4Sfk/51/2022

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v kasačnom senáte zloženom z predsedu senátu JUDr. Mariána Fečíka (sudca spravodajca) a členiek senátu JUDr. Jany Hatalovej, PhD., LL.M. a JUDr. Kataríny Cangárovej, PhD., LL.M, v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): W.. C. E., nar. XX. D. XXXX, trvale bytom C. XXXX/XX, XXX XX X., právne zastúpeného TOMANÍČEK & PARTNERS s.r.o., so sídlom Sládkovičova 6, 010 01 Žilina, IČO: 47239000, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, v konaní o správnej žalobe na preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102508869/2019 z 05. novembra 2019, konajúc o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline sp. zn. 30S/185/2019 z 15. decembra 2021, takto

rozhodol:

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky mení rozsudok Krajského súdu v Žiline sp. zn. 30S/185/2019 z 15. decembra 2021, tak, že rozhodnutie žalovaného č. 102508869/2019 z 05. novembra 2019 zrušuje a vec vracia žalovanému na ďalšie konanie. II. Žalobcovi priznáva právo na úplnú náhradu dôvodne vynaložených trov kasačného konania ako aj konania pred správnym súdom.

Odôvodnenie

I. Konanie pred orgánmi finančnej správy

Na základe výsledkov uvedených v protokole správca dane vydal rozhodnutie č. 21190778/2015 zo dňa 06. novembra 2015, ktorým určil žalobcovi podľa § 68 ods. 6 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“) rozdiel v sume nadmerného odpočtu vo výške 18.984,73 eur na DPH za zdaňovacie obdobie IV. štvrťrok 2014.

2. Správca dane v predmetnej veci zistil, že žalobca na základe Kúpnej zmluvy z 19. septembra 2000 nadobudol do svojho osobného vlastníctva nehnuteľnosť - rodinný dom na adrese B. P., súpisné č. XXX, vedený na liste vlastníctva č. XXX, k. ú. B. P. (ďalej aj ako „dotknutá nehnuteľnosť“). Dňa 27. marca 2013 obec Liptovský Trnovec vydala pre žalobcu ako stavebníka stavebné povolenie č. ÚR a SP 2013/01374-03Šu, ktorým povolila stavebné úpravy a prístavbu na dotknutej nehnuteľnosti s názvom stavby „Prestavba a prístavba rodinného domu na nízko kapacitné ubytovacie zariadenie“.

„Prestavba a prístavba rodinného domu na nízko kapacitné ubytovacie zariadenie - Liptovský Trnovec“ a - faktúra č. 084404 zo dňa 17. novembra 2014 od GEODÉZIA Žilina a.s., základ dane 150,00 eur, DPH 30,00 eur za vyhotovenie geometrického plánu na zameranie skutočného stavu rod. domu, katastrálne územie B. P. (ďalej spolu aj ako „sporné faktúry“ alebo „sporné zdaniteľné plnenia“). 4.

vzniká platiteľovi.

teda nezdaniteľnej osoby. Svoj súkromný majetok prestaval na nízko kapacitné ubytovacie zariadenie, ktoré až následne, po kolaudačnom rozhodnutí, zaradil do svojho obchodného majetku podniku a s týmto majetkom ďalej nakladal už ako zdaniteľná osoba.

Tiež poukázal na rozsudok Súdneho dvora C-97/90 vo veci Lennartz. 8. Žalovaný uviedol, že dotknutá nehnuteľnosť síce bola zaradená do obchodného majetku podniku v roku 2015, avšak vo štvrtom štvrťroku 2014, t.j. v čase realizácie stavebných prác a v čase uplatnenia odpočítania dane, žalobca nemal nárok na odpočítanie dane, pretože pri nakladaní s týmto majetkom konal ako nezdaniteľná osoba so svojim súkromným majetkom, ktorý mal pred rekonštrukciou, ale aj po jeho rekonštrukcii v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov (ďalej ako „BSM“) s manželkou.

