4Sfk/34/2024

1. Daňový úrad Banská Bystrica (ďalej aj ako „správca dane“ alebo „prvostupňový správny orgán“) rozhodnutím č. 101492565/2021 zo dňa 13.08.2021 (ďalej aj ako „prvostupňové rozhodnutie“ alebo „rozhodnutie správcu dane“) určil podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj len „Daňový poriadok“) žalobcovi rozdiel v sume 11.767,53 Eur na dani z pridanej hodnoty (ďalej aj ako „DPH“ alebo „daň“) za zdaňovacie obdobie máj 2019 (žalobcovi nepriznal nadmerný odpočet v sume 7.769,53 Eur a vyrubil daň v sume 3.998,00

Dôvodom pre nepriznanie práva na odpočítanie dane bolo, že dodanie služby - sprostredkovanie mediálneho priestoru na OUTDOOR a INDOOR obrazovkách deklarovaným dodávateľom H.M_B_ Group, s. r. o. v zdaňovacom období máj 2019 nebolo preukázané.

Správca dane na základe zistených dožiadaní a zistených dokladov zostavil obchodný reťazec sprostredkovania reklamných služieb: DIGITAL SCREEN MEDIA, s. r. o. › INFRANOVA, s. r. o. › H.M_B_ Group, s. r. o., › AQUATHERMAL SENEC, a. s.

Dôkazy, ktoré boli predložené jednak kontrolovaným daňovým subjektom a jednak deklarovaným dodávateľom nebolo možné - podľa orgánov verejnej správy - bez pochybností stotožniť s deklarovaným zdaniteľným plnením (mediálne plnenie na OUTDOOR a INDOOR obrazovkách), ktoré malo nastať ako zdaniteľné plnenie v zdaňovacom období máj 2019 a malo byť dodané dodávateľom uvedeným na faktúre (H.M_B_ Group, s. r. o.).

. Tento svedok pritom potvrdil odvysielanie spotov pre spoločnosť AQUATHERMAL SENEC, a. s., avšak ako uviedol, on sám mal vedomosť len o objednávke na november 2018. 7. V súhrne orgány verejnej správy dospeli k záveru, že k uskutočneniu zdaniteľného plnenia deklarovaného predmetnou faktúrou vystavenou spoločnosti H.M_B_ Group, s. r. o. v zdaňovacom období máj 2019 nedošlo. Daňový subjekt AQUATHERMAL SENEC, a. s., neuniesol dôkazné bremeno, pretože jednoznačným a vierohodným spôsobom nepreukázal, že skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a údaje uvedených v daňovom priznaní, sú pravdivé a správne.

9. V rozsudku správny súd poukázal v prvom rade na tzv. hmotnoprávne podmienky, ktoré musí daňový subjekt splniť, aby mu vzniklo právo na odpočítanie DPH, keď uviedol, že jednotlivými hmotnoprávnymi podmienkami na odpočítanie dane sú (1) že poskytovateľom plnenia (dodávateľom) je iná osoba registrovaná pre daň (t. j. status osoby dodávateľa), (2) že predmetné plnenie fakticky existuje a nejde o fiktívne plnenie (t. j. materiálna existencia plnenia), a (3) že prijaté plnenie je príjemcom použité v rámci jeho ekonomickej činnosti.

10. Uviedol, že zo strany daňových orgánov nebola primárne spochybnená existencia materiálneho plnenia, ako jednej z hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane. Vykonaným dokazovaním však bolo spochybnené dodanie služby - sprostredkovanie mediálneho priestoru na OUTDOOR a INDOOR obrazovkách deklarovaným dodávateľom žalobcom H.M_B_ Group, s. r. o. Doplnil, že dôkazné bremeno daňového subjektu sa totiž vzťahuje tak k splneniu materiálnych/hmotnoprávnych podmienok dane (podľa § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ zákona o DPH ), ako aj k splneniu formálnych podmienok (§ 51 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH ), pričom platí, že prípadné nedostatky na strane formálnych podmienok možno odpustiť vtedy, ak je v daňovom konaní riadne preukázané splnenie materiálnych/ hmotnoprávnych podmienok predmetného daňového oprávnenia. Čo sa týka materiálnych podmienok, správny súd dal do pozornosti, že z hľadiska dôkazného bremena daňového subjektu, ich splnenie nestačí len formálne deklarovať predložením vystavenej faktúry, ale v prípade vznesenia dôvodných pochybností správcom dane, je tieto potrebné zo strany daňového subjektu aj preukázať

