4Sfk/35/2025

1. Správny súd v Bratislave (ďalej aj „správny súd“) rozsudkom č. k. BA- 2S/24/2018- 197 zo dňa 28. novembra 2024 (ďalej aj ako „napadnutý rozsudok“) podľa ust. § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102389349/2017 zo dňa 15. novembra 2017 (ďalej ako „napadnuté rozhodnutie“), ktorým žalovaný ako odvolací orgán potvrdil rozhodnutie Daňového úradu Bratislava (ďalej ako „správca dane“) č. 100504437/2017/9104402/1048 zo dňa 21. marca 2017 (ďalej ako „rozhodnutie správcu dane“), a ktorým bol podľa § 68 ods. 6 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (Daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“) žalobcovi určený rozdiel v sume nadmerného odpočtu 217689,33 eur na dani z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) a súčasne znížil nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie október 2012 zo sumy 258881,48 eur na sumu

Vychádzal pritom zo skutočnosti, že z ustanovenia § 61 Daňového poriadku nevyplýva žiadne obmedzenie počtu prerušení konania v priebehu daňovej kontroly z dôvodu potreby získania informácií spôsobom podľa osobitného predpisu, ktorým je nariadenie Rady (EÚ) č. 904/2010 zo dňa 7. októbra 2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty, t. j. prostredníctvom MVI. V nadväznosti na uvedené

3. Vo vzťahu k námietkam žalobcu, týkajúcim sa sprístupnenia odpovedí na dožiadania pri nahliadnutí spisu a poskytnutia informácií o stave konania správny súd konštatoval, že správca dane v tomto smere žiadostiam žalobcu vyhovel. Z obsahu administratívneho spisu bolo zrejmé, že pri nahliadaní do spisu dňa 21. augusta 2013 boli žalobcovi sprístupnené odpovede, pričom správca dane súčasne žalobcovi poskytol informácie o stave daňovej kontroly, keď na obidve jeho žiadosti - zo dňa 20. septembra 2013 a zo dňa 30. marca 2015 reagoval oznámením zo dňa 30. septembra 2013 a oznámením zo dňa 11. mája 2015, v ktorých stručne zosumarizoval dovtedajší priebeh daňovej kontroly.

daňovej kontroly. Správny súd poukázal na zápisnicu o ústnom pojednávaní zo dňa 25. apríla 2016 obsiahnutú v administratívnom spise, z ktorej vyplýva, že správca dane sa pokúsil konateľa žalobcu oboznámiť s kontrolnými zisteniami daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu alebo jeho časti za zdaňovacie obdobie október 2012, avšak konateľ žalobcu to odmietol.

6. Správny súd ďalej poukázal na podmienky pre oslobodenie od dane pri dodávkach do iného členského štátu (tzv. intrakomunitárne dodávky) ako aj spôsob preukazovania dodania tovaru do iného členského štátu, ktoré upravujú ust. § 43 ods. 1 a ods. 5 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o DPH“). Primárne poukázal na § 43 ods. 5 zákona o DPH, ktorý vymenúva jednotlivé doklady potrebné na preukázanie splnenia podmienky oslobodenia od platenia DPH v závislosti od toho, či bolo dodanie tovaru vykonané alebo zabezpečené dodávateľom alebo odberateľom.

Následne správny súd konštatoval, že na základe výsledkov MVI vo vzťahu k jednotlivým odberateľom uvedeným na žalobcom predložených faktúrach vznikli na strane správcu dane oprávnené pochybnosti, či skutočne došlo k dodaniu tovaru žalobcom deklarovaným odberateľom v iných členských štátoch tak, ako to vyplýva z dokladov predložených žalobcom. Žalobca mal možnosť predložiť relevantné dôkazy, ktoré by tieto pochybnosti správcu dane odstránili, čo však neurobil. Správca dane a následne aj žalovaný vo svojich rozhodnutiach podrobne popísali svoje zistenia vyplývajúce z odpovedí daňových správ iných členských štátov na žiadosti o MVI, z ktorých je zrejmé, že žalobcom deklarované intrakomunitárne dodania tovaru odberateľom - talianskej spoločnosti MABEL S.r.l., maďarskej spoločnosti KENGURU SPEED-TRANS Kft., francúzskej spoločnosti M Scognamiglio Salvatore - SO.GE.COM, a maďarskej spoločnosti Aqua Lux Home Kft., sa nepodarilo potvrdiť, pričom poukázal na skutkové zistenia správcu dane vyplývajúce z administratívneho spisu.

