4Sfk/33/2024

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu prof. JUDr. PhDr. Petra Potáscha, PhD. a členov senátu JUDr. Moniky Valašikovej, PhD., LL.M. a JUDr. Vlastimila Pavlikovského, v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): AQUATHERMAL SENEC, a. s., Slnečné jazerá - sever, 903 01 Senec, IČO: 36827289, právne zastúpeného Mgr. et Mgr. Michalom Bezákom, advokátom, so sídlom Medveďovej 1566/20851 04 Bratislava, IČO 42151686, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102553450/2021 zo dňa 13.12.2021 - v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti právoplatnému rozsudku Správneho súdu v Banskej Bystrici č. k. BB- 72S/12/2022-89 zo dňa 14. marca 2024, takto

rozhodol:

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta. II. Účastníkom konania sa právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Vybrané zistenia z administratívneho konania, konanie pred správnym súdom

2. Správca dane neuznal žalobcovi právo na odpočet DPH z faktúr vystavených deklarovanými dodávateľmi: a) Euro Consulting Group, s. r. o., Kutuzova 256/25, 831 03 Bratislava, IČO: 35893851, DIČ: 202186 4933 (ďalej aj ako „Euro Consulting Group, s. r. o.“, alebo „ECG“), za sprostredkovanie mediálneho priestoru na OUTDOOR / INDOOR obrazovkách - faktúra č. 190830001

3. Dôvodom pre neuznanie odpočítania dane bolo, že dokazovaním nebolo preukázané, že k dodaniu tovaru a služby skutočne došlo tak, ako to bolo deklarované. Podľa správcu dane nepostačovalo len predloženie dodávateľských faktúr, ale daňový subjekt musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené práve osobou uvedenou na faktúre, keď základným predpokladom vzniku nároku na odpočet DPH u príjemcu tovaru alebo služby je podľa § 49 ods. 1 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „zákon o DPH“) skutočnosť, že vznikla daňová povinnosť dodávateľovi tovaru alebo služby. 4.

5. Dôvodom pre neuznanie odpočítania dane na základe faktúry vystavenej spoločnosťou Euro Consulting Group, s. r. o. (k tomu pozri bod 2 písm. a) tohto rozsudku) bolo to, že dodanie služby - sprostredkovanie mediálneho priestoru na OUTDOOR a INDOOR obrazovkách deklarovaným dodávateľom Euro Consulting Group, s. r. o., v zdaňovacom období august 2019, nebolo preukázané.

7. O správnej žalobe žalobcu proti rozhodnutiu žalovaného (v spojení s prvostupňovým rozhodnutím) rozhodol Správny súd v Banskej Bystrici (ďalej aj ako „správny súd“) rozsudkom BB-72S/12/2022-89 zo dňa 14. marca 2024 (ďalej aj ako „napadnutý rozsudok“) tak, že túto zamietol (výrok I napadnutého rozsudku) a žalobcovi právo na náhradu trov konania nepriznal (výrok II napadnutého rozsudku).

že predmetné plnenie fakticky existuje a nejde o fiktívne plnenie (t. j. materiálna existencia plnenia), a (3) že prijaté plnenie je príjemcom použité v rámci jeho ekonomickej činnosti. V prípade, ak uvedené hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane nie sú splnené, pričom dôkazné bremeno je na osobe, ktorá si právo na odpočítanie dane uplatňuje, právo na odpočítanie dane môže byť odopreté. Uvedené hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane sú premietnuté do vnútroštátnej právnej úpravy, konkrétne zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty, podľa ktorého si platiteľ dane môže v zmysle zákona o DPH odpočítať daň dňom vzniku daňovej povinnosti (§ 49 ods. 1 zákona o DPH), pričom daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru alebo služby (§ 19 ods. 1 a ods. 2 zákona o DPH), daň, ktorej odpočet si platiteľ dane uplatňuje, musí byť voči nemu uplatnená iným platiteľom dane z tovarov alebo služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané (§ 49 ods. 2 písm. a/ zákona o DPH), zároveň musí disponovať faktúrou od platiteľa dane (§ 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH), čo je

