území Slovenskej republiky. Ďalej uviedol, že cestováva do Košíc, kde rekonštruuje pece alebo rúry v spoločnosti Gloabau, pripustil však, že tam podpisoval bližšie nešpecifikované dokumenty. Spoločnosť LUC CAR, s. r. o. ani sťažovateľa nepozná. V čase posudzovaného zdaňovacieho obdobia bol konateľom spoločnosti LUC CAR, s. r. o. Gergely Mráz, ktorý počas daňovej kontroly so správcom dane nespolupracoval, na ústne pojednávanie sa nedostavil, hoci si prevzal zásielku s predvolaním. Gergely Mráz ako svedok vypočutý v inom konaní a na otázky správcu dane odpovedal iba všeobecne, nič si nepamätal, v úvode ústneho pojednávania si nespomínal na činnosti, ktoré boli predmetom fakturácie a pôsobil neisto.

sú jeho. Potvrdil uskutočnenie deklarovaných obchodov a ďalej popísal spôsob vykonania týchto obchodov s tým, že po prevzatí materiálov od konateľa sťažovateľa tieto odovzdal svojim subdodávateľom. Za hodné zreteľa však považoval kasačný súd tvrdenie svedka, že iba sprostredkoval dodanie reklamy. V nesúlade s tvrdením svedka bolo zistenie, že predmetom sťažovateľom počas daňovej kontroly predložených faktúr, bolo zverejnenie reklamy.

plnení. Svedok správcovi dane predložil fotodokumentáciu z Majstrovstiev Slovenska vo vodnom póle. Pokiaľ svedok potvrdil dodanie služieb sťažovateľovi, v rozpore s týmto tvrdením bola výpoveď aktuálneho konateľa spoločnosti LUC CAR, s. r. o., ktorý mal mať k dispozícii všetky účtovné doklady. Aktuálny konateľ poprel výkon obchodnej činnosti na Slovensku a nemal žiadne informácie o sťažovateľovi. Kasačný súd v súhrne považoval výpoveď Gergely Mráza za nepreukazujúcu uskutočnenie fakturovaných dodaní spoločnosti LUC CAR, s. r. o.

Bývalý konateľ Gergely Mráz ani aktuálny konateľ Zsolt Varádi nepredložili správcovi dane žiadne doklady, ktorými by preukázali reálne dodanie služieb sťažovateľovi.

V danom prípade teda nešlo teda o situáciu, kedy by daňové orgány tvrdili, že žalobcom boli prijaté služby. Dodanie služieb, o ktorých sťažovateľ tvrdil, že boli subdodávkou ním dodaných služieb pre jeho odberateľov, nebolo v daňovom konaní preukázané - dodanie služieb sťažovateľovi bolo správcom dane dôvodne spochybnené a tieto pochybnosti sťažovateľ nevyvrátil. V danom prípade nešlo o „zlyhanie“ na subdodávateľskom stupni, ale existovala dôvodná pochybnosť, že služby boli dodané osobou uvedenou na faktúre.

59. Kasačný súd sa uvedeným konštatovaním nijako neodkláňa od cha´pania a konceptu inštitútu pra´vnej zodpovednosti, z ktorého vyplýva, zˇe nikto nemo^zˇe znášaťˇ zodpovednostˇ za konanie tretieho subjektu, na ktore´ nemá´ žiaden dosah, resp. ktore´ je mimo jeho vplyvu a moci aprobovanej právom. Nedostatky v účtovnej evidencii, pri´padne akejkolˇvek inej daňovo relevantnej dokumentácii, ako aj ine´ nezrovnalosti na strane tretej osoby nemozˇno bez opory v zákone pričítaťˇ na ťarchu danˇove´ho subjektu, ktory´ je s touto osobou v doda´vatelˇsko-odberatelˇskom vzťahu. Súdny dvor (ani vnútroštátna judikatúra) však neprikazuje správcovi dane v prípadoch zistených nedostatkov na strane tretích subjektov priznať kontrolovanému daňovému subjektu právo na odpočet dane automaticky bez ohľadu na ďalšie okolnosti, ale len konštatuje, že to bez ďalšieho (dokazovania) nemá viestˇ k záveru o nepreuka´zani´ existencie zdanitelˇne´ho plnenia.

