4Sfk/40/2021

1. V pôvodnom správnom súdnom konaní vedenom na Krajskom súde v Banskej Bystrici (ďalej aj ako „krajský súd“ alebo „správny súd“) pod sp. zn. 24S/29/2017, krajský súd rozsudkom č.k. 24S/29/2017-175 z 9. novembra 2017 postupom podľa § 191 ods.1 písm. d/ zákona č. 162/2015 Z.z. Správny súdny poriadok (ďalej aj „SSP“ alebo „Správny súdny poriadok“) rozhodnutie žalovaného č.100101400/2017 zo 16. januára 2017 (ďalej aj ako „napadnuté rozhodnutie“) a rozhodnutie Daňového úradu Banská Bystrica, pobočka Zvolen č. 104103085/2016 zo 14. októbra 2016 (ďalej aj ako „prvostupňové rozhodnutie“) zrušil a vec vrátil prvostupňovému orgánu verejnej správy na ďalšie konanie, a to z dôvodu nepreskúmateľnosti pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov. Predmetom preskúmavacieho konania sú rozhodnutia žalovaného, ktorými boli potvrdené rozhodnutia správcu dane, ktorými bol žalobcovi ako platiteľovi DPH určený rozdiel dane za zdaňovacie obdobia august, september, október, november a december 2011.

Na základe tam uvedených dôvodov dospel kasačný súd k záveru, že preskúmavané rozhodnutia orgánov verejnej správy nevykazujú také vady a nedostatky aké konštatoval v odôvodnení svojho rozhodnutia správny súd a že krajský súd rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci a odklonil sa od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu.

prejednal v súlade s § 107 ods. 2 SSP bez nariadenia pojednávania, pretože ústne pojednávanie sa pred vydaním rozsudku sp. zn. 24S/153/2016 z 09.11.2017 uskutočnilo a jeho opakované nariadenie si nevyžiadal ani iný dôvod podľa § 107 ods. 1 SSP.

3. Z napadnutého rozhodnutia žalovaného a z prvostupňového rozhodnutia správcu dane správny súd zistil, že orgány verejnej správy svoje rozhodnutia založili na zistení, že žalobca nesplnil podmienky uplatnenia nákladov v sume 390.429,74 eura v daňových výdavkoch, nakoľko nebolo preukázané dodanie tovaru - motorovej nafty žalobcovi dodávateľom uvedeným na faktúrach (LIBENZ, s.r.o. .), z ktorých faktúr si žalobca uplatnil náklady (výdavky). 4.

5Sžfk/10/2018 zo dňa 28.11.2019 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR sp. zn. I.ÚS 241/07-44. 5. Krajský súd v odôvodnení rozsudku uviedol, že žalobca pri daňovej kontrole predložil faktúry a k prevažnej časti z nich aj dodacie listy, svoje tvrdenia preukazoval výpoveďami konateľov žalobcu a U. W. (bývalého konateľa spoločnosti LIBENZ, s.r.o.), ktorí obchodné prípady dojednávali. Preukazoval ich aj svedeckými výpoveďami osôb (zamestnancov žalobcu), ktoré mali byť účastné pri dovoze (odovzdaní) tovaru. Žalobca mal za to, že svoje dôkazné bremeno vyčerpal. Podľa názoru krajského súdu, aby mohli byť tvrdené skutočnosti uvedené v predložených faktúrach akceptované zo strany správcu dane, museli by spĺňať podmienky preukaznosti by hmotnoprávneho nároku na úpravu - zníženie základu dane a jeho verifikovateľnosti, tak ako to uzavrel žalovaný v napadnutom rozhodnutí.

konateľovi p. U., ktorý mu udelil plnú moc na zastupovanie spoločnosti. V roku 2011 dodával žalobcovi motorovú naftu v mene spoločnosti LIBENZ, s.r.o., pričom nevedel, či všetky predložené faktúry vystavil on. Naftu dodával na základe telefonickej objednávky konateľa žalobcu p. S. v cisternách spoločnosti EUROTRANS KOŠICE, s.r.o., ktorá bola prečerpaná do nadzemenej nádrže vo Vígľaši. Dodacie listy vystavoval on osobne.