12. Napokon správny súd zosumarizoval, že z vykonaných dôkazov vyplynuli pochybnosti práve o uskutočnení zdaniteľných obchodov spoločnosťou H.M_B_ Group, s. r. o., ktoré spochybňujú hodnovernosť listinných dôkazov predkladaných žalobcom a prenášajú dôkazné bremeno (v záujme obnovenia hodnovernosti listinných dôkazov) opätovne na žalobcu. Správca dane a žalovaný nepochybne vzniesli dôvodné pochybnosti o materiálnej podmienke práva na odpočítanie dane - dodanie tovaru osobou so statusom platiteľa dane, a to tým, že spochybnili identitu deklarovaného dodávateľa a z vykonaného dokazovania nevyplývali také skutočnosti, ktoré by nasvedčovali tomu, že skutočný dodávateľ nevyhnutne musel byť osobou so statusom platiteľa dane.

r. o. Pri telefonickom kontakte so správcom dane uviedla, že už nepracuje ani v jednej z uvedených spoločností a nemá prístup k listinným dôkazom. Ďalej správny súd doplnil, že správca dane vykonal vlastné dokazovania a vypočul konateľa spoločnosti DIGITAL SCREEN MEDIA, s. r. o. a získal aj listinné dôkazy od spoločnosti Digitalia, s. r. o. Konateľ spoločnosti

Naviac správny súd poznamenal, že v danom prípade osobitné skutkové okolnosti ohľadne statusu iných dodávateľov zistené neboli a ani žalobca ich netvrdil - trval na tom, že služba (sprostredkovanie mediálneho priestoru na OUTDOOR a INDOOR obrazovkách) mu mala byť dodaná spoločnosťou H.M_B_ Group, s. r. o., teda nie je dôvodné sa domnievať, že službu - sprostredkovanie mediálneho priestoru na OUTDOOR a INDOOR obrazovkách by mala poskytnúť či už spoločnosť DIGITAL SCREEN MEDIA, s. r. o., alebo Digitalia, s. r. o. Správny súd napokon uzavrel, že mu nie je zrejmé, čo by mala navrhovaná svedkyňa pani L. F. k priamemu deklarovanému dodávateľovi služby H.M_B_ Group, s. r. o., ozrejmiť.

II. Kasačná sťažnosť žalobcu, vyjadrenie žalovaného, ďalšie vyjadrenie sťažovateľa

Skonštatoval, že právne posúdenie veci je omyl správneho súdu pri aplikácií práva na zistený skutkový stav veci, pričom má za to, že k takémuto pochybeniu došlo v jeho veci. 16. Uviedol, že v zmysle teórie procesného práva, pod nesprávnym právnym posúdením (§ 440 ods. 1 písm. g) SSP) treba rozumieť pochybenie správneho súdu spočívajúce v tom, že na zistený skutkový stav v predmetnej veci (i) neaplikoval príslušnú právnu normu, alebo (ii) aplikoval nesprávnu právnu normu, alebo (iii) aplikoval síce správnu právnu normu, ale jej obsah interpretoval nesprávne, alebo (iv) právnu normu síce interpretoval správne, ale na zistený skutkový stav ju nesprávne aplikoval.

subjektov. 19. S poukazom na princíp sebalimitácie štátnej moci právom - podľa sťažovateľa - (i) žalovaný, (ii) správca dane, ako aj (iii) všeobecné resp. správne súdy (a teda aj Správny súd v Banskej Bystrici) sú štátne orgány Slovenskej republiky (zriadené zákonom).

Na základe ústavného princípu legality a zásady zákonnosti v daňovom konaní platí, že: (i) súdne konanie vo veci správnej žaloby pred správnym súdom ako aj: (ii) správu daní v SR v daňovom konaní je možné vykonávať zo strany kompetentných orgánov (správneho súdu, resp. žalovaného/ správcu dane) výlučne spôsobom, ktorý je súladný so všeobecne záväznými právnymi predpismi právneho poriadku Slovenskej republiky a nie inak. Ústavnoprávnu argumentáciu napokon sťažovateľ doplnil citáciou čl. 2 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky ((3) Každý môže konať, čo nie je zákonom zakázané, a nikoho nemožno nútiť, aby konal niečo, čo zákon neukladá.). 20.

