4Sfk/53/2022

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Anity Filovej (sudkyňa spravodajkyňa), sudkyne Mgr. Kristíny Babiakovej a sudcu JUDr. Rastislava Dlugoša, PhD., v právnej veci žalobcu (sťažovateľ): VA GROUP, s.r.o., so sídlom Námestie osloboditeľov 65, 071 01 Michalovce, IČO: 46997571, právne zastúpený: JUDr. Eugen Kostovčík, advokát so sídlom Gelnická 33, 040 11 Košice - mestská časť Staré Mesto, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Lazovná 63, 974 01 Banská Bystrica, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 102384512/ 2019 zo 17. októbra 2019, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Košiciach č. k. 7S/95/2019-68 z 26. januára 2022, takto

rozhodol:

I. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky kasačnú sťažnosť zamieta . II. Účastníkom konania právo na náhradu trov kasačného konaniam nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Priebeh administratívneho konania

2. Na základe výsledkov daňovej kontroly vydal správca dane rozhodnutie č. 101516740/ 2019 z 20. júna 2019 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým podľa § 68 ods. 5 a 6 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej aj „Daňový poriadok“) určil žalobcovi rozdiel dane v sume 127833,57 eur na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie august 2017.

Správca dane nemal za preukázaný vznik daňovej povinnosti pri dodaní tovarov a služieb od deklarovaných dodávateľov a nadobudnutie tovaru žalobcom v tuzemsku. Správca dane konštatoval, že preprava pohonných látok začínala v sklade Lobau v Rakúsku, pričom žalobca sám vykonával prepravu a tovar počas prepravy neprekladal, a že právo nakladať s tovarom ako vlastník prešlo na žalobcu už v Rakúsku.

vyhodnotil ako neopodstatnené a dospel k záveru, že v danom prípade išlo o reťazové obchody medzi subjektami OMV Refining & Marketing GmbH › OMV Slovensko, s.r.o. › L-Air SK, s.r.o. / EU Trucker SK s.r.o. › žalobca časovo po sebe nasledujúce, kedy ten istý tovar (PHM) bol prepravený od prvého dodávateľa v reťazci až k poslednému odberateľovi, v tom istom objeme, v rovnaký deň, pričom žalobca si prepravu zabezpečil sám a mal vedomosť o mieste nakládky, ako aj o mieste vykládky tovaru. Zmluvné ustanovenie, ktorým si žalobca dohodol so svojimi dodávateľmi miesto dodania na Slovensku, žalovaný nepovažoval za súladné so zákonom o DPH, ktorý jednoznačne upravuje miesto dodania tovaru v ustanovení § 13 zákona o DPH s tým, že sa neurčuje svojvoľne podľa dohôd obchodných partnerov.

Pre uskutočnenie zdaniteľného obchodu (dodaním tovaru) je rozhodujúce, aby došlo k prevodu ekonomického vlastníctva k tovaru (tzn. aby kupujúci získal právo disponovať s tovarom ako vlastník). Žalovaný zdôrazňoval, že takáto definícia dodania tovaru vyplýva zo smernice o DPH.

II. Priebeh konania pred správnym súdom a jeho rozhodnutie

7. Krajský súd rozsudkom č. k. 7S/95/2019-68 zo 26. januára 2022 (ďalej aj „napadnutý rozsudok“) zamietol žalobu ako nedôvodnú podľa § 190 zákona č. 162/2015 Z. z. Správny súdny poriadok (ďalej aj „SSP“). Účastníkom právo na náhradu trov konania nepriznal.

