4Sfk/45/2021

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky, v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Zuzany Mališovej a členov senátu JUDr. Moniky Valašikovej, PhD. a prof. JUDr. PhDr. Petra Potáscha, PhD, v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): ADA WASTE, s.r.o., so sídlom Bratislavská 1611/74, 924 01 Galanta, IČO: 36242560, právne zastúpený: Advokátska kancelária BÁNOS & KOŠÚTOVÁ s.r.o., so sídlom Hlavná 979/23, 924 01 Galanta, IČO: 47551372, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100821157/ 2020 z 28. apríla 2020, konajúc o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Trnave č.k. 20S/91/2020-135 zo dňa 14. apríla 2021, takto

rozhodol:

Kasačná sťažnosť sa zamieta . Účastníkom sa právo na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Konanie pred krajským súdom

dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie zo sumy 53835,65 eura na sumu 22000,98 eura. 2. V odôvodnení rozsudku krajský súd uviedol, že zásadnými žalobnými bodmi bolo nesprávne právne posúdenie veci, a to vo vzťahu k posúdeniu miery zaťaženia žalobcu dôkazným bremenom, keď tento tvrdil, že správcovi dane predložil všetky doklady, ktoré bolo v jeho moci predložiť, ktorými potvrdil nielen formálne, ale aj materiálne, že deklarované obchody sa uskutočnili. Ďalej tvrdil, že pri výbere svojich obchodných partnerov zachoval potrebnú mieru obozretnosti, týchto si overil vo všetkých dostupných registroch, pričom nemôže niesť zodpovednosť za to, že sa správcovi dane nepodarilo skontaktovať so subdodávateľom, konkrétne so spoločnosťou GLOBAL AGENCY spol. s. r.o., s ktorou nikdy

3. V zdaňovacom období jún 2013 si žalobca uplatnil nárok na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) zákona o DPH z faktúr vystavených spoločnosťou Milbery s.r.o., VUITTON, s.r.o. a DAREC, a.s. v celkovej sume 32929,28 eura. Žalobca súčasne uplatnil postup podľa § 69 ods. 12 písm. a) zákona o DPH z faktúr vystavených spoločnosťou Milbery s.r.o., DAREC, a.s. a VUITTON, s.r.o., ktorý však správca dane neuznal, keď obchodnú činnosť medzi spoločnosťami ADA WASTE, s.r.o., Milbery, s.r.o., VUITTON, s.r.o., DAREC, a.s., QUIRINIUS, s.r.o. a GLOBAL AGENCY spol. s. r.o. považoval za predstieranú a ekonomicky neopodstatnenú, pričom táto skutočnosť nemala vplyv na výsledný rozdiel dane. Žalobca rovnako deklaroval intrakomunitárne dodanie tovaru podľa § 43 ods. 1 zákona o DPH na základe faktúr vystavených pre odberateľa EBER STEEL SRL., pričom správca dane na základe vykonaného dokazovania uzavrel, že splnenie podmienok na uplatnenie práva na oslobodenie dane podľa § 43 zákona o DPH preukázané nebolo.

4. Následne sa správny súd zaoberal obsahom administratívneho spisu a detailne popísal skutkový stav v bodoch 72. - 95. rozsudku, ktorý vyplynul z vykonaného dokazovania správcom dane. 5. Správny súd rozsudkom sp. zn. 14S/63/2018 z 05.09.2019 zamietol správnu žalobu týkajúcu sa zdaňovacieho obdobia marec 2014, keď ustálil záver, že dokazovaním bol dôvodne spochybnený pôvod tovaru a bola preukázaná účasť žalobcu v reťazci spoločností, ktorého účelom bolo zneužitie práva na odpočet dane. V súvislosti s uvedeným rozsudkom je potrebné dodať, že išlo o totožný reťazec dodávateľských spoločností - GLOBAL AGENCY spol. s r.o. - QUIRINIUS, s.r.o. - Milbery s.r.o./VUITTON, s.r.o. - DAREC, a.s. - ADA WASTE, s.r.o. - EBER STEEL SRL. Proti predmetnému rozsudku podal žalobca kasačnú sťažnosť, ktorú Najvyšší súd Slovenskej republiky, ako súd kasačný, zamietol rozsudkom sp. zn. 1Sžfk/85/ 2019 z 08.12.2020.

