4Sfk/29/2022

1. Rozsudkom č. k. 2S/84/2021 - 141 zo dňa 29. septembra 2021 (ďalej aj ako „rozsudok“), Krajský súd v Bratislave (ďalej aj ako „krajský súd“ alebo „správny súd“) zamietol správnu žalobu žalobcu, ktorou sa tento domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného - č. 100095261/2017 zo dňa 17.01.2017. Týmto rozhodnutím žalovaný potvrdil prvostupňové rozhodnutie správcu dane - Daňového úradu Bratislava - č. 104049919/2016/9104402/Toma zo dňa 06.10.2016. Predmetnými rozhodnutiami orgánov verejnej správy nebol žalobcovi priznaný nadmerný odpočet DPH v sume 36.677,05 Eur (máj 2015) a bola mu vyrubená vlastná daňová povinnosť v sume 848,72 Eur.

3. O podanej správnej žalobe pritom krajský súd už raz rozhodoval (č. k. 2S/62/2017-81 zo dňa 29.05.2019), pričom tento jeho skorší rozsudok vo veci bol zrušený Najvyšším súdom Slovenskej republiky - sp. zn. 5Sžfk/55/2019 zo dňa 29.05.2019, a to z procesných dôvodov. Najvyšším súdom identifikovaná vada konania spočívala v tom, že do predvolaní pre účastníkov konania boli dátumy pojednávania uvedené rozdielne.

Zamietnutie žaloby - po vrátení veci Najvyšším súdom Slovenskej republiky - krajský súd vecne odôvodnil v čl. V a nasl. napadnutého rozsudku. Poukázal najmä na to, že preukázanie reálnosti zdaniteľného obchodu zaťažuje kontrolovaný daňový subjekt a že len formálna existencia faktúr, resp. ich úhrada, nie sú bez ďalšieho postačujúce pre odpočítanie dane v zmysle zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty (ďalej aj ako „zákon o DPH“). Uviedol tiež, že práve preukázanie existencie zdaniteľného plnenia a jeho použitie platiteľom dane na uskutočnenie zdaniteľných plnení je esenciálnou podmienkou pre odpočítanie dane. Poukázal na vybranú rozhodovaciu prax kasačného súdu a Súdneho dvora Európskej únie. Podľa názoru krajského súdu, bolo na žalobcovi (on mal dôkazné bremeno), aby preukázal, že vynaložil adekvátne úsilie a prijal všetky opatrenia, ktoré možno od neho rozumne požadovať, a ktoré by účinne viedli k tomu, aby nebol súčasťou fiktívneho obchodu, ktorého účelom bolo získať (neoprávnene) nadmerný odpočet DPH. Obchod, o existencii ktorého svedčí

Krajský súd v tejto súvislosti uviedol, že bolo na žalobcovi, aby predložil dôkazy potvrdzujúce, že dodaný tovar aj skutočne bol dodaný tak, ako to deklaroval, čo však žalobca neurobil. Napokon krajský súd zosumarizoval, že je povinnosťou daňového subjektu preukázať relevantnými dôkazmi, že nimi uplatnený nárok bol oprávnený a že dôkazná povinnosť správcu dane spočíva až v overení pravdivosti tvrdení daňového subjektu. Správca dane pritom žalobcovi umožnil uvedené pochybnosti odstrániť, avšak z dôkazov predložených žalobcom o odstránení pochybností nemožno hovoriť. Žaloba preto podľa krajského súdu neuniesol príslušné dôkazné bremeno, a teda nemohol byť úspešný v uplatnení nároku na odpočítanie DPH. Výrok o trovách konania odôvodnil krajský súd ustanovením § 168 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej aj ako „SSP“) v spojení s § 175 ods. 1 SSP.