9. V odôvodnení rozsudku sp. zn. 7S/96/2019 zo 17. februára 2021 (ďalej aj ako „odkazujúci rozsudok“) správny súd v prvom rade konštatoval, že preskúmavaná právna problematika týkajúca sa dovozu pohonných látok z jedného členského štátu EÚ do iného členského štátu bola predmetom konaní pred Súdnym dvorom EÚ (ďalej aj „SD EÚ“) v právnych veciach C-414/17 - AREX CZ a. s. proti Odvolacímu finančnému ředitelství, kde Súdny dvor EÚ rozhodol rozsudkom zo dňa 19.12.2018 a taktiež vo veci C-401/18 - Herst, s. r. o. proti Odvolacímu finančnému ředitelství, v ktorej bol rozsudok SD EÚ vydaný dňa 23.04.2020. Správny súd dospel k názoru, že z vykonaného dokazovania správcu dane vyplývajú dostatočné závery na to, aby bola predmetná vec vyhodnotená v súlade s citovanou judikatúrou SD EÚ vo veciach C-414/17 a C-401/18.

11. V dôvodoch odkazujúceho rozsudku ďalej správny súd uviedol, že podľa rozsudku C-401/ 18 článok 20 smernice Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty sa má vykladať v tom zmysle, že zdaniteľná osoba, ktorá uskutočňuje jedinú prepravu tovaru v rámci Spoločenstva v režime podmienečného oslobodenia od spotrebnej dane s úmyslom nadobudnúť tento tovar pre svoje vlastné podnikanie, hneď ako bude prepustený do voľného obehu v členskom štáte určenia, nadobúda právo nakladať s uvedeným tovarom ako vlastník v zmysle tohto ustanovenia, ak je splnená podmienka, že má možnosť prijímať rozhodnutia spôsobilé ovplyvniť právne postavenie toho istého tovaru, najmä rozhodnutie predať ho. Správny súd zastal názor, že právny výklad zmlúv (Rámcové kúpne zmluvy zo 10.04.2017 a 16.12.2016, ako aj Zmluvy o zabezpečení prepravy PHM zo dňa 10.04.2017 a 16.12.2016) nemôže prispieť k objasneniu skutkového stavu a následne k zmene

V tejto súvislosti krajský súd poukázal na to, že žalovaný uviedol nasledovné okolnosti, na základe ktorých založil svoj právny názor: - žalobca svojím odberateľom nefakturoval dopravu, hoci svojím dodávateľom áno, - žalobca sa nezastavil a nevyložil tovar počas prepravy v sídle svojich dodávateľov, ale prepravil tovar rovno do svojich skladov, resp. priamo svojím odberateľom, hoci dodávateľské spoločnosti deklarovali, že tovar nadobudli v ich sídlach v Bratislave, - žalobca objednal telefonicky alebo e-mailom u dodávateľov požadované množstvo tovaru, zrealizoval úhrady za pohonné látky formou úhrady zálohovej faktúry, na základe čoho obdržal ID kód potrebný na odber tovaru v sklade Lobau vo Viedni, čo ho oprávňovalo s tovarom právne nakladať ako vlastník, - miesto vykládky tovaru nebolo špecifikované ani v rámcových kúpnych zmluvách, ani v zmluvách o preprave tovaru a nebolo známe ani zástupcom dodávateľov.

Podľa správneho súdu v administratívnom konaní neboli produkované také dôkazy, na základe ktorých by bolo možné vyriecť, že predmetný tovar bol prevádzaný, resp. že s ním mohol počas prepravy právne disponovať aj niekto iný okrem žalobcu. V nadväznosti na uvedené skonštatoval, že samotné tvrdenie žalobcu, že jeho dodávatelia po právnej stránke držali tovar ako vlastníci a následne ho na neho previedli, je v rozpore s vykonaným dokazovaním.

zákon o DPH neustanovuje podmienky, za ktorých sa prevod práva nakladať s tovarom ako vlastník medzi zdaniteľnými osobami realizuje, ale ponecháva túto úpravu na oblasť práva súkromného, avšak daňový subjekt je povinný voliť také obchodno-právne prostriedky, ktoré preukážu jeho nárok v daňovom konaní. Je vecou daňového subjektu, akú formu a obsah právneho úkonu zvolí.

