4Sfk/67/2023

1. Daňový úrad Trnava (ďalej len „správca dane“) vykonal u žalobcu daňovú kontrolu na dani z pridanej hodnoty za zdaňovacie obdobie máj 2019, o výsledku ktorej vyhotovil protokol č. 101552074/2020 zo dňa 8.10.2020. Zistenia správcu dane smerovali k tomu, že žalobca nepreukázal splnenie zákonných podmienok pre vznik práva na odpočet dane z pridanej hodnoty (ďalej len „DPH“) z faktúry od dodávateľskej spoločnosti Sport & Media s. r. o. (pôvodne 1st Right Hand, s.r.o.), za dodanie služby „vypracovanie podkladov OC Glavica a OC Dúbrava, jednanie s bankou“. 2. Na základe zistení z daňovej kontroly správca dane vydal rozhodnutie č. 101162879/2021 zo dňa 07.07.2021 (ďalej aj „prvostupňové rozhodnutie“), ktorým podľa § 68 ods. 5 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších právnych predpisov (ďalej „Daňový poriadok“) určil žalobcovi rozdiel dane v sume 11.800 EUR na DPH za zdaňovacie obdobie máj 2019. Správca dane svoje rozhodnutie založil na tom, že deklarované plnenia zo strany dodávateľa žalobcu neboli počas daňovej kontroly a vyrubovacieho konania hodnoverne a dostatočne preukázané. Dodávateľ žalobcu správcovi dane nepredložil projekt ani podklady k predmetnej službe, rovnako nepredložil ani účtovníctvo k spornej faktúre, na sídle spoločnosti sa nenachádza a od 31.03.2020 nie je registrovaný na DPH. Správca dane tiež poukázal na (I) rozpory týkajúce sa osoby splnomocnenej na konanie v mene dodávateľa, (II) rozpory vo výpovediach nového konateľa dodávateľskej spoločnosti, (III) nezrovnalosti, týkajúce sa účtu uvedeného na spornej faktúre a (IV) úver, ktorý mal byť výsledkom poskytnutej služby bol poskytnutý iným spoločnostiam. 3. Žalovaný rozhodnutím č. 102472496/2021 zo dňa 03.12.2021 (ďalej len „napadnuté rozhodnutie“) prvostupňové rozhodnutie potvrdil. Žalovaný sa stotožnil so záverom správcu dane, podľa ktorého žalobca nepredložil dôkazy, ktoré by preukazovali dodanie služby deklarovaným dodávateľom.

4. Proti napadnutému rozhodnutiu žalovaného podal žalobca správnu žalobu na Krajský súd v Trnave (ďalej „správny súd“), ktorou sa domáhal jeho zrušenia v spojení s prvostupňovým rozhodnutím a vrátenia veci na ďalšie konanie. 5. Žalobca namietal, že (I) splnil hmotnoprávne podmienky pre odpočet dane, (II) o dodaní služby svedčia žalobcom predložené doklady, (III) na žalobcu bolo prenesené dôkazné bremeno vo väčšom rozsahu, ako to vyplýva z judikatúry ESD, (IV) okolnosti prípadu nenasvedčovali tomu, že bol spáchaný daňový podvod, (V) plnenie zo strany dodávateľa bolo žalobcovi riadne poskytnuté, o čom svedčí poskytnutie úveru žalobcovi zo strany J&T Banky, (VI) skutočnosť, či dodávateľom splnomocnená osoba mala oprávnenie poskytovať sprostredkovanie pri získavaní bankových úverov nie je relevantná, (VII) správca dane neakceptoval existujúce plnomocenstvo spoločnosti Sport & Media s. r. o. a ani kontrolný výkaz spoločnosti za zdaňovacie obdobie máj 2019, (VIII) správca dane odmietol vykonanie výsluchu svedka, splnomocneného zástupcu dodávateľa, (IX) účtovné doklady dodávateľskej spoločnosti zhoreli v byte na Mukačevskej ulici v Prešove, na čo je potrebné nahliadať ako na vis maior, (X) správca dane v žiadnej svojej výzve neformuloval svoje pochybnosti v zmysle § 46 ods. 5 Daňového poriadku, (XI) prvý výsluch nového konateľa dodávateľa je nezákonným dôkazom, keďže žalobca naň nebol predvolaný, (XII) správca dane takmer 5 mesiacov od prerokovania pripomienok k protokolu až do vydania prvostupňového rozhodnutia nevykonal žiaden úkon, hoci ho na to žalobca vyzýval, (XIII) správca dane nekonal v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a (XIV) správca dane počas výsluchu bránil splnomocnenému zástupcovi v komunikácii s klientom. 6. Žalovaný vo vyjadrení k správnej žalobe poukázal na zistený skutkový stav veci a v zásade zotrval na dôvodoch napadnutého rozhodnutia. Uviedol, že zistené skutočnosti preukazujú, že fakturované služby si žalobca obstaral sám a nie prostredníctvom dodávateľa. So žalobnými dôvodmi preto nesúhlasil a navrhol, aby správny súd žalobu zamietol. 7. V ďalších vyjadreniach žalobca aj žalovaný zotrvali na svojej argumentácii. 8. Správny súd rozsudkom sp. zn. 20S/9/2022 zo dňa 26.04.2023 správnu žalobu podľa §