Sťažnostné body kasačnej sťažnosti sú všeobecné a neobsahujú vecné argumenty proti konkrétnym skutkovým zisteniam či právnym záverom krajského súdu. Kasačný súd preto môže len odkázať na dôvody napadnutého rozsudku, tak pokiaľ ide o neunesenie dôkazného bremena a sťažovateľom nevyvrátené objektívne pochybnosti o uskutočnení ním deklarovaných dodávok, ako aj o vedomú účasť sťažovateľa na obchodnom reťazci spoločnosti, v ktorom došlo k fiktívnym transakciám a nedovoleným daňovým únikom.

K dnes už prekonaným rozhodnutiam, na ktoré sťažovateľ (a desiatky ďalších účastníkov konaní pred správnymi súdmi) poukazuje, možno ešte doplniť, že závery tam ustálené nie je možné v prejednávanej veci aplikovať aj preto, že v daňovom konaní nebola bez pochybností preukázaná ani samotná existencia tovaru, ktorý mal byť predmetom dodávok.

38. Podľa názoru kasačného súdu krajský súd v odôvodnení napadnutého rozsudku starostlivo vysporiadal s argumentáciou sťažovateľa o ním predložených dokladoch, ako aj s namietanými výpoveďami zamestnancov spoločnosti. Kasačný súd sa v tejto súvislosti stotožňuje aj s názorom krajského súdu, že sťažovateľ sa absenciou na výsluchoch konateľov dotknutých spoločností a p. I. sám zbavil možnosti klásť otázky a možnosti prispieť tak k zvýšeniu kredibility svojich tvrdení. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s posúdením veci krajským súdom po právnej stránke nestotožňuje, ešte nespôsobuje nepreskúmateľnosť rozsudku či jeho nedostatočné odôvodnenie. V tomto smere sťažovateľ v dôvodoch kasačnej sťažnosti svoje námietky ani bližšie nekonkretizoval a preto kasačný súd ani nemal s čím polemizovať.

S ohľadom na zjavné personálne prepojenie obchodných spoločností v reťazci sťažovateľ pri riadnej starostlivosti a primeranej obozretnosti a pri poznaní schémy obchodného vzťahu musel vedieť, že participuje na nedovolenom konaní spojenom s daňovým únikom. Tým, že sťažovateľ ako jeden z článkov reťazca deklaroval intrakomunitárne dodanie tovaru oslobodené od DPH, nepochybne získal

7. Správny súd ďalej dôvodil, že žalobca svoju obranu podložil tým, že správcovi dane predložil všetky doklady, ktoré boli v jeho možnostiach zabezpečiť tvrdiac, že uskutočnenie deklarovaných dodávateľsko-odberateľských vzťahov preukázal nielen formálne, ale aj materiálne výpoveďami svedkov, keď všetci konatelia dotknutých spoločností mali obchody so žalobcom potvrdiť. S uvedeným tvrdením sa však správny súd nestotožnil.

8. Je ustálené rozhodovacou činnosťou Najvyššieho súdu Slovenskej republiky (napríklad rozsudok sp. zn. 6Sžfk/30/2017 z 31. januára 2018, ktorý bol publikovaný v Zbierke stanovísk najvyššieho súdu a rozhodnutí súdov Slovenskej republiky 4/2018 pod č. 39), že správca dane má právo preveriť pôvod tovaru a aj doplneným dokazovaním odstrániť vzniknuté pochybnosti. V danom prípade bolo vykonaným dokazovaním vrátane listinných dôkazov zabezpečených správcom dane v rámci výkonu jeho činnosti preukázané, že išlo o reťazec spoločností, pričom tento, podľa zistení správcu začínal spoločnosťou GLOBAL AGENCY spol. s.r.o., ktorá naposledy podala daňové priznanie v apríli 2013.

