4Sfk/54/2021

1. Napadnutým rozsudkom Krajský súd v Prešove (ďalej aj „krajský súd“ alebo „správny súd“) podľa ust. § 190 zákona č. 162/2015 Z.z. Správneho súdneho poriadku (ďalej len „SSP“) zamietol žalobu, ktorou sa žalobca domáhal zrušenia rozhodnutia žalovaného č. 101186461/ 2018 zo dňa 18.06.2018 potvrdzujúceho rozhodnutie Daňového úradu Prešov č. 100454076/ 2018 zo dňa 27.02.2018, ktorým správca dane podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z.z. o správe daní a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „Daňový poriadok“) vyrubil žalobcovi rozdiel dane v sume 6029,12 eura na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie júl 2015.

3. Správny súd sa v plnom rozsahu stotožnil so závermi daňových orgánov, pričom pri preukázaní oprávnenia v súvislosti s uplatnením práva na odpočítanie dane na základe prijatých faktúr od spoločnosti PreShov H+R, s.r.o. dospel k rovnakému záveru ako daňové orgány s poukazom na tú skutočnosť, že tak z obsahu administratívneho spisu, ako aj súdneho spisu mal preukázané, že žalobné námietky žalobcu, ktorými argumentoval, neboli dostatočné.

nevyplývalo, že uvedené práce a dodané tovary zo strany spoločnosti tak, ako je to uvedené vo faktúrach za november 2014 (správne za júl 2015, pozn. kasačného súdu), vykonané boli. Z týchto dokladov nevyplývala ani tá skutočnosť, že tieto práce a dodanie tovaru vykonala práve spoločnosť PreShov H+R, s.r.o. Správny súd dospel bezpochyby k záveru, že žalobca okrem faktúr nepredložil žiadne iné dokumenty, ktorými by preukázal reálne uskutočnenie dodávok tak, ako ich deklaruje vo faktúrach od spoločnosti PreShov H+R, s.r.o. za sporné zdaňovacie obdobie. Dôkazmi, ktorými argumentoval samotný správca dane, ako aj žalovaný vo svojom rozhodnutí, a to konkrétne preverovania, či deklarované obchody boli reálne uskutočnené, miestnym zisťovaním, nahliadnutím do spisov iných daňových subjektov, ako aj samotnými výpoveďami konateľa spoločnosti žalobcu, ako aj svedka M.. A., bol preukázaný pravý opak.

5. Počas celej daňovej kontroly podľa názoru správneho súdu žalobca vystupoval pasívne, nevyjadroval sa ku žiadnym predloženým pripomienkam, nebol prítomný na výsluchu svedka, nereagoval na výzvy správcu dane, ani sa nezúčastňoval miestnych zistení, nepredložil všetky písomnosti na základe výzvy správcu dane. Až na základe predloženého plnomocenstva zo strany právneho zástupcu M.. O. reagoval predložením účtovnej evidencie, predložením odborného vyjadrenia, ktoré doklady však v žiadnom prípade nepreukázali, že k deklarovaným obchodom na základe predložených faktúr zo strany danej spoločnosti skutočne došlo.

7. Ako konateľ vôbec nevedel, kto za spoločnosť PreShov H+R, s.r.o. má konať. On sám jednal, osobne komunikoval s osobou M.. A., ktorého splnomocnenie zastupovať túto spoločnosť bolo falošné, bola to iba kópia generálnej plnej moci, pričom faktúry za tovar a služby vyplácal v hotovosti. Preto je to viac ako nepravdepodobné, aby si skutočnosti ohľadom samotných obchodov nepamätal. Avšak pri konaní so splnomocneným zástupcom spoločnosti bolo jeho povinnosťou ako konateľa odberateľa vzťah splnomocneného zástupcu spoločnosti preveriť. Označený živnostník W.. T. vo svojej výpovedi bezpochyby potvrdil iba to, že pozná M.. A., pre ktorého na základe dohody za hotové vykonával týždeň rôzne pomocné práce na PD Remeniny. V roku 2014 nebol živnostníkom, pretože bol nezamestnaný. Z uvedeného vyplýva, že práce v prospech spoločnosti PreShov H+R, s.r.o. nevykonával a tieto následne nemohla spoločnosť PreShov H+R, s.r.o. fakturovať žalobcovi v novembri 2014.