10. V súvislosti so spornou faktúrou vystavenou spoločnosťou Euro Consulting Group, s. r. o. správny súd uviedol, že vykonaným dokazovaním malo byť spochybnené dodanie služby - sprostredkovanie mediálneho priestoru na OUTDOOR a INDOOR obrazovkách deklarovaným dodávateľom žalobcom Euro Consulting Group, s. r. o., t.j. nebola primárne spochybnená existencia materiálneho plnenia, ako jednej z hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane, ale bola spochybnená pri tejto službe osoba dodávateľa. V tejto súvislosti správny súd podčiarkol, že hmotnoprávnou podmienkou na odpočítanie dane nie je preukázanie konkrétnej osoby deklarovaného dodávateľa. Z rozsudku Súdneho dvora EU C-154/20 Kemwater ProChemie však vyplýva, že hmotnoprávnou podmienkou na odpočítanie dane je preukázanie statusu osoby dodávateľa (t. j. poskytovateľom plnenia je iná osoba registrovaná pre DPH) a dôkazné bremeno ohľadom statusu osoby dodávateľa má spravidla osoba, ktorá si uplatňuje odpočítanie dane.

12. Následne správny súd zopakoval, že jednou z materiálnych/hmotnoprávnych podmienok priznania práva na odpočet dane podľa čl. 168 písm. a) smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (Ú. v. EÚ L 347, 2006, s. 1) (ďalej aj ako „Smernica“ alebo „Smernica 2006/112/ES“) je aj status dodávateľa ako zdaniteľnej osoby podľa čl. 9 ods. 1 Smernice. Daňový subjekt uplatňujúci právo na odpočet dane zo zdaniteľných obchodov podľa čl. 168 písm. a) Smernice, teda § 49 ods. 1 a 2 písm. a)

14. Správny súd doplnil, že dôkazné bremeno ohľadom statusu osoby dodávateľa má spravidla osoba, ktorá si uplatňuje odpočítanie dane - žalobca. Pokiaľ však existujú osobitné skutkové okolnosti, tak táto podmienka sa môže považovať za splnenú i bez jej preukázania zo strany osoby, ktorá si uplatňuje odpočítanie dane. V danom prípade však osobitné skutkové okolnosti ohľadne statusu iných dodávateľov zistené neboli a ani žalobca ich netvrdil - trval na tom, že služba (sprostredkovanie mediálneho priestoru na OUTDOOR a INDOOR obrazovkách) mu mala byť dodaná spoločnosťou Euro Consulting Group, s. r. o.

dispozícii. Správca dane nahliadnutím do spisov iných daňových kontrol zistil, že p. S. v čase keď bol splnomocneným zástupcom spoločnosti Euro Consulting Group, s. r. o. so správcom dane už v tom čase nekomunikoval a neposkytol správcovi dane daňové a účtovné doklady za zdaňovacie obdobie august 2019.

Zistené pochybnosti boli žalobcovi komunikované. Tento však tiež nemal dostatočné informácie o realizácii sporných obchodov - nemal k dispozícii žiadne relevantné informácie o dodávke plnenia od Euro Consulting Group, s. r. o. Neoznačil ani žiadnu inú osobu, ktorá by mala predmetné služby dodať a správny súd uviedol, že ani z administratívneho spisu nevyplývajú také skutočnosti, z ktorých by bolo jednoznačne určiteľné, že skutočný dodávateľ/lia služieb a tovarov (ktorých identita nebola odhalená), by museli mať nevyhnutne postavenie zdaniteľných osôb, resp. platiteľov dane. Žalobca trval na tom, že službu mu dodal ním deklarovaný dodávateľ spoločnosť Euro Consulting Group, s. r. o.

Bývalý konateľ spoločnosti Kafar, s. r. o., p. Skyrčák, v priebehu ústneho pojednávania nepredložil žiadne daňové a účtovné doklady, ktoré by preukazovali uskutočnenie zdaniteľných plnení vykonaných pre žalobcu v zdaňovacom období august 2019, nakoľko spoločnosť predal p. Igorovi Zavadanovi, ktorý so správcom dane nekomunikuje. Správca dane preveroval údaje v Sociálnej poisťovni týkajúce sa spoločnosti Kafar, s. r. o. a spoločnosti T-TRADE, s. r. o., ktorá mala byť dodávateľom služieb pre spoločnosť Kafar, s. r. o., pričom zistil, že obe spoločnosti mali iba po jednom zamestnancovi, čo správca dane vyhodnotil, že títo potencionálni dodávatelia služieb neboli schopní služby realizovať, čí bol nepriamo potvrdený záver správcu dane, že služby uvádzané na faktúre vystavenej spoločnosťou Kafar, s. r. o. neboli spoločnosťou Kafar, s. r. o. dodané.