5. Proti predmetnému rozsudku krajského súdu podal kasačnú sťažnosť žalobca (ďalej aj ako „sťažovateľ“), ktorú odôvodnil ustanovením § 440 písm. f) SSP - t. j. podstatným porušením jeho procesných práv. Toto podstatné porušenie svojich procesných práv identifikoval sťažovateľ v tom, že krajský súd vo veci pojednával a rozhodol, a to napriek tomu, že sa z termínu pojednávania konaného dňa 29. septembra 2021 ospravedlnil. 6. Poukázal na to, že v podaní, ktorým žiadal ospravedlniť svoju neúčasť z pojednávania dňa 29.09.2021, uviedol spisové značky vecí, pre ktoré má tzv. kolíziu pracovných povinností a pre ktoré sa nemôže pojednávania v súdenej veci zúčastniť. Ospravedlnil tiež svojho klienta, ktorý trvá na účasti svojho právneho zástupcu na pojednávaní. Krajskému súdu vytýka, že tento predmetný úkon odignoroval a vo veci pojednával, resp. rozhodol, a to i napriek tomu, že z jeho podania bolo zrejmé, čoho sa domáha. Sťažovateľ v texte kasačnej sťažnosti vecnú správnosť rozsudku krajského súdu žiadnym spôsobom nenapáda, t. j. neprezentuje kasačné dôvody vo vzťahu k meritórnemu posúdeniu veci súdom. Na strane druhej, v kasačnej sťažnosti opísal priebeh doterajšieho konania, pričom vlastnú argumentáciu vo vzťahu k pochybeniu krajského súdu, ktoré je predmetom tohto kasačného konania, začína na str. 5 (posledný odsek) kasačnej sťažnosti. Tomuto odseku predchádzajúci odsek kasačnej sťažnosti pojednáva o pochybeniach krajského súdu, ktoré bolo predmetom skoršieho kasačného konania vo veci a ako také potom nie sú relevantné v tomto konaní (k tomu pozri aj bod 3 tohto rozsudku). 7. V súvislosti s pojednávaním, ktoré bolo krajským súdom nariadené na 29.09.2021 sťažovateľ uviedol, že procesné pochybenie krajského súdu identifikoval v tom, že „súd aj napriek riadnemu a včasnému ospravedlneniu žalobcu a jeho právneho zástupcu neskúmal dôležité dôvody pre odročenie pojednávania“. Namietal, že tak ustanovenie §114, ako ani §115 SSP nepožaduje, aby účastník konania dával „osobitný podnet alebo návrh“ na odročenie pojednávania. Vychádza z toho, že účastník konaná má iba formálnu procesnú povinnosť oznámiť súdu dôvody, pre ktoré sa pojednávania nemôže zúčastniť a tieto má následne súd skúmať, resp. vyhodnocovať v tom zmysle, či ide o dôvody relevantné pre odročenie pojednávania. Následne sa má v rozhodnutí s predmetnou otázkou vysporiadať. Napokon sťažovateľ krajskému súdu vytýka, že vo veci rozhodol opakovane tak, že porušil jeho procesné práva. 8. Na základe uvedených skutočností sťažovateľ navrhol, aby kasačný súd napadnutý

rozsudok

zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie krajskému súdu. 9. Kasačná sťažnosť žalobcu bola žalovanému riadne doručená (dňa 13.01.2022), ktorý sa však k nej žiadnym spôsobom nevyjadril.

10. Prejednávaná vec bola dňa 27.03.2022 predložená Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky (ďalej ako „kasačný súd“ alebo „najvyšší správny súd“), ako súdu príslušnému na konanie a rozhodnutie. Na kasačnom súde bola vec náhodným výberom pridelená na rozhodnutie senátu 4S sp. zn. 4Sfk/29/2022, ktorý o nej rozhodol v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozhodnutia.

12. Podľa § 2 ods. 1 a 2 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

14. Podľa § 25 SSP, „Ak tento zákon neustanovuje inak, použijú sa na konanie pred správnym súdom primerane ustanovenia prvej a druhej časti Civilného sporového poriadku okrem ustanovení o intervencii. Ak niektorá otázka nie je riešená ani v Civilnom sporovom poriadku, správny súd postupuje primerane podľa základných princípov konania tak, aby sa naplnil účel správneho súdnictva.“

16. Podľa § 183 ods. 2 CSP „Od advokáta možno okrem dôvodov, ktoré nastali krátko pred pojednávaním a okrem prípadu, ak advokát súdu preukáže, že strana, ktorú zastupuje, odôvodnene trvá na osobnom zastúpení týmto advokátom, vždy spravodlivo žiadať, aby sa dal zastúpiť iným advokátom. .

