4Sfk/37/2025

1. Z obsahu súdneho spisu a pripojeného administratívneho spisu kasačný súd zistil, že dodatočným platobným výmerom Daňového úradu Košice II č. 696/230/65752/10/Tót zo dňa 28.10.2010 bol žalobcovi vyrubený rozdiel dane z príjmov za rok 2006 v sume 9.579,06 eura. Daňové riaditeľstvo Slovenskej republiky rozhodnutím zo dňa 09.09.2011 zrušilo uvedené prvostupňové rozhodnutie. Správca dane počas vyrubovacieho konania na uvedenú sumu vydal rozhodnutie o predbežnom opatrení, pričom uvedená suma bola uhradená 24.06.2015 na účet správcu dane na základe dražby. Následne Daňový úrad Košice rozhodnutím č. 298055/2016 zo dňa 15.03.2016 konštatoval, že daň zistená správcom dane za rok 2006 sa neodlišuje od dane uvedenej v daňovom priznaní a dňa 15.04.2016 bola suma 9.579,06 eura správcom dane vrátená.

úradu. Zákon č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) v znení neskorších predpisov, rovnako tak aj zákon č. 511/92 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov neustanovuje lehotu na vrátenie finančných prostriedkov, ktoré správca dane zabezpečil rozhodnutím o zriadení záložného práva a rovnako neustanovuje ani výpočet úroku zo zabezpečených finančných prostriedkov.“

4. Krajský súd v Košiciach rozsudkom č. k. 6S/179/2018-84 zo dňa 27. mája 2021 napadnuté opatrenie zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky rozsudkom sp. zn. 4Sfk/23/2021 zo dňa 22. marca 2023 zrušil rozsudok Krajského súdu v Košiciach č. k. 6S/179/2018-84 zo dňa 27. mája 2021 a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

6. Správny súd nevyhovel návrhu na prerušenie konania do doby rozhodnutia veľkého senátu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky vo veci zjednotenia odlišných právnych názorov týkajúcich sa priznávania úroku z omeškania daňovému subjektu zo správcom dane neoprávnene zadržiavanej sumy patriacej daňovému subjektu, ktoré je vedené pod sp. zn. 19 Svs/2/2024. Toto odôvodnil tým, že v konaní o tejto súdenej veci je pre správny súd primárne záväzný explicitne pre túto vec existujúci už dva-krát vyslovený právny názor vyššej súdnej autority, ktorým je správny súd povinný sa riadiť. Správny súd tiež zohľadnil záujem rozhodnúť túto vec, konanie o ktorej začalo v roku 2016, bezodkladne.

8. Správny súd ustálil, že na vec je potrebné aplikovať § 79 ods. 2 a 3 Daňového poriadku. Toto ustanovenie vyložil tak, že v prípade vzniku daňového preplatku na dani z príjmov sa daňový preplatok vráti najneskôr 40 dní odo dňa jeho vzniku. Aplikujúc tieto závery na prípad žalobcu konštatoval, že tento uhradil sumu dane dňa 24. júna 2015, a to bez právneho titulu, čím došlo k daňovému preplatku. Za týchto okolností žalobcovi vznikol nárok na úrok z omeškania za obdobie omeškania správcu dane s vrátením preplatku, o ktorom bolo povinnosťou správcu dane rozhodnúť v súlade s § 79 ods. 3 Daňového poriadku.

9. Proti napadnutému rozsudku podal žalovaný (ďalej ako „sťažovateľ“) v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP, v ktorej navrhol, aby kasačný súd napadnutý

