4Sfk/49/2023

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Valašikovej, PhD., LL.M. a členov senátu prof. JUDr. PhDr. Petra Potáscha, PhD. a JUDr. Rastislava Dlugoša PhD., v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): Podtatranská hydina a.s., Slavkovská cesta č. 54/1468, 060 01 Kežmarok, IČO: 31651682, právne zastúpený: KVASŇOVSKÝ & PARTNERS | ADVOKÁTI, s.r.o., so sídlom Dunajská č. 2317/ 32, 811 08 Bratislava, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, IČO: 42499500, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného číslo: 101060854/2020 zo dňa 18. júna 2020, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti právoplatnému rozsudku Krajského súdu v Prešove č. k. 1S/55/2020 - 208 zo dňa 08. novembra 2022, takto

rozhodol:

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta. II. Účastníkom sa nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Konanie pred správnym súdom

O trovách konania správny súd rozhodol tak, že účastníkom konania v zmysle § 167 a § 168 SSP náhradu trov konania nepriznal. 2. Správny súd v napadnutom rozsudku uviedol, že keďže k opakovaným žalobným námietkam žalobcu už mnohokrát v predchádzajúcich obdobných správnych žalobách zaujal stanovisko (napr. v rozsudku 2S/21/2020 z 11. novembra 2021, sp. zn. 5S/8/2018 z 27. novembra 2018 v spojení s rozhodnutím Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 6Sžfk/28/ 2019 zo dňa 28. júna 2022, sp. zn. 3S/7/2018 zo dňa 14. februára 2019 v spojení s rozhodnutím Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 8Sžfk/38/2019 zo dňa 28. júna 2022), ktoré nebolo korigované kasačným súdom v obdobných veciach žalobcu a v konaniach nedošlo k žiadnym zásadným zmenám, týkajúcim sa podstaty veci, už len krátko reaguje na žalobné dôvody v predmetnej správnej veci.

zdaňovacie obdobie. Oznámenie o daňovej kontrole zo dňa 9. novembra 2017 obsahuje všetky zákonné náležitosti uvedené v príslušnom ustanovení § 46 ods. 1 Daňového poriadku. Začatie daňovej kontroly nemusí byť správcom dane odôvodnené konkrétnymi skutočnosťami v kontexte argumentov žalobcu (s výnimkou opakovanej daňovej kontroly v zmysle § 44 ods. 4 Daňového poriadku). Daňová kontrola za zdaňovacie obdobie august 2017 (po prerušení na žiadosť daňového subjektu) začala súhlasne dňa 18. decembra 2017.

lehoty, nedodržanie ktorých by malo vplyv na zákonnosť daňovej kontroly, resp. zákonnosť rozhodnutí daňových orgánov ako takých. 5. Správny súd ďalej uviedol, že na tieto závery v plnom rozsahu poukazuje následne kasačný súd v predmetnom konaní 5Sžfk/34/2018 zo dňa 31. marca 2022 s tým, že predmetnú žalobnú námietku žalobcu nepovažoval za dôvodnú. Ako nedôvodnú tiež správny súd vyhodnotil žalobnú námietku, že správca dane, ako aj žalovaný nedostatočne vyhodnotili skutkový stav a neaplikovali vo svojich záveroch rozsudky Súdneho dvora EÚ v spoločných veciach C-354/03, C-355/03, C-484/03 a C-33/13.

V tejto súvislosti sa správny súd zaoberal aj ďalšou žalobnou námietkou, označenou ako podvodné konanie a nemožnosť zastúpenia orgánov činných v trestnom konaní, k čomu uviedol, že pojem daňový podvod stabilne používa nielen judikatúra Súdneho dvora EÚ, ale aj judikatúra Najvyššieho súdu SR a v súčasnej dobe aj judikatúra Najvyššieho správneho súdu SR v prípadoch, keď správca dane v rámci daňovej kontroly zistí, že keď jeden z účastníkov zdaniteľného obchodu, resp. vytvoreného reťazca v rámci daňovej povinnosti si neplní svoju daňovú povinnosť a neodvedie vybranú daň, ďalší si ju naopak odpočíta a to za účelom získania zvýhodnenia, ktoré je v rozpore s účelom daňového práva EÚ. 7. Žalobca namietal tiež používanie pojmov ,,zmiznutý obchodník“, ,,nárazník“, ,,účelovo vložená spoločnosť“, rovnako poukazoval označenie spoločnosti Mima Market s.r.o., a Mrazírny Štěpánek pojmami ,,nárazník“ alebo ,,účelovo vložená spoločnosť“, k tejto časti žaloby správny súd konštatoval, že pojmy, ktoré správca dane a žalovaný použil výlučne v

