4Sfk/40/2025

1. Správny súd v Košiciach (ďalej aj ako „správny súd“) rozsudkom č. k. KE-8S/98/2020 - 61 zo dňa 26. novembra 2024 (ďalej aj ako „napadnutý rozsudok“) podľa ustanovenia § 191 ods. 1 písm. c) zákona č. 162/2015 Z. z. Správneho súdneho poriadku (ďalej aj ako „SSP“) rozhodnutie žalovaného zrušil a vec vrátil žalovanému na ďalšie konanie. 2. Správny súd podotkol, že z obsahu rozhodnutí daňových orgánov nevyplynulo, že by spochybňovali existenciu samotného plnenia. Svoje rozhodnutia založili na závere, že predmetné služby neboli dodané dodávateľom uvedeným na faktúre.

. .Právo na odpočítanie dane možno zamietnuť len vtedy, ak by porušenie formálnych požiadaviek viedlo k nemožnosti predložiť jasný dôkaz o tom, že hmotno-právne podmienky boli splnené alebo sa preukáže, že toto právo sa uplatňuje podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom.“ Hmotnoprávnou podmienkou odpočtu nie je stotožnenie skutočného dodávateľa so subjektom uvedeným na faktúre, ale status dodávateľa, ktorý musí byť zdaniteľnou osobou. Daňové orgány tak pri vyhodnocovaní splnenia hmotnoprávnych podmienok odpočtu DPH vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia.

Hmotnoprávne podmienky priznania práva na odpočet dane sa v zásade týkajú len individuálneho obchodného vzťahu medzi dodávateľom a odberateľom daňového subjektu. Pochybnosti týkajúce sa subdodávateľskej časti obchodného reťazca nepredstavujú bez ďalšieho dôvodné pochybnosti o splnení hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane.

Vznik daňovej povinnosti sa viaže k dodaniu tovaru alebo služby, ale bez toho, aby bol dodávateľ bližšie konkretizovaný. Skutočnosť, že dotknutý tovar vo veci samej nedodala osoba, ktorá vyhotovila faktúru, ani jej subdodávateľ nepostačuje na vyvodenie záveru, že k predmetnému dodaniu tovaru nedošlo, ani na to, aby mohlo byť odopreté právo na odpočítanie.

Finančná správa nemusí mať predstavu o úplne presnom priebehu jednotlivých transakcií ani nemusí nadobudnúť presvedčenie, že zvolený obchodný model daňového subjektu je optimálny alebo odôvodnený, pričom existenciu rôznych pochybností nemôže automaticky prenášať na daňový subjekt, ak nepreukáže účasť na daňovom podvode alebo vedomosť o ňom.

8. Správny súd v závere odôvodnenia zdôraznil, že jeho závery neznamenajú, že žalobcovi musí byť priznané právo na odpočítanie dane zo sporných obchodov. Úlohou správcu dane je, aby buď relevantne spochybnil splnenie hmotnoprávnych/materiálnych podmienok predmetného práva alebo aby preukázal žalobcovi spáchanie daňového podvodu či jeho vedomú účasť na obchodnom reťazci poznačenom daňovým podvodom.

9. Proti napadnutému rozsudku podal žalovaný v procesnom postavení sťažovateľa (ďalej ako „sťažovateľ“) v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť podľa § 440 ods. 1 písm. f),g) a h) SSP, v ktorej navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok zrušil a vec vrátil správnemu súdu na ďalšie konanie a nepriznal žalobcovi náhradu trov konania.

11. Sťažovateľ ďalej uviedol, že vo svojom rozhodnutí jednoznačne ustálil záver na tom, že žalobca nepreukázal status osoby dodávateľa, a tým nesplnil hmotnoprávnu podmienku nevyhnutnú na uznanie práva na odpočítanie dane.