Správny súd zároveň zo zápisnice o ústnom pojednávaní zo dňa 05. októbra 2016 obsiahnutej v administratívnom spise zistil, že žalobcovi nebola sprístupnená na nahliadnutie ani odpoveď rumunskej daňovej správy na žiadosť o MVI vo vzťahu k prepravcovi AMIABIL S.R_L_ Napriek uvedeným pochybeniam správcu dane bol správny súd toho názoru, že pochybnosti správcu dane o žalobcom deklarovanom dodaní tovaru odberateľovi KENGURU SPEED-TRANS Kft. sú legitímne už s ohľadom na samotnú odpoveď maďarskej daňovej správy na žiadosť o MVI.

GI. LI. AN. TRANSPORTI a. s., podľa ktorej predchádzajúci ani aktuálny zástupca danej spoločnosti nikdy nepredložili relevantné doklady o preprave alebo fiškálne záznamy. Napokon v súvislosti s deklarovaným dodaním tovaru odberateľovi Aqua Lux Home Kft.

11. Proti rozsudku správneho súdu podal žalobca v procesnom postavení sťažovateľa (ďalej len „sťažovateľ“) v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť z dôvodu podľa v § 440 ods. 1 písm. f), g) a h) SSP a navrhol, aby kasačný súd v zmysle § 462 ods. 2 SSP zmenil napadnutý rozsudok správneho súdu tak, že zruší napadnuté rozhodnutie žalovaného a vec mu vráti na ďalšie konanie alebo alternatívne, aby v zmysle § 462 ods. 1 SSP napadnutý rozsudok správneho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Zároveň navrhol, aby kasačný súd priznal sťažovateľovi náhradu trov konania.

13. Medzi sťažovateľom a žalovaným bol vo vzťahu k plynutiu lehoty na vykonanie daňovej kontroly sporný deň, od ktorého mala pokračovať daňová kontrola v zmysle § 61 ods. 4 Daňového poriadku, nakoľko tento deň je rozhodujúcim pre určenie, či bola dodržaná lehota na vykonanie daňovej kontroly. To je dátum 20.05.2015, kedy správca dane prerušil daňovú kontrolu bez toho, aby sa žalobca o tejto skutočnosti dozvedel. Prerušenie trvalo 49 dní.

evidentne jasno v tom, komu má doručovať písomnosti, ktoré majú vplyv na dĺžku vykonávanej kontroly. 15. Ďalej sťažovateľ namietal, že podľa správneho súdu daňová kontrola trvala 344 dní, avšak nebral do úvahy, že prerušenie od 20.05.2015 do 08.07.2015 bolo nezákonné, pretože bolo doručované osobe, ktorá v čase odosielania rozhodnutia o prerušení, nebola splnomocnenou osobou sťažovateľa. Daňová kontrola tak trvala 393 dní, a nie 344 dní, ako to uviedol žalovaný. Ak daňová kontrola nebola ukončená v zákonnej lehote a protokol z nej má povahu nezákonného dôkazu, nemôže tento nezákonný postup vyvolať dôsledky predpokladané v § 68 ods. 1 Daňového poriadku, t. j. dôsledky, že ex lege nasledujúcim dňom po doručení protokolu s výzvou začne vyrubovacie konanie. Postup správcu dane aj v tomto dôsledku teda trpí takou vadou konania, ktorá má za následok nezákonnosť vydaného rozhodnutia.

