4Sfk/38/2022

1. Žiadosťou podanou dňa 17. októbra 2012 požiadala právna predchodkyňa žalobkyne o vrátenie zaplatenej dane z emisných kvót v súvislosti s novelou zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dani z príjmov“) a v nadväznosti

2. Dňa 3. júla 2018, v nadväznosti na predchádzajúcu žiadosť, dodatočné daňové priznanie na daň z príjmu právnických osôb za rok 2011 zo dňa 17. októbra 2012 a rozsudok Súdneho dvora Európskej únie vo veci PPC Power a.s., C-302/17 zo dňa 12. apríla 2018, podala právna predchodkyňa žalobkyne opätovnú žiadosť o vrátenie zaplatenej dane z emisných kvót za rok 2011 v sume 366.304,- eur spolu s príslušenstvom (úrokom) vypočítaným do dňa vrátenia

„Daňový poriadok“) nemožno vyrubiť daň ani rozdiel dane alebo uplatniť nárok na sumu podľa osobitných predpisov po uplynutí piatich rokov od konca roka, v ktorom vznikla povinnosť podať daňové priznanie, alebo v ktorom daňovému subjektu vznikol nárok na uplatnenie sumy

5. Z administratívneho spisu tiež vyplýva, že právna predchodkyňa žalobkyne si rovnaký nárok (o vrátenie zaplatenej dane a príslušný úrok) uplatnila voči Ministerstvu financií Slovenskej republiky postupom podľa zákona č. 514/2003 Z. z. o zodpovednosti za škodu pri výkone verejnej moci a o zmene niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o zodpovednosti za škodu“) žiadosťou zo dňa 24. januára 2019.

7. V ďalšom procesnom postupe žalovaný vydal oznámenie č. 101101444/2020 zo dňa 30. júna 2020 (ďalej len „opatrenie žalovaného“ alebo „žalované opatrenie“). Žalovaný uviedol, že medzi Slovenskou republikou v zastúpení Ministerstvom financií Slovenskej republiky a právnou predchodkyňou žalobkyne bola dňa 15. augusta 2019 uzavretá dohoda o mimosúdnom vyrovnaní č. 2019/143, na základe ktorej bola právnej predchodkyni žalobkyne vyplatená časť uplatneného nároku na náhradu škody v rozsahu istiny zaplatenej dane z emisných kvót za rok 2011, preto už žiadosť právnej predchodkyne žalobkyne v súčasnosti nie je dôvodná. Správca dane však právnej predchodkyni žalobkyne daňový preplatok nevrátil, preto právnej predchodkyni žalobkyne nevznikol nárok na úrok za oneskorené vrátenie daňového preplatku a správcovi dane nevznikla povinnosť rozhodnúť o priznaní úroku.

povinnosť správcovi dane rozhodnúť o priznaní úroku podľa § 79 Daňového poriadku.

8. Proti opatreniu žalovaného podala právna predchodkyňa žalobkyne správnu žalobu na správny súd a žiadala, aby správny súd zrušil opatrenie žalovaného a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. 9. Žalobkyňa uviedla, že na základe mimosúdnej dohody so štátom jej bola vyplatená suma zaplatenej dane z emisných kvót. Rozhodnutím Súdneho dvora Európskej únie vo veci PPC Power a.s., C-302/17 zo dňa 12. apríl 2018 bol konštatovaný rozpor dane z emisných kvót, ktorú bola v relevantnom období povinná zaplatiť. Z rozhodovacej činnosti Súdneho dvora Európskej únie podľa názoru právnej predchodkyne žalobkyne vyplýva povinnosť členského štátu vrátiť dane vybrané v rozpore s právom Európskej únie (rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veciach Littlewoods Retail a i., C-591/10; Irimie, C-565/11; Nicula, C-331/ 13).

Ich výška pritom musí rešpektovať zásady ekvivalencie a efektivity. 10. S odkazom na rozhodovaciu činnosť Najvyššieho správneho súdu Českej republiky (č. k. 5 Afs 53/2009-63 zo dňa 13. novembra 2009) dospela právna predchodkyňa žalobkyne k názoru, že orgánom finančnej správy mal byť známy právny stav, vrátane únijného práva a mal im byť zrejmý možný rozpor dane z emisných kvót s únijným právom. Preto daň zaplatená z titulu vnútroštátneho práva rozporného s únijným právom má charakter daňového preplatku. Proces vrátenia daňového preplatku upravuje § 79 Daňového poriadku.