Z uvedeného je zrejmé, že v danom prípade nie je potvrdený samotný pôvod tovaru a rovnako vzhľadom na nepreverenie intrakomunitárneho dodania spoločnosti EBER STEEL SRL nie je preukázané ani kde deklarovaný tovar skončil. Dôvodne je teda spochybnená vôbec existencia daného tovaru, čo súčasne znamená, že dodávateľom žalobcu nemohla reálne vzniknúť daňová povinnosť (§ 8 ods. 1 písm. a/ v spojení s § 19 ods. 1 zákona o DPH).

neodviedla. Je potrebné poukázať aj na skutočnosť, že konateľ žalobcu Michal Adamča ml. vypovedal dňa 15.12.2016, že keď mali dodať tovar spoločnosti EBER STEEL SRL kontaktoval svojich dodávateľov, a to spoločnosť Milbery s.r.o. a VUITTON, s.r.o. a DAREC, a.s., od ktorých začal tovar nakupovať. Teda žalobca preukázateľne s danými spoločnosťami obchodoval, tovar si vzájomne nakupovali a predávali, a preto nie je zrejmé, prečo napríklad v prípade, keď deklaroval dodanie tovaru od spoločnosti DAREC, a.s., tento nenadobudol priamo od spoločnosti Milbery s.r.o. alebo VUITTON, s.r.o. (ktoré tiež boli dodávateľom spoločnosti DAREC, a.s.), keď je preukázané, že so spoločnosťou Milbery s.r.o. a VUITTON, s.r.o. žalobca aj priamo obchodoval. Fungovanie daného reťazca mal správny súd preukázaný aj ďalším tvrdením konateľa žalobcu Michala Adamča ml., ktorý k obchodu zo spoločnosťou Ferriere Nord uviedol, že „spoločnosti Milbery s.r.o. a DAREC, a.s. mu ponúkli, že môžu dodávať cez nich“. Ďalej mal správny súd preukázané, že žalobca vedel aj o spoločnosti Sertimpex Hungary Kft., ktorej konateľom bol Ferenc Tibor Éberth, ktorý bol súčasne

Aj z uvedeného dôvodu, preto nemôže obstáť tvrdenie o jeho dobromyseľnosti a rovnako, že sa bez zavinenia mohol stať obeťou daňového podvodu. Rovnako bolo výpoveďami U. K., V.. Z. V., I. H., I. S., Q. P., V. S. U. a z Prílohy č. 1 k Zmluve o poskytovaní služieb OFFICE HOUSE zo dňa 21.03.2011 preukázané, že to bol práve Mgr. Loránt Derzsi, ktorý riadil obchodovanie spoločností QUIRINIUS, s.r.o., Milbery s.r.o. a VUITTON, s.r.o., pričom tak podľa vyjadrenia žalobcu, ako aj Mgr. Loránta Derzsiho spolupráca medzi spoločnosťami ADA WASTE, s.r.o. a VUITTON, s.r.o. resp. DAREC, a.s. bola dlhodobá.

10. Pokiaľ žalobca zdôrazňoval najmä pri výsluchoch svedkov, že materiálnu stránku sporných obchodov preukázal aj tým, že všetky faktúry vystavené jeho dodávateľmi uhradil bankovým prevodom, tak k uvedenému správny súd uvádza, že úhrada faktúr bankovým prevodom automaticky nezakladá nárok na odpočítanie dane, iba preukazuje, že konkrétny daňový subjekt konkrétnu faktúru zaplatil. Ďalej, pokiaľ išlo o tvrdenia žalobcu ohľadom preukázania nákupu nafty a predloženia dobropisov prepravných nákladov tieto rovnako, vzhľadom na skutočnosti, že primárne nebol preukázaný pôvod tovaru na prvom zistenom článku reťazca, nie sú relevantné.

V súvislosti s predchádzajúcim rozhodnutím, správny súd dodáva, že v daňovom konaní boli vypočutí v prevažnej miere rovnakí svedkovia, zdaniteľné obchody sa týkali v prevažnej miere rovnakých spoločností, pričom ich výpovede sa uskutočnili v období, ktoré predchádza obdobiu roka 2016, 2017 (výsluchy realizované v daňovom konaní týkajúcom sa aj zdaňovacieho obdobia jún 2013), a preto aj tieto výpovede sú relevantné vo vzťahu k preukázaniu vedomosti žalobcu o jeho účasti v danom reťazci spoločností.