príjmov“). Správca dane pri výkone daňovej kontroly nemohol vedieť, akú (inú) formu vedenia daňovej evidencie si žalobca zvolil, a preto ju ani nemohol požadovať predložiť. Ak žalobca nejakú evidenciu viedol, či už v podobe pomocnej evidencie, resp. pomocných daňových kníh, potom ju na základe výzvy správcu dane mal predložiť, aby preukázal požadované skutočnosti, čo však žalobca neurobil. 10. Žalovaný skonštatoval, že rozsudok Súdneho dvora C-153/11, na ktorý sa žalobca odvolával, nie je na daný prípad aplikovateľný. Žalovaný taktiež zdôraznil, že správca dane nespochybnil budúce plnenia žalobcu ako platiteľa, a to poskytovanie ubytovacích služieb, keď prevádzkovanie ubytovacieho zariadenia bolo povolené na základe Rozhodnutia Regionálneho úradu verejného zdravotníctva Liptovský Mikuláš z 09. septembra 2015, ale svoje rozhodnutie oprel o skutočnosť, že v čase prijatia služieb, t.j. realizácie technického zhodnotenia majetku žalobcu sa jednalo o majetok (rodinný dom), ktorý nebol zaradený do obchodného majetku

Finančné prostriedky poskytované PPA neboli poskytnuté a viazané na podmienky v súvislosti s dodržaním daňových zákonov, konkrétne odpočítanie DPH podľa zákona o DPH. Žalovaný tiež uviedol, že miestne zisťovanie správcu dane dňa 24. augusta 2016 s obhliadkou samotného ubytovacieho zariadenia, opakovane dňa 03. marca 2017 preukázali, že dotknutá nehnuteľnosť nebola označená ako ubytovacie zariadenie a prevádzka žalobcu, a naviac táto nehnuteľnosť nebola ani označená súpisným číslom, pričom uvedené skutočnosti žalobca relevantnými dôkazmi nevyvrátil. Žalovaný následne opakovane zdôraznil, že správca dane počas výkonu daňovej kontroly a následného vyrubovacieho konania nespochybnil budúce plnenia žalobcu, t. j. poskytovanie ubytovacích služieb.

vzniká platiteľovi.

Žalobca tvrdil, že v čase vykonávania prestavby nevyužíval dotknutú nehnuteľnosť na súkromné účely a tiež namietal, že správca dane neskúmal, či preddavkové platby platené pre spoločnosť Stredoslovenská energetika, a.s., Žilina za rok 2015 a 2016 boli prefakturované žalobcovi ako podnikateľskému subjektu. 18. Žalobca poukázal na vydané stavebné povolenie a uviedol, že dotknutá nehnuteľnosť už bola v rozostavanom štádiu, bolo vydané stavebné povolenie a už nespĺňala klasifikáciu stavieb - rodinný dom, preto tieto skutočnosti boli evidované v pomocných daňových knihách, ktoré neboli od žalobcu požadované. 19. Ďalej žalobca poukázal na vybrané články Smernice Rady 2006/112/ES o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty z 28. novembra 2006 (ďalej ako „Smernica o DPH“). Žalobca uviedol, že v prípade, ak ide o plnenie spočívajúce v nadobudnutí investičného majetku určeného čiastočne zo súkromných možností a čiastočne z podnikateľských aktivít, tento majetok môže zdaniteľná osoba zaradiť do majetku spoločnosti v celom rozsahu.

Zásada neutrality DPH pokiaľ ide o daňové zaťaženie daňového subjektu vyžaduje, aby investičné náklady vynaložené na potreby a s cieľom podnikať boli považované za podnikateľskú činnosť, ktorá dáva právo na okamžité odpočítanie DPH splatnej na vstupe. Otázku, či daňový subjekt koná v postavení zdaniteľnej osoby, treba podľa žalobcu posúdiť s prihliadnutím na všetky informácie dostupné v prejednanej veci, medzi ktoré patrí povaha predmetného majetku a doba, ktorá uplynula medzi jeho nadobudnutím a použitím predmetného majetku na ekonomické a podnikateľské účely žalobcu. Žalobca poukázal na rozsudok Súdneho dvora C-153/11, podľa ktorého osoba, ktorá majetok nadobudne na účely ekonomickej činnosti, koná ako zdaniteľná osoba aj v tom prípade, ak majetok nevyužíva ihneď na svoju ekonomickú činnosť.