8. Správny súd v kontexte vytýkaných vád správneho konania, nezákonnosti a nepreskúmateľnosti napadnutých rozhodnutí a napokon tiež namietaného nedôvodného prenesenia dôkazného bremena na žalobcu vo veci v neprimeranom rozsahu, vrátane účelového spochybnenia predložených dokladov, na základe vyššie uvedeného po preskúmaní administratívneho spisu uzavrel, že správca dane sa v danom prípade dostatočným spôsobom vysporiadal so skutkovými okolnosťami daňového prípadu, rozsiahlym dokazovaním správne zistil skutkový stav, z ktorého vyvodil vecne správny právny záver a na základe uvedeného správneho právneho posúdenia rozhodol s náležitým odôvodnením s poukazom na príslušné ustanovenia Daňového poriadku a Zákona o dani z pridanej hodnoty.

K týmto právnym záverom správny súd dospel aj s poukazom na doterajšiu judikatúru Najvyššieho súdu SR, ako aj Najvyššieho správneho súdu SR 5Sžfk/34/2014 zo dňa 31. marca 2022, 10Sžfk/26/2019 z 25. mája 2022 a 3Sžfk/78/2019 z 31. mája 2022.

Správny súd tiež zamietol návrh na predloženie prejudiciálnych otázok Súdnemu dvoru EÚ, resp. na pripojenie sa k prejudiciálnym otázkam predloženým Najvyšším súdom SR v konaní sp. zn. 5Sžfk/34/2018 s poukazom na rozsudok vo veci C-186/20 zo dňa 30. septembra 2021.

11. Proti napadnutému rozsudku podal žalobca v procesnom postavení sťažovateľa (ďalej len „sťažovateľ“) v zákonnej lehote kasačnú sťažnosť z dôvodov podľa § 440 ods. 1 písm. f), g) a h) SSP, v ktorej navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok zmenil tak, že zruší rozhodnutie žalovaného ako aj prvostupňové rozhodnutie správcu dane a vec mu vráti na ďalšie konanie, alternatívne aby rozsudok správneho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie. 12. Sťažovateľ na úvod kasačnej sťažnosti zhrnul priebeh konania pred orgánmi finančnej správy a citoval právnu úpravu. Následne vo viacerých častiach kasačnej sťažnosti namietal nepreskúmateľnosť rozhodnutí správnych orgánov ako aj správneho súdu, a to z dôvodov, že z rozhodnutí daňových orgánov nie je zrejmé, aké skutočnosti sa stali podkladom pre rozhodnutie a prečo dôkazy predložené žalobcom neboli zohľadnené v čoho dôsledku zo strany daňových orgánov došlo podľa jeho názoru k nedostatočne zistenému skutkovému stavu s nedostatočným odôvodnením rozhodnutia. V tomto smere poukázal na rozsudky Najvyššieho súdu SR vo veci 8Sžfk/57/2017, 8Sžo/122/2010, R 34/2001, 4Sž 136/99. Ďalej namietal neobstaranie dostatku potrebných dokladov pre rozhodnutie vo veci, keď podľa neho správny súd neposúdil otázku, či vykonané dôkazy, z ktorých orgány finančnej správy vychádzali, nie sú pochybné, alebo či vykonané dôkazy logicky robia možným záver, ku ktorému orgány finančnej správy dospeli. 13. Sťažovateľ ďalej namietal prenesenie dôkazného bremena v neprimeranom rozsahu, kde uviedol, že predmetom súdneho konania bol len opis skutkového deja a konštrukcie prevzaté zo strany správcu dane a žalovaného. Rozhodnutie súdu a správnych orgánov je postavené výlučne na domnienkach a hypotézach. Poukazoval najmä na rozsudky NS SR sp. zn. 3Sžf 1/ 2011, Sžf 82/2007 a závery Nejvyššího správního soudu České republiky, sp. zn. 5Afs 131/ 2004 a sp. zn. 5Afs 60/2017. Naďalej zotrval na tom, že v zmysle zákona o DPH svoj nárok na odpočet riadne preukázal relevantnými dôkazmi. Ak správne orgány chceli spochybniť nárok sťažovateľa, boli povinné vyvrátiť skutočnosti vyplývajúce z predložených dokumentov a uviesť, aké ďalšie iné dôkazy považujú za relevantné. Unesenie dôkazného bremena, ktoré správne orgány požadujú, je prekročením zákonom stanovených mantinelov a vzhľadom na neprimeranú administratívnu záťaž podnikateľského subjektu vzbudzujú podozrenie, že v rámci svojej kontrolnej činnosti účelovo vyberajú a vykladajú len tie skutočnosti, ktoré spochybňujú reálne prijatie alebo poskytnutie zdaniteľného plnenia. 14. Ďalšou námietkou sťažovateľa bola otázka nevysporiadania sa s judikatúrou Súdneho dvora, konkrétne s rozsudkami Súdneho dvora EÚ C-204/13, C-368/2006, C-268/83 v spojení s rozsudkami C-37/95, C-255/02, C-162/07, C-425/06, C-277/09, C-439/04 a C-440/04. Zdôraznil, že s prihliadnutím na rozsudok Súdneho dvora EÚ v spojených veciach C-439/04 a C-440/04 Kittel dokonca ani samotná absolútna neplatnosť zmluvy, na základe ktorej bola uskutočnená dodávka platiteľovi dane, nesmie mať za následok stratu práva na odpočet DPH, pokiaľ platiteľ dane nespáchal daňový podvod. 15. Ďalej argumentoval rozsudkami Súdneho dvora EÚ C-624/15, C-80/11 a C-1425/11.