12. Ak by aj na predmetný prípad bola aplikovaná lehota podľa § 79 ods. 5 v spojení s § 69 ods. 1 Daňového poriadku, aj táto bola dodržaná. Po pozastavení účinnosti právnej úpravy dane z emisných kvót zo strany Ústavného súdu Slovenskej republiky a následným zrušením tejto dane príslušnou novelou podala právna predchodkyňa žalobkyne dňa 17. októbra 2012 dodatočné daňové priznanie k dani z príjmov právnickej osoby za rok 2011, do ktorého zahrnula aj prímy, ktoré dosiahla z predaja emisných kvót, v dôsledku čoho zo straty dosiahla

Následne právna predchodkyňa žalobkyne podala dňa 31. marca 2014 druhé dodatočné daňové priznanie k dani z príjmov právnickej osoby za rok 2011, ktorým vrátila stav do stavu podania riadneho daňového priznania. Právna predchodkyňa žalobkyne si uplatňovala nárok na vrátenie daňového preplatku formou dodatočného daňového priznania za obdobie od 17. októbra 2012 do 31. marca 2014.

daní a poplatkov a o zmenách v sústave územných finančných orgánov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o správe daní“). Toto vyplýva zo zásad ekvivalencie, efektivity a primeranosti. Úrok si právna predchodkyňa žalobkyne uplatnila odo dňa, od kedy nemala možnosť disponovať peňažnými prostriedkami - uhradením dane z emisných kvót rozpornej s únijným právom.

15. Správny súd skonštatoval, že v predmetnej veci je nesporné, že na základe dohody o urovnaní uzatvorenej medzi Slovenskou republikou v zastúpení Ministerstva financií Slovenskej republiky a právnou predchodkyňou žalobkyne bola právnej predchodkyni žalobkyne uhradená časť nároku na náhradu škody predstavujúcej istinu, z čoho pre správny súd vyplýva, že vrátenie zaplatenej dane z emisných kvót za rok 2011 na žiadosť právnej predchodkyne žalobkyne už nie je dôvodné.

Vnútroštátny súd je pritom povinný uplatňovať a vykladať vnútroštátne právo tak, aby v čo najväčšej miere dosiahlo zmysel a účel judikatúry Súdneho dvora Európskej únie, resp. aby sa zabezpečil jej plný účinok. 17. Čo sa týka samotných úrokov, správny súd uviedol, že v prípade neexistencie právnej úpravy Európskej únie prináleží vnútroštátnemu poriadku členských štátov stanoviť podmienky zaplatenia a výpočtu týchto úrokov, pričom tieto musia rešpektovať zásady ekvivalencie a efektivity a nesmú byť nevýhodnejšie ako podmienky pri podobných nárokoch založených na ustanoveniach vnútroštátneho práva, ako ani stanovené takým spôsobom, aby prakticky znemožnili výkon práv priznaných právnym poriadkom Európskej únie alebo tento výkon nadmerne sťažili.

19. Podľa názoru správneho súdu žalobkyňa splnila lehotu na podanie žiadosti o vrátenie zaplatenej dane z emisných kvót podľa § 79 ods. 5 v spojení s § 69 ods. 1 Daňového poriadku, keďže právna predchodkyňa žalobkyne podala žiadosť o vrátenie dane dňa 3. júla 2018, teda v 60-dňovej lehote počítanej od publikácie rozhodnutia Súdneho dvora Európskej únie vo veci PPC Power, a.s., C-302/17, ktorý bol publikovaný v Úradnom vestníku Európskej únie dňa 11. júna 2018.

20. Správny súd konštatoval, že oznámenie je síce ako opatrenie spôsobilým predmetom súdneho prieskumu, avšak správne orgány v predmetnej veci pochybili, pokiaľ daňové konanie neukončili formou rozhodnutia, čím postupovali v rozpore s § 58 ods. 1 písm. a) Daňového poriadku, keďže nevydali písomné rozhodnutie s náležitosťami podľa § 63 Daňového poriadku.

Daňového poriadku.

