4Sfk/42/2023
ECLI:SK:NSSSR:2024:7020200552.1
- Súd
- Najvyšší správny súd Slovenskej republiky
- Súd 1. inštancie
- Krajský súd v Košiciach
- Sp. zn. 1. inštancie
- 6S/2/2020
- IČS
- 7020200552
- Citované
- 2× inými rozhodnutiami
- Zdroj
- PDF ↗
ROZSUDOK
V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY
Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Eleny Berthotyovej, PhD. a členov senátu JUDr. Mariána Trenčana a prof. JUDr. Juraja Vačoka, PhD., v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): GASTRO MLAD s.r.o., so sídlom: Komenského A/11, 040 01 Košice, IČO: 45895546, zastúpený advokátom JUDr. Eugenom Kostovčíkom, so sídlom: Gelnická 33, 040 11 Košice, IČO: 11993448, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom: Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, v konaní o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo: 100950614/2020 z 27. mája 2020, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach sp. zn. 6S/2/2020 z 22. septembra 2022, takto
rozhodol:
I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta. II. Účastníkom konania nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.
Odôvodnenie
I. Priebeh a výsledky administratívneho konania
1. Daňový úrad Košice (ďalej aj „prvostupňový správny orgán“ alebo „správca dane“) na základe výsledkov vykonanej daňovej kontroly pre daň z príjmov právnickej osoby za rok 2017 vyhotovil Protokol z daňovej kontroly č. 100070080/2020 zo dňa 08.01.2020 (ďalej aj „Protokol“).
Po vykonaní vyrubovacieho konania vydal podľa § 68 ods. 6 zákona č. 563/ 2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej aj „daňový poriadok“) rozhodnutie č. 100070080/2020 zo dňa 08.01.2020, ktorým určil žalobcovi rozdiel na dani z príjmov právnickej osoby na základe zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „zákon o dani z príjmov“) vo výške 177.972,82 EUR za zdaňovacie obdobie rok 2017.
2. Rozhodujúcou skutočnosťou pre vydanie rozhodnutia správcu dane bolo zahrnutie deklarovaných nákladov do daňových nákladov v rozpore s § 2 písm. i), § 21 a s § 17 ods. 5 zákona o dani z príjmov žalobcom. Neoprávnene zaúčtované náklady žalobcu predstavovali faktúry vystavené dodávateľmi LOYS MEDIA GROUP s.r.o. a Varjar s.r.o. za reklamné služby na spoločenských podujatiach a tiež faktúry vystavené dodávateľom Webnet solutions, s.r.o. za inzerciu bannera na portáloch www.financnyspravodaj.info.sk a www.eurofinacie.eu.
3. Žalobca podal odvolanie proti rozhodnutiu správcu dane, ktoré žalovaný preskúmavaným rozhodnutím potvrdil a odôvodnil nasledovne: K skutkovému stavu a zisteniam správcu dane ohľadom dodávateľa LOYS MEDIA GROUP s. r. o.: · dodávateľ LOYS MEDIA GROUP s. r. o. dodával žalobcovi reklamné služby (zabezpečenie reklamného priestoru na billboardoch, citylightoch, plagátoch, led obrazovkách, letákoch, v rozhlase, v televízii, v tlačovinách, na internete) súvisiace s podujatiami „Jesus Christ Superstar”, „ONA a ON - Adela a Richard Muller“, „Lucia Šoralová - STARÁ LÁSKA NEREZ A VY” a „Sima Martausová a dievčenský spevácky zbor Slovenského rozhlasu“, · mediálnu reklamnú kampaň pre projekt „Jesus Christ Superstar” organizovala a realizovala spoločnosť AMADEUS group, s.r.o. V súvislosti s organizovaním podujatia a realizáciou mediálnej reklamnej kampane vznikol reklamný priestor, ktorý spoločnosť AMADEUS group, s.r.o. poskytla za odplatu spoločnosti S&P HOLDING s.r.o. S&P HOLDING s.r.o. reklamu nešírila, nevyrobila, iba poskytla a určila zoznam spoločností, ktoré mali byť v reklamnom
priestore uvedené, · v zozname poskytnutom spoločnosťou S&P HOLDING s.r.o. sa nachádzalo aj logo „ANDIAMO PIZZA“. S&P HOLDING s.r.o. prijala od Loyal Corporation Ltd. za projekt „Jesus Christ Superstar” sumu 24.948 EUR. Loyal Corporation Ltd. prijala za projekt „Jesus Christ Superstar” od LOYS MEDIA GROUP s. r. o. sumu 149.496 EUR. Spoločnosť LOYS MEDIA GROUP s. r. o. prijala od žalobcu za šírenie reklamy loga „ANDIAMO PIZZA” (nie za celý reklamný priestor v tomto projekte) sumu 160.000 EUR.