danˇovom subjekte, cˇi predlozˇeni´m alebo navrhnuti´m dˇalsˇi´ch do^kazov vyvra´ti spochybnenie jeho po^vodny´ch do^kazov spra´vcom dane. Ty´mto spo^sobom docha´dza v procese dokazovania v danˇovom konani´ k presu´vaniu do^kazne´ho bremena medzi spra´vcom dane a danˇovy´m subjektom, cˇo predstavuje prakticke´ vyjadrenie kombina´cie uplatnˇovania za´sady vyhlˇada´vacej a za´sady prejednacej“ (rozhodnutie U´stavne´ho su´du Slovenskej republiky sp. zn. I. U´S 377/2018 zo dnˇa 14. novembra 2018, bod 21; obdobne sp. zn. III. U´S 401/09 zo dnˇa 16. decembra 2009).

62. Nepostacˇuje preto predlozˇitˇ faktu´ru a dodacie listy fotodokumentáciou zverejnených billboardov, plagátov a panelov prípadne výpisy z účtu potvrdzujúce platby za fakturované tovary alebo služby. Pokiaľ spra´vca dane nadobudne na za´klade nedostatku predložených dôkazov alebo na základe v konaní vykonany´ch do^kazov do^vodnu´ pochybnostˇ o uskutocˇneni´ deklarovane´ho zdanitelˇne´ho plnenia, je oprávnený vyzvať danˇovy´ subjekt na predlozˇenie dˇalsˇi´ch do^kazov. Ty´mto sa na daňový subjekt prena´sˇa do^kazne´ bremeno. V su´lade s vysˇsˇie uvedeny´m kasacˇny´ su´d konštatuje, zˇe pokialˇ daňový orgán v danˇovom konani´ vzniesol pochybnosti o splnení´ podmienok uplatneného pra´va na odpocˇi´tanie dane, bolo do^kazny´m bremenom stˇazˇovatelˇa tieto pochybnosti vyvrátiťˇ buďˇ priamo predlozˇeni´m relevantny´ch do^kazov alebo návrhom vykonania dˇalsˇi´ch do^kazov. 63. Úlohou správcu dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov na odpočítanie dane je vychádzať nielen z daňových dokladov predložených daňovým subjektom,

Pri preukazovani´ je významný´ aj charakter zdanitelˇne´ho plnenia. 64. Odpočítanie dane je právom platiteľa dane, ktoré je spojené s dôkaznou povinnosťou preukázania zákonných podmienok na jeho uplatnenie. Zákon o DPH vyžaduje na vznik nároku na odpočítanie dane súčasné splnenie tak materiálnej, ako aj formálnej podmienky. Daňový subjekt musí preukázať, že faktúry, prípadne iné listiny, na základe ktorých si uplatňuje odpočet dane, odrážajú realizované plnenie. Len pokiaľ nad všetky pochybnosti zodpovedá predložená faktúra reálnemu plneniu, možno akceptovať na základe nej odpočítanie

V prípade, ak považuje tieto tvrdenia za nepreukázané, vyzýva daňový subjekt na predloženie ďalších dôkazov, avšak nemá povinnosť platiteľa zaviazať, akým konkrétnym spôsobom má preukázať pravdivosť svojich tvrdení.

