4Sfk/45/2024

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedu senátu - prof. JUDr. PhDr. Petra Potáscha, PhD. a členov senátu JUDr. Moniky Valašikovej, PhD., LL.M. a JUDr. Vlastimila Pavlikovského - v právnej veci žalobcu: JUDr. Peter Žoldoš, nar. 23.04.1992, Lúčna 3619/16, 058 01 Poprad, práv. zast.: bodnarlegal s.r.o., advokátska kancelária, so sídlom: Žriedlová 3, 040 01 Košice, IČO: 51865459 - proti žalovanému (sťažovateľovi): Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, Banská Bystrica - o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100142592/2021 zo dňa 28.01.2021 - v konaní o kasačnej sťažnosti žalovaného proti právoplatnému rozsudku Správneho súdu v Košiciach - č. k. PO-1S/14/2021-71 zo dňa 20. augusta 2024, takto

rozhodol:

Rozsudok

Správneho súdu v Košiciach - č. k. PO-1S/14/2021-71 zo dňa 20. augusta 2024 sa zrušuje a vec sa vracia správnemu súdu na ďalšie konanie.

Odôvodnenie

I. Vybrané zistenia z administratívneho spisu, konanie pred správnym súdom

2. Predmetom súdneho prieskumu pred správnym súdom boli administratívne rozhodnutia (bod 1 tohto rozsudku), ktorými bola žalobcovi uložená pokuta vo výške 100 Eur (ako úhrnná pokuta) podľa § 155 ods. 1 písm. b) zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov (ďalej aj ako „Daňový poriadok“), a to za správne delikty podľa § 154 ods. 1 písm. a) tretí bod Daňového poriadku.

Tento bol následne uznesením okresného súdu zo dňa 24.10.2019 z funkcie správcu úpadcu odvolaný a ďalším uznesením okresného súdu zo dňa 26.11.2019 bol za nového správcu úpadcu ustanovený žalobca (JUDr. Peter Žoldoš). 4. Úpadca P.. A. S. sám podal ním podpísané daňové priznania k dani z príjmov za rok 2014 (podané 06/2015), za rok 2015 (podané 06/2016), za rok 2016 (podané 06/2017), za rok 2017 (podané 07/2018) a za rok 2018 (podané 07/2019) a daňové priznanie k dani motorových vozidiel za rok 2017 (podané 01/2018).

6. Správca dane následne samostatnými výzvami zo dňa 13.12.2019 adresovanými žalobcovi Mgr. Petrovi Žoldošovi - ako správcovi konkurznej podstaty úpadcu P.. A. S. - tohto podľa § 15 ods. 2 Daňového poriadku vyzval na podanie daňových priznaní úpadcu k dani z príjmov za roky 2014, 2015, 2016, 2017 a 2018, ako aj k dani z motorových vozidiel za rok 2017. Vo výzvach, ktoré boli žalobcovi doručené dňa 23.12.2019, mu určil lehotu na splnenie predmetných povinností v rozsahu 15 dní od doručenia príslušných výziev.

8. Rozhodnutím žalovaného (na základe odvolania žalobcu) bolo prvostupňového rozhodnutie správcu dane o uložení pokuty potvrdené. 9. Žalobca predmetné rozhodnutia správnych orgánov napadol správnou žalobou a domáhal sa ich zrušenia.

11. Ak žalovaný vo svojej obrane s poukazom na všeobecnú úpravu, že daňový subjekt je osobou zúčastnenou na správe daní mienil odôvodniť to, že správca konkurznej podstaty je tým daňovým subjektom, ktorému Daňový poriadok alebo osobitné predpisy ukladajú povinnosť podať daňové priznanie úpadcu, toto považoval správny súd - v zmysle vyššie uvedeného - za zmätočné. 12.

právny režim neznamená zánik subjektivity úpadcu, ako ani prechod jeho práv a povinností na správcu konkurznej podstaty. 13. Odkazujúc na ustanovenie § 159 Daňového poriadku, z ktorého vyplýva aj to, že v čase konkurzu sa na správcu konkurznej podstaty vzťahujú ustanovenia Daňového poriadku a osobitných predpisov, ktoré upravujú práva a povinnosti daňového subjektu, správny súd uviedol, že predmetné ustanovenie nie je možné interpretovať tak, že by sa samotný správca sám stal nositeľom týchto povinností. Toto - podľa správneho súdu - umocňuje formulácia, podľa ktorej daňové priznania, daňové doklady a iné písomnosti vyhotovené správcom namiesto daňového subjektu sa považujú za doklady vyhotovené daňovým subjektom.