Správny súd môže odročiť pojednávanie aj vtedy, ak to účastníci konania zhodne navrhnú.“. 19. Hneď v úvode tejto časti odôvodnenia poukazuje kasačný súd na skutočnosť, že na konanie pred správnym súdom sa z procesnoprávneho hľadiska nepoužije výlučne SSP, ale vzhľadom na znenie ustanovenia § 25 SSP (k tomu pozri aj bod 14 tohto rozsudku), je čiastková procesná úprava správneho súdneho konania obsiahnutá aj v CSP.

20. Ako to vyplynie i z ďalších ustanovení tohto odôvodnenia, sťažovateľ sa preto nesprávne domnieva, že v správnom súdnom konaní nie je potrebné, aby účastník konania požiadal o odročenie pojednávania, ale postačuje, ak správnemu súdu iba oznámi dôvody, pre ktoré sa na pojednávanie nemôže dostaviť, t. j ospravedlní svoju neúčasť. Tento názor sťažovateľa nepodporuje tak vlastné znenie ustanovenia § 114, resp. § 115 SSP (na ktoré odkazuje), ako ani výklad súvisiacej právnej úpravy spočívajúci práve v subsidiárnej aplikácii príslušných ustanovení CSP na procesnú situáciu sťažovateľa tvoriacu predmet jeho kasačnej sťažnosti.

22. Na strane druhej, pre vec relevantná časť § 115 SSP určuje, že pojednávanie možno odročiť len z dôležitých dôvodov, čo však opäť neznamená, že o odročenie pojednávania nemusí účastník konania, resp. jeho zástupca požiadať. Naopak, účelom predmetného ustanovenia je to, aby v prípade, ak účastník konania, resp. jeho zástupca požiada o odročenie pojednávania, mal správny súd zákonnú možnosť hodnotiť závažnosť dôvodov, pre ktoré tento subjekt žiada o odročenie pojednávania. Inými slovami povedané, ustanovenie § 115 SSP (prvá veta) nepredstavuje výluku z povinnosti účastníka konania požiadať o odročenie pojednávania (ak takýto procesný úkon od súdu požaduje), ale predstavuje právny základ pre to, aby napr. takejto žiadosti nebolo zo strany súdu vyhovené, ak dôvody pre odročenie pojednávania prezentované a preukázané oprávneným subjektom nie sú dostatočne dôležité.

dôstojnosť pojednávania, § 180 - zistenie prítomnosti na pojednávaní, či § 183 a 184 týkajúce sa odročenia pojednávania. (FEČÍK, Marián. § 25 [Subsidiarita Civilného sporového poriadku]. In: BARICOVÁ, Jana, FEČÍK, Marián, ŠTEVČEK, Marek, FILOVÁ, Anita a kol. Správny súdny poriadok. 1. vydanie.

predmetnom podaní totiž samo osebe nie je návrhom na odročenie pojednávania. Ani tvrdenie sťažovateľa o tom, že na pojednávanie sa nedostaví ani jeho klient, keďže trvá na účasti svojho advokáta na pojednávaní, nie je možné považovať za návrh na odročenie pojednávania. Naopak, predmetná veta - práve vzhľadom na absenciu žiadosti o odročenie pojednávania - indikuje, že z dôvodu, že sa pojednávania nezúčastní advokát, nezúčastní sa ho ani priamo žalobca. Toto pritom vyplýva aj z kasačnej sťažnosti, kde právny zástupca sťažovateľa uviedol, že z pojednávania ospravedlnil aj svojho klienta (k tomu pozri bod - aj bod 7 tohto odôvodnenia - citovaná časť z kasačnej sťažnosti sťažovateľa).

