4Sfk/50/2022

1. Krajský súd v Trenčíne (ďalej len „správny súd“), napadnutým rozsudkom č. k. 13S/ 82/2021-130 z 08. decembra 2021 (ďalej len „napadnutý rozsudok“) žalobu o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100840712/2021 zo dňa 17. mája 2021 postupom podľa ust. § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej len „SSP“) zamietol.

2. Z odôvodnenia rozhodnutia správneho súdu vyplýva, že žalovaný rozhodnutím č. 102181932/2019 zo 17. septembra 2019 rozhodol tak, že rozhodnutie Daňového úradu Trenčín, pobočka Partizánske č. 100736074/2019 z 26. marca 2019 podľa § 74 ods. 4 Daňového poriadku zrušil a vec vrátil na ďalšie konanie z dôvodu jeho zmätočnosti a nepreskúmateľnosti. Týmto rozhodnutím bol žalobcovi podľa § 68 ods. 5 Daňového poriadku vyrubený rozdiel dane v sume 89876,18 euro na DPH za zdaňovacie obdobie jún 2013, keď správca dane neuznal

96757,73 euro (f.č. 1300978, f.č. 1300985, f.č. 1300986, f.č. 1300993, f.č. 1301069, f.č. 1301097, f.č. 1301098, f.č. 1301100, f.č. 1301103), - splnenie podmienok pre oslobodenie od DPH podľa § 45 zákona o DPH pri trojstrannom obchode pre druhého odberateľa KOTA COMMERS Kft. v sume 136332,10 euro (f.č. 1300954, f.č. 1300955, f.č. 1301017, f.č. 1301032, f.č. 1301033, f.č. 1301034, f.č. 1301050, f.č. 1301063, f.č. 1301064, f.č. 1301117).

4. Z odôvodnenia rozhodnutia správneho súdu ďalej vyplýva, že tento po preskúmaní zákonnosti napadnutého rozhodnutia a konania, ktoré mu predchádzalo dospel k záveru, že správca dane v posudzovanom prípade zákonným spôsobom viedol dokazovanie s cieľom preveriť reálnosť obchodov deklarovaných spornými faktúrami, snažil sa úplne a presne zistiť skutkový stav veci s tým, že si zaobstaral pri výkone daňovej kontroly nevyhnutné podklady a dôkazy. Záver správcu dane a žalovaného, že vykonaným dokazovaním bolo preukázané, že zdaniteľné plnenia žalobca nedodal deklarovaným odberateľom STEELBANKS Kft., KOTA COMMERS Kft., CEVELI Kft. a ANOL PACK TRADE Kft. je opodstatnený, rovnako ako je opodstatnený záver správcu dane a žalovaného, že žalobca v prípade trojstranného obchodu nesplnil podmienky oslobodenia od DPH, keď bolo preukázané, že tovar nebol odoslaný od prvého dodávateľa k druhému odberateľovi KOTA COMMERS Kft., ktorý tovar nikdy neprevzal. Správne daňové orgány poukázali na nesúlad a rozporuplnosť samotných faktúr, objednávok a CMR, z ktorých je sporné, komu bol vôbec predmetný tovar v Maďarsku dodaný.

5. Správny súd nemal najmenšie pochybnosti, že v posudzovanom prípade boli sporné plnenia spojené s podvodným konaním a daňovým únikom v Maďarsku. Rovnako správny súd nemal pochybnosti o tom, že žalobca pri dodržaní podnikateľskej obozretnosti mohol a mal zistiť, že sa účastní tohto daňového podvodu. Predmetné zdaniteľné plnenia totiž vykazovali viacero neštandardných znakov, z ktorých bolo možné pri bežnej obozretnosti ustáliť, že jediným účelom zapojenia deklarovaných odberateľov v obchodnom reťazci bolo práve narušenie neutrality DPH a získanie daňovej výhody. Vzhľadom na to nemohol byť žalobcovi nárok na oslobodenie od DPH za dodanie tovaru z tuzemska do iného členského štátu EÚ podľa § 43 zákona č. 222/2004 Z. z. v zdaňovacom období jún 2013 uznaný ako oprávnený a rovnako nemohol byť žalobcovi uznaný ako oprávnený ani nárok na oslobodenie od DPH pri deklarovanom trojstrannom obchode podľa § 45 zákona č. 222/2004 Z. z. v zdaňovacom období jún 2013.