následne správny súd dospel k záveru, že žalobca nemohol znášať deliktuálnu zodpovednosť za nesplnenie výziev správcu dane. 15. Napokon v zrušujúcom rozsudku správny súd uviedol, že správne orgány sa žiadnym spôsobom nevysporiadali s možným zánikom zodpovednosti za nimi sankcionovaný správny delikt v zmysle § 154 ods. 2 Daňového poriadku v dôsledku okolností hodných osobitného zreteľa spočívajúcich v tom, že 1) úpadca napriek tomu, že po vyhlásení konkurzu už sám nemohol konať, podal predmetné daňové priznania a len v dôsledku nečinnosti predchádzajúceho správcu konkurznej podstaty (Mgr. Marián Lipa), ktorý ich na výzvu správcu dane nepodpísal, sa tieto daňové priznania považovali za nepodané a 2) úpadca, za ktorého konal nový správca konkurznej podstaty, oznámil správcovi dane skutočnosti brániace splneniu výzvy spočívajúce v neposkytnutí súčinnosti pôvodným správcom a neodovzdaní dokladov k podaniu daňových priznaní.

II. Kasačná sťažnosť žalovaného, vyjadrenie žalobcu k nej

18. Materiálne kasačnú sťažnosť odôvodnil žalovaný tým, že daňovému subjektu - fyzickej osobe v konkurze možno uložiť pokutu počas konkurzu za správny delikt, ktorého sa dopustila táto fyzická osoba pred vyhlásením konkurzu, ak pokuta nebola uložená do vyhlásenia konkurzu. Zároveň argumentoval tým, že pokuta nemôže byť takémuto daňovému subjektu uložená za správny delikt spáchaný v čase trvania konkurzu, ktorého sa dopustil konkurzný správca. 19.

20. Sťažovateľ poukázal na ustanovenie § 159 Daňového poriadku, ako aj na ustanovenia § 32 ods. 8 a § 41 ods. 2 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov (v znení neskorších predpisov) - (ďalej aj ako „zákon o dani z príjmov“). Uviedol, že odôvodnenie napadnutého rozsudku je zmätočné, nemá oporu v zákone, resp. je v extrémnom rozpore so znením zákona. V tomto kontexte poukázal na body 19 až 24 napadnutého rozsudku, v ktorých mal správny súd vysloviť hypotézu, že nositeľom povinnosti podať daňové priznanie je vždy konkrétny daňovník, resp. na závery správneho súdu, podľa ktorých vyhlásenie konkurzu na úpadcu nemá za následok prechod povinností daňového subjektu na správcu konkurznej podstaty.

22. Odkazujúc na § 32 ods. 8 zákona o dani z príjmov („(8) Ak daňové priznanie podáva za daňovníka zákonný zástupca, právny nástupca alebo zástupca, uvedie v daňovom priznaní osobné údaje o daňovníkovi podľa odsekov 6 a 7, za ktorého podáva daňové priznanie, a svoje osobné údaje podľa odsekov 6 a 7. [.

23. Podľa sťažovateľa správny súd neprípustným spôsobom „bagatelizoval“ a nesprávne interpretoval aj § 159 Daňového poriadku (pozn.: k tomu pozri aj právne názory zosumarizované v bode 12 a nasl. vyššie). Následne v kasačnej sťažnosti odcitoval celé znenie ustanovenia § 159 Daňového poriadku so zdôraznením časti „V čase od vyhlásenia konkurzu do zrušenia konkurzu sa na správcu vzťahujú ustanovenia tohto zákona a osobitných predpisov, ktoré upravujú práva a povinnosti daňového subjektu.“.

K uvedenému sťažovateľ uviedol, že výklad súdu by znamenal, že správca konkurznej podstaty má len oprávnenia, ale nie povinnosti. Uvedené považuje za nesprávne právne posúdenie veci zo strany správneho súdu. 25. Sťažovateľ doplnil, že je vylúčené citovanú časť ustanovenia § 159 Daňového poriadku vnímať tak, že zodpovednosť za nepodanie daňového priznania by mal niesť daňový subjekt. Toto by to bolo popretím základov logického myslenia.

daňového priznania bol správca konkurzu, ale nemohol tak podľa súdu konať, keďže pôvodný správca neposkytol súčinnosť a neodovzdal doklady k podaniu daňového priznania“. 27. Podľa názoru sťažovateľa je teda napadnutý rozsudok celkovo zmätočný, keďže jeho jednotlivé časti sú v príkrom vzájomnom rozpore.