26. Naviac v tejto súvislosti nie je možné opomenúť rozhodovaciu prax, na ktorú kasačný súd poukazuje - kontrastne vo vzťahu k súdnym rozhodnutiam uvedeným v kasačnej sťažnosti (str. 6). Tu síce sťažovateľ poukazuje na súvisiacu rozhodovaciu prax avšak - paradoxne - čiastočne prezentuje úvahy, ktoré s jeho vecou nesúvisia, príp. postup krajského súdu potvrdzujú. Odkazom na rozhodnutie „Obdo V 68/2001“ z 28. novembra 2002 napr. sťažovateľ poukazuje na to, že súd má vždy účastníkovi konania poskytnúť možnosť byť na pojednávaní (čo v tomto prípade splnené bolo), ale dopĺňa, že za splnenia zákonných podmienok je možné „pojednávať aj v neprítomnosti účastníka“. Rozhodnutím NS SR - sp. zn. 3Cdo 108/2005 zo dňa 30. júna 2005 prezentuje sťažovateľ názor, že je v rozpore so zákonom, ak sa vo veci pojednávalo a rozhodlo, „hoci účastník o termíne vyhlásenia odvolacieho rozsudku nebol upovedomený“, pričom toto nie je skutkový stav v súdenej veci, keďže sťažovateľ o termíne pojednávania upovedomený bol, čo v kasačnej sťažnosti ani nenapáda. V súdenej veci teda nie je sporné, že

. .“, príp. sp. zn. 5Obdo/61/2018 „Dovolací súd poznamenáva, že strana sporu alebo zástupca musia výslovne žiadať o odročenie termínu pojednávania, nakoľko ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní bez žiadosti o odročenie termínu pojednávania nemožno považovať za žiadosť strany sporu, resp. jej zástupcu o odročenie termínu pojednávania (uznesenie Najvyššieho súdu SR, sp.zn. 5 Cdo 345/2012)“ a pod.

. .]“ - (LÖWY, Alexandra. § 183 [Dôvody odročenia pojednávania]. In: ŠTEVČEK, Marek, FICOVÁ, Svetlana, BARICOVÁ, Jana, MESIARKINOVÁ, Soňa, BAJÁNKOVÁ, Jana, TOMAŠOVIČ, Marek a kol. Civilný sporový poriadok. 2. vydanie.

Jana, SEDLAČKO, František. § 114 [Pojednávanie v neprítomnosti účastníkov konania]. In: BARICOVÁ, Jana, FEČÍK, Marián, ŠTEVČEK, Marek, FILOVÁ, Anita a kol. Správny súdny poriadok. 1. vydanie. Bratislava:

31. Pozornosti kasačného súdu ďalej neušlo, že k ospravedlneniu svojej neúčasti na pojednávaní nariadenom na 29.09.2021 právny zástupca nepriložil a ani neoznačil dôkazy, ktoré by preukazovali, že predmetná kolízia u neho naozaj nastala. Najvyšší súd pritom už v minulosti vyjadril názor, že dokonca ani doručenie lekárskeho potvrdenia bez žiadosti o odročenie pojednávania nie je postačujúce na to, aby súd pojednávanie odročil („Ak právny zástupca účastníka zaslal súdu lekárske potvrdenie o svojom ošetrení, avšak nepožiadal o odročenie pojednávania a odvolací súd pojednával v jeho neprítomnosti, neodňal tým účastníkovi možnosť konať pred súdom [.

Nie je v tejto súvislosti možné nechať bez povšimnutia, že konanie, v ktorom malo dôjsť k pochybeniu krajského súdu, je konaním, ktoré si ex lege vyžaduje zastúpenie žalobcu advokátom, a preto je nesporné, že od advokáta ako subjektu s relevantnou odbornou erudíciou je možné spravodlivo požadovať, že jeho úkony vo vzťahu k súdu budú jednoznačné a jasne formulované s cieľom dosiahnuť požadovaný procesný úkon zo strany súdu (odročenie pojednávania).

Vzhľadom na skutočnosť, že kasačná sťažnosť sťažovateľa bola nedôvodná, túto najvyšší správny súd postupom podľa § 461 SSP zamietol. 34. O trovách kasačného konania rozhodol najvyšší správny súd podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 467 ods. 1 SSP. Sťažovateľ v kasačnom konaní úspech nemal a žalovanému náhrada trov kasačného konania prislúcha len v prípadoch, ak to možno spravodlivo požadovať a po splnení zákonom stanovených podmienok len výnimočne (§ 168 SSP), ktoré podľa obsahu súdnych spisov nenastali, preto súd žalovanému právo na náhradu trov kasačného konania nepriznal.

V Bratislave dňa 24. apríla 2024