III. Kasačná sťažnosť a priebeh konania na kasačnom súde

17. Sťažovateľ v kasačnej sťažnosti v rámci vymedzených sťažnostných dôvodov uviedol najmä tieto sťažnostné body: - správny súd sa odklonil od predchádzajúceho rozsudku krajského súdu č. k. 8S/111/2019-60 zo dňa 15.10.2020, no odklon presvedčivo a dôkladne neodôvodnil.

Sťažovateľ poukázal tiež na to, že správny súd niektoré zásadné závery z predchádzajúceho rozsudku ako aj z rozsudkov Súdneho dvora EÚ nechal bez povšimnutia, a to predovšetkým zásadnú právnu formuláciu, že prevod práva nakladať s hmotným majetkom ako vlastník nevyžaduje, aby strana, na ktorú bol tento majetok prevedený, ho fyzicky držala, ani aby uvedený majetok bol k nej fyzicky prepravený

sťažovateľa na odpočítanie dane; - správny súd v rozpore s právnym záverom vyplývajúcim z rozsudku Súdneho dvora EÚ C-401/18 obsah týchto zmlúv nehodnotil, len ich odmietol s oznámením finálneho záveru, že v danom fiktívnom reťazovom fakturačnom obchode bola len jedna preprava, a to preprava, ktorú uskutočnil sťažovateľ, došlo len k jednému nadobudnutiu tovaru priamo sťažovateľom, sťažovateľ mal právo s ním disponovať ako vlastník, a ani výkladom a právnou analýzou predmetných zmlúv by nebolo možné dôjsť k inému záveru ako k takému, ktorý judikoval

- správny súd v odôvodnení napadnutého rozsudku neuviedol, v čom je vec riešená rozsudkom Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžf/90/2015 zo dňa 24.01.2017 natoľko odlišná od prejednávanej veci, že jeho závery nemožno aplikovať. V tejto súvislosti sťažovateľ podotkol, že Najvyšší súd SR v rozsudku sp. zn. 1Sžf/90/2015 sformuloval zásadné závery o vzťahu medzi normami súkromného práva prezentovanými zmluvnými vzťahmi podľa Obchodného alebo Občianskeho zákonníka a normami verejného práva (zákona o DPH) a je plne aplikovateľný aj na danú vec. Záver správneho súdu, že zo zmlúv nebolo možné dôjsť k inému záveru ako k tomu, že k dodaniu tovaru pre sťažovateľa došlo v Rakúsku, kde aj sťažovateľ nadobudol právo nakladať s tovarom ako vlastník, považoval sťažovateľ za rozporný so zmluvami a s prejavom vôle a úmyslami sťažovateľa a jeho dodávateľov; - závery z rozsudku Súdneho dvora EÚ vo veci C-401/18 Herst, s. r. o. plne podporujú zásadnú argumentáciu sťažovateľa, ktorý s poukazom na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžf/

IV. Argumentácia Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky

19. Vec bola predložená Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky (ďalej aj ako „Najvyšší správny súd“) 20. mája 2022. Vec bola náhodným spôsobom pridelená do štvrtého senátu Najvyššieho správneho súdu a v tomto senáte bola pridelená ako sudkyni spravodajkyni sudkyni JUDr. Zuzane Mališovej. Na základe § 27b rozvrhu práce Najvyššieho správneho súdu na rok 2024 v znení jeho opatrenia č. 5 bola vec prerozdelená do ôsmeho senátu Najvyššieho správneho súdu, ktorý o nej rozhodol v zložení uvedenom v záhlaví tohto rozsudku pod pôvodnou spisovou značkou. 20. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky (ďalej aj ako „Najvyšší správny súd“) ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP), po zistení, že kasačná sťažnosť sťažovateľa bola podaná včas [§ 443 ods. 2 písm. a) SSP v znení účinnom do 30. júna 2023], oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP) a je prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu (§ 453 ods. 2 SSP) spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná. 21. V prejednávanej veci je kľúčovým právnym problémom určenie miesta a momentu dodania tovaru - prevodu práva nakladať s tovarom ako vlastník podľa § 8 ods. 1 písm. a)