16. Podľa názoru sťažovateľa bol správca dane poukazujúc na nález Ústavného súdu Českej republiky I. ÚS 1835/07 z 18. novembra 2008 a § 46 ods. 3 Daňového poriadku povinný uviesť dôvod začatia výkonu daňovej kontroly. Keďže správca dane sťažovateľovi tento dôvod neuviedol, má za to, že daňová kontrola bola vedená svojvoľne a teda nezákonne. Argumentoval, že v súvislosti s výkonom daňovej kontroly nemôže byť jej začatie a uskutočňované len na svojvôli daňového orgánu, ale musia existovať a byť oznámené konkrétne dôvody, ktoré sú v čase začatia daňovej kontroly vopred známe. 17. Ďalej namietal používanie termínov ako „nárazník“, „zmiznutý obchodník“, „účelovo vložená spoločnosť“ bez ich vysvetlenia, či náležitého odôvodnenia.

Daňové orgány podľa sťažovateľa opomenuli, že v podvodom poznačených transakciách sa môžu ocitnúť aj nevinne zúčastnené subjekty a bez toho, aby túto možnosť riadne posúdili, vyhodnotili žalobcu ako subjekt podieľajúci sa na podvodnom reťazci. Sťažovateľ v tomto kontexte argumentoval aj judikatúrou Súdneho dvora EÚ vo veciach C-354/03, C-355/03 a C-484/03. 18.

zákonom. Sťažovateľ zároveň opakovane poukázal na to, že orgány činné v trestnom konaní nemajú suplovať činnosť správcov dane (to platí aj opačne) a v danej veci správca dane, žalovaný a aj správny súd opomenuli zásadu prezumpcie neviny. 19. Ďalej namietol nestrannosť daňových orgánov a správneho, keďže mal za to, že nazerali na žalobcu ako na právoplatne odsúdeného páchateľa trestného činu podvodu v oblasti daní. Sťažovateľ rovnako naznačoval, že došlo k porušeniu právneho rámca stanoveného správnym poriadkom, ktorý stanovuje zákonné náležitosti rozhodnutia vydaného v správnom konaní. Rovnako namietal, že správny súd sa nevysporiadal dostatočne so všetkými námietkami uvedenými v správnej žalobe, pričom správny súd sa podľa jeho názoru nekriticky stotožnil so závermi žalovaného a správcu dane napriek tomu, že podľa sťažovateľa sú napadnuté rozhodnutia práve absenciou jasného a zrozumiteľného odôvodnenia nepreskúmateľné. Pokiaľ súd považoval argumentáciu sťažovateľa za nesprávnu, mal nedôvodnosť takýchto námietok podľa sťažovateľa jasne a zrozumiteľne vysvetliť.

súd kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietol.