22. Poukázal tiež na zásadu spolupráce (podľa § 3 ods. 2 Daňového poriadku) a zásadu objektívneho hodnotenia dôkazov (§ 3 ods. 3 Daňového poriadku), keď uviedol, že pre všetky zásady daňového konania je signifikantné, že predstavujú nenahraditeľné interpretačné návody, z ktorých je nutné vychádzať pri výklade a aplikácii jednotlivých ustanovení predovšetkým Daňového poriadku, ako aj súvisiacich všeobecne záväzných platných právnych predpisov aplikovaných v daňovom konaní.

24. Nesprávne právne posúdenie veci správnym súdom pri nevypočutí svedkyne L. F. vymedzil sťažovateľ nasledovne: vo všeobecnosti svedok v daňovom konaní je fyzická osoba rozdielna od iných subjektov daňového konania (predovšetkým od správcu dane, daňového subjektu, znalca), ktorá sama skutočnosti a udalosti dôležité pre daňové konanie vnímala (poznala svojimi zmyslami, videla a počula), tieto si zapamätala a je schopná pred správcom dane či súdom ich zreprodukovať. Svedok je fyzická osoba, ktorá je (aj v daňovom konaní) osobou nezastupiteľnou.

26. Namietol, že správca dane výsluch svedkyne nerealizoval, lebo táto na výzvu správcu dane mala oznámiť, že v danej spoločnosti už nie je zamestnaná. Podľa sťažovateľa to, že osoba svedka v daňovom konaní - svedkyňa už nepracuje u určitého zamestnávateľa, nezbavuje svedkyňu jej zákonnej povinnosti svedčiť (§ 25 ods. 1 Daňového poriadku). Rovnako tak to tiež nezbavuje žalovaného/správcu dane jeho zákonnej povinnosti zistiť skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní čo najúplnejšie, pričom nie je viazaný iba návrhmi daňových subjektov (§ 24 ods. 2 Daňového poriadku).

Doplnil, že navrhnutá svedkyňa mohla preukázať samotnú obchodnú spoluprácu a jej reálnosť „ako kontaktná osoba za spoločnosť Digital screen media s.r.o.“. 29. V tejto súvislosti poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky (sp. zn. 9 Afs 288/2014), podľa ktorého „Klíčovou vlastností svědecké výpovědi, odlišující ji od jiných důkazních prostředkú, je rovněž její nezprostředkovanost - svědek vypovídá za přítomnosti pracovníka správce daně i daňového subjektu a závěry o věrohodnosti a relevanci jeho výpovědi proto lze činit i z jeho nonverbálního projevu a celkového dojmu, kterým působí. V rozporu se zákonem proto je snaha správce daně o účelové vyhýbání se výslechu svědků a jejich nahrazování listinnými důkazy, například protokoly o výslechu pořízenými v jiných řízeních.“

31. Napokon zosumarizoval vybrané zákonné ustanovenia (§ 3, § 24, § 25 Daňového poriadku), ktoré mali byť orgánmi verejnej správy nevypočutím p. L. F. porušené a zároveň toto ich pochybenie (nezákonnosť) malo byť správnym súdom akceptované (v rozpore s účelom správneho súdnictva vyjadreným v § 5 ods. 2 SSP).

33. Z uvedených dôvodov potom sťažovateľ kasačnému súdu navrhol, aby napadnutý rozsudok správneho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie a aby sťažovateľovi priznal právo na náhradu trov konania a trov kasačného konania.

35. Sťažovateľ sa k predmetnému vyjadreniu žalovaného vyjadril podaním zo dňa 11.10.2024, v ktorom uviedol, že sa v plnom rozsahu pridržiava svojich chronologicky skorších podaní/vyjadrení vo veci - a to vrátane podanej kasačnej sťažnosti a dôkazov k nim pripojené. Zopakoval navrhovaný petit tak, ako je uvedený v bode 33 tohto rozsudku.