13. S poukazom na uvedené skutočnosti je namieste prijatie záveru, že vykonané dokazovanie dostatočne spochybňuje žalobcom uplatnený nárok na odpočet DPH, a to jednak vo vzťahu k spochybneniu samotného pôvodu tovaru, ako aj vo vzťahu k preukázaniu vedomosti žalobcu, že je súčasťou reťazca, ktorého účelom bolo podvodné konanie na DPH, keď daň z pridanej hodnoty nebola odvedená spoločnosťou GLOBAL AGENCY spol. s.r.o., pričom uvedený záver nie sú spôsobilé zvrátiť ani výpovede bývalých zamestnancov žalobcu, nakoľko tieto nie sú schopné potvrdiť samotný pôvod tovaru resp. vyvrátiť záver o podvodnom konaní spoločností zapojených do daného reťazca.

Naopak, zákonodarca z dôvodu zabránenia ľahkej zneužiteľnosti neutrality DPH pri uplatnení inštitútu odpočtu dane dodaní tovaru požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na odpočet dane uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre tento nárok zákon stanovil.

Vo vzťahu k prenosu dôkazného bremena na žalobcu, správny súd ešte dodal, že k jeho prenosu došlo na ústnom pojednávaní konanom dňa 07.03.2017, na ktorom bol žalobca oboznámený so skutočnosťami zistenými v priebehu daňovej kontroly, konkrétne so záverom, že nedošlo k splneniu podmienok na uplatnenie odpočítania dane pričom bolo na žalobcovi, aby tieto pochybnosti odstránil, čo sa v

Dokazovanie zo strany správcu dane slúži na následnú verifikáciu skutočností a dokladov predkladaných daňovým subjektom, keďže v rámci správy daní a prostredníctvom inštitútu daňovej kontroly, ako aj medzinárodnej výmeny daňových informácií, správca dane preveruje základ dane alebo iné skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane, príp. oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu podľa zákona o DPH, pričom v danom prípade bolo podľa názoru správneho súdu, dokazovanie vykonané v dostatočnom rozsahu na prijatie záverov, ktoré sa odrazili v napadnutom, ako aj prvostupňovom rozhodnutí. V súvislosti s uvedenou námietkou správny súd dodáva, že žalobca v žalobe nekonkretizoval, na základe akých konkrétnych skutočností prijal záver, že skutkový stav bol zistený nedostatočne, neuviedol, aké ďalšie dôkazy mali byť vykonané, resp. čo konkrétne malo byť nimi preukázané.

Mgr. Loránta Derzsiho, s ktorým práve žalobca dlhodobo obchodoval, je vcelku namieste, že správca dane v nadväznosti na vykonané dokazovanie uzavrel, že spoločnosti nasimulovali situáciu tak, aby mohli získavať nárok na vyplatenie nadmerných odpočtov z ekonomicky

neoveriteľných daňových dokladov. Podľa názoru správneho súdu je naviac rovnako podložený záver konajúcich daňových orgánov, že spoločnosti GLOBAL AGENCY spol. s.r.o., QUIRINIUS, s.r.o., Milbery, s.r.o. a VUITTON, s.r.o., a DAREC, a.s. vystupujú ako formálni dodávatelia (riadení jedinou osobu - Mgr. Loránt Derzsi), čo znamená, že týmto spoločnostiam nevznikla daňová povinnosť titulom dodania tovaru, čo následne znamená, že žalobcovi ako odberateľovi nemohlo vzniknúť právo na odpočítanie dane v zmysle § 49 ods. 1 a 2 zákona o DPH v nadväznosti na § 51 zákona o DPH a rovnako nie sú splnené podmienky na uplatnenie ustanovenia § 69 ods. 12 písm. a) a § 43 ods. 1 zákona o DPH.

18. Pokiaľ išlo o námietku, ktorou žalobca poukazoval na nepreskúmateľnosť napadnutého rozhodnutia tak vo vzťahu k nej správny súd uviedol, že táto neobstojí. Odôvodnenie napadnutého rozhodnutia spĺňa všetky atribúty zákonnosti, žalovaný sa vysporiadal s nosnými odvolacími námietkami, pričom rozhodnutie je založené na náležite zistenom skutkovom stave veci, ktorý skutkový stav zodpovedá aj obsahu administratívneho spisu.