veci, ako ho uviedol v napadnutom rozhodnutí, pričom všetky žalobné námietky vyhodnotil ako nedôvodné a žalobu navrhol zamietnuť. 22. Žalobca v replike nad rámec žalobných bodov poukázal na zákon č. 162/1995 Z. z. o katastri nehnuteľností a o zápise vlastníckych a iných práv k nehnuteľnostiam (katastrálny zákon) a namietal, že neboli dostatočne preverené údaje o právach zaznamenávaných do katastra týkajúce sa právnych vzťahov, ktoré vznikli, zmenili sa alebo zanikli mimo pôsobenia orgánu katastra, na základe iných právnych skutočností. Zopakoval tiež, že nebola dostatočne zohľadnená skutočnosť, že podnikateľský subjekt je účtovnou jednotkou, ktorá účtuje v jednoduchom účtovníctve a neboli požadované pomocné knihy, knihy dlhodobého majetku, kde je evidencia dlhodobého hmotného, nehmotného a finančného majetku, kde sa zachytáva každý dlhodobý majetok bez ohľadu na to, či bol obstaraný kúpou, bezodplatne, preradený z osobného užívania do podnikania. Taktiež nebola požadovaná inventarizácia a inventúry. Namietal, že správca dane by sa mal zaoberať otázkou, či daňový subjekt nadobudol investičný

23. Správny súd rozsudkom sp. zn. 30S/185/2019 z 15. decembra 2021 (ďalej aj ako „napadnutý rozsudok“) správnu žalobu žalobcu podľa § 190 Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) zamietol.

25. Správny súd v napadnutom rozsudku rozsiahlo poukázal na zistený skutkový stav v prejednávanej veci. K námietke žalobcu, že správca dane mal žiadať pomocnú účtovnú evidenciu správny súd poznamenal, že, ak žalobca tvrdí, že disponoval pomocnými daňovými knihami, tieto mohol v rámci daňovej kontroly predložiť, pričom poukázal na výzvu správcu dane z 22. októbra 2018 s poučením podľa § 24 ods. 1 Daňového poriadku.

V čase vzniku práva na odpočítanie dane vedel, že majetok, na ktorom vykonáva technické zhodnotenie nie je súčasťou obchodného majetku podnikateľa. 27. Aj podľa správneho súdu žalobca už v čase podania žiadosti o stavebné povolenie musel vedieť, čoho dôkazom je aj samotný názov stavby, že prestavbou a prístavbou rodinného domu v B. P. č. XXX zmení status rodinného domu na nízko kapacitné ubytovacie zariadenie, teda podnikateľský objekt, ktorý bude využívať na účely vykonávania podnikateľskej činnosti.

Správny súd následne potvrdil, že správca dane nespochybňoval budúce plnenia žalobcu ako platiteľa, t. j. poskytovanie ubytovacích služieb. 28. Správny súd zdôraznil, že napriek tomu, že platiteľ nemusí vždy užívať majetok na ekonomické činnosti ihneď po jeho nadobudnutí, žalobca až dňa 17. marca 2017 oslovil internetovú stránku www.liptov.sk vo veci uverejnenia propagácie ubytovacieho zariadenia pre širokú verejnosť, čo potvrdila aj e-mailová korešpondencia označenej stránky so správcom

29. Správny súd uviedol, že z podaného daňového priznania žalobcu na dani z príjmov fyzických osôb za rok 2014 je nespochybniteľné, že žalobca k 31. decembru 2014 deklaroval obchodný majetok vo výške, ktorý nezahŕňal hodnotu dotknutej nehnuteľnosti pred prestavbou, hodnotu technického zhodnotenia k 31. decembru 2014 a ani hodnotu pozemkov parcelné č. XXX/X, XXX/X (budova so súpisným č. XXX) a č. XXXX/X. Technické zhodnotenie dotknutej nehnuteľnosti bolo financované zo súkromných aj podnikateľských zdrojov, čo žalobca potvrdil aj v podanom odvolaní, že ide o plnenie spočívajúce v nadobudnutí investičného majetku čiastočne zo súkromných možností a čiastočne z podnikateľských aktivít. Správca dane vyzval daňový subjekt výzvou č. 104197363/2016 zo dňa 28. októbra 2016, aby preukázal zaradenie predmetného majetku do obchodného majetku podnikateľa, čo zopakoval aj výzvou na predloženie dokladov a dôkazov č. 101523928/2018 zo dňa 07. augusta 2018. Ako dôkaz preukazujúci túto skutočnosť žalobca predložil správcovi dane inventárnu kartu majetku č. MAJ000001, z ktorej vyplýva, že nízko kapacitné ubytovacie zariadenie bolo