Celá činnosť spoločnosti LOYS MEDIA GROUP s. r. o. pri plnení zmluvy o reklame spočívala iba v zabezpečení reklamného priestoru pre objednávateľa v projekte „Jesus Christ Superstar” tak, že posunula záväzok zverejnenia loga tohto objednávateľa ďalšiemu článku v reťazci, spoločnosti Loyal Corporation Limited, táto spoločnosti S&P HOLDING s.r.o. a táto organizátorovi, spoločnosti AMADEUS group s.r.o., ktorá kampaň usporiadala, zorganizovala, u ktorej reálne ekonomické náklady vznikli a na základe ktorých určila pre spoločnosť S&P HOLDING s.r.o. cenu za poskytnutý reklamný priestor 17.000 EUR, · mediálnu reklamnú kampaň pre projekty „ONA a ON - Adela a Richard Muller“ a „Lucia Šoralová - STARÁ LÁSKA NEREZ A VY” organizovala a realizovala spoločnosť KALAMA
PRODUCTION s. r. o. V súvislosti s organizovaním podujatia a realizáciou mediálnej reklamnej kampane vznikol reklamný priestor, ktorý spoločnosť KALAMA PRODUCTION s. r. o. poskytla za odplatu spoločnosti S&P HOLDING s.r.o. S&P HOLDING s.r.o. reklamu nešírila, nevyrobila, iba poskytla a určila zoznam spoločností, ktoré mali byť v reklamnom
priestore uvedené, · v zozname poskytnutom spoločnosťou S&P HOLDING s.r.o. sa nachádzalo aj logo „ANDIAMO PIZZA“. Spoločnosť LOYS MEDIA GROUP s. r. o. prijala od žalobcu iba za šírenie reklamy loga „ANDIAMO PIZZA”, nie za celý reklamný priestor v týchto projektoch, sumu 2 x 160.000 EUR, t. j. spolu 320.000 EUR, pričom celá činnosť LOYS MEDIA GROUP s. r. o. pri plnení zmluvy o reklame spočívala iba v zabezpečení reklamného priestoru pre objednávateľa v oboch projektoch tak, že posunula záväzok zverejnenia loga tohto objednávateľa ďalšiemu článku v reťazci, spoločnosti Loyal Corporation Limited, táto spoločnosti S&P HOLDING, s.r.o. a táto organizátorovi, spoločnosti KALAMA PRODUCTION s.r.o., u ktorej reálne ekonomické náklady vznikli a na základe ktorých určila pre S&P HOLDING, s.r.o. cenu za celý reklamný priestor v oboch kampaniach 51.400 EUR, · ďalšie pochybnosti u správcu dane vyvolali zistenia, že spoločnosť LOYS MEDIA GROUP s.r.o. všetky platby prijaté za reklamné služby v roku 2017 posielala na účty spoločnosti Loyal Corporation Ltd. a z obchodného registra bola vymazaná 29.12.2018.
Spoločnosť S&P HOLDING, s.r.o. daňové priznanie k dani z príjmov právnickej osoby za rok 2017 podala, ale uviedla výnosy 0 eur a náklady 0 eur, pričom na svoje účty prijímala značné obnosy finančných prostriedkov,
· cena za reklamu pre žalobcu bola v porovnaní s cenami organizátorov AMADEUS group s.r.o. alebo KALAMA PRODUCTION s.r.o. prostredníctvom reťazca spoločností S&P HOLDING, s.r.o., Loyal Corporation Ltd., osobitne obstarávateľom LOYS MEDIA GROUP s.r.o. bola neodôvodnene navýšená. Preverované zmluvy o reklame šírenie reklamy iba predstierali a boli uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú realitu, pričom ich účelom bolo len obchádzanie daňovej povinnosti a preto boli uzatvorené v rozpore s ustanovením § 3 ods. 6 daňového poriadku, · uzatvorením a plnením zmluvy so spoločnosťou LOYS MEDIA GROUP s. r. o. vznikol právny vzťah, ktorý bol vytvorený predovšetkým na účel zníženia základu dane u žalobcu. Tento právny vzťah správca dane vyhodnotil ako iné prepojenie definované v § 2 písm. p) zákona o dani z príjmov, t. j. ako právny vzťah alebo iný obdobný vzťah vytvorený predovšetkým na účel zníženia základu dane alebo zvýšenia daňovej straty. Žalobcu označil za závislú osobu vo vzťahu so spoločnosťou LOYS MEDIA GROUP s. r. o. podľa ustanovenia § 2 písm. n) bod 2 zákona o dani z príjmu.
Ako kontrolovanú transakciu určil zmluvu o reklame uzatvorenú medzi daňovým subjektom a LOYS MEDIA GROUP s. r. o. Ako nezávislé osoby určil spoločnosti S&P HOLDING, s.r.o. a AMADEUS group s.r.o., respektíve KALAMA PRODUCTION s.r.o., na stanovenie nezávislej ceny použil metódu nezávislej trhovej ceny, na základe ktorého určil cenu dohodnutú medzi nezávislými osobami v porovnateľných transakciách za šírenie reklamy loga „ANDIAMO PIZZA“.