22. Proti napadnutému rozsudku správneho súdu podal žalovaný (ďalej aj ako „sťažovateľ“) kasačnú sťažnosť z dôvodu, že napadnutý rozsudok vychádza z nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 440 ods. 1 písm. g) zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok v znení neskorších predpisov (ďalej len „SSP“). Žiadal napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť správnemu súdu na ďalšie konanie. 23. Sťažovateľ sa nestotožnil s právnym názorom správneho súdu, ktorým zaviazal žalovaného postupom podľa § 79 ods. 3 Daňového poriadku rozhodnúť o nároku právnej predchodkyne žalobkyne - úroku zo sumy daňového preplatku. Podľa predmetného ustanovenia sa totiž zaplatenie úroku nerealizuje na návrh daňového subjektu, ale z úradnej povinnosti správcu dane pri splnení zákonných podmienok, ktoré v danom prípade neboli splnené. Sťažovateľ totiž nikdy právnej predchodkyni žalobkyne nevrátil daňový preplatok, preto nevznikla ani správcovi dane, resp. sťažovateľovi povinnosť rozhodnúť o priznaní úroku podľa § 79 Daňového poriadku zo sumy daňového preplatku. Nesprávne právne posúdenie veci podľa názoru sťažovateľa teda spočíva v tom, že súd aplikoval § 79 ods. 3 Daňového poriadku na situáciu, na ktorú sa nevzťahuje. 24. Ku kasačnej sťažnosti sťažovateľa sa vyjadrila aj právna predchodkyňa žalobkyne, ktorá sa v plnom rozsahu stotožnila s názorom správneho súdu, že jej bola nezákonne vyrubená daň z emisných kvót, pričom táto mala povahu daňového preplatku podľa § 2 písm. d) Daňového poriadku. Pokiaľ správca dane preplatok v podobe dane z emisných kvót právnej predchodkyni žalobkyne nevrátil, postupoval v rozpore so zákonom. Právna predchodkyňa žalobkyne pritom požiadala správcu dane o preplatok formou druhého dodatočného daňového priznania, čo je potrebné považovať za kvalifikovanú žiadosť o vrátenie preplatku. Preto právnej predchodkyni žalobkyne vznikol aj nárok na úrok podľa § 79 ods. 3 Daňového poriadku. Právna predchodkyňa žalobkyne sa nestotožnila s argumentáciou sťažovateľa, že daňový subjekt nemôže navrhnúť, resp. požiadať správcu dane aj o uhradenie mu úrokov z daňového preplatku, takýto záver by totiž odporoval § 79 ods. 2 Daňového poriadku. Povinnosti správcu dane priznať úrok totiž zodpovedá právo daňového subjektu na tento úrok a tohto práva sa daňový subjekt môže domáhať. Akceptovaním argumentácie sťažovateľa by došlo k odmietnutiu spravodlivosti (denegatio iustitiae). Právna predchodkyňa žalobkyne následne rozsiahlo citovala rozhodovaciu činnosť Súdneho dvora Európskej únie v snahe argumentačne podporiť jej nárok na úroky (náhradu) z neoprávnene vybratej dane. 25. Uznesením Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 4 Sfk 38/2022 zo dňa 28. februára 2023 kasačný súd rozhodol o pokračovaní v konaní so žalobkyňou ako sukcesorom právnej predchodkyne žalobkyne. 26. Po predložení veci Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky bola táto náhodným spôsobom pridelená do senátu 4 S. Na základe § 27c rozvrhu práce Najvyššieho správneho súdu na rok 2023 v znení jeho opatrenia č. 6 bola vec prerozdelená do senátu 8 S Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky v zložení JUDr. Anita Filová (predsedníčka senátu), Mgr. Kristína Babiaková a JUDr. Rastislav Dlugoš, PhD. (sudca spravodajca).

27. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „Najvyšší správy súd“ alebo „kasačný súd“) po zistení, že kasačná sťažnosť sťažovateľa bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP) a je prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k názoru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná.

30. Podľa § 63 Daňového poriadku ukladať povinnosti alebo priznávať práva podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu možno len rozhodnutím, ktoré musí byť doručené podľa tohto zákona, ak tento zákon neustanovuje inak.