57. Rovnako uviedol, že podľa neho od momentu obdržania odpovede na žiadosť o MVI už nie je splnená podmienka prerušenia daňovej kontroly. 17. Následne podľa sťažovateľa správca dane nie len, že nevyjadril svoje pochybnosti v zmysle § 46 ods. 5 Daňového poriadku, ale svojím postupom mu uprel všetky práva, ktoré mu prináležia v zmysle § 45 ods. 1 daňového poriadku, predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia a navrhovať dôkazy dostupné správcovi dane, ktoré sám nemôže predložiť, najneskôr do dňa jej ukončenia, nahliadnuť do zápisnice z miestneho zisťovania vykonaného u iného daňového subjektu v súvislosti s daňovou kontrolou vykonávanou u kontrolovaného daňového subjektu, klásť svedkom a znalcom otázky pri ústnom pojednávaní, vyjadrovať sa v priebehu daňovej kontroly k zisteným skutočnostiam, k spôsobu ich zistenia alebo navrhnúť, aby v protokole boli uvedené jeho vyjadrenia k nim.

19. Sťažovateľ taktiež nesúhlasil s tvrdením správneho súdu, že mu nebolo upreté právo na informácie, keď mu správca dane sprístupnil spis k nahliadnutiu dňa 21.8.2013. Odpovede v rámci tohto nahliadnutia do spisu, predložené sťažovateľovi sa však týkali iných zdaňovacích období. V tomto termíne nemal správca dane žiadnu odpoveď v rámci MVI, týkajúcu sa zdaňovacieho obdobia október 2012. Avšak správny súd vyslovil názor, že predložením týchto dokladov si správca dane splnil svoju povinnosť, z čoho je zrejmé, že správny súd neposudzoval obsah spisu, len preberal tvrdenia žalovaného. Správny súd taktiež nesprávne uviedol, že správca dane stručne zosumarizoval dovtedajší priebeh daňovej kontroly, pretože Oznámením zo dňa 30.09.2013 ako aj zo dňa 11.05.2015 správca dane zamietol sťažovateľovi podať informácie, s odôvodnením, že daňová kontrola je prerušená, pričom zaslal sťažovateľovi len oznámenie dokladov, ktoré boli v spise. 20. Ďalej podľa sťažovateľa, predloženie vopred pripravenej zápisnice s informáciami

vyvrátiť. 21. Sťažovateľ poukázal aj na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 10Sžfk/86/ 2019 zo dňa 28.07.2022, ktorým v obdobnej veci sťažovateľa za zdaňovacie obdobie november 2022 súd konštatoval, že bolo sťažovateľovi upreté právo v zmysle § 45 ods. 1 Daňového

2. Aký časový rámec je nutné brať do úvahy pre posúdenie „konkrétneho obdobia“ pre skúmanie množstva a povahy žiadostí pri zisťovaní splnenia podmienok podľa čl. 54 ods. 1 písm. a)? 3. Je možné za naplnenie požiadaviek upravených v čl. 54 ods. 6 považovať takú odpoveď žiadaného orgánu, ktorý poukáže na viacero svojich predchádzajúcich odpovedí, ktoré sa týkali identických tovarových transakcií medzi rovnakými dvoma daňovými subjektami v dožiadanom a žiadajúcom štáte v rozhodujúcom období? Má na uvedené posúdenie vplyv skutočnosť, že v jednotlivých žiadostiach sa opakovali prakticky identické otázky s výnimkou konkrétnych faktúr, ktoré sú pochopiteľne za jednotlivé obdobia odlišné? 22. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zo dňa 03.04.2025 uviedol, že s argumentáciou sťažovateľa sa už vysporiadal v napadnutom rozhodnutí ako aj predchádzajúcich vyjadreniach, pričom na svojich záveroch trvá. Uviedol, že sťažovateľ nepreukázal skutočné dodanie fakturovaného tovaru deklarovaným odberateľom v iných členských štátoch, a teda ani splnenie podmienok na oslobodenie od dane podľa § 43 ods.