Práve naopak, zákonodarca z dôvodu zabránenia ľahkej zneužiteľnosti požaduje, aby platiteľ, ktorý nárok na oslobodenie od DPH uplatňuje, preukázal existenciu podmienok, ktoré pre oslobodenie zákon stanovil. Pokiaľ si platiteľ uplatňuje oslobodenie od DPH z faktúry, musí byť schopný preukázať, že zdaniteľné obchody boli reálne uskutočnené a tovar reálne dodaný. Pre splnenie zákonných podmienok pre oslobodenie od DPH teda nepostačuje iba predloženie dokladov (faktúr) s predpísaným obsahom; pre vznik nároku na oslobodenie od DPH musí daňový subjekt (žalobca) zároveň preukázať reálne vykonanie obchodu, pričom pod reálnym uskutočnením nemožno chápať len to, že daňový subjekt (žalobca) toto zdaniteľné plnenie dodal do iného členského štátu a že vystavil faktúru. Ak chceme hovoriť o reálnom zdaniteľnom plnení, musí byť taktiež splnená i tá podmienka, že toto zdaniteľné plnenie daňový subjekt (žalobca) dodal práve odberateľovi deklarovanému na vystavenej faktúre.

nebola. Správny súd sa teda nestotožnil s tvrdením žalobcu, že splnil zákonné podmienky podľa § 43 a § 45 zákona o DPH pre oslobodenie od DPH a žalobcovu námietku vyhodnotil ako neopodstatnenú. 8. Ako nedôvodnú správny súd vyhodnotil i námietku, že rozhodnutie žalovaného je nedostatočne zdôvodnené a nepreskúmateľné. Naopak, správny súd konštatoval, že z rozhodnutia žalovaného sú nadovšetko zrejmé dôvody, pre ktoré nebol žalobcovi nárok na oslobodenie od DPH priznaný. Nárok na oslobodenie od DPH nebol žalobcovi priznaný preto, lebo žalobcom deklarovaní odberatelia v Maďarsku neprevzali tovar uvedený na sporných faktúrach a tým neboli splnené predpoklady cit. ust. § 43 a § 45 zákona o DPH.

Pokiaľ správca dane nevykonal žalobcom navrhnuté dôkazy, išlo o dôkazy, ktoré by preukázali reálne dodanie tovaru do Maďarska, čo však nebolo v konaní sporné, keď správca dane dodanie tovaru do Maďarska nespochybňoval. Spornou bola skutočnosť, kto v Maďarsku dodaný tovar prevzal. Táto by však žalobcom navrhnutými dôkazmi objasnená nebola, teda táto námietka nebola podľa správneho súdu dôvodná.

Pokiaľ žalobca poukazoval na to, že správca dane sa nevysporiadal s vyjadrením žalobcu z 18. januára 2018, tu správny súd poukázal na bod 1.3 protokolu, v ktorom správca dane poukazuje na vyjadrenie žalobcu z 18. januára 2018. Uvedená námietka teda opodstatnenie

12. Vychádzajúc z vyššie uvedeného je zrejmé, že správny súd sa nestotožnil s tvrdením žalobcu, že rozhodnutie žalovaného vychádzalo z nesprávneho právneho posúdenia veci (§ 191 ods. 1 písm. c/ SSP), že je nepreskúmateľné pre nezrozumiteľnosť alebo nedostatok dôvodov (§ 191 ods. 1 písm. d/ SSP), že zistenie skutkového stavu orgánom verejnej správy bolo nedostačujúce na riadne posúdenie veci (§ 191 ods. 1 písm. e/ SSP), že skutkový stav, ktorý vzal orgán verejnej správy za základ napadnutého rozhodnutia alebo opatrenia, je v rozpore s administratívnymi spismi alebo v nich nemá oporu (§ 191 ods. 1 písm. f/ SSP) alebo že by došlo k podstatnému porušeniu ustanovení o konaní pred orgánom verejnej správy, ktoré mohlo mať za následok vydanie nezákonného rozhodnutia alebo opatrenia vo veci samej (§ 191 ods. 1 písm. g/ SSP).