9. Správny súd ďalej zdôraznil aj tú skutočnosť, že konateľ žalobcu sám osobne preberal vykonané práce, pričom nebol vedený stavebný denník a o odovzdaní prác neexistujú písomné dôkazy. Takisto súd poukázal na to, že uzatvorená zmluva, ani objednávky medzi žalobcom a dodávateľskou spoločnosťou dodanie týchto tovarov a vykonaných prác nepotvrdila.

11. Vypočutia M.. A. sa žalobca nezúčastnil napriek upovedomeniu o vypočutí svedka. M.. A. uviedol, že disponoval generálnou plnou mocou za spoločnosť, pričom konateľka poprela, aby takúto plnú moc osobe M.. A. udelila, splnomocnila ho iba na prevod časti spoločnosti.

12. Na základe týchto skutočností správca dane správne konštatoval, že žalobca porušil ustanovenie § 51 ods. 1 písm. a/ zákona č. 222/2004 Z.z. a § 49 ods. 1 a 2 písm. a/ tohto zákona, pretože si odpočítal daň v zdaňovacom období júl 2015 za dodanie služieb a tovaru daňovým subjektom PreShov H+R, s.r.o. v rozpore s uvedenými ustanoveniami, pretože k dodaniu tak, ako bolo deklarované v predložených faktúrach zo strany tejto spoločnosti nedošlo.

13. O náhrade trov konania súd rozhodol s poukazom na ustanovenie § 167 SSP a žalobcovi ako neúspešnému v tomto konaní náhradu trov konania nepriznal, preto rozhodol tak, že náhradu trov konania účastníkom nepriznáva.

II. Kasačná sťažnosť, vyjadrenie

15. Sťažovateľ namietal, že predložil súdu faktúry, dodacie listy, evidenciu materiálu strojov a služieb, ktorými prijal dodávaný tovar do svojej internej účtovnej evidencie, t.j. do majetku spoločnosti a následne predložil aj znalecký posudok, z ktorého vyplýva, že na objektoch užívaných žalobcom boli vykonané práce, ktoré zodpovedajú čiastočne prácam, ktoré boli predmetom faktúr. Daňový subjekt teda jednoznačne preukázal, že tovary a služby mu boli v mesiaci júl 2015 v celom rozsahu dodané, čím si splnil svoju dôkaznú povinnosť.

opaku v dôsledku skutočností, ktoré nastali u dodávateľa alebo jeho subdodávateľov, znáša dôkazné bremeno i prípadnú dôkaznú núdzu správca dane. Je nevyhnutné rozlišovať okruh dôkazov, ktoré má povinnosť daňový subjekt štandardne archivovať, od následného nadštandardného vyšetrovacieho (forenzného) dokazovania. Každá transakcia musí byť hodnotená samostatne, a teda nemožno na ňu ťaživo prenášať prípadné nedostatky alebo podvod na inom stupni obchodu. V zmysle judikatúry Európskeho súdneho dvora C-354/03, C-355/03, C-484/03, každá transakcia musí byť vyhodnotená samostatne, a teda nemožno na ňu prenášať prípadné nedostatky alebo podvod na inom stupni obchodu.

Zároveň keďže tento záver súdu o nedostatočnom rozsahu predložených dôkazov neobsahuje žiadne odôvodnenie, je tento záver súdu arbitrárny a nepreskúmateľný. 17. K argumentácii súdu sťažovateľ poznamenal, že v rámci daňového konania bol vypočutý

18. Sťažovateľ ďalej tvrdil, že daňový úrad skutočnosť, že by nebolo vykonané plnenie, alebo že ho vykonal iný subjekt v rozhodnom období nepreukázal, keďže k zániku spoločnosti došlo až v októbri 2015. Ak si spoločnosť PreShov H+R, s.r.o. nesplnila svoje povinnosti voči daňovému úradu, ako vyplýva z vyššie citovanej judikatúry, za takéto konanie tejto spoločnosti sťažovateľ nemôže niesť zodpovednosť, keďže ide o tretí subjekt.

