4Sfk/24/2021

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedu senátu prof. JUDr. PhDr. Petra Potáscha, PhD. a členiek senátu JUDr. Moniky Valašikovej, PhD. a JUDr. Zuzany Mališovej, v právnej veci žalobcu: U. P., nar. XX.XX.XXXX, bytom J. X, XXX XX F., právne zastúpený: JUDr. Eugen Kostovčík, advokát, so sídlom Gelnická 33, 040 11 Košice, proti žalovanému (sťažovateľovi): Daňový úrad Košice, Železničná 1, 040 90 Košice, o preskúmanie opatrenia žalovaného - oznámenia č. 103463549/2016 zo dňa 8. júla 2016, o kasačnej sťažnosti žalovaného proti právoplatnému rozsudku Krajského súdu v Košiciach č.k. 6S/125/2019-77 zo dňa 27. mája 2021, takto

rozhodol:

Rozsudok

Krajského súdu v Košiciach č.k. 6S/125/2019-77 zo dňa 27. mája 2021 sa zrušuje a vec sa vracia krajskému súdu na ďalšie konanie.

Odôvodnenie

I. Konanie pred správnym súdom

2. Krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku konštatoval, že ust. § 165 ods. 7 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej len „Daňový poriadok“) jednoznačne zakotvuje, že sankčný úrok podľa doterajších predpisov sa považuje za úrok z omeškania podľa tohto zákona. Toto ustanovenie je potrebné vykladať v kontexte s ust. § 165 ods. 1 Daňového poriadku, podľa ktorého právne úkony a ich účinky pri správe daní, ktoré nastali do účinnosti tohto zákona, t.j. Daňového poriadku, ostávajú zachované. Bude sa to týkať teda aj tých prípadov, v ktorých podľa zákona č. 511/

Aj z dôvodovej správy k ust. § 165 Daňového poriadku vyplýva, že sa navrhuje ponechať sankčný systém, ktorý bol zavedený zákonom č. 609/2003 Z.z. s účinnosťou od 01.01.2004. Podľa názoru súdu, ak by sa sankčný úrok upravený v § 35b ods. 5 - 7 zákona č. 511/ 1992 Zb. nepovažoval za úrok z omeškania podľa § 156 Daňového poriadku, muselo by to byť v Daňovom poriadku výslovne uvedené. Účelom Daňového poriadku preto nebolo vylúčiť sankčný úrok, ktorý bol zavedený už spomínaným zákonom č. 609/2003 Z.z., ale ho ponechať ako súčasť existujúcich daňových vzťahov daňového subjektu a štátu vo forme úroku z omeškania podľa Daňového poriadku.

Táto povinnosť vyplýva z článku 144 ods. 1 v spojení s článkom 152 ods. 4 Ústavy SR, pričom poukázal na rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky (ďalej len „Ústavný súd SR“) sp. zn. III.ÚS 274/07 z 11.10.2007. Podľa názoru správneho súdu je na daný prípad plne akceptovateľná judikatúra Ústavného súdu SR, konkrétne nález sp. zn. I. ÚS 241/07.

Odkaz vyplývajúci z ustanovenia § 165 ods. 7 Daňového poriadku na ustanovenie § 156 Daňového poriadku je jednoznačný, pritom výpočet úroku podľa § 156 Daňového poriadku je identický s jeho výpočtom podľa ustanovenia § 35b ods. 6 zákona č. 511/1992 Zb. a jeho aplikáciou v zmysle nálezu Ústavného súdu SR PL. ÚS 38/99 je zabezpečený princíp právnej istoty a ochrana nadobudnutých práv.

