4Sfk/65/2023

ROZSUDOK

V MENE SLOVENSKEJ REPUBLIKY

Najvyšší správny súd Slovenskej republiky v senáte zloženom z predsedníčky senátu JUDr. Moniky Valašikovej, PhD., LL.M. a členov senátu prof. JUDr. PhDr. Petra Potáscha, PhD a JUDr. Rastislava Dlugoša, PhD., v právnej veci žalobcu (sťažovateľa): Stavoinvest - SK, s.r.o., Krasňany 342, 013 03 Varín, IČO: 36417891, právne zastúpený: Burian & partners, s.r.o., Tvrdého 819/1, 010 01 Žilina, IČO: 47254483, proti žalovanému: Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky, so sídlom Banská Bystrica, Lazovná 63, o preskúmanie zákonnosti rozhodnutia žalovaného č. 101577883/2021 zo dňa 25.08.2021, v konaní o kasačnej sťažnosti žalobcu proti rozsudku Krajského súdu v Žiline č. k. 31S/184/2021- 51 zo dňa 24. januára 2023, takto

rozhodol:

I. Kasačná sťažnosť sa zamieta. II. Účastníkom konania sa nárok na náhradu trov kasačného konania nepriznáva.

Odôvodnenie

I. Konanie pred správnym súdom

trov konania rozhodol správny súd podľa § 167 a § 168 SSP tak, že žalovanému náhradu trov konania nepriznal. 2. Správny súd v odôvodnení napadnutého rozsudku zdôraznil, že podstatná časť žalobných námietok mala len všeobecný charakter a neobsahovali žiadnu skutkovú a právnu argumentáciu viažucu sa vecne k napadnutému rozhodnutiu žalovaného, či rozhodnutiu správneho orgánu prvého stupňa a ku konkrétnym dôvodom týchto rozhodnutí.

v celom rozsahu. Pokiaľ ide o skutkové tvrdenia obsiahnuté v správnej žalobe, tieto nemôžu byť iba typovou charakteristikou „obvyklých“ nezákonností, ale musia predstavovať jasne individualizovaný, od iných konkrétnych dejov či okolností jednoznačne odlíšiteľný popis. Konkretizácia faktov dostatočne substancovanými žalobnými bodmi je dôležitá nielen z hľadiska správneho súdu pre vytýčenie medzí, v ktorých sa súd môže v súlade s dispozičnou zásadou a zásadou koncentrácie pohybovať, ale má zásadný význam aj pre žalovaného.

rozhodovalo. V rozhodnutí sú obsiahnuté všetky skutočnosti zistené z vykonaných dôkazov, ktoré boli náležite vyhodnotené jednotlivo i vo vzájomných súvislostiach, pričom odôvodnenie rozhodnutia obsahuje i konkrétny odkaz na príslušný právny predpis, z ktorého správny orgán vyvodzuje svoje závery. Taktiež nie je možné ani správnemu orgánu prvého stupňa ani žalovanému vyčítať, že by nehodnotil dôkazy jednotlivo a vo vzájomnej súvislosti, alebo že by k nim pristupoval selektívne a na niektoré neprihliadal. Uvedená námietka žalobcu nemá oporu v obsahu administratívneho spisu, ktorý dokumentuje postup správcu dane i žalovaného v predmetnej veci. Žalobcovi vyplýva dôkazné bremeno z úpravy podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku, pričom dôkazná povinnosť žalobcu - daňového subjektu v daňovej kontrole je primárna. 4.

5. Pokiaľ žalobca ďalej poukazoval na rozhodnutie Najvyššieho súdu SR sp. zn. 3Sžf/1/ 2011, správny súd konštatoval, že závery tohto rozsudku sú prekonané rozhodovacou praxou Najvyššieho súdu SR, a to napríklad podľa rozsudku Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžf/ 81/2018.