20. Zároveň poznamenal, že z dôkazov, ktoré vykonal daňový úrad taktiež nevyplývajú závery, ktoré urobil krajský súd o pochybnosti vo vzťahu ku kontrolovaným dodávkam tovarov a služieb, keď ani daňový úrad nepreukázal, že spoločnosť PreShov H+R, s.r.o. nevykonávala v rozhodnom období dodávok pre sťažovateľa podnikateľskú činnosť, keď táto zanikla zlúčením až v októbri 2015 a dodávky boli vykonávané v kontrolovanom období júl 2015.

Záverom namietal nezrozumiteľnosť rozsudku v bode 19 odsek 2, z ktorého nie je zrejmý vzťah medzi M.. A. a O.. G.. 22. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zotrval na svojich záveroch a navrhol kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietnuť.

IV. Právne predpisy a právne názory kasačného súdu

28. Správne súdy v správnom súdnictve preskúmavajú na základe žalôb zákonnosť rozhodnutí orgánov verejnej správy, opatrení orgánov verejnej správy a iných zásahov orgánov verejnej správy, poskytujú ochranu pred nečinnosťou orgánov verejnej správy a rozhodujú v ďalších veciach ustanovených týmto zákonom (§ 6 ods. 1 SSP).

31. Podľa § 3 ods. 2 Daňového poriadku správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu

33. Podľa § 3 ods. 6 Daňového poriadku pri uplatňovaní osobitných predpisov pri správe daní sa berie do úvahy skutočný obsah právneho úkonu alebo inej skutočnosti rozhodujúcej pre zistenie, vyrubenie alebo vybratie dane. Na právny úkon, viacero právnych úkonov alebo iné skutočnosti uskutočnené bez riadneho podnikateľského dôvodu alebo iného dôvodu, ktorý odráža ekonomickú realitu, a ktorých najmenej jedným z účelov je obchádzanie daňovej povinnosti alebo získanie takého daňového zvýhodnenia, na ktoré by inak nebol daňový subjekt oprávnený, sa pri správe daní neprihliada.

35. Podľa § 24 ods. 2 Daňového poriadku správca dane vedie dokazovanie, pričom dbá, aby skutočnosti nevyhnutné na účely správy daní boli zistené čo najúplnejšie a nie je pritom viazaný iba návrhmi daňových subjektov. 36.

37. Podľa § 24 ods. 4 Daňového poriadku ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

39. Podľa § 2 ods. 1 písm. a/ zákona o DPH predmetom dane je dodanie tovaru za protihodnotu v tuzemsku uskutočnené zdaniteľnou osobou, ktorá koná v postavení zdaniteľnej osoby. 40. Podľa § 19 ods. 1 prvej a druhej vety zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania tovaru. Dňom dodania tovaru je deň, keď kupujúci nadobudne právo nakladať s tovarom ako vlastník. 41.

43. Podľa § 464 ods. 1 SSP, ak kasačný súd rozhoduje o kasačnej sťažnosti v obdobnej veci, ktorá už bola predmetom konania pred kasačným súdom, môže v odôvodnení svojho rozhodnutia poukázať už len na obdobné rozhodnutie, ktorého prevzatú časť v odôvodnení uvedie. 44.

45. V tejto súvislosti najvyšší správny súd poukazuje na rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 2Sžf/4/2009 zo dňa 23.06.2010 v spojení s rozhodnutím Ústavného súdu SR č.k. III.ÚS 78/2011-17 zo dňa 23.02.2011, z odôvodnenia ktorého vyplýva právny záver: „.

. .“. 46. Podobný právny názor vyplýva aj z rozsudku Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžf/19/2015 zo dňa 23.02.2017, podľa ktorého „. . .Najvyšší súd Slovenskej republiky zdôrazňuje, že dôkazné bremeno o reálnom dodaní tovarov a služieb zaťažuje daňový subjekt. Preukázanie dodávok tovaru a služieb len faktúrami nie je podľa súdu postačujúce. Faktúra je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že sú v nej uvedené údaje odrážajúce skutočne reálne plnenie. To, že určitý doklad má náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nie je dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu.