13. Proti napadnutému rozsudku správneho súdu podal žalobca, v procesnom postavení sťažovateľa, prostredníctvom splnomocneného právneho zástupcu, riadne a včas kasačnú sťažnosť, a to z dôvodov podľa § 440 ods. 1 písm. f/ a g/ SSP) a navrhol, aby kasačný súd napadnutý rozsudok správneho súdu zrušil a vec mu vrátil na ďalšie konanie.

Sťažovateľ považoval napadnutý rozsudok za nepreskúmateľný, svojvoľný a zakladajúci sa na nesprávnej analýze skutkového stavu veci z nižšie vymedzených dôvodov. 15. Sťažovateľ mal za to, že v rozhodnom období, teda v roku 2013, boli jeho odberatelia v zmysle všetkých dostupných registrov a databáz riadne v Maďarsku fungujúce, ekonomicky činné a dôveryhodné spoločnosti, pričom neexistovali žiadne pochybnosti o tom, že tieto spoločnosti nepodnikali v súlade so zákonom. Sťažovateľ disponuje komplexnou dokumentáciou k sporným dodávkam tovaru, ako faktúry, dodacie listy a medzinárodné nákladné listy. Tieto pritom predložil aj k daňovej kontrole. Na základe tohto preto zo strany sťažovateľa nedošlo k zanedbaniu zákonných povinností. Riadnu ekonomickú činnosť a dôveryhodnosť svojich odberateľov sťažovateľ opieral aj o činnosť maďarskej daňovej správy, ktorá nemala podozrenie na daňové podvody u maďarských odberateľov. Mal za to, že nie je preto možné po sťažovateľovi spravodlivo žiadať, aby svojich odberateľov podozrieval z podvodu. V tomto ohľade sťažovateľ zdôraznil, že dodávky tovaru sporným odberateľom

Sťažovateľ mal za to, že v roku 2013 vykonával obchody s činnými a kontaktnými odberateľmi, ktorí si od sťažovateľa objednali tovar, za ktorý aj riadne zaplatili. Podľa sťažovateľa z napadnutého rozsudku nie je zrejmé z akých dôvodov sťažovateľ mohol a mal vedieť, že sa zúčastňuje na podvode. Ide pritom o základnú podmienku, ktorá musí byť riadne preukázaná na to, aby mohol správca dane nepriznať oslobodenie od DPH.

18. Pokiaľ ide o údajné nesplnenie podmienok oslobodenia od DPH podľa sťažovateľa zo znenia § 45 zákona o DPH nevyplýva, že pri oslobodení od dane pri trojstrannom obchode sa musí preukazovať, že tovar bol dodaný druhému odberateľovi.

19. Pokiaľ ide o údajné podvodné konanie, sťažovateľ namietal aplikáciu ustanovenia § 69 ods. 14 písm. a) a b) zákona o DPH a poukázal na to, že správca dane a žalovaný si museli byť vedomí, že toto ustanovenie nemožno aplikovať vo vzťahu k oslobodenej intrakomunitárnej dodávke. Na tieto skutočnosti však správny súd neprihliadal a neposudzoval, či sú splnené podmienky pre aplikáciu tohto ustanovenia.

V danom prípade bol tovar dodávaný na adresu spoločnosti FERROPORT Kft., ktorá disponuje masívnymi skladovými priestormi, ktoré sú využívané množstvom spoločností práve na uskladnenie tovaru, jeho vykládku a prekládku za účelom ďalšieho transportu.

Záverom, vo vzťahu k neúmernej dĺžke daňovej kontroly, jej prerušeniu a nedostatočnému odôvodneniu jej prerušenia sťažovateľ namietal, že toto prerušenie pritom trvalo na základe žiadostí o MVI viac ako dva roky. Sťažovateľ pritom poukázal na Nariadenie Rady EÚ č. 904/2010, v zmysle ktorého sú dožiadané orgány povinné poskytnúť informácie najneskôr tri mesiace po dni prijatia žiadosti. Nedodržanie tejto lehoty pritom nemôže ísť na ťarchu sťažovateľa, pričom zároveň dochádza k narušeniu princípu proporcionality, v zmysle ktorej je správca dane povinný v každom jednom prípade individuálne zhodnotiť a posúdiť nutnosť prerušenia daňovej kontroly, a zároveň aj obsah a povahu informácií, ktoré môžu byť potenciálne získané prostredníctvom MVI.