21. Prejednávaná vec bola dňa 26.04.2023 predložená Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší správny súd“ alebo „kasačný súd“) a bola náhodným výberom technickým prostriedkami schválenými Ministerstvom spravodlivosti Slovenskej republiky pridelená na rozhodnutie senátu 4S - sp. zn. 4Sfk/49/2023, ktorý o nej rozhodol v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozhodnutia.

23. Z obsahu administratívneho spisu kasačný súd zistil, že správca dane vykonal u sťažovateľa daňovú kontrolu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie august 2017 na základe oznámenia o daňovej kontrole č. 102343545/2017 zo dňa 09.11.2017.

Správca dane pri výkone daňovej kontroly zistil, že daňový subjekt si uplatnil právo na odpočítanie dane z nákupu od spoločnosti Mima Market s.r.o. na základe 81 faktúr v sledovanom období august 2017. Táto spoločnosť v kontrolovanom období vo svojich účtovných podkladoch v prevažnej miere deklarovala nákup od spoločnosti Ascanios Slovakia s. r. o., ktorá však vo svojich účtovných podkladoch v rovnakom období neudávala žiadne

Z dôvodu, že dodanie tovaru dodávateľom Mima Market s. r. o. bolo správcom spochybnené, z predmetného deklarovaného dodania nedošlo k vzniku daňovej povinnosti podľa § 19 ods.1 zákona o DPH a daň uvedená na faktúrach podľa § 69 ods. 5 zákona o DPH, nie z titulu reálneho dodania tovaru. Pretože daňový subjekt - sťažovateľ na výzvu správcu dane, aby k zisteným skutočnostiam vyjadril a riadne preukázal pravdivosť údajov, nepredložil žiadne nové dôkazy, správca dane konštatoval, že posudzované zdaniteľné obchody boli spojené s podvodným konaním, kde sťažovateľ vedel alebo mal vedieť, že sa zúčastňoval na tomto konaní poznačenom podvodom. S ohľadom na okolnosti zistené a preukázané správcom dane, kontrolovaný platiteľ dane nemôže tvrdiť, že o daňovom podvode nevedel.

Pred týmito boli tzv. nárazníkové spoločnosti, resp. spoločnosti s tzv. stratenými obchodníkmi ako napr. Mrazírny Štepánek CZ s.r.o. Až pred touto spoločnosťou bol prvotný poľský dodávateľ spoločnosť CEDROB. Správca dane, okrem dokazovania prostredníctvom listinných dôkazov a výsluchov svedkov, vychádzal z informácií, poskytnutých mu prostredníctvom medzinárodnej výmeny informácií, českou daňovou správou, Prezídiom PZ MV SR, NAKA Košice, Regionálnou veterinárnou a potravinovou správou.

subjektu. Spoločnosť Mima Market s.r.o. nebola skutočným príjemcom tovaru a nenadobudla právo nakladať s tovarom ako vlastník. Preverovaný tovar bol touto spoločnosťou deklarovaný ako intrakomunitárne nadobudnutie od českej spoločnosti Mrazírny Štepánek CZ s.r.o., ktorá si tento tovar deklarovala ako intrakomunitárne nadobudnutie z Poľska.

fakturovaného plnenia. Skutočný výkon reálnej obchodnej činnosti daňových subjektov v rámci reťazca bol správcom dane spochybnený. Pri uzatváraní obchodov medzi prvým dodávateľom a prvým odberateľom bol sprostredkovateľom obchodov konečný odberateľ, ku ktorému bol tovar odvezený priamo od prvého dodávateľa. Z toho vyplynula neopodstatnenosť ďalších článkov v reťazci. Konečný odberateľ mal pri nadobudnutí tovaru v tuzemsku uplatniť samozdanenie podľa § 11 a § 49 ods. 2 písm. c) v nadväznosti na § 51 ods.1 písm. c) zákona o DPH odpočítanie dane, čím by výsledkom na dani z pridanej hodnoty z obstarania tovaru

25. Proti prvostupňovému rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný správnou žalobou napadnutým rozhodnutím.

27. Podľa § 6 ods. 1 SSP, správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom.

30. Podľa § 51 ods. 1 zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak a) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71, b) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. b) je daň uvedená v záznamoch podľa § 70, c) pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. c) má faktúru od dodávateľa z iného členského

32. Podľa § 3 ods. 6 Daňového poriadku pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú realitu, a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, sa pri správe daní neprihliada.