Svedok I. U. nevedel nič o činnosti spoločnosti LIBENZ, s.r.o., nemal daňové a účtovné doklady spoločnosti, nevystavoval faktúry, nijako neparticipoval na obchodoch so žalobcom, nevedel nič o zmluvách, objednávkach, o tom, od koho bola motorová nafta nadobudnutá, o spôsobe jej skladovania, dopravy a mieste dodania, o úhradách za prepravu.

7. Krajský súd nevyhovel návrhu žalobcu na vykonanie dokazovania oboznámením sa s daňovými pohľadávkami správcu dane voči spoločnostiam LIBENZ, s.r.o., LIG-OIL s.r.o., so spisom vedeným na Okresnom súde Košice I. pod sp. zn. 31K/81/2014, ako aj s Úradným záznamom č. 103219711/2016, nevykonal dokazovanie fotografickými snímkami vyhotovenými žalobcom z internetovej stránky Google mapy a nevyhovel ani návrhu, aby zabezpečil od orgánov činných v trestnom konaní uznesenie o vznesení obvinenia U. W.. Krajský súd považoval za nadbytočné opakované vypočutie U. W. ako svedka na tie isté otázky, ktoré už boli predmetom jeho výsluchu vykonaného správcom dane (opakovane) v daňovom konaní, k čomu uviedol, že nie je úlohou správneho súdu, aby doplňoval dokazovanie a nahrádzal činnosť orgánu verejnej správy.

si nárok uplatní. Krajský súd mal za to, že žalovaný nepreniesol zodpovednosť spoločnosti LIBENZ, s.r.o. na žalobcu, naopak sám žalobca predložil na preukázanie splnenia podmienok pre vznik daňového výdavku doklady od spoločnosti LIBENZ, s.r.o., pričom údaje v nich uvedené sa preverovaním nepodarilo preukázať.

10. K námietke týkajúcej sa nepreskúmateľnosti rozhodnutia žalovaného pre nedostatok dôvodov krajský súd poukázal na odôvodnenie rozsudku Najvyššieho súdu SR sp.zn. 6Sžf/ 1/2009 a dospel k záveru, že preskúmavané rozhodnutie žalovaného obsahuje zákonom stanovené náležitosti. Nestotožnenie sa žalobcu s právnou argumentáciou žalovaného, resp. s jeho právnym posúdením založeným na odlišných názoroch, si nemožno zamieňať s nezrozumiteľnosťou alebo nedostatkom dôvodov. 11. Žalobca poukázal vo svojej žalobe na judikatúru Súdneho dvora EU, napríklad na rozsudky C-277/14 PPUH Stehcemp, C-354/03 Optigen, C-355/03 Fulcrum Elektronics, C-484/03 Bond House Systems C-285/11, Bonik, C-80/11, Mahagében a Dávid, C-78/12, C-643/11 a iné a z nej vyplývajúcu judikatúru Najvyššieho súdu SR.

12. Krajský súd považoval za nedôvodné námietky žalobcu, týkajúce sa vád konania, resp. procesného pochybenia správcu dane (i žalovaného). K námietke, že správca dane v priebehu daňovej kontroly nevytvoril podmienky pre realizáciu práva žalobcu upraveného v § 45 ods. 1 písm. c/ Daňového poriadku (právo klásť svedkom otázky pri ústnom pojednávaní dňa 18. novembra 2013), krajský súd uviedol, že predmetná zápisnica bola spísaná Daňovým úradom Prešov ako príslušným správcom dane pri výkone daňovej kontroly v spoločnosti LIBENZ, s.r.o., kde bol I. U. vypočutý, resp. sa vyjadroval ako konateľ kontrolovaného daňového subjektu. Ďalej konštatoval, že správca dane v priebehu vyrubovacieho konania oboznámil žalobcu s výsledkami zistení vyplývajúcimi z predmetnej zápisnice o výsluchu a dňa 07. apríla 2014 opätovne vypočul I. U. ako svedka za účasti žalobcu, resp. jeho právneho zástupcu, kde mu bolo umožnené klásť svedkovi otázky, čo aj využil.