6. Správny súd poukázal na judikatúru Súdneho dvora Európskej únie, ktorý vo svojej judikatúre objasňuje podmienky na odpočítanie DPH. Ďalej uviedol, že z rozhodnutia žalovaného v spojení s rozhodnutím správneho orgánu prvého stupňa je nad všetku pochybnosť zrejmé, že správne orgány neuznali právo žalobcu na odpočet z dôvodu, že nárok žalobcu na odpočítanie dane musí byť okrem preukázania hmotnoprávnych podmienok uvedených v § 49 ods. 1 a 2 zákona č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov (ďalej aj ako „zákon o DPH“) preukázaný aj samotným daňovým dokladom - v danom prípade faktúrou vyhotovenou podľa § 71 zákona o DPH, ktorej vierohodnosť preukazuje daňový

7. Správny súd v tejto súvislosti poukázal aj na rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžfk/1/2016 zo dňa 19.06.2018, v zmysle ktorého už nedostatky formálneho charakteru neumožňujú odpočítanie dane, a to bez ohľadu na to, či boli splnené vecné podmienky

Za stavu existencie opodstatnených pochybností správcu dane, ako sú identifikované východiskami v podobe zistení správcu dane v odôvodnení tohto rozsudku, bolo dôkaznou povinnosťou daňového subjektu tieto pochybnosti správcu dane vyvrátiť.

9. Ako nedôvodnú vyhodnotil správny súd aj námietku žalobcu, keď nesúhlasil so záverom žalovaného, podľa ktorého správcovi dane nepredložil odberateľské a dodávateľské faktúry za kontrolované zdaňovacie obdobia. Žalobca mal za to, že predložil všetky listinné dôkazy,

10. V Oznámení o daňovej kontrole číslo 102056303/2019 zo dňa 02.09.2019 správca dane uviedol, že v prípade, že daňový subjekt disponuje ďalšími dokladmi za rok 2017, ktoré neboli zabezpečené KÚFS a budú mať vplyv na správne určenie dane, je potrebné ich predložiť v stanovej lehote 8 dní odo dňa začatia kontroly. Z dôvodu, že medzi predloženými - zaistenými dokladmi, ktoré boli správcovi dane odovzdané KÚFS, sa nenachádzali odberateľské a dodávateľské faktúry za kontrolované zdaňovacie obdobia január 2017, marec 2017 až september 2017, vyzval správca dane žalobcu na ich predloženie. Vzhľadom na skutočnosť, že žalobca žiadne faktúry nepredložil, správca nepriznal uplatnený nárok na odpočítanie DPH z dôvodu porušenia § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH.

Potvrdenie o zaistení veci, tovaru, alebo písomností č. 544508/2018 zo dňa 26.09.2018, ktorého prílohou bol zoznam zaistených a označených dokladov podpísal samotný konateľ žalobcu - Miroslav Trnka. Na základe skutočností, ktoré správnemu súdu vyplynuli z obsahu administratívneho spisu, považuje správny súd za vecne správny záver žalovaného, podľa ktorého medzi kontrolovanými dokladmi, ktoré zaistil KÚFS, sa predmetné odberateľské a dodávateľské faktúry za preverované zdaňovacie obdobia január 2017, marec 2017 až september 2017

II. Kasačná sťažnosť, vyjadrenia

konanie. Zároveň navrhol, aby kasačný súd priznal sťažovateľovi úplnú náhradu trov konania. 13. Podľa sťažovateľa - v zmysle kasačnej námietky podľa § 440 ods. 1 písm. g) SSP - napadnutý rozsudok správneho súdu je založený na skutočnosti, že sťažovateľ v konaní neuniesol dôkazné bremeno, s čím sa sťažovateľ nestotožňuje, nakoľko ak daňový subjekt preukázal existenciu materiálneho plnenia a predložil všetky zákonom požadované doklady viažuce sa na neho, vyčerpal tým vlastné dôkazné bremeno, pričom poukázal na rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 8 Afs 23/2018 zo dňa 16. januára 2020. Mal za to, že správca dane svoje tvrdenia opiera prevažne o nedostatky v prostredí dodávateľov a subdodávateľov sťažovateľa a jeho závery uvedené v rozhodnutí neopiera o žiadne relevantné argumenty.