zákonov. 31. Správny súd tiež poukázal na bod 38 rozsudku Súdneho dvora C-378/02, v ktorom súd uviedol, že článok 17 šiestej smernice Rady 77/388/EHS zo 17. mája 1977 o zosúladení právnych predpisov členských štátov týkajúcich sa daní z obratu - spoločný systém dane z pridanej hodnoty: jednotný základ jej stanovenia (Ú. v. ES L 145, s. 1; Mim. 09/001, s. 23, ďalej len „šiesta smernica“) stanovuje okamih vzniku práva na odpočet dane a zdôrazňuje, že len postavenie, v akom príslušný jednotlivec koná v čase kúpy tovaru, je rozhodujúce pre existenciu práva na odpočet. Podporným dôkazom, z ktorých správne orgány v posudzovanej veci vychádzali bolo, okrem iného, zistenie, že vo veci dodávok elektrickej energie bolo odmerné miesto posudzovaného rodinného domu v B. P. č. XXX evidované ako domácnosť, a nie ako podnikateľský subjekt, bolo preukázané, že zálohové platby na elektrickú energiu boli platené zo súkromného účtu.

vyhodnocovať nemohol. Išlo o námietku žalobcu, že v zmysle katastrálneho zákona neboli dostatočne preverené údaje o právach zaznamenávaných do katastra týkajúce sa právnych vzťahov, ktoré vznikli, zmenili sa alebo zanikli mimo pôsobenia správy katastra, na základe iných práv skutočností a že nebola dostatočne zohľadnená skutočnosť, že podnikateľský subjekt je účtovnou jednotkou, ktorá účtuje v jednoduchom účtovníctve a nebola požadovaná inventarizácia a inventúry.

33. Proti napadnutému rozsudku správneho súdu podal žalobca (ďalej len „sťažovateľ“) kasačnú sťažnosť z dôvodu, že správny súd v konaní alebo pri rozhodovaní porušil zákon tým, že rozhodol na základe nesprávneho právneho posúdenia veci (§440 ods. 1 písm. g/ SSP). Sťažovateľ žiadal, aby Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „kasačný súd“), zrušil napadnutý rozsudok správneho súdu a zároveň žiadal, aby kasačný súd zrušil rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím správcu dane a vec mu vrátil na ďalšie konanie a rozhodnutie.

35. Sťažovateľ uviedol, že dňom vzniku prestavby začal využívať dotknutú nehnuteľnosť na podnikateľské účely s cieľom vybudovania ubytovacieho zariadenia, táto nehnuteľnosť bola v rozostavanom štádiu, bolo vydané stavebné povolenie a už nespĺňala klasifikáciu stavieb - rodinný dom. Sťažovateľ tvrdil, že táto skutočnosť bola evidovaná v pomocných daňových knihách, ktoré neboli v konaní od sťažovateľa požadované. Podľa sťažovateľa správny súd nezohľadnil všetky skutočnosti pri prevode osobného majetku na podnikateľský.

vyžaduje, aby investičné náklady vynaložené na potreby a s cieľom podnikať boli považované za podnikateľskú činnosť, ktorá dáva právo na okamžité odpočítanie DPH splatnej na vstupe. Otázka, či subjekt koná v postavení zdaniteľnej osoby, je podľa sťažovateľa potrebné posúdiť s prihliadnutím na všetky informácie dostupné v prejednanej veci, medzi ktoré patrí povaha predmetného majetku a doba, ktorá uplynula medzi jeho nadobudnutím a použitím predmetného majetku na ekonomické a podnikateľské účely daňového subjektu.

37. Sťažovateľ mal za to, že prípravné činnosti, ako nadobudnutie aktív a následné zaobstaranie nehnuteľného majetku, musia byť tiež považované za sústavnú hospodársku činnosť. V tejto súvislosti sťažovateľ ďalej argumentoval, že princíp neutrality DPH vyžaduje, aby sa prvé investičné výdavky vynaložené za účelom začatia podnikania nevyhnutne považovali za hospodársku činnosť. Akákoľvek iná interpretácia článku 4 Šiestej Smernice by zaťažila obchodníka nákladmi DPH v priebehu jeho hospodárskej činnosti, a to by vytvorilo svojvoľné rozdeľovanie investičných výdavkov na výdavky vynaložené pred samotným využívaním nehnuteľného majetku a výdavky vynaložené po začatí vlastného využívania nehnuteľného majetku. Podľa sťažovateľa sa každá osoba vykonávajúca investície, ktoré sú úzko spojené a nevyhnutné na budúce využívanie nehnuteľného majetku, považuje za osobu zdaniteľnú v zmysle článku 4 Šiestej Smernice.

40. Po predložení veci kasačnému súdu dňa 18. mája 2022 bola prejednávaná vec pridelená do senátu 4 S Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky. Počas kasačného konania nadobudol účinnosť rozvrh práce Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky na rok 2024 v znení opatrenia č. 5, na základe ktorého bola vec 01. marca 2024 prerozdelená do senátu 1 S Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky, ktorý vo veci konal a rozhodol v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozsudku.