13. Sťažovateľ uviedol, že z rozhodnutia správcu dane, ako aj sťažovateľa jednoznačne vyplýva, že deklarovaným dôvodom pre nepriznanie práva na odpočítanie dane zo sporných obchodov žalobcu so spoločnosťou URUMBU s.r.o. bolo neunesenie dôkazného bremena žalobcu vo vzťahu k preukázaniu, že zdaniteľné obchody sa uskutočnili práve touto spoločnosťou, teda osobou uvedenou na sporných faktúrach a deklarovaným spôsobom.

Sťažovateľ považoval záver správneho súdu, že daňové orgány vychádzali z nesprávneho právneho posúdenia veci pri vyhodnocovaní splnenia hmotnoprávnych podmienok odpočtu DPH, za nesprávny, pretože z administratívneho spisu jednoznačne vyplýva, že práve žalobca neuniesol dôkazné bremeno preukázania statusu dodávateľa, ako hmotnoprávnej podmienky na odpočítanie dane.

Správca dane tak mal dispozícii dôkazy formálneho charakteru, ktoré ale nestačia na preukázanie reálneho dodania tovarov. Podľa názoru sťažovateľa správca dane oprávnene nadobudol pochybnosti o tom, či zdaniteľné obchody boli realizované tak, ako je uvedené na faktúrach. Žalobca neuniesol dôkazné bremeno pretože predložil len účtovné doklady, faktúry a zoznam tovaru označený ako dopyt. Sťažovateľ ďalej citoval judikatúru Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky a Ústavného súdu Slovenskej republiky ohľadom dôkazného bremena daňového subjektu. Správca dane vykonal rozsiahle dokazovanie ktorým zistil, že hmotnoprávne podmienky neboli splnené.

Po nariadení pojednávania doručil sťažovateľ správnemu súdu ospravedlnenie neúčasti na pojednávaní, z dôvodu dlhodobo plánovaných pracovných činností, na ktorých je účasť povereného zamestnanca nevyhnutná a zároveň požiadal o odročenie pojednávania, aby správny súd pojednával v prítomnosti zástupcu sťažovateľa. Správny súd mu nevyhovel a rozhodol bez prítomnosti sťažovateľa a žalobcu. Následne citoval judikatúru Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, podľa ktorej je súd povinný nariadiť pojednávanie, ak o to účastník konania požiada. 17. Žalobca sa k podanej kasačnej sťažnosti nevyjadril.

18. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (ďalej len „kasačný súd“ alebo „Najvyšší správny súd“) preskúmal rozsudok správneho súdu v rozsahu podanej kasačnej sťažnosti. Jeho právomoc a príslušnosť pre toto konanie a rozhodnutie je daná v § 101e ods. 2 zákona č. 757/2004 Z. z. o súdoch a zmene a doplnení niektorých zákonov v účinnom znení a § 11 písm. h) SSP. 19.

20. So zreteľom na § 439 ods. 1, § 442 ods. 1, § 443 SSP kasačný súd skonštatoval, že podaná kasačná sťažnosť smeruje proti rozsudku, voči ktorému je prípustná, bola podaná oprávnenou osobou a včas. 21.

23. Správca dane uviedol, že kontrolovaný daňový subjekt počas daňovej kontroly nepredložil správcovi dane žiadne doklady, podporné dôkazy a iné písomnosti, ktoré by preukazovali reálne dodanie tovaru spoločnosťou URUMBU s.r.o. Na základe vykonaného dokazovania mal správca dane za preukázané, že zdaniteľné obchody sa reálne neuskutočnili. Dodávateľ ani jeho subdodávatelia nedodali tovar uvedený na faktúrach daňovému subjektu v kontrolovanom zdaňovacom období november 2018.