23. Žalovaný poukázal na to, že sťažovateľ mal možnosť predložiť relevantné dôkazy, ktoré by pochybnosti správcu dane odstránili, čo však neurobil. Správca dane vo svojom rozhodnutí podrobne popísal svoje zistenia vyplývajúce z odpovedí daňových správ iných členských štátov na žiadosti o MVI, že sťažovateľom deklarované intrakomunitárne dodania tovaru odberateľom sa nepodarilo potvrdiť. 24. Záverom dodal, že s námietkou ohľadne nedodržania jednoročnej lehoty na vykonanie daňovej kontroly v zmysle § 46 ods. 10 Daňového poriadku sa nestotožňuje. Konštatoval, že z ustanovenia § 61 Daňového poriadku nevyplýva žiadne obmedzenie počtu prerušení konania v priebehu daňovej kontroly z dôvodu potreby získania informácií spôsobom podľa osobitného predpisu, ktorým je nariadenie Rady (EÚ) č. 904/2010 zo dňa 7. októbra 2010 o administratívnej spolupráci a boji proti podvodom v oblasti dane z pridanej hodnoty, t. j. prostredníctvom MVI. V nadväznosti na uvedené poukázal aj na rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci C-186/20, podľa ktorého článok 10 uvedeného nariadenia Rady (EÚ) č. 904/2010 nestanovuje lehoty, ktorých prekročenie môže ovplyvniť zákonnosť prerušenia daňovej kontroly stanoveného právom žiadajúceho členského štátu dovtedy, kým žiadaný členský štát neposkytne informácie požadované v rámci mechanizmu administratívnej spolupráce stanoveného týmto nariadením. Žalovaný uviedol, že z obsahu administratívneho spisu je zrejmé, že dané odpovede sa dostávali do dispozície správcu dane už preložené, keďže k MVI dochádzalo prostredníctvom Finančného riaditeľstva SR, pričom k pominutiu dôvodov prerušenia konania nemohlo dôjsť skôr, ako sa správca dane o týchto odpovediach dozvedel. Z uvedených dôvodov navrhol, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú podľa § 461 SSP zamietol.

25. Prejednávaná vec bola dňa 08.04.2025 predložená Najvyššiemu správnemu súdu ako súdu príslušnému na konanie a rozhodnutie, podľa právnej úpravy účinnej k danému dňu. Na kasačnom súde bola vec náhodným výberom pridelená na rozhodnutie senátu 4S a je vedená pod sp. zn.: 4Sfk/35/2025.

27. Predmetom kasačnej sťažnosti bol rozsudok Správneho súdu v Bratislave č. k.: BA- 2S/ 24/2018- 197 zo dňa 28. novembra 2024, ktorým tento zamietol žalobu, ktorou sa sťažovateľ domáhal preskúmania a následne zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 102389349/2017 zo dňa 15. novembra 2017. 28.

Následne vydal správca dane rozhodnutie č. 100504437/2017/9104402/1048 zo dňa 21. marca 2017, ktorým vyrubil sťažovateľovi rozdiel dane v sume 217.689,33 eur na dani z pridanej hodnoty a súčasne znížil nadmerný odpočet za zdaňovacie obdobie október 2012 zo sumy 258881,48 eur na sumu 41.192,15 eur, na základe neuznania odpočítania dane z faktúr vystavených daňovým subjektom SLOVAK PETROLEUM s.r.o., IČO: 36255734, Senica - Čáčov 309, pričom hydraulický olej uvedený na týchto faktúrach bol ďalej fakturovaný ako dodanie tovaru do iného členského štátu spojeného s jeho prepravou alebo odoslaním odberateľom - - spoločnosti MABEL S.r.l., so sídlom Via Garribaldi 4, 33038 San Daniele del Friuli, Taliansko, - spoločnosti KENGURU SPEED-TRANS Kft., so sídlom Erszébet körút 58, 1073 Budapest, Maďarsko, - spoločnosti M Scognamiglio Salvatore - SO.GE.COM, so sídlom C/O Acrea 12, Quai Papacino, 063 00 Nice, Franzúsko a - spoločnosti Aqua Lux Home Kft., so sídlom Szabadság ut. 11-13, 2100 Gödöllö, Maďarsko.

Proti uvedenému rozhodnutiu správcu dane podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný napadnutým rozhodnutím, ktorým prvostupňové rozhodnutie správcu dane potvrdil. V podrobnostiach ohľadne zisteného obsahu administratívneho spisu, kasačný súd odkazuje na rozsudok správneho súdu.