Sťažovateľ vo vzťahu k nesprávnemu právnemu posúdeniu veci, resp. odklonu od ním uvádzanej rozhodovacej praxe namietal najmä to, že nemožno súhlasiť najmä s názorom správneho súdu, že žalobca neuniesol dôkazné bremeno o tom, že tovary a služby boli žalobcovi dodané. Poukazoval pritom najmä na znalecký posudok, z ktorého jednoznačne vyplýva, že na objektoch užívaných žalobcom boli vykonané aj práce, ktoré zodpovedajú čiastočne prácam, ktoré boli predmetom faktúr. 49. Účelom daňového konania je zistenie, či daňové subjekty splnili v súlade s príslušnými hmotno-právnymi predpismi svoje povinnosti voči štátnemu rozpočtu. Keďže ide o fiškálne záujmy štátu, Daňový poriadok obsahuje osobitnú úpravu zisťovania, preverovania základu dane, alebo iných skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane alebo vznik daňovej povinnosti daňového subjektu.

Z uvedeného vyplýva, že je to práve správca dane, kto rozhodne, ktoré dôkazy vykoná, akým spôsobom a či vôbec dokazovanie doplní, aké závery vyvodí z jednotlivých dôkazov. V daňovom konaní sa uplatňuje zásada voľného hodnotenia dôkazov a zásada objektívnej pravdy.

53. Zásada objektívnej pravdy ovládajúca daňové konanie nepredstavuje absolútnu povinnosť správcu dane viesť dokazovanie dovtedy, pokým sa bez pochýb nepreukážu a nepotvrdia tvrdenia daňového subjektu ohľadne ním v daňovom priznaní uvádzaných a správcom dane preverovaných skutočností, keďže daňové konanie nie je konaním vyhľadávacím.

Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť). Takto si daňový subjekt splní svoje povinnosti v daňovom konaní, teda aj povinnosť dôkaznú. Ak však správca dane pri preverovaní uvedených písomných podkladov preukázateľne spochybní vierohodnosť, pravdivosť alebo úplnosť dôkazov predložených daňovým subjektom, potom možno konštatovať, že správca dane splnil svoju dôkaznú povinnosť a v takom prípade je opäť len na daňovom subjekte, či predložením alebo navrhnutím ďalších dôkazov vyvráti spochybnenie jeho pôvodných dôkazov správcom dane. Týmto spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej (uznesenie Ústavného

Pokiaľ sťažovateľ tvrdí, že dodanie tovaru bolo realizované konkrétnymi dodávateľmi, zaťažuje ho dôkazné bremeno vo vzťahu k tomuto tvrdeniu; pri jeho neunesení zostáva iba nepreukázaným tvrdením. 56. Kasačný súd uvádza, že odpočítanie dane nenastáva „ex lege“, ale je právom platiteľa dane, ktoré je spojené s dôkaznou povinnosťou preukázania zákonných podmienok na jeho uplatnenie. Zákon o DPH vyžaduje na vznik nároku na odpočítanie dane súčasné splnenie tak materiálnej, ako aj formálnej podmienky, teda daňový subjekt musí preukázať, že faktúry, prípadne iné listiny, na základe ktorých si uplatňuje odpočet dane, presne odrážajú skutočne realizované plnenia. Faktúra je relevantným dokladom, len ak je nepochybné, že v nej uvedené údaje odrážajú reálne plnenie. To, že určitý doklad má všetky náležitosti účtovného dokladu a je riadne zaúčtovaný v zmysle zákona o účtovníctve, ešte nemusí byť dôkazom o tom, že daňový subjekt je oprávnený uplatniť si odpočítanie dane z tohto dokladu (m.m. rozhodnutie Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 8Sžf/26/2014).

58. Pre účely § 49 ods. 1 a ods. 2 zákona o DPH je nevyhnutné kumulatívne spojenie všetkých zákonom definovaných podmienok v ich vzájomnej súvislosti, vrátane preukázania vecného súvisu medzi prijatým zdaniteľným plnením a daňovým dokladom, ktorým platiteľ dane deklaruje prijatie zdaniteľného plnenia. Pre splnenie zákonných podmienok pre vznik nároku na odpočet dane nepostačuje iba predloženie dokladov (faktúr) s predpísaným obsahom. Daňové doklady musia jednoznačne preukazovať prijatie zdaniteľného plnenia, t.j. skutočnosť, že zdaniteľné plnenie bolo prijaté od platiteľa, ktorý fakturoval zdaniteľné plnenie.