14. O trovách konania rozhodol krajský súd tak, že podľa § 167 ods. 1 SSP (a contrario) žalobcovi nárok na náhradu trov konania nepriznal a žalovanému nárok na náhradu trov kasačného konania podľa § 168 SSP nepriznal.

15. Proti napadnutému rozsudku podal žalobca (ďalej len „sťažovateľ“) kasačnú sťažnosť z dôvodov podľa ust. § 440 ods. 1 písm. e/, f/, g/ a h/ SSP, ktorou navrhol napadnutý rozsudok zrušiť a vec vrátiť krajskému súdu na ďalšie konanie, alternatívne napadnutý rozsudok zmeniť tak, že kasačný súd zruší napadnuté rozhodnutie žalovaného, ako aj prvostupňové rozhodnutie. 16. V súvislosti s dôvodom kasačnej sťažnosti podľa ust. § 440 ods. 1 písm. e/ SSP sťažovateľ argumentoval tým, že vo veci rozhodoval nesprávne obsadený krajský súd, keďže počas konania došlo k zmene zloženia senátu krajského súdu, ako aj k zmene predsedu senátu, keď sudcu N.. N. F. nahradil sudca N.. C. I., pričom na základe uvedenej personálnej zmeny v zložení senátu vo veci nerozhodoval senát v takom istom zložení ako v čase pridelenia veci. S poukazom na uvedené mal za to, že bol odňatý svojmu zákonnému sudcovi. Sťažovateľ uviedol, že o zmene v zložení senátu Krajského súdu v Banskej Bystrici nebol žiadnym spôsobom informovaný, dozvedel sa o nej len z napadnutého rozsudku. Sťažovateľovi taktiež nebolo zrejmé, prečo došlo k zmene spisovej značky, pod ktorou bolo pôvodne vedené konanie na krajskom súde, pretože k zmene spisovej značky a prideleniu značky novej nie je žiadny dôvod a uvedený stav spôsobuje v predmetnej veci značnú neprehľadnosť. 17. Sťažovateľ ku dôvodu kasačnej sťažnosti v zmysle ust. § 440 ods. 1 písm. f/ SSP uviedol, že napadnutý rozsudok je podľa neho nesprávny, arbitrárny, nepresvedčivý a v rozpore so zákonnou úpravou, pretože krajský súd sa dôkladne neoboznámil s existujúcim stavom veci, vykonané dôkazy nevyhodnotil v súlade s procesnými zásadami, t.j. každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti. 18. Sťažovateľ rovnako namietal, že v bode 101 žaloby požiadal správny súd, aby ho upovedomil o mieste a čase pojednávania nariadeného v prejednávanej veci, alebo verejného vyhlásenia rozsudku elektronickou formou na emailovú adresu svojho právneho zástupcu. Podľa názoru sťažovateľa, krajský súd neinformovaním o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku postupoval v rozpore s ustanovením § 219 ods. 3 zákona č. 160/2015 Z.z. Civilný sporový poriadok v platnom znení (ďalej len „CSP“ alebo „Civilný sporový poriadok“), ktoré malo byť podľa jeho názoru aplikovaný podľa § 25 SSP. Argumentoval tým, že uvedeným konaním mu krajský súd znemožnil, aby sa zúčastnil verejného vyhlásenia rozsudku a uskutočňoval súvisiace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva sťažovateľa na spravodlivý proces. Následne poukázal o.i. na rozhodnutia Najvyššieho súdu SR sp. zn. 7Cdo/192/2013, 3Cdo/179/2010, 5Cdo/277/2013, 7Cdo/54/2011 a 5Cdo/14/2018, z ktorých vyplýva, že ak súd v rozpore s ust. § 124 ods. 3 zákona č. 99/1963 Zb. Občiansky súdny poriadok v znení neskorších právnych predpisov (ďalej len „OSP“) o verejnom vyhlásení rozsudku neupovedomil účastníka, ktorý o to požiadal, uvedené je porušením procesných práv tohto účastníka v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces.