Správca dane v zmysle ustanovenia § 17 ods. 5 zákona o dani z príjmov určil rozdiel, o ktorý sa ceny alebo podmienky v kontrolovaných transakciách líšia od cien alebo podmienok, ktoré by sa použili medzi nezávislými osobami v porovnateľných transakciách a upravil - zvýšil základ dane. · správca dane posudzoval náklady na reklamu kampaň „Sima Martausová a dievčenský spevácky zbor Slovenského rozhlasu“ zaúčtované na základe dodávateľskej faktúry od dodávateľa LOYS MEDIA GROUP s.r.o. vo výške 200.000 EUR. Žalobca v priebehu daňovej kontroly, okrem zmluvy o reklame zo dňa 01.08.2017 a faktúry nepredložil žiadne iné materiály, dokumenty, písomnosti, monitoring, preukazujúce vynaloženie nákladov na
reklamu, K skutkovému stavu a zisteniam správcu dane ohľadom dodávateľa Webnet solutions, s.r.o.: · predmetom dodávok podľa faktúr bola inzercia bannera na portáloch www.financnyspravodaj.info.sk a www.eurofinacie.eu. Spoločnosť Webnet Solution s.r.o. prijímala platby od žalobcu na základe vystavených faktúr za dodanie reklamy.
Na základe zmlúv o prenájme bannerov so spoločnosťami Wanding s.r.o., Justify s. r.o. a Holandica s.r.o., mala byť reklama pre žalobcu zabezpečená tak, že spoločnosť Webnet Solution s.r.o. im platila za tieto služby a posúvala im časť prijatých peňažných prostriedkov.
Správca dane zistil, že uvedené spoločnosti neboli vlastníkmi preverovaných webových stránok, preto nemohli prenajímať tieto stránky ďalej nikomu. Vykonaným preverovaním nebolo preukázané, že účelom platieb, ktoré Webnet Solution s.r.o. uhrádzal v prospech spoločností Holandica s.r.o., Wanding s.r.o. a Justify s.r.o. bol prenájom bannerov pre účely reklamy pre žalobcu a dospel k záveru, že preverované faktúry a ich obsah iba predstierali právne úkony šírenia reklamy. Neodrážali deklarovanú skutočnosť, ich obsah posúdil ako fiktívny. Teda zaúčtované náklady neboli vynaložené na účely dosiahnutia, zabezpečenia, udržania príjmov a preto o uvedenú sumu, v súlade s ustanovením § 21 ods. 1 zákona o dani z príjmov, zvýšil žalobcovi základ
dane, K skutkovému stavu a zisteniam správcu dane ohľadom dodávateľa Varjar s.r.o.: · predmetom dodávok podľa uzatvorenej zmluvy a preverovaných faktúr za golfový turnaj bola reklamná spolupráca na akcii „Mediálny golfový turnaj 2017”.
Organizátorom podujatia bola spoločnosť APA - Art Production Agency, s.r.o. V priebehu daňovej kontroly bol žalobcom predložený len vizuál, ktorý bol použitý na šírenie kampane, na ktorom sa nachádzalo aj logo „ANDIAMO PIZZA”, · žalobca si objednal šírenie vlastnej reklamy a zaplatil na účet Varjar s.r.o. za dve preverované faktúry za golfový turnaj sumu spolu s DPH 18.000 EUR. Spoločnosť Varjar s.r.o. tento záväzok posunula ďalej a objednala si šírenie reklamy primárne pre TINEX u spoločnosti APA - Art Production Agency, s.r.o. a za dodané služby zaplatila 5.833,33 EUR.
Suma 15.000 EUR, dohodnutá ako cena v zmluve medzi žalobcom a spoločnosťou Varjar s.r.o., iba za časť reklamného priestoru pre logo „ANDIAMO PIZZA“ nemala žiadne ekonomické ani logické opodstatnenie. Zmluva bola uzatvorená bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý by odrážal ekonomickú realitu.
Preto správca dane náklady na reklamu vyhodnotil a posúdil tak, že účelom zmluvy o reklame uzatvorenej medzi žalobcom a Varjar s.r.o. bolo obchádzanie daňovej povinnosti a podľa ustanovenia § 3 ods. 6 daňového poriadku na takýto právny úkon neprihliadol, · právny vzťah medzi žalobcom a spoločnosťou Varjar s.r.o. posúdil ako iné prepojenie definované v ustanovení § 2 písm. p) zákona o dani z prímov, daňový subjekt považoval za závislú osobu definovanú v ustanovení § 2 písm. n) bod 2 zákona o dani z prímov.
Za kontrolovanú transakciu, v danom prípade, určil zmluvu o reklame uzatvorenú medzi žalobcom a Varjar s.r.o., za porovnateľnú transakciu zvolil zmluvu o spolupráci medzi spoločnosťou Varjar s.r.o. a spoločnosťou APA - Art Production Agency, s.r.o.
Následne podľa ustanovenia § 17 ods. 5 zákona o dani z prímov správca dane zvýšil žalobcom vykázaný základ dane o rozdiel, o ktorý fakturovaná suma prekračovala cenu, ktorú by medzi sebou dohodli nezávislé subjekty. Posúdenie odvolacích námietok žalobcu: · žalovaný sa stotožnil s procesným postupom, skutkovými zisteniami a ich právnym posúdením, ktoré poskytol správca dane. Žalobcovi bol dôvodne zvýšený základ dane a následne určený rozdiel dane, keďže v daňovom konaní nepreukázal, že zaúčtovanie daňových nákladov bolo v súlade s ustanoveniami zákona o dani z príjmov.