15. Ak daňový orgán vyslovil pochybnosti o reálnom charaktere deklarovaných zdaniteľných plnení, teda že išlo len o formálne vystavenie faktúr od dodávateľa, bolo podľa sťažovateľa jeho povinnosťou tieto závery preukázať, a teda vykonať dokazovanie na okolnosť, či tieto plnenia sú fiktívne, a to aj v zmysle § 46 ods. 5 Daňového poriadku. Správny súd neuviedol, aký konkrétny dôkaz prevažujúci všetky dôkazy sťažovateľa zo strany správcu dane (resp. žalovaného správneho orgánu) mal vyvrátiť ich vypovedaciu schopnosť o tom, že skutočne riadne nedošlo k oprávnenosti uplatnených nárokom DPH zo strany sťažovateľa, ale absolútne nesprávne sa stotožnil s názorom žalovaného správneho orgánu a správcu dane.

Podľa sťažovateľa tak bol narušený princíp právnej istoty a legitímneho očakávania a skonštatoval, že tak správca dane, žalovaný ako aj správny súd, sa odklonili od rozhodovacej línie a zaužívanej praxe správcov dane a súdov v obdobných prípadoch. 17. Žalovaný vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti zo dňa 04.09.2023 uviedol, že z rozhodnutia žalovaného v spojení s rozhodnutím správcu dane je zrejmé, že správne orgány neuznali právo žalobcu na odpočet z dôvodu, že nárok sťažovateľa na odpočítanie dane musí byť okrem preukázania hmotnoprávnych podmienok uvedených v § 49 ods. 1 a 2 zákona o DPH preukázaný aj samotným daňovým dokladom - v danom prípade faktúrou vyhotovenou podľa § 71 zákona o DPH, ktorej vierohodnosť preukazuje daňový subjekt. Podľa § 71 ods. 3 zákona o DPH bol sťažovateľ povinný zabezpečiť vierohodnosť pôvodu, neporušenosť obsahu a čitateľnosť faktúr do konca obdobia na uchovávanie faktúry (10 rokov). Sťažovateľ uvedenú povinnosť porušil, keď nepredložil žiadne faktúry (ani kópie) na preukázanie svojho práva na odpočítanie dane.

18. Správca dane pri výkone daňovej kontroly vychádzal z dokladov, písomností, evidencií, záznamov, ktoré boli KÚFS zabezpečené u žalobcu a následne doručené správcovi dane, z dokladov a informácií, ktoré mu poskytol žalobca a informácií a dôkazov, ktoré si zabezpečil bez súčinnosti s daňovým subjektom. Žalovaný mal za to, že správny súd v predmetnej veci rozhodol v súlade s platnými právnymi predpismi, aplikoval a vykladal ustanovenia príslušných právnych predpisov správne a dospel k správnemu rozhodnutiu vo veci a preto žalovaný navrhol aby kasačný súd kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú podľa § 461 SSP zamietol.