25. Sťažovateľ rozhodnutím číslo: 100780643/2020 zo dňa 17.04.2020 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) prvostupňové rozhodnutie potvrdil. 26. Sťažovateľ v napadnutom rozhodnutí uviedol, že správca dane oprávnene konštatoval porušenie ustanovení § 49 ods. 1 a 2, § 51 ods. 1 písm. a) zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej len ako „zákon o DPH“), pretože daňový subjekt nepreukázal, že tovar fakturovaný spoločnosťou URUMBU s.r.o. táto spoločnosť skutočne dodala. Daňový subjekt síce tvrdil, že tovar bol reálne dodaný, ale podstatné je, že okrem tvrdení a formálnych dôkazov, nepredložil žiadne iné dôkazy preukazujúce dodanie tovaru spoločnosťou URUMBU s.r.o., ktorá vystavila preverované faktúry. Dôkazná povinnosť správcu dane nespočíva v tom, že má prevziať na seba úlohu daňového subjektu a namiesto neho získavať dôkazy. Je povinnosťou daňového subjektu, ak si uplatní právo na odpočítanie dane, aby správcovi dane preukázal a predložil dôkazy deklarujúce skutočné dodávky tovarov

IV. Právne predpisy a právne názory kasačného súdu

28. Podľa § 19 ods. 1 zákona o DPH, daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. Pri prevode alebo prechode nehnuteľnosti je dňom dodania deň odovzdania nehnuteľnosti do užívania, ak je tento deň skorší ako deň zápisu vlastníckeho práva k nehnuteľnosti do katastra nehnuteľností. Pri dodaní stavby na základe zmluvy o dielo alebo inej obdobnej zmluvy je dňom dodania deň odovzdania stavby. Pri dodaní tovaru podľa § 8 ods. 1 písm. c) je dňom dodania tovaru deň odovzdania tovaru nájomcovi.

31. Podľa § 24 ods. 3 Daňového poriadku, správca dane preukazuje skutočnosti o úkonoch vykonaných voči daňovému subjektu, ktoré sú rozhodné pre správne určenie dane. Nie je potrebné dokazovať skutočnosti všeobecne známe alebo známe správcovi dane z jeho činnosti.

33. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH, právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. 34. Podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH, platiteľ môže odpočítať od dane, ktorú je povinný platiť, daň z tovarov a služieb, ktoré použije na dodávky tovarov a služieb ako platiteľ s výnimkou podľa odsekov 3 a 7. Platiteľ môže odpočítať daň, ak je daň a) voči nemu uplatnená iným platiteľom v tuzemsku z tovarov a služieb, ktoré sú alebo majú byť platiteľovi dodané. 35.

Podľa § 115 SSP, pojednávanie možno odročiť len z dôležitých dôvodov alebo z dôvodu uskutočnenia neverejnej porady a vyhotovenia výroku rozhodnutia správneho súdu. Správny súd môže odročiť pojednávanie aj vtedy, ak to účastníci konania zhodne navrhnú. 37. Najvyšší správny súd po vyhodnotení v kasačnej sťažnosti uplatnených dôvodov sťažovateľom vo vzťahu k napadnutému rozsudku správneho súdu a vo vzťahu k obsahu súdneho a pripojeného administratívneho spisu konštatuje, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od zásadných záverov prijatých správnym súdom vo veci samej, spolu s poukazom na právnu úpravu vzťahujúcu sa k predmetu konania, uvedenú v odôvodnení napadnutého rozsudku správneho súdu, ktoré vytvárajú dostatočné právne východiská pre vyslovenie výroku napadnutého rozsudku. Senát Najvyššieho správneho súdu považuje právne posúdenie preskúmavanej veci správnym súdom za správne a súladné so zákonom.

39. Ako uviedol Najvyšší správny súd už v rozhodnutí 4 Sfk/52/2021 „V zmysle aktuálnej judikatúry Súdneho dvora EÚ nie je možné odmietnuť odpočítanie dane len z dôvodu, že sťažovateľ nevie preukázať, že tovar dodal ním deklarovaný dodávateľ, prípadne ho zabezpečil prostredníctvom subdodávateľských subjektov, k čomu však vedú závery správcu dane. Kasačný súd týmto dáva do pozornosti, že Súdny dvor EÚ v rozhodnutí vo veci C-610/ 19 Vikingo uvádza, že hmotno-právne podmienky, ktorým podlieha právo na odpočítanie, sú splnené len vtedy, ak sa reálne uskutočnilo dodanie tovaru alebo poskytnutie služieb, na ktoré sa vzťahuje faktúra. Z uvedeného rovnako vyplýva, že vznik daňovej povinnosti sa viaže k dodaniu tovaru alebo služby, ale bez toho, aby dodávateľ bol bližšie konkretizovaný. Podľa Súdneho dvora EÚ skutočnosť, že dotknutý tovar vo veci samej nedodala osoba, ktorá vyhotovila faktúru, ani jej subdodávateľ nepostačuje na vyvodenie záveru, že k predmetnému dodaniu tovaru nedošlo, ani na to, aby mohlo byť odopreté právo na odpočítanie.