19. Proti rozsudku správneho súdu podal žalobca v procesnom postavení sťažovateľa (ďalej len „sťažovateľ“) prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu riadne a včas kasačnú sťažnosť z dôvodov podľa § 440 ods. 1 písm. f) a g) SSP a navrhol, aby kasačný súd zrušil

rozsudok

krajského súdu a vec mu vrátil na ďalšie konanie. Súčasne požadoval priznať náhradu trov konania a trov kasačného konania. 20. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti uviedol, že správny súd svoje závery neodôvodnil a len sa priklonil k názoru žalovaného. Nesúhlasil so stanoviskom správneho súdu o svojej participácii na daňovom podvode a tvrdil, že v daňovom konaní vyvinul maximálnu možnú spoluprácu a predložil všetky jemu dostupné doklady. Nestotožnil sa ani so záverom, že sa deklarované obchodné transakcie neuskutočnili. Sťažovateľ opakovane trval na tom, že obchody sa uskutočnili tak, ako sú deklarované na faktúrach. Tak isto všetci konatelia dotknutých spoločností obchody so sťažovateľom potvrdili a dotknuté spoločnosti boli v čase obchodovania v poriadku. 21. Sťažovateľ mal za to, že pokiaľ by aj bol súčasťou podvodného reťazca, skutočnosť, že s predmetnými spoločnosťami obchodoval, automaticky nezakladá prezumpciu jeho viny. Všetky obchody sťažovateľa s predmetnými spoločnosťami prebiehali štandardne a úhrady faktúr boli tiež riadne uhradené. Podľa sťažovateľa výsledky dokazovania dostatočne preukazujú realizáciu dodávok jemu a následne aj jeho odberateľom. Sťažovateľ si splnil svoju dôkaznú povinnosť, skutkový, ako aj právny stav riadne preukázal. 22. Rozhodnutia žalovaného ani správneho súdu podľa názoru sťažovateľa nedávajú odpoveď na to, akú starostlivosť mal zanedbať pri dostupnom preverovaní svojho obchodného reťazca. Sťažovateľ nesúhlasil s právnym posúdením veci týkajúcim sa dôkazného bremena v daňovom konaní, odkazujúc na rozhodnutia najvyššieho súdu sp. zn. 3Sžf/1/2011 a sp. zn. 5Sžf/22/2009, pričom uviedol, že si svoju zákonnú dôkaznú povinnosť splnil a predložil všetky dostupné podklady. Tvrdil, že nie je v jeho moci zabezpečiť preverenie dodávok u druhého subjektu. Správca dane podľa názoru sťažovateľa oprel rozhodnutie len o nedostatky na strane iného subjektu. Odôvodnenie napadnutého rozsudku správneho súdu považuje za nedostatočné a jeho právne posúdenie za nesprávne. 23. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zotrval na argumentácii vyjadrenej v napadnutých rozhodnutiach a navrhol, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť zamietol.

24. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky konajúci ako kasačný súd (§ 438 ods. 2 SSP) preskúmal napadnutý rozsudok ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo v medziach dôvodov podanej kasačnej sťažnosti podľa § 440 SSP, kasačnú sťažnosť prejednal bez nariadenia pojednávania (§ 455 SSP), keď deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky www.nssud.sk podľa § 137 ods. 4 SSP v spojení s § 452 ods. 1 SSP. 25. Predmetom kasačnej sťažnosti bol rozsudok Krajského súdu v Trnave č.k. 20S/91/ 2020-135 zo dňa 14. apríla 2021, ktorým správny súd postupom podľa § 190 SSP zamietol ako nedôvodnú žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100821157/2020 zo dňa 28.04.2020, ktorý ako odvolací orgán potvrdil rozhodnutie správcu dane č. 102675116/2019 z 19. 11. 2019, ktorým bol podľa § 68 ods. 6 zákona Daňového poriadku sťažovateľovi určený rozdiel v sume nadmerného odpočtu 31834,67 eura na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie jún 2013. Správca dane zároveň znížil nadmerný odpočet na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie zo sumy 53835,65 eura na sumu 22000,98 eura. 26. Dôvodom vydania prvostupňového rozhodnutia bol záver správcu dane prijatý po vykonanej daňovej kontrole na zistenie oprávnenosti nároku na vrátenie nadmerného odpočtu, že daňovému subjektu ADA WASTE, s.r.o. neprináleží nárok na uplatnené odpočítanie dane, keď neuznal uplatnenie ustanovenia § 69 ods. 12 písm. a) zákona o DPH zo sporných faktúr vystavených spoločnosťou Milbery s.r.o., VUITTON, s.r.o. a DAREC, a.s., nakoľko obchodnú činnosť medzi spoločnosťami ADA WASTE, s.r.o., Milbery, s.r.o., VUITTON, s.r.o., DAREC, a.s., QUIRINIUS, s.r.o. a GLOBAL AGENCY spol. s r.o. považoval za predstieranú a ekonomicky neopodstatnenú. V súvislosti s deklarovaným intrakomunitárnym dodaním tovaru a jeho oslobodením od dane podľa § 43 ods. 1 zákona o DPH na základe faktúr vystavených pre odberateľa EBER STEEL SRL. Správca dane na základe vykonaného dokazovania uzavrel, že splnenie podmienok na uplatnenie práva na oslobodenie dane podľa § 43 zákona o DPH preukázané nebolo. Proti tomuto rozhodnutiu podal žalobca odvolanie, o ktorom podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku rozhodol žalovaný napadnutým rozhodnutím a rozhodnutie správcu dane potvrdil.

31. Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku, ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

Podľa § 19 ods. 4 zákona o DPH ak je platba prijatá pred dodaním tovaru alebo služby, vzniká daňová povinnosť z prijatej platby dňom prijatia platby. 35. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

37. Podľa § 69 ods. 12 písm. a) zákona o DPH platiteľ, ktorý je príjemcom plnenia od iného platiteľa, je povinný platiť daň vzťahujúcu sa na dodanie kovového odpadu a kovového šrotu v tuzemsku; kovovým odpadom a kovovým šrotom sa rozumie kovový odpad a kovový šrot z výroby alebo z mechanického opracovania kovov a kovové predmety ďalej už nepoužiteľné vzhľadom na ich zlomenie, rozrezanie, opotrebenie alebo z podobných dôvodov.

Najvyšší správny súd uvádza, že v obdobnej veci kasačného sťažovateľa rozhodol kasačný súd rozsudkom sp. zn. 4Sfk/8/2021 zo dňa 28. februára 2023, ktorým kasačnú sťažnosť sťažovateľa zamietol. Keďže sa kasačný súd stotožnil s právnym posúdením v danej veci, a zároveň išlo o obdobnú vec (predmetom konania bol vyrubený rozdiel dane za zdaňovacie obdobie júl 2013), poukazuje na toto rozhodnutie, z ktorého odôvodnenia vyplýva, že: „59. Kasačný súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku Krajského súdu v Trnave po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho spisu a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľa nie je dôvodná.

60. Kasačný súd úvodom tejto časti odôvodnenia uvádza, že pojem „právo na spravodlivý proces“ nahrádza doterajší pojem „odňatie možnosti konať pred súdom“, nakoľko obsahové znaky pojmu „právo na spravodlivý proces“ vyplývajú z konštantnej judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva i Ústavného súdu Slovenskej republiky a v zmysle tohto pojmu musí konanie ako celok vykazovať znaky spravodlivosti. Najvyšší správny súd v tejto súvislosti poukazuje na rozhodnutie vydané v obdobnej veci pod sp. zn. 1Sžfk/43/2019 zo dňa 22.09.2020, ktoré ohľadom § 440 ods. 1 písm. f/ SSP konštatuje - a s týmto názorom kasačného senátu sa stotožňuje aj senát rozhodujúci v tejto veci - že „prvým limitom doktríny absencie zásadného vysvetlenia podľa judikatúry Európskeho súdu pre ľudské práva je to, že ide o také vady v odôvodnení napadnutého rozsudku, keď tento neobsahuje vôbec žiadne odôvodnenie, alebo keď sa vyskytli „vady najzákladnejšej dôležitosti pre súdny systém” (napríklad rozsudok ESĽP z roku 2009 vo veci Sutyazhnik proti Rusku,), prípadne ak došlo k vade tak zásadnej,

ak chýbajú zásadné vysvetlenia dôvodov rozhodnutia súdu, pričom subjektívnu nespokojnosť sťažovateľa s obsahom odôvodnenia nemožno považovať za vyhovujúcu dôvodu kasačnej sťažnosti v zmysle § 440 ods. 1 písm. f) SSP. V súdenej veci však takáto situácia nenastala, keď podľa názoru kasačného súdu rozhodujúceho v tejto veci napadnutý rozsudok krajského súdu nevykazuje také kvalitatívne nedostatky, ktoré by spôsobovali jeho nepreskúmateľnosť a sekundárne porušenie práva sťažovateľa na spravodlivý proces.