Pri telefonickom kontakte so správcom dane uviedla, že už nepracuje ani v jednej z uvedených spoločností a nemá prístup k listinným dôkazom. Ďalej správny súd doplnil, že správca dane vykonal vlastné dokazovania a vypočul konateľa spoločnosti DIGITAL SCREEN MEDIA, s. r. o. a získal aj listinné dôkazy od spoločnosti Digitalia, s. r. o.

Ani správnemu súdu preto nebolo zrejmé, čo by mala navrhovaná svedkyňa pani N. G. k priamemu dodávateľovi služby Euro Consulting Group, s. r. o. ozrejmiť. 20. Vzhľadom na to, že správnu žalobu žalobcu považoval správny súd za nedôvodnú (v celom rozsahu), podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej aj ako „SSP“) ju zamietol. V nadväznosti na tento výrok (neúspech žalobcu v konaní) následne rozhodol o trovách konania výrokom II napadnutého rozsudku.

23. Mal za to, že výrok, ako aj odôvodnenie napadnutého rozsudku sú nepredvídateľné, nepresvedčivé a nepreskúmateľné (pozn.: bez podrobnej osobitnej - kvalifikovanej argumentácie ku kvalite odôvodnenia napadnutého rozsudku). 24. Poukázal na to, že Slovenská republika je materiálny (nie formálny) právny štát, ako aj na princíp sebalimitácie verejnej moci právom/enumeratívnosti verejnoprávnych pretenzií. Doplnil, že podľa čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky „Štátne orgány môžu konať iba na základe ústavy, v jej medziach a v rozsahu a spôsobom, ktorý ustanoví zákon.“ a že zásada zákonnosti daňového konania vyplýva z ústavného princípu zákonnosti ukladania daní, ktorý je ústavodarcom právne reglementovaný v čl. 59 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky. Zásada zákonnosti daňového konania predstavuje významnú garanciu právnej istoty daňových

Preto tieto môžu (ako štátne orgány): (A) konať vo vzťahu ku sťažovateľovi, ako aj (B) rozhodovať v právnej veci Sťažovateľa výlučne len Secundum et intra legem (na základe zákona a v medziach zákona). Ak títo v príslušných konaniach postupujú voči sťažovateľovi inak ako na základe zákona a v jeho medziach (Secundum et intra legem), konajú v rozpore s princípom legality, čo je v Slovenskej republike ako materiálnom právnom štáte neprípustné.

Materiálnym bodom podanej kasačnej sťažnosti žalobcu je pritom to, že správny súd mal nesprávne právne posúdiť postup orgánov verejnej správy, ktoré vo veci nevypočuli svedkyňu p. N. G.. 27. Odkazom na ustanovenie § 3 ods. 1 Daňového poriadku uviedol, že správca dane nemôže konať nad rámec jeho zákonnom ustanovených povinností, žalovaný/správca dane, ako aj správny súd môžu v daňovom resp. správnom súdnom konaní postupovať voči sťažovateľovi a rozhodovať iba na zákale zákona a v jeho medziach.

29. V súvislosti s rozsudkom Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (ďalej aj ako „Najvyšší súd“) - sp. zn. 6Sžfk/54/2019 zo dňa 20.01.2021 uviedol, že pri správe daní postupuje správca dane v konaní o daniach v súlade so všeobecne záväznými právnymi predpismi, chráni záujmy štátu a dbá pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a ostatných osôb zúčastnených na daňovom konaní. Vo vzťahu k zachovávaniu práv a právom chránených záujmov daňových subjektov je síce záujem štátu nadradený, avšak nie v tom zmysle, aby sa výnos daní ako príjmov rozpočtu dosiahol na úkor nedodržania práva.

31. Uviedol, že v obsahu jeho písomného vyjadrenia k protokolu o výsledku daňovej kontroly zo dňa 20.11.2020 v rámci dokazovania v daňovom konaní navrhol ako svedkyňu vypočuť pani N. G., ktorá mala pracovať v spoločnostiach označených v príslušnom vyjadrení sťažovateľa.