34. Podľa§ 3 ods. 1 Daňového poriadku pri správe daní sa postupuje podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb.

dane. 36. Podľa § 3 ods. 3 Daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo.

38. Podľa § 3 ods. 5 Daňového poriadku správca dane je povinný vykonať úkony pri správe daní aj z vlastného podnetu, ak sú splnené zákonné podmienky pre vznik alebo existenciu daňovej pohľadávky, a to aj vtedy, ak daňový subjekt nesplnil riadne alebo vôbec svoje povinnosti. 39.

41. Podľa § 23 ods. 1 Daňového poriadku, daňový subjekt alebo jeho zástupca je oprávnený nazerať do spisu daňového subjektu týkajúceho sa jeho daňových povinností; po prijatí žiadosti o nazretie do spisu sprístupní správca dane spis daňového subjektu nasledujúci pracovný deň. Do písomností, na základe ktorých sa vykonáva dožiadanie podľa § 21 alebo podľa osobitného predpisu, je daňový subjekt alebo jeho zástupca oprávnený nazrieť najskôr po tom, ako sa získa výsledok takéhoto dožiadania, ktorý je použiteľný ako dôkaz pri správe daní; to neplatí, ak príslušný orgán členského štátu alebo príslušný orgán zmluvného štátu, ktorému bola poskytnutá informácia o daňovom subjekte podľa osobitného predpisu, uviedol, že nesúhlasí so sprístupnením takýchto písomností. Správca dane je povinný o každom takomto nazretí do spisu vyhotoviť úradný záznam. Daňový subjekt alebo jeho zástupca nie je oprávnený nazerať do písomností obsahujúcich utajované skutočnosti, do dokumentov, sprístupnením ktorých by boli dotknuté právom chránené záujmy iných osôb, do písomností, ktorých sprístupnením by

42. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku daňový subjekt preukazuje a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa

44. Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

46. Podľa § 61 ods. 1 Daňového poriadku, správca dane daňové konanie a) preruší, ak má vedomosť, že sa začalo konanie o predbežnej otázke, b) môže prerušiť, ak sa začalo konanie o inej skutočnosti rozhodujúcej na vydanie rozhodnutia alebo je potrebné získať informácie spôsobom podľa osobitného predpisu.

49. Kasačný súd k námietke sťažovateľa, ohľadne nesprávneho doručenia rozhodnutí správcu dane o prerušení konania, v dôsledku čoho malo byť samotné prerušenie daňovej kontroly nezákonné, uvádza, že na ňu nemôže prihliadať. V súlade s § 182 ods. 1 písm. e) SSP je povinnosťou žalobcu, resp. sťažovateľa v žalobe uviesť dôvody, z ktorých musí byť zrejmé, z akých konkrétnych skutkových a právnych dôvodov považuje napadnuté výroky rozhodnutia za nezákonné (žalobné body). Nie je úlohou správneho súdu tieto dôvody za neho vyhľadávať z administratívneho spisu alebo preskúmavaných rozhodnutí. Navyše, správny súd je v súdnom konaní v zmysle § 134 SSP viazaný rozsahom a dôvodmi žaloby. Sťažovateľ tak mal už v správnej žalobe konkretizovať dôvody a právne východiská, z ktorých mala vyplývať údajná nezákonnosť postupu žalovaného, konkrétne nesprávne doručovanie rozhodnutí, čo však neurobil.

50. K námietkam sťažovateľa ohľadne nesprístupnenia informácií správcu dane kasačný súd uvádza, že tieto považuje za nedôvodné. Z administratívneho spisu má kasačný súd za preukázané, že sťažovateľovi bolo vyhovené v jeho žiadostiach o nahliadnutie do spisu aj v časti poskytnutia informácií. Sám sťažovateľ v kasačnej sťažnosti tvrdil, že mu správca dane niekoľkokrát umožnil nahliadnuť do spisu a rovnako mu opakovane poskytoval informácie o vykonaných úkonoch a obsahu spisu. Následne sťažovateľ uvádza, že dňa 21.08.2013 nemal správca dane k dispozícií žiadne odpovede v rámci MVI súvisiacich so zdaňovacím obdobím október 2012 a preto mu ani nemohol žiadne poskytnúť. Z uvedeného je zrejmé, že aj v tomto prípade bolo sťažovateľovi vyhovené a všetky dokumenty mu boli sprístupnené a jeho námietka nie je relevantná.