Vo svojom vyjadrení uviedol, že podaná kasačná sťažnosť je nedôvodná v celom rozsahu. 30. V úvode svojho vyjadrenia najskôr vzniesol námietku, podľa ktorej mala byť kasačná sťažnosť podaná neoprávnenou osobou, keď túto mala spísať Ing. C., pričom z jej akademického titulu je zrejmé, že nemá vysokoškolské vzdelanie druhého stupňa (rozumej: v odbore právo), a preto nie je splnená podmienka povinného zastúpenia sťažovateľa v konaní o kasačnej sťažnosti. Keďže ku kasačnej sťažnosti je pripojený doklad preukazujúci, že sťažovateľ je zastúpený Mgr. Z. C., toto - vzhľadom na skutočnosti uvedené vyššie v tomto bode odôvodnenia - nie je v súlade s vlastným obsahom kasačnej sťažnosti. 31. Žalobca poprel tvrdenie sťažovateľa, že by pokuta, o ktorej sa koná, bola uložená žalobcovi ako správcovi úpadcu. Pokuta bola uložená správcovi - fyzickej osobe podnikateľovi a táto je vedená na osobnom účte žalobcu ako daňovníka. Doplnil, že ak by pokuta bola uložená úpadcovi, žaloba by ani len nebola podaná.

veci však správca dane pokutu uložil priamo správcovi konkurznej podstaty na jeho účet daňovníka, čo je zásadný rozdiel oproti doterajšej rozhodovacej praxi. Žalobca má za to, že žalovaný sa v priebehu doterajšieho konania k tejto jeho argumentačnej línii ešte ani nevyjadril.

35. Postup správnych orgánov, resp. ich rozhodnutia sú podľa žalobcu celkom zjavne nesprávne, keďže tieto správne trestanie vo veci zamerali voči žalobcovi ako separátnemu daňovému subjektu s vlastným DIČ a vlastnou subjektivitou, ktorý však nenesie osobnú deliktuálnu zodpovednosť za daňový subjekt P.. A. S., ktorého je správcom. Podľa § 159 Daňového poriadku správca konkurznej podstaty len koná v mene úpadcu vo veci správy

III. Konanie pred Najvyšším správnym súdom Slovenskej republiky

37. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v postavení kasačného súdu (ďalej len „kasačný súd“ alebo „Najvyšší správny súd“) preskúmal rozsudok správneho súdu, keď jeho právomoc a príslušnosť pre toto konanie a rozhodnutie je daná v § 101e ods. 2 zákona č. 757/ 2004 Z. z. o súdoch a zmene a doplnení niektorých zákonov v účinnom znení a § 11 písm. h) SSP. 38. Kasačný súd s ohľadom na § 455 SSP nepovažoval za potrebné nariadiť vo veci pojednávanie a rozhodol o kasačnej sťažnosti bez jeho nariadenia. Rozsudok bol vyhlásený verejne po oznámení dňa vyhlásenia v súlade s § 137 ods. 4 SSP. 39. So zreteľom na § 439 ods. 1, § 442 ods. 1, § 443 ods. 2 písm. a) SSP kasačný súd skonštatoval, že podaná kasačná sťažnosť smeruje proti rozsudku, voči ktorému je prípustná, bola podaná oprávnenou osobou a včas. 40. Po preskúmaní napadnutého rozsudku správneho súdu a kasačnej sťažnosti, ako aj podkladového materiálu, kasačný súd dospel k záverom, ktoré odôvodňuje v ďalších bodoch tohto odôvodnenia.

IV. Vybraná súvisiaca právna úprava

pomôcok. Ak daňový subjekt po doručení oznámenia o začatí určovania dane podľa pomôcok podá daňové priznanie, správca dane ho môže použiť ako pomôcku. Daňové priznanie nemožno podať za zdaňovacie obdobie, za ktoré bola daňovému subjektu určená daň podľa pomôcok; to neplatí, ak je správcom dane obec.