33. Podľa sťažovateľa mal správny súd na toto sťažovateľom namietané procesné pochybenie reagovať tak, že mal skonštatovať porušenie ustanovení § 25 ods. 1 a § 25 ods. 4 Daňového poriadku. 34. Odkazujúc na vybrané časti odôvodnenia správneho súdu k tomu, že ním opakovane navrhovaná svedkyňa nebola orgánmi verejnej správy vypočutá (k tomu pozri aj bod 19 tohto rozsudku vyššie) zopakoval, že ukončenie pracovného pomeru osoby u určitého zamestnávateľa nemení nič na jej povinnosti svedčiť. Podľa sťažovateľa nie je zrejmé, prečo žalovaný a správny súd dospeli k záveru, že táto svedkyňa za žiadnych okolností nemohla prispieť k preukázaniu, že „došlo k zdaniteľnému plneniu v zdaňovacom období august 2019“. Osobitne v tejto súvislosti brojil proti záveru vyjadrenému v napadnutom rozsudku správneho súdu, kde tento uviedol, že nie je zrejmé, čo by mala navrhovaná svedkyňa ozrejmiť.

36. Sťažovateľ mal za to, že (v materiálnom právnom štáte) nie je možné (i) bez toho, aby bola v daňovom konaní zrealizovaná svedecká výpoveď uvedenej svedkyne k reálnosti zdaniteľného plnenia v predmetnej daňovej veci sťažovateľa, (ii) (najmä bez toho, aby žalovaný/správca dane a súd poznali obsah svedeckej výpovede svedkyne a zároveň, aby svedkyni mohol sťažovateľ klásť aj otázky a (iii) teda súčasne tiež poznali aj obsah odpovedí na otázky - či už sťažovateľa alebo žalovaného/správcu dane, (iv) správne a zákonné uzavrieť, že svedecká výpoveď svedkyne p. N. G. by za žiadnych okolností nemohla v daňovom konaní prispieť k náležitému objasneniu skutočností nevyhnutných na účely správy daní čo najúplnejšie. Teda v predmetnej daňovej veci sťažovateľ [mohol] „potvrdiť reálnosť uskutočnenia zdaniteľného plnenia“.

38. Sťažovateľ záverom kasačnej sťažnosti uviedol, že napadnutý rozsudok je porušením ústavnoprávne a medzinárodnoprávne garantovaných základných princípov (zásad) materiálneho právneho štátu, najmä princípu materiálnej spravodlivosti a materiálnej ochrany zákonnosti vrátane princípov riadneho a spravodlivého procesu, princípu právnej istoty a princípu predvídateľnosti práva vrátane predvídateľnosti rozhodnutí orgánov verejnej moci, ako aj princípu ochrany legitímnych očakávaní [legitímnej dôvery] a tiež princípu, že právo nemôže vzniknúť (vzísť) z bezprávia a nespravodlivosti.

40. K podanej kasačnej sťažnosti sa podaním zo dňa 19.09.2024 vyjadril žalovaný, ktorý uviedol, že trvá na svojom rozhodnutí, jeho odôvodnení a trvá na vyjadrení k žalobe. Navrhol, aby bola žaloba zamietnutá a aby bol žalobca zaviazaný „znášaním trov konania zo svojho“ (pozn.: žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti použil pojmy indikujúce vyjadrenie k žalobe tak, ako to vyplýva z tohto bodu odôvodnenia).

III. Konanie pred Najvyšším správnym súdom Slovenskej republiky

42. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v postavení kasačného súdu (ďalej len „kasačný súd“ alebo „Najvyšší správny súd“) preskúmal rozsudok správneho súdu v rozsahu podanej kasačnej sťažnosti (k tomu pozri aj § 441, § 445 ods. 2 SSP). Jeho právomoc a príslušnosť pre toto konanie a rozhodnutie je daná v § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a zmene a doplnení niektorých zákonov v účinnom znení a § 11 písm. h) SSP. 43. Kasačný súd s ohľadom na § 455 SSP nepovažoval za potrebné nariadiť vo veci pojednávanie a rozhodol o kasačnej sťažnosti bez jeho nariadenia. Rozsudok bol vyhlásený verejne po oznámení dňa vyhlásenia v súlade s § 137 ods. 4 SSP. 44. So zreteľom na § 439 ods. 1, § 442 ods. 1, § 443 ods. 2 písm. a) SSP kasačný súd skonštatoval, že podaná kasačná sťažnosť smeruje proti rozsudku, voči ktorému je prípustná, bola podaná oprávnenou osobou a včas. 45. Po preskúmaní napadnutého rozsudku správneho súdu a kasačnej sťažnosti, ako aj podkladového materiálu, kasačný súd dospel k záverom, ktoré odôvodňuje v nasledovnom texte.