rozsudok

zrušil a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie, alternatívne aby konanie zastavil. 10. Sťažovateľ poukázal na uznesenie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 3Sfk/53/2021, ktorým bolo pred Veľkým senátom iniciované konanie o zjednotení právnych názorov, pričom sa stotožnil s právnym názorom predkladajúceho senátu. 11. K argumentácii správneho súdu čl. 20 ods. 1 a čl. 152 ods. 4 Ústavy Slovenskej republiky, sťažovateľ uviedol, že Daňový poriadok definuje za úrok z omeškania iba sankcie, ktoré sa ukladajú po spáchaní správneho deliktu daňovými subjektami. V prípade ust. § 79 odsek 3 Daňového poriadku, podľa ktorého ak správca dane nesplní svoju povinnosť, a nevráti daňový preplatok včas, je možné definovať že sa jedná o úrok zo sumy daňového preplatku, a tento nie je definovaný ako úrok z omeškania a ani ako sankčný úrok, ako tomu bolo v zákone č. 511/ 1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov. Na tomto základe teda nie je správne a dôvodné právne posúdenie správnym súdom, že Daňový poriadok nie je v súlade s čl. 152 ods. 4 ústavy. 12. V prípade žalobcu, ktorý žiadosť podal ako samostatné podanie, zákon podľa sťažovateľa ustanovuje lehotu v trvaní 30 dní od podania žiadosti. Sťažovateľ je preto toho názoru, že sumu preplatku nevrátil oneskorene, po zákonom stanovenej lehote 30 dní odo dňa podania žiadosti o vrátenie preplatku. 13. Sťažovateľ tvrdil, že nemohol postupovať podľa ust. § 79 odsek 2 veta za bodkočiarkou. Tiež namietal, že v predmetnej veci by prerušenie konania správnym súdom bolo hospodárnejšie. 14. Žalobca vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zaujal stanovisko, že právna úprava ustanovenia § 156 v nadväznosti na § 165 ods. 1 a 7 Daňového poriadku predmetnej veci je nejasná a umožňuje rozdielny výklad. Argumentoval tým, že nejasné a neurčité právne normy nemožno vykladať na ťarchu adresáta právnej normy a tiež poukázal na princíp právnej istoty. 15. Žalobca poukázal aj na nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 305/08 týkajúci sa postupu podľa § 63 zákona č. 511/1992 Zb. o správe daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov, ktorý text je identický s § 79 Daňového poriadku, z ktorého vyvodil záver, že vrátenie neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov v lehote 30 dní v zmysle ustanovenia § 79 ods. 3 Daňového poriadku nemá žiadny vplyv na nárok na úrok za obdobie neoprávnene zadržiavaných peňažných prostriedkov.

20. Predmetom tohto konania je posúdenie nároku žalobcu na úrok z omeškania podľa § 79 ods. 3 Daňového poriadku. 21. Kasačný súd vo svojom rozhodnutí sp. zn. 4Sfk/23/2021 zo dňa 22.03.2023, ktorým zrušil pôvodné rozhodnutie správneho súdu, riešil aj otázku aplikácie § 79 ods. 3 Daňového poriadku vo veci žalobcu. Rovnako si je vedomý svojej predchádzajúcej rozhodovacej činnosti v iných veciach žalobcu. 22. V tejto súvislosti však kasačný súd poukazuje na rozhodovaciu činnosť veľkého senátu Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, ktorou v otázke, či sa povinnosť vrátenia daňového preplatku na dani z príjmov podľa § 79 ods. 2 Daňového poriadku v lehote „najskôr po uplynutí lehoty na podanie daňového priznania..., najneskôr však do 40 dní odo dňa vzniku daňového preplatku“ vzťahuje len na situáciu vzniku daňového preplatku na predmetnej dani v súvislosti s podaním daňového priznania alebo aj na vznik daňového preplatku na dani z príjmov z iných dôvodov došlo od rozsudku sp. zn. 4Sfk/24/2021 zo dňa 22.03.2023 k judikatórnemu posunu. Veľký senát rozsudkom sp. zn. 19SVs/2/2024 zo dňa 26. marca 2025 dospel totiž k záveru, že ustanovenie § 79 ods. 2 veta za bodkočiarkou Daňového poriadku sa aplikuje len na preplatok na dani z príjmu, ktorý vznikol v zdaňovacom období v nadväznosti na podanie daňového priznania, v ktorom je obsiahnutá žiadosť o vrátenie daňového preplatku. 23. Kasačný súd preto v posudzovanej veci musel zohľadniť tieto judikatórne zmeny a v ich kontexte vyhodnotiť kasačné námietky sťažovateľa, preto v ďalšom odkazuje na právne závery rozsudku Veľkého senátu Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 19SVs/2/2024 zo dňa 26. marca 2025: „38. Podľa § 79 ods. 2 Daňového poriadku ak nemožno daňový preplatok použiť podľa odseku 1 alebo uplatniť postup podľa odseku 9 alebo odseku 10, správca dane na žiadosť daňového subjektu preúčtuje daňový preplatok na nesplatný preddavok na daň, inak daňový preplatok vráti v lehote do 30 dní od doručenia žiadosti o jeho vrátenie, ak je väčší ako 5 eur; daňový preplatok na dani z príjmov a na dani z motorových vozidiel za príslušné zdaňovacie obdobie sa vráti najskôr po uplynutí lehoty na podanie daňového priznania podľa osobitných predpisov, najneskôr však do 40 dní odo dňa vzniku daňového preplatku. Ak správca dane žiadosti o vrátenie preplatku vyhovie v plnom rozsahu, správca dane rozhodnutie nevydáva. 39. Podľa § 15 ods. 1 Daňového poriadku daňové priznanie je povinný podať každý, komu táto povinnosť vyplýva z osobitných predpisov, alebo ten, koho na to správca dane vyzve. Vo výzve správca dane poučí daňový subjekt o následkoch nepodania daňového priznania.