40. Podľa § 19 ods. 2 zákon o DPH, daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby. 41. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH, právo odpočítať daň z tovaru alebo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. 42. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovaru a služieb, ktorú použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. 43. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH, právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71. Podľa § 3 ods. 1 Daňového poriadku, pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pri tom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb. 44. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. 45. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencie a záznamov, ktoré je povinný viesť. 46. Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku, správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. 47. Podľa § 25 ods. 4 Daňového poriadku, ak vypovedá svedok, daňový subjekt alebo jeho zástupca má právo byť prítomný pri jeho vypočutí a klásť mu otázky. Správca dane je povinný o výsluchu svedka včas písomne vyrozumieť daňový subjekt alebo jeho zástupcu.

48. Sťažovateľ v podstate v kasačnej sťažnosti namieta skutočnosť, že orgány verejnej správy v jeho veci nevypočuli ako svedkyňu p. L. F., keď tento postup správny súd napadnutým rozsudkom odobril a tak uvedené nesprávne právne posúdil. Pre úplnosť je potrebné dodať, že sťažovateľ v kasačnej sťažnosti nenapadol vlastné meritórne posúdenie veci správnym súdom v tom zmysle, že dôvodom pre nepriznanie práva na odpočítanie DPH zo spornej faktúry od spoločnosti H.M_B_ Group, s. r. o. bolo primárne to, že zo strany sťažovateľa nebolo preukázané, že mu fakturované služby dodala práve uvedená spoločnosť (resp. zo strany orgánov verejnej správy bolo toto spochybnené), t. j. že nebolo preukázané, že predmetné služby boli sťažovateľovi poskytnuté inou zdaniteľnou osobou (čo je jednou z hmotnoprávnych podmienok pre priznanie práva na odpočítanie DPH) - k tomu pozri napr. aj bod 10 tohto rozsudku. Kasačný súd preto v tomto konaní neposudzoval správnosť záverov správneho súdu vo vzťahu k týmto jeho záverom - a v zmysle koncentračnej zásady, ktorá v súdenej veci platí podľa príslušných ustanovení SSP - zameral svoju pozornosť výlučne na

50. Kasačný súd verifikoval, či sťažovateľ v rámci konania orgánov verejnej správy výsluch p. F. navrhol a zistil, že ten tak urobil napr. podaním zo dňa 20.11.2020. V ňom uviedol, že materiálne plnenie je možné preukázať „výsluchom konateľa spoločnosti INFRANOVA, s.r.o. Mgr. art.

51. S predmetným dôkazným návrhom sa správca dane vysporiadal tak, že výsluch Mgr. art. Herka na návrh sťažovateľa uskutočnil, a to dňa 14.01.2021 (č. l. 213 administratívneho spisu). Oznámením zo dňa 18.06.2021 správca dane sťažovateľa upovedomil, že dňa 08.12.2020 sa zamestnanec správcu dane telefonicky spojil s p. F., ktorá mu oznámila, že od 01.11.2020 nie je zamestnancom spoločnosti Digitalia, s.r.o. a že „v súčasnej dobe už nemá prístup k archívnym veciam, ani v spoločnosti DIGITAL SCREEN MEDIA s.r.o. a ani v spoločnosti Digitalia, s.r.o.“ (str. 11 oznámenia správcu dane zo dňa 18.06.2021, č. l. 351 administratívneho spisu).

53. Správca dane následne v prvostupňovom rozhodnutí v nadväznosti na skutočnosti zistené od p. F. v súvislosti s vykonanými dôkazmi uviedol, že táto „aktuálne nie je zamestnancom spoločnosti Digitalia, s.r.o., a to od dátumu 01.11.2020 a v súčasnej dobe už nemá prístup k archívnym veciam v spoločnosti DIGITAL SCREEN MEDIA s.r.o. a ani v spoločnosti Digitalia, s.r.o.“. Na základe uvedeného potom správca dane dospel k záveru, že uvedenú osobu ako svedkyňu nevypočuje (str. 10 rozhodnutia správcu dane č. 101492565/2021 zo dňa 13.08.2021, č. l. 373 administratívneho spisu). Práve v súvislosti s nevykonaním predmetného návrhu na doplnenie dokazovania správca dane v tom istom rozhodnutí (str. 11) uviedol, že správca dane vypočul konateľa spoločnosti DIGITAL SCREEN MEDIA s.r.o. (pozn. kasačného súdu - p. Privrel) a že získal aj listinné dôkazy od spoločnosti Digitalia, s.r.o., a preto správca dane nesúhlasil s výsluchom p. L. F.. 54.