III. Konanie na kasačnom súde

24. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky konajúci ako súd kasačný (ďalej aj „kasačný súd“) preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu v medziach sťažnostných bodov, pričom po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná oprávnenou osobou v zákonnej lehote, a že ide o rozhodnutie, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná, vo veci v zmysle § 455 SSP nenariadil pojednávanie a po neverejnej porade senátu jednomyseľne dospel k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľa nie je dôvodná. Deň vyhlásenia rozhodnutia bol zverejnený minimálne 5 dní vopred na úradnej tabuli a na internetovej stránke Najvyššieho správneho súdu SR www.nssud.sk podľa § 137 ods. 4 SSP v spojení s § 452 ods. 1 SSP. 25. Kasačný súd po oboznámení sa s rozsahom a dôvodmi kasačnej sťažnosti proti napadnutému rozsudku správneho súdu preskúmal rozsudok správneho súdu, ako aj konanie, ktoré mu predchádzalo, skúmal aj napadnuté rozhodnutia žalovaného správneho orgánu a konanie im predchádzajúce, a to najmä z toho pohľadu, či sa správny súd vysporiadal so všetkými zásadnými námietkami uvedenými v žalobe a z takto vymedzeného rozsahu, či správne posúdil zákonnosť a správnosť napadnutého rozhodnutia žalovaného správneho orgánu. 26. Predmetom súdneho prieskumu bol rozsudok Krajského súdu v Trenčíne č. k. 13S/82/ 2021-130 z 08. decembra 2021, ktorý postupom podľa ust. § 190 SSP zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal preskúmania zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 100840712/2021 zo dňa 17. mája 2021.

IV. Právne predpisy a právne názory kasačného súdu

28. Kasačný súd zistil, že v predmetnom konaní ide o vec, ktorá je takmer zhodná s nedávnymi rozhodnutiami kasačného súdu vo veciach zhodného sťažovateľa a žalovaného, v ktorých kasačný súd rozhodol rozsudkami sp. zn. 1Sfk/40/2022, 1Sfk/45/2022, ako aj sp. zn. 1Sfk/50/2022, všetky z 29. februára 2024.

rozsudku. Sťažovateľ mal za to, že napadnutý rozsudok sa zakladá na nesprávnej analýze skutkového stavu veci, čo odôvodnil tým, že (i) pochybnosti vo vzťahu k jeho maďarským odberateľom vyšli najavo až v roku 2016, pričom správny súd svoje závery podoprel skutočnosťami relevantnými pre rok 2016, (ii) splnil všetky podmienky pre uplatnenie oslobodenia podľa § 45 zákona o DPH, a tým (iii) že daňová kontrola presiahla zákonom stanovenú lehotu z dôvodu jej neprimeraného prerušenia, pričom toto prerušenie nie je podľa sťažovateľa riadne odôvodnené. Druhým sťažnostným dôvodom je nesprávne právne posúdenie veci, ktoré sťažovateľ vidí v nesprávnom posúdení zákonnosti celkovej dĺžky

na všetky právne a skutkovo relevantné otázky súvisiace s predmetom súdnej ochrany, t. j. s uplatnením nárokov a obranou proti takému uplatneniu (napr. uznesenie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 115/03 zo dňa 03.07.2003, nález Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. III. ÚS 60/04 zo dňa 19.05.2004).

Z ustálenej rozhodovacej praxe vyplýva, že sťažovateľom namietaná nepreskúmateľnosť rozsudku správneho súdu by musela vyplývať z absencie dôvodov podstatných pre rozhodnutie súdu. Zákonným limitom doktríny nepreskúmateľnosti rozhodnutia správneho súdu sú také vady odôvodnenia rozhodnutia, kedy rozhodnutie neobsahuje žiadne odôvodnenie, alebo existencia takých zásadných procesných vád, pre ktoré je preskúmanie napadnutého rozhodnutia nevyhnutné (rozsudok Európskeho súdu pre ľudské práva vo veci Abdullayev

že ním bolo reflektované na všetky podstatné skutočnosti. Správny súd zrozumiteľne uviedol dôvody, pre ktoré zamietol žalobu sťažovateľa a jeho rozhodnutie nemožno považovať za svojvoľné či neodôvodnené. Odôvodnenie napadnutého rozsudku správneho súdu obsahuje stručné zhrnutie podstatných argumentov sťažovateľa a žalovaného, prehľad dotknutých právnych noriem, ako aj posúdenie skutkových a právnych záverov správnym súdom.