67. K sťažovateľom sporovanej otázke dôkaznej povinnosti kasačný súd poukazuje na ustálený právny názor opierajúci sa aj o rozhodovaciu činnosť ústavného súdu prezentovaný napríklad v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 6Sžfk/12/2017 zo dňa 18.05.2018 alebo v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 8 Sžf 6-7/2014 z 26. marca 2015, z ktorého vyplýva, že: „splnenie podmienok na uplatnenie práva na odpočítanie dane preukazuje platiteľ, pričom splnenie uvedených podmienok nespočíva len v ich formálnej deklarácii, predložení dokladov s predpísaným obsahom. Doklady musia mať povahu faktu, musia byť vystavené na materiálnom podklade a ako právna skutočnosť aj preukázané.

Primárne je nevyhnutné uniesť dôkazné bremeno na strane daňového subjektu, ktorý disponuje svojim právom uplatniť si za zákonom stanovených a splnených podmienok nárok na odpočet dane z pridanej hodnoty (je iniciátorom odpočítania DPH), a ktorý si aj tento nárok uplatnil; preto je jeho povinnosťou preukázať, že nárok si uplatňuje odôvodnene a za zákonom stanovených podmienok. Dokazovanie zo strany správcu dane slúži až na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom. Ak daňový subjekt, na ktorom leží dôkazné bremeno, svoje tvrdenia spoľahlivo nepreukáže, nemôže byť nárok na odpočet DPH uznaný ako oprávnený“.

Iba toto v zmysle judikatúry Súdneho dvora Európskej únie (ďalej len „Súdny dvor“) prelamuje zásadu neutrality dane, podľa ktorej má byť zdaniteľná osoba (platiteľ dane) plne zbavená ťarchy DPH zaplatenej v cene tovarov a služieb, ak tieto použila na uskutočnenie ekonomických činností podliehajúcich spoločnému režimu DPH.“

Podľa Najvyššieho súdu SR v rozhodnutí sp. zn. 3 Sžf/1/2011 vo veci Iron Club: „. . .daňový subjekt vyčerpal vlastné dôkazné bremeno, ak disponuje existenciou materiálneho plnenia, má k tomu zodpovedajúcu faktúru a prílohy s podrobným položkovitým opisom druhu a ceny dodaných služieb a tovarov od určitého dodávateľa. Na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u dodávateľa a jeho subdodávateľov znáša dôkazné bremeno i dôkaznú núdzu správca dane. Je nevyhnutné rozlišovať okruh dôkazov, ktoré daňový subjekt štandardne uchováva o existencii zdaniteľného plnenia od následného forenzného dokazovania.“ Taktiež Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 3 Sžf 1/2010 (I. Gergelová c/a Daňové riaditeľstvo SR „Daňovému subjektu zákon nedáva právne prostriedky na sledovanie výrobných a obstarávacích procesov svojich dodávateľov a stavu ich povinných evidencií“.

71. V okamihu, kedy správca dane spochybní dôveryhodnosť údajov v daňovom priznaní, musí daňový subjekt v daňovom konaní preukázať, že k vynaloženiu výdavkov skutočne na jeho strane došlo. Isteže môže nastať situácia, kedy z rôznych dôvodov dodávatelia alebo subdodávatelia nevedia preukázať dodanie tovaru alebo služby a tým vznik daňovej povinnosti, ktorá následne u kontrolovaného daňového subjektu podmieňuje právo na odpočítanie dane. Môže nastať situácia, že dodávatelia alebo subdodávatelia kontrolovaného daňového subjektu sú nekontaktní alebo inak porušili právne predpisy týkajúce sa DPH (napr. nepodali daňové priznanie). Už samotné zistenie skutočnosti, že vystavovatelia dotknutých daňových dokladov nevedia preukázať pôvod tovaru alebo služby, spochybňuje vierohodnosť tvrdení žalobcu o výške výdavkov vychádzajúcich z týchto dokladov a deklarovaných v jeho daňovom priznaní. V takom prípade je povinnosťou kontrolovaného daňového subjektu predložiť daňovému orgánu dostatok dôkazov, ktoré potvrdia ním tvrdené (reálne) uskutočnenie obchodu (zdaniteľného plnenia).