II. Konanie na správnom súde
4. Žalobca podal proti preskúmavanému rozhodnutiu žalovaného správnu žalobu. Správny súd žalobu zamietol podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“). Odôvodnenie je možné zhrnúť do nasledujúcich bodov: · nebolo povinnosťou žalovaného, resp. správcu dane, preukázať žalobcovi úmysel znížiť základ dane, aby mohol zvoliť postup podľa § 17 ods. 5 zákona o dani z príjmov a upraviť - zvýšiť základ dane z príjmov žalobcu o rozdiely v cenách, ktoré vyplývali z kontrolovaných transakcií oproti nezávislej trhovej cene. Vôľové znaky konajúcich osôb v preverovaných obchodných vzťahoch nie sú podstatné, ale podstatným je výsledok, teda základ dane a v konečnom dôsledku aj daň, ktoré musia byť v súlade s hmotnoprávnou normou, · stotožnil sa s právnym posúdením daňových orgánov, že zmluvy o reklame boli uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu a preukazujú najmenej jeden účel, a to obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol žalobca oprávnený. Preto bolo potrebné prepojenie žalobcu a jeho dodávateľov definovať v súlade s § 2 písm. p) zákona o dani z príjmov ako „iné prepojenie“ a následne uvedené tvorilo aj základ pre ďalší postup spočívajúci v použití metódy trhovej ceny podľa § 18 ods. 2 písm. a) zákona o dani z príjmov a uznaní iba časti žalobcom v daňovom priznaní uplatnených výdavkov, · podstatou daňového výdavku je súvislosť medzi vynaloženými výdavkami a dosiahnutými príjmami a predovšetkým preukázateľnosť tejto súvislosti. Žalobca nepreukázal príčinnú súvislosť medzi vynaloženými výdavkami na reklamu a nárastom obratov, čo nepostačuje na preukázanie oprávnenosti žalobcom deklarovaných daňových výdavkov, · neboli zistené žiadne pochybenia pri ustálení skutkového stavu tvoriaceho základ pre správne právne posúdenie veci daňovými orgánmi. V priebehu konania pred daňovými orgánmi nedošlo ani k žiadnym takým procesným pochybeniam, ktorých závažnosť by spôsobila nezákonnosť administratívneho daňového rozhodnutia a odôvodňovala jeho zrušenie, · žalobcom predložený Znalecký posudok č. 64/2021 pre potreby súdneho konania nie je relevantný, pretože nevyvracia závery správcu dane, ktorý definoval právny vzťah vzniknutý uzatvorením a plnením štyroch zmlúv o reklame ako vzťah, ktorý bol vytvorený predovšetkým za účelom zníženia základu dane u žalobcu. Správca dane po vykonanej daňovej kontrole neuznal žalobcom uplatnené daňové náklady nie z dôvodu spochybnenia reklamných služieb, ale pochybnosti boli vyvolané výškou žalobcom uplatnených nákladov.
III. Konanie na kasačnom súde
5. Žalobca (sťažovateľ) podal proti rozsudku správneho súdu kasačnú sťažnosť z dôvodu, že správny súd nesprávnym procesným postupom znemožnil účastníkovi konania, aby uskutočnil jemu patriace procesné práva v takej miere, že došlo k porušeniu práva na spravodlivý proces a rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci podľa § 440 ods. 1 písm. f) a g)
SSP. Napadnutý rozsudok správneho súdu navrhol zrušiť a vec mu vrátiť na ďalšie konanie. 6. Žalobca odôvodnil svoju kasačnú sťažnosť nasledovne: · súd sa v rozsudku so žalobnými bodmi, ktoré mali pre rozhodnutie podstatný význam vysporiadal len formálne alebo sa s nimi nevysporiadal vôbec, pričom neodôvodnil, prečo ich považoval za právne a skutkovo bezvýznamné. Z obsahu rozhodnutia súdu je zrejmé, že súd sa v plnom rozsahu stotožnil s argumentáciou správcu dane a žalovaného, avšak bez toho, aby výsledok konfrontácie záverov žalovaného, ktoré si osvojil a záverov žalobcu predstavil zákonne konformným spôsobom, · správny súd sa nevysporiadal s námietkou žalobcu, že daňové orgány mali povinnosť preukázať úmysel žalobcu vytvoriť právny vzťah predovšetkým za účelom zníženia svojho základu dane, čoho primárnym predpokladom bol správny výklad ustanovenia § 2 písm. p) zákona o dani z príjmov, · správny súd sa nesprávne vysporiadal s analýzou spoločnosti Deloitte Tax, s. r. o. pripojenou k žalobe.