Skôr ako kasačný súd pristúpil k posúdeniu veci samej, zaoberal sa prvotne namietanou neúmernou dĺžkou daňovej kontroly, a tiež údajným nedostatočným odôvodnením prerušenia daňovej kontroly. Správny súd sa zaoberal námietkou týkajúcou sa dĺžky daňovej kontroly a jej prerušenia a konštatoval že táto bola ukončená v zákonnej lehote. Správny súd sa pritom zaoberal aj dôvodnosťou prerušenia daňovej kontroly, keďže bolo potrebné získať informácie prostredníctvom MVI. Kasačný súd si z administratívneho spisu overil že daňová kontrola bola na základe MVI prerušená od 25.11.2015 do 03.05.2016 a následne od 04.07.2016 do 19.12.2017, kedy lehoty na výkon daňovej kontroly neplynuli. Správca dane preveroval obchodné reťazce, v rámci ktorých bol tovar sťažovateľom dodávaný z tuzemska do IČS (Česka a Maďarska).

Daňová kontrola pritom začala dňa 19.03.2015, bola ukončená dňa 30.01.2018, čo po zohľadnení jej prerušení predstavuje 353 dní, a preto bola ukončená v zákonom stanovenej 1 ročnej lehote. V kontexte tejto námietky dáva kasačný súd do pozornosti aj rozsudok Súdneho dvora EÚ vo veci C-186/20 - Hydina SK. Súdny dvor dal v tomto rozhodnutí na otázky položené Najvyšším súdom Slovenskej republiky odpoveď, v zmysle ktorej: 36.

Zo znenia týchto ustanovení a následne z kontextu, do ktorého patrí tento článok 10, teda vyplýva, že prekročenie niektorej z lehôt stanovených týmto článkom nezakladá dotknutej zdaniteľnej osobe žiadne právo a nemá žiadny špecifický dôsledok, a to ani pokiaľ ide o zákonnosť prerušenia daňovej kontroly stanoveného vnútroštátnym právom žiadajúceho členského štátu, dovtedy, kým žiadaný členský štát neposkytne požadované informácie. 43. Okrem toho toto nariadenie neupravuje maximálnu dĺžku daňovej kontroly ani podmienky prerušenia takejto kontroly, ak sa začne postup výmeny informácií stanovený týmto nariadením. Preto sa zdaniteľná osoba nemôže odvolávať na uvedené nariadenie s cieľom napadnúť zákonnosť prerušenia daňovej kontroly, ktorá sa jej týka, z dôvodu neprimeranej dĺžky tohto prerušenia.“ Na základe uvedeného preto platí, že daňový subjekt sa nemôže dovolávať nezákonnosti daňovej kontroly z dôvodu jej neprimeranej dĺžky, ktorá súvisí s MVI podľa vyššie uvedeného nariadenia, a rovnako sa daňový subjekt nemôže z tohto dôvodu dovolávať nezákonnosti prerušenia daňovej kontroly.

mohol vedieť. K neuznaniu oslobodenia od dane pri dodaní tovaru z tuzemska do IČS a v rámci trojstranného obchodu došlo z toho titulu, že zdaniteľné plnenia sú poznačené podvodom na DPH a že nedošlo k prevodu práva nakladať s tovarom ako vlastník na odberateľov.