„59. Kasačný súd vyhodnotil rozsah a dôvody kasačnej sťažnosti vo vzťahu k napadnutému rozsudku Krajského súdu v Trnave po tom, ako sa oboznámil s obsahom administratívneho a súdneho spisu dospel k záveru, že nezistil dôvod na to, aby sa odchýlil od logických argumentov a relevantných právnych záverov spolu so správnou citáciou dotknutých právnych noriem obsiahnutých v dôvodoch napadnutého rozsudku, ktoré vytvárajú dostatočné východiská pre vyslovenie výroku rozsudku. S týmito sa kasačný súd stotožňuje v celom

61. Zákon o DPH vyžaduje na vznik nároku na odpočítanie dane súčasné splnenie tak materiálnych, ako aj formálnych podmienok, teda daňový subjekt musí preukázať, že faktúry, prípadne iné listiny, na základe ktorých si uplatňuje odpočet dane, presne odrážajú skutočne realizované plnenia.

62. Kasačný súd má za to, že sťažovateľ v konaní opakovane uplatňoval prakticky totožné námietky a ani v samotných sťažnostných bodoch neuviedol žiadne skutočnosti, ktorými by aspoň spochybnil podrobne zdôvodnené závery správneho súdu prezentované v napadnutom

63. K sťažnostnému bodu, ktorým sťažovateľ namietal neprimerané zaťaženie dôkazným bremenom i za iné daňové subjekty, na ktoré nemá dosah, kasačný súd uvádza, že judikatúra vo veci preukazovania uskutočnenia zdaniteľného plnenia je rozsiahla a jasne sa ustálila v tom, že nepostačuje predložiť formálne doklady (napr. faktúry či dodacie listy), ak správca dane nadobudne na základe vykonaných dôkazov dôvodnú a objektívne podloženú pochybnosť o reálnosti zdaniteľného obchodu a vyzve daňový subjekt na predloženie ďalších dôkazov. Sťažovateľ odkazoval na dnes už prekonanú judikatúru, navyše závery tam ustálené nie je možné v prejednávanej veci aplikovať aj preto, že v daňovom konaní nebola bez pochybností preukázaná ani samotná existencia tovaru, ktorý mal byť predmetom dodávok.

65. Podľa názoru kasačného súdu sa správny súd v odôvodnení napadnutého rozsudku starostlivo vysporiadal s argumentáciou sťažovateľa o ním predložených dokladoch, ako aj s namietanými výpoveďami. Skutočnosť, že sťažovateľ sa s posúdením veci správnym súdom po právnej stránke nestotožňuje, ešte nespôsobuje nepreskúmateľnosť kasačnou sťažnosťou napadnutého rozsudku či jeho nedostatočné odôvodnenie.

. . „Podľa názoru kasačného súdu nie je nepodložený ani záver krajského súdu o vedomej účasti sťažovateľa na reťazci transakcií poznačenom podvodom, ktorého účelom bolo získanie daňovej výhody vo forme odpočítania dane. S ohľadom na zjavné personálne prepojenie obchodných spoločností v reťazci sťažovateľ pri riadnej starostlivosti a primeranej obozretnosti a pri poznaní schémy obchodného vzťahu musel vedieť, že participuje na nedovolenom konaní spojenom s daňovým

. . .“ Je potrebné dodať, že išlo o totožný reťazec dodávateľských spoločností ako v predmetnom konaní. 67. Skutočnosti, ktorými sťažovateľ v kasačnej sťažnosti sa snažil spochybniť predmetný rozsudok boli totožné s námietkami, ktoré už namietal v konaní pred správnym súdom, ako aj pred žalovaným správnym orgánov, a s ktorými sa tak správny súd, ako aj žalovaný, náležite