- krajský súd nerešpektoval záväzný právny názor vyslovený najvyšším súdom v zrušujúcom rozhodnutí po podaní prvej kasačnej sťažnosti, s meritom veci uvedenej najmä v odseku 27. rozhodnutia sp.zn. 8Sžfk/50/2018 (citácia bodov 29 až 34 rozsudku sp. zn. 3Sžkf/58/2017), podľa ktorých v danom prípade krajský súd na danú vec aplikoval ustanovenia zákona č. 511/ 1992 Zb., ktoré nie je možné podľa ust. § 165b ods. 1 a 2 Daňového poriadku, účinného od 30.12.2012 po uvedenom dátume aplikovať. - krajský súd sa odklonil aj od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu tým, že si neosvojil jeho právny názor, že na danú vec nie je možné aplikovať právne úvahy uvádzané v rozhodnutí Ústavného súdu SR I. ÚS 238/2004, a nad rámec pôvodného rozsudku sp. zn. 6S/100/2016 sa krajský súd odklonil od tejto praxe aj prijatím právneho názoru žalobcu, vyplývajúceho z nálezu Ústavného súdu SR I. ÚS 241/07. 8. Žalobca vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti navrhol kasačnú sťažnosť zamietnuť. Dôvodil tým že: - peňažné prostriedky boli zadržiavané na základe rozhodnutia správcu dane z 28.10.2010 vydaného podľa zákona č. 511/1992 Zb. Právne účinky tohto rozhodnutia ostali zachované, pretože k vráteniu neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov došlo až 03.05.2016, na základe nového rozhodnutia správcu dane. - s poukazom na rozsudok sp. zn. 10Sžfk/41/2018 z 30.07.2019 uviedol, že nemožno súhlasiť s názorom že o priznaní úroku podľa § 35b zákona č. 511/1992 zb. by bolo možné uvažovať len za predpokladu, ak by k úhrade rozdielu dane došlo za účinnosti zákona č. 511/1992 Zb. - nedošlo k žiadnemu omylu krajského súdu pri aplikácii práva. 9. Sťažovateľ vo vyjadrení najmä uviedol, že - v konaní vedenom v žalobnej veci za zdaňovacie obdobie rok 2003 bolo na krajskom súde rozhodnuté v súlade s právnym názorom Najvyššieho súdu SR vysloveným v rozsudkoch sp.zn. 3Sžfk/58/2017, 8Sžfk/50/2017 a 8Sžfk/41/2018. Na základe tohto právneho stavu bol právny názor a záver Najvyššieho súdu SR z rozsudku sp. zn. 10Sžfk/41/2018 zo dňa 30.07.2019 prekonaný, resp. prelomený vyslovením právneho názoru podľa rozsudku sp. zn. 8Sžfk/41/2018 zo dňa 24.10.2019, ktorý sa týkal zdaňovacieho obdobia rok 2004. - výklad, resp. aplikáciu prechodných ustanovení Daňového poriadku zo strany žalovaného nie je možné hodnotiť ako svojvoľné. - Nálezy Ústavného súdu SR, na ktoré žalobca odkazuje vo svojom vyjadrení, sú vo vzťahu k prejednávanej veci bezpredmetné.

10. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v medziach dôvodov podanej kasačnej sťažnosti (§ 440 SSP), kasačnú sťažnosť prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky www.nssud.sk podľa § 137 ods. 4 SSP v spojení s § 452 ods. 1 SSP.

€. Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky rozhodnutím z 09.09.2011 zrušilo uvedené prvostupňové rozhodnutie. Správca dane počas vyrubovacieho konania na uvedenú sumu vydal rozhodnutie o predbežnom opatrení, pričom uvedená suma bola uhradená 24.06.2015 na účet správcu dane na základe dražby. Následne Daňový úrad Košice rozhodnutím č. 298056/2016 z 15.03.2016 konštatoval, že daň zistená správcom dane za rok 2007 sa neodlišuje od dane uvedenej v daňovom priznaní a dňa 15.04.2016 bola suma 9.505,68 € správcom dane vrátená. 12. Žalovaný žalobou napadnutým rozhodnutím - Oznámením č. 103463549/2016 zo dňa 08.07.2016, reagujúc na žiadosť žalobcu zo dňa 10.06.2016, ktorou sa žalobca domáhal vydania rozhodnutia o úroku z omeškania podľa § 165 ods. 1 a 7 Daňového poriadku, po opise skutkového stavu, citujúc prvú a poslednú vetu § 79 ods. 3 Daňového poriadku, konštatoval: „Z doručeného rozhodnutia č.298053/2016 zo dňa 15.03.2016, ktoré nadobudlo právoplatnosť dňa

Zákon č. 563/2009 Z.z. o správe daní (daňový poriadok) v znení neskorších predpisov, rovnako tak aj zákon č. 511/92 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov neustanovuje lehotu na vrátenie finančných prostriedkov, ktoré správca dane zabezpečil rozhodnutím o zriadení záložného práva a rovnako neustanovuje ani výpočet úroku zo zabezpečených finančných prostriedkov.“ 13. Žalobca správnou žalobou doručenou krajskému súdu dňa 13.09.2016 v zákonom stanovenej lehote žiadal preskúmavané oznámenie žalovaného č. 103463549/2016 (rok 2007) zrušiť a vec vrátiť žalovanému na ďalšie konanie. Krajský súd v Košiciach ako správny súd preskúmal opatrenie žalovaného zo dňa 08.07.2016 a rozhodol rozsudkom č.k. 6S/100/2016-35 zo dňa 20.04.2017 tak, že žalobe vyhovel a opatrenie žalovaného zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie.