55. Tu nie je možné opomenúť, že sťažovateľ na preukázanie materiálnej existencie plnenia (reklamné služby v mesiaci máj 2019) navrhol dvoch svedkov, a to Mgr. art. Stanislava Herka a p. F.. Správca dane Mgr. art. Herka vypočul (t. j. tomuto návrhu sťažovateľa vyhovel) a naviac (berúc do úvahy, že p. F. už prístup k archívnym kampaniam nedisponovala), správca dane si obstaral priamo od spoločnosti Digitalia, s.r.o. dôkazy k reklamným kampaniam za rozhodný časový úsek (k tomu pozri aj toto odôvodnenie vyššie). Vykonané dôkazy pritom poskytnutie reklamných služieb deklarovaným dodávateľom sťažovateľovi v mesiaci máj 2019 nepotvrdili.

V tejto súvislosti však kasačný súd zároveň pripomína, že dôvodom pre nepriznanie práva na odpočítanie DPH zo spornej faktúry - ako to ustálil správny súd a tento záver v kasačnej sťažnosti sťažovateľ nenapadol - bolo v zásade to, že nebolo preukázané, že by fakturované služby sťažovateľovi poskytla spoločnosť H.M_B_ Group, s.r.o. ako iná zdaniteľná osoba (a iný dodávateľ s takýmto statusom preukázaný nebol). Toto, logicky, redukuje aj nevyhnutnosť vypočutia sťažovateľom navrhnutej svedkyne, keď táto - podľa dôkazného návrhu - mala preukázať samotnú existenciu plnenia, nie status osoby dodávateľa.

59. Za vyššie uvedených okolností (ako aj okolností uvedených ďalej v tomto rozsudku) - a vychádzajúc z argumentácie sťažovateľa obsiahnutej v kasačnej sťažnosti, ktorej dôvody a rozsah sú limitom prieskumu v tomto konaní (§ 441, § 445 ods. 2 SSP) - neidentifikoval ani Najvyšší správny súd ako podstatnú vadu konania to, že p. F. správca dane nevypočul. Na strane druhej, tento sa preukázateľne snažil - aj mimo dôkazných návrhov sťažovateľa - ďalšími dôkazmi zistiť, či príslušná služba v danom čase (máj 2019) poskytnutá bola, príp. kým, keď takto získané dôkazy žiadne relevantné skutočnosti v tomto smere nepreukázali. Proti záveru správcu dane (t. j. že listiny o minulých kampaniach získané od spoločnosti Digitalia s.r.o.) poskytnutie reklamy v mesiaci máj 2019 - a už vôbec nie spoločnosťou H.M_B_ Group, s.r.o. - nepreukazujú, sťažovateľ v kasačnej sťažnosti nič nevytýka.

. .] Vyhodnotením uvedených dôkazov dospel správca dane k záveru, že ani tieto dôkazy jednoznačne nepreukazujú, že došlo k zdaniteľnému plneniu v zdaňovacom období máj 2019 spoločnosťou H.M_B_ Group, s. r. o. Naviac správny súd poznamenáva, že v danom prípade osobitné skutkové okolnosti ohľadne statusu iných dodávateľov zistené neboli a ani žalobca ich netvrdil - trval na tom, že služba (sprostredkovanie mediálneho priestoru na OUTDOOR a INDOOR obrazovkách) mu mala byť dodaná spoločnosťou H.M_B_ Group, s. r. o., teda nie je dôvodné sa domnievať, že službu - sprostredkovanie mediálneho priestoru na OUTDOOR a INDOOR obrazovkách by mala poskytnúť či už spoločnosť DIGITAL SCREEN MEDIA, s. r. o., alebo Digitalia, s. r. o. [.