63. Bez ohľadu na skutočnosti uvedené vyššie, krajskému súdu je možné vytknúť, že na jednej strane konštatoval nesplnenie hmotnoprávnych podmienok pre uznanie nároku na odpočet DPH s tým, že „dôvodne je spochybnená vôbec existencia daného tovaru, čo súčasne znamená, že dodávateľom žalobcu nemohla reálne vzniknúť daňová povinnosť (§ 8 ods. 1 písm. a/ v spojení s § 19 ods. 1 zákona o DPH)“, na druhej strane vec posudzoval aj z aspektu podvodného konania. Aj žalovaný v druhostupňovom rozhodnutí konštatoval, že: „vykonaním šetrením správca dane nezistil pôvod, prepravu a konečnú spotrebu tovaru uvedeného na sporných faktúrach“. Primárne je podstatné uviesť, že nárok na?odpočítanie dane vzniká príjemcovi plnenia (sťažovateľovi) za predpokladu kumulatívneho splnenia hmotnoprávnych podmienok na odpočítanie dane vyplývajúcich z čl. 168 písm. a/ smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (Ú. v. EÚ L 347, 2006, s. 1) (ďalej „Smernica 2006/112/ES“) a?jej transpozície do?právneho poriadku Slovenskej republiky.

Pokiaľ vyššie uvedené hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane nie sú splnené, pričom dôkazné bremeno je na osobe, ktorá si právo na odpočítanie dane uplatňuje (sťažovateľovi), právo na odpočítanie dane môže byť odopreté. Kasačný súd prízvukuje, že nie je možné pri právnom posúdení kumulovať nesplnenie hmotnoprávnych podmienok s vedomostnou zložkou sťažovateľa o daňovom podvode.

64. K otázke rozloženia dôkazného bremena a teda, či a v akom rozsahu dôkazné bremeno zaťažuje daňový subjekt alebo správcu dane kasačný súd konštatuje, že daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať.

Týmto spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej (uznesenie Ústavného súdu SR z 14. novembra 2018, sp. zn. I.ÚS 377/2018-53).

Správny súd zhodne s orgánmi finančnej správy uzavrel, že bolo preukázané, že v predmetnom prípade zjavne nedošlo k reálnemu dodaniu tovaru, nakoľko nie je potvrdený samotný pôvod tovaru a rovnako nie je preukázané ani kde deklarovaný tovar skončil a teda priamemu dodávateľovi nevznikla daňová povinnosť, čo je základná podmienka pre uplatnenie odpočítania dane v zmysle zákona o DPH (§ 19 ods. 2). Z rozhodnutia žalovaného jasne vyplýva, že ani nekontaktnosť spoločností v obchodnom reťazci nebola pripísaná na ťarchu sťažovateľa.

67. Z dokazovania vykonaného správcom dane zároveň vyplýva, že spoločnosti zapojené do obchodného reťazca nepredložili skladové evidencie, pôvod a ani prepravu samotného tovaru. Rovnako ani sťažovateľ nepredložil riadnu skladovú evidenciu, z ktorej by bol zrejmý počiatočný stav a aktuálny zostatok tovaru. Sťažovateľom predložené skladové karty neodzrkadľovali reálny pohyb tovaru v súlade s postupmi účtovania.

68. V danom prípade, podľa názoru kasačného súdu bolo dokazovanie vykonané v dostatočnom rozsahu na prijatie záverov, ktoré sa odrazili v napadnutom rozhodnutí žalované ako aj v rozhodnutí napadnutého rozsudku správneho súdu. Kasačný súd tiež podotýka, že sťažovateľ nijakým konkrétnym spôsobom nekonkretizoval, na základe akých skutočností považuje skutkový stav zistený žalovaným za nedostatočný, neuviedol, aké ďalšie dôkazy by mali byť vykonané, resp. čo konkrétne malo byť nimi v súdenej veci preukázané.

uznesenie

Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. II.ÚS 705/2017 (k tomu pozri aj toto odôvodnenie vyššie).“ 40. Po preskúmaní podanej kasačnej sťažnosti kasačný súd konštatuje, že námietky uvedené v kasačnej sťažnosti neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia.

42. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu SR pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 SSP v spojení s § 463 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.