Príkladmo možno uviesť, že aj po odovzdaní dokumentov orgánom činným v trestnom konaní, bolo sťažovateľovi umožnené dňa 05.10.2016 nahliadnuť do spisu a robiť si z neho kópie aj za zdaňovacie obdobie október 2012.

53. Neobstojí ani námietka sťažovateľa, ktorou poukazuje na rozsudok Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 10Sžfk/86/2019 zo dňa 28.07.2022, ktorým v obdobnej veci sťažovateľa za zdaňovacie obdobie november 2022 súd konštatoval, že bolo sťažovateľovi upreté právo v zmysle § 45 ods. 1 Daňového poriadku. V uvedenej veci totiž kasačný súd vyhovel námietkam sťažovateľa na základe iného skutkového stavu, keď bol sťažovateľ upovedomený o pochybnostiach správcu dane a súčasne mu bol predložený aj protokol z daňovej kontroly, čím nebolo sťažovateľovi umožnené sa vyjadriť k pochybnostiam správcu dane ešte pred vydaním protokolu z daňovej kontroly. V prejednávanej veci však takáto situácia nenastala, preto nemožno uvedené závery vyplývajúce z rozsudku Najvyššieho správneho súdu v tomto prípade aplikovať. K týmto námietkam sťažovateľa možno uviesť, že z administratívneho spisu vyplývajú všetky zistenia správneho orgánu, vykonané úkony správneho orgánu ako aj vyhodnotené dôkazy, ku ktorým sa mal sťažovateľ možnosť aj

54. Ako dôvodnú však kasačný súd vyhodnotil námietku ohľadne odôvodnenia opakovaného prerušenia daňovej kontroly z dôvodu využitia inštitútu MVI. Kasačný súd uvádza, že právo na spravodlivý proces zahŕňa právo na prístup k súdu, právo na nezávislý a nestranný súd, právo na verejnosť konania a rozhodnutia, právo na rozhodnutie v primeranej lehote a právo na spravodlivé prejednanie veci, do ktorého okrem iného patrí aj právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia. Rozhodnutie súdu musí byť odôvodnené a musí byť z neho dostatočne zrejmé, na základe čoho súd dospel k svojmu rozhodnutiu. Aj keď nie je nevyhnutné, aby sa súd vysporiadal s úplne všetkými argumentmi účastníkov, vyjadrenie, ktoré bolo akceptované a malo rozhodujúci vplyv na výsledok sporu, musí byť zdôvodnené jasne a nepochybne.

Ak to správny súd neurobí, zaťaží svoje rozhodnutie nielen vadami spočívajúcimi v porušení všeobecných predpisov podraditeľných pod vadu konania, ale súčasne postupuje aj v rozpore so zásadami vyjadrenými v druhej hlave siedmom oddiele Ústavy SR, predovšetkým čl. 46 ods. 1, čl. 48 ods. 2 ako aj čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane základných ľudských práv a slobôd.

57. Kasačný súd v súvislosti s problematikou odôvodnenia súdneho rozhodnutia poukazuje aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp.zn. III. ÚS 825/2016 zo dňa 28.02.2017, v ktorom ústavný súd konštatoval, že „To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho konania, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva. Judikatúra tohto súdu síce nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - A, s. 12, § 29, Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303 - B, Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997, Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998). 58.