na Slovensku. Podľa názoru daňových orgánov prešlo na sťažovateľa právo nakladať s tovarom ako vlastník už v Rakúsku a nakoľko miestom dodania tovaru nebolo tuzemsko, nepriznali sťažovateľovi právo na odpočítanie DPH. Sťažovateľ namietal, že do momentu prechodu hranice na Slovensko vystupoval len ako prepravca tovaru a že právo nakladať s tovarom ako vlastník na neho prešlo až na Slovensku. Odvolával sa aj na znenie kúpnych a prepravných zmlúv, ktoré uzavrel s deklarovanými dodávateľmi.

sp. zn. 8S/111/2019 z 15. októbra 2019 a vráteniu veci správnemu súdu na ďalšie konanie. 23. Kasačný súd konkrétne odkazuje na bod 31 až 47, v ktorých Najvyšší správny súd skonštatoval nasledovné : „31.Zohľadniac uvedené skutočnosti kasačný súd v súlade s § 464 ods. 1 SSP poukazuje na odôvodnenie skôr vydaného rozhodnutia Najvyššieho správneho súdu SR sp. zn. 6Sžfk/ 15/2021 zo dňa 26.04.2023, s ktorým sa konajúci kasačný súd v plnom rozsahu stotožňuje, na toto rozhodnutie poukazuje, a to predovšetkým v jeho právnych záveroch o kľúčových otázkach, ktoré sú aplikovateľné aj v prejednávanej veci, a v príslušnom rozsahu ho uvádza s úpravami textu v hranatých zátvorkách. Odseky odôvodnenia citovaného rozsudku sú v záujme prehľadnosti číslované v kontinuite s predchádzajúcimi odsekmi odôvodnenia tohto rozsudku. Vzhľadom na charakter uplatnených kasačných námietok zo strany sťažovateľa, ktorým je v prejednávanej veci žalobca, odôvodnenie tohto rozsudku ďalej obsahuje aj vysporiadanie sa s týmito námietkami.

vlastník znamená, že strana, na ktorú sa toto právo prevádza, má možnosť prijímať rozhodnutia spôsobilé ovplyvniť právne postavenie dotknutého majetku, medzi ktoré patrí aj rozhodnutie predať ho. To, či došlo k?prevodu práva nakladať s?tovarom ako vlastník, je pritom na posúdení vnútroštátneho súdu, ktorý má pristúpiť k?celkovému posúdeniu všetkých osobitných okolností veci samej. Rovnako kasačný súd nespochybňuje, že z relevantnej judikatúry Súdneho dvora EÚ možno vyvodiť záver, že právo nakladať s tovarom ako vlastník nemožno vykladať tak, že vždy ide iba o prevod vlastníckeho práva. Musí však ísť vždy o prevod nejakého práva, pričom spravidla bude oprávnený s tovarom nakladať ako vlastník práve jeho vlastník. Iba výnimočne teda nepôjde o prevod vlastníckeho práva, ale o prevod iných práv, ktoré dovolia nadobúdateľovi tovaru nakladať s tovarom v obdobnom rozsahu, ako keby bolo na neho prevedené vlastnícke právo. Pritom zároveň možno konštatovať, že prevod vlastníckeho práva podľa vnútroštátnych predpisov má dôležitú úlohou pri posudzovaní, kto nadobudol právo nakladať s vecou ako vlastník v zmysle Smernice o DPH. [.