Sťažovateľ ako daňový subjekt disponoval existenciou materiálneho plnenia a faktúrou s opisom druhu a ceny dodaného tovaru od určitého dodávateľa, vyčerpal tým vlastné dôkazné bremeno a na preukázanie opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u dodávateľa alebo jeho subdodávateľov znáša dôkazné bremeno, ako aj dôkaznú núdzu správca dane. Namietal, že v danom prípade tak správca dane, žalovaný, ako aj krajský súd v rozsudku, mu ako daňovému subjektu nedôvodne pričítali existenciu dôkaznej núdze ohľadne skutočností, ktoré netvorili jeho dôkazné bremeno.

20. Sťažovateľ ďalej namietal, že krajský súd porušil svoje povinnosti aj tým, že sa absolútne nevyrovnal s jeho zásadnými a rozhodujúcimi argumentami, ktoré nepochybne majú podstatný vplyv na rozhodnutie vo veci samej, nakoľko z odôvodnenia rozsudku nie je zrejmé ako sa krajský súd vysporiadal s argumentáciou sťažovateľa uvedenou vo vyjadrení k žalobe a odkladnému účinku žaloby zo dňa 26. mája 2017.

Sťažovateľ mal za to, že pokiaľ krajský súd neprihliadol na podstatné skutkové zistenia vyplývajúce z administratívneho spisu uvádzané samotným žalovaným v uvedenom úradnom zázname, rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci.

uznesenie

Okresného súdu Košice I. sp. zn. 31K/81/2014 zo dňa 15. mája 2015, z ktorého vyplýva, že na základe návrhu Slovenskej republiky - Daňový úrad Košice, bol na majetok spoločnosti LIBENZ, s.r.o. vyhlásený konkurz.

Sťažovateľ mal za to, že o všetkých týchto uvádzaných skutočnostiach má žalovaný z výkonu svojej činnosti priame poznatky, avšak účelovo a v rozpore s právnymi predpismi tieto neobjektívne „využíva" len vo svoj prospech, aby sa dopracoval k úhrade finančných prostriedkov. 22. Žalovaný sa ku kasačnej sťažnosti nevyjadril.