32. Podľa § 79 ods. 2 Daňového poriadku ak nemožno daňový preplatok použiť podľa odseku 1 alebo uplatniť postup podľa odseku 9 alebo odseku 10, správca dane na žiadosť daňového subjektu preúčtuje daňový preplatok na nesplatný preddavok na daň, inak daňový preplatok vráti v lehote do 30 dní od doručenia žiadosti o jeho vrátenie, ak je väčší ako 5 eur; daňový preplatok na dani z príjmov a na dani z motorových vozidiel za príslušné zdaňovacie obdobie sa vráti najskôr po uplynutí lehoty na podanie daňového priznania podľa osobitných predpisov, najneskôr však do 40 dní odo dňa vzniku daňového preplatku. Ak správca dane žiadosti o vrátenie preplatku vyhovie v plnom rozsahu, správca dane rozhodnutie nevydáva.

34. V súlade s § 453 ods. 2 SSP je kasačný súd viazaný sťažnostnými bodmi uplatnenými sťažovateľom, preto sa nemohol zaoberať skutočnosťami a právnymi závermi správneho súdu, ktoré sťažovateľ procesne korektným spôsobom nespochybnil. Z týchto záverov musel kasačný súd vychádzať a tieto aj rešpektovať.

Keďže právna predchodkyňa žalobkyne v tejto súvislosti požiadala o vrátenie daňového preplatku s prislúchajúcim úrokom z neoprávnene zaplatenej dane, iniciovala daňové konanie podľa § 58 ods. 1 písm. a) Daňového

36. Vyššie uvedené závery správneho súdu o potrebe vydania formalizovaného rozhodnutia o nárokoch právnej predchodkyne žalobkyne v predmetnej veci (bod 20 tohto rozsudku), ktoré majú vo svojej podstate oporu aj v rozhodovacej činnosti kasačného súdu (bod 29 tohto rozsudku) a neboli relevantnou argumentáciou sťažovateľa spochybnené, naďalej platia. Argumentácia sťažovateľa týkajúca sa prípadnej aplikácie § 79 ods. 3 Daňového poriadku a splnenia podmienok pre vyrubenie úroku z daňového preplatku je v tomto prípade sekundárna a aj v prípade, ak by sa s ňou kasačný súd stotožnil, išlo by len o čiastkovú právnu otázku, ktorá by sama o sebe nespochybnila záver správneho súdu opierajúci sa v zásade o procesné pochybenie sťažovateľa.

38. Podľa § 79 ods. 3 Daňového poriadku ak správca dane vráti daňový preplatok po lehote ustanovenej v odseku 2, je povinný v lehote do 15 dní od vrátenia daňového preplatku rozhodnúť o priznaní úroku zo sumy daňového preplatku, ak jeho výška presiahne sumu 5

úroku. Ak správca dane eviduje voči daňovému subjektu daňový nedoplatok, použije tento úrok alebo jeho časť v lehote na jeho zaplatenie podľa § 55 ods. 6 a 7. Rovnako správca dane zaplatí daňovému subjektu úrok aj v prípadoch oneskoreného vrátenia nadmerného odpočtu a spotrebnej dane, na ktorú bolo uplatnené jej vrátenie, ak sa nadmerný odpočet a spotrebná daň nepoužijú podľa § 55 ods. 6 a 7.

Z ods. 1 preambuly predmetnej dohody je zrejmé, že istina uplatneného nároku na náhradu škody bola vyčíslená ako „bezdôvodne odvedená daň z emisných kvót“ a z bodu 2.1.1 dohody je zrejmé, že takto vymedzená istina aj bola právnej predchodkyni žalobkyne uhradená.

41. Z uvedeného vyplýva, že ak bol nárok žalobcu na vrátenie daňového preplatku na dani z emisných kvót za rok 2011 v sume 321.324 Eur, uplatnený v daňovom konaní žiadosťou zo dňa 10.05.2019, uspokojený prostriedkami civilného práva uzavretím mimosúdnej dohody veriteľa a dlžníka a následnom uhradení sumy 321.324 Eur, nemožno pri uplatnení elementárnej logiky dospieť k záveru, že nárok na vrátenie daňového preplatku naďalej trvá a nezanikol plnením zo strany štátu. Trvanie daňovo-právneho nároku teda možno konštatovať len v rozsahu žalobcom uplatneného úroku.“