60. Správca dane má právo preveriť podrobne skutkový stav deklarovaného plnenia, ako aj doplneným dokazovaním odstrániť vzniknuté pochybnosti. V prípade, že považuje tieto tvrdenia za nepreukázané, vyzýva daňový subjekt na predloženie ďalších dôkazov, avšak nemá povinnosť platiteľa zaviazať, akým konkrétnym spôsobom má okrem daňových dokladov, ktorých vierohodnosť vo vzťahu k ich obsahu bola vyhodnotením výsledkov dokazovania spochybnená, preukázať pravdivosť svojich tvrdení. Týmto spôsobom dochádza k preneseniu dôkazného bremena na daňový subjekt. Bolo preto na sťažovateľovi, aby predložil také doklady, ktoré by hodnoverne potvrdili, že predmetné obchody sa uskutočnili tak, ako boli deklarované, čo sa v prejednávanom prípade nestalo.

62. Tvrdenie sťažovateľa, že správca dane neuznal právo na odpočítanie dane od spoločnosti PreShov H+R, s.r.o. z dôvodu, že v období november 2014 nevykonávala podnikateľskú činnosť je nepravdivé, pretože toto správca dane ani žalovaný neuvádzal,ale preto, že vykonaným dokazovaním nebol preukázaný vznik daňovej povinnosti podľa § 19 ods. 1, 2 zákona o DPH.

64. Naviac kasačný súd uvádza - i keď bez meritórneho záveru, keďže pre rozhodnutie kasačného súdu vo veci to nebolo kľúčové - že nie je možné jednoznačne ustáliť, že odborné vyjadrenie predložené sťažovateľom v priebehu daňového konania (Ing. Alena Pethőová, číslo úkonu: 33/2017) by mohlo byť vnímané ako zákonný a kvalifikovaný znalecký úkon, v rozsahu toho, čo ním mal sťažovateľ dokázať, keď z úradnej pečiatky znalkyne vyplýva, že táto je znalkyňou v odvetví „odhad hodnoty nehnuteľnosti“ a „odhad hodnoty stavebných prác“, avšak predložené odborné vyjadrenie neposkytuje odpoveď smerujúcu k hodnote prác, ale k objemu vykonaných prác. Okrem toho, aj keby tento podklad bol relevantný (ako znalecký úkon podľa osobitných právnych predpisov), nedokazuje, že predmetné práce boli predmetom uplatnených zdaniteľných obchodov. Znalkyňa v danom úkone len komparovala slovný popis na príslušných faktúrach (v súhrne troch údajných dodávateľov sťažovateľa) so stavom na stavbe, kde údajne tieto práce mali byť podľa sťažovateľa realizované, avšak

65. Kasačný súd sa preto nestotožnil ani s tým tvrdením sťažovateľa, že rozhodnutia orgánov verejnej správy, resp. krajského súdu sú „zjavne nespravodlivé“, resp. že sú vydané „z pozície moci“ (ak dospeli k tomu, že fakturované práce/tovary dodané neboli). Namietal, že orgány verejnej moci (resp. štát) namiesto toho, aby hľadali „skutočných vinníkov, t.j. osoby, ktoré neodviedli štátu daň spoločnosť PreShov H+R, s.r.o.“ Kasačný súd sa však vzhľadom na dôkaznú situáciu vo veci (k tomu pozri aj ďalšie časti odôvodnenia tohto rozsudku), stotožnil so zisteniami orgánov verejnej správy, resp. krajského súdu v tom zmysle, že podmienky pre odpočítanie DPH (tak, ako si to sťažovateľ uplatnil), splnené neboli. Aj v ďalšej časti kasačnej sťažnosti sťažovateľ brojí proti tomu, že produkoval vo veci dostatok dôkazov na preukázanie dodávok tovarov/služieb, ktoré dokonca označuje ako „nadštandardné“ (odkazujúc na obstaraný znalecký posudok), pričom však opomína, že dôkazy boli orgánmi verejnej správy, ako aj krajským súdom, hodnotené vo vzájomných súvislostiach (prihliadajúc napr. aj na to,

66. V tomto smere neobstojí ani tvrdenie sťažovateľa, že daňové orgány (a následne krajský súd) prekročili rámec dôkazného bremena, ktoré môže byť v tejto súvislosti kladené na sťažovateľa. Z ustálenej rozhodovacej praxe kasačného súdu totiž jednoznačne vyplýva, že daňový subjekt je v prípade daňovej kontroly povinný preukázať samotný zdaniteľný obchod.