41. Kasačný súd po zistení, že kasačná sťažnosť sťažovateľa bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP) a je prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu v medziach sťažnostných bodov uplatnených sťažovateľom (§ 453 ods. 2 SSP) spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je dôvodná. 42. Úlohou kasačného súdu bolo v predmetnej veci posúdiť, či správny súd, žalovaný a správca dane dospeli k správnemu záveru, ak tvrdia, že sťažovateľ v rámci obstarania služieb (stavebné a montážne práce, vyhotovenie geometrického plánu), ktoré súviseli s rekonštrukciou dotknutej nehnuteľnosti, nekonal v postavení zdaniteľnej osoby, čím nesplnil základnú podmienku na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH. Právna úprava, všeobecné východiská a judikatúra Súdneho dvora

inak. 45. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť. 46. Podľa čl. 9 Smernice DPH „Zdaniteľná osoba“ je každá osoba, ktorá nezávisle a na akomkoľvek mieste vykonáva ekonomickú činnosť, odhliadnuc od účelu alebo výsledkov tejto činnosti. „Ekonomická činnosť“ je každá činnosť výrobcov, obchodníkov alebo osôb poskytujúcich služby vrátane ťažobných a poľnohospodárskych činností a činností pri výkone slobodných povolaní. Ekonomickou činnosťou je predovšetkým využívanie hmotného alebo nehmotného majetku na účely získania príjmu na pokračujúcom základe.

Aj využívanie hmotného alebo nehmotného majetku na účely nadobúdania zisku z nich na nepretržitom základe sa bude tiež považovať za hospodársku činnosť.“ 48. Kasačný súd dáva do pozornosti, že „právna úprava týkajúca sa predmetnej veci, a to zákon o DPH, je úpravou majúcou pôvod v práve Európskej únie, v smernici Rady č. 2006/112/ES. K aplikácii národných predpisov sa automaticky pridáva aplikácia relevantného európskeho predpisu, a to nielen jeho textu, ale aj interpretácií podaných Súdnym dvorom.

Spoločný a jednotný systém má zmysel, ak je skutočne jednotný, pričom v tomto smere je rola Súdneho dvora nezastupiteľná a vnútroštátne slovenské súdy s ním musia spolupracovať, a to aj vo svetle zásad naposledy uvedených v rozsudku zo 6. októbra 2021 vo veci Consorzio Italian Management e Catania Multiservizi and Catania Multiservizi, sp. zn. C-561/19“ (rozhodnutie Ústavného súdu Slovenskej republiky sp. zn. IV. ÚS 86/2022 zo dňa 15. februára 2022, body 22 a 23).

ich hospodárskych činností. Spoločný systém dane z pridanej hodnoty zabezpečuje úplnú neutralitu daňového zaťaženia všetkých hospodárskych činností, bez ohľadu na ich účel alebo výsledky, za predpokladu, že sú samy predmetom dane (napr. C-285/11 Bonik).

51. Súdny dvor ďalej ustálil, že zásada neutrality DPH vo vzťahu k daňovému zaťaženiu podniku vyžaduje, aby už prvé investičné náklady vynaložené na potreby a ciele podniku boli považované za ekonomické činnosti, a že by bolo v rozpore s uvedenou zásadou, ak by sa za začiatok týchto činností považoval až okamih, keď sa nehnuteľnosť skutočne využíva na podnikanie, t. j. keď vznikne zdaniteľný príjem. Akýkoľvek odlišný výklad by hospodársky subjekt zaťažoval platbou DPH v rámci výkonu ekonomickej činnosti bez možnosti ju odpočítať a svojvoľne by rozlišoval medzi investičnými nákladmi vynaloženými pred skutočným využívaním nehnuteľnosti a nákladmi vynaloženými počas jej využívania (pozri najmä rozsudky Rompelman, bod 23, a INZO, už citovaný, bod 16).

53. Z judikatúry Súdneho dvora ďalej vyplýva, že subjektu požadujúcemu odpočet DPH prislúcha postavenie zdaniteľnej osoby a má právo na odpočet len v prípade, ak preukázal, že sú splnené podmienky na uplatnenie odpočtu a že jeho zámer začať vykonávať ekonomické činnosti, v dôsledku ktorých dôjde k zdaniteľným plneniam, potvrdzujú objektívne okolnosti. Pokiaľ by správca dane dospel k zisteniu, že právo na odpočet sa vykonalo podvodne alebo zneužívajúcim spôsobom, bol by oprávnený požadovať so spätnou účinnosťou zaplatenie odpočítaných súm (pozri najmä rozsudky Rompelman, bod 24; INZO, bod 24 a Fini H, C-32/ 03 z 03. marca 2005, bod 33).