Je totiž zrejmé, že orgány verejnej správy ustálili a správny súd v odôvodnení napadnutého rozsudku potvrdil ako reťazec dodania reklamných služieb nasledovný obchodný reťazec: DIGITAL SCREEN MEDIA, s. r. o. › INFRANOVA, s. r. o. › H.M_B_ Group, s. r. o. (dodávateľ sťažovateľa) › AQUATHERMAL SENEC, a. s. (sťažovateľ) - (k tomu pozri napr. body 37, 39 a i. napadnutého rozsudku). Ako to vyplýva z tohto rozsudku vyššie (a aj zo samotného dôkazného návrhu sťažovateľa - k tomu pozri toto odôvodnenie vyššie), p. F. mala pracovať pre spoločnosť DIGITAL SCREEN MEDIA s.r.o., resp. Digitalia, s.r.o., nebola zamestnankyňou spoločnosti H.M_B_ Group, s.r.o., t.j. nemala väzby na uvedené spoločnosti. Aj sám sťažovateľ ju napokon navrhol vypočuť ako osobu, ktorá bola zamestnaná pre iné subjekty (nie pre priameho dodávateľa sťažovateľa).

. Keďže splnenie hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane preukazuje osoba, ktorá si odpočítanie dane uplatňuje (žalobca), bol žalobca následne povinný pochybnosti správcu dane vyvrátiť a preukázať, že hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane splnil.“ (pozn. zvýraznenie textu pridané kasačným súdom pre účely tohto rozsudku).

[. . .]“ a napokon súhrnne aj v bode 38 napadnutého rozsudku, kde uviedol: „Vyššie zmienené skutočnosti (chýbajúce konkrétne informácie o zdaniteľných obchodoch na strane deklarovaného dodávateľa) predstavujú pochybnosti o uskutočnení zdaniteľných obchodov spoločnosťou H.M_B_ Group, s. r. o., ktoré spochybňujú hodnovernosť listinných dôkazov predkladaných žalobcom a prenášajú dôkazné bremeno (v záujme obnovenia hodnovernosti listinných dôkazov) opätovne na žalobcu. Zistené pochybnosti boli komunikované žalobcovi. Tento však tiež nemal dostatočné informácie o realizácii sporných obchodov - nemal k dispozícii žiadne relevantné informácie o dodávke plnenia od H.M_B_ Group, s. r. o. Žalobca pritom neoznačil žiadnu inú osobu, ktorá by mala predmetné služby dodať a ani z administratívneho spisu nevyplývajú také skutočnosti, z ktorých by bolo jednoznačne určiteľné, že skutočný dodávateľ/lia služieb a tovarov (ktorých identita nebola odhalená) by museli mať nevyhnutne postavenie zdaniteľných osôb, resp. platiteľov dane. Žalobca trval na tom, že predmetnú faktúrou fakturovanú službu mu dodal ním deklarovaný dodávateľ

65. Práve tieto skutočnosti správny súd primerane zhrnul v tej časti odôvodnenia, ktorú kasačný súd citoval vyššie v bode 60 tohto rozsudku. Akokoľvek teda brojil sťažovateľ proti názoru správneho súdu, že správnemu súdu nie je zrejmé, „čo by mala navrhovaná svedkyňa ozrejmiť“, toto konštatovanie správneho súdu je logické, keď p. F. titulom jej skoršieho pracovného pôsobenia v iných spoločnostiach ako v spoločnosti H.M_B_ Group, s. r. o. by - vychádzajúc aj z iných dôkazov, ktoré orgány verejnej správy vykonali - nemohla dokázať poskytnutie reklamných služieb sťažovateľovi spoločnosťou H.M_B_ Group, s. r. o., keď ona sama mala v rozhodnom čase pracovať pre spoločnosť DIGITAL SCREEN MEDIA s.r.o., ktorá vlastnila obrazovky, na ktorých mohla reklama sťažovateľa bežať. Toto by však nepreukazovalo, že tieto služby sťažovateľovi poskytla spoločnosť H.M_B_ Group, s. r. o. (ako iná zdaniteľná osoba), a to najmä v prípade, ak celá reklamná služba mala byť poskytovaná v reťazci až štyroch dodávateľov: vlastník obrazoviek (DIGITAL SCREEN MEDIA s.r.o.)