Ide o ekonomickú podstatu daňovej transakcie, ktorú zákon uprednostňuje pred formou a právnym titulom, na základe ktorého bola uskutočnená.). 68. V súvislosti s odôvodnením rozsudku krajského súdu poukazuje kasačný súd na to, že odôvodnenie rozsudku krajského súdu bolo realizované v skrátenej podobe - v súlade s ustanovením § 140 SSP, kedy krajský súd odkázal na skoršie rozhodnutia vo veci a následne v texte kasačnou sťažnosťou napadnutého rozsudku poukázal len v stručnosti na dôvody, pre ktoré správnu žalobu zamietol.

70. Z rozhodnutí orgánov verejnej správy, ako aj z rozsudku krajského súdu v súdenej veci vyplýva, že dôvodom pre nepriznanie práva na odpočet DPH zo strany orgánov verejnej správy bolo nielen to, že nebolo preukázané, že fakturované služby poskytla spoločnosť PreShov H+R s.r.o. (ako údajný dodávateľ sťažovateľa), ale primárnym dôvodom pre tento úkon zo strany orgánov verejnej správy bolo to, že v rámci daňovej kontroly neboli preukázané samotné služby (stavebné práce), ktoré boli predmetom fakturácie - tak, ako boli tieto fakturované.

u žalobcu. . .“, resp. z odseku 65. „Správny súd ďalej zdôrazňuje aj tú skutočnosť, že konateľ žalobcu sám osobne preberal vykonávané práce, pričom nebol vedený stavebný denník a o odovzdaní prác neexistujú písomné dôkazy. Takisto súd poukazuje na to, že uzatvorená zmluva ani objednávky neboli medzi žalobcom a dodávateľskou spoločnosťou dodanie týchto tovarov a vykonaných prác nepotvrdila.“ alebo napr. z ods. 22 odôvodnenia rozsudku krajského súdu: „Daňový subjekt ani na základe výzvy správcu dane v súvislosti s upozornením na pochybnosti nepredložil žiadne dôkazy o reálnosti týchto obchodov“, príp. z ods. 72 rozsudku krajského súdu: „Z vykonaného dokazovania je zrejmé, že žalobcom predložené daňové doklady (faktúry a dôkazy odborné vyjadrenie č. 33/2017) na preukázanie sporného zdaniteľného plnenia nespĺňajú zákonom požadované kritériá na uplatnenie odpočítania DPH s poukazom na ustanovenie § 49 ods. 1, 2 písm. a) Zákona o DPH, ako i v jeho hodnosti v samotnej účtovnej evidencie predloženej žalobcom.“

73. Je síce pravdou, že sťažovateľ vo veci produkoval (okrem samotných faktúr) aj odborné vyjadrenie znalkyne, avšak to, že toto odborné vyjadrenie formálne deklaruje, že na určitej stavbe boli vykonané určité stavebné práce neznamená, že ide o tie práce, za ktoré si sťažovateľ uplatnil odpočet DPH (za mesiac november 2014).

Predmetné stavebné práce mohol realizovať ktokoľvek (dokonca napr. aj sám sťažovateľ) a kedykoľvek (v minulosti), a preto toto odborné vyjadrenie nepreukazuje, že fakturované práce boli na stavbách reálne uskutočnené. Kasačný súd dopĺňa, že tieto (fakturované) práce vo svojej podstate mohli byť vykonané na akejkoľvek inej stavbe, pri ktorej by boli splnené sledované technické parametre týchto prác (napr. popis „montáž strešnej krytiny“ 500m2, „demontáž a oprava lemoviek“ 64,5m, „omietka hrubá“ 260 m2, „betónovanie podláh“ 25 m2, „montáž podhľadu vo výrobnej hale“ 197 m2 a pod.). Faktúry tvoriace súčasť odborného vyjadrenia pritom neobsahujú žiadnu špecifikáciu miesta dodania prác, špecifikáciu konkrétnej stavby, na ktorej mali byť tieto práce realizované, ako ani len odkaz na prípadnú zmluvu medzi sťažovateľom a dodávateľom týchto prác.