19. Prejednávaná vec bola Najvyššiemu správnemu súdu Slovenskej republiky (ďalej aj „najvyšší správny súd“ alebo „kasačný súd“) ako súdu príslušnému na konanie a rozhodnutie predložená dňa 16.08.2023. Na kasačnom súde bola vec náhodným výberom pridelená na rozhodnutie senátu 4S sp. zn.: 4Sfk/65/2023. 20. Kasačný súd zistil z administratívneho, ako aj súdneho spisu nasledovný skutkový a právny stav: 21. Správca dane vykonal u sťažovateľa daňovú kontrolu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie január 2017, marec 2017 až december 2017. Neúplné účtovné a daňové doklady sťažovateľa za zdaňovacie obdobia január 2017, marec 2017 až december 2017 boli zaistené colníkmi KÚFS v súlade s § 22 zákona č. 652/2004 Z. z. o orgánoch štátnej správy v colníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Doklady boli správcovi dane odovzdané dňa 23.01.2019 na základe Potvrdenia o odovzdaní písomností č. 47821/2019 zo dňa 23.01.2019. Sťažovateľovi bolo zaslané Oznámenie o daňovej kontrole zo dňa 02.09.2019, ktorým bol žalobca upovedomený o tom, že dňa 25.09.2019 začne daňová kontrola DPH za zdaňovacie obdobia január 2017, marec 2017 až december 2017 s tým, že v prípade, že sťažovateľ disponuje ďalšími dokladmi za jún 2017, ktoré neboli zabezpečené KÚFS a budú mať vplyv na správne určenie dane, je potrebné ich predložiť v stanovenej lehote ôsmich dní odo dňa začatia kontroly. 22. V stanovenej lehote sťažovateľ nepredložil žiadne doklady. Do Zápisnice o ústnom pojednávaní dňa 25.09.2019 sa splnomocnený zástupca žalobcu vyjadril, že prevažujúcou podnikateľskou činnosťou žalobcu v kontrolovaných zdaňovacích obdobiach roku 2017 bola sprostredkovateľská činnosť, poskytovanie služieb v lesníctve, prevažujúcou činnosťou bolo uskutočňovanie stavieb a ich zmien. Správca dane z daňovej kontroly vyhotovil Protokol č. 101510751/2020 zo dňa 01.10.2020. Následne správca dane vydal rozhodnutie č. 100665835/ 2021 zo dňa 21.04.2021, v ktorom konštatoval, že sťažovateľ si na základe podaného daňového priznania na dani z pridanej hodnoty a zoznamu DPH dokladov uplatnil právo na odpočítanie dane podľa § 49 až 54a zákona o DPH z dodávateľských faktúr, ktoré mali podľa zoznamu DPH dokladov pridelené interné čísla DF2017/073 až DF2017/083, DF2017/085 až DF2017/ 087 v celkovej sume 2925,24 eur. Z dôvodu, že medzi predloženými/zaistenými dokladmi, ktoré boli správcovi dane odovzdané KÚFS, sa nenachádzali odberateľské a dodávateľské faktúry za kontrolované zdaňovacie obdobia a sťažovateľ žiadne doklady nepredložil správca dane konštatoval, že uplatnenie práva na odpočítanie dane je viazané na kumulatívne splnenie všetkých podmienok, pričom už nesplnenie jednej z nich vylučuje priznanie nároku. V zmysle § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71 zákona o DPH. 23. Voči uvedenému rozhodnutiu podal sťažovateľ odvolanie, o ktorom rozhodol žalovaný napadnutým rozhodnutím č. 101577883/2021 zo dňa 25.08.2021 tak, že prvostupňové rozhodnutie správcu dane potvrdil.

24. Najvyšší správny súd ako súd kasačný podľa § 21 písm. a) SSP v spojení s § 438 ods. 2 SSP, po tom, čo zistil, že kasačná sťažnosť bola podaná riadne a včas (§ 443 SSP a § 444 SSP), oprávnenou osobou na podanie kasačnej sťažnosti (§ 442 SSP), smeruje proti rozhodnutiu, proti ktorému je kasačná sťažnosť prípustná (§ 439 SSP), kasačná sťažnosť má predpísané náležitosti (§ 445 ods. 1 SSP a § 57 SSP), preskúmal napadnuté rozhodnutie z dôvodov a v rozsahu uvedenom v podanej kasačnej sťažnosti podľa § 440 SSP, § 441 SSP a § 453 SSP a postupom podľa § 455 SSP bez nariadenia pojednávania dospel k záveru, že kasačná sťažnosť sťažovateľa nie je dôvodná.

26. Podľa § 19 ods. 2 zákona o DPH daňová povinnosť vzniká dňom dodania služby. 27. Podľa § 49 ods. 1 zákona o DPH právo odpočítať daň z tovaru alebo zo služby vzniká platiteľovi v deň, keď pri tomto tovare alebo službe vznikla daňová povinnosť.

29. Podľa § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH právo na odpočítanie dane podľa § 49 môže platiteľ uplatniť, ak pri odpočítaní dane podľa § 49 ods. 2 písm. a) má faktúru od platiteľa vyhotovenú podľa § 71.