V ďalšom konaní krajský súd vec posúdi a vyhodnotí z hľadiska účinnej právnej úpravy a znova vo veci rozhodne. 15. Krajský súd v Košiciach po zrušení predchádzajúceho rozhodnutia Najvyšším súdom Slovenskej republiky opätovne preskúmal napadnuté opatrenie žalovaného a vydal napadnutý

IV. Právne predpisy, právne názory kasačného súdu

Podľa § 165b ods. 1 Daňového poriadku, účinného od 30. decembra 2012, daňové konanie začaté podľa zákona Slovenskej národnej rady č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov sa dokončí podľa zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších

22. Podľa § 79 ods. 2 Daňového poriadku, ak nemožno daňový preplatok použiť podľa odseku 1 alebo uplatniť postup podľa odseku 9 alebo odseku 10, správca dane na žiadosť daňového subjektu preúčtuje daňový preplatok na nesplatný preddavok na daň, inak daňový preplatok vráti v lehote do 30 dní od doručenia žiadosti o jeho vrátenie, ak je väčší ako 5 eur; daňový preplatok na dani z príjmov a na dani z motorových vozidiel za príslušné zdaňovacie obdobie sa vráti najskôr po uplynutí lehoty na podanie daňového priznania podľa osobitných predpisov, najneskôr však do 40 dní odo dňa vzniku daňového preplatku. Ak správca dane žiadosti o vrátenie preplatku vyhovie v plnom rozsahu, správca dane rozhodnutie nevydáva.

eur. Pri výpočte úroku sa použije trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky platnej v posledný deň lehoty, v ktorej mala byť suma daňového preplatku podľa tohto zákona vrátená; ak trojnásobok základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky nedosiahne 10%, pri výpočte úroku sa namiesto trojnásobku základnej úrokovej sadzby Európskej centrálnej banky použije ročná úroková sadzba 10%. Úrok sa priznáva za každý deň omeškania. Správca dane tento úrok zaplatí do 15 dní od doručenia rozhodnutia o priznaní

24. Podľa § 469 SSP, ak dôjde k zrušeniu napadnutého rozhodnutia a k vráteniu veci na ďalšie konanie a nové rozhodnutie, krajský súd aj orgán verejnej správy sú viazaní právnym názorom kasačného súdu. 25. Kasačný súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku správneho súdu po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho spisu a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľa je dôvodná. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti primárne namietal, že krajský súd nerešpektoval záväzný právny názor vyslovený najvyšším súdom v zrušujúcom rozsudku (k tomu pozri aj bod 14 vyššie).

Týmto spôsobom sa zároveň napĺňa úloha kasačného súdu ako súdu prieskumného. Viazanosť krajského súdu právnym názorom kasačného súdu je zároveň vykonaním ústavného princípu práva na súdnu ochranu a spravodlivý proces, ktorého je integrálnou súčasťou. Nerešpektovanie právneho názoru kasačného súdu vyjadreného v zrušujúcom rozhodnutí je preto porušením tak ustanovenia § 469 SSP, ako aj základného práva účastníka konania na súdnu a inú právnu ochranu. Postup krajského súdu (resp. orgánu verejnej správy) spočívajúci v nerešpektovaní záväzného právneho názoru kasačného súdu vyslovenom v predchádzajúcom zrušujúcom rozhodnutí, a to len na základe vlastného uváženia, je neprípustným postupom, ktorý narúša princíp právnej istoty.“ (BARICOVÁ, Jana, FEČÍK, Marián, ŠTEVČEK, Marek, FILOVÁ, Anita a kol. Správny súdny poriadok. 1. vydanie.

že krajský súd rozhodne inak aj z dôvodu zásadného judikatórneho posunu (napríklad reflektujúc niektoré rozhodnutie Európskeho súdneho dvora/Súdneho dvora Európskej únie, alebo Európskeho súdu pre ľudské práva alebo ústavného súdu alebo najvyššieho súdu, resp. najvyššieho správneho súdu) v otázke, ktorá v čase rozhodovania kasačného súdu nebola celkom uspokojivo vyriešená. Svoj odlišný právny názor musí však krajský súd podoprieť komplexnou, racionálnou a transparentnou konkurujúcou argumentáciou (k tomu pozri napr. aj rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky z 31. marca 2016 sp. zn. 3 Cdo 12/2016).