Takáto ekonomická definícia dodania tovaru vyplýva zo smernice o DPH, kedy nie je podľa smernice rozhodujúci moment prevodu právneho vlastníctva k tovaru. Uvedené reflektuje tú skutočnosť, že národná legislatíva členských štátov ohľadne prevodu právneho vlastníctva k tovaru je rozdielna, a preto posudzovanie dodania tovaru v nadväznosti na prevod právneho vlastníctva by spôsobovalo nejednotné uplatňovanie pravidiel DPH členskými štátmi. [Žalovaný] ďalej poukázal na generovanie ID kódu, ktorý je nevyhnutný na odber tovaru v rafinérii Lobau vo Viedni a jeho poskytnutím získal [sťažovateľ] právo nakladať s tovarom ako vlastník. [Sťažovateľ] ako prepravca nekonal podľa pokynov objednávateľov prepravy, sám rozhodoval o mieste vykládky a tovar z Lobau v Rakúsku vykladal (resp. odčerpal) buď vo svojich čerpacích staniciach v Michalovciach, Hunkovciach alebo u svojich odberateľov; čo [preukazovali] aj záznamy jázd autocisterien zo systému online.gpsmonitor. 35. [Žalovaný] preto dôvodne prijal záver, že zapojené spoločnosti dokladmi predloženými správcovi dane deklarovali, že daňový subjekt bol pri načerpaní tovaru v Rakúsku len

Bratislave. Podľa kasačného súdu v danom prípade bola vo fakturačnom reťazci jedna preprava, ktorú realizoval [sťažovateľ] s tým, že preukázateľne nadobudol právo nakladať s hmotným majetkom ako vlastník. [Preskúmavané] rozhodnutie [žalovaného] obsahuje všetky relevantné dôvody a právne závery, teda je riadne odôvodnené. Tiež je potrebné uviesť, že kasačný súd nevidel potrebu podrobnejšej analýzy rámcových zmlúv a zmlúv o preprave, pretože by nemohli priniesť iný záver vo vzťahu k vykonanému dokazovaniu, ktoré zistilo skutkový dej z hľadiska posudzovania podľa zákona o DPH, kedy nárok na odpočítanie DPH predstavuje inštitút verejného práva. V neposlednom rade [žalovaný] po vlastnom prieskume konštatoval, že dojednané podmienky v zmluvnej dokumentácii nie sú v súlade s daňovými zákonmi (miesto dodania nekorešpondovalo so zistením správcu dane). [Žalovaný] zároveň vysvetlil, prečo dojednané zmluvné podmienky nemohol akceptovať a na ich základe teda priznať daňovému subjektu odpočet DPH.

37. Ku kasačnej námietke sťažovateľa týkajúcej sa odklonu od iného rozhodnutia správneho súdu kasačný súd považuje za potrebné uviesť, že protichodnosť rozhodnutí na úrovni správneho súdu prvej inštancie je síce pozoruhodná, nie je však rozporná s princípom právnej

Podľa názoru kasačného súdu správny súd v súdenej veci náležite a podrobne vysvetlil, prečo sa odklonil od svojho predchádzajúceho rozsudku sp. zn. 8S/111/2019 zo dňa 15.10.2020, predovšetkým v bode 26 odôvodnenia napadnutého rozsudku.

38. Ako nedôvodnú vyhodnotil kasačný súd i tú námietku sťažovateľa, ktorou správnemu súdu vytkol, že sa nevysporiadal so závermi uvedenými v rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžf/90/2015 zo dňa 24.01.2017. V bode 35 odôvodnenia napadnutého rozsudku správny súd uviedol dôvody, pre ktoré uvedené rozhodnutie nie je možné na daný prípad

. . tovarom ako vlastník je možné uskutočniť iba s akceptovaním konkrétnych skutočností dohodnutých medzi zmluvnými stranami zdaniteľného obchodu.“, je potrebné doplniť, že formálne vyjadrenú dohodu zmluvných strán zdaniteľného obchodu je možné akceptovať len vtedy, ak táto odráža ekonomickú realitu. Kasačný súd teda súhlasí s názorom sťažovateľa, že zmluvne prejavenú vôľu účastníkov zdaniteľného obchodu je zo strany správcu dane potrebné skúmať (ako vyplýva aj zo záverov citovaného rozsudku Najvyššieho súdu SR), avšak ide len o jeden z dôkazov, na ktoré správca dane prihliada pri právnom hodnotení momentu a miesta dodania tovaru.