Podľa § 155 ods. 1 písm. b) Daňového poriadku, správca dane uloží pokutu od 60 eur do 32000 eur za správny delikt podľa § 154 ods. 1 písm. a) tretieho bodu; ak je správcom dane obec, uloží pokutu najviac do výšky vyrubenej dane, nie menej ako 10 eur, najviac však do 6000 eur. 45.

46. Podľa § 49 ods. 1 zákona o dani z príjmov, daňové priznanie (§ 32 a 41), prehľad [§ 39 ods. 9 písm. a)] alebo hlásenie [§ 39 ods. 9 písm. b)] podáva daňovník správcovi dane. Prílohou

. .] h) sa odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu 48. Podľa § 440 ods. 2 SSP, dôvod kasačnej sťažnosti uvedený v odseku 1 písm. g) až i) sa vymedzí tak, že sťažovateľ uvedie právne posúdenie veci, ktoré pokladá za nesprávne, a uvedie, v čom spočíva nesprávnosť tohto právneho posúdenia. Dôvod kasačnej sťažnosti nemožno vymedziť tak, že sťažovateľ poukáže na svoje podania pred správnym súdom.

49. Skôr ako kasačný súd pristúpil k meritórnemu posúdeniu kasačnej skutočnosti, vysporiadal sa s námietkou žalobcu uvedenou vo vyjadrení k nej, podľa ktorej mal kasačnú sťažnosť spísať, resp. v konaní o kasačnej sťažnosti má za žalovaného konať osoba, ktorá nemá právnické vzdelanie druhého stupňa (k tomu pozri bod 30 vyššie).

V podpisovej doložke kasačnej sťažnosti je totiž uvedený JUDr. Z. C., keď prílohou kasačnej sťažnosti (č. l. 83 súdneho spisu) je poverenie dané oprávnenou osobou v prospech menovaného a na č. l. 82 sa nachádza kópia vysokoškolského diplomu vzťahujúci sa na túto osobu (meno, priezvisko, ako aj dátum narodenia na diplomu a poverení sa zhodujú).

Zo všetkých uvedených dôvodov potom Najvyšší správny súd neidentifikoval v uvedenom kontexte procesnú prekážku, ktorá by bránila meritórnemu prejednaniu veci. 50. V súvislosti s ďalšou procesnou námietkou žalobcu (k tomu pozri aj bod 32 vyššie), podľa ktorej kasačná sťažnosť neobsahuje vymedzenie právneho posúdenia, ktoré považuje sťažovateľ za nesprávne, resp. alternatívu toho, čo mal byť správny výklad súvisiacej právnej úpravy, vyhodnotil kasačný súd opäť ako nedôvodnú. Kasačná sťažnosť obsahuje relatívne rozsiahlu argumentáciu, v ktorej sťažovateľ poukazuje na to, čo mal správny súd vyhodnotiť nesprávne a zároveň prezentuje alternatívny výklad, ktorý mal byť vo veci uplatnený (k tomu pozri čl. II tohto rozsudku). Z kasačnej sťažnosti je nepochybné, že nesprávnym má byť - podľa sťažovateľa - výklad správneho súdu, že sankcia za nepodanie daňového priznania - v podmienkach súdenej veci - sa musí (vždy) viazať priamo na daňovníka, nikdy nie na správcu, ktorý za úpadcu len koná, resp. rozporoval správnosť výkladu ustanovenia §

51. Pre úplnosť je však v tejto súvislosti potrebné dodať, že žalovaný vo svojej kasačnej sťažnosti nesprávne uviedol formálny dôvod jej podania aj ustanovenie § 440 ods. 1 písm. h) SSP (odklon správneho súdu od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu), v skutočnosti však tento kasačný dôvod v texte podania žiadnym spôsobom nerozvíja, žiadne konkrétne rozhodnutie/rozhodnutia kasačného súdu, od ktorých sa mal správny súd odkloniť (a v čom), v kasačnej sťažnosti neuvádza. Naopak, rozsiahlym spôsobom napáda a formuluje údajné vady rozsudku správneho súdu, ktoré by mali spôsobovať jeho zmätočnosť. Tento dôvod kasačnej