23. Prejednávaná vec bola dňa 12.11.2020 predložená Najvyššiemu súdu Slovenskej republiky, ako súdu príslušnému na konanie a rozhodnutie, podľa právnej úpravy účinnej k danému dňu. Na Najvyššom súde Slovenskej republiky bola vec náhodným výberom pridelená na rozhodnutie senátu 5S pod sp. zn.: 5Sžfk/69/2020. S účinnosťou ku dňu 01.08.2021 (§ 101e ods. 1 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov) začal svoju právomoc vykonávať Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, pričom k tomuto dňu prešiel z Najvyššieho súdu Slovenskej republiky na Najvyšší správny súd Slovenskej republiky výkon súdnictva vo všetkých veciach, v ktorých je od 01.08.2021 daná právomoc Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky (čl. 154g ods. 4 a 6 Ústavy Slovenskej republiky v spojení s § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov). Prejednávaná vec bola preto zo zákonných dôvodov podľa predchádzajúcej vety - dňa 01.08.2021, náhodným výberom pridelená na rozhodnutie kasačnému senátu 4S Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky. Dňa 20.10.2021 bola vec vrátená bez rozhodnutia na zaujatie stanoviska k sťažnostnému bodu podľa ust. § 440 ods. 1 písm. e/ SSP krajskému súdu. Dňa 29.11.2021 bola predmetná vec opätovne predložená Najvyššiemu súdu správnemu Slovenskej republiky a bola jej pridelená spisová značka 4Sfk/40/2021. 24. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, ako súd kasačný podľa § 21 písm. a/ SSP v spojení s § 438 ods. 2 SSP, po tom, čo zistil, že kasačná sťažnosť bola podaná riadne a včas (§ 443 SSP a § 444 SSP), oprávnenou osobou na podanie kasačnej sťažnosti (§ 442 SSP), smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 SSP), kasačná sťažnosť má predpísané náležitosti (§ 445 ods. 1 SSP a § 57 SSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie z dôvodov a v rozsahu uvedenom v podanej kasačnej sťažnosti podľa § 440 SSP, § 441 SSP a § 453 SSP a postupom podľa § 455 SSP bez nariadenia pojednávania dospel k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľa je nedôvodná. 25. Z obsahu administratívneho spisu kasačný súd zistil nasledovné. Daňový úrad Banská Bystrica, pobočka Zvolen žalobcovi pod č. 9614401/5/4715758/2013MelJ z 18. októbra 2013 oznámil výkon daňovej kontroly dane z pridanej hodnoty za január - december 2011. Správca dane 21. marca 2014 žalobcu ako daňový subjekt oboznámil s tým, že rozšíril vykonávanú daňovú kontrolu dane z pridanej hodnoty za obdobie január až decembre 2011 o daň z príjmov právnickej osoby za rok 2011. 26. Napadnutým rozhodnutím žalovaný potvrdil prvostupňové rozhodnutie č. 104103085/ 2016 zo 14. októbra 2016, ktorým správca dane vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 74181,65 € na dani z príjmov právnickej osoby za zdaňovacie obdobie roku 2011. Daň vyrubená daňovým priznaním doručeným dňa 30. marca 2012 predstavovala sumu 6008,09 €, daň zistená správcom dane vo vyrubovacom konaní predstavovala sumu 80189,74 € a rozdiel dane sumu 74181,65 €.

27. Podľa § 2 ods. 1 a 2 SSP, v správnom súdnictve poskytuje správny súd ochranu právam alebo právom chráneným záujmom fyzickej osoby a právnickej osoby v oblasti verejnej správy a rozhoduje v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom. Každý, kto tvrdí, že jeho práva alebo právom chránené záujmy boli porušené alebo priamo dotknuté rozhodnutím orgánu verejnej správy, opatrením orgánu verejnej správy, nečinnosťou orgánu verejnej správy alebo iným zásahom orgánu verejnej správy, sa môže za podmienok ustanovených týmto zákonom domáhať ochrany na správnom súde.

29. Podľa § 25 SSP, ak tento zákon neustanovuje inak, použijú sa na konanie pred správnym súdom primerane ustanovenia prvej a druhej časti Civilného sporového poriadku okrem ustanovení o intervencii. Ak niektorá otázka nie je riešená ani v Civilnom sporovom poriadku, správny súd postupuje primerane podľa základných princípov konania tak, aby sa naplnil účel správneho súdnictva.

Ak sú pri vyhlasovaní rozsudku prítomní iba sudcovia a zapisovateľ, rozsudok správny súd vyhlási vyvesením skráteného písomného vyhotovenia bez odôvodnenia na úradnej tabuli súdu po dobu 14 dní; deň vyhlásenia sa poznamená na písomnom vyhotovení. (4) Vo veciach, v ktorých správny súd rozhoduje rozsudkom bez nariadenia ústneho pojednávania, oznámi miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku na úradnej tabuli súdu a na webovej stránke príslušného súdu v lehote najmenej piatich dní pred jeho vyhlásením.