IV. Vybraná súvisiaca právna úprava

V. Právne posúdenie veci kasačným súdom

55. Na strane druhej, z čl. II tohto rozsudku je zrejmé, sťažovateľ v kasačnej sťažnosti fakticky napáda len to, že orgány verejnej správy v jeho veci nevypočuli ako svedkyňu p. N. G., keď jej výpoveď sa mala týkať dodávky mediálnych služieb (t. j. spornej faktúry uvedenej v bode 2 písm. a) tohto rozsudku) - a - naopak - adresné námietky k neuznaniu dodávateľskej faktúry od spoločnosti Kafar, s.r.o. v podanej kasačnej sťažnosti sťažovateľ neformuloval a súvisiace právne názory správneho súdu v kasačnej sťažnosti nenapádal.

. .] teda nebola primárne spochybnená existencia materiálneho plnenia, ako jednej z hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane, ale bola spochybnená pri tejto službe osoba dodávateľa“.) Kasačný súd preto v tomto konaní neposudzoval správnosť záverov správneho súdu vo vzťahu k dodávateľovi Kafar, s.r.o. (k tomu pozri aj bod 55 vyššie) a rovnako ani meritórne závery správneho súdu pre nepriznanie práva na odpočítanie DPH z faktúry spoločnosti Euro Consulting Group, s.r.o., ale - aj v zmysle koncentračnej zásady, ktorá v súdenej veci platí podľa príslušných ustanovení SSP (k tomu pozri aj bod 42 vyššie) - zameral svoju pozornosť výlučne na otázky namietané v kasačnej sťažnosti týkajúce sa nevypočutia svedkyne p. G. (k tomu pozri aj bod 2 písm. a) tohto rozsudku).

58. Kasačný súd verifikoval, či sťažovateľ v rámci konania orgánov verejnej správy výsluch p. G. navrhol a zistil, že ten tak urobil napr. podaním zo dňa 08.01.2021. V ňom uviedol, že materiálne plnenie je možné preukázať „výsluchom konateľa spoločnosti INFRANOVA, s.r.o. Mgr. art.

59. S predmetným dôkazným návrhom sa správca dane vysporiadal tak, že výsluch Mgr. art. Herka na návrh sťažovateľa uskutočnil, a to dňa 29.04.2021 (č. l. 261 administratívneho spisu). Oznámením zo dňa 22.06.2021 správca dane sťažovateľa upovedomil, že p. G. od 01.11.2020 nie je zamestnancom spoločnosti Digitalia, s.r.o. a že „v súčasnej dobe už nemá prístup k archívnym veciam, ani v spoločnosti DIGITAL SCREEN MEDIA s.r.o. a ani v spoločnosti Digitalia, s.r.o.“ (str. 1 oznámenia správcu dane zo dňa 22.06.2021, č. l. 317 administratívneho spisu) a že z týchto dôvodov navrhnutá svedkyňa nebude vypočutá.

61. Správca dane následne v prvostupňovom rozhodnutí v nadväznosti na skutočnosti zistené od p. G. v súvislosti s vykonanými dôkazmi uviedol, že táto „aktuálne nie je zamestnancom spoločnosti Digitalia, s.r.o., a to od dátumu 01.11.2020 a v súčasnej dobe už nemá prístup k archívnym veciam v spoločnosti DIGITAL SCREEN MEDIA s.r.o. a ani v spoločnosti

N. G. (str. 16 rozhodnutia správcu dane č. 101626752/2021 zo dňa 03.09.2021, č. l. 363 administratívneho spisu). 62. Tu kasačný súd uvádza, že ako to vyplýva aj z vyššie uvedeného, dôvodom pre nevypočutie p. G. správcom dane nebola samotná skutočnosť, že táto už v čase, keď k výsluchu malo dôjsť nebola zamestnaná v spoločnosti DIGITAL SCREEN MEDIA s.r.o., resp. v spoločnosti Digitalia, s.r.o., ale aj to, že táto už - práve z dôvodu, že pre predmetné spoločnosti už nepracovala - nemala ani prístup k archívnym dokumentom ohľadom reklamných kampaní. Ak teda sťažovateľ v bode 3.22 kasačnej sťažnosti poukázal len na túto skutočnosť ako na údajný dôvod, pre ktorý p. G. správcom dane nebola vypočutá, Najvyšší správny súd uvádza, že z listín založených v administratívnom spise vyplýva, že dôvodom pre jej výsluch bolo primárne to, že už nedisponovala prístupom k tomu, aké reklamné kampane zabezpečovala v rámci spoločností, v ktorých pracovala.