31. Z kasačnej sťažnosti je zrejmé, že spornou otázkou v predmetnej veci je posúdenie tej skutočnosti, či správne orgány vychádzali zo správneho posúdenia veci, ak dospeli k záveru, že sťažovateľ neuniesol dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu splnenia zákonných podmienok uplatneného práva na odpočítanie dane. Kasačný súd považuje za potrebné zdôrazniť, že podstatná časť kasačných námietok sťažovateľa má len všeobecný charakter a neobsahujú žiadnu konkrétnu skutkovú a právnu argumentáciu viažucu sa vecne k napadnutému rozsudku správneho súdu. Následne, v značnej časti kasačnej sťažnosti sťažovateľ uvádza zoznam rozhodnutí Súdneho dvora EÚ, ako aj judikatúry Najvyššieho súdu SR, no vo väčšine prípadov bližšie nešpecifikuje ich súvislosť alebo aplikáciu na prejedávanú vec. 32.

V tomto smere kasačný súd uvádza, že sťažovateľ takmer nijakým spôsobom nereaguje na právne posúdenie napadnutého rozsudku, prieskum ktorého je predmetom tohto konania a ani neuvádza konkrétne argumenty a nereaguje na konkrétne skutočnosti, ktoré sú predmetom právneho posúdenia a dôvodom k nepriznaniu jeho práva na odpočítanie dane.

33. Kasačný súd posúdil rozloženie dôkazného bremena namietaného sťažovateľom, pričom zohľadnil skutkové zistenia posúdené správcom dane, žalovaným a správnym súdom. Ohľadne mieri rozloženia dôkazného bremena kasačný súd uvádza, že dôkazné bremeno zaťažuje daňový subjekt, ktorý musí byť schopný preukázať ním tvrdené skutočnosti, teda že splnil vyššie uvedené podmienky a nárok na odpočet DPH mu skutočne vznikol. Daňový subjekt,

V prípade, že správny orgán unesie svoje dôkazné bremeno, tak je opäť povinnosť preukazovať svoje tvrdenia (resp. ich korigovať) na?strane daňového subjektu, pričom spravidla využíva iné dôkazy než tie, ktoré už správca dane vierohodne spochybnil (rozsudok Najvyššieho správneho súdu Českej republiky sp. zn. 8 Afs 40/2011 z 27.01.2012).

34. V tejto súvislosti kasačný súd pripomína, že právny základ odpočtu DPH je ustanovený v smernici Rady 2006/112/ES z 28. novembra 2006 o spoločnom systéme dane z pridanej hodnoty (ďalej aj len „smernica 2006/112“). V zmysle uvedenej smernice 2006/112 musí zdaniteľná osoba spĺňať nasledovné formálne a materiálne podmienky, aby si mohla uplatniť právo na odpočítanie DPH splatnej alebo zaplatenej v tomto členskom štáte za tovar, ktorý jej bol alebo bude dodaný, a za služby, ktoré jej boli alebo budú poskytnuté, inou zdaniteľnou osobou: - musí disponovať faktúrou vyhotovenou v súlade s článkami 220 až 236 a článkami 238, 239 a 240 smernice 2006/112 (formálna podmienka). Hmotnoprávnymi podmienkami na odpočítanie dane sú, že (1) poskytovateľom plnenia (deklarovaným dodávateľom) je iná osoba registrovaná pre daň (t. j. status osoby deklarovaného dodávateľa), že (2) predmetné plnenie fakticky existuje a nejde o fiktívne plnenie (t. j. materiálna existencia plnenia), a že (3) prijaté plnenie je príjemcom (sťažovateľom) použité v rámci jeho ekonomickej činnosti.

36. Odpočítanie dane pritom nenastáva „ex lege“, ale je právom platiteľa dane, ktoré je spojené s dôkaznou povinnosťou preukázania zákonných podmienok na jeho uplatnenie. Zákon o DPH vyžaduje na vznik tohto nároku súčasné splnenie tak materiálnej, ako aj formálnej podmienky, teda daňový subjekt musí preukázať, že faktúry, prípadne iné listiny, na základe ktorých si uplatňuje odpočet dane, presne odrážajú skutočne realizované plnenia. Kasačný súd sa stotožňuje so závermi správneho súdu, žalovaného a aj správcu dane, že sťažovateľ počas daňovej kontroly nepredložil správcovi dane, a to ani na základe jeho výzvy, žiadne doklady preukazujúce dodanie tovarov alebo služieb zdaniteľnými osobami.