39. Kasačný súd teda sumarizuje, že pojem „prevod práva nakladať s tovarom ako vlastník“ podľa § 8 ods. 1 písm. a) zákona o DPH nemusí byť totožný s prevodom právneho vlastníctva podľa ustanovení vnútroštátneho práva, ale znamená prevod práva nakladať s tovarom na nadobúdateľa tak, akoby bol tento vlastníkom. V zmysle ustálenej judikatúry Súdneho dvora EÚ je podstatné, či na nadobúdateľa prechádza právo prijímať rozhodnutia ovplyvňujúce právne postavenie tovaru, najmä rozhodnutie predať ho. Pri určovaní momentu a miesta dodania, teda prevodu práva nakladať s tovarom ako vlastník, nie je správca dane viazaný zmluvnými dojednaniami účastníkov zdaniteľného obchodu uzatvorenými podľa súkromnoprávnej zákonnej úpravy, ak z vykonaného dokazovania vyplynie, že tieto zmluvné dojednania nekorešpondujú s faktickými okolnosťami zdaniteľného obchodu.

Na tom nemení nič ani tvrdenie sťažovateľa, podľa ktorého pri dodaní tovaru z Rakúska do Bratislavy (resp. do momentu prekročenia hranice) vystupoval len v pozícii prepravcu a tovar nadobudol do vlastníctva až na Slovensku. Ako už kasačný súd uviedol vo svojom skoršom rozhodnutí sp. zn. 6Sžfk/15/2021 zo dňa 26.04.2023 miestom nadobudnutia tovaru bolo Rakúsko, v rámci dodávky bola vykonaná jedna preprava (zo skladu v Rakúsku do Michaloviec/Hunkoviec či k odberateľom sťažovateľa), na Slovensku deklarovaným dodávateľom nevznikla daňová povinnosť, a teda sťažovateľovi ani právo na odpočet dane.

tovaru. Ani táto skutočnosť však podľa kasačného súdu nie je spôsobilá zvrátiť jeho právny záver o tom, že právo nakladať s tovarom ako vlastník prešlo na sťažovateľa už pri nakládke tovaru v Rakúsku, hoci do momentu prepravy tovaru na Slovensko formálne (zmluvne, resp. legálne) vystupoval len ako prepravca. Prepravné zmluvy medzi sťažovateľom ako prepravcom a deklarovanými dodávateľmi ako objednávateľmi sa vo svetle všetkých faktických okolností javia ako uzavreté len formálne, pre účely dane z pridanej hodnoty, tak, aby právo nakladať s tovarom ako vlastník sa javilo ako prechádzajúce na sťažovateľa až na Slovensku. Faktom však je, že sťažovateľ nevykonával prepravu podľa pokynov objednávateľov prepravy, ale túto organizoval sám. Ako pre DPH účelovo formulované sa javí aj ustanovenie čl. VI, bodu 3 Rámcových kúpnych zmlúv uzatvorených medzi sťažovateľom a deklarovanými dodávateľmi, podľa ktorého má byť miesto dodania také, aby bolo na Slovensku, a to výslovne „v zmysle predpisov DPH“ (na moment dodania tovaru je následne naviazaný aj prechod legálneho vlastníctva podľa čl. VIII týchto zmlúv). Kasačný súd opakuje,