41. Podľa § 15 ods. 5 Daňového poriadku vzory tlačív daňových priznaní určí ministerstvo a uverejní ich na svojom webovom sídle s vyznačením dátumu uverejnenia. 42. V súvislosti s citovanými ustanoveniami veľký senát tiež upriamuje pozornosť na to, že v záverečnej časti vzorov tlačív daňových priznaní v závislosti od ich druhu sa nachádza osobitná časť označená ako „Žiadosť o vrátenie daňového preplatku“, „Žiadosť o vrátenie daňového preplatku alebo vyplatenie daňového bonusu“ alebo „Žiadosť o vyplatenie daňového bonusu, o vrátenie daňového preplatku alebo vyplatenie zamestnaneckej prémie.“

44. Podľa § 49 ods. 2 zákona o dani z príjmov daňové priznanie sa podáva do troch kalendárnych mesiacov po uplynutí zdaňovacieho obdobia a hlásenie sa podáva do konca apríla po uplynutí zdaňovacieho obdobia, ak tento zákon neustanovuje inak; prehľad sa podáva do konca kalendárneho mesiaca, za predchádzajúci kalendárny mesiac. V lehote na podanie daňového priznania alebo hlásenia je povinný platiteľ dane, daňovník, dedič alebo osoba podľa osobitného predpisu daň aj zaplatiť. Daňovník, ktorému do lehoty na podanie daňového priznania podľa tohto odseku alebo do lehoty podľa odseku 3 správca dane neoznámil číslo účtu správcu dane vedeného pre daňovníka, je povinný daň zaplatiť v lehote do ôsmich dní od doručenia tohto oznámenia, ak mu toto oznámenie bolo doručené po lehote na podanie

45. Vychádzajúc z vyššie uvedených skutočností veľký senát zastáva názor, že ustanovenie § 79 ods. 2 Daňového poriadku vytvára systém vracania daňových preplatkov (vo všeobecnosti) na základe iniciatívy daňového subjektu, t. j. na základe jeho žiadosti. Táto skutočnosť vyplýva explicitne z prvej ako aj poslednej vety citovaného ustanovenia. Nastavenie tohto systému je racionálne, keďže vyplýva zo skutočnosti, že nie je v možnostiach štátu skontrolovať oprávnenosť každého jednotlivého daňového plnenia bezodkladne po jeho realizovaní, ako aj z prezumpcie, že je záujmom každého daňového subjektu sledovať správnosť úhrady svojej daňovej povinnosti. Teda je jeho záujmom neplatiť vyššiu daňovú povinnosť, ako je zo zákona povinný. V širšom zmysle ide teda o uplatnenie právnej zásady vigilantibus iura scripta sunt (práva patria bdelým).

Daňové priznanie na dani z príjmu sa podáva na osobitnom tlačive určenom Ministerstvom financií Slovenskej republiky (§ 15 ods. 1, 4 a 5 Daňového poriadku), ktorého súčasťou je aj žiadosť o vrátenie prípadného daňového preplatku (bod 38 tohto rozsudku).

48. Rovnaké princípy sa vzťahujú aj na daň z motorových vozidiel, pre ktorú platí podľa § 79 ods. 2 veta za bodkočiarkou Daňového poriadku rovnaká výnimka ako pre daň z príjmu (§ 10 ods. 14 a § 9 ods. 1 a 2 zákona č. 361/2014 Z. z. o dani z motorových vozidiel a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov).

51. Ustanovenie § 79 ods. 2 Daňového poriadku totiž upravovalo systém, v rámci ktorého malo dôjsť k vracaniu preplatkov na dani automaticky, v lehote 30 dní odo dňa ich vzniku, pričom vznik preplatkov pri dani z príjmov bol viazaný na vznik daňovej povinnosti - na podanie daňového priznania - uplynutie lehoty na podanie daňového priznania.

52. Podľa § 79 ods. 2 Daňového poriadku v znení účinnom od 1. januára 2012 ak nemožno daňový preplatok použiť podľa odseku 1, správca dane na žiadosť daňového subjektu, daňový preplatok vráti v lehote do 30 dní od doručenia žiadosti o jeho vrátenie; daňový preplatok na dani z príjmov a na dani z motorových vozidiel za príslušné zdaňovacie obdobie sa vráti najskôr po uplynutí lehoty na podanie daňového priznania podľa osobitných predpisov, najneskôr však do 40 dní odo dňa vzniku daňového preplatku. Ak správca dane žiadosti o vrátenie preplatku vyhovie v plnom rozsahu, správca dane rozhodnutie nevydáva.