38. Podľa § 22 ods. 9 zákona č. 652/2004 Z. z. o orgánoch štátnej správy v colníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov, o zaistení, vrátení, odovzdaní na vykonanie procesných úkonov alebo na uskladnenie predmetu zaistenia spíše colník úradný záznam a o zaistení veci vydá potvrdenie. Úradný záznam a potvrdenie musia obsahovať aj dostatočne presný opis vydanej, odňatej alebo prevzatej veci, aby nemohla byť zamenená s inou vecou.

40. Z administratívneho spisu nevyplýva, že by so zaistenými listinami bolo akokoľvek nezákonne manipulované, teda že by niektoré konkrétne listiny chýbali. Manipuláciu so zaistenými listinami nenamietal v priebehu administratívneho ani súdneho konania ani sám sťažovateľ. Kasačný súd sa stotožňuje s opodstatnenými závermi orgánov verejnej správy ako aj správneho súdu, že sťažovateľ nepodložene argumentuje, že doklady, ktoré správca dane pri výkone daňovej kontroly za príslušné zdaňovacie obdobie požadoval boli zaistené KÚFS. Z administratívneho spisu nepochybne vyplýva, že faktúry za relevantné zdaňovacie obdobie jún 2017, ktoré správca dane vyžadoval v záujme zistenia DPH, sa medzi zaistenými listinami

41. Kasačný súd má za preukázané (ako opakovane uviedol aj správny súd), že keďže sa medzi predloženými/zaistenými dokladmi, ktoré boli správcovi dane odovzdané KÚFS nenachádzali odberateľské a dodávateľské faktúry, zaslal správca dane splnomocnenému zástupcovi sťažovateľa výzvu na predloženie dokladov zo dňa 14.11.2019 a opakovane aj podaním zo dňa 10.12.2019. Správca dane sťažovateľa informoval, že doklady sťažovateľa za zdaňovacie obdobia roku 2017 boli zaistené colníkmi KÚFS v súlade s § 22 zákona č. 652/ 2004 Z. z. a odovzdané správcovi dane dňa 23.01.2019. Zároveň sťažovateľa vyzval, že v prípade, že daňový subjekt disponuje ďalšími dokladmi za rok 2017, ktoré neboli zabezpečené KÚFS a budú mať vplyv na správne určenie dane, je potrebné ich predložiť v súlade s ust. § 46 ods. 1 Daňového poriadku.

43. Zo žiadnej zo sťažovateľom predložených informácií však nevyplýva, že KÚFS zaistil aj predmetné odberateľské a dodávateľské faktúry za zdaňovacie obdobie jún 2017, na ktorých predloženie správca dane vyzval. Správca dane požiadal KÚFS o informáciu - zaujatie stanoviska (dokument č. 100039029/2021 zo dňa 12.01.2021 doručený dňa 15.01.2021), z akého dôvodu sa medzi zaistenými dokladmi nenachádzali predmetné odberateľské a dodávateľské faktúry za zdaňovacie obdobia január 2017, marec 2017 až september 2017, resp. či KÚFS zaistil aj tieto uvedené faktúry.

Pokiaľ sa medzi zaistenými účtovnými dokladmi odovzdanými KÚFS nenachádzali niektoré doklady, ktoré sú vyžadované k výkonu daňových kontrol, tak tieto účtovné doklady neboli KÚFS zaistené. 45. Tým, že sa sťažovateľ obmedzil iba na vyhlásenia, že dokumenty predložiť nemôže, pretože tieto boli zaistené KÚFS (čo sa však ukázalo ako nepravdivé), nemožno konštatovať, že poskytol náležitú súčinnosť potrebnú na účely výkonu daňovej kontroly a na správne zistenie dane. Orgány verejnej správy ako aj správny súd v tejto súvislosti správne vyhodnotili otázku, koho v prejednávanej veci zaťažovalo dôkazné bremeno vo vzťahu k preukázaniu skutočností uvedených v daňovom priznaní, keď toto spočinulo na sťažovateľových pleciach.