32. Podľa § 17 ods. 2 písm. a/ zákona č. 595/2003 Z.z., výsledok hospodárenia alebo rozdiel medzi príjmami a výdavkami podľa odseku 1 pri zisťovaní základu dane sa zvýši o sumy, ktoré nemožno podľa tohto zákona zahrnúť do daňových výdavkov alebo ktoré boli do daňových výdavkov zahrnuté v nesprávnej výške,

f) výdavky prevyšujúce príjmy v zariadeniach na uspokojovanie potrieb zamestnancov alebo iných osôb s výnimkou § 17 ods. 3 písm. e/, pričom výdavky a príjmy sa posudzujú v úhrne za všetky zariadenia, g) výdavky na technické zhodnotenie (§ 29 ods. 1) a výdavok, ktorý sa považuje za technické zhodnotenie (§ 29 ods. 2), h) výdavky na reprezentáciu okrem výdavkov na reklamné predmety v hodnote neprevyšujúcej 16,60 € za jeden predmet, i) výdavky na osobnú potrebu daňovníka vrátane výdavkov (nákladov) na ochranu osoby daňovníka a blízkych osôb daňovníka, na ochranu majetku daňovníka, ktorý nie je súčasťou obchodného majetku daňovníka, a majetku blízkych osôb daňovníka; toto ustanovenie sa nepoužije na výdavky (náklady) podľa § 19 ods. 2 písm. e/ a p/, j) výdavky (náklady) vynaložené na príjmy nezahŕňané do základu dane, k) výdavky (náklady) na nákup vlastných akcií vo výške sumy prevyšujúcej nominálnu hodnotu akcií. 34.

35. Podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku, daňový subjekt preukazuje: a) skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov, b) skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania, c) vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

37. Podľa § 3 ods. 3, 4 a 5 zákona č. 757/2004 Z.z. o súdoch v platnom znení (ďalej len „zákon o súdoch“), zákonný sudca je sudca, ktorý vykonáva funkciu sudcu na príslušnom súde a bol určený v súlade so zákonom a s rozvrhom práce na konanie a rozhodovanie o prejednávanej

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v medziach kasačnej sťažnosti ako kasačný súd preskúmal rozsudok krajského súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, najmä z toho pohľadu, či kasačné námietky sťažovateľa sú spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.

N.. N. F. bol preradený do senátu občianskoprávneho kolégia, pričom z bodu 2.4.8. tohto rozvrhu vyplýva skutočnosť, že veci napadnuté do senátu 24 S do 31. decembra 2017 sa dokončia v zložení senátu k 1. januáru 2018. V zmysle Rozvrhu práce Krajského súdu v Banskej Bystrici na rok 2018 je od 1. januára 2018 členom senátu 24S I.. V. S. (1. zloženie senátu) a N.. C. I. (2. zloženie senátu). V tomto kontexte je potrebné zdôrazniť, že žiadne ustanovenie právneho predpisu neukladá súdu povinnosť oznamovať účastníkom konania zmeny v zložení senátu na základe zákonom predpokladaných a aprobovaných dôvodov. Zároveň je v zmysle § 50 ods. 4 zákona č. 757/2004 Z.z. rozvrh práce spolu so stanoviskom sudcovskej rady verejne prístupný. Z uvedených dôvodov vyhodnotil kasačný súd námietku sťažovateľa, že konaním krajského súdu bol odňatý svojmu zákonnému sudcovi a vo veci rozhodol nesprávne obsadený krajský súd, ako nedôvodnú.

41. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti namietal taktiež porušenie jeho práva na spravodlivý proces, ku ktorému malo dôjsť jeho neinformovaním o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku v zmysle ust. § 219 ods. 3 CSP, pričom v podanej žalobe o takýto spôsob oznámenia vyššie uvedených skutočností požiadal.

Jeho námietka je konkretizovaná len tým, že nebol upovedomený o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku krajského súdu aj špecifickým spôsobom a to v súlade s ust. § 219 CSP. V predmetnej veci je teda nepochybné, že došlo k verejnému vyhláseniu rozsudku a že o mieste a čase verejného vyhlásenia rozsudku bola verejnosť riadne upovedomená, oznámením času a miesta VVR na úradnej tabuli súdu.