A. neviedol žiadnu pracovnú skupinu, pričom na príslušných stavbách údajne ani nepracoval (ods. 63 odôvodnenia krajského súdu), ďalej absencia stavebného denníka, dokladov o odovzdaní a prevzatí konkrétnych stavebných prác a pod.) odôvodňujú - aj podľa kasačného súdu - záver, že sťažovateľ nepreukázal samotné poskytnutie stavebných prác v rozsahu uplatnených faktúr a sekundárne nebol vo veci identifikovaný ani subjekt, ktorý tieto práce vykonal, t.j. že dodávateľom tovarov/prác bola zdaniteľná osoba.

77. Z uvedeného potom vyplýva, že správca dane, ako aj žalovaný v rámci daňovej kontroly, resp. vo vyrubovacom konaní dospeli k správnemu záveru, že vo veci neboli splnené hmotnoprávne predpoklady pre priznanie práva na odpočet DPH za mesiac november 2014, keď sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno o preukázaní realizácie prác (str. 9 rozhodnutia žalovaného: „Daňový subjekt ani na základe výzvy správcu dane nepredložil pri daňovej kontrole žiadny relevantný dôkaz o reálnom uskutočnení zdaniteľných obchodov tak, ako to deklaroval predloženými dokladmi.“ a „Úlohou správcu dane pri posudzovaní opodstatnenosti uplatnených nárokov je vychádzať z daňových dokladov predložených platiteľom, ale aj zo zistení, či predloženým dokladom neabsentuje materiálny podklad. Povinnosťou daňového subjektu je, aby preukázal správcovi dane všetky skutočnosti týkajúce sa jeho daňových povinností, uplatnenia práva na odpočítanie dane a reálnosti zdaniteľných obchodov predložením všetkých relevantných dôkazov, ktoré má k dispozícii. Daňový subjekt si však túto povinnosť v rámci daňovej kontroly, ani vo vyrubovacom konaní nesplnil.“). Sekundárne nebolo preukázané ani to, že by tieto práce poskytla spoločnosť PreShov H+R s.r.o. a zároveň zo skutkových okolností a ani z dôkazov dodaných sťažovateľom nevyplýva, že by tieto práce vykonala iná osoba ako je tá, ktorá je uvedená na faktúrach, ktoré majú tvoriť základ pre odpočítanie DPH v súdenej veci, t.j. nebolo preukázané, že by tieto práce boli vykonané inou zdaniteľnou osobou. 78. Vzhľadom na skutočnosť, že v rámci daňovej kontroly, resp. vo vyrubovacom konaní správca dane a žalovaný dospeli k záveru, že sťažovateľ nepreukázal materiálny základ nároku na priznanie práva na odpočet DPH (samotné vykonanie prác - podľa faktúr), považuje kasačný súd za nedôvodné ďalej skúmať otázky spojené s identifikáciou dodávateľa týchto prác. 79. Skutočnosti, ktorými sťažovateľ v kasačnej sťažnosti spochybňuje predmetný rozsudok boli totožné s námietkami, ktoré už namietal v konaní pred správnym súdom, ako aj pred žalovaným správnym orgánom a s ktorými sa tak krajský súd, ako aj žalovaný, náležite vysporiadali. Kasačná sťažnosť sťažovateľa neobsahuje žiadne právne relevantné tvrdenia a dôkazy, ktoré by mohli ovplyvniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku krajského súdu.“ 45. Vychádzajúc z uvedeného a s ohľadom na to, že vznesené kasačné námietky neboli spôsobilé na zrušenie napadnutého rozsudku krajského súdu, Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný, kasačnú sťažnosť žalobcu v zmysle § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. 46. O trovách kasačného konania rozhodol Najvyšší správny súd Slovenskej republiky podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 467 ods. 1 SSP. Sťažovateľ v kasačnom konaní úspech nemal a žalovanému náhrada trov kasačného konania prislúcha len v prípadoch, ak to možno spravodlivo požadovať a po splnení zákonom stanovených podmienok len výnimočne (§ 168 SSP), ktoré podľa obsahu súdnych spisov nenastali, preto súd účastníkom konania právo na náhradu trov kasačného konania nepriznal. 47. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu SR jednohlasne (§ 147 ods. 2 SSP v spojení s § 139 ods. 4 SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku opravný prostriedok nie je prípustný.