Sťažovateľ neuniesol príslušné dôkazné bremeno a nebolo možné súhlasiť ani s jeho opakovanými odvolacími a sťažnostnými námietkami, keď neuviedol žiadne relevantné skutočnosti, s ktorými by sa daňové orgány alebo správny súd nevysporiadali.

48. Vzhľadom na uvedené nebolo povinnosťou daňových orgánov vyhľadávať za daňový subjekt - sťažovateľa, skutočnosti preukazujúce jeho oprávnenosť na odpočet dane, ale naopak práve povinnosťou sťažovateľa ako daňového subjektu bolo správcovi dane, resp. žalovanému v odvolacom konaní predložiť relevantné dôkazy, ktorými spôsobom vylučujúcim akékoľvek pochybnosti preukázal, že si odpočet dane zo svojej podnikateľskej činnosti v kontrolovaných zdaňovacích obdobiach uplatnil oprávnene.

50. Kasačný súd konštatuje, že sťažovateľ neuniesol v zmysle vyššie uvedeného dôkazné bremeno o skutočnostiach rozhodných z hľadiska aplikácie citovaného ust. § 51 ods. 1 písm. a) v nadväznosti na citované ust. § 49 ods. 1, ods. 2 písm. a) zákona o DPH.

Najvyššieho súdu SR a Ústavného súdu SR a odklon od ich rozhodovacej činnosti v tejto súvislosti nedôvodný. 52. Sťažovateľ vo všeobecnosti namietal, že pokiaľ má správca dane pochybnosti o skutočnostiach tvrdených daňovým subjektom, má v zmysle § 46 ods. 5 správca dane daňový subjekt oboznámiť a vyzvať ho aby sa k uvedenému vyjadril, Zároveň má v takom prípade správca dane preukázať fiktívnosť sťažovateľom deklarovaných plnení. K uvedenému kasačný súd uvádza, že správca dane a aj žalovaný v priebehu celého konania sťažovateľa o svojich zisteniach a pochybnostiach riadne informovali (napokon sťažovateľa informoval KÚFS), listom zo dňa 14.11.2019 a zo dňa 10.12.2019. Následne správca dane zaslal dňa 10.07.2020 sťažovateľovi Výzvu na vyjadrenie sa k pochybnostiam správcu dane a oboznámenie sa s priebehom a zisteniami správcu dane. K uvedenej výzve sa sťažovateľ vyjadril podaním zo dňa 23.07.2020, v ktorom len opakovane uviedol, že žiadnymi listinami k prejednávanému zdaňovaciemu obdobiu nedisponuje. Obdobne sa sťažovateľ vyjadril aj k protokolu dňa

Preto správca dane nemusel preukazovať účasť sťažovateľa na podvode a predmetné námietky sťažovateľa v tomto smere nie sú dôvodné. 53. Kasačný súd uzatvára, že po vyhodnotení súdneho spisu, ktorého súčasťou je aj administratívny spis žalovaného, dospel k rovnakému záveru ako správny súd, a to, že správne orgány vo svojich rozhodnutiach dôkladne zistili skutkový stav. Argumentácia sťažovateľa uvedená v kasačnej sťažnosti zároveň nebola v žiadnom smere spôsobilá spochybniť závery správneho súdu, ktoré sú obsiahnuté v odôvodnení napadnutého rozsudku. V dôsledku

54. O trovách kasačného konania rozhodol Najvyšší správny súd Slovenskej republiky podľa § 167 ods. 1 SSP v spojení s § 467 ods. 1 SSP. Sťažovateľ v kasačnom konaní úspech nemal a žalovanému náhrada trov kasačného konania prislúcha len v prípadoch, ak to možno spravodlivo požadovať a po splnení zákonom stanovených podmienok len výnimočne (§ 168 SSP), ktoré podľa obsahu súdnych spisov nenastali, preto súd žalovanému právo na náhradu trov kasačného konania nepriznal.

V Bratislave dňa 30. júla 2024