Daňové orgány pritom preukázali skutočnosť, že sťažovateľ vedel, resp. mal vedieť, že sa svojim konaním zapojil do reťazca plnení poznačených podvodom. Daňový podvod a účasť na ňom ako dôvody pre nepriznanie práva na úseku DPH sú konštruované na princípe zavinenia. Stávajú sa teda dôvodom pre nepriznanie práva na úseku daní vtedy, ak daňový subjekt uplatňujúci si daňové oprávnenie (odpočet alebo oslobodenie) mal vedomosť o svojej účasti na podvode alebo nemal o tejto účasti vedomosť, avšak o daňovom podvode vedieť mal alebo mohol, a to v dôsledku toho, že pri preverovaní svojho obchodného partnera nepostupoval s náležitou opatrnosťou a starostlivosťou. Daňový subjekt je povinný prijať všetky opatrenia, ktoré od neho možno rozumne (spravodlivo) požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode (rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci SC Paper Consult SRL, C-101/16 zo dňa 19.10.2017, bod 52; vo veci Vikingo Fővállalkozó Kft., C-610/19 zo dňa 03.09.2020, body 54, 55; vo veci Mahagében Kft, C-80/11 a C-142/11 zo dňa 21.06.2012, bod 54).

Ani pri tejto požiadavke však nemožno zájsť až tak ďaleko, že daňovému subjektu bude de facto uložená povinnosť uskutočniť komplexné a hĺbkové preskúmanie týkajúce sa jej dodávateľa a tým fakticky preniesť na neho kontrolné činnosti, ktoré patria správcovi dane (rozhodnutia Súdneho dvora EÚ vo veci SC Paper Consult SRL, C-101/16 zo dňa 19.10.2017, bod 51; vo veci Vikingo Fővállalkozó Kft., C-610/19 zo dňa 3.09.2020, bod 56; vo veci Mahagében Kft, C-80/11 a C-142/11 zo dňa 21.06.2012, bod 57).

54, 56 a 58). Jednoducho povedané, pri úvahe, či možno daňovému subjektu odoprieť nárok na odpočítanie DPH alebo na oslobodenie od DPH z dôvodu jeho zapojenia do podvodného reťazca na DPH, treba skúmať naplnenie podmienok, ktorými sú (i) existencia podvodu, (ii) existencia skutkových okolností svedčiacich o možnej vedomosti daňového subjektu o jeho účasti na daňovom podvode a (iii) neexistencia dostatočných rozumných opatrení, ktorými by daňový subjekt svojej účasti na podvode zabránil. V prípade dokazovania existencie podvodu na DPH a vedomosti daňového subjektu o jeho účasti na daňovom podvode leží dôkazné bremeno na správcovi dane, pričom ho nemožno prenášať na daňový subjekt. Daňový subjekt má možnosť sa brániť tým, že preukáže, že prijal dostatočné opatrenia, ktoré od neho možno rozumne požadovať, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode. Podľa rozhodovacej praxe Súdneho dvora EÚ nič nebráni tomu, aby sa dodávateľovi zamietlo priznanie práva na oslobodenie od dane v prípade dodania v rámci EÚ, ak sa s ohľadom na

Sťažovateľ tak nebol zaťažený dôkazným bremenom, či vedel o neplnení si daňových povinností svojich odberateľov alebo ďalších spoločností v obchodných reťazcoch. Daňové orgány a správny súd skutočnosti o tom, že odberatelia sťažovateľa a iné spoločnosti v obchodných reťazcoch si neplnia daňové povinnosti uvádzali výlučne vo vzťahu k naplneniu podmienky existencie podvodu.

že deklarovaní odberatelia boli do obchodných reťazcov vložení účelovo, a síce za účelom zneužitia neutrality DPH. Uvedenému pritom nasvedčujú mnohé skutočnosti. V prípade zdaniteľných plnení do Českej republiky začínal fakturačný reťazec sťažovateľom a pokračoval predstieraným nadobúdateľom tovaru, spoločnosťou TENLOFT s.r.o., ktorá si neplnila daňové povinnosti. Následne boli do reťazca formálne vložené ďalšie spoločnosti CI Intect, s.r.o., Medas Plus s.r.o., ktoré nemali skladové priestory, zamestnancov, nedisponovali základnými vedomosťami o obchodoch s betonárskou oceľou a na trhu prezentovali svoje činnosti v úplne iných odvetviach (napr. nechtová kozmetika). Fakturačný reťazec sa končil spoločnosťami zo skupiny „ABK“ (ABK - Pardubice, a.s., ABK - Steel s.r.o. a ABK - Hutní servis s.r.o.). Spoločnosti zo skupiny ABK boli personálne prepojené, mali spoločný skladový areál, tovar sa nikdy nepresúval zo skladu do skladu, iba postupne prešiel cez tieto