54. Veľký senát preto s ohľadom na už uvedené konštatuje, že tak z historického výkladu, ako aj z gramatického a systematického výkladu § 79 ods. 2 Daňového poriadku v kontexte osobitného predpisu - zákona o dani z príjmov, je zrejmé, že povinnosť správcu dane vrátiť preplatok na dani sa vo všeobecnosti viaže na podanie žiadosti o vrátenie preplatku. Ustanovenie § 79 ods. 2 veta za bodkočiarkou Daňového poriadku v tomto smere nie je výnimkou a vzťahuje sa na osobitný prípad preplatkov, ktoré vznikajú na základe podania daňového priznania na dani z príjmov a dani z motorových vozidiel, pričom aj v tomto prípade daňovník podáva žiadosť o vrátenie preplatku ako súčasť daňového priznania.

56. Hoci iné senáty kasačného súdu v obdobných veciach ako je súdená vec dospeli k iným záverom ako je výklad prezentovaný v tomto rozsudku, dôležitou skutočnosťou je to, že veľký senát uskutočnil práve vyššie uvedený komplexný výklad súvisiacej právnej úpravy (vzhľadom na systematiku Daňového poriadku a správy daní, pri uplatnení legitímnych výkladových metód - historického, gramatického, systematického a teleologického výkladu), a to v rozsahu, ktorý presahuje jazykovú interpretáciu ustanovenia § 79 ods. 2 Daňového poriadku, keď bez ďalšieho nevidel dôvod tieto skoršie výklady akceptovať ani cez prizmu právnej istoty (k tomu pozri aj body 35 - 37 tohto rozsudku). Vzhľadom na to neprichádza do úvahy ani výkladové pravidlo in dubio mitius (v pochybnostiach miernejšie), ktoré nachádza svoje uplatnenie spravidla až potom, čo iné výkladové metódy nevedú k uspokojivému výsledku.

Ako však vyplýva z vyššie uvedenej argumentácie, veľký senát pre svoj záver využil štandardné výkladové metódy, pričom tento jeho postup vo svojej podstate vylúčil možnosť oprieť sa v rámci rozhodovania tohto sporu o zásadu in dubio mitius, keď je zrejmé, že pri štandardných metódach výkladu bolo možné súvisiacu právnu úpravu interpretovať tak ako to vyplýva z tohto rozsudku. Skutočnosť, že tento výklad je iný ako bol doterajší výklad, sama osebe nevyvoláva stav prípadnej neurčitosti právnej úpravy, ktorý by mal byť kompenzovaný potrebou aplikácie zásady in dubio mitius.

apríla 2016. Vzhľadom na uvedený záver preto vyhodnotil veľký senát kasačnú sťažnosť ako dôvodnú. 58. Len na doplnenie veľký senát uvádza, že hoci otázka vzniku nároku žalobcu na sankčný úrok podľa § 35b ods. 5 až 7 zákona o správe daní nebola predmetom kasačnej sťažnosti, v súvislosti s touto právnou otázkou veľký senát v plnom rozsahu odkazuje na už ustálené právne závery Najvyššieho súdu Slovenskej republiky uvedené v rozsudku sp. zn. 8Sžfk/41/2018 zo dňa 24. októbra 2019 ako aj napr. na rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4Sžfk/52/2020 zo dňa 28. marca 2024.

24. Vychádzajúc z právnych záverov veľkého senátu uvedených v rozsudku sp. zn. 19SVs/2/ 2024, kasačný senát vrátil vec na ďalšie konanie správnemu súdu. 25. Tu zároveň dopĺňa, že uvedený postup bol dôvodný nielen z hmotnoprávneho hľadiska, t. j. vychádzajúc z vlastných právnych záverov citovaného rozsudku veľkého senátu, ale kasačný súd ho považoval za relevantný (t. j. vrátenie veci na ďalšie konanie správnemu súdu) aj z procesného hľadiska (a to aj v ústavnoprávnom kontextu), keď k zmene v právnom posúdení veci došlo v neprospech žalobcu (daňového subjektu), stalo sa tak v inej veci, ako je priamo vec, ktorá tvorí predmet tohto kasačného konania a stalo sa tak v čase, kedy už možnosť argumentácie žalobcu vo vzťahu k záverom veľkého senátu dopadajúcim na výrok rozsudku správneho súdu, resp. kasačného súdu v tejto veci (vrátane možných špecifík týkajúcich sa tejto veci), boli - vzhľadom na princíp koncentrácie konania - obmedzené, keďže kasačné konanie v tejto veci už prebiehalo.

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.