64. Podľa názoru kasačného súdu, postup správcu dane bol v podmienkach súdenej veci zo zákonného hľadiska plne udržateľný. Vykonal jeden z dôkazov, ktorý sťažovateľ navrhol vykonať na preukázanie materiálnej existencie plnenia (výsluch Mgr. art. Stanislava Herka) a nevypočul p. G., keď táto vo vzťahu k správcovi dane odkomunikovala, že už s dotknutými spoločnosťami nie je v pracovnom pomere a zároveň uviedla, že už nemá prístup k archívnym reklamným kampaniam. Tento stav dokonca správca dane kompenzoval tým, že si obstaral relevantné dokumenty, ktoré by mohli preukazovať poskytnutie reklamných služieb, priamo od spoločnosti Digitalia, s.r.o., pre ktorú p. G. od 01.11.2020 nepracuje.

65. Vychádzajúc zo všetkých vyššie uvedených skutočností, postupu správcu dane, ktorý za opísaných okolností nepristúpil k výsluchu p. G., kasačný súd nič nevytýka. 66. Zákonnosť tohto postupu vo všeobecnej rovine odôvodnil v napadnutom rozsudku aj správny súd (konkrétne v bode 48 napadnutého rozsudku - k tomu pozri aj bod 19 vyššie), z ktorého vybrané časti sťažovateľ citoval v kasačnej sťažnosti (body 3.23 až 3.25 kasačnej sťažnosti) spochybňujúc, resp. napádajúc tak správnosť právnych záverov správneho súdu.

G. správca dane nevypočul. Na strane druhej, tento sa preukázateľne snažil - aj mimo dôkazných návrhov sťažovateľa - ďalšími dôkazmi zistiť, či príslušná služba v danom čase (august 2019) poskytnutá bola, príp. kým, keď takto získané dôkazy žiadne relevantné skutočnosti v tomto smere nepreukázali. Proti záveru správcu dane, že listiny o minulých kampaniach získané od spoločnosti Digitalia s.r.o. poskytnutie reklamy v mesiaci august 2019 spoločnosťou Euro Consulting Group, s.r.o. nepreukazujú, sťažovateľ v kasačnej sťažnosti nič nevytýka.

. .] Vyhodnotením uvedených dôkazov dospel správca dane k záveru, že ani tieto jednoznačne nepreukazujú, že došlo k zdaniteľnému plneniu v zdaňovacom období august 2019 spoločnosťou Euro Consulting Group, s. r. o. Naviac správny súd poznamenáva, že v danom prípade osobitné skutkové okolnosti ohľadne statusu iných dodávateľov zistené neboli a ani žalobca ich netvrdil - trval na tom, že služba (sprostredkovanie mediálneho priestoru na OUTDOOR a INDOOR obrazovkách) mu mala byť dodaná spoločnosťou Euro Consulting Group, s. r. o., teda nie je dôvodné sa domnievať, že službu - sprostredkovanie mediálneho priestoru na OUTDOOR a INDOOR obrazovkách by mala poskytnúť či už spoločnosť DIGITAL SCREEN MEDIA, s. r. o., alebo Digitalia, s. r. o. [.

Ako to vyplýva z tohto rozsudku a aj zo samotného dôkazného návrhu sťažovateľa (k tomu pozri toto odôvodnenie vyššie), p. G. mala pracovať pre spoločnosť DIGITAL SCREEN MEDIA s.r.o., resp. Digitalia, s.r.o., nebola teda zamestnankyňou spoločnosti Euro Consulting Group, s.r.o., ktorá bola priamym dodávateľom sťažovateľa. Dôvodom pre nepriznanie práva na odpočítanie DPH zo spornej faktúry pritom bolo primárne to, že nebolo preukázané, že uvedené služby dodala sťažovateľovi spoločnosť Euro Consulting Group, s.r.o. ako iná zdaniteľná osoba. Keďže sťažovateľ netvrdil, že by mu služby mediálnej kampane dodala iná spoločnosť ako Euro Consulting Group, s.r.o., výsluch svedkyne G. (ktorá pracovala pre iné spoločnosti) sa aj kasačnému súdu za daných okolností nejaví ako nevyhnutný.