obchodu. 42. Sťažovateľ objednal u dodávateľov požadované množstvo tovaru, zrealizoval úhrady za pohonné látky už formou zálohovej faktúry, na základe čoho obdržal ID kód potrebný na odber tovaru v sklade Lobau vo Viedni. Sťažovateľ už momentom prevzatia tovaru do vlastných autocisterien v Rakúsku rozhodoval o právnom osude tovaru tým, že ho priamo bez akejkoľvek zastávky dodával na miesta, ktoré sám určil. Je zrejmé, že sťažovateľ už od počiatku prepravy, ktorú organizoval a vykonával vlastnými prostriedkami (autocisternami), ovplyvňoval osud prepravovaných PHM - rozhodoval odkiaľ, kedy, ako a kam budú prepravené, pričom PHM nadobudol a prepravil na Slovensko za účelom výkonu vlastnej ekonomickej činnosti.

43. Nie je dôvodná ani námietka sťažovateľa, že finančné orgány a krajský súd vyvodili prevod práva nakladať s tovarom ako vlastník len zo samotného prechodu faktickej držby k tovaru na sťažovateľa pri nakládke tovaru na prepravu. Identifikované boli aj mnohé ďalšie okolnosti nasvedčujúce prevodu práva nakladať s PHM ako vlastník (uvedené kasačným súdom najmä v predchádzajúcom odseku).

45. Ako vyplýva z vyššie uvedených záverov, daňové orgány i krajský súd teda posúdili moment prechodu práva nakladať s tovarom ako vlastník v súlade s rozsudkami Súdneho dvora

rozhoduje, aby určil, ktorému z po sebe nasledujúcich nadobudnutí sa musí pripísať uvedená preprava v rámci Spoločenstva.“ 46. Pre úplnosť poukazuje kasačný súd aj na rozsudky Nejvyššího správního soudu České republiky (ďalej aj „NSS ČR“), ktoré boli vydané v totožných právnych veciach, v ktorých Súdny dvor EÚ vydal kľúčové rozhodnutia vo veci C-401/18 Herst, s.r.o. a C-414/17 Arex CZ a.s., konkrétne rozsudky sp. zn. 4Afs/124/2021 zo dňa 15.11.2021 (Arex CZ a.s. c/a Odvolací finanční ředitelství) a sp. zn. 1Afs/386/2020 zo dňa 16.08.2023 (Herst, s.r.o. c/a Odvolací finanční ředitelství). V oboch uvedených veciach NSS ČR za obdobných skutkových okolností ako v prejednávanej veci a riadiac sa záväzným právnym názorom SD EÚ vyslovených v daných veciach takisto dospel k záveru, že právo nakladať s tovarom ako vlastník prešlo na daňový subjekt už momentom prevzatia PHM v inom členskom štáte.

vyhodnotil NSS NČR rámcové kúpne zmluvy a CMR listy ako „důkaz toliko formální povahy, který neodpovídá popsanému faktickému průběhu transakcí“. 47. Vzhľadom na vyššie uvedené je preto možné uzavrieť, že na základe vykonaného dokazovania orgány finančnej správy správne posúdili tak moment a miesto dodania tovaru, ako aj skutočnosť, že sťažovateľovi nevzniklo právo na odpočet dane.

V. Záver

24. Na základe vyššie uvedených dôvodov dospel kasačný súd k záveru, že kasačná sťažnosť nie je dôvodná, a postupom podľa § 461 SSP ju zamietol.

25. O trovách kasačného konania rozhodol Najvyšší správny súd podľa § 467 ods. 1 SSP v spojení s § 167 ods. 1 SSP a § 168 SSP, keď žalobca (sťažovateľ) bol v konaní pred kasačným súdom neúspešný a u žalovaného nezistil kasačný súd mimoriadne dôvody, pre ktoré by mu malo byť spravodlivo priznané právo na náhradu trov konania. 26. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky pomerom hlasov 3:0 (§ 463 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozhodnutiu opravný prostriedok nie je prípustný.

V Bratislave dňa 28. marca 2024