Predložená nebola žiadosť žalobcu o úver či akákoľvek jeho žiadosť adresovaná banke o tvrdené financovanie kúpy obchodných podielov tretích spoločností a v konečnom dôsledku úver ani nebol žalobcovi poskytnutý. V konaní nebolo ozrejmené, kto spornú faktúru vystavil, a zrozumiteľne vysvetlené, prečo plnenie na jej základe bolo realizované na účet spoločnosti ANJELOU s.r.o. Skutočnosť, že dodávateľom bol deklarovaný subjekt, dôkazným bremenom zaťažuje žalobcu (rozsudok Najvyššieho súdu SR sp. zn. 1Sžfk/52/2017 zo dňa 19.11.2018).

11. Správny súd tiež poukázal na to, že dokazovanie správcu dane nebolo zamerané na preukázanie fakturovaného plnenia ako takého, ale na to, či fakturované služby boli dodané tvrdeným dodávateľom. Preto neobstálo tvrdenie žalobcu, že si podľa záverov daňových orgánov fakticky mal plnenie poskytnúť sám a že tak je naznačované jeho podvodné konanie. Z vykonaného dokazovania je pritom zrejmé, že predloženým daňovým dokladom, vo svetle kontrolných zistení a ďalších vykonaných dôkazov v ich vzájomných súvislostiach, absentuje z hľadiska spôsobilosti preukázania plnenia spoločnosti Sport & Media s.r.o. reálny základ, ktorá skutočnosť má za následok nepriznanie práva na odpočítanie dane podľa § 49 ods. 1 a ods. 2 písm. a) v spojení s § 51 ods. 1 písm. a) zákona o DPH.

O takúto situáciu však v danom prípade nešlo, preto bola argumentácia žalobcu uvádzanou judikatúrou neopodstatnená.

15. Proti rozsudku správneho súdu podal v zákonnej lehote žalobca (sťažovateľ) kasačnú sťažnosť podľa § 440 ods. 1 písm. g) a h) SSP a navrhol, aby kasačný súd zmenil rozhodnutie správneho súdu tak, že zruší napadnuté rozhodnutie žalovaného v spojení s prvostupňovým rozhodnutím a vec im vráti na ďalšie konanie. Zároveň požadoval priznanie práva na náhradu trov konania. 16. Poukázal na to, že svoje dôkazné bremeno uniesol tým, že zaslal správcovi dane svoje vyjadrenie spolu s dôkazmi. Správca dane ani v jednej výzve neformuloval svoje pochybnosti podľa § 46 ods. 5 Daňového poriadku. Rovnako tak neformuloval svoje pochybnosti ani v Oboznámení zo dňa 24.04.2020 č. 100803553/2020. V tejto súvislosti sťažovateľ zdôraznil závery uvedené v rozhodnutí kasačného súdu sp. zn. 10Sžfk/53/2019, v zmysle ktorého pochybnosti správcu dane musia byť vo výzve uvedené jasne, úplne a presne tak, aby kontrolovaný daňový subjekt vedel a mohol tieto pochybnosti správcu dane vyvrátiť. Zároveň poukázal aj na rozsudok sp. zn. 1Sžfk/10/2020, v zmysle ktorého v rámci vyrubovacieho konania by sa v podstate mali bližšie objasniť konkrétne sporné skutočnosti, ktoré vznikli z pripomienok daňového subjektu k zisteniam správcu dane, pričom samozrejme nie je vylúčené ani doplnenie dokazovania v určitej, nie rozsiahlej miere, nakoľko riadne dokazovanie má byť primárne realizované v rámci daňovej kontroly. Sťažovateľ poukázal aj na to, že v zmysle rozhodnutia sp. zn. 4Sžfk/31/2020, bod 35, prejavenie pochybností pritom nemá byť samoúčelné a od daňového subjektu nie je možné spravodlivo očakávať, že bude, tak povediac „slepo“, nasledovať výzvy správcu dane bez toho, aby mu bolo oznámením náležite ozrejmené, za akým účelom sú mu tieto výzvy adresované. 17. Nesprávnosť právneho posúdenia rozsahu dôkazného bremena správcu dane vidí sťažovateľ v tom, že daňové orgány, ako aj správny súd sa pustili do argumentačnej línie prípadného podvodu, no túto nijako oficiálne nepomenúvajú a nezaoberajú sa dôkazným bremenom správcu dane. V tejto súvislosti poukázal na rozsudky Súdneho dvora EÚ vo veciach C-610/19, Vikingó a C-324/11 Tóth. Sťažovateľ uzavrel, že miešanie argumentačnej línie splnenia hmotnoprávnych podmienok s argumentačnou líniou podvodu na DPH spôsobuje nepreskúmateľnosť napadnutého rozsudku ako aj rozhodnutia žalovaného s ohľadom na ustálenie, čo patrí a čo nepatrí do dôkazného bremena sťažovateľa. 18. Žalovaný sa vo vyjadrení ku kasačnej sťažnosti v plnej miere stotožnil s napadnutým rozsudkom a navrhol, aby kasačný súd kasačnú sťažnosť ako nedôvodnú zamietol. Poukázal na to, že sťažovateľovi boli zaslané výzvy na predloženie dôkazov č. 102427932/2019 a č. 100951881/2020. Tiež mu bolo umožnené nahliadnuť do spisu, o čom boli spísané Zápisnice o vykonaní úkonu č. 101678545/2020 a č. 100130160/2021. Zároveň správca dane informoval sťažovateľa o zistených skutočnostiach oboznámeniami č. 100803553/2020 zo dňa 24.04.2020 a č. 101385154/2020 zo dňa 03.09.2020, v ktorých nielen zrekapituloval výsledky dokazovania, ale aj prijal záver, že žalobca nepreukázal splnenie hmotnoprávnych podmienok v súlade so zákonom o DPH.