55. Súdny dvor vo veci Klub OOD, C-153/11 z 22. marca 2012, bod 40 - 44, taktiež ustálil, že „zdaniteľná osoba koná vo vlastnom zmysle slova, ak koná na účely svojej podnikateľskej činnosti v zmysle článku 9 ods. 1 druhého pododseku smernice o DPH (pozri v tomto zmysle rozsudok Bakcsi, C-415/98 z 8. marca 2001, bod 29). Otázka, či zdaniteľná osoba koná vo vlastnom zmysle slova, je skutkovou otázkou, ktorú treba posúdiť s prihliadnutím na všetky informácie dostupné v prejednávanej veci, medzi ktoré patrí povaha predmetného majetku a doba, ktorá uplynula medzi jeho nadobudnutím a použitím na ekonomické účely tejto zdaniteľnej osoby (pozri v tomto zmysle rozsudky Bakcsi, bod 29, a Eon Aset Menidjmunt, bod 58).

bol zdaniteľnej osobe odmietnutý odpočet DPH splatnej na vstupe za neskoršie zdaniteľné používanie na podnikateľské účely napriek jej pôvodnej vôli zahrnúť investičný majetok do obchodného majetku v celom rozsahu, vzhľadom na budúce plnenia by táto osoba nebola v celom rozsahu oslobodená od daňového zaťaženia uplatniteľného na majetok používaný na účely jej podnikateľskej činnosti a zdanenie jej podnikateľských činností by so sebou prinášalo dvojité zdanenie v rozpore so zásadou daňovej neutrality vlastnej spoločnému systému DPH (pozri rozsudok Puffer, C-460/07 z 23. apríla 2009, body 45 a 46). Zásada neutrality DPH, pokiaľ ide o daňové zaťaženie podniku, si vyžaduje, aby investičné náklady vynaložené na potreby a s cieľom podnikať boli považované za podnikateľskú činnosť, ktorá dáva právo na okamžitý odpočet DPH splatnej na vstupe (pozri rozsudky Rompelman, bod 22, a Puffer, bod

56. V prípadoch daňového úniku alebo zneužitia, keď zdaniteľná osoba predstierala svoju vôľu vykonávať osobitnú ekonomickú činnosť, hoci v skutočnosti sa usilovala o získanie majetku, ktorý mohol byť predmetom odpočtu dane, do svojho súkromného vlastníctva, môže daňový orgán so spätnou účinnosťou požadovať vrátenie súm, ktoré boli odpočítané, ak tieto odpočty boli vykonané na základe nepravdivých vyhlásení (pozri rozsudok Klub OOD, C-153/ 11 z 22. marca 2012, Schloßstrasse, C-396/98, z 08. júna 2000, bod 40). 57. Článok 168 písm. a) smernice o DPH treba vykladať tak, že zdaniteľná osoba konajúca vo vlastnom zmysle slova, ktorá nadobudla investičný majetok a zaradila ho do svojho obchodného majetku, je oprávnená odpočítať DPH zaplatenú pri nadobudnutí tohto majetku v zdaňovacom období, v ktorom sa daň stala splatnou, a to bez ohľadu na okolnosť, že sa tento majetok ihneď nevyužíval na podnikateľské účely.

58. Aplikujúc vyššie uvedenú právnu úpravu, všeobecné východiská a judikatúru Súdneho dvora na prejednávanú vec kasačný súd prijal záver, že argumentácia správcu dane, žalovaného a správneho súdu, o tom, že sťažovateľ v čase obstarania stavebných a montážnych prác a geometrického plánu, resp. služieb, ktoré súviseli s rekonštrukciou dotknutej nehnuteľnosti, nekonal v postavení zdaniteľnej osoby, čím nesplnil základnú podmienku na odpočítanie dane podľa ustanovenia § 49 ods. 1 zákona o DPH, v predmetnej veci neobstoja.