Pod textom nie je meno, e-mailové správy nie sú podpísané, tieto mali byť pritom určené sťažovateľovi, ale boli poslané cez niekoľko ďalších e-mailových adries, obsahujúcich názvy spoločností v zistenom reťazci. Tieto e-mailové správy boli pritom zrealizované medzi piatim až šiestimi spoločnosťami v rozpätí cca 15 minút. V objednávkach prepravy sú názvy skutočných príjemcov tovaru, prípadne adresy skutočných vykládok - ani v jednom prípade však nie odberateľa TENLOFT s.r.o. Tovar sa vo väčšine prípadov vykladal u ABK - Pardubice, a.s., prípadne prevzatia tovaru na tej istej adrese potvrdila personálne prepojená spoločnosť ABK- Steel s.r.o., na CMR dokladoch je ako príjemca uvedená ABK - Pardubice, a.s.

Sťažovateľ pritom z dokladov, ktoré sám predložil o takto fungujúcom modely vedel. Ďalšou dôležitou skutočnosťou je, že sťažovateľ v rokoch 2012 a 2014 obchodoval so spoločnosťou ABK - Pardubice, a.s. priamo. Kasačný súd rovnako ako daňové orgány poukazuje na to, že len v roku 2013 neboli medzi sťažovateľom a spoločnosťou ABK - Pardubice, a.s. priame obchodné vzťahy.

Už táto okolnosť mala pritom sama o sebe v sťažovateľovi vyvolať otázky ohľadom podozrivých okolnostiach obchodov. Napriek tomu, a to aj s prihliadnutím na to, že sťažovateľ využil na sprostredkovanie obchodov v Maďarsku ďalšiu spoločnosť, nikdy priamo nekomunikoval s deklarovanými odberateľmi, nedopytoval sa prečo sa vykládky tovaru uskutočňovali na rovnakých adresách aj napriek rôznym odberateľom, pričom na objednávkach a ďalších dokladoch boli ako príjemcovia tovaru uvedené aj ďalšie maďarské subjekty.

Aj táto skutočnosť pritom zakladá vedomosť sťažovateľa o podozrivých okolnostiach deklarovaných obchodov. Sťažovateľ však ani len nevyvinul snahu odstrániť vady potvrdení o prevzatí tovaru. Naproti tomu, sťažovateľ sa ani v prípade týchto zistených nezrovnalostí nesnažil o priamu komunikáciu s maďarskými odberateľmi. Nemal s nimi dokonca uzatvorené písomné zmluvy, čo je prinajmenšom vzhľadom na komoditu a objem dodávok neobvyklé, najmä v prípade, ak ide o nových obchodných partnerov. Na uvedenom nič nemení ani tvrdenie sťažovateľa, že s deklarovanými maďarskými odberateľmi obchodovali aj ďalšie významné slovenské obchodné

Sťažovateľ pritom súčasne neučinil dostatočné opatrenia na to, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode. Sťažovateľ bol skúseným a etablovaným obchodníkom v danom odvetví, a preto mohol podozrivé okolnosti odhaliť. Správny súd pritom v napadnutom rozsudku síce nie tak rozsiahlym a detailným spôsobom (ako finančné orgány), ale za to jasne a výstižne popísal rozpory vyplývajúce z predložených dokladov, zistený skutkový stav, ako aj neštandardné znaky, ktoré predmetné zdaniteľné plnenia vykazovali. Tieto pritom plne korešpondujú so skutkovým stavom zisteným počas daňovej kontroly, ako aj s administratívnym spisom.