Nedostatky odôvodnenia zakladajú vadu nepreskúmateľnosti rozhodnutia.“ (Nález Ústavného súdu Slovenskej republiky, sp. zn. I. ÚS 114/08 zo dňa 12.06.2008). 59. V súvislosti s vyššie uvedenými kritériami na odôvodnenie súdnych rozhodnutí kasačný súd dospel k záveru, že správny súd pri odôvodňovaní napadnutého rozsudku nepostupoval v zmysle vyššie uvedených zákonných pravidiel. V odôvodnení napadnutého rozsudku podľa kasačného súdu absentuje vysporiadanie sa s námietkou sťažovateľa ohľadne účelnosti a efektívnosti prerušení daňového konania. Sťažovateľ nespochybňoval, že správca dane je oprávnený daňovú kontrolu prerušiť a ani skutočnosť, že počas tohto prerušenia podľa § 61 ods. 5 Daňového poriadku neplynú lehoty. Opakovane však namietal, že správca dane neefektívne a neúčelné využíval inštitút MVI, čím umelo predlžoval daňovú kontrolu.

60. Kasačný súd vychádzajúc z vyššie uvedených právnych záverov uvádza, že správny súd nereagoval v napadnutom rozsudku dostatočne na uvedené námietky sťažovateľa, teda tento rozsudok trpí vadou nedostatočného odôvodnenia čo spôsobuje jeho nepreskúmateľnosť. Bez ohľadu na to ako marginálne sa môže javiť argumentácia sťažovateľa, podľa názoru kasačného súdu bolo potrebné, aby sa jej správny súd venoval konkrétne, keďže táto vo svojej podstate spochybňuje právny základ pre samotné vydanie napadnutého správneho rozhodnutia. V prípade, že by námietky sťažovateľa správny súd aj vyhodnotil ako nedôvodné, bolo potrebné, aby správny súd v odôvodnení svojho rozhodnutia svoje závery riadne odôvodnil. Svojím postupom tak správny súd porušil právo žalobcu na spravodlivý proces, ktoré vychádza z čl. 46 ods. 1 a ods. 2 Ústavy SR.

62. Kasačný súd zároveň dodáva, že neprezumuje dôvodnosť námietok sťažovateľa, no správny súd bude musieť ich prípadnú nedôvodnosť presvedčivo ozrejmiť, pričom zohľadní aj judikatúru Ústavného súdu SR a Najvyššieho správneho súdu, konkrétne napríklad rozhodnutie sp. zn. 19SVs/4/2023 zo dňa 27.03.2024, podľa ktorého: „Účelnosť medzinárodnej výmeny informácií je vždy potrebné posudzovať podľa obsahu žiadosti, teda okruhu informácií, ktoré sa správca dane snaží prostredníctvom daňovej správy iného členského štátu EÚ získať.

aby kontrolovaný daňový subjekt vedel vyhodnotiť účelnosť MVI a prípadne sa domáhať preskúmania efektívnosti tohto postupu.“ 63. Jednou z najdôležitejších súčastí základného práva na dostatočné odôvodnenie súdneho rozhodnutia je povinnosť súdu vyrovnať sa s argumentami a návrhmi účastníkov súdneho konania. Pri vymenovaní rozsahu povinností súdu vyrovnať sa s argumentami účastníkov konania je potrebné vychádzať aj z rozhodovacej činnosti Európskeho súdu, rovnako aj z judikatúry Ústavného súdu SR. V tomto prípade senát kasačného súdu poukazuje napríklad na rozhodovaciu činnosť Európskeho súdu vo veci Vetrenko vs. Moldavsko, rozhodnutie Ústavného súdu sp. zn. IV. ÚS 296/09, analogicky napr. na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 2Afs/24/2005, ako aj na ďalšiu už fakticky konštantnú judikatúru týkajúcu sa potreby riadneho odôvodnenia rozsudku.

65. Vzhľadom na uvedené skutočnosti kasačný súd napadnutý rozsudok správneho súdu podľa § 462 ods. 1 SSP zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Z uvedeného dôvodu kasačný súd zamietol aj návrh na prerušenie konania a predloženie prejudiciálnej otázky Súdnemu dvoru Európskej únie. Úlohou správneho súdu v ďalšom konaní bude vec opätovne prejednať v medziach podanej správnej žaloby a následne rozhodnúť, pričom správny súd bude povinný svoje rozhodnutie náležite a presvedčivo odôvodniť. V ďalšom konaní je tento súd viazaný právnym názorom kasačného súdu (§ 469 SSP).

V Bratislave dňa 22. októbra 2025