Na základe zistenia, že dotknutá nehnuteľnosť bola zaradená do obchodného majetku sťažovateľa dňom 24. apríla 2015 následne vyvodili záver, že sťažovateľ v rámci obstarania stavebných a montážnych prác a geometrického plánu za účelom prestavby a prístavby dotknutej nehnuteľnosti na nízko kapacitné ubytovacie zariadenie v B. P. v IV. štvrťroku 2014 nekonal v postavení zdaniteľnej osoby, keďže zhodnocoval svoj súkromný majetok, resp. majetok nezaradený do obchodného majetku sťažovateľa. Kasačný súd poukazuje na skutočnosť, že otázka skúmania rozsahu obchodného majetku sťažovateľa za jednotlivé obdobia zo strany správcu dane predstavuje prevažnú časť vykonaného dokazovania v prejednávanej veci, pričom z obsahu prvostupňového rozhodnutia správcu dane ako aj rozhodnutia žalovaného vyplýva, že zodpovedanie tejto otázky správca dane a žalovaný považovali za kľúčový argument pre neuznania práva na odpočítanie DPH zo sporných faktúr sťažovateľovi.

ekonomické účely. K posúdeniu otázky, či sťažovateľ konal v postaví nezdaniteľnej osoby 60. Kasačný súd považoval za nevyhnutné vysporiadať sa predovšetkým s otázkou, či zo skutkového stavu, tak, ako ho zistil správca dane, jednoznačne vyplýva, že sťažovateľ nekonal v postavení zdaniteľnej osoby. Kasačný súd v tejto súvislosti poukazuje na vyššie citovanú judikatúru Súdneho dvora, podľa ktorej zásada neutrality DPH vo vzťahu k daňovému zaťaženiu podniku vyžaduje, aby už prvé investičné náklady vynaložené na potreby a ciele podniku boli považované za ekonomické činnosti, a že by bolo v rozpore s uvedenou zásadou, ak by sa za začiatok týchto činností považoval až okamih, keď sa nehnuteľnosť skutočne využíva na podnikanie, t. j. keď vznikne zdaniteľný príjem. Akýkoľvek odlišný výklad by hospodársky subjekt zaťažoval platbou DPH v rámci výkonu ekonomickej činnosti bez možnosti ju odpočítať a svojvoľne by rozlišoval medzi investičnými nákladmi vynaloženými pred skutočným využívaním nehnuteľnosti a nákladmi vynaloženými počas jej využívania.

61. Kasačný súd má z administratívneho spisu za preukázané, že sťažovateľ v priebehu rokov 2013 a 2014 uskutočnil rad aktívnych krokov, ktorými deklaroval, že investičné náklady (t.j. stavebné a montážne práce a vyhotovenie geometrického plánu) sú úzko spojené s budúcim využívaním dotknutej nehnuteľnosti a boli na toto využívanie nevyhnutné, resp. že úzko súvisia s budúcou ekonomickou činnosťou sťažovateľa. Konkrétne ide najmä o nasledujúce

2014050 za stavebné a montážne práce z 03. októbra 2014 a faktúra č. 084404 za vyhotovenie geometrického plánu z 07. novembra 2014) boli vystavené odberateľovi podnikateľskému subjektu Ing. Miroslav Šutarik, Mikovíniho 1132/32, Žilina, IČO: 40581276; - dňa 29. apríla 2014 bol sťažovateľovi schválený nenávratný finančný príspevok vo výške

spoluvlastníčky dotknutej nehnuteľnosti, k projektovému zámeru „Prestavba a prístavba rodinného domu na nízko kapacitné ubytovacie zariadenie“ z 25. marca 2014 a taktiež jej súhlas s vydaním stavebného povolenia a súhlas s realizáciou stavby „Prestavba a prístavba rodinného domu na nízko kapacitné ubytovacie zariadenie“, - sťažovateľ v relatívne úzkom časovom rámci (do šiestich mesiacov, dňa 29. apríla 2015) zahrnul dotknutú nehnuteľnosť do obchodného majetku a v súvislosti s ňou následne začal vykonávať ekonomickú činnosť.

Zásadnou otázkou pre posúdenie nároku na odpočítanie DPH zo sporných faktúr aj vo svetle judikatúry Súdneho dvora je v tomto prípade to, či sporné zdaniteľné plnenia možno považovať za prípravné práce, ktoré bezprostredne súvisia s budúcou podnikateľskou činnosťou sťažovateľa. Kasačný súd konštatuje, že správca dane, žalovaný, ani správny súd nevenovali tejto skutočnosti dôraz, napriek tomu, že sťažovateľ na túto skutočnosť poukazoval už vo svojom odvolaní voči rozhodnutiu žalovaného, ako aj v

cestovného ruchu. Kasačný súd má z administratívneho spisu za preukázané, že sťažovateľ PPA požiadal o finančný príspevok v súlade s výzvou ako podnikateľ nie ako fyzická osoba a navyše schválenie finančného príspevku bolo naviazané na uskutočňovanie podnikateľskej