73. Správca dane, pokiaľ považuje tvrdenia daňového subjektu za nepreukázané, vyzýva daňový subjekt na predloženie ďalších dôkazov, avšak nemá povinnosť platiteľa zaviazať, akým konkrétnym spôsobom má preukázať pravdivosť svojich tvrdení.

75. Takouto stopou by boli podklady napríklad informujúce o forme rozsahu a iných vlastnostiach tovaru a služby alebo o oboznámení sa s požiadavkami obchodných partnerov pred a počas realizácie obchodu alebo o koordinácii jednotlivých úkonov medzi sťažovateľom, jeho dodávateľom a tiež medzi dodávateľom sťažovateľa a jeho dodávateľmi.

Pokiaľ daňový subjekt nepristupuje k realizácii obchodu s dostatočnou opatrnosťou, vystavuje sa riziku, že mu zo strany orgánu štátu nebude daňový výdavok uznaný. 76. Pokiaľ ide o dôkazy o uskutočnenom obchode, tými by prirodzene nedisponoval len sťažovateľ, ale musel by ich mať k dispozícii aj jeho dodávateľ, subdodávateľ prípadne odberateľ a boli by ich daňovým orgánom predložili. Uvedené by však platilo za predpokladu, že reálne so žalobcom v čase rozhodnom pre posúdenie veci so žalobcom obchodovali, a teda by s rôznymi čiastkovými problémami zodpovedajúcimi predmetnej problematike boli ako zúčastnené zmluvné strany konfrontované, pričom to predovšetkým platí aj o priamom dodávateľovi žalobcu. Niet pochýb o tom, že osoby oprávnené konať za uvedené subjekty by v prípade reálneho dodania jednotlivých služieb boli dostatočne informovaní o obsahu jednotlivých zodpovedajúcich činnostiach vzťahujúcich sa na plnenie zmluvy a disponovali dôkazmi o oprávnenosti fakturovať dodanú službu, pričom nie je dôvod pochybovať, že by takéto dôkazy správcovi dane i predložili.

78. Je potrebné zdôrazniť, že ohľadom uskutočnenia zdaniteľného plnenia je právne relevantným dôkaz konvenujúci a nepriečiaci sa ostatným vo veci vykonaným dôkazom, pričom dôkazy potvrdzujúce tvrdenia daňového subjektu musia zodpovedať kontext celého obchodu, dodávateľsko-odberateľského vzťahu, nie len jeho časti. Akceptovať tvrdenia daňového subjektu možno len také, ktoré zodpovedajú ním predloženým písomnostiam.

Námietky sťažovateľa sú v odôvodnení napadnutého rozsudku podrobne opísané, pričom je zrejmé, že sa správny súd nimi zaoberal a zrozumiteľne sa s nimi vysporiadal. Súd hodnotí dostatočné odôvodnenie rozhodnutia správneho súdu (rovnako aj správneho orgánu) len v miere jeho minimálnej argumentačnej kvality a interpretačnej schopnosti, na základe akých logických úsudkov a zvážení všetkých dôkazov správny súd vydal meritórne rozhodnutie. I keď z pohľadu účastníka konania by mohlo každé rozhodnutie vykazovať vyššie kvalitatívne i kvantitatívne parametre, z aspektu minimálnych nárokov na preskúmateľnosť kasačný súd napadnutý rozsudok nepovažuje za odôvodnený spôsobom, ktorým by bol porušený § 139 ods. 2 SSP. 80.

Na základe uvedených zistení kasačný súd nepovažoval sťažnostné body kasačnej sťažnosti za opodstatnené, a preto podľa § 461 SSP kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietol. 81. O náhrade trov kasačného konania rozhodol Najvyšší správny súd tak, že účastníkom ich náhradu nepriznal podľa § 167 v spojení s § 467 ods. 1 SSP, nakoľko sťažovateľ nebol v konaní úspešný a žalovanému ich náhrada nevyplýva zo zákona.

V Bratislave dňa 24. júna 2025