Kasačný súd konštatuje, že sťažovateľ podal vo veci rozsiahlu kasačnú sťažnosť, avšak je nevyhnutné podotknúť, že jej obsah bol na mnohých miestach neurčitý a so súdenou vecou až zjavne nesúvisiaci. Kasačný súd sa nemohol zaoberať vágne formulovanými generálnymi tvrdeniami sťažovateľa, že sa jeho námietkami nezaoberal správny súd.

V kasačnom konaní majú účastníci rovné postavenie a súd je oprávnený preskúmať rozsudok krajského súdu len v rozsahu sťažnostných bodov (§ 5 ods. 9 veta prvá, § 453 ods. 2 SSP). Vychádzajúc zo sťažnostných bodov vymedzených v kasačnej sťažnosti kasačný súd nevidel nedostatky v odôvodnení rozsudku správneho súdu.

v. EÚ L 347, 2006, s. 1) a jej transpozície do právneho poriadku Slovenskej republiky. Hmotnoprávnymi podmienkami na odpočítanie dane sú (1) že poskytovateľom plnenia je iná osoba registrovaná pre daň (t. j. status dodávateľa), (2) že predmetné plnenie fakticky existuje a nejde o fiktívne plnenie (t. j. materiálna existencia plnenia), a (3) že prijaté plnenie je príjemcom (sťažovateľom) použité v rámci jeho ekonomickej činnosti.

37. Odpočítanie dane môže byť aj v zmysle judikatórnych záverov Súdneho dvora EÚ obmedzené najmä v prípadoch, ak zdaniteľná osoba nesplní hmotnoprávne podmienky na odpočítanie dane, ak došlo k daňovému podvodu alebo k prípadu zneužitia práva.

podmienok pre priznanie práva na odpočítanie dane (alebo oslobodenie od dane) dobrá viera daňového subjektu v zásade nezohráva žiadnu rolu (rozsudok Súdneho dvora Európskej únie v spojených veciach SGI a Valériane, C 459/17 a C 460/17, zo dňa 27. júna 2018), v prípade preukazovania účasti na podvode a pri zneužití práva zo strany daňových orgánov je tomu naopak. 39.

Daňový podvod a zneužitie práva v oblasti daní. Právne následky. Bratislava: C. H. Beck, 2021, str. 95). Judikatúrou ja daňový podvod definovaný ako situácia, v ktorej jeden daňový subjekt ako účastník podvodu neodvedie do štátnej pokladnice vybranú DPH a ďalší subjekt si ju naopak odpočíta, a to za účelom získania daňového zvýhodnenia (viď. napr. rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky z 30. januára 2018, č. j. 5 Afs 60/2017-60).

daní vtedy, ak daňový subjekt uplatňujúci si daňové oprávnenie (odpočet alebo oslobodenie) mal vedomosť o svojej účasti na podvode alebo nemal o tejto účasti vedomosť, avšak to v dôsledku toho, že pri preverovaní svojho obchodného partnera nepostupoval s náležitou opatrnosťou a starostlivosťou.

Pri daňovom podvode musí správca dane v rámci svojho dôkazného bremena (1) preukázať existenciu podvodu na dani z pridanej hodnoty (chýbajúcu daň) a to v ktoromkoľvek predchádzajúcom článku reťazca (objektívny test v rámci celého reťazca), následne (2) preukázať objektívne skutkové okolnosti svedčiace tomu, že kontrolovaný daňový subjekt o podvode na predchádzajúcom článku reťazca vedel alebo mohol vedieť, pričom stačí nevedomá nedbanlivosť a nemusí ísť o úmysel (vedomostný test konkrétneho subjektu) a zároveň (3) musí posúdiť, či kontrolovaný daňový subjekt prijal opatrenia, ktoré je od neho možné rozumne vyžadovať, aby zistil, či prijaté plnenie nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (due diligence vedomostný test konkrétneho subjektu).