44. Kľúčovým pre prípadnú aplikáciu Civilného sporového poriadku je znenie ustanovenia § 25 SSP, podľa ktorého, ak tento zákon neustanovuje inak, použijú sa na konanie pred správnym súdom primerane ustanovenia prvej a druhej časti CSP, okrem ustanovení o intervencii.

46. Nakoľko Správny súdny poriadok obsahuje explicitnú úpravu oznamovania termínu vyhlásenia rozsudku účastníkom v ustanovení § 137 SSP, nie sú splnené podmienky pre aplikáciu CSP. 47. Povinnosť, ak o to strana požiada, oznámiť jej miesto a čas verejného vyhlásenia rozsudku aj elektronickými prostriedkami, je ustanovená v § 219 ods. 3 CSP, je teda v predpise upravujúcom iný typ konania. Keďže ide o dve rôzne úpravy tej istej procesnej situácie, je potrebné uprednostniť osobitné ustanovenie Správneho súdneho poriadku (§ 137 ods. 4) ako „lex specialis“, a to napriek tomu, že by sa mohlo javiť, že právna úprava v § 219 ods. 3 CSP priznáva účastníkovi konania viac práv, opačný výklad by bol v prísnom rozpore so zásadou subsidiarity. 48.

49. Vyhlásenie rozsudku krajského súdu je realizované bez vykonávania dokazovania a bez vyjadrení účastníkov konania. 50. Čo sa týka námietky nesprávneho právneho posúdenia veci a odklonu od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu (ust. § 440 ods. 1 písm. g/ a h/ SSP), sťažovateľ argumentoval tým, že vyčerpal vlastné dôkazné bremeno.

Kasačný súd považuje za potrebné uviesť, že účelom daňového konania je zistenie, či si daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotnoprávnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiskálne záujmy štátu, Daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane, alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.

53. V posudzovanom prípade, dôvodom neuznania výdavkov uplatnených sťažovateľom v prejednávanej veci bola práve skutočnosť, že správca dane spochybnil dodanie tovaru uvedeného na faktúrach t.j. že toto bolo sťažovateľovi dodané deklarovaným dodávateľom, resp. inou zdaniteľnou osobou. Kasačný súd má rovnako ako správny súd za to, že z vykonaného dokazovania je zrejmé, že sťažovateľom predloženým daňovýmdokladom absentuje preukázanie, že predmetný tovar bol skutočne dodaný dodávateľom, resp. inou zdaniteľnou osobou, aby tieto mohli byť uznané ako daňové náklady vynaložené v zmysle zákona o dani z príjmov.

55. Sťažovateľ namietal taktiež rozsah dôkazného bremena, ktoré mal znášať. K rozloženiu dôkazného bremena a teda, či a v akom rozsahu dôkazné bremeno zaťažuje sťažovateľa alebo správcu dane, sa vyjadril Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku sp. zn. 4Sžf/30/2014 zo dňa 17.02.2015: „aplikácia zásady voľného hodnotenia dôkazov nedáva správcovi dane právo na svojvoľné a účelové nakladanie so zisteniami získanými v rámci daňovej kontroly alebo daňového konania, ale táto podlieha zákonom stanovenému postupu, keď je správca dane povinný hodnotiť každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti a pritom prihliadať na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo, pričom toto vyhodnotenie zistených skutkových okolností musí zodpovedať zásadám logického myslenia a správnej aplikácie relevantných zákonných ustanovení. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním, v daňovom

56. K problematike presúvania dôkazného bremena sa vyjadril aj Ústavný súd Slovenskej Republiky napr. v uznesení sp. zn. I. ÚS 377/2018-53 zo dňa 14.11.2018: „Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane.