64. Pokiaľ správca dane, žalovaný a správny súd považujú za podporný dôkaz k záveru, že sťažovateľ nekonal v postavení zdaniteľnej osoby, skutočnosť, že o stavebné povolenie sťažovateľ požiadal ako fyzická osoba, kasačný súd uvádza, že tento záver neobstojí. Žiadosť

Správny poriadok pritom primárne ako účastníkov konania vníma fyzické a právnické osoby, teda (s výnimkou doručovania) nerozlišuje medzi fyzickou osobou a fyzickou osobou podnikateľom, čo sa odzrkadľuje aj na tom, že písomné vyhotovenie rozhodnutia obsahuje meno a priezvisko fyzickej osoby a obligatórne nie aj právnu formu podnikania, ak ide o samostatne hospodáriaceho roľníka, resp.

Samotná skutočnosť, že sťažovateľ podal žiadosť o vydanie stavebného povolenia formálne v súlade s jej právnou úpravou a nie podľa predstavy správnych orgánov a správneho súdu preto nemôže byť v žiadnom prípade vyhodnotená v neprospech sťažovateľa. Táto skutočnosť nemôže mať preto žiaden dopad na posudzovanie oprávnenosti nároku na odpočítanie DPH podľa zákona

65. Správca dane, žalovaný a správny súd vo svojich rozhodnutiach opakovane tvrdili, že nespochybňujú budúcu podnikateľskú činnosť sťažovateľa, a to poskytovanie ubytovacích služieb. Kasačný súd sa stotožňuje s týmto tvrdením a v tejto súvislosti poukazuje na vybrané/ niektoré objektívne skutočnosti vyplývajúce z administratívneho spisu, ktoré potvrdzujú, že sťažovateľ v súvislosti so spornými zdaniteľnými plneniami následne vykonával ekonomickú

- inventárna karta majetku č. MAJ0000001, - rozhodnutia Obce Liptovský Trnovec o vyrubení dane z nehnuteľnosti za obdobie r. 2015 - 2018 sťažovateľovi ako podnikateľskému subjektu, faktúry sa odvoz odpadu z ubytovacej činnosti, faktúry za spotrebu vody a stočné, faktúry za dodávku a distribúciu elektriny v období od r. 2015 - 2018 a ďalšie.

vynaložené týmito spoločníkmi pred založením a registráciou tejto spoločnosti pre potreby a s cieľom vykonávania ekonomickej činnosti. 67. Kasačný súd si je na druhej strane vedomý, že sťažovateľ opomenul splniť niektoré formálne povinnosti včas, keď dotknutú nehnuteľnosť zaradil do obchodného majetku až dňa 29. apríla 2015, pričom z administratívneho spisu kasačný súd nevzhliadol žiadnu prekážku, ktorá by mu bránila tento úkon vykonať skôr, avšak táto skutočnosť sama o sebe nemôže znamenať upretie nároku na odpočítanie DPH. Kasačný súd sa taktiež nestotožňuje z námietkou sťažovateľa, že pomocné daňové knihy nepredložil, pretože ho o to správca nepožiadal. Kasačný súd má za to, že, ak sťažovateľ disponoval takýmto dôkazom, bolo jeho povinnosťou ho v rámci daňového konania predložiť. Tieto pochybenia sťažovateľa však v porovnaní s vyššie uvedenými preukázanými skutočnosťami neboli schopné odôvodniť záver o neuznaní nároku na odpočítanie DPH zo sporných faktúr.

Za týchto podmienok by správca dane mal možnosť so spätnou účinnosťou požadovať vrátenie súm, ktoré boli odpočítané, ak tieto odpočty boli vykonané na základe nepravdivých vyhlásení (pozri rozsudok Schloßstrasse, bod 40). Kasačný súd v tejto súvislosti konštatuje, že uvedené závery z rozhodnutí správcu dane a žalovaného nevyplývajú. Správca dane vykonal miestne zisťovania, v rámci ktorých konštatoval, že v súvislosti s dotknutou nehnuteľnosťou sa nejavilo, že by tam bola vykonávaná podnikateľská činnosť, tieto zistenia však ďalej nerozvinul, naopak, správca dane a žalovaný opakovane uviedli, že následné podnikateľské činnosti sťažovateľa nespochybňujú.