19. Najvyšší správny súd Slovenskej republiky ako súd kasačný (§ 438 ods. 2 SSP), po zistení, že kasačná sťažnosť bola podaná včas (§ 443 ods. 1 SSP), oprávnenou osobou (§ 442 ods. 1 SSP) a je prípustná (§ 439 ods. 1 SSP), preskúmal napadnutý rozsudok správneho súdu v medziach sťažnostných bodov (§ 453 ods. 2 SSP) spolu s konaním, ktoré predchádzalo jeho vydaniu a dospel k záveru, že kasačná sťažnosť je nedôvodná.

V tejto súvislosti kasačný súd poukazuje aj na rozhodnutie Ústavného súdu SR sp. zn. III. ÚS 401/09, v zmysle ktorého: „Daňový subjekt má v daňovom konaní dve základné povinnosti: povinnosť tvrdiť a povinnosť svoje tvrdenia dokázať. Formálne sa obe tieto povinnosti realizujú tak, že daňový subjekt podá riadne vyplnené daňové priznanie (povinnosť tvrdiť), pričom spolu s ním predloží správcovi dane písomné doklady, ktoré je podľa právnych predpisov povinný viesť (dôkazná povinnosť).

dane. Naznačeným spôsobom dochádza v procese dokazovania v daňovom konaní k presúvaniu dôkazného bremena medzi správcom dane a daňovým subjektom, čo predstavuje praktické vyjadrenie už uvedenej kombinácie uplatňovania zásady vyhľadávacej a zásady prejednacej.“

Práve naopak, z administratívneho spisu jasne vyplýva, že správca dane postupoval v úzkej súčinnosti so sťažovateľom a že viedol dokazovanie nestranne. Vzhľadom na vyššie uvedené preto neobstojí sťažnostný dôvod, že by sa správny súd odklonil od ustálenej rozhodovacej praxe kasačného

24. Pokiaľ ide o neúmerné zaťažovanie sťažovateľa dôkazným bremenom, ani tu sa kasačný súd nemôže stotožniť s jeho námietkou. Pri kvalifikovanom spochybnení hmotnoprávnych podmienok vzniku nároku na odpočet DPH správcom dane dôkazné bremeno leží na daňovom

V. Záver

25. Najvyšší správny súd dospel k záveru, že dôvody, ktorými sťažovateľ spochybňoval predmetné rozhodnutie správneho súdu boli totožné s námietkami, ktoré namietal už v správnom konaní i v žalobe, a s ktorými sa správny súd náležite vysporiadal. Kasačný súd zistil, že kasačná sťažnosť neobsahuje žiadne právne relevantné námietky, ktoré by mohli ovplyvniť vecnú správnosť napadnutého rozsudku správneho súdu. Správny súd sa v rozhodnutí riadne vysporiadal a nenechal otvorenú žiadnu spornú otázku, riešenie ktorej by zostalo na kasačnom súde, a preto námietky uvedené v kasačnej sťažnosti vyhodnotil kasačný súd ako bezpredmetné, ktoré neboli spôsobilé spochybniť vecnú správnosť rozhodnutia. Z uvedeného dôvodu kasačnú sťažnosť podľa § 461 SSP ako nedôvodnú zamietol. 26. O náhrade trov účastníkov kasačného konania rozhodol kasačný súd tak, že procesne úspešnému žalovanému nárok na náhradu trov konania nepriznal pre nesplnenie zákonných podmienok (§ 467 ods. 1 SSP v spojení s § 168 SSP). 27. Toto rozhodnutie prijal senát Najvyššieho správneho súdu Slovenskej republiky v senáte pomerom hlasov 3:0 (§ 139 ods. 4 veta prvá SSP).

Poučenie:

Proti tomuto rozsudku nie je prípustný opravný prostriedok.

V Bratislave dňa 27. marca 2025