57. Sťažovateľ tak má, pokiaľ ide o jeho dôkazné bremeno, dve povinnosti, a to povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenie dokázať. Povinnosť tvrdiť sťažovateľa spočívala v samotnom uplatnení daňových nákladov a následne povinnosť sťažovateľa dokázať svoje tvrdenie, vyjadruje jeho dôkazné bremeno. Úlohou správcu dane je tvrdené skutočnosti verifikovať a prípadne relevantne spochybniť. V prípade ich spochybnenia bolo následne na sťažovateľovi, aby pochybnosti správcu dane vyvrátil. Bolo práve na sťažovateľovi, aby si zaobstaral vhodné dôkazy preukazujúce, že predmetné plnenie - dodanie tovaru , motorovej nafty - bolo dodané zo strany deklarovaného dodávateľa, resp. inej zdaniteľnej osoby.

59. Námietku sťažovateľa týkajúcu sa odklonu rozsudku krajského súdu od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu, poukazujúc na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp.zn. 5Sžfk/38/2017 zo dňa 19. júna 2019, považoval senát kasačného súdu za neopodstatnenú. Judikatúra Najvyššieho súdu zaoberajúca sa dôkazným bremenom v daňovom konaní, osobitne pokiaľ ide o preukazovanie uskutočnenia zdaniteľného plnenia, je rozsiahla a prešla istým

60. Kasačný súd poukazuje aj na to, že Najvyšší súd Slovenskej republiky rozhodol o kasačných sťažnostiach sťažovateľa v súvisiacich veciach (pri totožnosti podstatných námietok v kasačnej sťažnosti, ktoré sa týkali daňovej kontroly na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu DPH za zdaňovacie obdobie január - december 2011), rozsudkami sp. zn. 4Sžfk/78/2020, 4Sžfk/8/2021, 4Sžfk/11/2021, 4Sžfk/12/2021, 4Sžfk/13/ 2021, 4Sžfk/19/2021 4Sžfk/20/2021 zo dňa 01. júna 2021 tak, že kasačnú sťažnosť sťažovateľa ako nedôvodnú zamietol. V tomto kontexte kasačný súd uvádza, že je povinnosťou všetkých orgánov štátnej moci svojou činnosťou napĺňať legitímne očakávanú predstavu jednotlivca o právnom štáte, ktorého neoddeliteľnou súčasťou je aj právna istota, a s princípom právnej istoty v rozhodovacej činnosti súdov korešponduje zásada rozhodovania súdov v obdobných veciach rovnakým spôsobom.

sťažovateľa. Kasačný súd v tejto súvislosti dodáva, že daňová povinnosť každého daňového subjektu je predmetom samostatného posúdenia správcom dane podľa zákona, a preto ani určenie dane, ani jej vymáhanie správcom dane od konkrétneho daňového subjektu, nemôže mať za žiadnych okolností vplyv na daňovú povinnosť iného daňového subjektu.

nemôže sama o sebe viesť k záveru o zjavnej neodôvodnenosti alebo arbitrárnosti tohto názoru (II. ÚS 134/09, I. ÚS 417/08, III. ÚS 465/2016). 63. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky má za to, že rozhodnutie krajského súdu, žalovaného a správcu dane obsahuje všetky zákonom požadované náležitosti, žalovaný pri hodnotení dôkazov postupoval v medziach zákona a logického uvažovania, všetky dôkazy zhodnotil v ich vzájomnej súvislosti a prihliadal na všetko, čo v daňovom konaní vyšlo najavo. Z týchto dôvodov kasačnú sťažnosť zamietol podľa § 461 SSP, keďže po jej preskúmaní zistil, že nie je dôvodná.

65. O trovách kasačného konania rozhodol kasačný súd podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 467 ods. 1 SSP. Sťažovateľ v kasačnom konaní úspech nemal a žalovanému náhrada trov kasačného konania prislúcha len v prípadoch, ak to možno spravodlivo požadovať a po splnení zákonom stanovených podmienok len výnimočne (§ 168 SSP), ktoré podľa obsahu súdnych spisov nenastali, preto súd účastníkom konania právo na náhradu trov kasačného konania nepriznal.

V Bratislave dňa 24. mája 2022