Z tohto dôvodu preto nárok na vrátenie neoprávnene uhradenej dane z emisných kvót, ktorý bol uspokojený režimom podľa zákona o zodpovednosti za škodu, nemožno už opakovane (duplicitne) úspešne vymáhať v režime podľa § 79 ods. 1 a 2 Daňového

42. Kasačný súd nepovažuje za akceptovateľný výklad preferovaný sťažovateľom, podľa ktorého by vrátenie daňového preplatku v režime podľa zákona o zodpovednosti za škodu malo byť započítané na povinnosť vrátenia daňového preplatku § 79 ods. 1 a 2 Daňového poriadku, ale zároveň by znemožňovalo daňovému subjektu uplatnenie úroku podľa § 79 ods. 3 Daňového poriadku. Sťažovateľ sa preto mýli, keď tvrdí, že § 79 ods. 3 Daňového poriadku na predmetnú vec nemožno použiť, keďže nikdy právnej predchodkyni žalobkyne nevrátil daňový

43. Kasačný súd dáva sťažovateľovi do pozornosti, že vo svojej rozhodovacej činnosti už ustálil, že v prípade dane, ktorá je rozporná s únijným právom, vzniká daňovému subjektu právo na vrátenie dane ako aj právo na náhradu (úrok) zo zadržaných prostriedkov (rozhodnutie Najvyššieho správneho súdu sp. zn. 3 Sfk 26/2021 zo dňa 23. novembra 2023, body 21 až 39). Právna predchodkyňa žalobkyne si v predmetnej veci svojou žiadosťou uplatnila všetky svoje nároky - (i) nárok na vrátenie dane ako aj (ii) nárok na náhradu, ktorú stotožňuje (čo do výšky) s úrokom podľa § 79 ods. 3 Daňového poriadku.

zákonov (ďalej len „Daňový poriadok“) v lehote „najskôr po uplynutí lehoty na podanie daňového priznania. . ., najneskôr však do 40 dní odo dňa vzniku daňového preplatku“ vzťahuje len na situáciu vzniku daňového preplatku na predmetnej dani v súvislosti s podaním daňového priznania, alebo aj na vznik daňového preplatku na dani z príjmov z iných dôvodov.“

Tu treba podotknúť, že hoci v prípade Irimie išlo o iný typ dane zavedený v Rumunsku, taktiež išlo o daň zavedenú v rozpore s právom EÚ a rovnako išlo o jej vrátenie spolu s úrokmi, pričom záver Súdneho dvora EÚ smeroval k tomu, že okrem vrátenia dane patrí daňovníkovi aj náhrada straty spôsobenej nemožnosťou disponovať so zaplatenými peňažnými sumami vo forme úroku, pričom sadzba a splatnosť týchto úrokov musí podľa Súdneho dvora EÚ rešpektovať zásadu ekvivalencie a efektivity, teda nesmú byť nevýhodnejšie ako podmienky pri podobných nárokoch založených na ustanoveniach vnútroštátneho práva, ani stanovené takým spôsobom, aby prakticky znemožnili výkon práv priznaných právnym poriadkom Únie alebo tento výkon nadmerne sťažili. Režim, ktorý obmedzuje úrok až odo dňa nasledujúceho po dátume podania žiadosti o vrátenie neoprávnene vybratej dane, podľa Súdneho dvora nezodpovedá takejto požiadavke (C-565/11, body 21 - 23, 26 - 28).“

s otázkou, či je v súlade s únijným právom, pokiaľ nebola žalobkyni (resp. jej právnej predchodkyni) úrokom podľa § 79 ods. 3 Daňového poriadku pokrytá celá náhrada za uhradenú daň v rozpore s únijným právom, prípadne či túto náhradu možno získať prostriedkami civilného práva. Kasačný súd pre úplnosť dodáva, že ak žalovaný v ďalšom konaní zistí, že žalobkyni bol nárok na úrok podľa § 79 ods. 3 Daňového poriadku uspokojený prostriedkami civilného práva (obdobne ako jej nárok na vrátenie samotnej sumy zaplatenej dane rozpornej s únijným právom), je to dôvod na nepriznanie duplicitného (už vyplateného) úroku podľa § 79 ods. 3 Daňového poriadku.