Rovnako nie je sporné, že k daňovému úniku došlo v dôsledku daňového podvodu, ktorý mal byť spáchaný v nadväznosti na činnosť predmetnej spoločnosti. 43. Správca dane a žalovaný tak aj podľa názoru kasačného súdu riadne objasnili mechanizmus daňového podvodu v predmetnej veci. Podstatou tohto podvodu bolo, že poľská spoločnosť fakturačne predávala tovar českému daňovému subjektu Mrazírny Štepánek CZ s. r. o., ktorý ich následne predával slovenskému daňovému subjektu Mima Market s.r.o., ktorá fakturovala sťažovateľovi. Tovar bol však dovezený sťažovateľovi priamo od poľských spoločností CEDROB S.A a SPOLKA JAWA MIKULEC S.A_, o čom svedčí aj dokazovanie vykonané správcom dane, keď sa zástupcovia spoločnosti Mima Market s.r.o., a Mrazírny Štepánek CZ s.r.o. nevedeli vyjadriť k uskutočneným obchodom. Zároveň kasačný súd považuje za preukázanú aj skutočnosť, že sťažovateľ bol sprostredkovateľom obchodov medzi poľskými dodávateľmi, odberateľom Mrazírny Štepánek CZ s.r.o. a odberateľom Mima Market s.r.o. Spoločnosť Mima Market s.r.o. pritom vykazovala vysoké obraty a nízku daňovú povinnosť.

Tým vznikol aj daňový únik na DPH podvodného charakteru a narušenie princípu neutrality DPH (daň nebola do štátneho rozpočtu odvedená, hoci mala byť). 44. Podľa kasačného súdu správca dane vykonal dostatočné a rozsiahle dokazovanie. Kasačný súd zdôrazňuje, že preskúmavané rozhodnutia nestoja iba na závere o spochybnení predložených dôkazov, ale žalovaný (ako aj správny súd) dospel priamo k odôvodneným záverom o tom, že deklarované obchody niesli znaky podvodných transakcií. Zistené okolnosti totiž jednoznačne podporujú záver žalovaného, s ktorým sa stotožnil i správny súd, že označení dodávatelia plnili funkciu „nárazníka“, ktorý umožnil sťažovateľovi profitovať z daňovej výhody vo forme odpočítania dodávateľom neodvedenej dane, pričom deklarovaní dodávatelia nevykonávali skutočnú ekonomickú činnosť, a podľa správneho súdu ani nenadobudli tovar a tento nedodali sťažovateľovi. Kasačný súd v zhode so správnym súdom uvádza, že správca dane dostatočne zistil existenciu chýbajúcej dane a preto i kasačný súd považuje tento predpoklad objektívneho testu za splnený a vyššie uvedené skutočnosti za riadne preukázané.

46. Kasačný súd má za preukázané, že spoločnosť CEDROB S.A_ spolupracovala s českou spoločnosťou Mrazírny Štepánek CZ s. r. o. na základe odporúčania sťažovateľa, pričom samotné objednávky medzi uvedenými dodávateľmi boli potvrdzované a komunikované aj so zástupcom sťažovateľa. Na medzinárodných prepravných listoch rovnako nie je uvedená spoločnosť dodávateľa Mima Market s.r.o. Práve tieto skutočnosti považoval kasačný súd za kľúčové z pohľadu preukázania vedomostnej stránky účasti sťažovateľa na obchodnom reťazci poznačenom daňovým podvodom v predmetnej veci. Kasačný súd tak k uvedenému konštatuje, že považuje za preukázanú minimálne nevedomú nedbanlivosť (a teda i splnenie vedomostného testu) u sťažovateľa a to zo skutkových okolností zistených správcom dane.

48. To, že právo na riadne odôvodnenie súdneho rozhodnutia patrí medzi základné zásady spravodlivého súdneho procesu, jednoznačne vyplýva z ustálenej judikatúry ESĽP. Judikatúra tohto súdu ale nevyžaduje, aby na každý argument strany, aj na taký, ktorý je pre rozhodnutie bezvýznamný, bola daná odpoveď v odôvodnení rozhodnutia. Ak však ide o argument, ktorý je pre rozhodnutie rozhodujúci, vyžaduje sa špecifická odpoveď práve na tento argument (Ruiz Torija c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-A, s. 12, § 29; Hiro Balani c. Španielsko z 9. decembra 1994, séria A, č. 303-B; Georgiadis c. Grécko z 29. mája 1997; Higgins c. Francúzsko z 19. februára 1998).