V ďalšom konaní mal krajský súd vec posúdiť a vyhodnotiť z hľadiska účinnej právnej úpravy a znova vo veci rozhodnúť. 29. Z odôvodnenia napadnutého rozsudku vyplýva, že krajský súd právne záväzný názor kasačného súdu nerešpektoval, opätovne postupoval podľa predchádzajúcej právnej úpravy a vec opätovne nesprávne právne posúdil. V preskúmavanej veci však nenastala ani jedna zo skutočností uvedených v bode 27., ktorá by odôvodňovala neuplatnenie viazanosti právnym názorom kasačného súdu aj s poukazom na absentujúcu argumentáciu krajského súdu vo vzťahu k tak podstatnému porušeniu kasačnej záväznosti. V tejto súvislosti kasačný súd konštatuje, že nerešpektovanie záväzného právneho názoru najvyššieho súdu vysloveného v zrušujúcom rozhodnutí samo o sebe zakladá bez ďalšieho dôvod pre zrušenie napadnutého rozhodnutia krajského súdu, ktoré v dôsledku nerešpektovania spočíva na nesprávnom právnom posúdení vecí.

31. Z obsahu dokladov založených v administratívnom spise správcu dane vyplýva, že vyrubovacie konanie, ktoré je potrebné považovať za jeden z druhov daňového konania začalo za účinnosti zákona č. 511/1992 Zb. a toto nebolo ukončené do účinnosti Daňového poriadku v jeho znení od 30.12.2012. Zákonom č. 440/2012 Z.z. sa ustanovili prechodné ustanovenia účinné od 30. decembra 2012, t.j. po účinnosti tohto zákona tak, aby sa daňové konanie, ktoré začalo podľa zákona č. 511/1992 Zb. dokončilo podľa Daňového poriadku, t.j. aby sa postupovalo podľa zákona platného a účinného v čase, keď aktuálne prebieha daňové konanie a zabránilo sa tomu, aby správca dane na vecne zhodné konania používal dva procesné predpisy. Správca dane v zmysle § 165b ods. 1 Daňového poriadku účinného od 30. decembra 2012 musel vyrubovacie konanie dokončiť podľa tohto predpisu.

33. Je zrejmé, že v danom prípade došlo k vzniku daňového preplatku žalobcu až za účinnosti Daňového poriadku (v jeho znení účinnom od 30. decembra 2012),a to dňa 24.06.2015, kedy bola v prospech správcu dane realizovaná platba nad rámec jeho daňových povinností. Nemožno sa preto stotožniť s názorom krajského súdu, že nárok na sankčné úroky vznikol za účinnosti zákona č. 511/1992 Zb., a preto aj napriek novej právnej úprave zostávajú jeho účinky zachované a zostáva zachované aj právo žalobcu na rozhodnutie o ňom.

Vo veci žalobcu nedošlo za účinnosti zákona č. 511/1992 Zb. k úhrade dane, na základe čoho nemohli byť účinky tejto úhrady v zmysle § 165 odsek 1 Daňového poriadku zachované. 34. Ustanovenie § 79 ods. 3 Daňového poriadku upravuje činnosť správcu dane po tom, ako vráti daňový preplatok po lehote určenej v odseku 2 citovaného ustanovenia.

35. V predmetnej veci žalobca uhradil sumu z 9.505,68,- € dňa z 24.06.2015, a to bez právneho titulu, čím došlo týmto dňom k daňovému preplatku v uvedenej sume. Povinnosťou správcu dane bolo preto predmetný preplatok na Dani z príjmov v zmysle § 79 ods. 2 prvá veta za bodkočiarkou Daňového poriadku vrátiť najneskôr do 40 dní od jeho vzniku.

36. Na daný prípad nie je možné aplikovať právne úvahy uvádzané v rozhodnutiach Ústavného súdu Slovenskej republiky, z ktorých vychádzal krajský súd ( sp. zn. III. ÚS 274/07, sp. zn. I. ÚS 241/07), pretože zo znenia § 160b ods. 1, ods. 2 Daňového poriadku vyplýva jednoznačný úmysel zákonodarcu, ktorý nemožno vykladať inak, a preto krajský súd postupoval v rozpore so zákonom, keď rozhodol podľa neúčinnej právnej úpravy.

38. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodne v súlade s § 467 ods. 3 SSP krajský súd v ďalšom konaní. 39. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0 (§ 139 ods. 4 SSP).

V Bratislave dňa 22. marca 2023