52. Vzhľadom na ustálené procesné pravidlá (podstatná vada odôvodnenia rozsudku môže brániť meritórnemu prieskumu právnych názorov správneho súdu - k tomu pozri napr. sp. zn. 19SVs/6/2023 zo dňa 05.06.2024 - „28. Hranica medzi nezákonnosťou rozhodnutia z dôvodu zmätočnosti (nepreskúmateľnosti) a nesprávneho právneho posúdenia môže byť v praxi nejasná. Preto posudzovanie týchto momentov nemôže byť striktné zo strany kasačného

. .]), vysporiadal sa kasačný súd v prvom rade s kvalitou odôvodnenia napadnutého rozsudku, keď dospel k záveru, že námietky sťažovateľa sú v predmetnom rozsahu nedôvodné. 53. Sťažovateľ vo svojej podstate namietal zmätočnosť napadnutého rozsudku primárne v tom kontexte, že z neho má vyplývať záver správneho súdu, podľa ktorého nikdy povinnosť podať daňové priznanie nemôže mať iná osoba ako daňovník, resp. že by malo byť právne nemožné, aby túto povinnosť mal správca nezávisle od daňovníka.

54. K uvedenému kasačný súd - v rozsahu námietky zmätočnosti - v prvom rade uvádza, že ak v napadnutom rozsudku správny súd vyslovil určitý názor, ten je potrebné vnímať v právnych a skutkových okolnostiach súdenej veci. Rozširujúci výklad napadnutého rozsudku správneho súdu teda - pre účely kasačnej sťažnosti - v skutočnosti uskutočnil priamo sťažovateľ (žalovaný), a to dokonca tak, že sám uznáva, že ustanovenie § 41 ods. 2 zákona o príjmoch sa na vec nevzťahuje (keďže upravuje daň z príjmu právnických osôb, čo však nie je relevantné v podmienkach súdenej veci, kde úpadcom je fyzická osoba) a o druhom ustanovení, na ktoré poukazoval (§ 32 ods. 8 zákona o dani z príjmu) sám uviedol, že „podľa nášho názoru“ (rozumej: názoru žalovaného) je z neho možné odvodiť, že povinnosť podať daňové priznanie môže mať aj iná osoba ako daňovník - ak by nenastali skutočnosti predpokladané zákonom č. 7/2005 Z. z. Z uvedeného je potom zrejmé, že sťažovateľ pre účely kasačnej sťažnosti mienil spochybniť záver správneho súdu o tom, že v súdenej veci to nebol žalobca, kto

55. Druhá argumentačná línia, o ktorú sťažovateľ oprel údajnú zmätočnosť rozsudku správneho súdu vychádza z toho, že správny súd žalovanému a prvostupňovému orgánu vytkol, že sa nezaoberal dôvodmi pre zánik zodpovednosti za správny delikt (k tomu pozri bod 15 vyššie). K tomuto Najvyšší správny súd uvádza, že predmetná časť odôvodnenia napadnutého rozsudku žiadnym spôsobom - z vecného hľadiska - neneguje podstatu (t. j. zvyšnú časť) rozsudku správneho súdu. Skutočnosť, že správne orgány sa mali vysporiadať (odôvodniť), či nedošlo k zániku zodpovednosti za správny delikt, za ktorý bola pokuta uložená (v kontexte námietok žalobcu), a to bez ohľadu na to, aké okolnosti k tomu mali viesť, neznamená, že týmto názorom správny súd bez ďalšieho akceptoval, že „páchateľom“ tohto deliktu mal byť správca konkurznej podstaty (žalobca) ako samostatný subjekt, čo by malo údajne spôsobovať zmätočnosť napadnutého rozsudku správneho súdu.

57. Následne potom kasačný súd pristúpil k prieskumu správnosti právnych názorov vyjadrených v napadnutom rozsudku k veci samej, a to v rozsahu, ktorý sťažovateľ namietal, t. j. či bol zákonný postup správcu dane a žalovaného, ak pokutu za nepodanie daňových priznaní (na základe výzvy správcu dane) viazali na osobu správcu (žalobcu) a nie na osobu úpadcu ako daňovníka (za ktorého má správca - podľa vlastného vyjadrenia - vo veciach správy daní „iba“ konať, t. j. bez deliktuálnej zodpovednosti).