50. Za irelevantné a absolútne nepodložené považoval kasačný súd námietky spochybňujúce nestrannosť finančných orgánov a tvrdiace, že kriminalizujú sťažovateľa. Sťažovateľom tvrdené spochybnenie vybraných dôkazov sa kasačnému súdu nejaví ako účelové a vo veci nevzhliadol ani porušenie princípu dvojinštančnosti konania, keď je nepochybné, že o odvolaní sťažovateľa proti rozhodnutiu správcu dane rozhodol žalovaný (ako odvolací orgán).

51. Kasačný súd sa stotožnil s právnym posúdením správneho súdu, že dôkazné bremeno nebolo neprimerane presunuté na sťažovateľa, nakoľko to bol práve prvostupňový orgán, ktorý sťažovateľovi preukázal a v rozhodnutí riadne vysvetlil a odôvodnil obchodný reťazec, ako aj konanie, ktoré napĺňalo znaky daňového podvodu. Najmä na strane 39 až 41. prvostupňového rozhodnutia prvostupňový orgán určil kde a akým spôsobom došlo k daňovému úniku, vyobrazil schému obchodného reťazca a vysvetlil, ako sa sťažovateľ o daňový únik pričinil. Prvostupňový orgán sa podrobne zaoberal aj vedomostnou zložkou sťažovateľa o jeho účasti na podvodnom konaní. Opatrenia zo strany sťažovateľa zistené neboli.

K ďalším námietkam sťažovateľa kde uviedol, že z ním citovanej rozhodovacej činnosti jednoznačne vyplýva, že mu nárok na odpočet DPH mal byť priznaný kasačný súd uvádza, že takéto tvrdenie je nedostatočné, obzvlášť pokiaľ sťažovateľ poukáže na množstvo judikatúry, týkajúcej sa rozličných tém, bez uvedenia, čo z citovanej judikatúry podľa neho vyplýva, aký dopad má na prejednávaný prípad a v čom preukazuje nesprávnosť právneho posúdenia správneho súdu či jeho odklon od ustálenej rozhodovacej praxe. Je povinnosťou sťažovateľa riadne vymedziť uplatnený kasačný dôvod, nie úlohou kasačného súdu vyhľadávať argumentáciu sťažovateľa, či vyberať zo sťažovateľom uvedených rozhodnutí tie, ktoré sú k prejednávanej problematike relevantné.

55. K námietke označenej ako účelové spochybnenie predložených dôkazov, kasačný súd poukazuje na rozsudok kasačného súdu sp. zn. 3Sžfk/78/2019 zo dňa 31. mája 2022, v ktorom tento uviedol: „68.

subjektu. Z ustanovení daňového poriadku pritom nevyplýva, že by mal správca dane povinnosť oznamovať sťažovateľovi dôvod, pre ktorý bola voči nemu začatá daňová kontrola. [. . .] 70. V súvislosti s námietkou sťažovateľa, na základe ktorej výkon daňovej kontroly zo strany správcu dane nemôže byť začaté svojvoľne, kasačný súd konštatuje, že začatie daňovej kontroly nemusí byť odôvodnené konkrétnymi skutočnosťami, tak ako to naznačoval sťažovateľ, keďže takáto požiadavka nevyplýva z jednotlivých ustanovení daňového poriadku s výnimkou opakovanej daňovej kontroly v zmysle § 44 ods. 4 daňového poriadku.

56. Neuvedenie dôvodu začatia daňovej kontroly žalobca namietal aj v súvislosti s nálezom Ústavného súdu Českej republiky sp. zn. I. ÚS 1835/07 z 18. novembra 2008. Námietka je aj v tomto rozsahu nedôvodná. Ústavný súd Českej republiky je súdnym orgánom samostatného a suverénneho štátu s vlastným právnym poriadkom, ktorý od rozdelenia Československej republiky prešiel (rovnako ako ten slovenský) mnohými zmenami.

57. Pre úplnosť kasačný súd konštatuje, že nezistil odchýlenie sa správneho súdu od ustálenej rozhodovacej činnosti kasačného súdu. Rozhodnutie žalovaného považuje aj kasačný súd za dostatočne odôvodnené a preskúmateľné. Po preskúmaní podanej kasačnej sťažnosti kasačný súd konštatuje, že námietky uvedené v kasačnej sťažnosti nie sú relevantné a neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozsudku správneho súdu. Z uvedeného dôvodu kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol.

59. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3 : 0 (§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP). Poučenie: Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.