Ide predovšetkým o okolnosti týkajúce sa spôsobu výberu odberateľov, personálnej prepojenosti, nezrovnalostí na súvisiacich dokladoch, priebehu týchto obchodov, a tiež spôsobu úhrad za faktúry. Všetky tieto skutočnosti pritom mali v sťažovateľovi vzbudiť pochybnosti a podozrenia.

komunikácii. Pochybnosti u neho mala vzbudiť aj skutočnosť, že vzhľadom na objem a značnú hodnotu obchodov nemal s odberateľmi uzatvorené písomné zmluvy. Sťažovateľ tak mal dostatok informácií, ktoré v ňom mali vzbudiť dôvodné podozrenia. Námietky sťažovateľa, že svojich odberateľov preveril, pričom skutočnosti, že títo sú problémoví, vyšli najavo až v roku 2016 preto nemožno akceptovať. Vzhľadom na uvedené nemožno prijať ani záver, že sťažovateľ prijal dostatočné opatrenia na to, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode. Sťažovateľ však namieta, že zistenie, že odberatelia neodviedli v štáte dodania tovaru daň, čo bolo zistené až v roku 2016, nemôže slúžiť na preukázanie jeho vedomosti o existencii daňového podvodu, prípadne na preukázanie toho, že o existencii daňového podvodu vedieť mal a mohol. Preto podľa jeho názoru nie je možné, aby slovenské daňové orgány začali vymáhať daň od riadne ekonomicky činného a rentabilného podniku na Slovensku. Argumentuje tým, že sťažovateľ v čase uskutočnenia sporných obchodov nemohol vedieť o

Naproti tomu, skutočnosti známe sťažovateľovi už v roku 2013 preukazujú, že sťažovateľ vedieť mal a mohol o podvode na DPH, a to už v rozhodnom období. Napriek tomu sťažovateľ neprijal dostatočné opatrenia na to, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode. Neskoršie skutočnosti, ktoré správca dane zistí počas daňovej kontroly (napríklad neodvedenie dane odberateľom daňového subjektu a pod.) a o ktorých daňový subjekt nemohol v rozhodnom období objektívne vedieť, sú dôležité pre unesenie dôkazného bremena správcu

daňového podvodu. Na druhú stranu, skutočnosti práve z rozhodného obdobia sú pre správcu dane dôležité na posúdenie a preukázanie toho, či daňový subjekt mal alebo mohol vedieť o existencii daňového podvodu a či v súvislosti s nimi prijal dostatočné opatrenia na to, aby sa uistil, že plnenie, ktoré uskutoční, nebude viesť k jeho účasti na daňovom podvode. Pokiaľ sťažovateľ namieta aplikáciu ustanovenia § 69 ods. 14 zákona o DPH a uvádza, že aplikácia tohto ustanovenia je v rozpore s judikatúrou SD EÚ, táto námietka neobstojí. V prvom rade kasačný súd konštatuje, že v danom prípade neboli aplikované podmienky inštitútu ručenia za daň v zmysle uvedeného ustanovenia zákona o DPH.

tomto prípade ustanovenia o ručení za daň použité ani neboli. Preto túto námietku vyhodnotil ako neopodstatnenú. Ohľadom záveru správneho súdu a daňových orgánov, že v danom prípade nebolo prevedené právo nakladať s tovarom ako vlastník na deklarovaných odberateľov kasačný súd považuje za potrebné zájsť nad rámec odôvodnenia napadnutého rozsudku správneho súdu.

V tejto súvislosti SD EÚ v rozhodnutí vo veci C-285/09, R. uviedol, že predloženie falošných faktúr alebo falošných dokumentov, ako aj akákoľvek iná manipulácia s dôkazmi môžu brániť správnemu vyberaniu dane a následne správnemu fungovaniu spoločného systému

spochybnené zásadami právnej istoty ani zásadou ochrany legitímnej dôvery. Týchto zásad sa totiž nemôže dovolávať zdaniteľná osoba, ktorá sa zámerne zúčastnila daňového podvodu a uviedla tak do rizika fungovanie spoločného systému DPH. So zreteľom na všetky uvedené skutočnosti kasačný súd vyhodnotil podané námietky ako nedôvodné.“

31. O nároku na náhradu trov kasačného konania rozhodol Najvyšší správny súd Slovenskej republiky tak, že sťažovateľovi, ktorý v tomto konaní nemal úspech, ich náhradu nepriznal (§ 467 ods. 1 SSP a analogicky podľa § 167 ods. 1 SSP) a rovnako aj žalovanému nárok na ich náhradu nepriznal v súlade s § 467 ods. 1 SSP a analogicky podľa § 168 SSP.

V Bratislave dňa 27. marca 2024