16. Problematika zastupovania daňového subjektu - úpadcu správcom je normatívne riešená v § 159 daňového poriadku, z čoho vyplýva, že posúdenie veci bude rozhodné od výkladu § 159 daňového poriadku. 17. Podľa § 159 daňového poriadku v znení účinnom do 31.12.2018 (t. j. v čase uplynutia lehoty na podanie daňového priznania 3.4.2018) „v čase od vyhlásenia konkurzu do zrušenia konkurzu pri správe daní za daňový subjekt koná správca v konkurznom konaní.

18. Citované zákonné ustanovenie v prvej vete ustanovuje, že správca má počas konkurzu v rámci správy daní vo vzťahu k daňovému subjektu - úpadcovi osobitné postavenie v tom zmysle, že správca za daňový subjekt priamo koná. Druhá veta upravuje, že na správcu sa potom vzťahujú nielen ustanovenia daňového poriadku, ale aj hmotnoprávne daňové a fiskálne predpisy upravujúce práva a povinnosti daňového subjektu. Záver o tom, že medzi povinnosti, ktoré z daňového subjektu prechádzajú na správcu, patrí aj podanie daňového priznania, následne výslovne vyplýva z tretej vety, v zmysle ktorej sa daňové priznanie vyhotovené správcom považuje za vyhotovené daňovým subjektom.

20. Keďže z § 159 daňového poriadku jednoznačne vyplýva, že povinným na podanie daňového priznania za daňový subjekt, ktorý je úpadcom, je počas konkurzu správca, potom za porušenie tejto zákonnej povinnosti je namieste sankcionovať správcu a nie daňový subjekt. V zmysle elementárnej logiky spojenej s vyvodzovaním právnej (administratívnej) zodpovednosti je totiž za porušenie normatívne uloženej povinnosti namieste sankcionovať toho, komu bola povinnosť uložená.

. .] - povinný v zmysle § 159 daňového poriadku sťažovateľ ako správca a tento si svoju zákonnú povinnosť včas nesplnil, bol lege artis daňovými orgánmi potrestaný v zmysle § 155 ods. 1 písm. a) daňového poriadku.

. .] 27. Napriek tomu možno ešte dodať, resp. zopakovať, že pre vyvodenie administratívnej zodpovednosti je právne bez významu, že formálne je rozdiel medzi správcom a daňovým subjektom, ktorý ako úpadca má naďalej právnu subjektivitu a môže uskutočňovať právne

. .] 32. Možno preto uzavrieť, že správca dane a žalovaný posúdili administratívnu zodpovednosť sťažovateľa vecne správne a svoje rozhodnutia i keď stručne ale dostatočne a zrozumiteľne odôvodnili. [. . .]“. 59. Senát rozhodujúci v tejto veci si je plne vedomý skutkových a právnych rozdielov rozhodovanej veci a veci, na ktorú odkazuje v bode 58. Tieto spočívajú najmä v tom, že žalobca bol v posudzovanej veci vyzvaný na podanie daňových priznaní (a to naviac za časový úsek, kedy ešte nebol správcom úpadcu - daňovníka) a zároveň, že konanie, za ktoré mu bola pokuta rozhodnutím správcu dane a žalovaného v tejto veci uložená, sa viaže nie na nepodanie riadneho daňového priznania po skončení zdaňovacieho obdobia, ale na nepodanie daňového priznania na základe osobitnej výzvy správcu dane - po tom, či si obdobnú povinnosť na základe výzvy správcu dane nesplnil ani iný - skorší správca úpadcu vo veci (pozn.: kým vo veci podľa bodu 58 tohto rozsudku sa jednalo zo strany správcu konkurznej podstaty o nesplnenie povinnosti podľa § 154 ods. 1 písm. a) bod 1 Daňového poriadku, v súdenej veci sa

republiky, t. j. tak, že za obdobné delikty týkajúce sa nepodania daňového priznania môže byť postihovaný priamo správca (nie úpadca - daňovník, za ktorého správca počas konkurzu koná). Ako je pritom zrejmé z textu tohto odôvodnenia, tento názor správneho súdu nie je zhodný so skorším názorom kasačného súdu v podobnej veci. Kým totiž kasačný senát vo veci sp. zn. 6Asan/1/2021 interpretáciou príslušných ustanovení - § 159 Daňového poriadku a i. - dospel k záveru, že tieto tvoria právny základ pre priame sankcionovanie správcu konkurznej podstaty (za nepodanie daňového priznania), správny súd v napadnutom rozsudku dospel k presnému opaku, a to v tom zmysle, že podanie daňového priznania je primárnou povinnosťou daňovníka, a preto je to on, komu má byť sankcia uložená, ak daňové priznanie nie je podané.