Keďže splnenie hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane preukazuje osoba, ktorá si odpočítanie dane uplatňuje (žalobca), bol žalobca následne povinný pochybnosti správcu dane vyvrátiť a preukázať, že hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane splnil (pozn. zvýraznenie textu pridané kasačným súdom pre účely tohto rozsudku).

. .]“ a napokon súhrnne aj v bode 44 napadnutého rozsudku, kde uviedol: „Vyššie zmienené skutočnosti (chýbajúce konkrétne informácie o zdaniteľných obchodoch na strane deklarovaného dodávateľa) predstavujú pochybnosti o uskutočnení zdaniteľných obchodov spoločnosťou Euro Consulting Group, s. r. o., ktoré spochybňujú hodnovernosť listinných dôkazov predkladaných žalobcom a prenášajú dôkazné bremeno (v záujme obnovenia hodnovernosti listinných dôkazov) opätovne na žalobcu. Zistené pochybnosti boli komunikované žalobcovi. Tento však tiež nemal dostatočné informácie o realizácii sporných obchodov - nemal k dispozícii žiadne relevantné informácie o dodávke plnenia od Euro Consulting Group, s. r. o. Žalobca pritom neoznačil žiadnu inú osobu, ktorá by mala predmetné služby dodať a ani z administratívneho spisu nevyplývajú také skutočnosti, z ktorých by bolo jednoznačne určiteľné, že skutočný dodávateľ/lia služieb a tovarov (ktorých identita nebola odhalená) by museli mať nevyhnutne postavenie zdaniteľných osôb, resp. platiteľov dane. Žalobca trval na tom, že službu mu dodal ním deklarovaný dodávateľ spoločnosť Euro

73. Práve tieto skutočnosti správny súd primerane zhrnul v tej časti odôvodnenia, ktorú kasačný súd citoval vyššie v bode 68 tohto rozsudku. Akokoľvek teda brojil sťažovateľ proti názoru správneho súdu, že správnemu súdu nie je zrejmé, „čo by mala navrhovaná svedkyňa ozrejmiť“, toto konštatovanie správneho súdu je logické, keď p. G. titulom jej skoršieho pracovného pôsobenia v iných spoločnostiach ako v spoločnosti Euro Consulting Group, s. r. o. by - vychádzajúc aj z iných dôkazov, ktoré orgány verejnej správy vykonali - nemohla dokázať poskytnutie reklamných služieb sťažovateľovi spoločnosťou Euro Consulting Group, s. r. o., keď ona sama mala v rozhodnom čase pracovať pre spoločnosť DIGITAL SCREEN MEDIA s.r.o., ktorá vlastnila obrazovky, na ktorých mohla reklama sťažovateľa bežať. Toto by však nepreukazovalo, že tieto služby sťažovateľovi poskytla spoločnosť Euro Consulting Group, s. r. o. (ako iná zdaniteľná osoba). V tomto kontexte Najvyšší správny súd dopĺňa, že ani dôkazný

74. Tu však kasačný súd opätovne poukazuje na to, že správny súd v napadnutom rozsudku uviedol, že primárnym dôvodom pre nepriznanie práva na odpočítanie DPH v súdenej veci nebolo spochybnenie samotnej materiálnej existencie plnenia (k tomu pozri napr. body 10 a 56 tohto rozsudku vyššie) - pozn.: tento záver správneho súdu sťažovateľ v kasačnej sťažnosti nenapáda - ale spochybnené bolo to, že toto plnenie sťažovateľovi poskytol ním deklarovaný dodávateľ (Euro Consulting Group, s. r. o.) ako platiteľ dane (iná zdaniteľná osoba) - k tomu pozri aj body 68, 70 a 71 tohto rozsudku vyššie. Práve na uvedené východiská reaguje potom odôvodnenie napadnutého rozsudku správneho súdu v bode 48 v časti, ktorú sťažovateľ v rámci hodnotenia odôvodnenia napadnutého rozsudku ako celku opomenul.