Z tejto vyplýva, že aj v prípade, ak by sa hypoteticky pripustila existencia správcom dane deklarovaného „iného prepojenia” v zmysle § 2 písm. p) zákona o dani z príjmov, tak analýza správcu dane má vady, pre ktoré nespĺňa základné požiadavky stanovené Smernicou OECD pre porovnávacie analýzy, · z argumentácie súdu a žalovaného by bolo možné dospieť k záveru, že žalobca by hmotnoprávnu podmienku, teda príčinnú súvislosť medzi výdavkami za reklamu a nárastom obratov preukázal len vtedy, ak by vedel uviesť, aký vysoký je nárast obratov v dôsledku
reklamy. Uvedený právny záver súdu úplne deformuje účel a význam ustanovenia § 19 ods. 2 písm. k) zákona o dani z príjmov a v konečnom dôsledku ide o abstrakciu dôkazného bremena daňových subjektov, ktorá nevyhnutne vedie k tomu, že voľnosť pri hodnotení dôkazov sa nahradzuje ľubovôľou konajúceho daňového orgánu, · súd sa tiež len formálne vysporiadal s námietkou vypočutia osoby p. Mačáka (ako svedka), konateľa spoločnosti SIXNET s.r.o., na miestnom zisťovaní bez prítomnosti žalobcu, čím bolo porušené jeho právo ustanovené v § 45 ods. 1 písm. e) daňového poriadku, · súd nechal bez povšimnutia aj námietku, že ak chceli daňové orgány preukázať úmysel žalobcu vytvoriť právny vzťah za účelom zníženia svojho základu dane, potom museli preukázať, že žalobca pred uzatvorením právneho vzťahu vedel o neprimeranom navýšení
ceny, · správny súd a ani žalovaný sa nevysporiadali s ťažiskovými námietkami, ktorými poukazoval na rozpor postupu správcu dane s ustanovením § 74 ods. 2 daňového poriadku. Jednak, že ak by žalobca sporné faktúry účtoval, no faktúry za reklamu by nezaplatil, potom by závery, že hlavným účelom zmlúv bolo zníženie základu dane žalobcu mohli byť opodstatnené, a tiež, že nie je možné porovnávať cenu na konci reťazca s cenou na začiatku reťazca.
Porovnateľnými cenami medzi nezávislými osobami podľa § 18 ods. 2 písm. a) zákona o dani z príjmov sú transakcie medzi LOYS MEDIA GROUP s. r. o. a ostatnými objednávateľmi reklamy na uvedených reklamných kampaniach, · skúmanie pomeru medzi vôľou a prejavom vôle účastníkov právneho vzťahu je určujúce aj pre aplikáciu ustanovenia § 3 ods. 6 daňového poriadku a v nadväznosti na to aj pre posúdenie právnych účinkov ustanovenia § 2 písm. p) zákona o dani z príjmov.
Nie je teda pravdivé tvrdenie žalovaného a súdu, že pre účely daňového konania vôľové znaky konajúcich osôb v preverovaných vzťahoch nie sú podstatné, · nebol to žalobca, ktorý mal preukázať, že právny vzťah nebol vytvorený predovšetkým za účelom zníženia jeho základu dane, ale boli to správne orgány, ktoré ak tvrdili, že tento vzťah bol za týmto účelom vytvorený, potom k tomuto tvrdeniu znášali aj dôkazné bremeno. Nepostačuje, aby daňové orgány len tvrdili existenciu určitých skutočností, ale musia existenciu týchto skutočností preukázať. Nárast cien v reťazci dodávateľov o ktorom žalobca ani nevedel, ničím nepodložené domnienky, že vybrané peniaze V. Király (bývalý konateľ spoločností Wanding s.r.o., Justify s.r.o. a Holandica s.r.o.) vracal žalobcovi a tvrdenie, že účinok a význam reklamy bol zanedbateľný a mizivý, reklama nesplnila svoj účel, nevytvára dostatočné právne východiská pre vyslovenie záveru o úmysle žalobcu vytvoriť právny vzťah predovšetkým za účelom zníženia svojho základu dane. Daňové orgány neuniesli svoje dôkazné bremeno a nepreukázali, že právny vzťah bol vytvorený žalobcom predovšetkým za
účelom zníženia svojho základu dane. 7. Žalovaný vo svojom vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zotrval na právnom názore vyjadrenom v preskúmavanom rozhodnutí a navrhol kasačnú sťažnosť zamietnuť podľa § 461 SSP.
IV. Právne posúdenie veci kasačným súdom
8. Kasačný súd konštatuje, že kasačná sťažnosť je prípustná a bola podaná oprávnenou osobou včas v zmysle ustanovení § 439 ods. 1, § 442 a § 443 SSP. 9. Úvodom právneho posúdenia kasačný súd konštatuje, že prevažná väčšina argumentácie žalobcu bola zameraná na nedostatočnosť odôvodnenia napadnutého rozsudku správneho súdu, pričom žalobca jednotlivo vymenúva žalobné námietky, s ktorými sa správny súd nevysporiadal.
10. Kasačný súd sa s týmito námietkami žalobcu nestotožňuje, keďže považuje napadnutý rozsudok za dostatočne presvedčivý, čo do podstatných dôvodov zamietnutia správnej žaloby. Námietku porušenia práva na spravodlivý proces (§ 440 ods. 1 písm. f) SSP) v súvislosti s nedostatočným odôvodnením rozsudku kasačný súd preto vyhodnotil ako nedôvodnú.