62. Pre úplnosť je potrebné dodať, že obdobný záver ako vyslovil senát kasačného súdu vo veci sp. zn. 6Asan/1/2021 je možné vyabstrahovať už aj zo skoršieho rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky vo veci sp. zn. 8Sžf/58/2016 z 27. septembra 2018 [pozn.: zvýraznenie textu pridané kasačným súdom] - „Nad rámec rozsudku krajského súdu najvyšší súd zdôrazňuje, že právna úprava uvedená v poslednej vete ust. § 159 Daňového poriadku jednoznačne určuje, že v prípade od vyhlásenia konkurzu na majetok daňovníka až do jeho zrušenia vyhotovuje daňové priznania správca konkurznej podstaty a tieto sa považujú za daňové priznania vyhotovené daňovníkom. Teda správca konkurznej podstaty v sebe subsumuje postavenie daňovníka a preto je plne zodpovedný za podanie daňového priznania. Ak tak správca dane neurobil, potom bol povinný znášať prípadnú sankciu, ktorú mu správca dane uložil.“. 63.

64. Prihliadajúc na vyššie uvedené okolnosti, Najvyšší správny súd vyhodnotil kasačnú sťažnosť žalovaného v časti kasačného dôvodu podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP (nesprávne právne posúdenie) ako dôvodnú a vec vrátil na ďalšie konanie správnemu súdu (podľa § 462 ods. 1 SSP). Správny súd v novom konaní opätovne posúdi, či vzhľadom na skutkové a právne rozdiely súdenej veci so skoršími rozhodnutiami kasačného súdu, a to najmä s prihliadnutím na to, že a) sa jedná formálne o iné protiprávne konanie (nepodanie riadneho daňového priznania po skončení zdaňovacieho obdobia vs. nepodanie daňového priznania na základe výzvy správcu dane), b) daňové priznania vo veci podané boli, avšak nepodal ich správca konkurznej podstaty, ale priamo daňovník (úpadca) a c) jedná sa o podanie daňových priznaní za zdaňovacie obdobia, kedy žalobca ešte ani nebol správcom daňovníka (úpadcu) - sú závery vyjadrené v skorších rozhodnutiach relevantné aj v podmienkach súdenej veci, resp. či tieto skutkové a právne rozdiely na tento výklad kasačného súdu akýmkoľvek spôsobom dopadajú a ak áno, ako.

65. Predmetný pokyn dáva kasačný súd správnemu súdu aj vzhľadom na to, že i keď argumentácia žalobcu (k tomu pozri aj bod 29 a nasl. tohto rozsudku) ku kasačnej sťažnosti žalovaného v časti o tom, že postihovanie za nepodanie daňového priznania sa najmä v zmysle § 159 Daňového poriadku, resp. zákona o konkurze, musí viazať výlučne na úpadcu, nebola - vzhľadom na doterajšiu rozhodovaciu prax kasačného súdu relevantná - (k tomu pozri odôvodnenie tohto rozsudku vyššie), Najvyšší správny súd má za to, že je dôvodné preskúmať a v novom rozsudku vo veci sa podrobne vysporiadať s ďalšou podstatnou námietkou žalobcu o tom, že orgány verejnej správy mali v minulosti postupovať inak (t. j. mali v obdobných situáciách sankcionovať priamo úpadcu, nie správcu), pričom v jeho prípade mali zvoliť opačný prístup (k tomu pozri okrem samotnej správny žaloby a prednesov na pojednávaní vo veci pred správnym súdom, najmä body 9, 15 až 17 vyjadrenia žalobcu ku kasačnej sťažnosti žalovaného). Obdobne, správny súd sa v rámci nového konania a rozhodovania vo veci opätovne vysporiada so skutočnosťami, na ktoré poukázal kasačný súd v bode 15 tohto

66. O trovách kasačného konania - podľa § 467 ods. 3 SSP - rozhodne správny súd. 67. Tento rozsudok bol prijatý senátom Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0 (jednomyseľne) - (§ 452, § 463, § 139 ods. 4 SSP).

V Bratislave dňa 20. marca 2025