66. Tu však kasačný súd opätovne poukazuje na to, že správny súd v napadnutom rozsudku uviedol, že primárnym dôvodom pre nepriznanie práva na odpočítanie DPH v súdenej veci nebolo spochybnenie samotnej materiálnej existencie plnenia (body 10 a 48 tohto rozsudku vyššie) - pozn.: tento záver správneho súdu sťažovateľ v kasačnej sťažnosti nenapáda - ale spochybnené bolo to, že toto plnenie sťažovateľovi poskytol ním deklarovaný dodávateľ (H.M_B_ Group, s. r. o.) ako platiteľ dane (iná zdaniteľná osoba) - k tomu pozri aj body 60, 62 a 63 tohto rozsudku vyššie. Práve na uvedené východiská reaguje potom odôvodnenie napadnutého rozsudku správneho súdu v bode 41 v časti, ktorú sťažovateľ v rámci hodnotenia odôvodnenia napadnutého rozsudku ako celku opomenul.

68. V súhrne preto kasačný súd uvádza, že orgány verejnej správy nepochybili, ak v podmienkach súdenej veci k výsluchu p. F. nepristúpili. Tento postup zrozumiteľne a primerane odôvodnili. Napadnutý rozsudok správneho súdu nie je nezákonný, ak tento postup orgánov verejnej správy aproboval a nepovažoval ho za porušenie práv a právom chránených záujmov sťažovateľa.

Ak totiž nebolo relevantné navrhnutú svedkyňu vypočuť (čo z vyššie uvedených dôvodov nebolo), nemohlo tým dôjsť k porušeniu práv sťažovateľa, a to ani nemožnosťou realizácie parciálnych úkonov, ktoré by s tým súviseli (napr. namietaná nemožnosť klásť otázky navrhnutej svedkyni).

správny súd záväzné nie sú, avšak ani z materiálneho hľadiska neboli vo veci identifikované okolnosti, ktoré by indikovali, že sa výsluchu navrhnutej svedkyne správca dane „účelovo vyhýbal“. Nevykonanie navrhnutého dôkazu správcom dane nemôže bez ďalšieho znamenať, že sa jedná o „účelové vyhýbanie sa“ vykonaniu predmetného dôkazu. V súdenej veci - z vyššie uvedených dôvodov - nebolo dôvodné a už vôbec nie nevyhnutné navrhnutú svedkyňu vypočuť.

70. Ak potom sťažovateľ namietal, že správny súd napadnutým rozsudkom fakticky odobril porušenie viacerých ustanovení Daňového poriadku zo strany orgánov verejnej správy v jeho neprospech (najmä § 24 ods. 4, § 25 ods. 1, 24 ods. 2, § 25 ods. 4, § 3 ods. 1, § 3 ods. 2, § 3 ods. 3, § 24 ods. 2, § 24 ods. 4, § 25 ods. 1, § 25 ods. 4) - k tomu pozri o. i. body 3.29 a 3.30 kasačnej sťažnosti - s týmto jeho názorom sa Najvyšší správny súd nestotožnil a napadnutý rozsudok správneho súdu považuje v rozsahu v kasačnej sťažnosti namietanej nezákonnosti - za zákonný. Kasačný súd tiež neidentifikoval v postupe orgánov verejnej správy, resp. správneho súdu také pochybenia, ktoré by akýmkoľvek spôsobom predstavovali zásah do základných práv a slobôd sťažovateľa, resp. by predstavovali porušenie čl. 2 ods. 2 Ústavy Slovenskej republiky a pod., ktorých porušenie namietal (k tomu pozri body 18 a 19 tohto rozsudku vyššie).

Právu daňového subjektu navrhovať dôkazy v rámci konania pred orgánmi verejnej správy zodpovedá - okrem iných - povinnosť týchto orgánov uskutočniť konanie rýchlo a hospodárne a zároveň tak, aby boli zistené všetky okolnosti podstatné pre vec (t. j. nie tzv. absolútna pravda, ale „iba“ dostatočné ozrejmenie skutkových okolností relevantných pre vydanie zákonného rozhodnutia). Samotný návrh na vykonanie dôkazu správcu dane ex lege nezaväzuje k jeho vykonaniu, a to najmä v prípade, ak by bol predmetný dôkaz pre vec irelevantný, t. j. nemá dôkaznú hodnotu vo vzťahu k podstatným skutočnostiam, ktoré sú pre vec dôležité. Uvedené podmienky a predpoklady v súdenej veci splnené boli.

Toto právne racionalizuje postup správcu dane, ktorý za týchto okolností k jej výsluchu nepristúpil. 71. Z vyššie uvedených dôvodov Najvyšší správny súd kasačnú sťažnosť žalobcu postupom podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.

73. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0 (§ 463 SSP a § 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.