Správny súd bol síce stručný a v prevažnom rozsahu argumentoval rovnako ako prvostupňový orgán a žalovaný, avšak jasne objasnil skutkový ako aj právny základ rozhodnutia. Z rozsudku správneho súdu je zrejmé, na základe akých ustanovení rozhodoval, ako tieto aplikoval na prejednávanú vec a prečo rozhodol tak, ako uviedol vo výrokovej časti svojho rozsudku. Pokiaľ sa správny súd so žalovaným stotožní a v odôvodnení rozsudku preto preberá aj dôvody a argumentáciu z rozhodnutia žalovaného, nemožno len z tohto dôvodu a bez ďalšieho konštatovať nedostatočnosť odôvodnenia rozsudku a porušenie práva na spravodlivý súdny
proces. Kasačný súd odôvodnenie rozsudku správneho súdu považoval za dostatočné a súladné aj s požiadavkami vyplývajúcimi z rozhodovacej praxe Ústavného súdu Slovenskej republiky (napr. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 115/03 z 03.07.2003).
11. Námietky týkajúce sa právneho posúdenia správneho súdu žalobca smeroval k meritu určenia rozdielu dane z príjmov. Kasačný súd námietky samé o sebe považuje za pomerne ťažkopádne a nesúrodé. Čo do obsahu je z nich však možné vyabstrahovať, že daňové orgány nepreukázali (neuniesli dôkazné bremeno v daňovom konaní), že by si žalobca neoprávnene uplatnil daňové náklady na reklamné služby. Daňové orgány tiež nepreukázali, že účelom vzniku právneho vzťahu medzi žalobcom a dodávateľmi bola motivácia znižovať základ dane, pričom tento vzťah mal byť úmyselne vytvorený bez riadneho ekonomického dôvodu, v dôsledku čoho mu bol zvýšený základ dane. Žalobca tiež namietal proti správcom dane použitej metóde určenia cien a podmienok na účely aplikácie ustanovenia § 17 ods. 5 zákona o dani z príjmov, ktoré by sa použili medzi nezávislými osobami v porovnateľných transakciách.
12. Vo všeobecnosti v daňovom konaní má daňový subjekt dve povinnosti, a to povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenie dokázať. Povinnosť tvrdiť spočíva v samotnom uvedení skutočností podstatných pre určenie výšky daňovej povinnosti a následne povinnosť dokázať svoje tvrdenie vyjadruje dôkazné bremeno daňového subjektu. Úlohou správcu dane je následne verifikovať skutočnosti, ktoré daňový subjekt preukazuje. Výsledok verifikácie však musí byť dostatočne podložený zisteniami správcu dane. To znamená, že nepostačuje len odôvodnenie správcu dane, že daňový subjekt neuniesol dôkazné bremeno pokiaľ zmysluplne a logicky nespochybní predložené tvrdenia a dôkazy. V tomto kontexte správca dane tiež nesie dôkazné bremeno, ktoré unesie len v prípade, že dokáže vážny a dôvodný nesúlad skutočnosti s účtovníctvom daňového subjektu. Aby správca dane svoje dôkazné bremeno uniesol je nutné, aby identifikoval konkrétne skutočnosti, ktoré vzbudzujú jeho pochybnosti o tvrdeniach
daňového subjektu. V prípade, že správny orgán unesie svoje dôkazné bremeno, tak je opäť povinnosť preukazovať svoje tvrdenia (resp. ich korigovať) na strane daňového subjektu, pričom spravidla využíva iné dôkazy než tie, ktoré už správca dane vierohodne spochybnil. Zároveň je tiež potrebné zdôrazniť, že daňový subjekt je povinný preukazovať len skutočnosti, ktoré sám tvrdí a deklaruje (§ 24 ods. 1 v spojení s § 45 ods. 2 písm. e) daňového poriadku). Dôkazné bremeno sa teda prerozdeľuje, resp. prelieva v závislosti od faktického a dôkazného
stavu konania. 13. Oprávnenosť zaúčtovania daňových nákladov (sporných reklamných služieb dodaných žalobcovi spoločnosťami LOYS MEDIA GROUP s.r.o. a Varjar s.r.o. - umiestnenie loga „ANDIAMO PIZZA” na spoločenských podujatiach) žalobca deklaroval a preukazoval formálnymi dôkazmi - faktúrami a zmluvami uzatvorenými s dodávateľmi.
14. Správca dane z dôvodu vykázania vysokých daňových nákladov za reklamu na spoločenských podujatiach vykonal vlastné dokazovanie, ktorým na reálnom podklade preukázal mnohonásobné navýšenie ceny reklamných služieb, ktorú vykázal žalobca v daňovom priznaní (bez toho, že by s týmto navýšením bola spojená pridaná hodnota), oproti cene služieb u obchodných spoločností, ktoré spoločenské podujatia organizovali.
S ohľadom na tieto skutočnosti kasačný súd považuje pochybnosti správcu dane o zákonom zaúčtovaní nákladov na reklamu za legitímne a dostatočne podložené. Na žalobcovi preto spočinulo dôkazné bremeno, aby tieto pochybnosti rozptýlil inými dôkazmi alebo vysvetleniami.
Podľa kasačného súdu žalobca neposkytol žiadne logické vysvetlenie násobne vyššej ceny za reklamné služby, ktorú zaplatil svojim dodávateľom a v podstate sa obmedzil len na vlastnú nevedomosť o náraste ceny, čo za danej skutkovej situácie považuje kasačný súd za nepresvedčivé. Preto nie je možné konštatovať, že by bol žalobca neprimerane zaťažený dôkazným bremenom.