Podľa názoru kasačného súdu je však napadnutý rozsudok riadne odôvodnený a osobitne v otázke, ktorú sťažovateľ v kasačnej sťažnosti špecifikoval (nesprávne právne posúdenie nevypočutia svedkyne p. G.) sú príslušné časti napadnutého rozsudku dostatočné, logické, presvedčivé a vecne správne. Správny súd poskytol sťažovateľovi vyčerpávajúcu odpoveď na to, prečo nepovažoval za dôvodné realizovať výsluch p. G. ani on, a teda prečo nebol nezákonný postup správcu dane, ak navrhnutú svedkyňu nevypočul.

Ak totiž nebolo relevantné navrhnutú svedkyňu vypočuť (čo z vyššie uvedených dôvodov nebolo), nemohlo tým dôjsť k porušeniu práv sťažovateľa, a to ani nemožnosťou realizácie parciálnych úkonov, ktoré by s tým súviseli (napr. namietaná nemožnosť klásť otázky navrhnutej svedkyni). Ak je totiž zákonné neuskutočnenie hlavného úkonu namietaného sťažovateľom, nemôže byť nezákonným nemožnosť realizácie čiastkového úkonu, ktorý je jeho súčasťou.

Najvyššieho správneho súdu Českej republiky (bod 35 tohto rozsudku vyššie) kasačný súd v prvom rade uvádza, že rozhodnutia uvedeného súdu z formálneho hľadiska pre Najvyšší správny súd záväzné nie sú, avšak ani z materiálneho hľadiska neboli vo veci identifikované okolnosti, ktoré by indikovali, že sa výsluchu navrhnutej svedkyne správca dane „účelovo vyhýbal“. Nevykonanie navrhnutého dôkazu správcom dane nemôže bez ďalšieho znamenať, že sa jedná o „účelové vyhýbanie sa“ vykonaniu predmetného dôkazu. V súdenej veci - z vyššie uvedených dôvodov - nebolo dôvodné a už vôbec nie nevyhnutné navrhnutú svedkyňu vypočuť. Ani sám sťažovateľ v kasačnej sťažnosti neodôvodnil, od čoho odvíja svoj záver, resp. argumentáciu, že nevypočutie p. G. správcom dane by malo byť „účelovým vyhýbaním sa“ jej výsluchu (a prečo). Nie je v tomto zmysle úlohou kasačného súdu dotvárať argumentáciu sťažovateľa, príp. dohľadávať dôkazy v uvedenom smere.

Verejnú správu v súdenej veci realizovali orgány verejnej správy v rozsahu zákonom zverených právomocí a spôsobom, ktorý je súladný s účinnou právnou úpravou. Tak orgány verejnej správy, ako ani správny súd napadnutým rozsudkom nevstúpili do ústavnoprávneho režimu ochrany práv sťažovateľa tak, ako to namietal v kasačnej sťažnosti.

Ich aprobácia správnym súdom teda nepredstavuje porušenie práv sťažovateľa zo strany súdu. Naviac, pre nevykonanie tohto dôkazu (výsluchu p. G.) existovali aj materiálne dôvody, a to najmä to, že - v rozpore s predpokladom sťažovateľa - v rozhodnom čase už navrhovaná svedkyňa nedisponovala archívnymi reklamnými kampaňami realizovanými na obrazovkách, ktoré vlastnil jej niekdajší zamestnávateľ, vypovedať mala ku skutočnostiam u prvého subjektu v reťazci dodávateľov (k tomu pozri toto odôvodnenie vyššie), keď predmetom dokazovania malo byť to, že služby sťažovateľovi poskytol ním deklarovaný dodávateľ (nie prvý subjekt v reťazci), s ktorým svedkyňa z pracovnoprávneho hľadiska nič nemala.

80. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol kasačný súd tak, že sťažovateľovi, ktorý nemal v konaní o kasačnej sťažnosti úspech, nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznal (§ 467 ods. 1 v spojení s § 167 ods. 1 a contrario SSP). Žalovanému orgánu verejnej správy kasačný súd nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznal, keďže to nemožno spravodlivo požadovať a v súvislosti s kasačným konaním žalovanému orgánu verejnej správy ani trovy nevznikli (§ 467 ods. 1 v spojení s § 168 SSP).

V Bratislave dňa 22. januára 2025