40. Najvyšší správy súd nevidí ani teraz dôvod odchýliť sa od tohto názoru, nakoľko okolnosti prejednávaných vecí sú podobné. Nepriznanie práva na odpočítanie dane výlučne z tohto konkrétneho dôvodu je tak v rozpore s judikatúrou Súdneho dvora EÚ.

41. Judikatúra vo vzťahu k podmienkam odpočtu DPH prešla určitým vývojom a zodpovednou inštanciou, ktorá je oprávnená podávať záväzný výklad práva Európskej únie, je Súdny dvor EÚ. Ten svoj výklad uviedol práve v uznesení vo veci C-610/19 Vikingo zo dňa 3. septembra 2020.

tovaru. Tu kasačný súd súhlasí s konštatovaním uvedenom v rozsudku správneho súdu, podľa ktorého správne orgány vo svojich rozhodnutiach nespochybňovali existenciu samotného plnenia. Odôvodnenia ich rozhodnutí sa venovali výlučne argumentácii smerujúcej k nesplneniu hmotnoprávnej podmienky, ktorá mala spočívať v skutočnosti, že sa nepreukázalo, že tovar, ktorý mal byť dodaný konkrétnym dodávateľom, bol skutočne dodaný týmto dodávateľom.

Správca dane však bude musieť buď relevantne spochybniť hmotnoprávne podmienky alebo preukázať žalobcovi spáchanie daňového podvodu či jeho vedomú účasť sa obchodnom reťazci poznačenom daňovým podvodom. 43. Kasačný súd vyhodnotil ako nedôvodnú aj námietku sťažovateľa týkajúcu sa nesprávneho procesného postupu, ktorý znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces, spočívajúcom v neumožnení sťažovateľa byť prítomný na ústnom pojednávaní.

45. Ako vyplýva z komentára - Správny súdny poriadok, 1. vydanie, 2018, Baricová, Fečík, Števček, Filová a kol. „Kolízia pojednávania a pracovnej cesty zástupcu účastníka pojednávania v tom istom termíne nie je bez ďalšieho akceptovateľným predpokladom uznania existencie dôležitého dôvodu na odročenie vytýčeného pojednávania. Žiadosť o odročenie pojednávania je podložená „dôležitým dôvodom“ vtedy, ak právny zástupca účastníka tvrdí také skutočnosti, ktoré sú vzhľadom na svoju povahu spôsobilé jeho neúčasť na pojednávaní správneho súdu ospravedlniť. Ak je takouto prekážkou účasť zástupcu účastníka na pracovnej ceste, nestačí na splnenie podmienky „dôležitého dôvodu“, že právny zástupca žalovaného takúto skutočnosť iba správnemu súdu oznámil; je naopak primerané žiadať, aby oznámil ďalšie údaje o tom, prečo sa nemôže pojednávania zúčastniť (napr. preukázaním, že pracovná cesta nezniesla odklad, za akým účelom je pracovná cesta podniknutá, či mohol termín pracovnej cesty ovplyvniť a pod.), kedy sa o termíne pracovnej cesty dozvedel (že o ňom bol

46. Vzhľadom na vyššie uvedené kasačný súd konštatuje, že námietky sťažovateľa uvedené v?kasačnej sťažnosti neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku správneho súdu. Z?uvedeného dôvodu kasačnú sťažnosť podľa?§?461 SSP ako nedôvodnú

48. Toto rozhodnutie bolo prijaté senátom Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0 (§ 463 SSP a § 139 ods. 4 SSP).