15. Daňové orgány právne posúdili vzťah medzi žalobcom a dodávateľmi, ako vzťah medzi závislými osobami podľa ustanovenia § 2 písm. n) bod 2. a § 2 písm. p) zákona o dani z príjmov. Závislý charakter tohto vzťahu určili z dôvodu žalobcom neobjasneného navýšenia ceny zaplatenej za reklamné služby bez zrejmej pridanej hodnoty, z čoho daňové orgány usúdili, že účelom vytvorenia tohto vzťahu bolo umelé znižovanie základu dane.
Existencia tohto právneho vzťahu nebola podložená žiadnym riadnym podnikateľským alebo iným dôvodom, a preto na kontrolovaný právny vzťah nebolo daňovými orgánmi prihliadané v zmysle ustanovenia § 3 ods. 6 daňového poriadku. Kasačný súd takéto zdôvodnenie považuje za dostatočne logické a oplývajúce oporou v právnej úprave. 16. Žalobcom namietaný nedostatok preukázaného úmyslu k vytvoreniu vzťahu, ktorého účelom bolo umelé znižovanie základu dane nepovažuje kasačný súd za dôvodný.
Daňové orgány vytvorili dostatočne podloženú premisu o účele právneho vzťahu (obchádzanie daňovej povinnosti), ktorý mohol žalobca v daňovom konaní racionálne vysvetliť, a teda zdôvodniť prečo mal sporný obchodný vzťah podnikateľské alebo iné opodstatnenie. Žalobcova argumentácia však takéto vysvetlenie neobsahuje.
17. V súvislosti s vyššie uvedeným aplikácia ustanovení § 2 písm. n) bod 2. a § 2 písm. p) zákona o dani z príjmov, v nadväznosti § 3 ods. 6 daňového poriadku nie je podmienená preukázaním úmyslu daňového subjektu. Podstatou ustanovenia § 3 ods. 6 daňového poriadku je umožniť správcovi dane identifikovať obchodné vzťahy vytvorené za účelom obchádzania daňovej povinnosti, a následne na tieto neprihliadnuť, aby mohol správne určiť výšku daňovej povinnosti.
Pokiaľ správca dane nadobudne odôvodnené a dokazovaním podložené podozrenie, že účelom preverovaného obchodného vzťahu bolo obchádzanie daňovej povinnosti, tak povinnosť preukázať opak, a síce riadny podnikateľský alebo iný ekonomický dôvod, spočíva na daňovom subjekte. Úmysel daňového subjektu v kontexte § 3 ods. 6 daňového poriadku nie je relevantný, pretože zúčastniť sa podvodného obchodu (obchádzajúceho daňové povinnosti) je možné aj v dôsledku absencie primeranej obozretnosti, ktorú je daňový subjekt povinný vynaložiť pri vstupe do obchodného vzťahu.
Preto ak daňový subjekt nie je schopný rozumne zdôvodniť, prečo mu výrazne vysoká cena za reklamnú službu nepripadala podozrivá, napríklad v kontexte bežných trhových cien za reklamné služby, tak je aj vo svetle ostatných skutkových zistení dôvodný záver správcu dane, že účelom preverovaného obchodného vzťahu bolo obchádzanie daňovej povinnosti.
18. Kasačný súd sa napriek námietkam žalobcu stotožnil aj so spôsobom úpravy základu dane, ktorý zvolil správca dane. V zmysle § 17 ods. 5 zákona o dani z príjmov správca dane na zistenie základu dane u závislých osôb aplikuje postup podľa § 18 ods. 1 zákona o dani z príjmov výberom metód uvedených v ustanoveniach § 18 ods. 2 alebo 3 zákona o dani z príjmov alebo ich vzájomnú kombináciu, prípadne iné metódy.
19. Jediné legálne kritérium v zmysle § 18 ods. 1 zákona o dani z príjmov, ktoré ohraničuje správnu úvahu aplikovanú pri výbere metódy je, že výber metódy musí byť v súlade s princípom nezávislého vzťahu. Princíp nezávislého vzťahu je založený na porovnávaní podmienok dohodnutých v kontrolovaných transakciách medzi závislými osobami s podmienkami, ktoré by medzi sebou dohodli nezávislé osoby v porovnateľných transakciách za porovnateľných okolností v príslušných obdobiach. Pri porovnaní sa zohľadňujú činnosti vykonávané porovnávanými osobami a tiež napríklad rozsah podnikateľských rizík, vlastnosti porovnávaného majetku alebo služby, či dohodnuté zmluvné podmienky a ekonomické prostredie trhu. Inak povedané, tieto kritériá je možné zhrnúť ako pridanú hodnotu, ktorú vykazujú kontrolované transakcie voči porovnateľným transakciám, pre zodpovedanie otázky, či a v akej výške sú daňovým subjektom uplatnené daňové náklady odôvodnené.
20. Správca dane aplikoval metódu nezávislej trhovej ceny podľa ustanovenia § 18 ods. 2 písm. a) zákona o dani z príjmov. V súlade s aplikačnými pravidlami metódy nezávislej trhovej ceny správca dane porovnal cenu reklamných služieb medzi závislými osobami (žalobca a LOYS MEDIA GROUP s.r.o. alebo Varjar s.r.o.) s porovnateľnou nezávislou trhovou cenou dohodnutou medzi nezávislými osobami (organizátori spoločenských podujatí a ich zmluvní partneri AMADEUS Group s.r.o. a S&P HOLDING, s.r.o. alebo APA - Art Production Agency, s.r.o. a Varjar s.r.o.). Keďže medzi porovnanými cenami vyšiel rozdiel, tak správca dane nahradil cenu dohodnutú medzi závislými osobami nezávislou trhovou cenou, ktorú by použili nezávislé osoby v porovnateľných právnych vzťahoch.
21. Nie je dôvodná námietka žalobcu, že nie je možné porovnávať ceny na začiatku a na konci obchodného reťazca (inak povedané, že neboli rešpektované porovnávacie kritériá na podmienky porovnávaných transakcií ustanovené v § 18 ods. 1 o dani z príjmov).
Pre určenie základu dane závislej osoby podľa § 17 ods. 5 zákona o dani z príjmov pomocou metódy nezávislej trhovej ceny podľa § 18 ods. 2 písm. a) zákona o dani z príjmov je porovnávanie ceny na začiatku a na konci obchodného reťazca v súlade s podmienkami ustanovenými v § 18 ods. 1 zákona o dani z príjmov za predpokladu, že dodávatelia daňového subjektu (žalobcu) v kontrolovaných transakciách neprispeli žiadnou pridanou hodnotou, ktorá odôvodňuje zásadný nárast ceny za realizáciu (reklamných) služieb oproti porovnateľným transakciám medzi správcom dane zvolenými nezávislými osobami.
Keďže v danej veci žalobcovi dodávatelia v kontrolovaných transakciách neprispeli žiadnou pridanou hodnotou, ktorá by odôvodňovala tak zásadný nárast ceny za realizáciu reklamných služieb oproti porovnateľným transakciám medzi zvolenými nezávislými osobami, kasačný súd dospel k záveru, že v danom prípade bolo zo strany správcu dane odôvodnené použitie zistenej ceny práve na začiatku obchodného reťazca medzi nezávislými osobami a teda použitie metódy nezávislej ceny bolo zákonné a v súlade s princípom nezávislého vzťahu.
22. Zákon o dani z príjmov správcovi dane neukladá povinnosť postupovať v zmysle konkrétnej metódy ustanovenej v § 18 ods. 2 alebo 3 tohto zákona, ale umožňuje mu výber (resp. kombinácie) najvhodnejšej metódy súladnej s princípom nezávislého vzťahu, ktorý je výsledkom jeho správnej úvahy. Pokiaľ správca dane svoju správnu úvahu aplikovanú pri výbere metódy riadne odôvodní a daňový subjekt (žalobca) s výberom nesúhlasí, ale neuvedie, akú inú metódu mal správca dane aplikovať, tak správca dane nemusí v rámci správnej úvahy odôvodniť, prečo inú metódu netestoval. 23. Žalobca tiež neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu, že náklady na reklamné bannery, za ktoré zaplatil spoločnosti Webnet Solution s.r.o. boli skutočne vynaložené na účely dosiahnutia, zabezpečenia a udržania príjmov. K pochybnostiam o týchto nákladoch dospel správca dane tiež vlastným dokazovaním, keď zistil, že spoločnosť Webnet Solution s.r.o. mala platiť za umiestnenie bannerov spoločnostiam Wanding s.r.o., Justify s.r.o. a Holandica s.r.o., ktoré však neboli vlastníkmi preverovaných internetových stránok a preto nemohli prenajímať tieto stránky ďalej nikomu. Finančné prostriedky, ktoré tieto spoločnosti
obdržali od spoločnosti Webnet Solution s.r.o. boli vyberané zvyčajne nasledujúci deň ich konateľom z bankového účtu v hotovostných výberoch. Tieto pochybnosti žalobca tiež nijako nerozptýlil, v dôsledku čoho neuniesol vlastné dôkazné bremeno v daňovom konaní a preto mu podľa kasačného súdu daňové orgány v súlade so zákonom zvýšili základ dane v súlade so zákonom o dani z príjmov pre zahrnutie sporných nákladov do daňových nákladov.
V. Záverečné zhodnotenie a odôvodnenie rozsudku v časti trov
24. Kasačný súd pre vyššie uvedené nevzhliadol dôvodnosť kasačnej sťažnosti a preto ju v zmysle § 461 SSP zamietol. 25. O nároku na náhradu trov konania rozhodol kasačný súd podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP a § 168 SSP tak, že žiadnemu z účastníkov nepriznal nárok na náhradu trov kasačného konania. Žalobcovi nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznal z dôvodu neúspechu vo veci. Žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal, pretože to nie je možné spravodlivo požadovať napriek tomu, že bol v konaní úspešný. 26. Tento rozsudok prijal senát kasačného súdu jednomyseľne.
Poučenie:
Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.
V Bratislave dňa 21. augusta 2024